Richard Taylor

Puto, ktoré viaže, nemusí byť zákonné

Stalo sa manželstvo anachronizmom? Skoro by sa zdalo. Nahrádza ho spolužitie. Súpisy obyvateľstva ukazujú, že za desať rokov sa počet neformálnych spolužití bez sobáša skoro zdvojnásobil, kým počet manželských zväzkov vzrástol len o 7 percent. Okrem toho sa stávajú bežnejšie aj manželstvu podobné spolužitia osôb rovnakého pohlavia, tzv. registrované partnerstvá a ich prijateľnosť – okrem v náboženských štvrtiach miest a na dedinách – vzrastá.

Ani nie tak dávno, väčšina z nás si to ešte pamätá, bolo spolužitie („na divoko”) úplne neprípustné a nemorálne – často sa bralo za typické cudzoložstvo. Podľa zákonov niektorých štátov je ešte stále zločinom či priestupkom zákona; ak sa niekde napriek tomu netrestá, ani sa – pod vplyvom cirkví – vyslovene  nepovoľuje. Kohabitujúce páry sa však už netrestajú prepúšťaním zo zamestnania, ani keď sú to učitelia, a aj väčšina cirkví a siekt ich akceptuje bez cenzúry.

Neformálne spolužijúce páry berú na seba spravidla všetky zodpovednosti a výhody manželstva, napríklad sexuálnu vernosť, spoluvlastníctvo majetku, výchovu detí atď. Čo chýba, je len formálne uzavretie manželstva.

V USA existujú silné podporné neziskové organizácie na ochranu nezosobášených párov, napr.  http://www.unmarried.org. Sú tam dokonca liberálni duchovní, ktorí usporiadajú „oddanie” v kostole so svedkami, hosťami, kvetmi a recepciou. Robí sa to najmä pre dvojice rovnakého pohlavia, ale aj pre heterosexuálne páry. Netreba k tomu povolenie manželstva a nevydáva sa potvrdenie o uzavretí manželstva. Duchovný vynecháva v sobášnej formule slová „na základe moci, ktorú mi dal štát”, ale nie slová „vyhlasujem vás za muža a ženu”. Žena môže prevziať meno muža, ak chce, a toto meno sa môže dávať aj deťom z tohto zväzku; bude na ich rodných listoch a nebudú spory o legitímnosť. Čo dvojica nesmie, je zneužiť tento zväzok na klamstvo a podvod. Ale finančné podvody sú aj tak vždy zakázané. Ak dvojica nepotrebovala úradné povolenie k takému manželstvu, nepotrebuje ho ani k jeho zrušeniu. Ak sa manželstvo nevydarí, idú jeho účastníci ďalej každý svojou cestou. Z libertariánskeho hľadiska to má veľký význam; nakoniec, čo sa má štát miešať do natoľko súkromnej a osobnej záležitosti?

V skutočnosti je štát čiastočne zodpovedný za nárast počtu neformálnych manželstiev, ktoré sú výsledkom neočakávaných, nepredpokladaných zákonných obmedzení pri dedení dôchodkov. Vdova má, napríklad, nárok na dôchodok z mužovho dôchodkového poistenia a, samozrejme, naopak. Čo však, ak sa znovu vydá? Má mať do smrti túto výhodu? Myslelo sa, že nie. A urobil sa kompromis. Ak sa vydá (v USA) pred šesťdesiatym rokom, pri niektorých dôchodkoch pred päťdesiatym piatym, stratí právo na dôchodok navždy. Ak sa však vydá čo len deň po tomto dátume, pretrváva jej právo na dôchodok po celý život. Takéto usporiadanie je vyslovene arbitrárne, svojvoľné.

Zrejme sa predpokladalo, že v takom veku sa už nikto nebude ženiť či vydávať. Dôsledkom však bolo, že mnohé mladšie vdovy sa dostali do obťažnej situácie: majú sa vzdať nároku na dôchodok alebo nádeje na znovuvydaj? A tak urobili kompromis: uzavreli len neformálne manželstvo a postupom času boli aj tak spoločnosťou skoro úplne akceptované. Pocit viny, ak vôbec u nich existoval, čoskoro pominul a zvyčajná zákonná dokumentácia manželského zväzku bola aj tak pre praktické ciele bezvýznamná. Od tohto stavu bol len krôčik k uznaniu neformálnych manželstiev v každom veku. Dekani kolégií prestali vnímať, že v študentských izbách žijú spolu študenti so študentkami.

Mnohí absolventi škôl už pri vstupe do zamestnania uzatvárali takéto zväzky a nestretali sa s nijakým odsúdením, ani zo strany rodičov. Spolužitie sa pomerne rýchle stalo normálnou cestou k formálnemu manželstvu. Mnohé dvojice žijú spolu často veľmi dlho, kým uviažu uzol. To do určitej miery prekvapuje, lebo ak neformálne manželstvo uspokojovalo a trvalo, načo ho zaťažovať legalizovaním a často nákladným a sobášom?

Sú nejaké dôvody pre legalizovanie?

Isteže, dajú sa nájsť dôvody, aby sa všetko dialo legálne. Zákony môžu niekedy zaistiť značné výhody, ale uvidíme, že to isté sa dá dosiahnuť pri formálnom manželstve jednoduchými dohodami o usporiadaní vlastníctva.

Požehnania tradične pripisované manželstvu sú veci ako trvalá láska a emocionálna podpora, prekonanie samoty, zabezpečenie, domácky život, sexuálna výlučnosť, možnosť spolu vychovávať deti, deliť sa o majetok, atď. To všetko môže prekvitať aj v neformálnom manželstve. Svet akceptuje dvojicu, ak sa predstavuje ako manželia, ako manželskú. Nikdy sa nevyžaduje, aby sa to dokázalo. Nepochybujú o tom zamestnávatelia a aj poisťovacie spoločnosti spravidla veria na slovo.

Nevýhodou tohto usporiadania vecí je, že partneri nemôžu podávať spoločné daňové priznanie a dostať rodinné zdravotné poistenie bez rizika obžaloby z podvodného konania. Spravidla však spoločné daňové priznanie prináša veľmi málo výhod, ak vôbec, a každý partner môže zapísať spoločné deti na svoje zdravotné poistenie.

Ako je to so „zabezpečením”? Niekedy sa hovorí, že bez zákonom potvrdeného manželstva má jeden alebo druhý partner, niekedy obidvaja, len slabú zábezpeku. Že „manželstvo”, spočívajúce len na vzájomnej dohode, nie je skutočné manželstvo a môže sa ľahko zrušiť či rozpadnúť. Osobitne býva náchylný k pocitom takejto neistoty najmä ženský partner, ktorý neraz vynucuje manželstvo aj po rokoch spolužitia. Muži sa nezvyknú správať podobne. V tejto námietke je kus pravdy, a budeme sa ňou zaoberať bližšie, ale najprv si zodpovedzme otázku:

Aký pevný je zväzok legálneho manželstva?

Vôbec nie je veľmi pevný. Legálnosť dohody nezaväzuje k ničomu. Polovica takýchto zákonných „zväzkov” končí rozvodom. Aký pevný mohol byť uzol, ak je výsledok takýto? Manželstvo sa nestáva pevným vyplnením dokumentov, a iste nie ani sľubmi, nech sa vyslovili akokoľvek slávnostne. Jeho stabilita môže spočívať len na neochvejnej láske partnerov a tá môže rásť a prekvitať rovnako v neformálnom manželstve ako v tradičnom. Naopak, môže byť pevnejšie, lebo nikto sa necíti v pasci a nezatrpkne v manželstve, ktoré sa udržuje pri živote a kypí zdravím na základe oddanosti a uznania obidvoch partnerov.

Tradičné manželstvo sa zvyčajne uzatvára v kostole s komplikovanými obradmi pod vedením duchovného. Toto dáva kroku do budúcnosti auru svätosti a vážnosti, ale nijako neprispieva k trvanlivosti manželstva. Neúnavná propagácia tradičného manželstva konzervatívnymi náboženskými kruhmi je v skutočnosti bezobsažná. Nábožní ľudia sú v manželstve rovnako vystavení treniciam, frustráciám a nespokojnosti ako každý iný. Počet rozvodov v tzv. Biblickom okruhu (osobitne religiózne južné štáty USA, pozn. prekl.) je podstatne vyšší ako celoštátny priemer (New York Times, 21. mája 2001). To treba dodať k tvrdeniu, že tí, čo sa modlia, stoja pri sebe.

Hrozba pre ekonomickú zábezpeku môže vskutku existovať v neformálnom manželstve vtedy, keď partneri zanedbajú určité jednoduché majetkové dohody. Dá sa očakávať, že nejeden sudca bude vidieť v ženskom partnerovi pri neformálnom vzťahu len súhlasiacu milenku bez akéhokoľvek nároku na majetok jej partnera.

Súdy čoraz častejšie zastávajú stanovisko, že manželstvo je vskutku partnerstvo ako každé iné a partneri sú si rovní, nech hrajú akékoľvek roly. To značí, že ak sa manželstvo rozvedie, majetok sa delí rovnakým dielom. Výnimkou sú len také veci ako dôchodky, na ktoré partner platil pred manželstvom, zdedené hnuteľné a nehnuteľné majetky atď. – majetky získané pred uzavretím manželstva.

Zosobášení muž aj žena sa považujú za rovnocenných tvorcov všetkého, čo nazhromaždili, aj keď príjem, na základe ktorého to všetko vzniklo, zarábal výlučne jeden partner. Ak, napríklad, úlohou ženy bolo starať sa o domácnosť a mužovou zaobstarávať pravidelný príjem, uzatvára sa, že výsledný majetok patrí rovnako obidvom.

Názor na manželstvo nedávno zaujímavo osvetlil jeden apelačný súd v New Yorku v spore, pri ktorom žena zarábala a manžel študoval lekárstvo. Keď muž doštudoval a vstúpil do lukratívnej praxe, požiadal o rozvod. Súd prišiel k názoru, že jeho diplom je zdrojom zárobku a že na jeho získaní sa žena lopotila rovnako ako on, keď ho celé roky finančne vydržiavala. Na tom základe jej pripadla značná časť jeho budúcich zárobkov.

V druhom prípade požiadal o rozvod bohatý výkonný riaditeľ a ponúkol žene ako odstupné 1 milión dolárov. Tá vyvolala veľkú pozornosť médií požiadavkou desiatich miliónov. Nedostala všetko, ale skoro všetko; súd usúdil, že si to zarobila už tým, že bola jeho manželkou.

V treťom prípade muž opustil ženu bez formálneho rozvodu a vstúpil do trvalého neformálneho manželstva s druhou ženou. Keď po rokoch umrel, prisúdil súd tretinu jeho majetku prvej žene a nič neformálnej žene dôvodiac, že druhé manželstvo nemalo legálnu platnosť. Ak sa vývoj bude uberať týmto smerom, dá sa očakávať, že partneri, najmä muži, budú dávať prednosť neformálnym manželstvám, čím sa vyhnú možnosti, že raz budú vydaní na pospas súdom. Ženy, naopak, budú pravdepodobne dávať prednosť finančnej zábezpeke zákonným manželstvom.

Budúcnosť kohabitácie (spolužitia)

Musí to tak byť? Môže neformálne manželstvo poskytnúť tú istú bezpečnosť bez úskalí tradičného manželstva? Dá sa to dosiahnuť rozličným spôsobom. Dvojica žijúca v neformálnom manželstve môže, napríklad, od samého začiatku vložiť majetok každého do spoločného vlastníctva. Ak sa to potvrdí zmluvou, úplne je tým vyriešená otázka, čo komu patrí. Môžu urobiť aj spoločný závet, každý urobiac druhého obdarovaným a s dodatkom, že tento závet môže byť zmenený len so súhlasom obidvoch strán. Môžu ustanoviť správcov majetku, menovať splnomocnencov, udeliť  plnú moc jeden druhému, takže každý môže vo veciach majetku konať v mene druhého, môžu jeden druhého menovať oprávneným na prijatie plnenia svojej životnej poistky atď.

Nehnuteľnosti, autá a iné veci sa môžu stať predmetom spoločného vlastníctva. Ak máte na niečo nárok, nemožno vám to vziať. Nakoniec môže dvojica aj bez uzavretia formálneho manželstva uzavrieť zákonom viažucu manželskú zmluvu na zaistenie každého problému, považovaného niektorou zo strán za dôležitý; toto riešenie, na rozdiel od už spomínaných, môže v mnohých vzbudiť pochybnosti o láske, ktorú považovali za základ tohto vzťahu.

Takže môžeme uzatvárať, že legalizácia manželského vzťahu len málo prispieva k jeho úspechu, skôr naopak, znižuje pravdepodobnosť jeho úspechu. Najdôležitejšie na celej veci je však pravdepodobne to, že manželstvo de facto, neformálne, bolo spoločnosťou tak a natoľko akceptované, a to všeobecne, eticky, sociálne a v každom inom smere, že človek si musí so začudovaním položiť otázku, či to tradičné manželstvo má ešte vôbec nejakú cenu.

Richard Taylor je autor m.i. knihy Virtue Ethics: An Introduction (Etika cností: úvod) a iných kníh a prispievajúci vydavateľ orgánu amerických ateistov Free Inquiry.

Prameň: Richard Taylor, Why Marriage? The Tie that Binds Need Not Be Legal, Free Inquiry, 23/3, s. 49, 2003.