Christian de Brie

Už v Durbane to bolo vidno. Vzhľadom na rwandskú genocídu, etnické čistky na Balkáne a rastúcu xenofóbiu v Západnej Európe mala 3. Konferencia proti rasizmu v Durbane (31.08-08.09.2001) vypracovať program  boja proti rasizmu.

Symbolická voľba Južnej Afriky – sedem rokov po prvých voľbách, ktoré znamenali koniec apartheidu – mobilizovala černošskú väčšinu, poznačenú desaťročiami utláčania belochmi. Štyristo asociácií sa chystalo prehovoriť a zmobilizovali do ulíc mesta dvanásť tisíc manifestujúcich pod heslom:

„Problém rasizmu sa nedá odlúčiť od problému diskriminácie medzi chudobnými a bohatými.”

Všetky africké štáty žiadali, aby sa stáročný obchod s otrokmi a zotročovanie ľudí kvalifikovali ako „zločiny proti ľudskosti”, ako také boli nepremlčateľné a dávali právo na „odškodnenie”.

Palestínčania, obete izraelského utláčania, plánovali obžalovať „kolonialistické sprisahanie, agresiu, násilné vyhnanie obyvateľstva, zmocnenie sa pôdy a zneuctenie posvätných kresťanských a moslimských miest” Izraelčanmi. Arafat označuje politiku Izraela ako „rasistickú” a navrhuje, aby sa za takú aj verejne vyhlásila.

Spojené štáty a bývalé koloniálne mocnosti sa vzpierajú uznať otroctvo za zločin proti ľudskosti – okrem Francúzska, ktoré tak urobilo parlamentným hlasovaním v máji 2001 na podnet guajanskej poslankyne Christiane Taubirovej-Delanonovej – a odmietajú myšlienku odškodnenia (reparácií). Nie sú ochotné ani k nijakému kompromisu v otázke asimilácie sionizmu s nejakou formou rasizmu, čo by viedlo k obžalobe štátu Izrael. Tieto fakty slúžili Spojeným štátom za zámienku  pre odchod z konferencie.

Záverečná deklarácia vznikala s veľkými ťažkosťami. Tajomníčka konferencie, európske štáty a viaceré mimovládne organizácie nakoniec hrozbou rozpadu konferencie dosiahli, že štát Izrael sa v záverečnej deklarácii neodsudzuje. Otroctvo sa síce uznáva za „zločin proti ľudskosti”, ale vyžaduje sa len „ospravedlnenie”; miesto finančných náhrad sa hovorí o rozvojových plánoch pre postihnuté spoločenstvá.

Konferencie sa zúčastnilo sto šesťdesiat štátov, ale prišlo len asi tucet hláv štátov a pomerne málo vysokých predstaviteľov bohatých štátov. V mene mimovládnych organizácií sa nad tým pohoršila Rigoberta Menchú, Indiánka z Guatemaly, nositeľka Nobelovej ceny za mier:

„Naša prítomnosť na tejto konferencii je protest proti nedodržanému sľubu Organizácie spojených národov, že urobia koniec koloniálnym režimom, ktoré si podmanili domorodé národy a vytvorili hanebné inštitúcie otroctva.”

Otroctvo nevymizlo

Od začiatku 16. storočia až do dnešných dní budovala západná civilizácia svoju celosvetovú nadvládu na pyramíde genocíd a zločinov proti ľudskosti, ktoré sú svojím rozsahom a dĺžkou trvania bezpríkladným barbarstvom. To je neúnosná pravda pre všetkých dnešných dedičov, ktorí sú ochotní iba na oko uznať vinu svojich otcov a ide im len o to, aby si zachovali zisky starootcovských výbojov.

Keď v roku 1492 Krištof Kolumbus pristál v Amerike, mal tento svetadiel asi osemdesiat miliónov obyvateľov (svetová populácia bola vtedy asi štyristo miliónov). Za pol storočia ich ostalo asi desať miliónov, t.j. 12,5 %; v Mexiku ostal jeden milión z dvadsať päť, t.j. 4 %. Vyhubenie amerických Indiánov (ktoré dnes pokračuje) sprevádzalo systematické lúpenie všetkých bohatstiev a uchvátenie – so zbraňou v ruke – skoro všetkej pôdy. Čoskoro sa rozvinul transatlantický obchod s otrokmi a zotročenie afrických černochov na americkom kontinente,  ktorému padlo za obeť v priebehu troch dlhých storočí asi pätnásť miliónov mužov, žien a detí. V roku 1807 zakázali obchod s otrokmi Angličania (neviedli ich k tomu len humanitárne dôvody) a postupne iné štáty. No koniec obchodu neznamenal koniec otroctva: napr. vo Francúzsku bolo otroctvo zrušené najprv roku 1794, potom v roku 1848, ale v skutočnosti pretrvávalo ilegálne a pololegálne počas celého koloniálneho obdobia až do zrušenia nútených prác v roku 1946.

Každý na Západe si myslí, že vie čo bola pre postihnutých skúsenosť otroctva, lebo o tom čítal v školských učebniciach; odsudzuje to a ponáhľa sa zabudnúť na minulosť. To sa však nedá – minulosť je večná. Nech si zajtra triumfuje mier a spravodlivosť – nič nikdy nezotrie nevysloviteľný smútok z tvárí miliónov ľudských bytostí, ktorých život sa zo dňa na deň nenávratne premenil na hrôzu a bezútešnosť – a to čakalo aj ich deti po mnoho generácií. Väčšina z nás ešte nevie, čo je jeden človek schopný urobiť druhému. Zločiny otroctva proti ľudskosti nie sú nejaká príhoda z dejín: boli dopredu premyslené, odôvodňované, kodifikované, platili storočia a zanechali v západnom kolektívnom vedomí hlbokú stopu historického rasizmu, ktorý sa síce kyvoce, ale ešte má korene. Bolo by nesvedomité obrátiť sa chrbtom k minulosti, ktorá je na toľkých miestach zemegule ešte prítomná.

Bolo treba, aby genocídny rasizmus vrcholil v metodickej a urýchlenej deštrukcii skoro všetkých európskych židov – šesť miliónov za štyri roky – v zotročení miliónov iných osôb, najmä Slovanov, a to nacistami a ich pomocníkmi v Nemecku a vo väčšine nimi okupovaných štátov, aby sa ozvalo západné svedomie. Dalo veľa námahy pozbierať spomienky obetí, ktoré unikli smrti, najmä židov, svedkov a bádateľov, bolo treba neúnavne otvárať archívy, aby sa dalo pochopiť, prečo a ako sa stalo nepredstaviteľné. Celé populácie boli dehumanizované, veci sa im racionálne odôvodňovali, vštepovalo sa to do nich, prijímali to za svoje, alebo to len tolerovali; vládol absolútny teror, ktorý nepripustil ani len myšlienku na odpor, a vykonávali ho raz zločinní psychopati, inokedy dobrí otcovia rodín; obete boli nútené spolupracovať na svojej deštrukcii; pracovná sila sa využívala až do chvíle smrti a ziskuchtivosť vrahov bola bezuzdná: dnes sa to konečne vie! A predsa, ako to práve magistrálne ukázala Rosa Amelia Plumelle-Uribeová, čierna kolumbijská spisovateľka , vo svojej strhujúcej knihe (1), systém, ktorý fungoval proti európskym židom štyri roky, platil počas storočí najmä proti americkým Indiánom a černochom z Afriky v Amerike – bez toho, žeby si toho biely muž všimol.

Ani dnes ešte nie je ochotný priznať to a uznať svoju vinu, takže sa zdá, že sa nemýli Aimé Césaire:

„Ten veľmi slušný, veľmi humanistický, veľmi kresťanský občan 20. storočia ( … ) nemôže odpustiť Hitlerovi nie jeho zločin ako taký, nie jeho poníženie človeka ako takého, ale že to bol zločin proti belochovi, že aplikoval v Európe kolonialistické postupy, ktoré boli dosiaľ prípustné len proti alžírskym Arabom, indickým kuliom a africkým černochom.” (2).

 Lebo je pravda, že kým v Norimbergu úradovali americkí, sovietski, britskí a francúzski sudcovia, ostávala v Amerike legalizovaná rasová segregácia, v ZSSR boli plné gulagy a Veľká Británia a Francúzsko potláčali bombami a napalmom túžby kolonizovaných národov po slobode; draho im nechali platiť vlastné oslobodenie (3).

O niekoľko rokov prijal Západ za spojenca a podporoval vojensky a hospodársky rasistickú vládu Južnej Afriky, prešpikovanú nacistami a neonacistami; k vode ju pustil až pod veľkým medzinárodným tlakom a kvôli zachovaniu pochopiteľných finančných záujmov. Okrem štátu Izrael, ktorý ostal až do konca nezlomným podporovateľom vlády apartheidu, lebo v Južnej Afrike našiel svoj model pre zaobchádzanie s Palestínčanmi.

Tak ako rasizmus založený na etnických alebo náboženských kritériách, ani otrokárstvo nie je ani výmyslom ani výnimočnosťou bieleho západného človeka. Otrok je dôsledok prvej vojny, keď porazený ponúkol svojmu nepriateľovi svoj krk, ponechávajúc mu na rozhodnutie podrezať ho alebo uviazať ho. Jednoducho korisť, on, jeho žena, deti, zbavení ,ľudskosti využívateľní podľa ľubovôle, predávaní a kupovaní na jarmokoch, úplne podrobení svojmu majiteľovi. Od Egypta po Čínu, od Grécka po Mongolsko alebo Otomanskú ríšu, skoro všetky „civilizácie” boli otrokárske, a to bez akéhokoľvek pocitu viny. Aj v samotnej Afrike praktizovali otrokárstvo arabomoslimovia pred, súčasne a po Európanoch, a to na rovnocenných populáciách v podobných životných podmienkach. Aj najstaršie africké kráľovstvá boli medzi sebou v ustavičných vojnách – ani viac ani menej ako európske alebo ázijské kráľovstvá – a nečakali na bieleho muža, aby sa medzi sebou pustili do lukratívneho obchodu s otrokmi (4).

A všeobecne sa vie, že otrokárstvo, vrátane obchodu s otrokmi, nezaniklo. Pol storočia po Všeobecnej deklarácii ľudských práv pretrváva. Obeťami sú tí najslabší z tých najchudobnejších štátov: nútená práca miliónov detí, prenajatých alebo predaných podnikateľom do vzdialených krajín, dievčatá z Juhu nútené na domáce práce, ženy z Juhu a Východu navedené na prostitúciu … Pokiaľ ide o rasizmus a xenofóbiu, pokrývajú celú planétu a pravidelne prepukajú raz tu, raz tam, vždy sprevádzané vražednými násilenstvami.

Nič nebráni napraviť chyby a škody minulosti. Sto tridsaťšesť rokov po jeho zrušení, konštatuje Barbara Leeová, poslankyňa za demokratov v Kalifornii a členka Spolku čiernych, ešte stále cítiť v Spojených štátoch dôsledky otroctva. Až dodnes bolo zvykom odškodňovať v pravom rade otrokárov, prinútených vrátiť svojim obetiam časť toho, čo im dlhé roky odnímali. Haiti, jedna z najchudobnejších krajín sveta, zaplatilo Francúzsku po získaní nezávislosti v roku 1804 do roku 1956 sto päťdesiat miliónov zlatých frankov – vraj ako odškodné pre farmárov . V nedávnych rokoch viedli Spojené štáty úspešný boj za reparácie obetiam holokaustu v Európe; Nemecko ich v tejto veci dokonca predišlo. Došlo k uznaniu princípu a našli sa spôsoby platenia – to je spravodlivosť. Ako sa dá pochopiť stanovisko USA a Nemecka, ako aj ostatných európskych štátov v Durbane, aby sa, ak ide o iné obete a najmä o Čiernych, táto otázka ani len nepoložila?

Tvrdenie, že problém nie je ten istý, že pojem otroctva v sebe obsahuje skutočnosti celkom iného charakteru, že určenie zodpovedných osôb ako aj identifikácia oprávnených obetí sú prakticky neuskutočniteľné, že platenie „reparácií” by viedlo k novej forme závislosti Juhu na Severe, že by to pomohlo najmä miestnej africkej oligarchii udržať sa naďalej pri moci, že by to neúmerne obohatilo aj kancelárie expertov a advokátov – to všetko je len závoj na tvári posudzujúceho.

Veda a náboženstvo, viera a vedomosti: to sú piliere, na ktorých sa vybudovala západná spoločnosť, kresťanská a kapitalistická; na nich udržuje svoju dominanciu a pomocou nich prehlbuje zívajúcu priekopu rozdeľujúcu ľudstvo na severné a južné, bohatých a chudobných.  Všade, kde sa vyvíjajú a pretrvávajú ekonomické, sociálne, právne a štatutárne nerovnosti, končí to vznikom a rozvojom rasizmu, t.j. ideologickým ospravedlňovaním nadradenosti jedných a podradenosti druhých, udržovaných v závislosti, ponižovaných a prenasledovaných. Osud, nanútený židmi od desaťročí Palestínčanom, je toho tragickou ilustráciou. Ak získal na medzinárodnej scéne taký veľký význam, kým osud toľkých iných národov ostáva neznámy, nie je to pre manifestáciu stále živého antisemitizmu, ku ktorému sa v Durbane niektorí delegáti otvorene priznávali. Je to skôr preto, lebo sa javí byť koncentrátom archaickej nespravodlivosti, ovládajúcej vzťahy medzi ľuďmi a predobrazom toho, čo by mohol byť svet zajtrajška: návrat do minulosti.

Poznámky

(1)  La Férocité blanche, des non-Blancs aux non-Aryens, génocides occultés de 1942 ? nos jours (Biela nespravodlivosť nebelochov voči neárijcom, zatajené genocídy od roku 1492 do našich dní), Albin Michel, Paris 2001.

(2)  Discours sur le colonialism (Rozhovor o kolonializme), 1955, cituje Louis Sala-Molins v úvode ku knihe (1).

(3)  „Polémiques sur l’histoire coloniale” (Polemiky o dejinách kolónií), Mani?re de voir, č. 58, 2001.

(4) Mungo Park, Voyage dans l‘intérieur de l‘Afrique (Cesta do vnútra Afriky), La Découverte, Paris 1996.

Prameň: Christian de Brie, “L?avenir du passé”, Le Monde diplomatique, č. 571, s. 3, október 2001. – Preložil Rastislav Škoda.