Paul Kurtz

Medzi dvomi súťažiacimi koncepciami morálky sa vo svete prehlbuje kultúrna priepasť: tí, čo veria, že morálna obnova sa má zakladať na princípoch slušnosti, sa stretajú a merajú si sily s evanjelikálnymi veriacimi, presvedčenými, že ich Boh je na ich strane (Gott mit uns!) – v poslednej bitke medzi dobrom a zlom.

Prvá forma morálky je humanistická a sekulárna. Jej cieľom je realizovať ľudské šťastie na celej zemi na podklade reflektívnej inteligencie pri riešení morálnych dilem. Hlása, že ľudia sú sami zodpovední za svoj osud a zastáva občianske cnosti demokracie a univerzálnych ľudských práv.

Druhá je tradičná náboženská morálka a v posledných rokoch naberá extrémistický evanjelikálny a fundamentalistický obrat. Korene má vo viere, údajne zjavenej našim predkom v dávnej ére kočovníckej a roľníckej kultúry; hlása, že sa rodíme hriešni a že musíme žiť podľa bohom nám daných desatoro prikázaní. Keďže náš osud závisí od božej spásy, nie sme schopní sami dosiahnuť vrcholné cnosti; musíme sa podriadiť absolútnym príkazom. Rastie počet evanjelikálnych prorokov, ktorí hlásajú blížiaci sa koniec sveta: pár spravodlivých zachráni Spasiteľ, ostatní budú strašne potrestaní.

Voči takejto apokalyptickej interpretácii histórie ľudstva a osudu vesmíru sú sekulárni humanisti skeptickí. Trápi ich, že to berú seriózne milióny dobromyseľných Američanov a ľudí na celom svete, ktorí majú veľkú ekonomickú a politickú moc. Sekulárni humanisti preberajú od moderných vedcov ich interpretáciu vesmíru a miesta ľudí v ňom. Ich morálne zásady nie sú zaťažené antropocentrickými pojmami hriechu, viny, vykúpenia a spásy.

Fundamentalistické predpovede konca sveta sa nepáčia, našťastie, ani mnohým liberálnym religionistom, ktorí Starý aj Nový zákon neberú doslovne a pri hľadaní morálnych hodnôt nie sú doktrinárski. Uznávajú, že spoločné morálne hodnoty (základné slušnosti) rešpektujú aj nereligiózni ľudia a že existujú univerzálne ľudské práva, o ktorých nie je reč v biblii. Vyslovujú pochybnosti o nekompromisných náboženských požiadavkách. Uznávajú, že náboženská pieta nemôže nahradiť inteligenciu pri riešení morálnych problémov. Ich názory, na nešťastie, často prekričia hlasy evanjelikálov a fundamentalistov.

Dišputa medzi extrémistickými náboženskými moralizátormi na jednej strane a sekulárnymi humanistami a liberálnymi religionistami na druhej strane naberá rozličné formy. Jednou z nich je napr. názor, že „Amerika (či Izrael, či iný štát, pozn.prekl.) je štát, ktorý sa Bohu zaľúbil” – a kladú znamienko rovná sa medzi vlastenectvo a vieru. (U nás sa tomu názoru nebezpečne blíži zdôrazňovanie katolíckeho charakteru nášho národa a štátu, pozn.
prekl.). Sekulárni aj religiózni liberáli vystríhajú pred teokraciou a volajú po odluke cirkvi od štátu.

Extrémistickí náboženskí moralisti sa stavajú proti potratu, eutanázii, antikoncepcii a ženským právam; homosexualitu považujú za hriech; často sú xenofóbni voči celému svetu. Neznášajú kritiku svojich absolútnych istôt či už z hľadiska vedy, rozumu, humanizmu, demokracie, alebo od Spojených národov či Svetového súdu.

Má niekto záujem o homogamiu?

Dnes sa veľa hovorí o manželstve medzi osobami rovnakého pohlavia. Mnohí konzervatívni religiózni moralisti sa snažia dosiahnuť ústavný dodatok, ktorý by to zakazoval. Trvajú na tom, že manželstvo môže existovať len medzi mužom a ženou, ako je predpísané a božsky posvätené v biblii; obávajú sa, že homosexuálne manželstvo ohrozí v budúcnosti heterosexuálne.

Tento spor o manželstve dosť prekvapuje, lebo veď medzi jednotlivými náboženstvami sú v názoroch na manželstvo dosť veľké rozdiely. Konzervatívni rímski katolíci sa stavajú proti rozvodu za každých okolností (no pripúšťajú anuláciu manželstva) a zaviedli neprirodzený stav celibátu svojho duchovenstva. Liberálni protestanti, židia a religiózni humanisti pripúšťajú za určitých okolností rozvod aj sexuálnu orientáciu. Moslimovia tiež súhlasia s roz-vodom, ale povoľujú aj polygamiu. Vo väčšine islamského sveta sa žena považuje za menej ako muž a nemá základné ľudské práva. Židovsko-kresťanské náboženstvá uznávajú len monogamiu a zavrhujú poly- alebo bigamiu. No Starý zákon pripúšťal patriarchát, konkubinát a polygamiu: Abrahám mal veľa žien a konkubín. Rachel (Sarai) mu neporodila deti, tak mu priviedla egyptskú otrokyňu Agar, ktorá mu dala synov. Ježiš nebol ženatý a nabádal svojich učeníkov, aby opustili svoje ženy. Pavol napomínal ženy, aby poslúchali svojich mužov (a neukazovali sa vo verejnosti, pozn.prekl.). Stačí to o tradičnej biblickej morálke a jej postojoch proti rodine a proti ženám?

Dnešní sekulárni humanisti chcú uznať manželstvo medzi dvomi jednotlivcami bez ohľadu na ich pohlavie. Vyspelým dospelým má byť dovolené upraviť si život podľa vlastnej voľby a ak sa dvaja rovnakého pohlavia rozhodnú žiť spolu, majú mať tie isté práva – ekonomické, politické a sociálne – ako dvaja v nábožensky sankcionovanom manželstve. Liberálni episkopáli, metodisti, židia a katolíci (v USA) sympatizujú s týmto názorom. Existujú presvedčivé dôkazy, že homosexualita má genetický základ a homosexuálne vzťahy sa vyskytujú aj u iných species živočíchov, preto tu diskriminácia nie je na mieste. Ide tu predsa o právo na súkromie medzi súhlasiacimi dospelými. Spoločnosť sa nemá čo obávať vzniku nových rozšírených manželských foriem. A modernú spoločnosť už aj tak chrakterizuje skutočnosť, že klasická rodina predstavuje už len menšinu domácností, že de facto prevláda pluralistická rozdielnosť vzťahov spolužitia. Medzi heterosexuálmi sú bežné krátkodobé aféry a vysoká rozvodovosť. Vývojom, ale čiastočne aj v dôsledku aidsu sa mnohí homosexuáli rozhodli zanechať promiskuitu a vyhľadávajú trvalé vzťahy manželských zväzkov – dokonca aj s adoptovanými deťmi.

Na programe dňa je teda rovnaká ochrana dospelých párov zákonom: rovnaké majetkové, daňové, dedičské, poisťovacie, dôchodkové, zdravotnícke a napr. návštevnícke práva v nemocnici či vo väzení. Navrhujem výraz homogamia pre názov vzťahu pri spolužití dvoch osôb rovnakého pohlavia, resp. heterogamia pre heterosexuálov. Zastávam názor, že zákaz manželstiev toho istého pohlavia zákonom by bol nečestným porušením ľudských práv.

Dnešné zákony týkajúce sa osôb, ktoré smú sobášiť, sú voči nereligióznym osobám (sekulárnym humanistom, ateistom a agnostikom) krajne nespravodlivé. Povolenie a osvedčenie o sobáši vydáva štát. Jediní úradníci, ktorí môžu viesť sobášny obrad, majú však poverenie od náboženskej ustanovizne, alebo sú štátni úradníci (zmierčí sudca, sudca, starosta atď. – v USA, pozn. prekl.). Predpisy sa v jednotlivých štátoch rôznia, ale v 45 štátoch z 50 niet možnosti sobášneho obradu pred privátnou sekulárnou organizáciou vlastnej voľby, ako by mohla byť univerzita či bratská alebo humanistická organizácia. Sám som viedol početné humanistické sobáše, ale tieto štát New York neuznáva. Aby sa ich sľub potvrdil aj v očiach zákona, museli sa dvojice dodatočne ešte raz zosobášiť pred kňazom, pastorom, rabínom alebo štátnym úradníkom. To je urážlivá diskriminácia. Väčšina európskych štátov uznáva platnosť civilných ceremónií; prečo nie aj Spojené štáty? Prečo tu ešte väčšina štátov neuznáva verejné ceremónie pred Radou sekulárneho humanizmu, ktorý má štatút výchovnej organizácie? Cirkev scientológov, baptisti, Jehovovi svedkovia, mormóni, hinduisti aj moslimovia sa uznávajú, nie však sekulárne inštitúcie. Nehovorte mi o čestnosti!

Náboženská cenzúra vedy

Druhou oblasťou dnešných sporov je diskusia o biogenetickom výskume. Tradiční religiózni moralisti sa stavajú aj proti umelej inseminácii, hoci hoci vytvorila milióny šťastných detí a rodičov. Dnes sa snažia zakázať výskum klonovania každého druhu, terapeutického aj reprodukčného. To je nielen krátkozrakosť, ale aj pokrytectvo. Tí istí konzervatívci, ktorí sa ostro stavajú proti vládnym zásahom do ekonomiky, teraz ich hlasne vyžadujú vo vede.

Leon Kass, predseda prezidentovej Rady pre bioetiku a oddaný čitateľ Starého zákona, sa rozhodne stavia proti výskumu kmeňových buniek. Je vôbec otázne, načo je tu prezidentovi rada poradcov, keď sa ukázalo, že je stranícka a stala sa hlavným exponentom cenzúry. Bolo potom samozrejmé, že jedean jej liberálny člen bol nedávno vylúčený. V úvodníku (arcikonzervatívneho, pozn.prekl.) Wall Street Journalu 4. apríla t.r. volá Kass po rade „legislatívnych moratórií” a zákaze početných „nových reprodukčných techník”. Osobitne žiada zákaz výskumu na embryách starších ako desať až štrnásť dní. Pravdepodobne sa v tom zrkadlí katolícka doktrína o „dostaní duše”, ktorú najnovšie prijali aj fundamentalistickí protestanti. Ak a keď sa táto legislatíva dostane pred Kongres, rozdúcha to kultúrny boj; tradiční religiózni moralisti považujú výskum na embryách za hriešny; sekulárni humanisti a ich liberálni religiózni spojenci považujú za úlohu vedy zlepšiť ľudský údel. Represívna politika bude blokovať snahy biogenetikov eliminovať vrodené choroby, znížiť utrpenie mnohých postihnutých a predĺžiť život.

Tradičným religióznym moralistom často stačil v boji proti vedeckému pokroku strach pred neznámym. Som toho názoru, že hranice výskumu má určovať vedecká komunita – nie protesty extrémnych religióznych moralistov.

Princípy čestnosti

Dvojité štandardy tradičnej religióznej morálnosti sú zjavné, až bijú do očí. Nemusím pripomínať, že Vatikán, ktorý odsudzuje manželstvo medzi osobami rovnakého pohlavia a výskum klonovania ako nemorálny, prikazuje celibát duchovenstva, menšina ktorého sa dopúšťa pedofílie.

Existujú početné javy a postoje extrémnych religióznych moralistov, ktoré považujú sekulárni humanisti za nemiestne až odporné, najmä ak porušujú princípy čestnosti. Niektoré z nich vymenujem:

1. Volanie po cenzúre sexuálnych zobrazení je dnes všobecné. Tradiční religiózni moralisti hromžia proti Janete Jacksonovej, že pri Super Bowli si vzrušene vyhrnula tričko a odhalila prsia a majú námietky proti vulgárnym preklínaniam Howarda Sterna. Kde je ich kritika nadmiery násilia v televízii, rozhlase, kinách a vôbec v masmédiách?

2. Tradiční religiózni moralisti nekritizujú používanie násilia štátom a federálnymi vládami. Mnohí liberálni humanisti a religionisti odmietajú trest smrti z morálnych dôvodov. Tradiční religiózni moralisti ho ospravedlňujú princípom odplaty zo Starého zákona – oko za oko, zub za zub. Susan Jacoby vo svojej novej knihe Voľnomyšlienkari: Dejiny amerického sekularizmu (New York: Metropolitan Books, 2004) cituje Antonina Scaliu (sudcu Ústavného súdu), ktorý v roku 2002 povedal: “Smrť nie je veľká vec” a obhajoval trest smrti z ústavných a božských dôvodov. V skutočnosti všetky európske demokracie už dávnejšie zakázali trest smrti. Svetový súdny dvor nedávno kritizoval Spojené štáty, že v priebehu rokov odsúdili na trest smrti 51 mexických štátnych občanov a pritom im nedali možnosť kontaktovať svoje zastupiteľské úrady; v Mexiku je trest smrti zakázaný.

3. Mnohí náboženskí tradicionalisti schvaľujú vypovedanie a vedenie preventívnych vojen, čo veľmi mrzí mnohých priateľov a spojencov Ameriky. Extrémistickí religiózni moralisti sa predbiehajú v prejavoch pokryteckých patriotických, nacionalistických a šovinistických hesiel na podporu vojenskej sily.

4. Tradicionálni religionisti majú odpor k sexuálnym „prehreškom”, ale spravidla nevedia, čo je to hrabivosť, ziskuchtivosť a skúposť. Bohatstvo je im často synonymom pre cnosť: nech stačia ako príklady Pat Robertson a John Templeton (prvý je evanjelikálny kazateľ, druhý miliardár, pozn. prekl.). Obidvaja sa opatrne vyhýbajú Kristovým slovám, že boháč sa ťažko dostane do neba. Do politického života prenikla korupcia a sponzorské kampane a lobovanie ovplyvňujú zákonodarstvo, podrývajúc ochranu prostredia a iné regulatívy, rozhodujúce pre spoločné dobro v štáte.

5. Ďalším sporným bodom – z morálnych dôvodov – je zlyhanie tradicionalistov v starostlivosti o postihnutých, chudobných, ba aj ľudí strednej triedy, pri súčasnom mamuťom vzraste príjmov manažérov transnacionálnych podnikov. Ide o zásadný princíp našej demokracie. Výkonní riaditelia 200 najväčších spoločností mali v roku 2003 priemerný príjem 9,2 milióna USD v podobe platu, prémií a prednostného práva na kúpu akcií (stock options – samozrejme, mnohí dostali oveľa viac). Tieto ich príjmy sa v priebehu roka zvýšili o 14,4 %, kým priemerné zárobky ich zamestnancov sa zvýšili len o 2 %. Suma daní, platených korporáciami, v posledných desaťročiach sústavne klesá. V rokoch 1996-2000 neplatilo 63 % korporácií nijaké podnikové dane zo zisku a 94 % podnikov platilo na daniach menej ako 5 % ich čistého zisku. Tradicionalisti akceptujú obrovské rozdiely v príjmoch a bohatstve, typické pre Ameriku a súhlasia s tým, že z kapitálových ziskov a dividend sa platia nižšie dane ako z príjmov za prácu; sú proti akémukoľvek zvyšovanie minimálnych miezd. To všetko je typické pre ich bezcitný postoj a svedčí pre posvätný charakter „evanjelikálneho kapitalizmu”. Ilustruje to aj postupné znižovanie progresívnej dane z príjmu a rozhodná snaha úplne zrušiť daň z nemovitostí a hromadenia špekulatívnych bohatstiev z burzových a realitných obchodov. Kevin Phillips uzatvára svoju knihu o tomto probléme (Bohatstvo a demokracia, New York: Broadway, 2002) konštatovaním, že USA sú na ceste stať sa zabarikádovanou plutokraciou.

Ponúka sa množstvo schém, ako rýchlo zbohatnúť. Štátne lotérie, televízne hry typu Chcem vyhrať milión a zriaďovanie kasín ilustrujú šikmú dráhu znevažovania hodnôt. V každom kúte Spojených štátov sa zakladajú herne v nádeji, že zlepšia miestny obecný rozpočet. Často sa to deje aj v krízových oblastiach a priťahuje len najchudobnejšie vrstvy spoločnosti. Prehliadajú a zamlčujú sa sociálne a psychologické škody hazardných hier, ako závislosť, dlhy, násilie v rodine, rozpad rodín a finančné podvody, len aby sa neuškodilo reklame pre kasíno. Samozrejme, verím na slobodný trh. Som však presvedčený, že spotrebiteľ by mal byť varovaný pred osídlami jednorukých banditov – len zriedka sa niekomu podarí veľa vyhrať, a to musí vedieť prestať.

Buďte istí, že nebránim nijakú formu puritánskych zákazov; poukazujem len na pokrivené priority tradičných religióznych moralistov. Bill Bennet bol cár konzervatívneho moralizátorstva v USA pripúšťajúc len starodávnu náboženskú morálku, ale prehral svoj majetok v kartách a fajčil ako zloduch. Čo chcem povedať? Že cnosť jedného môže byť neresť druhého.

Zastávajúc princípy čestnosti a sociálnej spravodlivosti nebránim socializmus, ako charakterizoval jeden čitateľ moju kritiku evanjelikálneho kapitalizmu. Výraz socializmus sa týkal poštátnenia výrobných prostriedkov a ovládnutia celej ekonómie vládou. Ja verím vo vitalitu kapitalistického slobodného trhu. Vyžadujem však dodržiaveanie jednoduchých morálnych princípov rovnosti a čestnosti.

Tradiční religiózni moralisti majú pochopenie pre autoritatívne vlády; pripisujú veľkú váhu niekdajším posvätným kravám; pardonujú nespravodlivosť; ospevujú nositeľov moci a tlieskajú držiteľom bohatstva; sú za zachovanie status quo. Naproti tomu sekulárni humanisti prejavujú nezištný záujem o blaho všetkých ľudí v celej planetárnej komunite; spolu s religióznymi liberálmi ostro kritizujú xenofobických a autoritatívnych nacionalistov všetkých farieb.

Naostatok hodno pripomenúť, že rastúce légie amerických evanjelikánskych pešiakov očakávajú teraz druhý príchopd Ježiša Krista na zem a koniec sveta, ako nám to nahovárajú autori bestselerov typu Ponechaní bokom. Sú presvedčení, že Boh spasí len ich druh evajelikálnych protestantov (a možno pár konzervatívnych katolíkov napravo od Huna Atilu). Chcú „ponechať bokom” všetkých, čo neprijímajú ich formu konfesionálneho fašizmu. Ako niekdajší plavovlasí obrancovia árijskej rasy trvajú na tom, že boh schvaľuje ich názory a že všetci ostatní kresťania, židia, moslimovia, budhisti, hinduisti, sekulárni humanisti, ateisti, agnostici a voľnomyšlienkari – slovom väčšina ľudstva – budú odsúdení ísť do pekla. Ak nie ste ochotní veriť to čo my, hovoria pravoveriaci medzi nami, zaslúžite si peklo! Zo šiestich miliárd ľudí na zemi len nepomerne málo ich vstúpi do kráľovstva nebeského.

Tento postoj však veľmi pripomína moslimských teroristov, ktorí tiež hlásajú, že do neba pôjdu len tí, čo akceptujú korán tak, ako nám ho sprostredkoval Mohamed. Sú to pravoveriaci, pripravení nechať sa vybuchnúť a zabiť v mene Alaha toľkých, ako je možné. Nová forma morálnej intolerancie sa šíri svetom. Gott mit uns (Boh s nami) bol desivý chválospev na patriotizmus, intoleranciu, násilie a nenávisť; spievali ho fašistické úderné oddiely pred ani nie tak dávnymi rokmi, keď pochodovali všetkými smermi „vykúpiť” svet.

Čo bude s láskou, súcitom a starostlivosťou o všetkých ľudí celého ľudstva bez ohľadu na ich náboženské presvedčenie? Čo bude so základnou morálnou slušnosťou a s princípmi čestnosti a rovnosti – ak pôjdu ďalej svojou cestou?

 Prameň: Paul Kurtz, “Principle of Fairness contra Gott mit uns!”,  Free inquiry, 24/4, s.5-8, 2004

Preložil Rastislav Škoda