Pontifikát Pia XII. a archívy Vatikánu II.a – Druhý muž Vatikánu

Pobyt a práca arcibiskupa Eugenia Pacelliho v Nemecku, ako nuncia (veľvyslanca) Vatikánu, bola po každej stránke veľmi dôležitá pre formovanie jeho neskorších postojov, stanovísk, ale aj vzťahov a vlastne celého konania v budúcnosti. Prejavilo a ukázalo sa to následne už v jeho činnosti vo funkcii štátneho sekretára a ešte neskôr aj v konaní a postojoch najvyššieho vládcu Vatikánu ako pápeža Pia XII. Pacelli bol počas svojho pôsobenia v Nemeckých krajinách v najproduktivnejšom veku, bol aktívny, obratný pri vyjednávaní a vyjadrovaní, nemčinu ovládal dobre a čo je dôležité mal za sebou najmocnejších ochrancov v osobách štátneho sekretára Gasparriho a pápeža Pia XI.

Bavorsko bolo baštou katolicizmu v nemeckých krajinách. a preto tam bola namierená hlavná aktivita Pacelliho. Po piatich rokoch vyjednávania, rokovaní a aktivít bol výsledok na stole. Slobodný štát Bavorsko v marci 1924 podpísalo s Vatikánom konkordát, ktorý osobne predtým schválil Pius XI. Tento zaistil, že Bavorsko uzná nový Kódex kanonického práva ako podklad pre menovanie cirkevných hodnostárov a samozrejme upravoval ďalšie činnosti a postavenie katolíckej cirkvi (školstvo, financovanie, činnosť iných združení, ich podporu a ochranu) v Bavorsku.

Po tomto úspechu sa arcibiskup Eugenio Pacelli presťahoval v lete 1925 do nového pôsobiska v Berlíne. Aj Prusko chcelo mať svoj konkordát, keď ho malo Bavorsko. Dohodnúť konkordát s Pruskom trvalo päť rokov, pretože Prusi bránili aktívnejšie svoje záujmy v oblasti školstva a menovania katolíckych funkcionárov. Konkordát bol podpísaný 14. júna 1929.

Pre úspešné pôsobenie v Nemecku bolo rozhodujúce, že Pacellimu sa podarilo už v roku 1921 získať na svoju stranu dôležitú osobu a to, ako napísal John Cornwell: …Ludwiga Kaasa, odborníka na kánonické právo, poslanca za katolícku Stranu stredu, rímskokatolíckeho kňaza. …Kaas sa stal dôverným spolupracovníkom Pacelliho vo všetkých ohľadoch konkordátneho vyjednávania. …V roku 1931 bol prakticky Pacelliho súkromným osobným asistentom, jeho priateľom, dôverníkom a milovaným druhom. Od začiatku do konca zastupoval záujmy Pacelliho a pápežského stolca.“ (Cornwell J. Tajný príbeh Pia XII.) L. Kaas bol dlhé roky veľmi tesne spätý s Pacellim, obdivoval ho a bol mu bezpodmienečne oddaný a loajálny. Pomáhal aj s vyjednaním konkordátu s Nemeckou ríšou a teda už s Hitlerom, ktorý uzatvoril v roku 1933. Kaas bol aktívne účastný aj na rozpustení Strany stredu (Zentrum) v Nemecku, ktorá bola najväčšou prekážkou pri rokovaniach a vyjednávaní o jeho znení. Pacelli bol vtedy už štátnym sekretárom a Kaas bol už plne na strane Vatikánu. Ak sa obzrieme späť, taký istý scenár s rozložením a rozpustením (katolíckej) Ľudovej strany použil po získaní moci Mussolini, keď eliminoval vplyv katolíkov na politiku v Taliansku.

Portrétna fotografia Ludwiga Kaasa v pozadí s bazilikou sv. Petra vo Vatikáne, kde v emigrácii od 8. apríla 1933 prežil zvyšok svojho života až do svojej smrti v roku 1952. Zdroj: Findagrave.com

Postup na pozíciu druhého najmocnejšieho muža

Eugenio Pacelli pôsobil v Nemecku vo funkcii nuncia necelých 13 rokov (1917-1929). Bol pre Vatikán veľmi úspešným diplomatom a v diplomatických kruhoch uznávanou autoritou. V januári 1922 umrel pápež Benedikt XV. ktorý vysvätil Pacelliho za arcibiskupa a vymenoval ho za nuncia v Nemecku. Za nového pápeža bol zvolený kardinál Achille Ratti (6. februára), ktorý prijal meno Pius XI. Bol to Eugeniov priateľ ešte z rokov, keď pôsobil na štátnom sekretariáte pred vymenovaním za nuncia. Keď osemdesiatročný kardinál štátny sekretár Pietro Gasparri odchádzal v roku 1929 do dôchodku, bolo rozhodnuté, že jeho chránenec Eugenio Pacelli nastúpi na jeho miesto.

Pacelliho táto správa zastihla počas ozdravovacieho pobytu v kláštornom sanatóriu v Rorschauche vo Švajčiarsku koncom novembra 1929. Do tohto sanatória chodieval dvakrát ročne a vždy ho sprevádzala sestra Pasqualína Lehnertová, nemecká mníška, ktorá bola jeho „hospodárskou tajomníčkou“ viac ako 41 rokov, od začiatku jeho pôsobenia v Nemecku v roku 1917 až do jeho smrti ako pápeža Pia XII. v roku 1958. Berlín zažil 10. decembra 1929 veľkolepú rozlúčku s nunciom Eugeniom Pacellim, ktorý sa vracal do Ríma prevziať funkciu štátneho tajomníka Vatikánu.

Do druhej najvyššej funkcie vo Vatikáne po pápežovi, nastúpil kardinál – štátny sekretár Eugenio Pacelli dňa 7. februára 1930. Až o necelý mesiac bude mať 54 rokov. Pacelli v tejto funkcii pôsobil 9 rokov. V tomto období, sa najmä v Európe, turbulentne hýbala spoločensko politická scéna a tiež situácia v najväčších a najsilnejších krajinách sveta. Kardinál Pacelli navštívil koncom roku 1934 Latinskú Ameriku (Brazília – Eucharistický kongres, Argentína) ako pápežský legát, v rokoch 1935 a 1937 Francúzsko, v roku 1936 USA. Bol vítaný s poctami aké prináležia hlavám štátov. Pius XI. sa v roku 1936 vyjadril, že ho vysiela cestovať, aby spoznal svet, ale aj aby svet poznal jeho (Pacelliho), pretože bude z neho vynikajúci pápež! Obe cesty na americké kontinenty boli triumfálne. Pápežov osobný poverenec (legát) tam ešte nikdy nebol a boli to udalosti svetového významu. A Pacelli sa tak aj správal a užíval si to akoby bol samotný pápež. Ono to tak aj vyzeralo.

Píšeme to preto, aby sme, ako to je uvedené na začiatku tohto miniseriálu, poukázali na formovanie osobnosti Eugeia Pacelliho v najzložitejšom období európskych dejín v 20. storočí, keď sa pohyboval na najvyšších poschodiach svetovej politiky ako postupne najvyšší činiteľ Katolíckej cirkvi a ako najväčšia morálna autorita. Dostali sme sa do obdobia, kedy už Pacelli nebol len jedným z mnohých biskupov, ale už bol hodnostne a funkčne druhým mužom Vatikánu, hneď po samotnom pontifikovi. Ako štátny sekretár mal obrovský vplyv na formovanie „politiky“ Vatikánu nielen vo vnútri, ale najmä navonok. Obnáša to samozrejme mnoho atribútov, ktorými je konanie nielen osôb ale i smerovanie celých krajín. Je to okrem iného vzdelanie, jazykové vybavenie, poznanie prostredia, kultúry, odhad možného vývoja situácie, osobné styky s politikmi, diplomatmi, štátnikmi, diplomatické zručnosti no a to najdôležitejšie a to je osobné ideové, politické a morálne presvedčenie. Nehovoríme tu o náboženskom formovaní, lebo Eugenio bol nábožensky formovaný v katolíckej viere od narodenia až do smrti.

Zásadné zmeny v politickom a spoločenskom dianí v Európe, ktoré sa udiali po I. svetovej vojne preformátovali Európu, rozpadli sa monarchie, vznikli nové štátne útvary a svet sa nanovo rozdelil. V tomto ponímaní sa za najdôležitejšiu dejinnú udalosť považoval pád cárskeho Ruska a vznik Sovietskeho Ruska, od roku 1922 Zväzu sovietskych socialistických republík (ďalej ZSSR alebo Sovietsky zväz). Problém bol v tom, že tam začali budovať novú, inú, nie sociálnu, ale socialistickú spoločnosť. Politickú moc a hlavné slovo tam mali boľševici, ktorých nazývali aj komunistami a všetko okolo toho komunizmom. No a naviac, bolo to obrovské teritórium tzv. východnej cirkvi, ktoré nepodliehalo Vatikánu od roku 1054 po tzv. veľkej schizme. K zmenám došlo aj v katolíckej cirkvi po nástupe fašizmu v Taliansku ako sme o tom písali vyššie, v prvej časti. Vznikol nový štátny subjekt „Svätá stolica“ nazývaný tiež Vatikán.

Pacelliho riešenie situácie v Španielsku

V roku 1931 bola v Španielsku po všeobecných a parlamentných voľbách zrušená monarchia a vyhlásená republika. Nová ústava vyhlásila všetkých občanov za rovných, zrušila šľachtický stav, garantovala slobodu tlače, urobila odluku cirkvi od štátu, zrušila jezuitsky rád, zakázala mníchom a mníškam obchodovať a sekularizovala uzatváranie manželstiev. O moc prišiel kráľ, ale aj katolícka cirkev a tak hľadali spoločne možnosť ako koleso dejín obrátiť späť. Španielsky episkopát vyzýval k revolte voči vláde. Vatikán bol nápomocný a Eugenio Pacelli, ako štátny sekretár v roku 1933 inicioval založenie Confederación Espaňola de Derechas Autónomas (CEDA), politickú stranu, ktorú podporovali veľkoagrárnici, velenie armády, vysoký klérus a fašistické skupiny v Španielsku. Vodcom bol José Mária Gil Robles, Hitlerov obdivovateľ, militantný katolík vychovaný saleziánmi. Od roku 1933 tiež začala pôsobiť Falanga Espaňola – Fašistická strana Španielska. V nasledujúcich rokoch politicky a propagandisticky za pomoci talianskych fašistov a nemeckých nacistov a množstva ich tlačových orgánov vyzývali a organizovali povstanie proti vláde, prevrat a krížovú výpravu proti republikánom v Španielsku.

Rozbušku k prevratu zapálil Arcibiskup toledský kardinál Segura, primas Španielska, svojim pastierskym listom proti republikánom. Začalo to šarvátkami, ale aj vraždami robotníkov, klerikov, žien, mníšok až po vypaľovanie kostolov. Od polovice júla 1936 do začiatku septembra za pomoci hitlerovského Nemecka bol z Maroka privezených lietadlami Luftwafe viac ako 20 000 vojakov a výzbroje, ktorým velil generál Francisco Franco (Francisco Paulino Hermenegildo Teódulo Franco y Bahamonde, 1892-1975), ktorý bol presvedčený, že je božím synom, a že ho všemohúci vyvolil za „Caudillo de todos las Espaňas“ – vodcu celého Španielska.

Okrem Guernici na protest proti Francovmu režimu Pablo Picasso namaľoval v roku 1937 dvojdielnu satirickú sériu, tzv. aleluyas, vytlačenú technikou leptu z dvoch platní po deväť výjavov. Dielo pod názvom Francov sen a lož je spojením obrazu s prozaicko-poetického textu. Séria predstavuje neskrývaný politický protest. Picasso tu vykresľuje Franca ako groteskného šialeného diktátora v absurdných situáciách. Dielo sa nachádza v zbierkach Slovenskej národnej galérie pod evidenčným číslom: G 7112. Zdroj: www.webumenia.sk

Vojensky Caudilla podporovalo hlavne Nemecko, ale aj Taliansko a portugalský diktátor Salazar. Republikánov zasa Sovietsky zväz. Občianska vojna trvala až do roku 1939 a zvíťazil Caudilo Franco. Jeho armáda bojovala pod heslom, že vojna proti republike je svätou vojnou, krížovou výpravou kresťanskej viery proti svetovej červenej revolúcii. Ideovo prevrat riadil episkopát a ten bol usmerňovaný Vatikánom.

Postoj pápeža Pia XI. k vojne v Španielsku bol odlišný ako k nemeckému nacizmu a talianskemu fašizmu po prijatí rasistických zákonov. V Španielsku išlo o boj proti komunizmu a v Nemecku a Taliansku o boj len proti židom. Keď v lete 1938 bol (Pius XI.) požiadaný francúzskou a anglickou vládou, aby sa pripojil k protestu proti bombardovaniu republikánskeho obyvateľstva (Guernica) tak to odmietol (National Zeitung, Basilej, 2.7.1938). Španielska republika mala 25 mil. občanov, vo vláde bol len jeden komunista a komunistická strana mala iba 10 000 členov. Nebola  protináboženská, nebola ani protikresťanská, napriek tomu katolícky klérus na celom svete ju hanobil a propagoval krvavý kúpeľ ako krížovú výpravu proti „bezbožníkom“. Po vzore a v zhode s nemeckými a talianskymi fašistami.

Krátko po prevrate generál Franco v rozhovore reportérovi New Cronicle povedal, že „oslobodí Španielsko od marxizmu za každú cenu“, na čo mu korešpondent odvetil: „To znamená, že budete musieť nechať postrieľať polovicu Španielska!“ Generál zdôraznil: „Opakujem – za každú cenu“. Anglický autor Charles Duff napísal:V porovnaní so španielskym caudillom Francom sa führer Hitler a duce Mussolini javia takmer ako čestní muži.“ (Duff, Charles: Španielsko. Kameň úrazu, 1949). Podľa oficálnych štatistík Španielskej vlády v občianskej vojne zahynulo asi 600 000 republikánov. Od jej konca (september 1939) do jari 1942, teda v období keď na Pacelliho želanie začal Franco „obnovovať staré kresťanské tradície“ nechal zastreliť viac ako 200 000 republikánov a nariadil, aby mu žiadosti o milosť predkladali až po vykonaní popravy.

Obrázky tvoria voľnú dejovú líniu, podobne ako v komixe. Čítajú sa sprava doľava kvôli grafickej reverzii v tlači. Picasso mení postavu rytina dona Quijota na generála Franca Posledné štyri obrázky autor pridal 7. júna 1937 v reakcii na bombardovanie baskického mestečka Guernica. Tri z týchto scén priamo súvisia s prípravnými skicami maľbe a sú na prvý pohľad štýlovo odlišné od zvyšku príbehu. Séria zdôrazňuje, že španielsky caudillo, diktátor je utláčateľom, vrahom a nepriateľom umenia i národnej kultúry. Aj táto časť série sa nachádza v zbierkach Slovenskej národnej galérie pod evidenčným číslom: G 7113. Zdroj: www.webumenia.sk

Antonio Ruiz Villaplana, vážený sudca, ktorý pôsobil v Burgos čo bol hlavný stan caudillovcov, vo svojej knihe „To je Franco“ o. i. napísal, že katolícka cirkev sa vojenských akcií nielen zúčastňovala, ale ich aj riadila. Uvádza, že duchovenstvo na svoju pomstu nikdy nezabúdalo a malo aj svoje vojenské výzvy “…Nemôžeme žiť spoločne s hriešnymi socialistami… Vojna, krv a oheň! Nesmie byť prímerie ani pardon, pokiaľ nie je plne zaistené víťazstvo viery a poriadku…” Vodca katolíckej mládeže v Španielsku, ktorý sa stal členom falangy, Ramón Serrano Suňer, Francov švagor, ktorý bol neskôr španielskym ministrom zahraničia a vnútra bol v júni 1942 pápežom Piom XII. (E.Pacelli) vyznamenaný Veľkým krížom Rádu Pia IX. (porovnaj Karlheinz Deschner: S bohom a fašistami, 2014).

Tak ako bola občianska vojna v Španielsku odštartovaná katolíckou cirkvou, ktorá ju aj ideovo viedla a našla vykonávateľa v osobe caudilla Francisca Franca, tak bola na jej záver katolíckou cirkvou požehnaná. V apríli 1939 Pacelli, už ako čerstvý pápež, poslal Francovi ďakovný telegram ku španielskemu víťazstvu katolíkov v šírení zásad vyučovaných cirkvou a šírených generálom Francom. Franco stál na čele Španielska aj po 2. svetovej vojne, takmer 40 rokov až do svojej prirodzenej smrti v roku 1975.

Konkordát s Hitlerovým Nemeckom

V 30-tých rokoch 20. storočia, keď už bol Eugenio Pacelli kardinálom štátnym sekretárom, sa k moci v Nemecku dostal Adolf Hitler so svojou NSDAP (Nacionálnosocialistická nemecká robotnícka strana). V tom čase sa už dlhú dobu pracovalo zo strany Vatikánu na príprave nového konkordátu, pretože konkordát uzavretý v roku 1448 medzi cisárom Fridrichom III. a pápežom Mikulášom V. už dávno stratil platnosť. Práce na konkordáte začal ešte ako nuncius v Nemecku Pacelli, tak v nich pokračoval aj vo svojej vyššej funkcii. Dobre poznal podmienky, osoby i okolnosti vyjednávania. Okrem toho ako štátny sekretár si vyhradil do svojej priamej kompetencie všetky otázky týkajúce sa Nemecka. To isté urobil aj po svojom zvolení za pápeža. Konkordát s Nemeckom bol podpísaný 20. júla 1933, pol roka potom ako sa Hitler stal kancelárom. Rozbor všetkých okolností za akých vznikol a bolo schválené jeho znenie presahuje možnosti rozsahu našej minisérie. Je potrebné však podotknúť, že na základe rozhodnutia nemeckého Federálneho ústavného súdu z roku 1957 uzavretý konkordát je stále platný aj dnes!

Fotografia z podpisu konkordátu 20. júla 1933 vo Vatikáne. Zľava: prelát Ludwig Kaas, nemecký vicekancelár Franz von Papen, štátny podsekretár Vatikánu Giuseppe Pizzardo, štátny sekretár Vatikánu kardinál Eugenio Pacelli (budúci pápež Pius XII. v rokoch 1939-1958), tajomník Alfredo Ottaviani, ministerský radca Rudolf Hermann Buttmann, pracovník štátneho sekretariátu Giovanni Battista Montini (budúci pápež Pavol VI. v rokoch 1963-1978) a štátny radca Eugen Klee. Pri príležitosti podpisu konkordátu bol hlavný vyjednávač za nemeckú stranu vicekancelár Franz von Papen ocenený najvyšším vyznamenaním Vatikánu pre „nekorunované hlavy“ veľkorížom pápežského rádu Pia a kardinál Pacelli bol obdarovaný metrovou sochou Panny Marie z meissenského porcelánu. Zdroj: Obrazový archív pruského kultúrneho dedičstva

V súvislosti s konkordátom sú podstatné okolnosti rozpustenia katolíckej strany Zentrum, ktorá bola vlastne politickým nástrojom Vatikánu v Nemecku. Bola prepojená s veľkokapitálom, avšak politicky bola riadená kúriou prostredníctvom svojho nuncia. A tým bol v Nemecku až do roku 1930 Pacelli. Od roku 1928 bol jej predsedom Ludwig Kaas, ktorého pre Vatikán získal Eugenio Pacelli. Politická strana Zentrum (mala až 6 mil. voličov) sa aktivitami a činnosťou Kaasa a Franza von Pappena sama rozpustila, čím bola odstránená politická prekážka vadiaca Hitlerovi pri získaní úplnej politickej moci v Nemecku. Ludwig Kaas bol v tej dobe už úplne na strane Vatikánu a Pacelliho, ktorému onedlho začal robiť vlastne dôverného tajomníka (pozri vyššie uvedené). Kaas sa po splnení úlohy (rozpustenie strany) ešte stretol osobne s Hitlerom a 10. apríla1933 odcestoval z Nemecka do Vatikánu, kde už zostal pracovať pre Eugenia Pacelliho ako jeho osobný tajomník pre Nemecko. Úplne autentický scenár pred rokmi použil Mussolini, aby eliminoval voličov katolíkov proti svojej strane.

Hitler a jeho NSDAP mal v roku 1932 asi 13,5 mil. voličov, komunisti a sociálni demokrati tiež asi 13 mil. voličov a kresťania katolíci, ako sme už uviedli, okolo 6 mil. Hitler sa o elimináciu a zničenie socialistov a komunistov postaral tým najhrubším spôsobom bezprostredne po získaní moci. Katolíkov mu pomohol zlikvidovať Vatikán a mohol začať vládnuť sám! Eugenio Pacelli k prospechu Hitlera využil všetky svoje schopnosti a skúsenosti. Motiváciou, tak isto ako aj jeho šéfa Pia XI., bola ich bezbrehá nenávisť proti komunizmu, o ktorom vedeli iba to, že komunisti vraždia kresťanov, znásilňujú ženy a jedia deti. Politicky išlo o to, že Adolfom Hitlerom, tak ako predtým Franciscom Francom bolo potrebné zastaviť rozširovanie komunizmu zo Sovietskeho zväzu. Kardinál štátny sekretár Eugenio Pacelli mal k podpore Adolfa Hitlera ešte jednu, a to vlastnú vnútornú motiváciu: sympatie a náklonnosť k nemeckému národu, k jeho disciplíne, poriadku a obradnosti, lebo sám pochádzal z prostredia čiernej aristokracie.

Na titulnej strane Berlínskeho satirického časopisu Kladderadatsch, z 14. januára 1934, je satiricky zobrazený podpísaný vatikánsko-nemecky konkordát ako spoločný pôžitok z vína, ktorého pohodu sa snažia narušiť ojedinelé kritické hlasy rakúskeho duchovenstva. Zdroj: Obrazový archív pruského kultúrneho dedičstva.

Po podpísaní konkordátu a rozpustení strany stredu (Zentrum) sa situácia katolíckej cirkvi v Nemecku postupne zhoršovala. Prispievali k tomu útoky nemeckej tlače na katolícku cirkev, útoky na cirkevné školy a preberanie iniciatívy v mládežnickom hnutí rozmachom Hitlerjugend proti katolíckej mládeži a jej organizáciam. Nemeckí biskupi vypisovali do Vatikánu a sťažovali sa na aktivity nacistov. Pápeža Pia XI. situácia trápila a požadoval okrem iného, aby katolícka tlač v Taliansku, hlavne tlač, ktorú kontroloval Vatikán (L´Osservatore Romano, La Civilta Cattolica) poukazovala a kritizovala postoje a činnosť Hitlera proti veriacim. Pacelli tieto iniciatívy Pia XI. diplomaticky miernil a odkláňal. Fašistická strana Partito Nazionale Fascista (PNF) a Mussoliniho vláda pestovali dôsledný a tvrdý kult „Duceho“. PNF sa v roku 1928 stala jedinou legálnou politickou stranou v Taliansku.

Podpísaním Lateránskych zmlúv sa nepriateľská situácia Talianska so Svätou stolicou „normalizovala“, čo znamenalo, že ustalo násilie páchané na katolíkoch, zvlášť kňazoch, zo strany fašistických skupín násilníkov. Talianska republika si s Vatikánom navzájom vymenili aj veľvyslancov (veľvyslancom Talianska sa stal Cesare de Vecchi a veľvyslancom Vatikánu Francesco Borgongini). V polovici 30-tych rokov nadviazali priame a priateľské styky vodcovia Talianska Benitto Mussolini a Nemecka Adolf Hitler. Začali si nahrávať a vzájomne sa podporovať v politickej i diplomatickej rovine avšak aj vo verejných vzájomne sa podporujúcich vyhláseniach a stanoviskách vo fašistickej a nacistickej tlači. Hitler v Nemecku zvyšoval „tlak“ na všetkých nielen na Židov, ale zviezli sa popri nich aj veriaci a klérus na všetkých stupňoch. Vzťahy s nacistickým režimom sa neustále zhoršovali a po stále častejších a vážnejších sťažnostiach a intervenciách nemeckých biskupov na porušovanie uzatvoreného konkordátu zo strany nemeckej vlády a pápežovej nemožnosti oslabiť a zvrátiť tento stav sa Pius XI. rozhodol vydať o tejto situácii encykliku.

V druhej polovici roku 1936 nariadil, aby bola encyklika pripravovaná. Kardinálovi Pacellimu sa nedarilo celkom eliminovať vplyv nemeckých biskupov na túto požiadavku a tiež sa mu iba čiastočne podarilo ovplyvniť Pia XI. a oslabiť údernosť jej textu. Kardinál Pacelli si nechcel pokaziť vzťahy s Hitlerom a presviedčal pápeža, aby miesto encykliky pripravil s nemeckými prelátmi pastoračný list pre Hitlera. Podporoval ho v tom aj kardinál Michael von Faulhaber, mníchovský arcibiskup, ktorý bol tiež sympatizantom nového nemeckého poriadku. Obaja mali obavy, aby Hitler neodstúpil od konkordátu. Pápež to odmietol a nariadil pracovať na encyklike. Jezuiti boli vždy protižidovsky naladení a tak generál jezuitov Vlodzimierz Ledóchowsky behom prípravy encykliky zariadil, aby sa v nej výrazy ako nacista, alebo prenasledovanie Židov nevyskytovali. Naliehal pritom na Pia, aby sa do takýchto citlivých, zložitých a delikátnych otázok snažil nezasahovať.

Plagát NSDAP, z novembra 1933, k voľbám do Ríšského snemu, kde bolo podpísanie konkordátu využité ako argument pre získanie hlasov katolíckych voličov. Zdroj. Nemecký federálny archív, Bundesarchiv, Plak 003-00-002.

Znenie encykliky bolo oproti pôvodnému zámeru značne zredukované a zmiernené. Pius XI. jej dal názov Mit brennender Sorge (S úskostlivou starosťou) a podtitulom O postavení katolíckej cirkvi v Nemecku. V nedeľu 21. marca 1937 všetci biskupi, dekani a kňazi z kazateľníc v celom Nemecku prečítali Piovu encykliku, ktorá sa začínala slovami: „S hlbokým znepokojením a rastúcim údivom už dlho sledujeme strastiplné procesy s nemeckou cirkvou aj vzrastajúcu roztrpčenosť tých, ktorí zostali verní…“ Písal o porušovaní konkordátu, ničení a poškodzovaní katolíckych škôl a aj o tom, že nie je národný boh ani národné náboženstvo. O nacizme nebola zmienka, ale na záver Pius poďakoval tým kňazom a laikom, ktorí „vytrvali vo svojej kresťanskej povinnosti a bránia Božie práva aj navzdory agresívnemu pohanstvu“.

Obsah encykliky, ktorý bol zverejnený, Hitlera rozčúlil, rozhorčil a veľmi nahneval, lebo si uvedomil, že napriek rôznym opatreniam sa podarilo pontifikovi text encykliky dostať k národu po celom Nemecku. Bolo to veľmi opovážlivé a pre neho urážlivé. Nariadil uzavrieť všetky katolícke nakladateľstvá, redakcie novín a časopisov, prehľadať v sídlach biskupov a v kláštoroch priestory a zabaviť dokumenty. Vyhrážal sa, že zverejní z cirkevných archívov dokumenty preukazujúce pedofíliu kňazov a hodnostárov cirkvi, doklady o zneužívaní a rozkrádaní financií a postaví ich pred svetské súdy. Pápež v týchto súvislostiach odporučil biskupom, aby spálili dokumenty o sťažnostiach a priestupkoch kňazov, ktoré sa v archívoch nachádzajú, aby sa nedostali do rúk Hitlerovi. Pacelli sa zasa usiloval, aby nedošlo k úplnému narušeniu vzťahov s nemeckou vládou, lebo podľa neho by v tom prípade nemecká cirkev zostala bez ochrany.

(Pokračovanie)

Prvá časť I. – Začiatky

Druhá časť II.b – Tajná encyklika

Be the first to comment on "Pontifikát Pia XII. a archívy Vatikánu II.a – Druhý muž Vatikánu"

Leave a comment

Your email address will not be published.


*