V sobotu, 13. júna 2026 sme na našich Dňoch humanistov 2026 v Banskej Bystrici slávnostne vyhlásili výsledky celoslovenskej Súťaže esejí súťaže Jána Horárika 2026  študentov stredných škôl. Práve ocenenie mladých autorov esejí tvorilo vrchol nášho stretnutia. Tento rok bolo celkovo ocenených šesť prác, z ktorých tri získali ocenenie Za prvé až tretie miesto v súťaži a tri získali Čestné uznanie Spoločnosti Prometheus za kvalitu a výnimočný obsah svojich prác. V dnešnom článku uvedieme prvé dve eseje, ktoré získali čestné uznanie.

Na Dňoch humanistov 2026 sa zúčastnila so svojimi žiakmi a ich rodičmi aj riaditeľka Gymnázia Jozefa Lettricha v Martine pani PaedDr. Eva Kuková, ktorá takto vysvetlila prečo zapája svojich študentov do súťaží esejí: „Sme samostatné osemročné gymnázium a študujú u nás žiaci od dvanástich do deväťnástich rokov. Sú to deti, ktoré dostali od života veľký dar – sú múdri, šikovní, rýchlo a dobre sa učia. Preto im počas ôsmich rokov v škole chceme poskytnúť druhý dar – dar skúsenosti – aby zažili pocit, keď obdarujú, rozdelia sa, spolupracujú, pomáhajú slabším. Vyvažujeme tlak na výkon posilňovaním empatie, prosociálnosti, ľudskosti a humanizmu… Ide o to, že pre našich žiakov nie je ťažké písať o humanizme, oni sa totiž ním snažia žiť. Veríme, že na základe skúsenosti, ktorú zažijú v našej škole, z nich budú nielen múdri, ale hlavne dobrí ľudia, budú nielen skvelými odborníkmi v rôznych oblastiach, ale aj ľuďmi rešpektujúcimi iných.“

Pani riaditeľka vedie študentov naozaj úspešne, pretože dve z jej študentiek boli medzi ocenenými finalistami súťaže. Esejou jednej z jej študentiek začíname prezentácie všetkých víťazných prác Súťaže esejí Jána Horárika 2026. Dnešné dve uvádzané víťazné eseje sa venovali téme: Byť humanistom v dnešnom svete znamená…

Sme presvedčení, že obe práce mladých autorov dokážu inšpirovať aj nás ostatných v súčasných zložitých časoch. Prajeme vám pekné čítanie a veľa inšpirácie i rozmýšľania nad myšlienkami našich mladých priateľov.

Valéria Kocanová, Gymnázium J. Lettricha, Martin – Čestné uznanie

„Človek je mierou všetkých vecí.“ Myšlienka starogréckeho filozofa Protagora zaznieva naprieč storočiami s takou silou, akoby bola vyslovená práve dnes. Znamená, že pravda a realita sú relatívne, závislé od subjektívneho vnímania, vedomia a pocitov jednotlivca. V čase, keď svet pulzuje v rytme technológií, neustáleho výkonu a nekonečného toku informácií, sa človek často stráca vo vlastnom diele. Žijeme v období, keď dokážeme poslať správu na druhý koniec planéty za zlomok sekundy, no neraz nedokážeme nájsť slová pre človeka sediaceho vedľa nás. Moderný svet rastie do výšky ako sklenené mrakodrapy veľkomiest, no jeho základy sa niekedy nebezpečne vzďaľujú tomu najpodstatnejšiemu. Ľudskosti.

Práve preto byť humanistom v dnešnom svete znamená viac, než len poznať význam slova z učebnice literatúry či dejepisu. Znamená to niesť v sebe vedomie, že človek nie je číslo, výkon ani výsledok algoritmu, ale jedinečná bytosť s dôstojnosťou, citmi, snami i bolesťou. Znamená to zachovať si schopnosť vidieť človeka tam, kde ho spoločnosť často premieňa na prostriedok.

Dnešná doba pripomína rieku, ktorá tečie čoraz rýchlejšie. Všetko sa zrýchľuje. Správy, rozhodnutia, vzťahy, úspechy aj pády. Sme tlačení do neustáleho pohybu, akoby zastavenie znamenalo prehru. Hodnota jednotlivca sa meria známkami, kariérou, platom, popularitou na sociálnych sieťach, či počtom ľudí, ktorí sledujú jeho život cez obrazovku. V tomto svete čísel sa ľahko zabúda, že za každým výsledkom stojí živý človek.

Stačí sa pozrieť na dnešných mladých ľudí. Od detstva počúvajú, že musia byť najlepší, mať výborné známky, úspechy v súťažiach, perfektne naplánovanú budúcnosť. Na prvý pohľad to pôsobí ako motivácia, ale často sa za tým skrýva obrovský tlak. Mnohí sa boja zlyhania viac než samotného neúspechu. Akoby jediná chyba mohla rozhodnúť o hodnote ich života. Humanizmus však pripomína, že človek nie je definovaný svojimi pádmi ani výsledkami. Jeho hodnota je oveľa hlbšia a nezávisí od známky na vysvedčení či od úspechu v očiach spoločnosti.

Humanista odmieta merať hodnotu človeka tabuľkami a štatistikami. Vidí v ňom niečo, čo sa nedá spočítať. Charakter, svedomie, schopnosť cítiť a tvoriť dobro. Skutočná veľkosť človeka nespočíva v tom, koľko dosiahol, ale v tom, kým sa stal.

Jedným z najvýraznejších prejavov humanizmu je empatia. V dnešnej spoločnosti, ktorá je paradoxne čoraz viac prepojená a zároveň čoraz osamelejšia, má schopnosť vcítiť sa do druhého cenu zlata. Ľudia si často vymieňajú slová, no málo si odovzdávajú porozumenie. Počúvajú, ale nepočujú. Vidia, ale nevnímajú.

Byť humanistom znamená načúvať aj tomu, čo nie je vyslovené nahlas. Strachu ukrytému za úsmevom, únave skrytej za mlčaním, bolesti utajenej za zdanlivou ľahostajnosťou. V časoch vojen, sociálnych kríz, rastúcej chudoby či psychických problémov mladých ľudí sa práve empatia stáva jednou z najsilnejších foriem odporu voči odcudzeniu. Niekedy totiž svet nemenia veľké revolúcie, ale malé ľudské gestá. Podaná ruka, obyčajné „ako sa máš?“ či schopnosť zostať pri niekom, keď všetci ostatní odchádzajú.

Obzvlášť výrazne sa to ukazuje aj na sociálnych sieťach. Tie mali ľudí spájať, no často ich ešte viac izolujú. Mnohí vytvárajú obraz dokonalého života, v ktorom niet miesta pre slabosť, smútok ani neistotu. Za usmiatymi fotografiami sa však často skrýva osamelosť a pocit, že človek nikdy nie je dosť dobrý. Humanista dokáže vidieť za túto masku. Chápe, že človek potrebuje byť prijatý aj so svojimi nedokonalosťami, pretože práve tie z nás robia ľudí.

Humanizmus však nie je len o cite. Je rovnako aj o rozume a zodpovednosti. Dnešný svet je zaplavený informáciami. Pravda sa často stráca v hluku názorov, poloprávd a manipulácií. Sociálne siete vytvorili priestor, v ktorom môže každý hovoriť, no nie každý hovorí pravdivo. Slová sa stali zbraňou. Dokážu budovať, ale aj ničiť.

Humanista preukáže schopnosť v tomto priestore hľadať pravdu. Neuspokojiť sa s prvým dojmom, nepodľahnúť davu a mať odvahu premýšľať samostatne. Kritické myslenie je dnes rovnako dôležité ako súcit, pretože bez pravdy sa ľudskosť mení na prázdne gesto.

Veľkou skúškou humanizmu je aj schopnosť prijímať odlišnosť. Súčasná spoločnosť je mozaikou kultúr, jazykov, názorov a životných príbehov. Každý človek je iný, a práve v tejto rozmanitosti spočíva krása ľudstva. Humanista nehľadá dôvody na rozdelenie, ale na pochopenie. Neodsudzuje človeka pre jeho pôvod, vieru, vzhľad či názor.

Tolerancia však neznamená súhlasiť so všetkým. Znamená rešpektovať právo druhého existovať ako rovnocenná ľudská bytosť. V dobe, keď sa spoločnosť často triešti na tábory a ľudia sa definujú skôr tým, proti komu stoja, než tým, za čo bojujú, je humanizmus mostom ponad tieto priepasti.

Mimoriadne dôležitý je aj postoj k slabším. Skutočná vyspelosť ľudstva sa neukazuje v bohatstve či technologickom pokroku, ale v tom, ako sa správa k tým, ktorí pomoc potrebujú najviac. K starým ľuďom, chorým, sociálne slabým, ľuďom so zdravotným znevýhodnením či k deťom, ktoré ešte len spoznávajú svet.

Humanizmus znamená neodvrátiť pohľad od utrpenia. Znamená nenechať cudziu bolesť stať sa kulisou každodennosti. Ľahostajnosť je tichým nepriateľom ľudskosti, pretože zlo často nezačína nenávisťou, ale práve mlčaním.

Dejiny nám opakovane ukázali, kam vedie strata ľudskosti. Vojny, totalitné režimy či genocídy nezačínali vždy zbraňami. Často začínali tým, že jedna skupina ľudí prestala vnímať inú skupinu ako rovnocenných ľudí. Keď sa človek stane iba číslom, nálepkou alebo nepriateľom, vzniká priestor pre krutosť. Humanizmus je preto aj ochranou pred opakovaním minulosti. Je pripomienkou, že ľudská dôstojnosť musí zostať nedotknuteľná.

Dôležitým rozmerom humanizmu je aj vzdelanie. Skutočne vzdelaný človek nie je ten, kto ovláda najviac faktov, ale ten, kto svoje vedomosti premieňa na múdrosť. Vedomosti bez morálky môžu byť nebezpečné. Rozum bez svedomia môže vytvárať stroje, ktoré budú slúžiť moci namiesto človeka.

V tomto smere je súčasnosť obrovskou výzvou. Umelá inteligencia, digitálne technológie a automatizácia menia svet rýchlejšie než kedykoľvek predtým. Stroje dokážu počítať, analyzovať a rozhodovať. Nedokážu však cítiť súcit, niesť morálnu zodpovednosť ani pochopiť hĺbku ľudského utrpenia. Práve preto musí byť technický pokrok sprevádzaný humanistickým myslením. Pokrok bez ľudskosti je ako loď bez kompasu. Môže sa pohybovať rýchlo, no bez smeru.

Humanistický prístup predstavuje aj odvahu. Odvahu postaviť sa proti nespravodlivosti, šikane, nenávisti a ponižovaniu človeka. Nie vždy je jednoduché ozvať sa. Mlčanie býva pohodlné, bezpečné a často aj spoločensky výhodné. No práve v tichu často rastie to, čo neskôr prerastie do veľkých krívd.

Humanista má odvahu povedať nie tam, kde ostatní mlčia. Má odvahu stáť na strane pravdy, aj keď je v menšine. História opakovane potvrdila, že svet nemenili tí, ktorí sa prispôsobili, ale tí, ktorí si zachovali svedomie.

Humanizmus sa však nezačína vo veľkých činoch. Začína sa v každodennosti. V spôsobe, akým sa správame k spolužiakom, rodičom, učiteľom, cudziemu človeku na ulici. V schopnosti poďakovať, ospravedlniť sa, pomôcť bez očakávania odmeny. Veľké hodnoty sa mnohokrát ukrývajú v malých skutkoch.

Možno práve v tom spočíva podstata byť humanistom. Nezabudnúť byť človekom ani vo svete, ktorý nás často núti byť iba výkonnými jednotkami.

Naša generácia vyrastá v čase obrovských možností, ale aj veľkých skúšok. Budúcnosť sveta nebude stáť len na technológiách, ekonomikách a politických rozhodnutiach. Bude stáť predovšetkým na tom, akí ľudia ju budú tvoriť. Svet nepotrebuje len odborníkov, ktorí vedia, ako veci fungujú. Potrebuje ľudí, ktorí vedia, prečo majú fungovať v prospech človeka.

Byť humanistom v dnešnom svete znamená niesť v sebe svetlo aj v časoch, keď sa okolo rozlieva tma ľahostajnosti. Znamená to veriť, že ľudskosť nie je slabosťou, ale silou. Že súcit nie je prejavom bezmocnosti, ale odvahy. A možno práve od toho závisí budúcnosť sveta. Nie od toho, aké stroje dokážeme vytvoriť, ale od toho, či si popri nich dokážeme zachovať srdce.

A ak sa raz dejiny opýtajú, čo nás zachránilo, odpoveď nebude v strojoch ani pokroku, ale v tichej sile ľudskosti, ktorú sme si dokázali uchovať aj v časoch, keď sa ju svet snažil umlčať.

Adam Dolinský, Stredná priemyselná škola stavebná, Prešov – Čestné uznanie

Čo vlastne znamená byť humanistom v dnešnej dobe či vo všeobecnosti? Vo všeobecnosti byť humanistom znamená, vybíjať slovo slovom. Bez toho, aby niekto utrpel poníženie. Lebo humanizmus je o nás. Ale to slovo, humanizmus, ukrýva jemnosť a krehkosť človeka s hlbokou túžbou po zistení. Prelínajúca sa s búrlivosťou nálady. Aby sme sa stali humanistami musíme si vytvoriť štyri steny. Jedna stena založená na poznatkoch a vedomostiach. Druhá stena opisuje našu vieru v úspech či Boha. Tretia stena opisuje pravidlá ľudskosti a morálnych pravidiel. Posledná stena opisuje náš charakter, naše nálady, názory ba až ideológie. No a humanista musí predchádzať zo strany na stranu, aby udržal rovnováhu. Neporušil pravidlá a svoje vlastné názory.

Byť humanistom v dnešnej dobe to je umenie,  až záhada. Veď doba sa mení a ľudia s ňou. Ale ak humanista niečo zmení, musí sa niečo stratiť. A ako  hovorí existencializmus, život je voľba.

Ak sa zmeníme a konáme, musíme niečo stratiť prípadne sa niečoho zriecť. Buď utrpí stratu jedna zo stien alebo všetky, výber je na nás. Byť človekom je ľahké ale humanistom ťažké.

Humanista sa zaoberá filozofiou sveta, zrodom človeka, ale aj jeho túžbami.

A ak píšeme. tak píšeme o nás, o slobode. Ale sloboda je čiastočným problémom.  Lebo veľká sloboda nám dáva až príliš veľa možností a to vedie ku kolapsu, bez výsledku či rozhodnutia. Tento jav by sa dal popísať aj ako paradox voľby opísal ho BarrySchwartz.

Ale zaujímavé je, že aj keď si vyberieme, tak potom ešte dlho premýšľame, či sme urobili správne rozhodnutie. Väčšina zo štúdií ukázala, že úplná sloboda vedie k úzkosti a nečinnosti.

Preto ako humanisti musíme mať štyri steny, lebo ak si určíme štruktúru, máme cieľ. Tak cieľ nás chráni pred úplnou slobodou.

Tento fakt opísal aj Erich Fromm v jeho diele, napísal o tom, že nám chýba sloboda tvorby a zmysluplného života. Vzniká strach z prázdnoty a ten spôsobuje to, že sa radšej prispôsobíme konformite alebo spadneme do pasivity.

Humanista objavuje, to je jeho zmysel.

Humanista nemusí písať knihy, či články, stačí, aby sa kochal krásou života. A práve tu prichádza vnútorný boj, keď človek dosiahne pokoj hľadá chaos. No a definícia chaosu humanizmu je v hĺbke možností, ktoré vždy znejú rovnako ale sú iné.

Chaos vo filozofii ľudskej mysle má viacero dôvodov, ale pre mňa najznámejší je v tichu, pokoji, kde sa ukrýva strach z neznáma. Pointou faktu je, ak dosiahneme pokoj, tak sa začneme báť zodpovednosti, a tak vytvárame chaos, prípadne si ho nájdeme pri niekom. Tento fakt definoval Kierkegaard. Ďalším, ktorý sa vyjadril na túto tému bol Blaise Pascal tvrdil, že nešťastie ľudí plynie z tohto, že nie sme schopní byť v pokoji osamote.

Chyba ľudí a humanistov v dnešnej dobe. Zamerali sme sa na moc, nie na to, čo je podstatné, mali by sme riskovať, objavovať, nie byť ale žiť, lebo život humanistu je o kráse z ľudí nie vecí.

V dnešnej dobe objavujeme, len aby sme vlastnili, nie aby sme sa kochali krásou. V minulosti ľudia tvorili umenie, ale dnes je iba majetok meradlom úspechu a to je zlé, lebo aj malý obraz či jediná veta má nevyčísliteľnú hodnotu pre autora.

No plusom je, že sa viac  dnes hovorí o slobode rovnosti a reálne sa s tým niečo robí. Ale zas neobdivujeme prírodu tak, ako by sme mali, možno pretože stráca  krásu?

A naša vďačnosť žiadna. Pravý humanista sa kochá a obdivuje prírodu pričom zisťuje dôvody. Veci odôvodňujeme a prerátavame, aby sme to pochopili. Ale čo ak je krása v neistote či v hlúposti? No ako povedal  FrancisBacon, čim viac dejov v prírode objavíme a objasníme, tým viac odvetví matematiky budeme nútení používať.

Pokúšame sa objasniť jednu vec, ale aj tak ju urobíme zložitejšou, tam je hranica, či je zbytočné to vysvetľovať. Ale vysvetľovanie je tiež zmyslom humanizmu, vysvetľujeme ľuďom deje, akoby sme to hovorili samým sebe, a neberieme do úvahy, aké to bolo, keď sme to tiež nevedeli a nerozumeli sme tomu. A to vyzerá, ako keď hlupák učí hlupáka, nič ho nenaučí. Ľudia v dnešnej dobe nosia masky, za ktoré sa skrývajú. ale humanista by nemal nosiť masku, mal by brať realitu taká, aká je ale  na rozdiel od realistu by sa mal spoliehať na seba, a na to, že realitu je schopný  zmeniť.

Humanisti nekomplikujú, nenosia pomyselnú masku, ale podľa jednej humanistickej filozofie, ten kto komplikuje zakrýva fakt, že je osamelý a smutný. Tento fakt sa nazýva intelektualizácia, prekrývame si tvár pomyselnou maskou, aby sme necítili. Tento jav definovala aj Anna Freud. Týmto faktom sa tiež zaoberal aj Jean-Paul Sartre a tvrdil, že ľudia si komplikujú život, aby sa vyhli pravde.

Byť humanistom neznamená byť realistom, mnohí ľudia si to mýlia. Problémom ľudí je, že sú prázdni realisti, neprejavujú  radosť ani úsmev. Nie sú humanisti, lebo humanista sa na teba usmeje. No a teraz si spomeňte, kedy ste sa naposledy usmiali na niekoho len tak pre radosť. Patríte k nim? Ste humanisti či realisti? Lebo byť humanistom neznamená iba odôvodňovať, skúmať a držať sa ľudských práv, treba aj byť človekom.

Prejaviť ľudskosť. Nie sme stroje a každý robí chyby. Ale čo ak si ľudskosť niekto nezaslúži? Možno to je iba v nás, že sa delíme? Došli sme k presvedčeniu, že niekto je menej človek ako my?

Túto tému spracoval Edward Albee v divadelnej hre Príbeh zo zoo, kde Jerry túži po ľudskosti, dotyku humanizmu, ale je presvedčený, že si ľudskosť nezaslúži, ale snaží sa rozprávať s mužom vedľa neho. Peter má svoju bublinu a ignoruje ho. Jerry konflikt vyhrotí  do súboja, kde Jerry, vytiahne nôž a hodí ho Petrovi, aby bojoval. Peter nôž zodvihne a Jerry sa úmyselne nabodne na nôž, dosiahol ľudský dotyk, ale v zlej chvíli, Peter ho sleduje a pomaly praská jeho bublina. Príbeh poukazuje, na ľudskú ľahostajnosť a ukazuje, ak ľudia spolu nekomunikujú môže aj náhodné stretnutie skončiť tragicky. Máme morálne a ľudské pravidlá a aj tak sa prispôsobujeme spoločnosti, tak ako napísal Friedrich Nietzsche, keď zabiješ švába si hrdina, ale keď motýľa, si zlý ba až zločinec. Morálne pravidlá majú vzhľadové kritéria a to je zlé. A ako ľudia mali by sme sa učiť na našich chybách. Málokto sa z chýb učí. Ako hovorí výskum profesorky Ayelet Fishback, neúspech zraňuje naše ego a to vedie k tomu, že sa prestaneme snažiť  a venovať pozornosť dôvodu, prečo to nevyšlo.

Stať sa humanistom, znamená vážiť si čas. Čas, to je priepasť, keď  ho netreba máš ho veľa, ale keď  ho potrebujeme máme ho málo. Je to ako sledovanie vtáka, vrany napríklad. Humanista sa pozrie a chce vedieť, prečo vrana lieta a ako lieta? Realista vidí iba činnosť. Autor romantizmu sa zamyslí nad tým, aké to je byť vranou. Zložito povedané sú tieto myšlienky rozdielne, ale v jednoduchosti sú rovnaké.

No a humanista by mal vidieť svet rôznymi pohľadmi. Lebo všetci sme rovnakí, ale aj nie. Toto zdôraznil Jean-Paul Sartre, napísal, že každý je úplne jedinečný, pretože si jedinečnosť vytvárame rozhodnutiami. Ale treba aj byť ľudský.

Ľudskosť nás delí. A ako sa môžeme nazývať ľuďmi, ak ju nemáme a vôbec ako môžeme byť humanistami? Lebo humanizmus prináša emócie a tie sú umením chaosu. Odôvodňujeme deje, aby sme nevideli pravdu. Pravdu? To, že humanisti nie sú už medzi nami. Lebo zdolávame krízu hodnôt, lebo strácame zmysel života.

Byť humanistom v dnešnej dobe znamená správať sa ľudsky, veriť v seba samého a rešpektovať iných a ich názory. Život  humanistu by mal byť organizovaný chaos, lebo bez chaosu by bol bláznom v pokoji. Tiež by mal mať určené hranice slobody, neviditeľné múry, ktoré bránia pádu do nekonečna možností. Byť humanistom je ťažké, ale nie je to nemožné, stojí to za to, ale má to nejakú cenu. Lebo musíme prekonať svoju hrdosť a ego, aby sme sa stali pravou verziou seba, humanistom. Ale aj tak sa ma mnohí pýtajú prečo chcem byť humanistom? Ale ja len chcem byť človekom, takým, aby som zlepšil náladu smutnému a šťastného utopil v radosti.