Celý seriál si prečítate na týchto odkazoch: Prvá časť, Druhá časť, Tretia časť, Štvrtá časť, Piata časť, Šiesta časť, Siedma časť.

Vatikánske riešenie problémov

Vatikán mal tri kanály, ktoré mohli v Nemecku pomôcť riešiť situáciu. Prvým boli oficiálne diplomatické styky cez veľvyslancov. Druhý predstavoval kardinál štátny sekretár Pacelli z titulu svojho postavenia, stykov a vybudovaných kontaktov, ako aj so svojim osobným vzťahom k nemectvu a Nemcom. Tretím kanálom bol tajný vyjednávač, priamy osobný dôverník medzi Piom XI. a Mussolinim – jezuita Pietro Tacchi Venturi. Toto postavenie mu vybavil a zabezpečil, po víťazstve Mussoliniho ešte v roku 1922 ako osobitnú poistku pre styk „najvyšších“, Pietro Gasparri, v tej dobe štátny sekretár Vatikánu. Nasledujúcich takmer dvadsať rokov ukázalo, že to bola z viacerých dôvodov znamenitá myšlienka. Venturi sa s Mussolinim stretol nie menej ako stokrát. Venturi mal tiež veľmi blízko ku generálovi jezuitského rádu Ledóchowskému, prezývaného Čierny pápež. čím generál získaval presné informácie o čom dôverne jednali Mussolini a pápež.

Po tvrdej odozve na encykliku sa aj samotný pápež domnieval, že najúčinnejšie by bolo intervenovať priamo u Hitlera. Toto bolo možné iba cez Mussoliniho, ktorý sa pripravoval v druhej polovici roku 1937 na štátnu návštevu v Nemecku. Pápežovi táto návšteva nahrávala a preto cez Tacchiho Venturiho prosil Duceho, aby intervenoval priamo u Führera za zastavenie prenasledovania katolíkov. Mussolini to prisľúbil len čiastočne a bez záruky. Ducemu mnohokrát požiadavky a prosby pápeža lichotili lebo pápež vlastne musel uznať, že on je pánom v Taliansku.

Návštevy Mussoliniho v Nemecku a Hitlera v Taliansku

Mussolini vycestoval do Nemecka, kde bol Hitlerom veľkolepo privítaný ako najbližší priateľ a spojenec nacistického Nemecka. Prerokovali, ako sa diplomaticky hovorí, široké spektrum otázok. Duce za katolíkov neintervenoval. Z návštevy bol nadšený a pozval Führera na návštevu do Talianska. Po Musoliniho návrate Taliansko, po vzore Nemecka, vystúpilo zo Spoločnosti národov.

Pred návštevou Hitlera v Taliansku, ktorá bola naplánovaná na máj 1938, bolo potrebné aj v spolupráci so Svätou stolicou realizovať množstvo opatrení, ktorím predchádzali rokovania na všetkých možných úrovniach. Mussolini chcel Hitlerovi ukázať, že aj keď je Taliansko silne katolícke, tak ho všetci občania podporujú, vrátane katolíkov. Minister zahraničných vecí Talianska Galeazzo Ciano, zať Mussoliniho, riešil s Vatikánom potrebu eliminácie a kontroly rôznych cudzích elementov, pod čím je potrebné predstaviť si aj kňazov a rehoľníkov z celého sveta, pobývajúcich nielen v Ríme v kláštoroch a iných cirkevných zariadeniach, čo bola požiadavka tajných služieb Nemecka a Talianska. Nakoniec sa dohodli a Švajčiarska garda bola nápomocná.

Mussolini mal problém ako vyriešiť situáciu okolo pobytu Hitlera v Ríme. Bývalo pevným zvykom, že hlavy štátov pri návšteve Ríma boli prijaté na audiencii u pápeža vo Vatikáne. Túto háklivú záležitosť riešil Duce prostredníctvom kardinála Pacelliho i Tacchiho Venturiho. Riešenie sa našlo. Pius XI. odišiel na niekoľko týždňov už pred príchodom Hitlera z Ríma do svojho letného sídla v Castel Gandolfo, pretože ani on, ani Hitler nemali o osobné stretnutie záujem.

Ešte predtým ako Hitler navštívil Taliansko, 12. marca 1938 vstúpila nemecká armáda do Rakúska a pripojilo ho k Tretej (nemeckej) ríši. Katolícky klérus na čele s kardinálom Theodorom Innitzerom realitu privítali, pričom viedenský arcibiskup vyhlásil, že zjednotenie nemeckého národa je požehnaním a Führera bude cirkev bezpodmienečne podporovať. Pápeža Pia XI. za toto išlo od zlosti rozhodiť a predvolal si Innitzera na koberček, kde ho horko ťažko donútil písomne odvolať pochvalu nového režimu a následne ho odvolal z funkcie.

Vodca Tretej ríše pricestoval do Ríma 3. mája, kde ho uvítal taliansky kráľ Viktor Emanuel III. Hoci Mussolini túto udalosť dlhodobo pripravoval, hral počas nej len druhé husle. Program Hitlerovho päťdňového pobytu bol bohatý vrátane návštevy Neapola (námorné manévre) a Florencie (kultúra). O Vatikáne nebola žiadna zmienka, akoby ani neexistoval. Ducemu sa podarilo to, čo si zaumienil, pred Hitlerom demonštrovať jednotu katolicizmu s fašizmom v podmienkach Talianska. Zástavy, vlajky, dekorácie, slávobrány, víťazné oblúky, osvetlenia, svastiky, kvety boli všade a dopĺňali to desiatky tisíc ľudí. Aj keď Vatikán robil potichu opatrenia, aby duchovenstvo a preláti návštevu Führera nepodporovali, tieto sa v mnohom minuli účinkom, lebo takmer polovica duchovenstva bola zapojená v členskej základni Partito Nazionale Fascista. Celá návšteva nakoniec bola hodnotená z oboch strán ako veľmi úspešná. Duce mal pri rozlúčke Hitlerovi povedať, že ich už nikto nerozdelí. Pápež z toho nebol nadšený, skôr opak bol pravdou. Kardinál štátny sekretár Pacelli bol utiahnutý v tieni a snažil sa nič nekomentovať.

Pápež Pius XI. a Benito Mussolini sa osobne stretli iba jedenkrát, vo februári 1932 na tretie výročie podpísania Lateránských zmlúv. Termín stretnutia stanovil Duce po niekoľkých týždňoch vyjednávania a čakania. Predmetom rokovania bola otázka pôsobenia protestantov v Taliansku, situácia v Rusku, kde podľa pápeža boľševici zamýšľajú zničiť kresťanstvo, za čím sa skrýva judaistická ignorácia a pohŕdanie kresťanstvom. Pápež sa tiež vyslovil, že vo fašizme nevidí rozpor s katolíckym učením. Pri tejto príležitosti pápež udelil Mussolinimu vyznamenanie Rád zlatej ostrohy, čím sa stal z voľnomyšlienkára a ateistu Rytier pápežského dvora. Recipročne Pacellimu a jeho námestníkom v sekretariáte udelili talianske štátne vyznamenania.

Ako sme už uviedli pápež a Duce celé roky komunikovali cez svoj osobitný kanál, ktorým bol Tacchi Venturi. Malo to viac výhod. Venturi bol spoľahlivý, spojenie bolo rýchle, presné, dôverné a fungovalo spoľahlivo z oboch strán. Cez Tacchiho Venturiho, sa dohodli aj detaily znenia článkov rasových zákonov v Taliansku. Tacchi Venturi o tom zanechal veľmi podrobný, bohatý a obsažný archív. Na rozdiel od podkladov a dokladov, ktoré zanechali o tejto tajnej diplomacii Pius XI. a jeho následník Pius XII.

Utajená encyklika Pia XI.

V júni 1938, počas pobytu Castel Gandolfo, si dal Pius XI. zavolať k sebe Johna LaFarge, amerického jezuitu, syna pravnučky Benjamina Franklina, intelektuála a spisovateľa, ktorý sa práve zdržiaval v Ríme. Tento americký jezuita sa venoval a publikoval články k téme porozumeniu medzi rasami. Pius na stretnutí LaFargeho poveril tajnou úlohou vypracovať encykliku na najsúčasnejší problém, ktorým sa javil rasizmus a antisemitizmus. Piov výber padol na LaFargeho práve preto, lebo ním publikované názory mu boli blízke a obaja sa zhodovali aj na tom, že je to potrebné riešiť. Vydané znenie encykliky z marca 1937 (Mit brennender Sorge) už pápež považoval za nedostatočné. Tajná úloha to bola aj preto, že o tom neinformoval a ani sa neradil s Pacellim a nevedeli o tom ani na štátnom sekretariáte. Pápež však o zadanej úlohe informoval generálneho predstaveného jezuitského rádu Ledóchowského, ktorý sa z toho zhrozil.

Generál ihneď pridelil LaFargemu ako pomoc pre spracovanie návrhu encykliky dvoch ďalších jezuitov intelektuálov, nemca Gustava Gundlicha a francúza Gustáva Desbuquisa. Všetci traja odišli do Paríža, aby splnili pápežom danú úlohu a neboli nikým vyrušovaní. Takto si generál zabezpečil kontrolu nad LaFargem a nad priebehom prác.

Dva mesiace po návšteve Hitlera v Taliansku začal Mussoliniho útok proti talianskym židom. Začalo sa zverejňovaním článkov v straníckej tlači o komentovaní politiky voči Židom v Nemecku a ďalších európskych krajinách. Bola to krátka príprava k útoku na talianskych Židov. Na začiatku augusta 1938 talianska vláda schválila a hneď uviedla do praxe sériu antižidovských zákonov a opatrení. Prvé sa týkali školstva, verejnej administratívy, ďalšie obchodníkov, podnikateľov atď.

Keď sa rozbehla antisemitská kampaň v Taliansku, vyvolalo to aj reakciu Svätej stolice, prelátov a samotného pápeža, ktorého niektoré vyjadrenia akoby smerovali proti nacizmu, porovnávaniu nemeckého nacizmu a talianskeho fašizmu. Duce bol urazený, že niekto dával medzi ne rovnítko. Žehliť rozpory, nedorozumenia, rôzne vyjadrenia a opatrenia pripadlo Duceho zaťovi ministrovi Cianovi. Pacelli ako vždy lavíroval a podával vysvetlenia, že pápež neprijíma odvetné opatrenia, že to nebolo hovorené proti nemeckému nacizmu alebo proti Hitlerovi a podobne. Štátny sekretariát Svätej stolice nevyslovil žiadne námietky a disciplinovane diplomaticky mlčal. No napriek tvrdeniam kardinála štátneho sekretára Pacelliho sa rozbehla čulá diplomacia a výmena stanovísk a pripomienok k aktuálnemu dianiu. Išlo o náročné a zložité vyjednávanie, kde Pius XI. aktívne využíval Tacchiho Venturiho, pričom zastával jasné stanovisko na obranu a ochranu, nielen talianskych, Židov. V týchto jednaniach s Mussolinim však prehral, aj keď dosiahol niekoľko čiastkových úspechov. Vzhľadom na rozsah našej štúdie si podrobné informácie o tejto problematike môžete získať v knihe: Kertzer, David: Pápež a Mussolini, JOTA 2017.

Vráťme sa však k tajnej encyklike, na ktorej Pius XI. uložil pracovať LaFargovi.

Niekedy v septembri 1938 spracovatelia Gundlach, LaFarge a Desbuquis odovzdali hrubé spracovanie encykliky Ledóchowskému s tým, že on ju predloží pápežovi. Keď asi o dva mesiace prišli (LaFarge a Gundlach) do Ríma zistili, že sa tak nestalo. Pápež bol chorý a LaFarge sa k nemu nedostal. Ku svojmu generálnemu predstavenému Ledóchowskému sa prísť neodvážili.

Generál jezuitov s istým omeškaním návrh encykliky predložil k posúdeniu bývalému šéfredaktorovi jezuitského časopisu La Civilta Cattolica E. Rosovi. Šéfredaktor však materiál nestihol upraviť, pretože 26 novembra 1938 zomrel za pracovným stolom. Encyklika, teda jej návrh, sa tak vrátil späť ku generálovi, ktorý ju naďalej zadržiaval a zatajoval.

V januári 1939 Pius XI. už pripravoval oslavy desiateho výročia Lateránskych zmlúv ako oslavy cirkevné i svetské. Mussolini sa tomu usilovne vyhýbal a poveril Ciana ich zabezpečovaním. Osláv sa mali zúčastniť všetci talianski a kuriálni biskupi a najvyšší štátni činitelia. A vtedy sa pápež začal zháňať po encyklike, ktorú dal spracovať, lebo ju chcel na slávnosti ak nie zverejniť, tak upozorniť na skutočnosť, že bude vydaná a čím sa bude zaoberať. Keď ju pápež prostredníctvom kardinála Tardiniho priamo žiadal od Ledóchowského, ten ju neochotne vydal spolu so svojim stanoviskom: „Otcovi Rosovi a aj mne sa zdalo, že spracovanie nezodpovedá tomu, čo si Vaša Svätosť objednala“. Uviedol, že Rosa nedokončil jej posudzovanie, lebo zomrel, ale ponúkol sa, že text upraví do prijateľnejšej podoby. Hovorí samo za seba, že tému dokumentu označoval ako „nacionalizmus“ a nie „rasizmus“ alebo „antisemitizmus“.

Je viac ako isté, že generál jezuitov chcel encykliku zničiť, ale pápež ešte žil. Pius XI. sa na oslavy pripravoval veľmi cielene, pričom si bol vedomý, že už mu veľa času nezostáva. Mal pripravený prejav, vlastne dva, lebo oslavy mali byť dvojdňové. V prvý deň 11. februára 1939 chcel osloviť biskupov, členov vlády a diplomatický zbor a na druhý deň mal predniesť prejav k biskupom a iným dôležitým duchovným. Materiál, prejav, alebo ako to nazveme, ešte prekonzultoval so štátnym sekretárom kardinálom Pacellim, ktorý bol mimochodom aj pápežským komorníkom a camerlengom (tzn. že bude organizovať všetky veci súvisiace s pohrebom pápeža a s voľbou pápeža nového). Pápež si želal, aby všetci biskupi pred slávnosťou dostali vo vytlačenej podobe jeho reč a preto ju poslali vatikánskemu tlačiarovi. Bolo deviateho  februára popoludní, dva dni pred oslavami.

Pápež Pius XI. však 10. februára o piatej hodine a 31. minúte ráno zomrel. Na druhý deň mali začať oslavy desiateho výročia podpísania Lateránskych zmlúv. Pápežský komorník kardinál štátny sekretár Eugenio Pacelli podľa predpísaných obradov potvrdil smrť pápeža.

„Na Piovom stole ležala zložka s „Humani generis unitas“ (Jednota ľudskej rasy) encyklikou z pera otca LaFargeho. Odmietala sa v nej myšlienka, že by dobrý kresťan mohol súhlasiť s rasizmom a vyžadovalo sa ukončenie perzekúcie Židov. Pius XI. si túžobne želal, aby prehlásenie tohto druhu zaznelo, ale medzi tými, ktorí pápeža prežili, sa nachádzalo veľa ľudí, ktorí sa nemohli dočkať, až tento text pochovajú spolu s ním.“ (Porovnaj: Kertzer, David. Pápež a Mussolini, JOTA, 2017).

Jedným z nich bol jeho obľúbenec a chránenec, kardinál štátny sekretár Svätej stolice, pápežský komorník a camerlengo Eugenio Pacelli.

(Pokračovanie)

Celý seriál si prečítate na týchto odkazoch: Prvá časť, Druhá časť, Tretia časť, Štvrtá časť, Piata časť, Šiesta časť, Siedma časť.