Včera, 14. septembra 2026, prezident Slovenskej republiky Peter Pellegrini odhalil spolu s Vatikánskym nunciom na Slovensku Nicolom Girasolim a bratislavským arcibiskupom Stanislavom Zvolenským v záhrade prezidentského paláca pamätnú tabuľu pri príležitosti piateho výročia návštevy pápeža Františka na Slovensku. Na tabuli je zachytených len niekoľko z tých, povedané slovami pána prezidenta, mnohých nádherných a silných slov: „Vaša história predurčuje Slovensko k tomu, aby bolo poslom pokoja v srdci Európy.“

V mesiaci september si zhodou okolností pripomíname z našej histórie viacero významných výročí, i takých, ktoré by niektorí radšej nespomínali či ignorovali. Takým je 9. september 1941, kedy vojnová Slovenská republika prijala tzv. Židovský kódex, ktorým vylúčila zo slovenskej spoločnosti viac ako deväťdesiattisíc našich židovských spoluobčanov. Aj v tejto súvislosti povedal pápež František na Slovensku v roku 2021 nádherné i silné slová: „Drahí bratia a sestry, vaše dejiny sú našimi dejinami, vaše bolesti sú našimi bolesťami… Pamäť nemôže a nesmie ustúpiť zabudnutiu… Zabudnutie na minulosť, neznalosť, ktorá všetko ospravedlňuje, hnev a nenávisť. Zdôrazňujem, že sme zjednotení v odsúdení každého násilia, každej formy antisemitizmu a v snahe, aby už nikdy nebol sprofanovaný Boží obraz v ľudskej bytosti.“

Ako vznikla myšlienka blahorečiť práve Jána Vojtaššáka?

Vyššie citované slová pápeža Františka na slávnosti k odhaleniu pamätnej tabule nezazneli. Je to škoda, lebo je veľmi potrebné ich opätovne pripomínať. Najmä spišskému biskupovi Františkovi Trstenskému, ktorého malý status (tri krátke odstavce) na Facebooku prekvapivo rozvíril pokojnú a pohodovú letnú atmosféru v slovenskej spoločnosti. Oznámil v ňom, že proces blahorečenia biskupa Jána Vojtaššáka napreduje. Po dlhšej dobe bolo konečne vypracované, schválené a vytlačené tzv. Positio super martyrio – rozsiahly dokument o život, utrpení a mučeníctve biskupa Jána. Následne bolo predložené na preskúmanie konzultorom historikom Dikastéria pre kauzy svätých vo Vatikáne.

Zámer vyhlásiť Jána Vojtaššáka (spolu s biskupmi Michalom Buzalkom a Petrom Pavlom Gojdičom) za blahorečeného ohlásil v roku 1995 počas svojej druhej návšteve Slovenska pápež Ján Pavol II. na púti v Levoči. Zaujímavé svedectvo v tejto súvislosti poskytol, známy katolícky disident z čias budovania socializmu, František Mikloško pre portál Postoj. Po vyhlásení pápeža sa úplne logicky do procesu blahorečenia biskupa Jána Vojtaššáka najaktívnejšie zapojilo Spišské biskupstvo. Veď mať svojho blahorečeného a ešte k tomu biskupa je pre diecézu obrovský dar. Keď sa však proces blahorečenia zastavil zúčastnil sa ďalšieho súkromného stretnutia s pápežom Jánom Pavlom II. vtedajší spišský biskup František Tondra. Podľa slov Františka Miklošku na stretnutí s ním bol prítomný jeden archivár. „Pápež len mlčal a archivár čítal veci o pôsobení biskupa Vojtaššáka v rokoch vojnovej Slovenskej republiky, ktoré písal Guiseppe Burzio vtedajší chargé d´affaires na Slovensku. A to bolo jasné, že pápež si uvedomil, že toto som nezohľadnil a diplomaticky, jemne, z toho vycúval.“

Napriek tomu sa všetci minulí i súčasní iniciátori blahorečenia Jána Vojtaššáka odvolávajú na to, že len plnia prianie sv. otca. Biskup Ján Vojtaššák je skutočne výraznou osobnosťou katolíckej cirkvi na Slovensku a jeho dejín 20. storočia. Jeho pôsobenie je však vnímané veľmi kontroverzne, vyvoláva mnohé rozpory a otázky, najmä jeho pôsobenie v období vojnovej Slovenskej republiky.

Aj preto je proces jeho blahorečenia tak dlhý. Trvá už viac ako tridsať rokov. Podobne ako proces svätorečenia chorvátskeho kardinála Alojsia Stepinaca, ktorého pápež Ján Pavol II. už v roku 1998 blahorečil. Proces jeho svätorečenia však pápež František zastavil vzhľadom na nejednoznačnosť jeho postojov v čase vojnového Nezávislého štátu Chorvátsko. Je to pochopiteľné. Kardinál Stepinac sa síce ojedinelo zasadzoval o záchranu katolícky pokrstených Židov, predovšetkým detí, ale nikdy nepozdvihol hlas proti plánovitému vyhladzovaniu Židov a nikdy sa verene nedištancoval od Ustašovského režimu.

Pevná opora Slovenského štátu

Podobne aj proces blahorečenia Jána Vojtašáka bol istý čas pozastavený. Biskup Vojtaššák totiž nebol len pasívnym pozorovateľom, ale patril medzi najviditeľnejšie a najaktívnejšie (minimálne do roku 1943) katolícke osobnosti Slovenska. Samozrejme okrem prezidenta a vodcu Dr. Jozefa Tisa. Katolícka cirkev všeobecne privítala vznik vojnovej Slovenskej republiky (od 14. marca 1939 do 13. júla 1939 Slovenského štátu, po prijatí novej ústavy už Slovenská republika). Katolícki biskupi na konferencii v Žiline 24. októbra 1939 privítali vznik štátu osobitným pastierskym listom: „Čo je teraz našou úlohou? Nie len vďaky vzdávať Pánu Bohu, ale všemožne udržovať a zveľaďovať tento drahý dar Boží: Našu Slovenskú republiku.“

Katolícka cirkev nielen podporovala kresťansko-nacionálny charakter štátu, ale tvorila tzv. chrbtovú kosť nového štátu. Nielen slovne, ale najmä prakticky a ideologicky. Biskup Vojtaššák nebol jediný. Za celé obdobie vojnovej Slovenskej republiky bolo 14 katolíckych kňazov poslancami Slovenského snemu, štyria členmi Štátnej rady, 2 boli na čele župných (zo 6-tich) a 18 (z 58-ich) na čele okresných organizácií Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, 9 sa angažovali v rôznych funkciách Hlinkovej gardy a 8 boli v rôznych ďalších štátnych a samosprávnych funkciách od Hlinkovej mládeže až po vládneho komisára a mešťanostu Bratislavy. A samozrejme nemôžeme zabudnúť nespomenúť Dr. Jozefa Tisu, predsedu autonómnej a prvej vlády Slovenského štátu, od 26. októbra 1939 prezidenta vojnovej Slovenskej republiky, predsedu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (od roku 1929), najvyššieho vodcu Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže.

Najkontroverznejšie je vnímaný postoj a kroky katolíckej cirkvi a jej predstaviteľov pri tzv. riešení židovskej otázky v rokoch vojnovej Slovenskej republiky. Jednoznačne to povedal vo svojom príhovore pápež František počas návštevy Slovenska v septembri 2021: „V šialenstve nenávisti, počas druhej svetovej vojny, bolo zabitých viac než stotisíc slovenských židov… Tu bolo Božie meno zneuctené, lebo najhoršie rúhanie, akého sa mu môže dostať, je použiť ho na vlastné účely, namiesto rešpektovania a milovania druhých. Tu, pred dejinami židovského národa, poznačenými touto tragickou a neopísateľnou konfrontáciou, sa hanbíme to priznať koľkokrát bolo použité nevysloviteľné meno Najvyššieho na neopísateľné činy neľudskosti! Koľko utláčateľov vyhlásilo: „Boh je s nami“; ale pritom oni neboli s Bohom.“

Prvý podpredseda štátnej rady

Ján Vojtaššák ako prvý podpredseda Štátnej rady (nominovaný Hlinkovou slovenskou  ľudovou stranou) sa stretával s problematikou tzv. riešenia židovskej otázky prinajmenšom v dvoch navzájom sa prelínajúcich a doplňujúcich rovinách: v inštitucionálnej a osobnej. Ako spišský biskup bol signatárom (nie koncipientom) viacerých pastierskych listov, resp. iných dokumentov, v ktorých sa slovenský biskupský katolícky zbor vyjadroval k tzv. riešeniu židovskej otázky. Najčastejšie to bolo od septembra 1941, keď bolo do protižidovského zákonodarstva na Slovensku zavedené rasové kritérium v rozpore so základnými princípmi kresťanskej ideologie a morálky.

Obhajcovia Jána Vojtaššáka spochybňujú funkciu Štátnej rady v štáte, redukujú ju len na „diskusný klub“ bez reálneho vplyvu na politiku vojnovej Slovenskej republiky a funkciu prvého podpredsedu Štátnej rady len na akúsi čestnú funkciu. Na druhej strane zástupca Svätej stolice na Slovensku v čase vojnovej Slovenskej republiky chargé d´affaires Guiseppe Burzio upozorňoval, že „prevzatie takejto čestnej funkcie je spojené s určitou politickou a morálnou zodpovednosťou.“ (tu a ďalej citované Burziove vyjadrenia sú citované v kurzíve podľa knihy Johanna Ickxa – Odtajnené archívy Vatikánu). Rozhorčene Vatikán informoval o tom, že „biskup Vojtaššák zostal pasívny a nepostavil sa proti tomuto neľudskému konaniu“ (deportáciám Židov – poznámka autora článku). Podľa informácií Burzia sa mal biskup Ján v rozhovore vyjadriť, že „by bolo lepšie, keby sa predstavitelia cirkví nemiešali do tejto otázky a nevytvárali prekážky pre vládu a prezidenta.“ V tomto rozhovore „mal označiť Židov za najhorších nepriateľov Slovenska“. Aj preto zástupca Svätej stolice na Slovensku zhodnotil spišského biskupa slovami: „Vojtaššák je veľký šovinista. Som o tom plne presvedčený.“

Činy hovoria viac ako slová

Historici Ivan Kamenec a Ján Hlavinka v publikácii Spory o biskupa Vojtaššáka (Dokumentačné stredisko holokaustu 2008) jednoznačne zdokumentovali a argumentačne nespochybniteľne podložili nielen konkrétne Vojtaššákove protižidovské postoje, ale aj jeho osobnú iniciatívu či dokonca udanie židovského obchodníka a majiteľa sódovkárne v Spišskom Podhradí Alexandra Lörincza. Na základe tohto udania bol menovaný internovaný aj s rodinou v pracovnom tábore v Novákoch. Prečo „len“ v Novákoch? Pretože to už bolo v roku 1943 a vtedy sa už deportácie slovenských židovských občanov nerealizovali, nakoľko skončili v októbri 1942 po deportovaní viac ako 57 000 Židov.

Rovnako vecne preukázali arizáciu Kúpeľov Baldovce Spišským biskupstvom. Doložili to napr. žiadosťou, ktorú podpísal biskup Vojtaššák osobne, kde sa uvádza, že význam týchto kúpeľov biskupstvo vidí „v pitnej a kúpeľnej liečbe“, teda nielen v nehnuteľnom majetku, ale aj v podnikateľskej činnosti. Biskup J. Vojtaššák vystupuje ako zástupca uchádzača o arizáciu a ako taký uviedol aj detaily o svojom vzdelaní či znalosti jazykov. Arizované kúpele nechcel biskup Vojtaššák vrátiť pôvodnému majiteľovi ani po vojne, čo dokazuje list z roku 1947.

Blahoslavený udavač a arizátor?

Takto nazvali svoj status na Facebooku predstavitelia Ústredného zväzu židovských obcí na Slovensku. Na protest proti tomu, že napriek všetkému, čo sme doteraz uviedli vyššie v tomto článku proces blahorečenia Jána Vojtaššáka pokračuje. Podľa nových pravidiel je dnes blahorečenie prioritne záležitosťou miestnej cirkvi. Spišský diecézny biskup František Trstenský dotiahol proces zhromažďovania podkladov a zabezpečil spracovanie Positio super martyrio – dokumentu, ktorý je podkladom pre schválenie blahorečenia. V príprave tohto dokumentu sa prioritne zamerali sa „aj na to, či jeho prenasledovanie, utrpenie a smrť možno podľa kritérií Cirkvi považovať za mučeníctvo“. To znamená na osudy spišského biskupa po roku 1945 a na jeho smrť. Sú presvedčení, že tu najľahšie môžu preukázať svätosť života Jána Vojtaššáka, A jeho vedomé a slobodné obetovanie svojho života pre vieru a dobro druhých. A ak by to náhodou ani toto nestačilo, prebleskujú informácie z kruhov cirkvi o možnosti pripísať smrť biskupa Vojtaššáka dlhodobému, tajnému procesu jeho postupnej otravy.

Biskup Trstenský v rozsiahlom liste Ústrednému zväzu židovských obcí na Slovensku osobitne uviedol: „Považujem za potrebné a poctivé, aby Spišská diecéza, ktorá tento proces začala, urobila všetko, čo jej v tejto veci prináleží: zhromaždila dostupné historické dokumenty, bez vyhýbania sa problematickým otázkam, a výsledky skúmania predložila na kompetentné posúdenie Svätej stolice. V rámci doplňujúcej diecéznej fázy v rokoch 2015 – 2019 sa osobitná pozornosť venovala aj obdobiu rokov 1939 – 1945 a novým historickým dokumentom. Súčasťou tejto práce boli aj otázky týkajúce sa pôsobenia biskupa Vojtaššáka v Štátnej rade, jeho postojov k protižidovským opatreniam a problematiky arizácie.“

Ide však o to, aké dokumenty zhromaždili a poskytli Dikastériu pre kauzy svätých na posúdenie svätosti biskupa Vojtaššáka. O charaktere týchto argumentov veľa hovorí vyhlásenie bývalého spišského biskupa Jána Kuboša k 100. výročiu prevzatia úradu biskupa Jánom Vojtaššákom, či jeho výzva Za pravdivý obraz biskupa Vojtaššáka. V týchto dokumentoch – vo Vyhlásení… i vo Výzve… – ich autori jednoznačne popierajú všetko čo zdokladovali faktami nielen všeobecne rešpektovaní slovenskí historici Ivan Kamenec a Ján Hlavinka, ale aj iní významní historici z celého sveta, dokonca i z Vatikánu.

Pápež František vo svojom príhovore vedome upozorňoval: „Pamäť nemôže a nesmie ustúpiť zabudnutiu!“ Možno by sa mal súčasný spišský biskup František Trstenský inšpirovať prístupom pápeža Jána Pavla II., ktorý si nakoniec uvedomil, že nie je možné blahorečiť arizátora a antisemitu. Uvedomiť si, že katolícka cirkev má povedané slovami chargé d´affaires Guiseppeho Burzia priamu morálnu i politickú zodpovednosť za všetko čo sa dialo v rokoch vojnovej Slovenskej republike. O tom nie je možné mlčať, je potrebné za to prevziať zodpovednosť a pomôcť slovenskej spoločnosti sa s tým vyrovnať. Nielen peknými slovami, ale predovšetkým poznaním a poučením sa. To všetko by si mal pán biskup uvedomiť a radšej povedané slovami Františka Mikloška z blahorečenia Jána Vojtaššáka diplomaticky a jemne vycúvať…