Nigel Warburton

„Ak nevieš niečo zrozumiteľne povedať, ani sám tomu nerozumieš.“ John Searle

Interview s Andrewom Copsonom

Čo znamená pojem „humanizmus“? Mnohí pisatelia vidia podobnosti medzi všetkým čo bolo kedy označené ako „humanistické“ – ale ak sa na všeličo používa ten istý výraz, neznamená to, že tie veci majú ešte aj niečo iné spoločné alebo že spolu súvisia. Má takzvaný náboženský humanizmus niečo významne spoločné s tým humanizmom, ktorý vyznávajú nenáboženskí humanisti?

Aby som vyčeril tieto skalené vody, obrátil som sa na Andrewa Copsona, riaditeľa sekcie výchovy a verejných záležitostí Britskej humanistickej asociácie (BHA).

Nigel: Existuje určitý zmätok v otázke, čo znamená pojem „humanizmus“. Čo rozumiete pod týmto termínom?

Andrew: Myslím si, že Oxford Companion to the Mind (asi Oxfordský sprievodca myslenia) má pravdu, keď nazýva humanizmom „morálne zameraný štýl intelektuálneho ateizmu, ku ktorému sa otvorene priznáva len neveľká menšina jednotlivcov (napríklad členovia Britskej humanistickej asociácie), ale mlčanlivo ho akceptuje široké spektrum vzdelaných ľudí vo všetkých častiach západného sveta.“ Tento súčasný a veľmi rozšírený zmysel tohto slova platí dnes už viac ako pol storočia. Označuje nenáboženský svetonázor, charakterizovaný presvedčením, že rozum a dôkaz sú cestou k poznaniu skutočnosti, že ľudské dobro a spokojnosť sú ciele mravnosti a že ľudstvo má schopnosť samo nájsť zmysel a účel vesmíru bez akéhokoľvek „konečného“ zmyslu alebo účelu. Takto rozumie tomu výrazu Britská humanistická asociácia, ako aj všetky humanistické organizácie na celom svete; dnes sa mu dáva taký význam aj pri výučbe na školách Spojeného kráľovstva. Je to humanizmus, opísaný v knihách ako On Humanism (O humanizme) od Richarda Normana (Routledge) alebo Humanism: An Introduction (Úvod do humanizmu) od Jima Herricka (RPA), ako aj vo veľkých knihách z 1960-tych rokov, napríklad Humanist Revolution od Hectora Hawtona.

(V slovenčine máme Zakázané ovocie – Etika humanizmu od Paula Kurtza, preložil a vlastným nákladom vydal Rastislav Škoda, 1998, 232 s. – pozn. prekl.)

Myslím si, že všetky nedorozumenia, ktoré sa ešte vyskytujú pri tomto pojme, pochádzajú z toho, že toto slovo malo v minulosti na rozličných miestach rozličné použitie; dnes dostáva svoj pravý význam, ale ešte stále sa používa aj nesprávne.

Nigel: Môžete mi uviesť príklad nesprávneho použitia pojmu „humanizmus“?

Andrew: Niekedy je zmätok pomerne neškodný, napríklad pri preklade z cudzích jazykov, napríklad z francúzštiny či taliančiny. Tam môže znamenať všeobecného ducha humanizmu (v zmysle ľudskosti). Inokedy však vzniká nedorozumenie z toho, že ľudia prenášajú starý zmysel tohto výrazu do súčasných kontextov; niektorí autori sa, napríklad, pokúšajú preniesť „humanizmus“ renesancie na súčasný nenáboženský svetonázor a to kalí vody, pretože tie dva významy nie sú totožné. Väčší zmätok vznikol nedávno, keď niektorí religiózni ľudia a skupiny začali tento výraz používať tak pre seba ako aj pre nereligióznych ľudí. Kým v Spojených štátoch evanjelikálni kresťania (osobitne kreacionistické organizácie) stále rutinne používajú „humanizmus“ vo svojich kázňach a verejných vyhláseniach ako sekulárneho strašiaka, v Spojenom kráľovstve sme boli svedkami, ako niektorí religiózni ľudia sa pokúsili kooptovať tento výraz pre seba a vytvorili, napríklad, „kresťanský humanizmus“. Neviem, prečo sa to stáva, ale môže to mať negatívny dôsledok, lebo sa bude zdať, že sa nenáboženskému svetonázoru upiera integrita; zdá sa, že často je to spojené s obranou náboženstva. V určitom zmysle je to víťazstvo pozitívneho humanizmu posledného polstoročia, keď sa k tomu pojmu hlási čoraz viac a viac ľudí. Myslím si však, že je logickejšie nazývať kresťanov „kresťanmi“, ako, povedzme, „kresťanskými humanistami“; a humanistov „humanistami“ skôr ako „sekulárnymi humanistami“. Ak by sme sa pokúsili nazvať každú filozofiu, ktorá má čo do činenia s ľuďmi, „humanistickou“, bola by to prázdna koncepcia. V sérii „Nauč sa to sám“ existuje jedna nedávna kniha od Marka Vernona, agnostika, ktorá upadáva do týchto ťažkostí. Našťastie tieto spory o humanizmus nie sú nijako významné a myslím si, že bežný význam humanizmu je stále nenáboženská filozofia.

Nigel: Ako sa javí humanizmus v osnovách (programoch) náboženskej výchovy? Je tam ako kvázi-náboženstvo?

Andrew: V tom zmysle, ako ja ten pojem používam, vyskytuje sa v učebných osnovách náboženskej výchovy niektorých európskych štátov, napríklad Holandska, Švédska, Nórska, Belgicka a Spojeného kráľovstva, popri rôznych náboženstvách už desiatky rokov. To nijako nenaznačuje, žeby humanizmus bol akýmsi kvázi-náboženstvom. Príčinou, prečo čoraz viac osnov náboženskej výchovy siaha po učení o humanizme je to, že je to, slovami vládneho Štátneho výboru pre náboženskú výchovu, „dobrý príklad sekulárneho svetonázoru“. Aj Rada pre náboženskú výchovu Anglicka a Walesu vyhlásila, že pre náboženskú výchovu je veľmi dôležité zaoberať sa s humanizmom, aby sa deti naučili, že existuje veľa ľudí, ktorí na veľké životné otázky dávajú humanistické, nie náboženské, odpovede. Keby sa to nestalo, dávala by náboženská výchova falošný obraz o skutočnosti presvedčení v modernom svete. Učiť v náboženskej výchove o humanizme je dobrý spôsob ako žiakov oboznámiť s presvedčeniami a hodnotami nereligióznych ľudí.

Nigel: Srdečná vďaka.

Prameň: What Does ‘Humanism’ Mean? An Interview with Andrew Copson; 29. augusta 2008