Pre niekoho symbolicky na prvého apríla, pre iných symbolicky tesne pred Veľkou nocou český Ústavný súd zverejnil svoje stanovisko – nález k zmluve medzi Českou republikou a Svätou stolicou (Vatikánom) o niektorých právnych otázkach (v podstate išlo o konkordát), ktorú podpísali obe strany 24. októbra 2024 v Prahe. Podpis tejto zmluvy bol už druhým pokusom uzavrieť zmluvu so Svätou stolicou. Prvú zmluvu z roku 2004 odmietol podpísať vtedajší prezident Václav Klaus a následne ju zamietla aj Poslanecká snemovňa. Preto podpis novej zmluvy v roku 2024 vyvolal v Česku veľkú polemiku a diskusiu. Do diskusie verejnosti sa zapojil aj predseda našej spoločnosti Roman Hradecký, ktorý bol oslovený na rozhovor pre noviny Naše pravda, kde poskytol svoj pohľad na navrhovanú zmluvu a prezentoval skúsenosti i dôsledky podobnej, tzv. Základnej zmluvy, uzavretej na Slovensku v roku 2000.

Dvojnásobné zastúpenie Katolíckej cirkvi

Napriek tomu, že zmluvu podpísala vláda a následne ju ratifikoval (schválil) český parlament (obe jeho komory, teda Poslanecká snemovňa aj Senát), sa na rozdiel od Slovenska v Česku našla skupina 17 senátorov, členov Senátu – hornej komory českého parlamentu, ktorá sa obrátila na Ústavný súd Českej republiky, aby súd posúdil súlad uzavretej zmluvy s právnym poriadkom Českej republiky. Zmluvu však neratifikoval – odmietol podpísať – aj prezident Českej republiky Petr Pavel, ktorý sa taktiež obrátil na Ústavný súd s rovnakou požiadavkou, aj keď s niektorými inými argumentami.

Český ústavný súd spojil obe podania do jedného konania. K obom podaniam sa vyjadrili obe komory Českého parlamentu, i Vláda Českej republiky – vláda premiéra Petra Fialu – ako jedna zo zmluvných strán. Česká biskupská konferencia iniciatívne zaslala Ústavnému súdu svoje stanovisko k obom podaniam a požiadala o priznanie postavenia amici curiae (doslovný preklad: priatelia súdu – poznámka autora článku), napriek tomu, že nebola k tomu kroku vyzvaná Ústavným súdom. Ide o postavenie osoby či organizácie, ktorá nie je priamym účastníkom konania, ale môže poskytovať súdu informácie, odborné znalosti či právne argumenty k predmetu posudzovania. Týmto spôsobom katolícka cirkev dokázala v konaní obhajovať a presadzovať svoje záujmy v dvojnásobnom zastúpení – Svätá stolica (subjekt medzinárodného práva) ako jedna zo zmluvných strán a – Česká biskupská konferencia (inštitucionálny predstaviteľ katolíckej cirkvi v Česku) ako tzv. priateľ súdu, odborný poradca…

Aby Ústavný súd vyvážil túto situáciu oslovil ďalšie cirkvi a náboženské spoločnosti v Česku aby v lehote siedmych dní sa súdu vyjadrili či rovnako žiadajú o priznanie tohto postavenia (amici curiae) a prípadne zašlú aj svoje stanovisko. V Česku je celkove registrovaných 45 cirkví. V určenej lehote siedmych dní o to požiadala len Ekumenická rada cirkví Českej republiky (zastupuje 13 cirkví, katolícka cirkev je v nej zapojená ako pozorovateľ), Náboženská spoločnosť českých unitárov (tá však nedodala žiadne stanovisko) a Náboženská spoločnosť Svedkov Jehovových.

Ekumenická rada cirkví vo svojom stanovisku sa vyjadrila presvedčenie, že „ochrana, ktorú táto zmluva poskytuje, sa dotýka nielen katolíckej cirkvi, ale i ostatných cirkví a náboženských spoločností.“ Pretože Česká republika je nepochybne nenáboženským štátom ekumenická rada vníma podpísaný konkordát tak, že „všetky práva priznané katolíckej cirkvi si môžu ostatné registrované cirkvi nárokovať eo ipso (z podstaty veci, rovnako zo zákona) v rámci českého právneho poriadku.“

Náboženská spoločnosť Svedkov Jehovových išla vo svojom stanovisku ešte ďalej. Požiadala Ústavný súd „o potvrdenie, že akékoľvek výhody, ktoré zmluva priznáva katolíckej cirkvi, musia byť dostupné pre všetky cirkvi prostredníctvom transparentného, objektívneho a preskúmateľného právneho postupu.“

Kolízie bránia ratifikácii

Český Ústavný súd o predložených podaniach rozhodoval pomerne zložito a aj dosť dlho. Súd v otázke súladu medzinárodných zmluvy s právnym poriadkom Českej republiky vždy rozhoduje v pléne, t. z. v zbore všetkých sudcov a sudkýň Ústavného súdu, ktorých je celkove päťnásť. Návrh rozhodnutia súdu predkladá plénu vždy určený sudca spravodajca. Ročnú dĺžku prijímania rozhodnutia výrazne ovplyvnila skutočnosť, že prvý návrh rozhodnutia súdu predložený sudcom spravodajcom Milanom Hulmákom nezískal potrebnú väčšinu. Riešenie sa našlo v zmene osoby sudcu spravodajcu. Novým spravodajcom sa stal sudca Zdeněk Kühn, ktorý už pre svoj návrh rozhodnutia Ústavného súdu nakoniec dokázal získať dostatočnú väčšinu.

Súd vo svojom rozhodnutí skonštatoval ako prvú a základnú skutočnosť, že „Zmluva medzi Českou republikou a Svätou stolicou NIE JE v rozpore so zvrchovanosťou Českej republiky.“ (Text napísaný kurzívou a v úvodzovkách je priamou citáciou z rozhodnutia českého Ústavného súdu – poznámka autora článku a platí pre celý text). Samotné uzavretie konkordátu so Svätou stolicou nie je ohrozením neutrality štátu, ale ohrozením môže byť jej konkrétny obsah. Preto Ústavný súd skúmal tri aspekty zmluvy:

• Posúdenie formálneho prepojenia štátu a určitej náboženskej doktríny
• Posúdenie reálneho stavu – fakticity tohto prepojenia
• Posúdenie či nedochádza k neodôvodnenému zvýhodneniu na základe určitého náboženstva.

Pri podrobnom posúdení všetkých článkov zmluvy Ústavný súd rozhodol, že dva články zmluvy – článok 4 odst. 1 (o spovednom tajomstve) a článok 7 odst. 4 (o sprístupnení kultúrneho dedičstva cirkvi) sú v rozpore s neutralitou štátu. Tento záver Ústavného súdu BRÁNI RATIFIKÁCII konkordátnej zmluvy dovtedy, kým tento nesúlad nebude odstránený.

Česká biskupská konferencia vo svojom tlačovom vyhlásení „zobrala na vedomie rozhodnutie Ústavného súdu, rešpektuje ho, aj keď s jeho právnym názorom nesúhlasí… S poľutovaním konštatuje, že Ústavný súd sa vymedzil predovšetkým voči spovednému tajomstvu, ktoré je a zostáva neoddeliteľnou súčasťou života cirkvi a základným právom veriacich.“ Sklamanú reakciu katolíckej cirkvi s tým, že neprešiel (zatiaľ) ani druhý pokus o konkordát potvrdzujú aj neautorizované slová jedného s predstaviteľov katolíckej cirkvi: „Prežili sme stopäťdesiat rokov bez konkordátu, prežijeme aj ďalších sto!“

V čom je problém so spovedným tajomstvom?

V pôvodnom vládnom návrhu z mája 2023 sa ustanovenie o spovednom tajomstve vôbec nenachádzalo. Začalo sa o ňom diskutovať až na návrh Svätej stolice v októbri 2023. Už počas tejto diskusie sa ukázala zásadná rozdielnosť právnych stanovísk oboch zmluvných strán –  český štát presadzoval užšie poňatie ochrany spovedného tajomstva, ktoré by odkazovalo na vnútroštátne právo, – katolícka cirkev presadzovala širšie a absolútne až neprelomiteľné poňatie jeho ochrany. Verzia, ktorá nakoniec bola v podpísanej zmluve– čl. 4. odst. 1., teda verzia, kde už nebol žiaden odkaz na český vnútorný zákon – sa v texte zmluvy objavila až 27. mája 2024, len päť mesiacov pred podpísaním zmluvy! Napriek tomu, že ustanovenia o ochrane spovedného tajomstva neboli ani v legislatívnom zámere vlády, ani v pôvodnom vládnom návrhu zmluvy, nakoniec bola zmluva takto podpísaná nielen zo strany Svätej stolice (čo je pochopiteľné, veď to bol ich prioritný záujem!), ale aj zo strany vlády a následne schválená oboma komorami českého parlamentu v tomto znení:

• Česká republika uznáva spovedné tajomstvo
• Pastorační pracovníci majú práva rovnaké spovednému tajomstvu za podmienok stanovených zákonom

Podľa Ústavného súdu takto sformulované znenie ochrany spovedného tajomstva v konkordátnej zmluve „vylučuje použitie §-u 367 (českého – poznámka autora článku) trestného zákonníka na duchovných katolíckej cirkvi, t. z. už nie je možné vynucovať od duchovných katolíckej cirkvi pod hrozbou tresnoprávneho postihu poskytnutie informácií chránených spovedným tajomstvom.“

Neústavnosť článku nespočíva v tom, že „rozširuje spovedné tajomstvo nad rámec zákona, ale preto, že tak robí v rovine „nadzákonnej“ (vzhľadom na medzinárodný charakter zmluvy, ktorý iné cirkvi vzhľadom na osobitnú medzinárodnoprávnu subjektivitu Svätej stolice nemôžu dosiahnuť – poznámka autora článku) a len vo vzťahu ku katolíckej cirkvi (!). Ide o skutočnosť, že konkordátna zmluva de facto i de jure „garantuje katolíckej cirkvi prístup k právu na spovedné tajomstvo bez ohľadu na splnenie zákonných podmienok upravených vo vnútroštátnom práve.“ Vďaka charakteru medzinárodnej zmluvy, má konkordát „prednostnú aplikáciu pred domácou právnou úpravou.“

Súčasne tento článok zmluvy spôsobuje nerovnosť v ochrane medzi spovedným tajomstvom (čo je tajomstvo náboženského typu) a advokátskym tajomstvom (ako tajomstvo sekulárneho typu), ktoré v českom práve nemá absolútnu ochranu. Obe tajomstvá sú podľa Ústavného súdu „plne porovnateľné nielen podľa právnej doktríny, ale aj podľa porovnania ústavným právom.“

Ústavný súd zamietol požiadavku Náboženskej spoločnosti Svedkov Jehovových, aby vystavil potvrdenie o tom, že akékoľvek výhody priznané katolíckej cirkvi musia byť dostupné pre všetky cirkvi. Vyjadril sa explicitne, že „nič takéto potvrdiť nemôže“. Zdôraznil, že „výhody katolíckej cirkvi sú nadzákonnej povahy…  a konkordátna zmluva nehovorí nič o parite či o niečom podobnom.“ Ostatné cirkvi by mohli dosiahnuť rovnaké výhody len formou „uzavretia porovnateľnej medzinárodnej zmluvy, čo však nie je možné … nemajú reprezentanta s medzinárodnou subjektivitou.“  Týmto dal „nechcenú“ odpoveď aj Ekumenickej rade cirkví…

Ako je to na Slovensku?

Pri prerokovávaní ochrany spovedného tajomstva na českom Ústavnom súde katolícka strana predkladala na porovnanie aj argumenty spojené so slovenskou tzv. Základnou zmluvou, ale aj zmluvou s Lotyšskom a zmluvou s Litvou. Situáciou na Slovensku opísal autorský článok na webe pravne.noviny.sk. Spovedné tajomstvo je na Slovensku upravené v Trestnom poriadku ako aj Trestnom zákone iba okrajovo. Trestný poriadok upravuje tento inštitút v ustanovení § 130 ods. 2, kde stanovuje, že svedok je oprávnený odoprieť vypovedať aj vtedy, ak by výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou.

Trestný zákon chráni vyzradenie spovedného tajomstva v prípadoch, ak by išlo o spáchanie trestného činu neoznámenia trestného činu podľa ustanovenia § 340. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia, tento trestný čin nie je trestný v odseku 1, ak by jeho oznámením porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe poverenej pastoračnou činnosťou. Rovnaká výnimka sa vzťahuje aj na trestný čin neprekazenia trestného činu, kde sa táto oznamovacia povinnosť nevzťahuje na prípady prvého odseku trestného činu, ktorými by sa porušilo spovedné tajomstvo.

Aj v tzv. Základnej zmluve medzi Slovenskou republikou so Svätou stolicou, konkrétne v článku č. 8, ods. 1, sa priamo uvádza, že Slovenská republika „uznáva, že spovedné tajomstvo je nedotknuteľné“ (citácia zo zmluvy – poznámka autora článku). Táto nedotknuteľnosť zahŕňa právo odmietnuť výpoveď pred štátnymi orgánmi Slovenskej republiky. Právo takéhoto svedka odoprieť výpoveď sa pritom nevzťahuje len na výsluch svedka, ale svedok ho môže uplatniť aj pri iných dôkazných prostriedkoch ním vykonávaných, ako napríklad rekognícia, konfrontácia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus či previerka výpovede na mieste.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že náboženská sloboda je jedným z pilierov demokratického štátu, avšak nemalo by sa na ňu hľadieť ako na absolútnu slobodu. Mnohí predstavitelia cirkvi argumentujú, že spovedné tajomstvo musí byť neporušiteľné z dôvodu slobody svedomia penitenta (spovedajúcej sa osoby – poznámka autora článku), a preto si penitent musí byť v každom momente istý, že sviatostný rozhovor ostane tajomstvom spovede. Rovnako argumentujú tým, že kňaz, ktorý poruší spovedné tajomstvo, je priamo exkomunikovaný, a ten, kto ho porušuje nepriamo, má byť potrestaný podľa závažnosti deliktu (kán. 1388 platného cirkevného kódexu).

Aj toto dokazuje, že tu priamo dochádza ku konfliktu dvoch noriem práva – cirkevného a svetského. Kňaz stojí pred dilemou, kedy a ktorú právnu normu má vlastne rešpektovať. Je predovšetkým kňaz a až potom občan/človek alebo je to naopak?

Myslíme si, že pri rozhodovaní sa je dôležité brať do úvahy prvý článok Ústavy, ktorý hovorí že Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu či náboženstvo. Potreba predchádzať trestnej činnosti, o to viac tak závažnej, akou je napríklad sexuálne zneužívanie maloletých, nesmie byť ohraničená alebo potieraná z náboženských motívov. To, že jedinec musí strpieť oprávnený zásah do svojich práv z dôvodu prešetrovania trestných činov, je základným predpokladom pre úspešné usvedčenie páchateľa.

Podľa dostupných medzinárodných zdrojov a štatistík sa zneužívania maloletých osôb dopúšťa 4-7 percent kňazov. Vo Francúzsku samotná katolícka cirkev udáva neuveriteľných 330 000 obetí zneužívania, v Španielsku to tamojšia vláda odhaduje na počet 400 000. I v Českej republike sa predpokladá počet obetí v stovkách až tisícoch pri počte 2 036 katolíckych kňazov, v roku 2025. Konferencie biskupov Slovenska podľa vlastnej najnovšej správy hovorí asi o 90 prípadoch zneužívania pri spoločnom počte 2 804 kňazov oboch katolíckych cirkví, v roku 2024.

Katolícka cirkev v posledných rokoch zlešpila možnosti nahlasovania prípadov obetí zneužívania maloletých, ale informuje o nich opatrne a nezverejňuje o tom bližšie informácie ani neuvádza na vyriešení koľkých z nich spolupracovala s orgánmi činnými v trestnom konaní.

Nech sú dôvody cirkvi a jej predstaviteľov akokoľvek cnostné a dobromyseľné, v prvom rade je potrebné vždy myslieť na fyzický a duševný stav obetí, ktoré by v prípade spáchania takéhoto trestného činu na ich osobách boli doživotne poznačené. Pretože náboženské práva nesmú stáť nad právom na život a nad právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti a cti.

Otázka na záver?

Nie je už čas, aby konečne po dvadsiatich piatich rokoch platnosti Základnej zmluvy medzi Svätou Stolicou a Slovenskou republikou posúdil Ústavný súd jej súlad s právnym poriadkom Slovenskej republiky?