Rastislav Škoda

Nezastať na polceste

Len občas sa u nás ozvú hlasy, vyzývajúce ľudí, aby používali svoj rozum a svoje zmysly: oči na videnie, uši na počutie a hlavne rozum na slobodné, vlastné myslenie, kým „rôzne pavedecké, priam šarlatánske postoje” sa v našej spoločnosti každodenne masovo rozširujú.

Preto bolo pre mnohých veľkým potešením, keď sa v Literárnom týždenníku (LT) našiel prekrásny rozhovor o Uragáne pseudovedy s astronómom Igorom Kapišinským (č. 8, 22. feb. 2001), uvedený ako popularizácia vzťahu vedy a náboženstva, ktorý mi však nakoniec vyznel ako chodenie okolo horúcej kaše a zanechal ma hladného. Žiada sami k nemu niečo dodať.

Pútavo a presvedčivo sa líči uragán pseudovedy od mávania krídelkami íracionality za totality cez otváranie dverí po roku 1989 až po dnešné „civenie na defilé nehorázností”, keď ľudia „z nehorázneho bohatstva už ani nevedia, akej hlúposti by mali ešte uveriť” a teda ani LT neváhal zaradiť tzv. angelológiu medzi vedy (o anjeloch!), resp. ruskí akademici vraj fotografujú a vážia ľudské duše a silou vôle urýchľujú rozpad atómového jadra uránu. Nájdu sa tam aj vety, že nás zaplavuje orientálna mystika a šíri sa viera v reinkarnáciu a „zázraky”, že sa dostávame do sporu s rôznymi náboženskými vizionármi napr. v otázke (anti)evolúcie a že treba otupiť prienik iracionality do našej spoločnosti. Priam dych vyráža veta, že „Ježiš Kristus je oproti profesorovi (Korodkovovi, to je ten fotograf duše) iba úbohý diletant a tovariš!” a obvinenie Vydavateľstva SAV zo šírenia pavedy predajom kníh o Nostradamovi, od Dänikena, Vičanovej atď. Vcelku je to rozhovor veľmi pekný – kiež by bol podobný v každom čísle LT – len s poslednou vetou z biblie je modernému človeku ťažko súhlasiť, lebo v mnohej pamäti (aj z Kuprinovej Sulamitky) má hrôzostrašné pokračovanie:

(„Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť,) … jedine bohu slúžiť a jeho milovať ostáva hodnotou naveky.”

Neviem zastať na polceste

Existujú články a knihy a konajú sa konferencie, kde sa kritizuje šírenie iracionality a rôznych šarlatánskych postojov najmä pod pláštikom postmodernizmu a hnutia New Age. Upozorňuje sa v nich na pseudovedecký charakter alternatívnej medicíny, homeopatie a akupunktúry, psychotroniky, ezoteriky a astrológie, vyvracajú sa názory, že existuje lochneská obluda, Bermudský trojuholník, kliatba faraónov alebo akýkoľvek ufón (mimozemšťan), atď. Nájdu sa aj pasáže, kde sa varuje pred rojčením, snívaním a smiešnymi predstavami nielen o ľahkom schudnutí, ale aj o ľahkom učení sa a rýchlom úspechu na pracovisku; kde sa nabáda k statočnému hľadaniu každodennej reality používaním vlastného rozumu.

Hoci tu ide v podstate o monotónne opakovanie tých istých námietok proti poverám už roky a v mnohých prípadoch už desiatky rokov (napr. astrológia a tá lochneská obluda), je to potrebné, ba prepotrebné, veď aj tie povery pretrvávajú už desaťročia, ba storočia. Potiaľto je všetko v poriadku. Vrchnosť nás blahosklonne nechá „rojčiť”, občas dokonca prikývne.

Kto však urobí ďalší krok a hlási sa za prívrženca Darwinovho učenia o evolúcii života na našej planéte, dostáva sa do prvého sporu s náboženstvami, ktoré poznajú Genezis, prvú knihu biblie (a pred ňou talmudu a po nej koránu), pojednávajúcu o stvorení človeka, ako si ho predstavovali pred desaťtisíc rokmi roľníci v Mezopotámii. Spor sa zostruje a špecifikuje, keď sa prehlbuje záujem o náboženstvo, resp. o jednotlivé biblické cirkvi a konkrétne o podrobnosti ich učenia. Mnohí v okolí vás odradzujú, aby ste sa nemiešali do vecí, ktoré sa vás netýkajú. Kňazi a niektorí poslanci NR SR vás vystríhajú pred podkopávaním tradičnej morálky našej kresťanskej spoločnosti.

O ufónoch slobodno diskutovať

Môžete komukoľvek povedať, že jeho presvedčenie, že 4. júla 1947 pristálo pri meste Roswell v Novom Mexiku v USA niekoľko medzihviezdnych korábov s mimozemšťanmi, ktorí po rokoch dostali meno ufóni, sa zakladá na veľkom omyle, rozpracovanom do obludnej lži a nie je na ňom ani zbla pravdy; môžete s ním diskutovať o jeho dôkazoch a vašich námietkach, nik sa nad tým nepozastaví ako nad niečím neprístojným. Keď som však so začudovaním postál pred jarmočným obrázkom anjela strážcu nad dvojicou malých detí prechádzajúcich, držiac sa za ruky, cez lávku nad hlbokou stržou, visiacim t.č. na stene mojej triedy niekdajšieho štátneho gymnázia (dnes je piaristické), zožal som poučenie, že

„tu je to predsa celkom normálne. Sme v prostredí, kde sa na existenciu anjelov verí, a podľa platného a pre veriacich záväzného Katechismu katolícke církve (KKC) veriť musí. Neveriacim sa nepatrí miešať sa do toho!”

Zmĺkol som, ako Galilei, ale v sebe som si hovoril:

„Ani nad postieľku trojročného neviniatka nepatrí takáto staroveká povera – nie to do triedy v internete surfujúcich maturantov! Ak sa niekomu taký obrázok páči, má vkus pre gýč. Ten považuje za umenie aj bucľatých ružovolícich anjelikov v barokových kostoloch.”

Je na užasnutie čítať, koľko ľudí na svete verí na existenciu anjelov a osobitne anjelov strážcov, resp. dokonca na ich pribehnutie, pardon, priletenie na pomoc pri hroziacom nešťastí. Treba sa spýtať odborníkov na podrobnosti o tejto anjelskej ochrannej službe: Čo robí anjel, ak pridelený chránenec na jeho existenciu neverí? Čo robí, ak sa mu nepodarí pri automobilovej nehode zachrániť osobu mu zverenú? Hrozia mu odniekiaľ sankcie? Čo sa s ním stane, keď jeho chránenec umrie „normálnou” smrťou? Pridelia mu druhého … Môže si vyberať? Kdeže ste, vyblednuté spomienky z detstva?

„Anjeli sú čistí duchovia, ktorí rozum a slobodnú vôľu majú, ale telo nemajú.”

Aj oni sú nesmrteľní. Traja majú (v mojej pamäti) mužské mená: Gabriel, Michal, Rafael; ženských mien niet; lucifer, belzebub, satan a diabol sú jeden a ten istý a píšu sa s malým začiatočným písmenom – okrem Lucifera, ten nie vždy; v podstate sú títo poslední vlastne čerti.

0 existencii anjelov sa nepatrí pochybovať

doslovne neuveriteľné tvrdenia s toľkými podrobnosťami o anjeloch – a chráni ich autorita väčšiny cirkví. Len čítajte v spomínanom KKC: v indexe je 27 odkazov na miesta, kde sa hovorí o anjeloch, a niekde je to aj na deviatich stranách! (Na siedmich miestach je reč o čertoch-diabloch.) Najnovšie pôsobia po Európe šarlatánky, ktoré vám za slušnú sumu sprostredkujú osobný pohovor s vaším anjelom strážcom. Kto by sa opovážil brániť im v ich „bohumilej” činnosti?! Ako však možno niekomu vyvracať vieru v ufónov a súčasne predpisovať vieru v anjelov? Dvojaká miera pre pravdu je tu očividná. Dobre, pán farár môže namietnuť, že anjeli a ufóni sú dve rozličné veci, ale potom sa možno brániť tým, že by mali veľa spoločných vlastností – keby existovali.

Smieme kritizovať tzv. náboženské sekty pre ich učenie o blízkom konci sveta, premývanie mozgov a finančné vykorisťovanie svojich príslušníkov, pre ich škodlivé učenia a zatvrdilosť pri lipnutí na zastaraných, no prekonaných názoroch, t.j. ich fundamentalizmus. Ak však zisťujeme podobné, dokonca identické vlastnosti u tzv. veľkých cirkví – máme mlčať. Je len jedna výnimka: privykli sme si odsudzovať fundamentalizmus moslimov a písali sa petície proti fatve (rozsudku smrti islamskou kliatbou) nad Salmanom Rushdiem a Salimou Nasrinovou, protestovalo sa proti odtínaniu ruky zlodejom a kameňovaniu cudzoložníc. Kresťania a Židia majú niekoľko podobných fundamentalistických názorov, treba uznať, že nie takých ukrutných, ale u nich to voláme len dogmatizmom; ani ten síce neschvaľujeme, ale patrí sa pripustiť, že ten je ich vecou.

Nepochybujte, prosím, o tom, že humanisti uznávajú ako základné ľudské právo slobodu voliť si vierovyznanie, resp. žiť bez náboženstva. Tolerancia je druhý najväčší prínos osvietenstva. Považujeme však za sebaklam myslieť si, že vieru druhého treba rešpektovať, nech sú jej dôsledky akokoľvek neprístojne, jednoducho preto, že je to viera. Nesúhlasíme s tým, že zákony jednotlivých štátov uznávajú za správne raz toto a inokedy tamto „veľké” náboženstvo – veď to bolo moderné v čase westfálskeho mieru (r. 1648), keď sa uznávalo, že

„čí je kraj, toho viera platí”.

Všetky by mali byť všade rovnocenné a misionárstvo by malo byť všade zakázané, pretože nie je diskusiou, ale presviedčaním; a v minulosti bolo často presviedčaním za každú cenu, aj násilím.

Tu treba podčiarknuť, že nie je ľahké nájsť zásadný rozdiel nielen medzi jednotlivými tzv. „veľkými” vierami (náboženstvami), ale ani medzi nimi a tým, čo biskupi s určitým znevážením nazývajú „sektami” alebo „kultmi’*, ako sú napr. svedkovia Jehovovi, kvakeri, starokatolíci alebo tá sekta v Kolíne (Nemecko), ktorá má len 8 členov a jeden z nich si predsa vysúdil pred nemeckými úradmi nárok na titul biskupa, atd. – sú ich stá, ba tisíce. Takých siekt, ktoré mali, resp. majú skoro kriminálne pozadie, je iba niekoľko, napríklad Moonova, scientologická alebo Brána do neba, ktorej 39 členov spáchalo na ranči Santa Fé v Novom Mexiku v marci 1997 samovraždu, veriac na stretnutie s mimozemšťanmi na korábe v tieni Hale-Boppovej kométy pri jej lete okolo Zeme.

Ostatné sa len v „maličkostiach”, skoro by sa dalo povedať „kuriozitách”, líšia od veľkých cirkví, od ktorých sa odštiepili: mnoho svedkov Jehovových umiera ročne pre odmietnutie transfúzie; koľkí umreli pre zákaz transplantácií, kým ho nezrušili? Prečo nezrušia na tom istom základe zákaz transfúzií? Ak považujeme túto otázku za oprávnenú, mali by sme sa aj spýtať, prečo katolícka cirkev zakazuje antropotechniky a špeciálne, povedzme, predimplantačnú diagnostiku? D. A. Reed je toho názoru, že Jehovovi svedkovia nemôžu zrušiť zákaz transfúzií teraz, keď už toľkí naň umreli: kto spadol z tigra, ešte sa ho za chvost drží. Katolícka cirkev nemôže súhlasiť s intrerrupciou: keby to urobila, musela by súhlasiť aj s eutanáziu a antikoncepciou a bol by to len začiatok lavíny padania ďalších bášt jej dnešnej praktickej vierouky.

Prečo zastať v kriticizme a skepticizme takrečeno na polceste? Pravdu treba hľadať aj v tých oblastiach učenia cirkví, ktoré sa týkajú každodenného života a nepriaznivo ho ovplyvňujú alebo sú s ním vo viditeľnom rozpore.

Kreacionizmus verzus evolúcia

Na prvom mieste je tu potreba vysloviť obavy v súvislosti s moderným kreacionizmom. Je to síce špecificky americký problém s väčšmi politickým ako náboženským pozadím a ani v Európe ani na Slovensku nemá ani zďaleka tú brizanciu ako v USA, no ťažko si predstaviť, ako by sa stále rastúci počet teologických pedagógov, prichádzajúcich na stále rastúci počet cirkevných stredných škôl mohol vyhnúť konfliktu s učením o evolúcii, s ktorým je učenie ich svätej knihy už svojou podstatou nezmieriteľné. Nadarmo svedčil pred rokmi pred arkansaským tribunálom harvardský paleontológ Gould, že kreacionizmus nie je veda, ale len dymová clona, nezmyselná oxymorická fráza, vymyslená ako barančia koža pre starého vlka doslovného vykladania knihy Genezis, už dávno identifikovaná ako teologická doktrína v protiklade k vedeckej koncepcii – ešte dnes sú v USA školy, kde sa v biológii učí kreacionizmus a meno Darwin sa ani nespomenie. Čo k nám kedy a v posledných dvanástich rokoch zvlášť neprišlo veľmi rýchlo z Ameriky?

Odnedávna je výrečnou ilustráciou tejto skutočnosti, t.j. aktualizácie diania v USA v našich pomeroch, aj pokus o zmenu zákona o interrupcii v našej ústave, iniciovaný v NR SR stranou, ktorá má vo svojom názve „kresťanská”, ale zastáva stanovisko katolíckej cirkvi, t.j. Vatikánu. (Pozri predošlý článok Katolícka doktrína o reprodukčnom zdraví, str. 10). Celá akcia je čiastkový úsek široko založeného pokusu o ovládnutie kontroly reprodukcie, teda aj antikoncepcie, eutanázie atď. Podľa švajčiarskeho teológa Hansa Künga je to pokus o záchranu dogmy o pápežovej neomylnosti. V tejto súvislosti vydal v roku 1995 pápež Ján Pavol II. encykliku Evangelium vitae, ktorej výpovede svedčia o šírke problému najmä z toho dôvodu, že sa síce prihovárajú na prvý pohľad len k členom katolíckej cirkvi, ale v prípade nadobudnutia zákonnej platnosti postihujú rovnako aj inovercov a bezvercov.

Dá sa povedať, že v tejto encyklike pápež otvorene útočí na princípy liberálnej demokracie a legitimitu demokratických vlád. Prikazuje svojim veriacim, aby neposlúchali civilné zákony štátov, v ktorých žijú, ktoré on považuje za nelegitímne, ale prikazuje im vernosť svojmu učeniu, ktoré nazýva „božími zákonmi”; kto to zaplatí životom, toho vyhlási za tuším 3000-eho svätého. Za dvadsaťtri rokov svojho pontifikátu tak zaanjeloval nebo, ako ani dvadsať pápežov pred ním spolu. No nie veľa ľudí má na mučeníctvo taký názor ako súčasný pápež. Keď ho podstupujú fanatickí Japonci (kamikadze) alebo moslimovia (fatva), väčšina z nás ich odsudzuje ako náboženských extrémistov, dogmatikov a fundamentalistov – prečo by sa malo niečo také obdivovať u katolíkov?

Náboženstvá majú veľa čudesných predstáv a názorov o všeličom, najmä naše rímsko-katolícke. Nejde o diskusiu o jeho teologických dogmách, o ktorých platí výrok Tertuliána: Credo quia absurdum (Verím, lebo je to nemožné); to by bol iný článok. Bude však osožné poukázať na niektoré zvyklosti v katolíckej cirkvi, ktoré majú zlý vplyv na celkový stav našej spoločnosti.

Dva zázraky a je z neho/z nej svätý/svätá

Katolícka cirkev predpisuje svojim veriacim vieru v zázraky, ktorým dáva štatút zriedkavých skutočností. Za svätého môže byť vyhlásený len ten, na príhovor ktorého sa stali (= Boh urobil) aspoň dva zázraky; stačí vyzdravenie z tzv. nevyliečiteľnej choroby, čo je mnohoznačný pojem. V odborných lekárskych časopisoch je veľa správ o neočakávaných a aj nevysvetliteľných vyzdraveniach z najťažších chorôb, vrátane za smrteľné považovaných foriem rakoviny, a to bez účasti náboženského momentu.

Katolícka cirkev pripúšťa možnosť zjavení Panny Márie, ktoré sú síce v posledných desaťročiach čoraz zriedkavejšie, no svet je už posiaty miestami týchto zjavení; len kde chýbajú, tam sa dopĺňajú. Sú z nich veľmi výnosné pútnické miesta typu Fatima, Lurdy alebo Staré Hory a púte dobre zapadajú do rámca spoločenských a politických aktivít cirkvi, najmä ak sa na nich dejú zázraky uvedeného typu vyzdravenia z vrodených a nevyliečiteľných chorôb.

Katolícka cirkev uznáva existenciu relikvií (pozostatkov svätých alebo ich predmetov, resp. toho, čo sa za niečo také vydáva), opradených zväčša neslýchanými historkami: v Prahe uschovávajú jazyk sv. JánaNepomuckého, a to neporušený, pretože svätec odoprel vyzradiť kráľovi Václavovi, z čoho sa mu spovedala kráľovná; inde majú krv sv. Januára, ktorá v určité dni „zovrie”. Existuje tzv. Turínska plachta, ktorú cirkev síce neuznáva za relikviu, ale považuje za „zrkadlo evanjelií o smrti nášho Pána”. Päťsto kníh hovorí o tom, ako bolo do nej zabalené telo Kristovo po sňatí z kríža a aké dobrodružstvá zažila do r. 1357 (prvé vystavenie v Lirey pri Paríži) a od tých čias. Merania metódou rádioaktívneho uhlíka v troch laboratóriách určili jej vek na 691 rokov, takže pochádza z rokov medzi 1273-1384; to sa rozoberá v troch knihách – ale múdremu to stačí.

Výskyty sôch Panny Márie, ktoré naraz začali roniť slzy, dokonca aj krvavé, a toto divadlo sa pred stále rastúcim davom veriacich vo vytržení v niekoľkodňových intervaloch opakovalo, kým mu detektívi za pomoci biologického laboratória neurobili koniec a majiteľa sochy nezavreli, netreba komentovať.

Od nepamäti sa vo všetkých spoločenstvách vyskytovali fantastické názory, ktoré mali za podklad magické predstavy. Ak sa dnes niekto zaoberá okultizmom, satanizmom alebo hľadá kontakt so zomretými – či už v rámci nejakej malej komunity alebo vo svojom súkromí – prinajmenšom sa mu vytkne, že „nekriticky prijíma vedecky nepreverené a nepravdepodobné názory”; zvyčajne sa mu ponúkne pomoc vo forme rady, ako má hľadať a kde nájde cestu k racionálnemu názoru na veci okolo seba.

Ak sa to však deje v rámci veľkej cirkvi: okultizmus – viera v obcovanie s mŕtvymi prostredníctvom našich modlitieb za nich a ich príhovorov u Boha za nás; satanizmus – viera v diabla a možnosť posadnutosti ľudí diablom; výskyt zázrakov všetkých druhov od výmyslu sveta: – vtedy sa povie, že je to viera v nadprirodzeno a pred tou treba mať úctu; predpísaná je tolerancia. Dodržíme ju, keď ide o tvrdenia typu „od večnosti sú v Bohu tri osoby, mužského pohlavia, otec, syn a duch svätý, je tu však aj bohorodička Mária, matka Boha-syna, ktorú stvoril Boh-otec krátko po Eve, ale svetské telo jej dal až asi pred 2 020 rokmi”?  Pochop to a zaoberaj sa s tým, kto môžeš!

Satanizmus verzus exorcizmus

Treba protestovať, keď ide do domu na požiadanie rodičov psychickou poruchou postihnutej dievčiny katolícky kňaz, ktorý bohvie ako stanoví diagnózu, že je postihnutá diablom a za sprievodu predpísaných (!) obradov a modlitieb začne z nej tohto zlého ducha vyháňať, čo sa spravidla nepodarí na prvý raz a znamená teda opakované až početné „zásahy”. Je ešte aj to len viera v nadprirodzeno? Nebolo počuť o podobnom prípade tzv. exorcizmu na Slovensku, ale v Taliansku je to veľmi časté a v Nemecku nedávno jedno dievča vyháňanie diabla neprežilo: kňaz a rodičia ho nechali umrieť od hladu a smädu, takže to malo pre nich súdnu dohru a odsúdili ich. Katolícka cirkev počíta s možnosťou posadnutosti; v biblii sa spomína, že Kristus viackrát vyháňal z ľudí diabla a najznámejší je prípad gadarenských bravov; pápež Ján Pavol II. to vraj robil najmenej dvakrát. Pestovanie viery v posadnutosť diablom a praktizovanie veľkého exorcizmu (malý exorcizmus je jednoduchý krst novorodencov, takže ho podstupuje každý nastávajúci katolík) treba považovať za prežitky temnej minulosti, ktoré nemajú miesto v modernej spoločnosti.

Z toho, čo sme doteraz povedali, vyplýva, že viaceré zlá súčasnej spoločnosti, ktoré sa zvyknú označovať aj ako viera v paranormálno alebo pestovanie pseudovedy a proti ktorým sa ozývajú kritické a skeptické varovné hlasy, majú obdobu v niektorých prejavoch a obsahoch náboženstiev, ktoré sa všeobecne prijímajú ako viera v nadprirodzeno a ako také rešpektujú, resp. tolerujú. Kde je dôvod pre tento rozdiel? Kreacionizmus je aspoň paraveda (jeho predstava leží popri, vedľa skutočnej vedy; jeho kritické preverenie je účelnejšie ako dogmatické odmietnutie), ak nie pseudoveda (nepravá, klamlivá náuka, ktorú nemožno rátať medzi vedy – Mahner). Viera v zmŕtvychvstanie je obdoba viery v prevteľovanie (reinkarnáciu) a spolu s vierou v transsubstanciáciu (prepodstatnenie podstaty chleba na podstatu tela a vína na krv Kristovu, ale neberte to ako alegóriu alebo symbolicky!, lebo je to realita …), levitáciu, nanebovstúpenie, nanebovzatie, ako aj rad ďalších tvrdení sú typické predstavy nadprirodzena, teda paranormálna. To všetko si zaslúži našu pozornosť až kritické preverenie.

Žiaľ, sú takí, a pribúda ich, čo povedia:

„Ale či záleží na tom, či ľudia veria v astrológiu, mimozmyslové vnímanie, že na zemi pristáli mimozemšťania a utajení žijú medzi nami, že Panna Mária bola doslovne „nanebovzatá” a zvykne sa zjavovať nedospelým dievčatkám? Či sa ľudia, ktorí sledujú svoje horoskopy, často sa obracajú na horúce linky psychológov, sledujú historky o únosoch detí mimozemšťanmi, veria na nanebovstúpenie, uctievajú relikvie a chodia na púte, nezapájajú len do neškodných foriem zábavy?”

Naša odpoveď je:

„Áno, veľmi na tom záleží, pretože to nie sú len neškodné formy zábavy.”

Tí ľudia ukazujú znaky svojej nevedomosti, na základe ktorej majú ťažkosti pri rozlišovaní fantázie od reality. Predmety ich viery poukazujú na to, že nemyslia kriticky a nemajú schopnosti, ktoré sú potrebné nielen pri rozhodovaní vo volebnej kabínke alebo pri iných občianskych povinnostiach (napr. pri výkone úlohy porotcu alebo člena nejakej úradnej komisie), ale aj pri rozhodovaniach v každodennom živote: majú z toho finančné straty, lebo horoskopy, ezoterické knihy a psychotické telefónne linky sú drahé; povzbudzuje to nezdravú mentalitu chcieť dostať voľačo-za-nič a predstavu, že na vážne problémy existujú jednoduché odpovede, napr. že „pozitívne myslenie” nahradí ťažkú prácu; budí to falošné nádeje a nereálne očakávania.

Nestačí mať technické vedomosti. Treba mať schopnosť logicky myslieť, vedieť robiť závery a rozhodnúť sa. Pri súčasnej záplave informácií, ktorá ešte k tomu exponenciálne rastie, sa fikcia často prezentuje ako fakt a schopnosť rozlíšiť fikciu od faktu sa stala takou dôležitou ako schopnosť rozlíšiť dobro od zla. Chýbanie tejto schopnosti znamená, že pseudovedecké predstavy (viera v nadprirodzeno) majú škodlivý účinok na blaho spoločnosti.

Nedá sa povedať, že by ich bolo aj u nás toľko ako v západných štátoch, ale niektorí ľudia medzi nami veria na astrológiu; isté je, že si nevedia predstaviť postavenie hviezd a planét a dať ho do vzťahu k vplyvu na svoj život. Veria však, že astrológia má seriózny vedecký základ – a čítajú horoskopy. Oveľa viac ľudí verí na mimozmyslové vnímanie – prenášanie a čítanie myšlienok, veštby, vykladanie kariet, grafológiu, liečbu polodrahokamami, atď. Mnohí veria na medziplanetárne lety mimozemšťanov a na prítomnosť ufónov na našej Zemi. Iné prieskumy ukázali, že ľudia veria na strašidlá vôbec a ich prítomnosť na určitých miestach, na liečbu vierou, na komunikáciu s mŕtvymi a na šťastné čísla. Akoby aj nie? Veď sú väčšinou katolíci a aspoň občas do kostola predsa len idú. Cirkev im kladie na srdce modliť sa za chorých – a dávať na oferu! Proti tomu, čo sa im v kostole predkladá veriť, je viera v strašidlá a liečebnú účinnosť modlitby za chorých zanedbateľná.

Viera vo väčšinu paranormálnych javov je častejšia u žien ako u mužov. Akoby aj nie? Veď ženy chodia do kostola viac ako muži. Žeby prieskum viery v paranormálno u kňazov odhalil, že v tomto odvetví majú úroveň dobre vytrénovaných olympionikov? Sotva.

Neprekvapuje, že viera v astrológiu je nepriamo úmerná úrovni vzdelania. Z tých, čo nemajú strednú školu, povedalo v USA 41 %, že astrológia „nie je vôbec vedecká”. Z maturantov stredných škôl to povedalo 60 % a z absolventov vysokých škôl 76 %. Ako sa dá vysvetliť, že 24 % vzdelaných ľudí sa predsa len tak strašne mýli? Iste nielen tým, že chodia do kostola. Na prvom mieste je nízka úroveň výchovy v základných odboroch prírodné vedy a logika. Na druhom mieste sú masmédiá a zábavný priemysel. Nie každý, kto sleduje programy s paranormálnymi témami, vníma také rozprávky len ako zábavné fikcie. Nekritický spôsob podávania paranormálnych aktivít zhoršuje situáciu a prispieva k neinformovanosti o základných vedeckých poznatkoch, ba až k analfabetizmu. Na treťom mieste sú pravdepodobne absurdity, ktoré svojim veriacim prikazuje veriť skoro každé náboženstvo.

Zdravý rozum a masmédiá

Spôsob, ako televízia podáva paranormálne témy, má výrazný účinok na divákovo zmýšľanie. Prieskumami sa zistilo, že:

1. pravidelní diváci seriálov typu Akty X alebo Neobjasnené mystériá preukazne častejšie veria na existenciu paranormálnych vecí a javov;

2. programy s paranormálnymi námetmi, ako sú UFO, ale bez upozornenia na negatívny vzťah k realite, vyvolajú skôr vieru v paranormálno ako programy, ktoré majú toto upozornenie; a

3. niektorí fanúšikovia Aktov X hodnotia dokonca ich obsah ako „veľmi pravdepodobný” a veria, že vláda bežne uskutočňuje tajné výskumy, aké sa opisujú v tom seriáli. Aj v tomto prípade treba dodať: pravidelní aj občasní návštevníci kostolov, ktorí počúvajú kázne a sledujú témy obradov pri bohoslužbách, preukazne častejšie veria na existenciu paranormálnych javov. Podrobnejšie o tom v ZH č. 24, s. 3.

Reagujúc na nepriaznivú situáciu vytvorili americkí skeptici r. 1996 Radu pre Čestnosť masmédií, ktorá má za úlohu podporovať pravdivé spravodajstvo o vede v masmédiách a pôsobiť proti spôsobu, ako v súčasnosti zábavný priemysel vykresľuje vedu, pretože
– televízia má prenikavý vplyv na to, čo ľudia viac-menej pevne veria;
– paranormálno sa prezentuje v stále rastúcom počte programov a tieto sústavne priťahujú vysoký počet divákov;
– mnohé programy používajú hodnoverný dokumentárny štýl pri budení viery, že ufóni existujú, že vláda robí utajené akcie atď.;
– v seriáloch, ktoré navádzajú vieru v paranormálno, len zriedkakedy počuť varovné protirečivé hlasy;
– seriály prispievajú k vedeckému analfabetizmu vtedy, keď predstavujú nedokázané myšlienky a viery ako skutočnosti; keď divákom vštepujú nedôveru voči vedcom.

Dá sa len ľutovať, že americkí skeptici nemali dosť odvahy, aby paranormálno pripodobnili nadprirodzenu a vieru nestotožnili s náboženstvom; že pragmaticky zastali pri odsúdení súčasných metód masmédií, osobitne televízie.

Kritika propagácie paranormálna a pseudovied vedie ku kritike nadprirodzena

Vo svojej snahe odhaľovať pseudovedu žiada americká Rada pre čestnosť masmédií od televíznych producentov, aby programy dokumentárneho typu o paranormálnych témach zreteľne označovali ako zábavu alebo fikciu; dáva im k dispozícii expertov na diskusie okolo okrúhleho stola; žiada redakcie denníkov a časopisov, aby vedľa horoskopových stĺpcov uverejňovali varovanie, že tieto veci neslobodno brať vážne, že sú na pobavenie; používa „mediálnych strážnych psov”, ktorí sústavne sledujú všetky programy a nabádajú producentov k zodpovednosti.

Ak sa v súčasnosti ozýva viac-menej hlasná kritika niektorých tém paranormálna a pseudovedy, ktorých rozšírenie má škodlivý účinok na blaho spoločnosti, spravidla sa pri tých istých alebo podobných témach pestovaných v rámci náboženstva tolerantne poukáže na ich nadprirodzený charakter a kritika zastane na polceste. Ako keby to u nás neboli témy pre kritických skeptikov, ktorí sa zo zásady upisujú svetskej skepse a vyhýbajú sa akejkoľvek kritike náboženstva, len aby ich niekto neoznačil za agnostikov alebo nebodaj ateistov. Nepovažujem to za správne. Ak upozorňujeme na šírenie satanizmu medzi mladými ľuďmi, musíme z toho viniť nielen masmédiá, t.j. filmy, televízne programy a knihy, ale aj učenia náboženstiev, napr. exorcizmus katolíckej cirkvi a existenciu diablov (anjelov) a pekla v talmude, biblii aj koráne. Takýchto paralel by sa dalo nájsť veľa a nakoniec by sa ukázalo, že atmosféra Aktov X je veľmi podobná atmosfére vo veľkonočnom alebo vianočnom kostole – a má mať na myseľ mladého človeka rovnaký vplyv: presvedčiť ho, že je to tak, ako sa mu to podáva; že to má brať ako večnú pravdu, ako slovo božie.

Z kritiky paranormálna a pseudovedy vyplýva kritika nadprirodzená; niet dôvodu zastať na polceste.   ?