V sobotu, 13. júna 2026 sme na našich Dňoch humanistov 2026 v Banskej Bystrici slávnostne vyhlásili výsledky celoslovenskej Súťaže esejí súťaže Jána Horárika 2026 študentov stredných škôl. Práve ocenenie mladých autorov esejí tvorilo vrchol nášho stretnutia. Pred dvoma týždňami sme uverejnili prvé dve eseje, ktoré získali Čestné uznanie. Minulý týždeň sme uviedli ďalšie dve ocenené eseje,  prvá z nich získala Čestné uznanie a druhá získala celkové tretie miesto. Dnes je deň, keď zverejníme prvé dve víťazné eseje. Obe sú na tému Byť humanistom v dnešnom svete znamená…

Sme presvedčení, že obe práce mladých autorov dokážu inšpirovať aj nás všetkých. Prajeme vám pekné čítanie a veľa inšpirácie i rozmýšľania nad myšlienkami našich mladých priateľov.

Nela Klimentová, Gymnázium Jozefa Lettricha, Martin – DRUHÉ miesto

Byť humanistom v dnešnom svete znamená…

Dnešná doba je rýchla, dynamická. Globalizácia, automatizácia, digitalizácia či abnormálny konzum sú všade. Vždy prítomné stroje, počítače a umelé konverzácie založené na algoritmoch sa pomaly, ale isto stávajú neodlučiteľnou súčasťou našich životov. V dôsledku víru modernizácie častokrát strácame svoju ľudskú tvár a pre víziu pokroku sme ochotní pochovať i naše morálne hodnoty. Práve tu prichádzajú na scénu humanisti.

Už v starovekom Grécku sa stretávame s pioniermi humanizmu; so sofistami, filozofmi, so vzdelanými ľuďmi, ktorí položili základy ľudských práv, slobody prejavu či demokracie. Na starodávnych slovách mužov ako Sokrates či Aristoteles sa postupne budovali piliere tohto hnutia. V časoch renesancie zdokonalil humanizmus svoju umeleckú stránku – spisovatelia písali o úžasnej, všemocnej ľudskej mysli, maliari maľovali nahé telá v ich plnej kráse a filozofi naďalej prehlbovali poznatky o etike, politike, náboženstve… Od doby vrcholného humanizmu však už uplynulo mnoho stáročí a napriek tomu, že sa hlavné myšlienky majstrovských mysliteľov zachovali, v súčasnosti už znamená byť humanistom niečo iné ako kedysi.

Moderných humanistov by sme v ideálnom svete videli v rôznych odvetviach počnúc politikou, právom, školstvom… Avšak realita má ďaleko od sna plného vzdelancov. Pravdou je, že v súčasnosti sa humanisti vytrácajú. Nie je ich ani zďaleka toľko ako kedysi a už vôbec nie na popredných pozíciách, kde vidíme, naopak, odporcov všetkého humánneho. Hlavnými predstaviteľmi štátov sú dnes politici vzpierajúci sa všeľudskej dôstojnosti v mene osobného blahobytu, ktorí veria len v prvú polovicu príslovia „všetci za jedného a jeden za všetkých“. V školách sú síce pedagógovia, navonok sa prezentujúci ako humanisti, ale napriek tomu mnohí z nich zabúdajú na samotné princípy tejto filozofie, na zachovanie svojej ľudskej tváre i v akademickom prostredí.

V dnešnej dobe idú humanisti proti prúdu. Nemajú na výber. Široká verejnosť ich považuje za archaických, zastaralých, nemoderných, nudných. Za ľudí zaseknutých v čase, v minulosti, v ére, keď ešte byť zástancom človečenstva niečo znamenalo. Evolúcia je však nezastaviteľná. Nové storočie prinieslo veľkolepé technologické pokroky a s nimi aj nové potreby. Potreby sústrediť sa len na seba, zanevrieť na umenie a odvrátiť zrak pred ľuďmi, ktorých načisto pohltili strasti života. Zarábať za každú cenu, konzumovať za každú cenu a myslieť len na individuálne úspechy. Bez súcitu a bez ohľadu na spoločnosť ako celok.

Humanisti nám odjakživa pripomínali potrebu myslieť na druhých, na ľudstvo ako rasu so spoločnými úspechmi, spoločnými cieľmi. Pomáhali nám nezabudnúť na zmysel našich životov, na radosť, ktorú môžeme kolektívne dosiahnuť. V súčasnosti však neustále bojujú. Bojujú za ľudské práva, za politiku bez agresie, za environmentálne zmeny. Bojujú za rovnosť, za šťastie, za budúcnosť bez diktatúry, za budúcnosť ako takú. Usilujú sa o zlepšenie životných podmienok pre ľudí z nižších sociálnych vrstiev. Snažia sa o zachovanie kultúry, umenia, individuality a voľnosti prejavu. Šíria osvetu o slobode, slobode slova, slobodnej mysli.

Potreba pre humanistov je dnes nadmerná. Svet je plný agresie a nedorozumení spôsobených banalitami, ako sú nenásytnosť či amorálnosť osôb pri moci. Velebení sú bohatí a umelci sú bagatelizovaní, opovrhnutí. Zdá sa, akoby svet zabudol na to, že na svadbách a pohreboch si pripomíname práve nehu ľudskej rasy vo forme básní či citátov. Spomíname na krásu i v škaredosti, najmä v ťažkých chvíľach, pričom nás hlavne produkty humanizmu povznášajú nad tiaž globálnych či osobných problémov.

Predsa spoločne sa ľudstvo vyvíja a spoločne aj prežíva nešťastie. Počas nejednej svetovej vojny, keď sme prišli o nespočetne veľa životov, sa zaviedli nové, pestré slová s negatívnym nábojom, ako antisemitizmus, xenofóbia či rasizmus. Vynašli sme nové spôsoby, ako konať zlo, ako si vzájomne ubližovať. Filozofi a spisovatelia tak začali zmýšľať o živote a ľuďoch v negatívnom svetle. Celá generácia spisovateľov medzivojnovej literatúry, poznačená dôsledkami prvej svetovej vojny, bola výstižne pomenovaná stratená generácia. Filozof a spisovateľ Jean-Paul Sartre, väznený počas druhej svetovej vojny, predstaviteľ existencializmu, sformuloval myšlienku: „Peklo – sú ostatní ľudia!“

Dopad vojny na ľudí bol naozaj hrôzostrašný a doteraz u niektorých pretrvávajú spomienky na ňu – v nočných morách i za bielych dní. V záujme všetkých milovníkov mieru a pokoja sa humanisti zastávajú nenásilného riešenia konfliktov, budovania spoločných kompromisov a konsenzov bez agresie. V súčasnosti aj počas mnohých vojnových konfliktov veria v mier, v ľudskosť, v snahu angažovať sa v mene pacifizmu. Sú to hlavne humanisti, čo sa držia slov Marcusa Tulliusa Cicera: „V čase vojny zákon mlčí.“ Snažia sa vojne preto vyvarovať. Vážia si históriu, učia sa z nej, myslia na budúcnosť. Myslia na zachovanie zeme pre budúce generácie. Cenia si život, konflikty riešia diplomaticky a neutekajú pred nimi.

Mnohé medzinárodné spory vznikajú práve kvôli náboženským nezhodám. Niektorí ľudia ukrývajú svoju nenávisť pod záštitou cirkvi, svätých kníh a v mene Božom šíria zlo. Sú to však humanisti, ktorí uznávajú len prirodzený svet a opierajú sa o vedecké poznatky. Veria v princíp odluky cirkvi od štátu. Starajú sa o to, aby sme nemali hlavu len v oblakoch, ale mysleli primárne na náš pozemský svet, svet priamo pred našimi očami. Sám hlavný predstaviteľ literárneho humanizmu, významný spisovateľ William Shakespeare, povedal: „Naše osudy nie sú ukryté vo hviezdach, ale v nás samých.“ Humanisti majú averziu voči vysvetľovaniu nepochopených javov nadprirodzenými silami. Uprednostňujú brilantnosť ľudskej mysle a prírody pred zázračnými silami.

Za posledných niekoľko desaťročí ľudstvo rapídne pokročilo. Objavy v oblasti vedy a techniky nás posunuli ďalej ako kedy predtým. Len jednou nohou sme urobili prvý veľký krok pre celý svet na Mesiaci. Ľudia urobili neuveriteľné pokroky v technologickom odvetví a oblasti genetiky. Rozšírili svoje obzory, preskúmali nové oblasti Zeme, objavili vzdialené planéty, preštudovali smrteľné choroby, čelili spoločne veľkej pandémii…

Kúsok humanizmu je preto neodlúčiteľne v každom z nás. Už len tým, že sme spoločne zažili mnohé nevyspytateľné situácie. Všetci ľudia sú teda aspoň čiastočne humanistami i bez toho, aby sa za nich verejne vyhlasovali. Humanistické myšlienky. Niekedy sú zreteľné pred našimi očami, niekedy sa nenápadne ukrývajú. Humanizmus vieme nájsť úplne všade – v patriotizme a hrdosti na rodnú zem, v dobrovoľníckych činnostiach, v ľudových piesňach starých mám. Vyžaruje z básní ospevujúcich dary života, prejavuje sa v láske k druhým, v radosti z jednoduchosti, v potešení z maličkostí.

Humanizmus stojí na maličkostiach. Navonok vyzerá bezvýznamne, nepodstatne. Mnohí vlastne ani poriadne nevedia, čo pojem humanizmus znamená. Každý deň ich ale obklopuje, či už na koncertoch alebo iných kultúrnych podujatiach, vo všedných radostiach života, ktoré zdieľajú s blízkymi. V umení, kultúre a vynálezoch ľudstva sa ukrýva všetka vášeň a podstata našej rasy. Potreba zdieľať naše pocity, emócie, pretvárať ich do hmoty, zhmotňovať kúsky našich duší, sny a túžby byť pochopenými. Chuť tvoriť, cítiť a vnímať svet všetkými zmyslami nás spája. Je to práve to, čo nás robí ľuďmi.

Spolu ako spoločnosť spomíname na významné míľniky, zdieľame podobné túžby a ambície, dúfame v lepšiu budúcnosť pre naše deti a deti našich detí. V rýchlosti doby, v neúprosnom mihu času však zabúdame na najpodstatnejšie veci – na empatiu a láskavosť, na oslavu toho, čo sme dokázali, na pomalé nádychy a výdychy, ktoré nám dávajú odvahu a silu vkročiť do nových dní.

Byť humanistami v súčasnosti je obtiažne. Majú totiž rôzne funkcie a zastávajú rozmanité pozície – sú advokátmi pre prírodu, lesy, zvieratá, pre nemých, pre menej privilegovaných, pre zranených. Sú katalyzátormi – urýchľujú hnutia, zapájajú bežných ľudí do bojov za spravodlivosť. Nosia na chrbtoch ťarchu celého sveta a aktívne sa usilujú o zmenu v záujme lepších podmienok. V prvom a neposlednom rade sú však humanisti ľudia. Obyčajní, plní nádeje, pripravení dôstojne bojovať za spoločnú budúcnosť.

Prvé miesto v celoslovenskej Súťaži esejí Jána Horárika 2026 získala prekvapivo jej najmladšia účastníčka. Zaslúžene. Víťazná esej ako jediná zo všetkých víťazných esejí prednesená pri preberaní ocenení. Myšlienky a hodnoty obsiahnuté v eseji ešte umocnila svojim podaním moderátorka Dní humanistov 2026 Mgr. Iveta Babjaková, čím víťazná esej doslova očarila všetkých prítomných. Veríme, že zaujme aj vás.

Vivien Narancsiková, College Bratislava, – PRVÉ miesto

Revolúcia humanizmu

V tmavej izbe mi na tvár dopadá modré svetlo smartfónu. Je pol jednej ráno a ja mechanicky scrollujem nekonečným prúdom správ, krátkych videí a fotiek, ktoré sa menia rýchlejšie, než ich môj mozog stíha spracovať. V hlave sa mi bije obraz vojny na druhom konci sveta s novým receptom na virálne cestoviny a fotkou spolužiačky v drahých šatách, ktorú práve niekto v komentároch kruto vysmial. Niekedy mám pocit, že my, generácia vyrastajúca na prahu éry umelej inteligencie, sme len prijímače dát. Sme body v štatistikách firiem, ktoré predávajú našu pozornosť ako komoditu. A práve v týchto momentoch, keď mi modré svetlo displeja unavuje oči aj dušu, mi napadá otázka: Kde v tomto digitálnom hluku zostáva miesto pre človeka? Čo vlastne znamená byť humanistom dnes, v roku 2026, keď nás technológie a spoločenský tlak nútia byť všetkým možným, len nie tichými, chybujúcimi a premýšľajúcimi. Humanizmus pre mňa nie je len zaprášená kapitola v učebnici dejepisu pre prvý ročník strednej školy. Nie je to len spomienka na renesanciu, Erazma Rotterdamského alebo Leonarda da Vinciho a na jeho náčrty ideálnych proporcií ľudského tela. Ak by bol humanizmus len dejepisom, bol by mŕtvy. Pre mňa je to však niečo oveľa intímnejšie a aktuálnejšie. Je to tichý vnútorný protest proti tomu, aby sme sa pod vplyvom technológií a honby za výkonom stali strojmi. Pred tisícročiami rímsky dramatik Terentius napísal vetu, ktorá dnes, v dobe, kedy za nás stroje píšu texty aj kódy, znie naliehavejšie než kedykoľvek predtým: Homo sum, humani nihil a me alienum puto. (Som človek a nič ľudské mi nie je cudzie.)

Keď sa nad tým zamyslím v kontexte nášho každodenného života na strednej škole, tá citovaná veta nadobúda úplne nový rozmer. Znamená to schopnosť nezavrieť oči pred realitou, aj keď je nepríjemná. Znamená to ochotu priznať si, že aj ten človek, ktorý mi na internete napísal nenávistný komentár pod moju fotku, má pravdepodobne svoj vlastný strach, svoju osamelosť a svoj príbeh, o ktorom nič neviem. Byť humanistom v mojich pätnástich rokoch znamená hľadať živého človeka pod maskou dokonale vyfiltrovanej profilovej fotky. Znamená to pochopiť, že naše chyby, naše „trápne“ momenty a naše nedokonalé životy nie sú chybou v systéme, ale sú presne tým, čo nás robí výnimočnými. Sú tým, čo nás odlišuje od bezchybného, ale chladného kódu algoritmov.

Dnešný svet nás všetkých tlačí k neúprosnej dokonalosti. Musíme mať perfektné známky, aby sme sa dostali na tie najlepšie školy, musíme mať bezchybnú pleť podľa vzoru influencerov a náš „feed“ musí pôsobiť dojmom neustáleho šťastia. Ale skutočný humanizmus je oslavou nedokonalosti a zraniteľnosti. Je to odvaha priznať, že občas zlyháme, že občas nevieme, ako ďalej, a že je to v poriadku. Filozof Seneca kedysi povedal niečo, čo by sme si mali pripomínať každé ráno pred vstupom do triedy: Homo res sacra homini. (Človek je človeku posvätnou vecou.)

Ak by sme túto „posvätnosť“ preniesli do našich školských chodieb, do jedálne alebo na sociálne siete, náš svet by sa radikálno-pozitívne zmenil. Znamenalo by to, že by sme sa na spolužiaka, ktorý možno nezapadá do kolektívu, nepozerali ako na terč posmechu, ale ako na bytosť s obrovskou vnútornou hodnotou. Znamenalo by to, že by sme v sebe museli nájsť silu chrániť dôstojnosť druhého človeka rovnako úzkostlivo, ako chránime tú svoju. Byť humanistom v prvom ročníku znamená mať odvahu zastať sa niekoho, o kom si ostatní myslia, že je „divný“. Znamená to uprednostniť dlhý, niekedy možno aj rozpačitý rozhovor z očí do očí pred rýchlou a povrchnou správou na WhatsApp-e. Znamená to vidieť v učiteľovi človeka, ktorý má tiež svoje lepšie a horšie dni, a vidieť v spolužiakovi spojenca, nie konkurenta v nekonečnom boji o lepší priemer známok.

Humanizmus v 21. storočí sa však musí vyrovnať aj s novou výzvou – s naším vzťahom k planéte. Nemôžeme sa nazývať humanistami, ak ničíme domov, v ktorom ľudstvo, naše rodiny a priatelia, žijú. Moja generácia cíti obrovskú klimatickú úzkosť. Máme strach, či o päťdesiat rokov budeme mať ešte stále prístup k pitnej vode a či lesy, ktoré poznáme z detstva, nebudú len spomienkou. Moderný humanista musí byť aj environmentalistom. Láska k človeku musí zahŕňať aj lásku k prostrediu, ktoré nás formuje. Ak je človek posvätný, potom musí byť posvätná aj príroda, bez ktorej človek neexistuje. Je to prepojený systém, v ktorom sme my tými, ktorí nesú zodpovednosť.

Okrem empatie je dnešný humanizmus postavený aj na pilieri kritického rozumu. Žijeme v mori dezinformácií a poloprávd, kde pravda často prehráva boj s klamstvom, ktoré je jednoducho „zaujímavejšie“ alebo priťahuje viac klikov. Byť humanistom dnes znamená byť intelektuálne čestným. Znamená to nezdieľať informáciu len preto, že potvrdzuje môj hnev alebo môj názor. Znamená to hľadať fakty nie preto, aby sme niekoho ponížili svojou prevahou, ale preto, aby sme zostali spravodliví. Je to neustály zápas s vlastnou pohodlnosťou a s tendenciou nechať sa unášať davom. Humanizmus vyžaduje určitú mieru samoty v myslení – odvahu povedať „stojte“, keď všetci ostatní bezhlavo bežia nesprávnym smerom.

Cesta k takejto úrovni ľudskosti však nie je jednoduchá a rozhodne nie je bezbolestná. Často sa pýtam, či moje malé gestá majú vôbec zmysel. Či to, že niekomu pomôžem s ťažkou úlohou z matiky, alebo že si všimnem smútok v očiach kamošky, môže niečo zmeniť v globálnom meradle. Práve v týchto chvíľach pochybností mi pomáha staré latinské heslo, ktoré v sebe nesie nesmiernu nádej: „Per aspera ad astra.“ (Cez tŕne ku hviezdam.)

Tie tŕne sú pre moju generáciu veľmi reálne a pálčivé. Sú to kyberšikana, ktorú si každý z nás nosí vo vrecku vo svojom mobile, je to neustály tlak na výkon a pocit hlbokej osamelosti uprostred tisícov virtuálnych „priateľov“. Ale tie hviezdy, ku ktorým sa chceme dostať, sa za tie stáročia nezmenili. Sú to stále tie isté univerzálne hodnoty: sloboda prejavu, láskavosť k slabším, vnútorná integrita a schopnosť milovať.

Byť humanistom v 21. storočí pre mňa znamená zostať v určitom zmysle „analógovým“ v digitálnom svete. Znamená to nezabudnúť, ako vonia papierová kniha v knižnici, ako chutí ticho v lese, keď si na chvíľu vyberiem slúchadlá z uší, a ako hreje skutočný, pevný stisk ruky, keď mi niekto povie: „Som tu pre teba.“ Znamená to pochopiť, že hoci sme možno len zrnká hviezdneho prachu v nekonečnom a chladnom vesmíre, v každom z nás pulzuje celý vesmír hodnôt, citov a snov, ktorý stojí za to chrániť.

Myslím si, že humanizmus v dnešnej dobe nie je cieľom, do ktorého raz úspešne dorazíme. Je to spôsob, akým sa rozhodneme kráčať každý jeden deň. Možno nemám odpovede na všetky politické či ekologické krízy tohto sveta. Možno môj hlas zanikne v algoritme, ktorý uprednostňuje hádky pred dialógom. Ale kým dokážem cítiť súcit s niekým, koho som v živote nestretla, kým dokážem spochybniť svoje vlastné predsudky a kým mi záleží na tom, aby som bola zajtra o niečo lepším človekom než dnes, som humanistka. A v dnešnej dobe, ktorá sa nás snaží rozdeliť do znepriatelených táborov, je práve toto tou najväčšou a najdôležitejšou revolúciou, ktorej sa môžeme zúčastniť. Je to tichá, ale vytrvalá revolúcia ľudskosti v hlučnom svete technológií.