Willi Winkler

Huntsville je pekný. Ulice sú čisté, záhrady upravené, vzduch čistý a čerstvý. Občania tu žijú radi a potrpia si na tradície. Keď spolok veteránov organizuje spomienku na padlých z dvoch svetových vojen a tých dvoch šarvátok v Kórei a vo Vietname, nikto sa nehanbí za svoje slzy. Hrdo sa vzpriami pod svojou zástavou, ktorá sa majestátne trepoce proti modrému nebu. Huntsville je pekný.

36 000 ľudí žije v texaskom Huntsville, z toho 9 000 vo väzení. To je každý štvrtý. Väzenie živí svojich ľudí, ba živí celé mesto.

“Tu pôjdem do penzie a aj potom ostanem tu”,

hovorí jeden dozorca. Väzenia sú prudko rastúce a prosperujúce odvetvie národného hospodárstva a podstatne prispievajú do mestskej pokladnice.

Huntsville, ten pekný Huntsville v ešte krajšom Texase v tej osobitne peknej Amerike si nežije zle – zo smrti.

V žiadnom inom štáte sa nepopravuje toľko, ako v Texase a nikde to nerobia usilovnejšie ako v malom idylickom mestečku Huntsville. Je to najlepšie miesto v USA pre výchovu detí, uisťujú domáci; výskyt trestných činov je priam nepatrný, tu ešte každý pozná svojich susedov – a do roka sa popraví 35 odsúdencov.

Smrť je príkazom v tomto pobožnom mestečku so 46 kostolmi, a dôležitý faktor na stranách výdavkov – a pojmov. Pri veľkom počte ľudí,

“ktorí u nás a v celom štáte sedia vo väzeniach, jednoducho potrebujeme trest smrti,”

dôvodí mladý muž, ktorý inakšie rád chodí do kostola. Predseda spolku veteránov je však proti trestu smrtí, lebo injekčnú striekačku považuje za príliš mierny druh trestu. Zlosynov by radšej zobral so sebou do lesa a tam im odrezal prst. Pri opakovaní by bola na rade celá ruka a tak ďalej.

“Ale striekačka nie, to ďakujem, to nie je správne. Lebo previnilci pri čakaní na smrť ešte niekedy objavia boha, stanú sa pobožnými – a potom si už zo striekačky nič nerobia.”

Väzenie má aj vlastné božie pole. Hroby sú zoradené ako na Arlingtonskom cintoríne hrdinov, lenže miesto mien sú tu na kameňoch len čísla. Občas je za číslom veľké X, čo znamená popravu, na ktorú mŕtvy umrel.

Existuje tu aj pár šibnutých, ktorí stávajú varovné stráže pred bránou väzenia a nechcú sa zmieriť s tým, že človek môže zabiť človeka. Čo tí vedia o tom, ako riadne to všetko prebieha pri takej poprave! V prvom rade každý kandidát smrti musí roky čakať na popravu a medzitým mu musí zlyhať každá petícia o milosť. Až potom si smie zaželať posledné jedlo a ešte raz sa sprchovať. Autor reportážneho filmu o Huntsville, Uwe Lothar Muller (TV ARTE, 31.01.00) podáva správu, že odsúdení idú na smrť spravidla čistí po predĺženom šampónovaní. Jeho dej sa obišiel bez deja a morálky; je stručný ako štatistika a aj bez slov žasne nad tým, čo všetko je ľudsky možné. Miestny farár býva pri tom ako svedok z povolania a aj príbuzní toho muža, ktorého kandidát smrti kedysi zabil.

Umiera sa rýchlo; možno ešte jeden hlboký vdych – a už je po všetkom. Pritom je spravodlivosť pomerne lacná: len 86 dolárov a 8 centov stojí posledná striekačka. Huntsville je veľmi pekné mestečko v Texase v USA.

Prameň:Podľa Willi Winkler, “Amerikanische Stadt, in der fleissig hingerichtet wird”, Süddeutsche Zeitung, 31.01.2000.