V sobotu, 13. júna 2026 sme na našich Dňoch humanistov 2026 v Banskej Bystrici slávnostne vyhlásili výsledky celoslovenskej Súťaže esejí súťaže Jána Horárika 2026  študentov stredných škôl. Práve ocenenie mladých autorov esejí tvorilo vrchol nášho stretnutia. Tento rok bolo celkovo ocenených šesť prác, z ktorých tri získali ocenenie za prvé až tretie miesto v súťaži a tri získali Čestné uznanie Spoločnosti Prometheus za kvalitu a výnimočný obsah svojich prác. Pred týždňom sme uverejnili prvé dve eseje, ktoré získali Čestné uznanie. Dnes uvedieme ďalšie dve ocenené eseje. Ako prvú budeme prezentovať tretiu esej, ktorá získala čestné uznanie. Autorka ju napísala na tému: Humanizmus ako spoločenská hodnota stojaca proti filozofii úspechu za každú cenu. Druhou prezentovanou esejou, ocenenou finálovým tretím miestom súťaže, autor venoval téme: Byť humanistom v dnešnom svete znamená…

Sme presvedčení, že obe práce mladých autorov dokážu inšpirovať. Prajeme vám pekné čítanie a veľa inšpirácie i rozmýšľania nad myšlienkami našich mladých priateľov.

Vivien Bírová, Spojená škola, Slančíkovej 2, Nitra – Čestné uznanie

Toto je pre mňa veľmi dôležité, chcem sa podeliť o svoj názor. Aj keby som nevyhrala. Aj keby z toho nakoniec nič nebolo.

Názov eseje, ako aj téma, ku ktorej mám vyjadriť svoj názor, znie takto: Humanizmus ako spoločenská hodnota stojaca proti filozofii úspechu za každú cenu.

Na úvod by som chcela povedať, že humanizmus a renesancia idú ruka v ruke, ako povedala moja učiteľka, takže spomeniem oboje.

Sme uviaznutí. My, alebo mnohí z nás žijúci v modernej spoločnosti, sme uviaznutí v tomto spôsobe myslenia, ktorý sa zameriava na úspech a v podstate neustále sa snažiť byť bližšie k dosiahnutiu cieľa, ktorý sme si stanovili (ako je vo väčšine prípadov napríklad finančná stabilita). Hoci to neznie ako niečo zlé, často dovolíme, aby táto idealizovaná verzia nás samých, tá, ktorá trávi všetok svoj čas tým, čo je najlepšie pre našu kariéru, vždy plánuje ďalší krok, vždy, vždy, vždy sa zlepšuje, pohltila nás a našu identitu.

Niektorí ľudia naozaj na určitý čas žijú týmto spôsobom; sú vždy nejakým spôsobom produktívni, vždy odškrtávajú veci zo svojich zoznamov úloh, vždy, vždy, vždy sa sústredia na dosiahnutie svojho cieľa, či už v kariére, v životnom štýle, v koníčkoch, v športe… Usilujú sa o dokonalosť. Verím, že tento spôsob života nie je a nikdy nebude udržateľný pre ľudskú dušu.

Považujem za potrebné položiť otázku, na ktorú by sa možno malo odpovedať hneď na začiatku tohto slohu: čo to vlastne znamená byť úspešný? Pretože sa mi zdá, že mnohí ľudia vnímajú „úspech“ ako niečo trochu iné.

Nemusia to byť ani rôzni ľudia, ktorí vnímajú úspech ako niečo iné; definovanie úspechu inak môže byť a najčastejšie aj je prípadom jedného jediného človeka, len v rozličných fázach jeho života.

Existuje veľa ľudí, ktorí začnú s novým koníčkom a stanú sa zbytočne súťaživými; to isté sa môže stať aj v pracovnom prostredí alebo v škole. Najmä, ale nielen, tínedžeri a mladí dospelí robia určité veci, ako je pozeranie filmov, čítanie kníh alebo sledovanie najnovších módnych trendov, jednoducho preto, že je to ďalšia položka na ich zozname. Nečítali známe knihy preto, že by ich zaujímali dané témy, ale preto, aby mohli jednoducho povedať, že ju čítali. Aj keby si to ani na sekundu skutočne neužili tak, ako to naozaj bolo.

Urobili to, lebo chceli možno pôsobiť „cool“. A to stačilo, pretože byť cool v istom zmysle znamená byť úspešný. Veď ľudia sa chcú priateliť s ,,cool” ľuďmi. A to je to, čo chceš v mladosti, nie? Chceš priateľov a potom chceš zábavné zážitky a spomienky. Lebo mať priateľov, zábavné zážitky a spomienky znamená viesť úspešný spoločenský život, však?

Úspech, tak ako ho chápem ja, by sa dal jednoducho definovať ako dosiahnutie šťastia prostredníctvom tvrdej práce, prostredníctvom dosiahnutia cieľa, ktorý si človek stanovil. Ale prečo to tak vnímam? Keď vidím túto vetu napísanú, zdá sa mi iracionálne aj len na sekundu uveriť, že môžete skutočne „dosiahnuť šťastie“ dosiahnutím niečoho iného, ako je napríklad finančná stabilita, alebo vysnívaný romantický vzťah, alebo skupina priateľov, s ktorými cestujete po svete, alebo možno veľký dom, pes a tri deti, alebo čokoľvek, čo si predstavujete, keď niekto spomenie dokonalý život. Jednoduchá pravda je, že šťastie môžete dosiahnuť práve teraz, môžete ho dosiahnuť tým, že budete počúvať svoju myseľ, telo, skutočne pozorovať svoje okolie, ponoriť sa do prítomného okamihu všetkými zmyslami a nájsť krásu v bežných veciach.

Keď premýšľam o humanizme, ako prvé mi napadne viera v ľudský rozum, v ľudskú schopnosť chápať a objavovať nové veci, nové pojmy; je to tiež viera v ľudského ducha, v neuhasiteľného ľudského ducha, ktorý túži a vždy bude túžiť tešiť sa zo života a bude mať neutíchajúcu túžbu po jeho pochopení, po uistení sa, že je to všetko skutočné, a po zistení, prečo tomu tak je.

Humanizmus je tiež o ocenení prírody, lebo ľudia do nej patria. O ocenení toho, čo je v prítomnom okamihu, s využitím všetkých našich zmyslov. Je úzko spojený s renesanciou, znovuzrodením antiky, dôležitosťou krásy a lásky a využívaním dňa a noci, kým ich máme. K humanizmu sa vraciam, keď si uvedomím, že zajtrajšky nie sú nikdy zaručené.

Premýšľal som nad tým, že pôjdem na medicínu a stanem sa lekárom. Lekár. Ten titul je ťažký. Vyžaduje si roky praxe a väčšinou sa stane vašou celou osobnosťou. Nie preto, že by ste si to tak vybrali, ale preto, že jednoducho nemáte čas byť ničím iným ako lekárom. A možno to stojí za to, keď konečne vediete vlastnú ordináciu a zarábate veľa peňazí, ale v tom čase máte už aspoň tridsať rokov. Priemerná dĺžka života človeka je okolo 80 rokov. Tridsať rokov je viac ako tretina z toho. A to nie je ani počet rokov, ktoré máte zaručené, že prežijete, než nastúpite na medicínu. Lebo žiadny čas nám nikdy nie je zaručený.

Mohla by som povedať, že som prežila uspokojujúci a naplnený život, ak moje srdce patrí mnohým veciam, ale nie medicíne, a napriek tomu som sa rozhodla pre túto kariéru kvôli krehkej nádeji, že sa stanem významnou, že sa stanem dôležitou osobou v spoločnosti, niekým, koho si budú vážiť, a možno aj kvôli možnosti dosiahnuť vyšší príjem? Kvôli sľubu úspechu?

Ak sa neustále snažíte v niečom zlepšovať, pretože dúfate, že budete v budúcnosti úspešní, ale tento proces vás nebaví, budete šťastní, keď sa pozriete spätne na svoj život, ak sa nikdy nedostanete do bodu, v ktorom budete považovať svoj cieľ za dosiahnutý?

Nesnažím sa odradiť ľudí od štúdia medicíny. Snažím sa odradiť ľudí, a možno aj seba samú, aby sa nezaviazali robiť niečo počas väčšiny svojho krehkého a nevyspytateľného života, len preto, že chcú byť úspešní. Aby sa nespútali len kvôli nenahmateľnému sľubu, že jedného dňa dosiahnu úspech v niečom, čo nikdy nebolo ich pravou vášňou. Takáto myšlienka je neuchopiteľná, falošná viera v raj.

Samozrejme, je dôležité byť produktívny, nájsť zmysel života a nemať finančné ťažkosti. Úspech je dôležitý. Ale podstatné je, ako úspech definujeme a čo sme zaň ochotní urobiť, čo sme ochotní obetovať. Úspech za každú cenu je preto zradou samého seba, zradou ľudskej duše, zradou vášho tela I vašej mysle.

Podľa môjho názoru by ste nemali prežiť ani jediný deň bez toho, aby ste aspoň časť vášho drahocenného času venovali tomu, čo vás baví, aj keby vás to v dlhodobom horizonte nepriblížilo k dosiahnutiu nejakého cieľa. Nechcem byť príliš pesimistická, ale zajtra vás môže postihnúť strata niečoho, čo je vám drahé, niečoho, bez čoho nemôžete dosiahnuť svoj cieľ, alebo naopak, bez čoho nemôžete robiť to, čo milujete. Predstavme si, že vám zostanú len spomienky, minulosť a čas, ktorý sa už nevráti. Boli by ste spokojní s tým, ako ste ten čas strávili?

Kedysi som na jednu zo svojich násteniek na Pintereste napísala niečo, čo by sa sem podľa mňa hodilo: „Prelomte tento kolobeh a nehľadajte šťastie, pretože je vždy tu, stačí ho nájsť v prítomnosti a prestať čakať, až si vás nájde v budúcnosti, pretože, bohužiaľ, Sophie Hatter neexistuje, a keby existovala, vedela by som o tom.“

Sophie Hatter je mladé dievča a zároveň stará pani z filmu, ktorý mám naozaj ráda. Názov filmu teraz nie je dôležitý, spomeniem len scénu, v ktorej vysloví svoju kultovú vetu. Zjednodušene povedané, Sophie cestuje v čase, aby svojmu budúcemu priateľovi zakričala: „…Teraz viem, ako ti pomôcť! Nájdi ma v budúcnosti!“ To sú jej posledné slová predtým, ako sa vráti späť do prítomnosti. V podstate mu sľubuje, že ho zachráni pred osudom, ak sa mu podarí ju nájsť. V budúcnosti.

Bohužiaľ, toto je len rozprávka a nie každý má to šťastie, že má vo svojom živote Sophie Hatter. Čo však má každý človek, je prítomný okamih. Naozaj je to len to; nič menej, nič viac. Preto vás prosím, aby ste využili každý deň.

Na záver by som rada spomenula ešte jeden citát z môjho obľúbeného filmu Spolok mŕtvych, ktorý si vždy držím blízko pri srdci: ,,Medicína, právo, obchod, technika – to sú ušľachtilé odbory, ktoré sú nevyhnutné na udržanie života. Ale poézia, krása, romantika, láska – to sú veci, pre ktoré žijeme.”

Carpe diem. Urobte zo svojho života niečo výnimočné.

Maksym Slivinskyi, Gymnázium Dominika Tatarku, Považská Bystrica – TRETIE miesto

Byť humanistom v dnešnom svete znamená…

Žijeme v ére, ktorú historici a sociológovia pravdepodobne pomenujú dobou veľkého zlomu. Na jednej strane sme na vrchole technologického genia, dokážeme modifikovať genóm, simulovať vedomie pomocou neurónových sietí a komunikovať rýchlosťou svetla naprieč kontinentmi. Na strane druhej sa zdá, že v tomto procese narastajúcej efektivity niečo podstatné strácame. Strácame kontúry samotného človečenstva. Práve preto sa otázka humanizmu v roku 2026 stáva kľúčovou spoločenskou hodnotou. Humanizmus už nie je len zaprášeným pojmom z učebníc dejepisu o renesancii; je to živý, pulzujúci a nesmierne potrebný postoj k realite.

Byť humanistom v dnešnom svete znamená predovšetkým odvahu postaviť sa do stredu búrky zmien a vyhlásiť: „Človek a jeho dôstojnosť sú dôležitejšie než algoritmus, zisk alebo ideológia.“ Je to intelektuálny a morálny záväzok, ktorý si vyžaduje nielen vzdelanie, ale aj hlbokú vnútornú integritu. V tejto eseji sa pokúsim definovať, čo všetko táto cesta v 21. storočí obnáša, od etiky technológií až po radikálnu empatiu v polarizovanej spoločnosti.

Základným pilierom humanizmu bol vždy rozum. V dnešnom svete však čelíme kríze pravdy. Sme zaplavení informáciami, no vyhladovaní po poznaní. Byť humanistom dnes znamená byť intelektuálnym filtrom. Je to schopnosť kritického myslenia, ktorá nám bráni stať sa obeťami manipulácie a dezinformácií. Odborne povedané, humanista dnes praktizuje to, čo odborné sa nazýva epistemická zodpovednosť. Znamená to preberať zodpovednosť za to, čomu veria a aké informácie šíria ďalej. V dobe deepfakes a post-pravdy je humanista tým, kto trvá na dôkazoch, logike a vedeckom poznaní, no zároveň si uvedomuje limity vlastného rozumu. Osobný rozmer tohto postoja spočíva v pokore, v priznaní si, že môj pohľad na svet je obmedzený a že pravda sa rodí v dialógu, nie v dogme. Ak chcú byť humanistami, musia sa naučiť pochybovať o vlastných predsudkoch skôr, než začnú pochybovať o druhých.

Jednou z najväčších výziev súčasnosti je dehumanizácia prostredníctvom technológií. Algoritmy dnes rozhodujú o tom, čo uvidíme, čo si kúpime a čoraz častejšie aj o tom, ako budeme premýšľať. Byť humanistom v tomto prostredí znamená trvať na antropocentrizme.

Technológia musí slúžiť človeku, nie človek technológii. Tu narážame na vážny etický problém. Ak prenecháme morálne rozhodovanie strojom, strácame podstatu ľudskosti – zodpovednosť. Humanista je ten, kto volá po „etike dizajnu“. Pýta sa, či umelá inteligencia nedeformuje naše vnímanie reality, či algoritmy sociálnych sietí neničia našu schopnosť sústrediť sa a či biotechnológie neohrozujú rovnosť medzi ľuďmi. Z osobného hľadiska to pre mňa znamená vedomý digitálny minimalizmus. Znamená to nenechať si ukradnúť pozornosť a čas, ktorý patrí skutočnému životu, rodine a reflexii. Byť humanistom znamená vlastniť svoje technológie, nie byť nimi vlastnený.

Humanizmus vždy zdôrazňoval univerzálnu bratstvo a solidaritu. Dnes však vidíme opak, svet sa drobí na znepriatelené tábory. Sociálne siete vytvorili echo-komory, v ktorých počujeme len ozvenu vlastných názorov, čo vedie k démonizácii tých druhých.

Byť humanistom v roku 2026 znamená praktizovať radikálnu empatiu. Empatia nie je len pocit; je to vedomé intelektuálne úsilie pochopiť perspektívu niekoho, kto stojí na opačnom brehu. Znamená to vidieť ľudskú bytosť aj v niekom, koho názory považujem za nesprávne. V akademickej rovine to znamená uplatňovať princíp charity – interpretovať argumenty oponenta v ich najlepšej možnej verzii, nie v tej najjednoduchšej, ktorú je ľahké napadnúť. Na osobnej úrovni to pociťujem ako každodenný zápas s hnevom a ľahostajnosťou.

Humanista je ten, kto v diskusii nezvyšuje hlas, ale zvyšuje kvalitu svojich argumentov. Je to človek, ktorý si uvedomuje, že ľudská dôstojnosť je nedeliteľná – ak ju uprieme jednému, ohrozujeme ju u všetkých. V dnešnom svete je slušnosť revolučným činom a humanizmus je jej hlavným ideovým motorom. Nemôžeme hovoriť o humanizme a ignorovať prostredie, v ktorom žijeme my všetci. Humanizmus 21. storočia musí byť nevyhnutne ekologický. Ak bol kedysi človek pánom tvorstva, dnešný humanista sa vníma skôr ako jeho zodpovedný správca. Uvedomujú si, že naša existencia je závislá od krehkej rovnováhy ekosystémov.

Byť humanistom dnes znamená pochopiť, že environmentálna kríza je v skutočnosti krízou ľudskosti. Je to výsledok našej chamtivosti, krátkozrakosti a neschopnosti vidieť za hranice vlastného pohodlia. Osobný príspevok humanistu spočíva v zmene životného štýlu, v prechode od konzumu ku kvalite bytia. Znamená to uprednostniť byť pred mať. Tento posun od materiálneho k duchovnému a etickému je kľúčom k udržateľnej budúcnosti. Ak chceme zachovať človeka, musíme zachovať svet, ktorý mu umožňuje dýchať.

Žijeme v spoločnosti, ktorá uctieva výkon. Hodnota človeka je často redukovaná na jeho produktivitu, čistý majetok alebo počet nasledovníkov na sociálnych sieťach. Tento tlak vytvára generáciu vyhorených a nešťastných ľudí. Humanizmus proti tomuto kultu úspechu stavia hodnotu autenticity a vnútorného pokoja. Byť humanistom znamená pripomínať svetu, že človek má právo na chybu, na oddych a na tvorivú neproduktivitu. Umenie, filozofia a nezištná pomoc iným sú činnosti, ktoré z hľadiska trhu možno nemajú hodnotu, no z hľadiska ľudskosti sú tie najdôležitejšie. Pre mňa osobne to znamená odvahu nejsť s davom. Znamená to definovať úspech nie ako víťazstvo nad inými, ale ako víťazstvo nad vlastnou malosťou a sebectvom. Humanizmus je oslavou cesty, nie cieľa. V technokratickom svete sa často zabúda na estetický rozmer existencie. Humanizmus však tvrdí, že človek nežije len z chleba a dát. Kultúra a umenie sú nástroje, ktorými vyjadrujú svoje najhlbšie obavy a nádeje.

Byť humanistom dnes znamená byť ochrancom kultúrneho dedičstva a podporovateľom živej tvorby. Umenie nás učí metaforickému mysleniu a citlivosti na nuansy, ktoré technické vzdelanie často prehliada. V osobnom živote to znamená hľadať krásu v každodennosti. Znamená to chápať, že kultivovaný človek je schopný hlbšieho prežívania a lepšieho porozumenia svetu. Humanista vníma svet nielen ako súbor faktov, ale ako príbeh, na ktorom sa aktívne podieľa.

Napokon, byť humanistom znamená byť aktívnym občanom. Demokracia nie je samozrejmosť; je to krehký systém, ktorý vyžaduje neustálu starostlivosť. Humanizmus je ideovým základom demokracie, pretože verí v schopnosť jednotlivca participovať na správe vecí verejných. V dnešnej dobe, keď sa šíria autoritárske tendencie a populizmus, je humanista ten, kto bráni inštitúcie, právny štát a ľudské práva. Nie je to však len o politike v parlamente. Je to o politike každodennosti – o tom, ako sa správame k predavačke v obchode, ako reagujeme na nespravodlivosť v práci a ako sa angažujeme vo svojej komunite. Humanizmus je odvaha postaviť sa za slabšieho, aj keď z toho nemajú žiadny osobný prospech. Je to vedomie, že sloboda jedného je podmienená slobodou všetkých.

Byť humanistom v dnešnom svete nie je jednoduché. Vyžaduje si to kráčať proti prúdu, čeliť výsmechu za prílišnú slušnosť a neustále sa vzdelávať. Napriek tomu som presvedčený, že je to jediná cesta, ktorá vedie k skutočne naplnenému životu. Humanizmus nám dáva odpovede na otázky, ktoré nám technológie nedokážu zodpovedať ani zatiaľ ešte nevedia nájsť odpovede. Dáva nám zmysel tam, kde sa zdá, že vládne chaos a veľká búrka.

Byť humanistom dnes znamená byť nositeľom nádeje a staronových myšlienok. Je to presvedčenie, že v každom človeku sa skrýva iskra dobra a rozumu, ktorú sa oplatí rozvíjať a zosilniť. Nie je to slepý optimizmus, ale vedomá voľba. Voľba vidieť v človeku cieľ, nie prostriedok. Voľba chrániť slabosť pred silou. Voľba zostať človekom aj v neľudských podmienkach, keď už chceš byť iným, ale nemôžeš to spraviť.

Na konci ich cesty nebudú hodnotení podľa toho, koľko vlastnili, ale podľa toho, koľko ľudskosti vniesli oni do životov iných. Byť humanistom v dnešnom svete znamená prijať tento záväzok a niesť ho s hrdosťou a úctou. Je to celoživotná úloha, ktorá nikdy nekončí, no každým krokom po tejto ceste robia svet o niečo znesiteľnejším, spravodlivejším a krajším miestom pre nás všetkých.