Pontifikát Pia XII. a archívy Vatikánu IV. – Na vrchole moci

Celý seriál si prečítate na týchto odkazoch: Prvá časť, Druhá časť, Tretia časť, Štvrtá časť, Piata časť, Šiesta časť, Siedma časť.

Pápež Pius XI. zomrel, je mŕtvy. Boží ľud žialil. Mnohí z tých, ktorí s Piom prichádzali priamo do kontaktu, kuriálni biskupi, ale aj svetskí politici však nežialili, aj keď sa priamo neveselili. Mussolini sa vyjadril v tom zmysle, že konečne ten „tvrdohlavec“ skončil. Vatikánski agenti mu doniesli informácie, že pápež chcel na výročie Lateránskych zmlúv zverejniť niektoré skutočnosti týkajúce sa aj jeho osoby. Minister Ciano ihneď dostal úlohu zistiť obsah a najlepšie aj získať celý materiál, o čom chcel Pius XI. na zhromaždení hovoriť.

Kardinál, štátny tajomník, pápežský komorník a camerlengo Eugenio Pacelli v jednej osobe bol najbližším spolupracovníkom zosnulého pápeža. Posledné dve funkcie ho oprávňovali k tomu, aby mal organizačne všetky veci pod kontrolou a riadil celú činnosť kúrie až do zvolenia nového pápeža. Pacelli u seba sústredil písomnosti z pozostalosti Pia XI. vrátane návrhu encykliky proti rasizmu, ktorá bola od tej doby nazývaná „tajnou encyklikou“. Vydal pokyn do tlačiarne, aby zničili všetky výtlačky pripraveného prejavu zomrelého pápeža. Ani z encykliky, ani z pripraveného prejavu na 10. výročie lateránu, počas života Pacelliho nebolo nič zverejnené. Aj keď k najhorším zločinom fašizmu a nacizmu ešte len malo prísť!

Úryvky z prejavu Pia XI. boli zverejnené až jeho nasledovníkom na pápežskom stolci Jánom XXIII., štyri mesiace po smrti Pia XII. Z materiálu však boli odstránené najkritickejšie pasáže týkajúce sa fašistického režimu, lebo chcel údajne chrániť Pacelliho, ktorý vraj mal zničiť reč Pia XI., aby sa Mussolini a Hitler neurazili. K zverejneniu došlo z taktických dôvodov. Práve v tom období sa začínali v spoločnosti objavovať veľmi kritické hlasy na nekonanie (mlčanie) Pia XII. v čase 2. svetovej vojny.

Prelomená tradícia

Pripravovalo sa konkláve, teda voľba nového pápeža. Voliť ho malo tzv. posvätné kolégium, t. z. kardináli, ktorí mali právo voľby. Bolo ich šesťdesiatdva, z toho tridsaťpäť talianov. Diplomacia a tajné rokovania sa konali medzi všetkými tábormi biskupov navzájom krížom krážom. Nemcov ovplyvňovali Taliani, aby sa nemeckí biskupi miernili voči Talianom. Nemci zasa chceli, aby kandidoval Pacelli, čo chceli samozrejme aj Taliani, ale bolo potrebné presvedčiť Francúzov, aby s Pacellim súhlasili. Lobovalo sa aj zo strany talianskeho štátu, aby kandidát bol voči fašistickému režimu umiernený o čo usilovali aj Nemci a Pacelli bol pre nich ideálny. Medzi jednotlivými skupinami sa hľadali kompromisy aj prostredníctvom generála jezuitov Ledóchowskeho.

Z histórie volieb pápeža bolo známe, že len v ojedinelých prípadoch bol štátny sekretár zvolený za pápeža. Pacelli nikdy vo svojej kariére nemal farnosť, dekanát ani diecézu a ani svojich veriacich. Bol stále len úradníkom a diplomatom, bol najscestovanejším funkcionárom Vatikánu. Historická skúsenosť z predchádzajúcich volieb pontifikov ukazuje, že málokedy je zvolený za pápeža „horúci kandidát.“ Vystihuje to aj Vatikánske príslovie: „Kto na konkláve prichádza ako pápež, odchádza z neho ako kardinál.“ Eugenio Pacelli toto pravidlo prelomil. Ako keby sa narodil len preto, aby sa stal pápežom.

Konkláve sa začalo v podvečer, 1. marca 1939. Na druhý deň dopoludnia boli dve hlasovania, v prvom Pacelli dostal 32 a pri druhom 40 hlasov zo 62. V hlasovaní popoludní získal 48 hlasov, čo už bolo postačujúce, nakoľko potrebný počet pre zvolenie prekročil o šesť. Za posledných tristo rokov to bola najrýchlejšia voľba pápeža. Boží ľud verí síce tomu, že Duch svätý rozhoduje o tom kto sa stane pápežom, ale bez vzájomnej dohody kardinálov by sa mu to sotva podarilo. Kardinál, štátny sekretár Eugenio Pacelli bol zvolený za pápeža. Vybral si meno Pius XII. čím vyjadril vďaku svojmu predchodcovi a ochrancovi, ale aj to, že bude pokračovateľom tvrdej konzervatívnej línie Pia IX. a Pia X. V deň svojho zvolenia mal narodeniny. Mal šesťdesiattri rokov.

Portrét Eugenia Pacelliho ako pápeža Pia XII, ktorý namaľovala, po jeho zvolení za pápeža v roku 1939, francúzska mníška. Pius XII. tento portrét odmietol so slovami: „To nie som ja!“ a venoval ho Madre (matke) Pascaline Lehnertovej. Mníške, ktorá ho sprevádzala na ceste životom ako jeho hospodárka a sekretárka celých 41 rokov, od roku 1917 až do jeho smrti v roku 1958. Fotografia zdroj: Wikimedia Commons

Korunovácia bola stanovená na 12. marca 1939 a mala byť veľkolepá. Nemalo sa na ničom šetriť. Mala byť prvou, od pápeža Pia IX. (1846), zorganizovaná pod šírym nebom na Námestí svätého Petra, prvou, ktorá bola celá zaznamenaná na filmový pás a tiež prvou, ktorá bola priamo vysielaná rozhlasom do celého sveta. Vydarila sa po každej stránke.

Ohlušujúce ticho

Ihneď po zvolení nového pápeža talianska fašistická tlač, na pokyn Mussoliniho, prestala s útokmi na cirkev a Vatikán a začala Pia XII. vynášať do nebies. Duceho nariadenie ukladalo, aby sa o ňom písalo len pochvalne, pripomínala sa jeho zbožnosť, kultivovanosť a bohaté skúsenosti s politikou. Na odplatu zasa Pius XII. prikázal, aby L´Osservatore Romano nepublikovalo články a komentáre, ktoré by mohli kritizovať alebo uraziť vlády Talianska a Nemecka.

A že by mohli a aj mali čo kritizovať! Tri dni po korunovácii Pia XII. nemecká armáda obsadila zvyšok Československa a Hitler vyhlásil Čechy a Moravu za Nemecký protektorát. Zo Slovenskej časti bol vytvorený Slovenský štát pod kuratelou Hitlera. (Tejto otázke sa budeme venovať v samostatnej, poslednej, časti nášho miniseriálu.) 7. apríla 1939, na Veľký piatok, Mussoliniho armáda vstúpila do Albánska a začala jeho okupáciu. To neboli udalosti provinčného významu. A Vatikán bol ticho, mlčal.

Na druhej strane 1. apríla zaslal novozvolený pápež Pius XII. telegram generálovi Francovi v ktorom píše „… spolu s Vašou Excelenciou sa radujeme, že katolícke Španielsko dosiahlo, toľko vytúžené víťazstvo.“ O dva týždne nato venoval španielskemu „ľudu“ rozhlasové vysielanie, v ktorom mu otcovsky pogratuloval k daru mieru a k víťazstvu viery a lásky. Urobil to o štyri dni skôr, ako ho o to požiadal Mussolini (pozri Pápež a Mussolini, Kertzer, D. s. 493). Benito Mussolini aktivizoval Tacchiho Venturiho a s pápežom, teraz už Piom XII., pokračovali tam, kde s Piom XI. skončili, v rozvíjaní tajnej diplomacie. Obaja aktéri v tom mali bohaté skúsenosti.

Dva dni po svojom zvolení, ešte pred korunováciou, zavolal si nový pápež nemeckého vyslanca, aby uistil nemeckú vládu, že sa bude usilovať o vzájomné porozumenie. O dva dni neskôr, čiže štyri dni po zvolení, pozval k sebe nemeckých kardinálov (Faulhabera, Bertrama, Schultza, Innitzera), aby sa s nimi „poradil“ o liste pre Adolfa Hitlera. Osobný list obsahoval uistenie o oddanosti nemeckému ľudu pod jeho vedením a okrem iného aj želanie aby vznikli harmonické vzťahy medzi cirkvou a štátom. Hitler bol prvou hlavou štátu, ktorej bol odoslaný osobný list pápeža. Tento sa i podľa vyjadrení vatikánskych diplomatov odlišoval od ostatných diplomatických oznámení a nemal obdoby aj tým, že presahoval diplomatickú formu. Protokolárne bol spracovaný nielen v latinčine, ale aj v nemčine, čo bolo krajne neobvyklé! O necelé dva mesiace Pius XII. zaslal osobné blahoželanie Hitlerovi k jeho 50. narodeninám (20. apríla) a nunciovi v Berlíne nariadil usporiadať pri tejto príležitosti recepciu. Boli to priame prejavy jeho ústretového postoja k Hitlerovi.

Hitler sa s vrcholnými predstaviteľmi rád stretával a verejne prezentoval. Očakával, že za ústretovosť voči katolíckej cirkvi a podpísanie konkordátu s Vatikánom ho cirkev nechá na pokoji. Fotografia zdroj: Wikimedia Commons

Do funkcie štátneho sekretára vymenoval jedného zo svojich protikandidátov z voľby pápeža, kardinála Luigiho Maglioneho, dlhoročného nuncia v Paríži a predtým vo Švajčiarsku. Bol to Pacelliho rovesník, vzdelaný, inteligentný a skvelý diplomat. Jeho zástupcami sa stali Domenico Tardini, pre styky so zahraničím a Giovanni Montini, pre bežné záležitosti na štátnom sekretariáte. Z pápeža sa stal silný autokrat a jeho vyhlásenie, že všetky záležitosti, ktoré sa budú týkať Nemecka bude vybavovať a riadiť on osobne, bolo plne rešpektované. Jeho silné postavenie a niekedy aj nedôvera k podriadeným a svojmu okoliu rokmi rástli. Po smrti kardinála L. Maglioneho v auguste 1944 už post štátneho sekretára neobsadil a jeho agendu vybavoval sám.

Rok 1939 bol plný vážnych, dôležitých i tragických udalostí v celosvetovom rozmere, Európe i vo Vatikáne. Nový vládca Vatikánu musel na ne reagovať. Ako sme už uviedli, pápež, v osobe Eugenia Pacelliho, bol vzdelaný, skúsený diplomat s rozsiahlymi stykmi a autoritou. Prirodzene sa od neho očakávalo, že v postavení pápeža, aj keď nemá vlastnú armádu, má inú silu a mimoriadne možnosti ovplyvňovať dianie a konanie v najvyšších politických kruhoch zúčastnených štátov. Podporne sa k tomu pripájal a vychádzal z toho obrovský vplyv na milióny veriacich ľudí na celom svete.

A tu sa dostávame k hlavnému problému ktorým sa zaoberáme a to je konanie či nekonanie Eugenia Pacelliho ako pápeža Pia XII., svetovej spoločensko-politickej autority, v týchto, nesporne ťažkých časoch. Svetová politika bola už realizovaná inými prostriedkami – vojnou, ako to niekto z múdrych nazval v dávnych rokoch. Agresivita autoritatívnych a totalitných režimov, ktoré v tej dobe vládli alebo začínali vládnuť v Taliansku, Portugalsku, Španielsku, Nemecku, Slovensku, Chorvátsku v Európe a v Japonsku, v Ázii, vzrastala, pričom nenachádzala odpor alebo vzniknuvší odpor bez väčších problémov eliminovala.

V skorých ranných hodinách 1. septembra 1939 Nemecko vojensky napadlo Poľsko a tento dátum sa stal oficiálnym začiatkom 2. svetovej vojny. Aj pred týmto dátumom bola tiež v mnohých prípadoch použitá vojenská sila, ale v menšej, niekedy len symbolickej intenzite pri agresiách voči Rakúsku, Česko-Slovensku, Albánsku. (Pre bližšie podrobnosti 2. sv. vojne, pozri iné publikácie o jej vzniku a priebehu. V našom článku budeme uvádzať len dôležité skutočnosti týkajúce sa vzťahov zúčastnených krajín a Vatikánu, ich vzájomných rokovaní, stanovísk a postojov Vatikánu a samotného pápeža Pia XII. k nim.)

Poľsko nedokázalo agresívnemu vojenskému napadnutiu Nemecka (a neskôr Sovietskeho zväzu) dlho vzdorovať a bolo opätovne rozdelené na dve časti. Z jednej strany ZSSR posunul svoje hranice na západ a celú zvyšnú časť hraničiacu s Nemeckou Ríšou pripojilo k svojmu územiu Nemecko ako Generálny guvernát. Poľsko bolo silne katolíckou krajinou a bolo v ňom usadených mnoho Židov. Na pripojenom území začali platiť ríšske zákony a to znamenalo ich prenasledovanie a vyvražďovanie. Popri tom sa zviezlo aj duchovenstvo, ktoré sa novej moci postavilo na odpor, alebo sa zastávalo a ochraňovalo Židov, ktorí boli v rámci tzv. „konečného riešenia“ určení na likvidáciu.

Mnoho kňazov bolo zavraždených pri „vojenských akciách“ a ďalší boli deportovaní do koncentračných táborov, ktoré boli vybudované priamo na poľskom území. Vatikán nereagoval. Pápež konečne prehovoril formou encykliky Summi ponfificatus (O nevyhnutnosti obrátenia/Temnota nad zemou), zverejnenou 20. októbra 1939 v L´Osservatore Romano. Jej text bol neurčitý, univerzálny, ba až zmierlivý vo vzťahu k tomu, že agresia bola uskutočnená. Pius XII. nedokázal otvorene odsúdiť nacistické Nemecko, čo je viditeľné na jeho osobných korektúrach textu encykliky. Napriek zmierlivosti jej textu nemecká moc zaujala stanovisko k Piovi XII., podľa ktorého pápež porušil svoju neutralitu.

Pápežský nuncius Cesare Orsenigo sa po stretnutí a rozhovore s nemeckým ministrom zahraničných vecí Ribbentropom domnieval, že napriek všetkému k vojne s Poľskom nedôjde. Po prepadnutí Poľska síce pápež Pius XII. 21. septembra 1939 prijal na audiencii poľského veľvyslanca vo Vatikánu kardinála Augusta Hlondu, ale Poľsku nevyslovil žiadnu podporu. Opatrnú politiku pápeža a jeho mlčanie kritizoval aj francúzsky premiér Edouard Daladier, ktorý v telegrame francúzskemu vyslancovi vo Vatikáne tvrdí, že pápežovo mlčanie znamená de facto súhlas s prepadnutím Poľska. Fotografia zdroj: Nemecký federálny archív, Bundesarchiv, fotografia č.: 183-H26878 / CC-BY-SA 3.0.

Hitler potom vo svojej expanzii pokračoval v celej západnej Európe Francúzsko, štáty Beneluxu, Nórsko, Juhoslávia a Grécko, kde sa pripojilo Taliansko tak isto ako pri obsadzovaní južného Francúzska. Nasledovala severná Afrika. Hlavným cieľom však bol Sovietsky zväz – bezbožné komunistické a nepriateľské pravoslávne Rusko.

Tu sa už naplno rozozvučalo povestné „mlčanie“ Pia XII., ktoré mu bolo a stále je vytýkané vo vzťahu k tomu, čo sa práve dialo v Európe a vo svete zo strany agresívnych a útočiacich štátov, najmä Nemecka. A samozrejme to, čo sa neskôr (v rokoch 1941-1942) stalo verejne známym, priame vyvražďovanie a vyhladzovanie Židov, Slovanov, Cigánov, homosexuálov, mentálne a telesne chorých ľudí, čo bolo v Nemecku nazvané eufemisticky: Konečným riešením. Bola to však genocída týchto národov a sociálnych skupín, neskôr pomenovaná preživším väzňom koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, spisovateľom a nositeľom Nobelovej ceny za mier Eli Wieselom ako holokaust.

Pius XII. nastúpil po pápežovi, ktorý sa chystal ešte pred svojou smrťou vystúpiť a kritizovať násilnosti a páchané zločiny rasistického zamerania v Taliansku a v Nemecku. Pacelli to veľmi dobre vedel a cieľavedome prispel k tomu, že sa tak nestalo. Nechcel napodobniť Pia XI., on bol iný, bol rímskym aristokratom a diplomatom. Mal, a aj sa tak priamo vyjadril, strach z toho, aby nespôsobil a nevyvolal ešte väčšie škody alebo represie ako boli existujúce. Priamo odmietol a odmietal kritiku na svoju osobu, ale aj „neutralitu“ Benedikta XV. (v čase 1. sv. vojny) a vyhlásil svoju „nestrannosť“.

Mníchovskému arcibiskupovi kardinálovi Faulhaberovi 31. januára 1943 napísal: „Neutralita by mohla byť chápaná v zmysle pasívnej rovnocennosti, ktorú najvyššia hlava cirkvi tvárou v tvár toľkým udalostiam nemôže zvládnuť. Nestrannosť pre nás znamená posudzovať veci pravdivo a spravodlivo“ (Porovnaj Rendina C., Príbehy pápežov, s. 648). S touto „nestrannosťou“ v zmysle posudzovania veci a udalostí pravdivo a spravodlivo však nebolo niečo v poriadku. Nešlo tu už o mlčanie v nestrannosti, ale dalo by sa povedať o nekladenie odporu, ba pritakávanie. Ako posúdiť to, keď generál Franco vraždil republikánov po tisíckach a Pius XII. ho vychvaľoval, blahoželal mu k víťazstvu a ako nahliadať na to, keď Hitler vraždil v Poľsku, Židov, katolíkov a aj kňazov katolíckej cirkvi a Pacelli mlčal?

Chorvátske Inferno (peklo)

Na Balkáne bola hranica, kde sa stretávali dve hlavné náboženstvá, katolícke (Chorváti, Slovinci) a pravoslávne (Srbi a Gréci). Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa v Kráľovstve Juhoslávie prejavili rôzne aktivity Ríma, čo bolo vyjadrené aj v stanovisku katolíckej cirkvi, že sa tu nachádza v trvalej ofenzíve voči pravoslávnemu kresťanstvu!“ Došlo totiž k tomu, že v roku 1937 utrpel Vatikán porážku tým, že všetky náboženské skupiny v Juhoslávii odmietli konkordát. Pius XI. a štátny sekretár Pacelli, ktorý sa osobne podieľal na jeho príprave a spracovaní, boli týmto postojom Juhoslávie urazení a dotknutí. Eugenio Pacelli na zasadaní konzistória v decembri 1937 hrozil: „Príde deň, kedy nebude malý počet tých, ktorí budú veľmi ľutovať, že odmietli veľkorysé a ušľachtilé dielo, ktoré námestník Kristov ich krajine ponúkol!“ (Porovnaj : Deschner. K. S Bohem a fašisty, s. 171). Tieto prorocké slová sa o štyri roky vrchovato naplnili.

Mussolini si od jesene 1940 do jari 1941 nedokázal vojensky poradiť a okupovať Grécko a preto mu Hitler prišiel na pomoc a intervenoval v Juhoslávii. Začiatkom apríla 1941 Hitler rozdelil Juhosláviu a udelil jej „árijsky“ status. Moc zveril fašistickému vodcovi Chorvátskeho katolíckeho štátu (Nezavisma Drzava Hrvatska, NDH) Ante Pavelićovi, ktorý posledné roky požíval ochranu Mussoliniho v Taliansku, pred vydaním za terorizmus a vraždu juhoslovanského kráľa a ministra zahraničia Francúzska. Pri návrate Pavelića  v aprílu 1941 do Záhrebu ho osobne a slávnostne  privítal arcibiskup Alojzij Stepinać, primas Chorvátska. O mesiac nato, 18. mája, Ante Paveliča, dvakrát odsúdeného k smrti, Francúzskom a Juhosláviou za dvojnásobnú vraždu, na slávnostnej audiencii vo Vatikáne prijal pápež Pius XII. a požehnal mu osobne, rovnako ako aj jeho sprievodu. Zaprial im všetko najlepšie do ďalšej práce… (Porovnaj: Deschner. K. S Bohem a fašisty, s. 173 a nasl.).

Vzniknuvší štát Nové Chorvátsko (NDH) bol tvorený územiami Chorvátska (asi 3 mil. katolíkov), Slovinska, Srbska (asi 2,3 mil. pravoslávnych), Bosnou a Hercegovinou a časťou Dalmácie. Chorvátska vláda fanatických katolíkov prijala zákony, podľa ktorých do katolíckej cirkvi nemohli konvertovať pravoslávni učitelia, ani kňazi. Židia boli určení okamžite k vyhladeniu a Srbi, ktorí nekonvertovali na katolícku vieru taktiež. Okamžite boli postavené koncentračne tábory a internovaní všetci pravoslávni, vrátane žien a detí.

Srbi boli masovo vraždení nielen v táboroch ale aj v obciach, kde žili a bývali alebo na vhodných terénnych miestach ako boli kameňolomy, strže, priekopy, mosty a pod. Mnohí úradníci zabezpečujúci administratívu v týchto táboroch boli katolícki kňazi alebo františkánski mnísi, ktorí mali rozhodovaciu a neobmedzenú moc nad životom a smrťou väzňov. Táborov bolo veľké množstvo, boli zriadené aj zvláštne tábory pre matky s deťmi. Najznámejším a najkrvavejším táborom bol Jasenovac, veliteľom ktorého bol františkánsky mních Miroslav Filipović-Majstrović, prezývaný „Brat diabol“. Len v tomto tábore bolo zavraždených okolo 120 000 Srbov. Nevraždilo sa len zastrelením, ale veľmi zvráteným a krutým spôsobom: podrezávaním hrdiel, stínaním hláv, sekerami i kladivami.

Františkánsky mních a vojenský katolícky kaplán Miroslav Filipović, s rehoľným menom Tomislav, známejší však pod menom Miroslav Majstrović, sa neslávne preslávil ako veliteľ koncentračného tábora Jasenovac, ale aj osobne vykonávanými vraždami Srbov. S bratstvom františkánskeho kláštora Petrićevac, z ktorých brutalitou okrem neho vynikali najmä traja reholní bratia Brekalo, Matković a Brkljanić, zavraždili 7. februára 1942 v dedine Rakovica 1 500 Srbov. Za tieto jeho činy mu bolo zakázané vykonávať kňazské úkony, 22. októbra 1942 bol suspendovaný a vylúčený z františkánskeho rádu. V roku 1946 bol odsúdený na trest smrti za vojnové zločiny a popravený obesením. Fotografia zdroj: Wikimedia Commons

V katolíckom štáte Nové Chorvátsko sa nič nemohlo udiať bez prítomnosti alebo súčinnosti s katolíckou cirkvou a jej funkcionármi. Nekatolícke obyvateľstvo malo iba dve možnosti a to prijať katolícku vieru alebo smrť. Nad tým čo tam konali ustašovci spolu s františkánmi mohol Franco v Španielsku závisťou len blednúť. Dokonca aj nemeckí dôstojníci a vojaci sa sťažovali u svojho najvyššieho velenia v Berlíne na zverstvá a beštialitu, ktorých sa ustašovci dopúšťali. Poglavnik Ante Pavelić pod ochranou arcibiskupa Stepanića vytvoril najbezohľadnejšiu fašistickú tyraniu v Európe. Bola hanbou civilizovanej spoločnosti 20. storočia. (Nemáme priestor na podrobnosti, tie sú uvedené v otrasnej knihe Vatikánsky holokaust, ktorú spracoval a dokumentačne podložil anglický spisovateľ Avro Manhattan – odporúčame len pre silné povahy).

Arcibiskup Stepinać do konca vojny dvakrát osobne navštívil Pia XII., aby ho informoval o počtoch konvertovaných. V oficiálnom dokumente, z 8. mája 1944, jeho eminencia arcibiskup informoval Jeho Svätosť, že k danému dňu konvertovalo do Božej cirkvi (rozumej katolíckej) 244 000 pravoslávnych Srbov. Stepinać bol nielen hlavou Rady chorvátskych biskupov a komisie pre konvertovanie, ale aj hlavným apoštolským vikárom ustašovskej armády. Po porážke nacistického Nemecka padlo aj Nové Chorvátsko. Pavelić ušiel do cudziny a Stepinać po ňom nastúpil ako hlava ustašovského Chorvátska.

Pius XII. mal v Chorvátsku osobného pápežského legáta ktorým bol Msgr. Giuseppe Marcone, ktorý bol oficiálne akreditovaný pri ustašovskej vláde. Bol vždy plne informovaný o všetkom, čo sa dialo a mal za povinnosť pravidelne informovať Vatikán, zasielať správy pápežovi. Riadil chorvátskych biskupov, pričom otvorene žehnal ustašovcom, verejne používal fašistický pozdrav a podnecoval katolíkov, aby boli verní Svätému stolcu. Ten predsa stáročia pomáhal v boji proti „východnému barbarstvu“ – rozumej pravoslávnemu náboženstvu a proti Srbom.

Ťažko niekto môže uveriť tomu, že Vatikán a Pius XII. nemali vedomosti a informácie o tom, čo sa v Chorvátsku skutočne dialo.

(Pokračovanie)

Celý seriál si prečítate na týchto odkazoch: Prvá časť, Druhá časť, Tretia časť, Štvrtá časť, Piata časť, Šiesta časť, Siedma časť.

Be the first to comment on "Pontifikát Pia XII. a archívy Vatikánu IV. – Na vrchole moci"

Leave a comment

Your email address will not be published.


*