Pontifikát Pia XII. a archívy Vatikánu IV. – Roky 1939-1945, Slovenský štát a Slovenská republika

Slovenský štát, (neskôr Slovenská republika) vznikol v podmienkach meniacej sa mapy vojnovej Európy pod vplyvom nacistického Nemecka. Vynútený rozpad Česko-Slovenska bol realizovaný Hitlerovským Nemeckom tak, že Protektorátu Čechy a Morava, ktorý vznikol násilnou Nemeckou okupáciou Čiech a Moravy (15.3.1939), predchádzal vznik Slovenského štátu (14.3.1939). Nebol to výsledok stáročných emancipačných a štátoprávnych snáh slovenského národa, ale bol to vedľajší produkt mocenskej politiky Adolfa Hitlera. Podmienky, za ktorých sa rodí nový život, štát, vždy určia jeho ďalší život a existenciu. Platí to aj o vojnovom Slovenskom štáte. Bolo zrejme, že nátlak využitý pri jeho vzniku nebude znamenať automaticky jeho samostatnosť!.

Poznámka na úvod: Podrobnosti o vzniku, fungovaní a personáliách Slovenského štátu sú dostupné v množstve publikácii slovenských dejateľov, historikov ale aj „historikov“, priamych účastníkov a ich spomienok, životopisov, hodnotení a rôznych dokumentov ako aj iných materiálov, nielen písomných ale aj obrazových a zvukových, ktoré sú aj verejne prístupné. V našom mini seriáli sa budeme venovať predmetu, ktorý sme uviedli na začiatku. Pre porozumenie a poznanie súvislosti budeme uvádzať aj niektoré podrobnosti, aby boli zrejme dejinné súvislosti.

Nechcený zrod

Dokumenty popisujúce samotný akt vyhlásenia štátu v Slovenskom sneme, 14. marca 1939, to jednoznačne preukazujú. Autonómna Slovenská vláda na tomto zasadaní podala pred vystúpením Jozefa Tisu, demisiu. Dr. Jozef Tiso po návrate z Berlína referoval poslancom, že nemecký vodca Adolf Hitler žiada, pod hrozbou rozdelenia územia Slovenska „bleskovo“ politicky deklarovať odtrhnutie Slovenska od ČSR. Členovia Slovenského snemu (57 zúčastnených zo 63 zvolených členov) odsúhlasili vznik Slovenského štátu. Snem premenovali na zákonodárny, zvolili vládu a za jej predsedu Jozefa Tisa, ktorý bol súčasne menovaný za dočasnú hlavu štátu. Vo svojich spomienkach 14. marec 1939 (Veda, 1992), vtedajší člen snemu Pavol Čarnogurský popísal vznik štátu takto: „Každý z nás vedel, že vyhlásením slovenskej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľmi vôle národa“.

Slovenskému národu a celej verejnosti oznámil vznik Slovenského štátu vo večernom rozhlasovom vysielaní 14. marca 1939 novozvolený predseda vlády Jozef Tiso slovami: „…štát sa zrodil z politickej vôle slovenského národa vládnuť sám nad sebou“. Nebola to síce pravda, bolo však potrebné, aby to tak vyznelo, aby to pôsobilo ako vyústenie dlhoročných snáh o slovenskú samostatnosť, ktorú chcel ešte Andrej Hlinka. V nasledujúcich rokoch bolo toto zdôvodnenie maximálne propagandisticky využívané na podporu pocitu sebavedomia a národnej hrdosti Slovákov.

Susedia nového štátu – Maďarsko a Poľsko, ktoré ešte včera mali požiadavky na rozparcelovanie Slovenska – uznali fakticky i právne „samostatný“ Slovenský štát ako druhý a tretí štát v poradí už 15. marca 1939. Nie je iste náhodou, že Nemecko bolo pred nimi ako prvé a Svätá stolica (desať dní za nimi) uznala Slovenský štát ako štvrtá v poradí, dňa 25. marca 1939.

So vznikom štátu bolo nutné riešiť množstvo problémov, správnych, ekonomických, právnych, diplomatických a ďalších, ktoré priamo či nepriamo ovplyvňovali jeho funkčnosť a akcieschopnosť. Okolnosti a súvislosti vzniku Slovenského štátu len potvrdila niekoľko dní po jeho vzniku uzatvorená Ochranná zmluva a Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom. 21. júla 1939 Snem Slovenského štátu schválil Ústavný zákon Slovenskej republiky (zákon č. 185/1939 Sl. z.), ktorým bola deklarovaná kresťanská a národná pospolitosť. Zmenila sa definícia štátu na republiku. Vychádzala z ústavy ČSR a inšpirovala sa (teda jej tvorcovia) ústavou Portugalska, pápežskými encyklikami Rerum Novarum (Lev XIII.) a Quadragesimo Anno (Pius XI.), od ktorých bola odvodená formulácia, že štátna moc pochádza od Boha. Ústavou boli zavedené kresťanské princípy do politického a verejného života. Slovenská republika sa stala otvorene stavovským zriadením s autoritatívnym systémom jednej (katolíckej) strany s oficiálne vyznávanou kresťanskou orientáciou: „Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát. Slovenský štát sdružuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť…“ Náboženský charakter štátu zvýraznil a utvrdil aj spôsob zloženia prísahy (sľubu) poslancov snemu, členov vlády, Štátnej rady a aj prezidenta. Sľub začínal „Prisahám na Boha Všemohúceho a Vševedúceho…..“ a končil vetou „Tak mi Pán Boh pomáhaj!“  (Porovnaj:  Tížik. M., Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku, SAV, 2011).

Kombinácia, vytvorenia štátu z donútenia Hitlera, fungovanie pod jeho kuratelou, kresťanská ideológia inšpirovaná pápežskými encyklikami, vrcholové postavenie katolíckeho kňaza na čele štátu, dávala výslednicu, ktorej obsahom a prejavom bol totalitný režim s fašistickými prvkami pod vedením jedinej štátostrany. Tou bola jediná legálne fungujúca politická strana – Hlinková slovenská ľudová strana (HSĽS), štátostrana, ktorej vedúca úloha bola zakotvená  priamo v ústave štátu. V §-e 58 bolo uvedené, že „slovenský národ sa zúčastní na štátnej moci prostredníctvom HSĽS“. Túto skutočnosť nespochybňuje ani vynútené fungovanie Nemeckej strany a Maďarskej strany, lebo to boli „spriatelené strany“ a režimy.

Návrh zákona, ktorým 14. marca 1939 vyhlásil Slovenský snem vznik samostatného Slovenského štátu. Fotografia rukou písaného návrhu zákona ukazuje, že zákon bol vytvorený pod tlakom času a okolností. Dokazuje, že vznik samostatného vojnového Slovenského štátu bol len sprievodným, vedľajším výsledkom mocenskej politiky Adolfa Hitlera. Fotografia zdroj: Múzeum Slovenského národného povstania.
Čo tomu predchádzalo

V tejto súvislosti je potrebné vrátiť sa o pol roka dozadu a ozrejmiť čitateľom niekoľko skutočností a faktov, aby porozumeli napríklad tomu, že keď sa Tiso vrátil z Berlína (14.3.0939) z rokovania s Hitlerom, mohol predstúpiť pred Slovenský snem (Snem Slovenskej krajiny), aj keď vlastne existovala Československá republika.

V nemeckom Mníchove sa dňa 29. septembra 1938 konala „konferencia“, ktorej štyria účastníci: Nemecko, Taliansko, Francúzsko a Veľká Británia riešili požiadavku Nemecka na odstúpenie pohraničného územia Československa, kde žila nemecká národnostná menšina (Sudety), v prospech Nemecka. Hitler pohrozil, že v prípade, ak mu nebude vyhovené, zmocní sa tohto územia vojenskou silou, aby ochránil tam žijúcich Nemcov. Francúzsko a Veľká Británia napriek faktu, že mali s Československom podpísané zmluvy o vzájomnej vojenskej pomoci v prípade vonkajšej agresie, podpísali 30. septembra 1938 o 02,30 hodine dohodu o odstúpení Hitlerom požadovaného územia Československa Nemeckej ríši.

Predstavitelia Československa neboli prizvaní na toto rokovanie „veľkej“ štvorky, mali dovolené len úctivo čakať pred rokovacími miestnosťami na výsledky ich dohody! Tento akt, nazývaný aj Mníchovský diktát alebo Mníchovská zrada (zrada Francúzov a Britov na Československu), stál Čechy a Moravu stratu asi 30 % územia a úbytok okolo 3,5 milióna obyvateľov (2 700 000 Nemcov a asi 800 000 Čechov), ktorí na tomto území žili. Vláda ČSR sa diktátu podrobila a udalosti nabrali rýchly spád. Dňa 5. októbra 1938 sa vzdal úradu prezident ČSR Edvard Beneš.

Slovenskí nacionalisti a separatisti situáciu využili a na 6. októbra zvolal Jozef Tiso do Žiliny Výkonný výbor HSĽS kde bolo prijaté vyhlásenie o autonómii Slovenska v rámci Československej republiky. Nasledujúci deň bola vytvorená autonómna vláda Slovenska s predsedom Jozefom Tisom a hneď 8. októbra 1939 začala vláda úradovať. Svojim prvým dekrétom Ministerstvo vnútra zakázalo činnosť KSČ. Politické a mocenské zmeny sa prejavili v celkovom vonkajšom i vnútornom politickom a právnom systéme Československa a Slovenska.

Na 18. decembra 1938 boli na Slovensku vyhlásené voľby do Snemu Slovenskej krajiny, pričom bola pripravená jednotná kandidátka Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty (HSĽS – SSNJ), na ktorú umožnili zapísať niekoľko nečlenov HSĽS z radov Nemeckej strany a Maďarskej strany, stavovských a neľudáckych organizácii a niekoľkých evanjelikov (členov ECAV). Čechom a Židom vo voľbách bolo zakázané kandidovať.

Z volieb vzišiel Snem Slovenskej krajiny do ktorého bolo zvolených šesťdesiattri (63) poslancov, z ktorých boli dvaja poslanci za Maďarskú stranu (predseda J. Eszterházy.) zastupujúcu maďarskú národnostnú menšinu, traja za Nemeckú stranu zastupujúcu nemeckú národnostnú menšinu (vrátane šéfa nemeckej piatej kolóny Franza Karmasina) a päť evanjelikov (Miloš Vančo, Ján Liška, Peter Zaťko, Martin Morháč a Emil Lukáč). Zvolených bolo celkove 12 nečlenov HSĽS. Ostatných 51 poslancov bolo politicky angažovaných a organizovaných v HSĽS, z ktorých bolo 11 kňazov katolíckej cirkvi, boli tam ministri autonómnej vlády a jej predseda, katolícky kňaz Jozef Tiso.

Účastníci rokovania Mníchovskej dohody pred jej podpisom. Na snímke zľava: britský premiér Neville Chamberlain, franzúzsky premiér Edouard Daladier, nemecký kancelár Adolf Hitler, taliansky premiér Benito Mussolini a minister zahraničných vecí Talianska a Mussoliniho zať Geleazo Ciano. Pre zástupcov Československa, ktorým nebola umožnená účasť na rokovaní, doslova platí známe: O nás, bez nás… Fotografia zdroj: Múzeum Slovenského národného povstania.

Spoločne pre národ?

Pred tento snem predstúpil 14. marca 1939 Dr. Jozef Tiso s „návrhom“ odtrhnutia Slovenska od Československej republiky a vytvorenie Slovenského štátu. Posledný predseda autonómnej vlády Slovenska Karol Sidor, exponovaný hlinkovec a Tisov stranícky konkurent bol vymenovaný za vyslanca Slovenského štátu pri Svätej stolici, kde ho 7. júla 1939 prijal na vstupnej audiencii pápež Pius XII.

O dva mesiace neskôr, 8. septembra prijal Pius XII. slovenského biskupa Michala Buzalku, ktorý mal zistiť postoj a stanovisko pápeža k „pravdepodobnej“ voľbe Jozefa Tisa za prezidenta republiky. Ak by pravdepobnosť nehraničila s istotou, pápež by Buzalku neprijal, lebo tento by do Vatikánu necestoval. Pius XII. ako skúsený diplomat zaujal stanovisko presne také, aké zaujímal k nacizmu a fašizmu: nevyjadril sa, nedal súhlas a ani zákaz. „Vyslovil svoju obavu, či bude prospešné, aby v takýchto pohnutých časoch stál na čele štátu náš kňaz Dr. Jozef Tiso. Lebo ak by štát, na čele, ktorého je kňaz, nevedel alebo nemohol zabezpečiť blahobyt a šťastie svojmu ľudu, ako aj v prípade nepriaznivej zmeny režimu, mohol by ľud preniesť za to zodpovednosť na kňazov a cirkev.“ (Citované podľa Ďurica, M. S.: Dejiny Slovenska a Slovákov, Lúč, 2003, s.404).

V Nitre sa 17. septembra 1939 konala vysviacka biskupa Andreja Škrábika, na ktorej sa zúčastnil aj Jozef Tiso, vtedy ešte „len“ predseda vlády. Vo svojom príhovore nepriamo odpovedal na pápežove obavy. „…Táto obava neobstojí preto, lebo správne chápaný katolicizmus nikdy sa nebude vyhýbať zodpovednosti za svoje činy. Katolicizmus je uskutočňovateľom prirodzeného práva a spravodlivosti. A za túto úlohu sa nikdy nebude hanbiť, práve naopak, bude hotový znášať za ňu aj martýrium.“ (Citované podľa Ďurica, M.S.: Dejiny Slovenska a Slovákov, Lúč, 2003, s.404).

Slovenský snem 26. októbra jednomyseľne zvolil za prezidenta Slovenskej republiky Msgr. Dr. Jozefa Tisu, katolíckeho kňaza. Ten vymenoval novú vládu a do jej čela postavil Vojtecha Tuku, veľkého obdivovateľa Adolfa Hitlera a jeho nacionálneho socializmu. Ako sme už uviedli charakter štátu bol ovplyvnený vonkajšími okolnosťami a tlakmi na jeho vnútorný politický a hospodársky systém. Vedúca úloha vládnucej katolíckej strany sa mohla v plnej miere realizovať a to sa aj reálne dialo. HSĽS a jej vedúci predstavitelia ovládli všetky štruktúry moci a správy v celej spoločnosti (republike). Pretože HSĽS bola kresťanská katolícka politická strana, jej tvorcom bol katolícky kňaz – Anton Hlinka, jej predseda, neskôr, po vzore Hitlera, jej vodca.

HSĽS mala vo všetkých svojich štruktúrach veľa kňazov a ďalších vyšších funkcionárov katolíckej cirkvi. Katolícki kňazi zastávali vo veľkej miere riadiace funkcie nielen v straníckych ale i v štátnych a správnych orgánoch štátu. Biskup Buzalka bol poľným vikárom armády, biskup Vojtaššák podpredsedom Štátnej rady obe jej funkčné obdobia, zo šiestich predsedov HSĽS v župách boli dvaja kňazi, zo šesťdesiatich predsedov okresov boli 16 kňazi a ďalší pôsobili ako tajomníci, sekretári, duchovní radcovia vo všetkých organizáciach HSĽS a ich orgánoch. „Účasť kléru v politickom živote spôsobila, že sa dalo ťažko rozlíšiť, do akej miery bola politika HSĽS fašistická a do akej miery klerikálna, Obe zložky boli tak prepojené, že sa vzájomne prelínali a dopĺňali“. (Porovnaj Dányi, O.: Politici v sutanách, Obzor, 1985).

Prepojenie podpora a spolupráca kléru a vlastne celej katolíckej cirkvi s existujúcim režimom najmä vo vzťahu voči Židom nebola len latentná, ale zo strany cirkvi a jej reprezentantov bola zreteľne, dôrazne, ba až agresívne, opakovane navonok prezentovaná zverejňovanými článkami v Katolíckych novinách, príspevkami do novín, časopisov a vo vysielaní rozhlasu. Slovenskí biskupi svoje stanoviská, postoje a podporu režimu deklarovali aj prostredníctvom pastierskych listov pre svojich veriacich. Takýto pastiersky list vydali napr. 24. októbra 1939, v ktorom vyjadrili podporu režimu štátu. Katolícka tlačová kancelária v Bratislave vydala úradnú správu, zverejnenú 7. novembra 1940 v Katolíckych novinách, ktorá vo viac ako 13 bodoch vymenúvala konkrétne čo všetko Slovenskí katolícki kňazi pre Slovenský štát a národ urobili (vykonali): …boli v prvých bojových šíkoch Hlinkových…udržiavali Hlinkové časopisy… fary boli vždy útulkom Hlinkových poslancov a tajomníkov… boli dušou miestnych organizácii HSĽS…ako prví bojovali proti židomarxizmu a červenému komunizmu… stoja otvorene na strane vlády… atď.

Pre režim vojnovej Slovenskej republiky je charakteristické, že Úrad propagandy prvé číslo osvetového časopisu Slovensko na prelome venoval práve otázke Židov. Úrad bol súčasťou predsedníctva slovenskej vlády a v jeho vedení stál Alexander Mach, neskôr Tido J. Gašpar. Mal usmerňovať tlač, rozhlas, umenie a výchovu v záujme slovenského štátu a jeho politických špičiek. K riešeniu židovskej otázky na Slovensku prispieval vydávaním protižidovských letákov, plagátov a vydávaním nástenných Ľudových novín.

Od začiatku roka 1939, ešte počas autonómneho Slovenska, začali byť postupne prijímané zákonne opatrenia a nariadenia týkajúce sa rôznych obmedzení a zákazov Židov, komunistov a socialistov. Boli rozpustené a zakázané odborové a záujmové organizácie čo signalizovalo nástup totalitnej diktatúry podľa vzoru Nemecka. Podľa Jozefa Tisa „kresťanského spoločenského poriadku“, ktorý neskôr – po dohode Tisu a Tuku – nazvali „slovenský národný socializmus“.

Slovenské konečné riešenie

Slovenskí politici združení v HSĽS mali svoje vzory a boli inšpirovaní politikou nacistického Nemecka a fašistického Talianska a aj katolíckeho Portugalska, kde boli zavedené totalitné režimy a vládli „vodcovia“, ktorí presadzovali a realizovali rasovú politiku a antisemitizmus. Je potrebné sa zmieniť o tom, že antisemitizmus slovenských nacionalistov (hlinkovcov) nebol importovaný z nacistického Nemecka, ale svoje korene mal v Rakúsko-Uhorsku, ktoré surovým a násilným spôsobom potláčalo slovenské povedomie, školstvo a národné obrodenie. A na tomto konaní mali veľký podiel maďarskí Židia.

Opatrenia voči Židom, ktoré obmedzovali ich občianske, ekonomické a aj základné ľudské práva, boli prijímané postupne vo forme vládnych nariadení v rokoch 1939-1941. Slovenská vláda mala od snemu delegované právomoci prijímať nariadenia a rozhodnutia všeobecne záväzného charakteru s pôsobnosťou a silou zákonov. Snem sa tým zbavil zodpovednosti, ale aj možnosti zasahovať do spusteného procesu „obrody“ Slovenska. Dr. Štefan Polakovič, filozof a ideológ HSĽS, zdôvodňoval nutnosť arizácie tým, že je celoslovenským a národným záujmom vytvoriť silnú slovenskú strednú vrstvu, aby hospodársky podnikaví ľudia zbohatli (arizácia znamenalo zbavenie majetku a vylúčenie Židov z hospodárskeho a sociálneho života spoločnosti v prospech árijcov).

Upravoval to tzv. arizačný zákon, č.113/1940 Sl. z., z 25. apríla 1940, ktorým bol vytvorený aj Ústredný hospodársky úrad (UHU) s rozsiahlymi právomocami pri arizácii. Opatrenia a ich realizáciu „odporúčal“ prijímať Dieter Wisliceny, nemecký poradca na riešenie židovskej otázky, priamo podriadený Adolfovi Eichmannovi, pobývajúci, aj so svojim štábom, od augusta 1940 v Bratislave. A aktívne konal v spolupráci a vyslanectvom Tretej ríše na Slovensku a za pomoci Franza Karmasina, ktorý zastával novovytvorenú funkciu štátneho tajomníka pre nemeckú menšinu.

Neprehľadné množstvo rôznych opatrení a nariadení, ktoré režim vyprodukoval k riešeniu židovskej otázky si vyžadovalo ich zosúladenie.Výsledkom týchto snáh bolo nariadenie č. 198/1941 Sl. z., z 9. septembra  1941 oficiálne nazvané O právnom postavení židov. Do histórie však vošlo ako Židovský kódex, ktorý obsahoval 270 paragrafov. Išlo o jeden z vôbec najtvrdších protižidovských zákonov v Európe… Podstatnou zmenou bolo, …že režim už neposudzoval židov z náboženského hľadiska, ale z rasového…“ (Porovnaj: Lacko, M.: Slovenská republika 1939-1945, Perfekt, 2008).

Protižidovská propaganda na Slovensku bola riadená, premyslená a plnila zámer ovplyvňovať majoritné nežidovské obyvateľstvo v prospech plánovaného riešenia tejto otázky, teda zbaviť sa ich ako najväčšieho škodcu Slovákov. V tomto zmysle sa vyslovovali priamo a otvorene vo svojich verejných a oficiálnych vystúpeniach politické a vládne špičky Slovenskej republiky, vrátane prezidenta Tisa. Najiniciatívnejší a najaktívnejšími nielen propagátormi, ale aj realizátormi tohto riešenia boli Alexander Mach a Vojtech Tuka, považovaní za radikálov a predĺžené ruky Hitlera a Himmlera na Slovensku.

Vládu a Štátnu radu Tuka oboznámil so svojim rozhodnutím 3. marca a 6.marca 1942 začať uskutočňovať transporty Židov z územia Slovenska. Ako predseda vlády a minister zahraničných vecí ich dohodol s Nemeckom s tým, že bude do Generálneho Gubernátu (územie Poľska) na práce odsunutých 20 000 Židov. Wisliceny oznámil Slovenskej vláde stanovisko Nemecka, že Židov prevezmú na svoje územie za osídlovací poplatok 500 ríšskych mariek (DM, čo pri pevne stanovenom výmennom kurze znamenalo 5 000 korún slovenských) za osobu. Slovenská vláda (spolu s vládou Chorvátska ako jediné v Európe) s tým súhlasila a rozhodla sa na tento účel použiť zisk z predaja zabaveného a arizovaného židovského majetku. Židia si vlastne svoje transporty zaplatili sami! Na druhej strane Nemci dodržali svoje slovo, že Židia sa na Slovensko viac nevrátia! Snem vojnovej Slovenskej republiky to však pre istotu vyriešil po svojom. Deportácie Židov schválil snem Ústavným zákonom č. 68/1942 Sl z. síce až dodatočne v máji 1942, ale týmto zákonom ich súčasne §-om 3. ods. 1. priamo zbavil (podľa nemeckého vzoru) štátneho občianstva Slovenskej republiky. Deportovaní Židia sa jednoducho vrátiť ani nemohli, lebo už neboli ani občanmi Slovenskej republiky!

Adolf Hitler spolu s nemeckým ministrom zahraničných vecí Ribbentropom vítajú slovenskú delegáciu na rokovaní v Salzburgu 28. júla 1940. Predseda slovenskej vlády Vojtech Tuka stojí úplne vzadu v dlhom koženom kabáte. Vľavo stojaci prezident vojnovej Slovenskej republiky Dr. Jozef Tiso sa na slávnostiach vo Višňovom v septembri 1940 verejne prihlásil k myšlienke nacionálneho socializmu s tým, na Slovensku sa bude uplatňovať v náboženskom zmysle v duchu Hlinkovho ľudáckeho učenia. Fotografia zdroj: Múzeum Slovenského národného povstania.

Vláda vojnovej Slovenskej republiky oficiálne schválila deportácie Židov z územia Slovenska 24. marca 1942 na svojom rokovaní vo večerných hodinách ako 19. bod svojho programu. A už 25. marca o 19-tej hodine :20-tej minúte bol z Popradu vypravený prvý transport tisícky mladých žien a dievčat. Posledný transport organizovaný režimom prezidenta Jozefa Tisu odišiel 20. októbra 1942. Celkový počet deportovaných bol podľa oficiálnych údajov 57 628 osôb, slovenských židov. Keď po vyhlásení Slovenského národného povstania (29. augusta 1944) Nemecká armáda okupovala Slovensko a vojensky povstanie potlačila. Do konca vojny ešte bolo zo Slovenska vyvezených asi 13 500 Židov. To však už organizovali prioritne samotní nacisti.

Slovenská republika bola jediným neokupovaným štátom v Európe, ktorý iniciatívne a samostatne riešil deportácie Židov vlastnými prostriedkami, vytvoril si k tomu organizačnú a realizačnú základňu. Nacisti v tejto oblasti vyvíjali síce tlaky, ale viac menej iba radili. Je veľmi poľutovaniahodné, že sa takto správali ľudia riadiaci štát, oficiálne deklarujúci svoje kresťanské smerovanie a katolicimus mali takpovediac na svojich zástavách. Klérus bol, ako sme už uviedli, významnou zložkou štátnej moci a zasahoval do všetkých oblastí verejného života. Naviac majoritné obyvateľstvo bolo silne katolícke. Kresťanské autority mali silné postavenie a rešpekt a to od kňazov až po prezidenta republiky. Z pohľadu hodnotenia obyvateľstva predstavoval prezident Tiso symbol spravodlivosti a dobroty, najmä preto, že bol vnímaný predovšetkým ako kňaz a v menšej miere ako politik.

(Ne)poslušný syn?

Vzťahy Slovenskej republiky a Svätou stolicou boli nadviazané uznaním jej vzniku 25. marca 1939 a nadviazaním diplomatických stykov. Slovenský vyslanec Karol Sidor bol prijatý pápežom Piusom XII. 7. júla 1939. Po vzniku Slovenského štátu bol poverený zastupovaním Vatikánu nuncius Svätej stolice v Československu Xaverio Ritter. Toho ale, aj keď bol osobne niekoľko týždňov priamo v Bratislave, nikto z predstaviteľov novo vzniknutého štátu neprijal. Preto bol zástupcom Svätej stolice menovaný Msgr. Dr. Giuseppe Burzio, nie však do funkcie nuncia, ale do nižšej diplomatickej funkcie chargé ď affaires (vedúci zastupiteľského úradu). Do Bratislavy pricestoval až 9. júna 1940. Vo svojej funkcii zotrval až do 10. augusta 1945, kedy odcestoval do Vatikánu. Teda tri mesiace po skončení 2. svetovej vojny.

Prirodzene by sa mohlo predpokladať, že vzťahy medzi katolíckym štátom za aký sa prezentovala Slovenská republika a Vatikánom ako riadiacim centrom katolíckej cirkvi budú srdečné, teplé a nekonfliktné. Nebolo tomu celkom tak. Vzťahy boli napäté a to z viacerých dôvodov. Niektoré sme už naznačili a o ďalších sa ešte zmienime. Prvé dva listy od pápeža Pia XII. dostal Jozef Tiso ešte v roku 1939. Prvý, k prijatiu Ústavy Slovenskej republiky 25. júla a druhý 5. decembra v ktorom je už titulovaný ako prezident. (Pozri: Kamenec, I.: Slovenský štát v obrazoch, s.96, Ottovo nakladatelství, 2008). Ako kňaz bol podriadený sídelnému biskupovi Karolovi Kmeťkovi, ale bol súčasne hlavou štátu, v ktorom biskup pôsobil a ktorému biskup zložil sľub vernosti. Keď biskup Kmeťko v roku 1942 upozornil Tisa na tragické osudy deportovaných, Tiso ho odbil vetou „Mne stačí nemecké vyhlásenie, že sa so židmi zaobchodí humánne…“ (Porovnaj: Lacko, M.: Slovenská republika 1939-1945, Perfekt, 2008).

Časopis „Slovák“ 28. apríla 1939 zverejnil poskytnutý rozhovor Jozefa Tisa pre Neues Wiener Tagblatt v ktorom okrem iného uviedol, že…židovstvo bude z nášho národného života definitívne vylúčené“.        

V prejave na dožinkových slávnostiach 16. augusta 1942 v Holíči, v dobe keď prebiehali deportácie, Jozef Tiso verejne obhajoval deportácie s tým, že prenasledovanie Židov je v súlade s kresťanským učením: „Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ja sa pýtam, je to kresťanské, keď sa národ chce zbaviť svojho večného nepriateľa? Že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, o tom netreba nikoho presviedčať. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa od nich neboli včas očistili. A urobili sme tak podľa príkazu božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu.“ (Pozri: Kamenec, I.: Slovenský štát v obrazoch, s.148, Ottovo nakladatelství, 2008).

Na možné problémy s postojom katolíckeho kňaza a prezidenta vojnovej Slovenskej republiky Jozefa Tisu k Židom poukázal v marci 1942 chargé ď affaires Vatikánu Giuseppe Burzio: Teraz je už zrejmé, že postoj Dr. Tisu na čele štátu, ako aj postoj spišského biskupa (Jána Vojtaššáka – poznámka autora článku) a mnohých ďalších členov kléru vo vláde a v parlamente začínajú znamenať vážnu ujmu pre cirkev.” Podobne sa vyjadril v tej dobe aj Domenice Tardini, zástupca Štátneho sekretariátu Vatikánu: „Neviem, či zákroky dokážu zastaviť… bláznov! A blázni sú dvaja: Tuka, ktorý koná, a Tiso, kňaz, ktorý ho nechá konať.

Gréckokatolícky biskup Pavel Gojdič v máji 1942 požiadal Vatikán, aby Tisovi zabránila v ďalších deportáciách Židov. V prípade, že by to nebolo možné, žiadal aby ho vyzvala, nech sa vzdá úradu. Pápež Pius XII. mal možnosť splniť túto požiadavku, vo vážnejšom prípade aj zbaviť Tisa úradu kňazstva. Je zrejmé, že si Svätá stolica uvedomovala dvojsečnú zodpovednosť, ktorá vyplývala zo zastávania funkcie prezidenta vojnovej Slovenskej republiky katolíckym kňazom. Napriek týmto vyjadreniam a napriek kritickému náhľadu k Tisovi zo strany niektorých popredných hodnostárov Vatikánu nie sú zatiaľ k dispozícii žiadne doklady, že by sa pápež Pius XII. snažil ovplyvniť Jozefa Tisu pri jeho protižidovskej politike. Faktom je, že jeho mlčanie deportáciám Židov zo Slovenska nezabránilo.

Verný až do konca

Msgr. Burzio vo svojich správach viackrát kriticky vyjadril ku konaniu a postojom prezidenta Jozefa Tisu. „Faktom je, že protižidovské nariadenia Tiso nikdy neľutoval, ba zaslepene ich obhajoval aj pred najvyššou pozemskou autoritou katolíkov – pápežom. V liste Svätému otcovi z 8. decembra 1944 písal, že „nepriateľská propaganda“ protižidovské nariadenia zveličuje, boli pritom prijaté len „z povinnosti brániť svoj národ pred nepriateľom…“ A ešte v roku 1942 sa doslova vyslovil: “Národu nedám zahynúť pre židovské spoločenstvo, Mne je národ viac než židia.“ Akceptovať tento názor znamená, že židovská menšina sa pre ľudáckych predstaviteľov stala doslova obetným baránkom ďalšej existencie slovenského štátu.“ (Citované podľa: Lacko, M.: Slovenská republika 1939 -1945, s. 75, Perfekt, 2008).

Prezident vojnovej Slovenskej republiky Jozef Tiso pri vyznamenávaní nemeckých dôstojníkov a vojakov, ktorí najbrutálnejšie postupovali proti povstalcom, vo svojom prejave vzdal úctu a poďakovanie Nemeckej tretej ríši: „Česť nášmu ochrancovi Adolfovi Hitlerovi, sláva jeho armáde, jeho všetkým spolupracovníkom, zbraniam SS, sláva tu prítomnému pánu generálovi (Höfflemu – poznámka autora) a ostatným veliteľom divízií!“ Zamlčal pri tom, že sa zaviazal Tretej ríši uhradiť všetky náklady, vo výške 500 miliónov korún slovenských, spojených s potlačením povstania a zabíjaním povstalcov, ale aj vypaľovaním dedín a vraždením ich obyvateľov.

Podľa vyjadrení Jozefa Tisu a aj jeho niektorých odpovedí Svätej stolici, je možné vyvodiť záver, že ako kňaz bol hlboko podriadený hlave cirkvi, ale buď ju nemal v náležitej úcte alebo bol značne nediplomatický. Najskôr to zrejme bude kombináciou uvedeného. Mohlo to vyplývať aj z jeho ctižiadosti, ťažkostiam a neochote podriadiť sa. Všetky tieto atribúty mohli ovplyvniť a predpokladáme, že aj ovplyvnili rozhodovanie Pápeža Pia XII. o priamej pomoci či nepomoci Jozefovi Tisovi. Ten sa v apríli 1945 najprv skrýval v kláštore v Kremsmünsteri v hornom Rakúsku, neskôr v kláštore v bavorskom Altöttingu, kde bol so súhlasom mníchovského biskupa Faulhabera vydaný Americkej armáde. Spojenci ho 27. októbra 1945 vydali orgánom Československému štátu. Pius XII. a Svätá stolica mu mohli pomôcť k úkrytu a úteku pred spravodlivosťou tak, ako pomohli veľkému množstvu vojnových zločincov. Katolíckemu kňazovi, Jozefovi Tisovi však túto možnosť neposkytli. Mníchovský kardinál Faulhaber veľmi dobre vedel, že v Altöttingu sa ukrýva Jozef Tiso, vedel aj to, kto je Jozef Tiso a čo má za sebou. Na druhej strane ani Tiso nenaliehal na Vatikán, aby ho prepašovali do Argentíny alebo niekde inde. Jozef Tiso to asi ani sám nechcel.

Odpoveďou na otázku prečo by mohla byť skutočnosť, že za roky pôsobenia Tisa v najvyšších funkciách štátu (predseda vlády, predseda a neskôr stranícky vodca HSĽS, prezident republiky) vykonával takú politickú a exekutívnu činnosť, ktorá bola viditeľne v rozpore s kresťanskou morálkou a humanitou. Bol tým silne skompromitovaný ako človek a to že bol kňaz mu ešte priťažilo. Otvorená kolaborácia s Hitlerom a jeho režimom ho kompromitovala aj pred Vatikánom, aj pred protihitlerovskými spojencami. Podľa niektorých štúdií a analýz jeho osobnosti mal tendencie stať sa martýrom. Vysvetľuje to aj jeho inšpiratívne napísaný životopis v knihe amerického autora Jamesa M. Warda: Jozef Tiso, kňaz, politik, kolaborant. (Slovart, 2018). „Otvorene a až prekvapujúco cynicky to nepriamo priznal neskorší predseda Slovenskej ligy v Amerike Ľudovít Pavlo: „Bol som rád, že Tiso skončil mučeníckou smrťou, lebo sme dostali svätca a hrdinu. Bál som sa, že Tisu odsúdia na doživotie, doprajú mu mierne väzenie, primeranú stravu a budú informovať verejnosť, ako sa má dobre vo väzení. Postupne by upadol do zabudnutia a toho som sa bál“.(Kol.aut./Kamenec.I.: Mýty naše Slovenské, Jozef Tiso, s. 198, Premedia Group, 2013).

Aj keď bol po potlačení Slovenského národného povstania obnovený ľudácky režim, nedokázal existovať už vo svojej pôvodnej sile. Zmeny vo vojensko-politickej situácii mali priamy vplyv na medzinárodnopolitické vzťahy aj na vnútropolitické otázky. Na časti územia Slovenska sa už obnovila Československo republika, s fašistami tu bojovala Červená armáda spolu s vojakmi Rumunskej armády a 1. Československého armádneho zboru. Postupne oslobodzovali celé územie Slovenska od fašistickej nadvlády. Na diplomatickej scéne sa rozvírili pohyby, rušili a obnovovali sa, avšak už na inej kvalitatívnej úrovni, staronové vzťahy medzi štátmi v Európe.

Keď v marci 1945 prezident Tiso blahoželal Piovi XII. k 6. výročiu pontifikátu, obdržal od pápeža uistenie, že slovenskému národu poslal svoje apoštolské požehnanie a bude sa modliť za všetkých synov slovenského národa. Karol Sidor, bývalý slovenský vyslanec pri Svätej stolici bol dokonca ešte 29. júna 1945 prijatý na audiencii u pápeža, kde intervenoval v prospech Jozefa Tisu a členov jeho vlády. Dva mesiace po ukončení 2. svetovej vojny a už za existencie obnovenej Československej republiky! Diplomatický zástupca Vatikánu pri vojnovej Slovenskej republike chargé ď affaires Msgr. Giuseppe Burzio odcestoval zo Slovenska ešte neskôr, 10. augusta 1945.

Pokračovanie.

Be the first to comment on "Pontifikát Pia XII. a archívy Vatikánu IV. – Roky 1939-1945, Slovenský štát a Slovenská republika"

Leave a comment

Your email address will not be published.


*