Vo štvrtok, 26. Júna 2025 sme zverejnili prvé dve eseje študentov stredných škôl z celoslovenskej Súťaže esejí Jána Horárika 2025, ktoré získali Čestné uznanie Spoločnosti Prometheus za kvalitu a výnimočný obsah svojich prác. Dnes by sme vám, vážení a milí priatelia radi odprezentovali ďalšie dve víťazné práce. Ako prvú uvedieme esej Lucie Tomovej, ktorá získala tretie miesto. Po nej vám predstavíme esej Margaréty Krugovej, držiteľky druhého miesta. Obe vo svoje eseji odpovedali na otvorenú tému Byť humanistom v dnešnom svete znamená… Sme presvedčení, že obe práce mladých autoriek dokážu inšpirovať aj nás všetkých v súčasných zložitých časoch. Prajeme vám pekné a príjemné čítanie i rozmýšľania nad ním.

Predsedníčka poroty celoslovenskej Súťaže esejí Jána Horárika PaedDr. Jana Borguľová oznamuje výsledky súťaže. Na fotografii zľava: Lucia Tomová, Margaréta Krugová, Bianka Regešová a Karin Műllerová.

Lucia Tomová, Stredná odborná škola masmediálnych a informačných štúdií v Bratislave – 3. miesto

Žijeme v dobe, keď nás neustále sprevádza strach, že sa minulosť zopakuje. Práve na východných hraniciach čelíme najväčšiemu nepriateľovi humanistickej filozofie – vojne. A nielen tam, pazúre bojov sa zatínajú po celom svete. Sudán, Palestína, Mjanmarsko…

Zoznam je dlhý, no ešte dlhší je ten, ktorý obsahuje mená nevinných obetí, ktorých krv sa prelieva každý deň. Minulý rok zaznamenal najviac ozbrojených konfliktov od čias druhej svetovej vojny, čo len dokazuje, ako rýchlo sa zabúda na humánnosť, keď politické záujmy preberú kontrolu. Predčasne ukončené životy zabilo sebectvo, túžba po moci a nenávistné ideológie.

A práve preto, v čase globálnych konfliktov, je zásadné sa vrátiť k základným hodnotám humanizmu. Predstavuje slobodu a rovnosť všetkých ľudí. Jeho podstatou je viera, že náboženstvo, rasa či národná príslušnosť neurčujú hodnotu človeka, ale jeho činy a postoje. Humanista nerozdeľuje ľudí podľa pôvodu či viery. Uvedomuje si, že skutočná sila nespočíva v zbraniach a násilí, ale v empatii a spolupráci.

Byť humanistom znamená neuzatvárať sa do vlastných problémov, neupadať do individualizmu a nemyslieť len na osobné blaho, ale na dobro celej spoločnosti. „Vždy som sa bál rozhnevať rozum, ale nikdy nie jednotlivcov.“ Nikdy nevieme, kedy sami budeme potrebovať pomoc – či už azyl v cudzej krajine alebo finančnú podporu. Humanista neuteká pred konfliktom, no zároveň si nevyberá strany. Neznamená to byť naivný či ignorovať realitu. Práve naopak – znamená to snažiť sa porozumieť, hľadať pravdu a pripomínať si, že za každou vojnou stoja konkrétni ľudia, ktorých životy sú nenávratne poznačené.

Humanista rieši, pomáha a šíri ideu v súlade s tým, čo nebude viesť k ďalšiemu utrpeniu. Bojuje proti nenávisti, predsudkom, diskriminácii a genocídam, najmä v časoch, keď máme sklon slepo dôverovať moci v nádeji, že konflikty skončia. Mier však nefunguje na princípe autority, ale pramení z bežnej, no často chýbajúcej vlastnosti – ľudskosti. Tá sa skrýva v každodenných maličkostiach – v podaní pomocnej ruky, úsmeve na ulici či obyčajnej slušnosti. Napriek presvedčeniu, že dnešný svet ovláda cynizmus a chladný pragmatizmus, práve humanistické zmýšľanie môže byť odpoveďou na to, ako si zachovať túto dôležitú vlastnosť a budovať lepšiu budúcnosť. Veď nezabúdajme: „Človek nech je pre človeka všetko… Človek je stvoriteľom svojho sveta.“

Jediná známa fotografia amerického advokáta, prezývaného Veľký agnostik, Róberta Greena INGERSOLLA pri verejnom prejave. Igersoll získal veľkú reputáciu v USA v druhej polovici 19. storočia vďaka obhajobe a propagácii slobodomyseľnosti a agnosticizmu. Bol známy kreatívnymi argumentmi ako napríklad: „Budem žiť podľa štandardov rozumu a ak ma myslenie v súlade s rozumom privedie do zatratenia, potom pôjdem s rozumom do pekla a nie do neba… Ruky, ktoré pomáhajú, sú oveľa lepšie ako pery, ktoré sa modlia.“ Bližšie sa o ňom dočítate v knihe Sarah Bakewellovej Humanizmus. Fotografia zdroj: Múzeum rodiska Róberta Greena Ingersolla, Wikimedia Commons.

Markéta Krugová, Stredná zdravotnícka škola v Liptovskom Mikuláši – 2. miesto

…mať vieru. Myslím tým vieru v spôsob života a myslenia, ako aj vieru v to, že každý človek má svoju hodnotu. Humanistu vnímam ako človeka empatického, slušného a férového, ktorý verí v ľudskosť a v spravodlivosť. Verí, že človek má právo žiť dôstojne, slobodne, má právo byť rešpektovaný, pochopený a verí v právo na pomoc, podporu a spravodlivé zaobchádzanie. Humanista si váži ľudí takých akí sú, bez ohľadu na ich rasu, vieru, vek, pôvod či výzor. A presne takto vnímam aj samú seba. V tejto eseji sa zamýšľam nad tým, kto je humanista a čo to znamená pre mňa, študentku zdravotníckej školy. Ako túto problematiku vnímam v dnešnom svete, prečo je človek humanista dôležitý, a aké miesto má v zdravotníctve a každodennom živote…? Na tieto otázky sa pokúšam hľadať odpovede.

V dnešnej spoločnosti tieto morálne hodnoty ľudskosti nie sú až takou samozrejmosťou. Moderný svet plný technológií, rýchleho tempa a neustáleho tlaku nám čoraz častejšie ponúka ľahostajnosť, povrchnosť, nepochopenie či dokonca ľudskú krutosť. Komunikácia sa vytráca z osobnej roviny a presúva sa do virtuálneho priestoru, kde sa ľudia skrývajú za anonymitu, konšpirujú a ubližujú. Vidíme to opakovane na príkladoch diskriminácie, nenávistných prejavoch, extrémizme, ale aj v anonymite v mestách, osamelosti seniorov, chudobe, ignorancii či nedostatočnej starostlivosti o slabších a zraniteľných. Dôležitejšie ako charakter je to, ako vyzeráme na sociálnych sieťach. V dnešnom svete, kde ľudia viac pozerajú do mobilov ako do očí druhých, kde si niekedy skôr všimneme chybu ako dobrý skutok, je byť humanistom veľmi výnimočné. Ale zároveň je to aj veľmi dôležité, pretože dnešný svet potrebuje ľudí, ktorí sú ochotní pomôcť a neodsudzovať. Potrebuje ľudí, ktorí sa zastavia a prejavia záujem, pomoc alebo aspoň pochopenie.

Ako študentka Strednej zdravotníckej školy v Liptovskom Mikuláši sa denne učím o ľudskom tele, chorobách, ale aj o starostlivosti a empatii. Uvedomujem si a cítim potrebu, nazvem to aj dôležitosť, byť ľudská. Každý deň sa stretávam s témami ako je pomoc, starostlivosť, choroba, utrpenie či neúcta. V každej z týchto tém je však potrebný súcit. Je dôležité vedieť, ako pristúpiť k človeku s rešpektom a bez predsudkov. Vidieť v ňom viac ako len pacienta. Vidieť v ňom človeka, ľudskú bytosť, ktorá si zaslúži úctu, empatiu a pomoc, pretože aj on cíti, má strach, bolesti, sny a nádeje – rovnako ako ja. Dôležité je podať pomocnú ruku, usmiať sa… alebo byť len ticho a počúvať.

Naše pani učiteľky nám často zdôrazňujú, že dobrý zdravotník nie je len ten, kto ovláda odborné vedomosti, ale najmä ten, kto má srdce na správnom mieste. A práve takýto humanistický prístup dáva môjmu štúdiu hlbší zmysel a rozmer. Už viem, že moja budúca profesia nie je len o odborných vedomostiach, ale najmä o ľudskom prístupe. Je to niečo, čo chcem žiť – v škole, na praxi, v rodine, medzi priateľmi a aj v budúcom zamestnaní. Ako budúca zdravotníčka či možno lekárka viem, že bez humanizmu by moja práca – moje poslanie – stratila zmysel. Zdravotná starostlivosť už nemôže byť len o výkone, diagnózach či liekoch. Je to predovšetkým o človeku – o jeho strachu, bolesti, neistote či nádeji. Pacient nie je len ,,prípad, číslo“, ale osobnosť, ľudská bytosť s vlastným príbehom. Humanistický prístup má znamenať, že k pacientom treba pristupovať s empatiou, trpezlivosťou a rešpektom. Preto sa pacient, ktorý cíti, že sa k nemu správame s porozumením, zotavuje rýchlejšie nielen telesne, ale aj duševne.

Humanizmus sa prejavuje aj v maličkostiach. Niekedy stačí drobný skutok, ktorý však pre niekoho môže znamenať veľmi veľa. Napríklad, keď pustím staršieho človeka sadnúť si v autobuse, či keď sa prejdem so starou mamou po záhrade, alebo, keď sa postarám o spolužiačku, ktorá sa necíti dobre, keď sa zastanem šikanovaného spolužiaka, keď neodsúdim niekoho len preto, že má iný názor či vieru. Jednoducho byť láskavý a nápomocný tam, kde ostatní sú ľahostajní.

Ako malá slečna som často chodila na liečenie. Už vtedy som pomáhala maminkám s chorými detičkami na vozíčkoch hrať sa s nimi, zabávať ich a sprevádzať. Niektoré nevedeli rozprávať, nevedeli hýbať rukami ani nohami, ale tešili sa z každej maličkosti, dotyku či z mojej prítomnosti, ktorá bola pre nich zaujímavým spestrením dňa. Bola to pre nich pozitívna zmena a aj pre mňa to vtedy znamenalo príjemne vyplnený čas a necítila som sa osamelá a smutná. Až teraz, s odstupom času si uvedomujem, že naozaj stačí byť prítomná, počúvať, chytiť za ruku a sprevádzať. Jednoducho prihovoriť sa a byť ľudský. Napríklad aj takým spôsobom, ako to robia klauni v nemocniciach. Myslím si, že oni sú skutoční humanisti. Ich práca je rovnako dôležitá ako práca lekárov, len ju robia iným spôsobom. Ich úlohou nie je dávať lieky, ale rozdávať úsmev, smiech a radosť. Ich cieľom nie je len rozosmiať deti, dospelých či seniorov, ale navodiť príjemnú atmosféru, aby sa pacienti aspoň na chvíľu cítili lepšie.

Z vlastnej skúsenosti viem, aké je náročné prostredie nemocnice. Aj mne tak pomohli, keď som po operácii ležala v bolesti a oni mi aspoň na malú chvíľu pomohli na ňu zabudnúť. Priniesli mi to, čo sa nedalo zmerať ani predpísať  – ľudské teplo a emóciu. Nemocniční klauni ponúkajú tú pravú ,,medicínu“ pre deti, ktoré sú choré a boja sa. Mnohým deťom sa vďaka nim uľaví, rozptýlia sa a cítia sa viac ako deti a nie ako pacienti. Pomáhajú zvládnuť ťažké chvíle, ako je bolesť, strach, smútok a odlúčenie od rodičov. Robia to nenúteným humorom, láskavosťou a empatiou – a to sú presne tie hodnoty, ktorými sa vyznačuje človek humanista. Aj keď nie sú lekári, ich prítomnosť má obrovský význam pre psychiku pacienta, a to môže ovplyvniť aj jeho fyzické zdravie. Svojím humorom dokážu vytvárať príjemnú uvoľnenú atmosféru, dokážu znížiť stres a pomôcť tak detičkám, rodičom či seniorom cítiť sa lepšie. Nepýtajú sa, kto má akú diagnózu a odkiaľ je. Vidia v pacientovi dieťa, ktoré potrebuje trochu lásky, pozornosti a veselosti.

Preto si myslím, že klauni v nemocniciach sú naozajstní humanisti. Vnášajú svetlo tam, kde je tma, a úsmev tam, kde by sme ho cez slzy v očiach vôbec nečakali. Majú srdce na správnom mieste a ich práca dokazuje, že aj humor môže liečiť nielen telo, ale aj dušu. Vďaka takýmto ľuďom je zdravotníctvo ľudskejšie a svet okolo nás o niečo krajší a veselší. Práve preto si ich práca zaslúži veľký rešpekt a uznanie.

Byť humanistom pre mňa ešte znamená podporovať rovnosť a byť ochotný stáť na strane slabších. Všímať si tých, ktorí potrebujú pomoc, hovoriť s nimi a hľadať možnosti pomoci, neostať slepý voči nespravodlivosti. Nebáť sa povedať ,,nie“ nenávisti, šikane, násiliu, extrémizmu či neúcte. Znamená to mať odvahu myslieť vlastnou hlavou a konať podľa svedomia. Všímať si tých, ktorí potrebujú pomoc, znamená nielen veriť v dobro a silu človeka, ale konať – konkrétne, citlivo, ohľaduplne a hlavne zodpovedne. Humanista sa nenechá strhnúť davom, ktorý šíri nenávisť alebo výsmech. Vie sa postaviť aj za cenu toho, že bude stáť proti väčšine.

Áno, ja už viem, že byť humanistom a pomáhať je moje poslanie. A toto poslanie vnímam ako hlas láskavosti a pochopenia tam, kde sa kričí a vystierajú sa ruky pomoci vo svete, ktorému sa často iní odvracajú chrbtom.

Som presvedčená, že humanizmus je viera. Viera v lepšieho samého seba, viera v láskavejší a humánnejší svet okolo nás. Je to cesta, ktorá nebola a nebude vždy ľahká, ale je správna. Ak sa po nej vyberiem ja, môžem meniť svet okolo seba a to kúsok po kúsku, človeka po človeku. Ak sa po nej vyberieme viacerí, svet bude určite lepším miestom pre všetkých.