Christian de Brie

Okolo dvesto miliónov obetí: to je len približný odhad počtu obetí masakrov na zemeguli v priebehu 20. storočia. Hrôzyplná bilancia na analýzu a pochopenie. Historici, ale aj juristi, sociológovia a politológovia však nečakali na koniec tisícročia a pustili sa do práce.

Prvé pokušenie, ktorému sa ťažko odolá, je hierarchizovať/odstupňovať hrôzu; podľa cieľov, ktoré sledovali kati/vrahovia, podľa počtu mŕtvych, metód vyhladzovania a historických súvislostí: genocídy, zločiny proti ľudskosti, vojenské zločiny a iné „hromadné masakry”.

Z tohto hľadiska sa zavraždenie šiestich z jedenástich miliónov európskych Židov v rokoch 1941-1945 nacistickým Nemeckom a za spolupráce s jeho spojencami skoro jednohlasne, aspoň na Západe, považuje za „zločin zločinov”, ktorý sa nedá prekonať a nemá v ľudských dejinách obdobu. Istotu potvrdzuje najmä od 1960-tych rokov množstvo svedectiev, filmov a štúdií, ktoré po desiatkach, ba stovkách, rok čo rok zaberajú čelnú stenu javiska. Nehrozí riziko zasýtenia výskumných priestorov na škodu všetkých ostatných „zločinov”?

V mene čoho by sa dalo vytknúť tým, čo sa zasväcujú štúdiu a zachovaniu pamiatky na vyhubenie európskych Židov, že to robia? Zaujímavejšie by bolo vedieť, prečo neprejavili a neprejavujú historici taký záujem o obete a vrahov množstva iných, zabudnutých, tajených, ba aj zapieraných a ospravedlňovaných masakrov.

Dve hamburské rodiny

A keď to už robia, je to len zriedka bez politických a ideologických zámerov. Nálepka „genocída” sa stala najvyšším stupňom ľudskej hrôzy a inštrumentalizuje sa v rozličných situáciách. Pripísať alebo odpísať štatút genocídy masakrom, ktorých sa dopustila nejaká vláda, stačí na to, aby sa bez pardonu odsúdila, či aby sa jej pripísali poľahčujúce okolnosti, aby sa zachovala pamiatka obetí a dalo sa im právo na odškodnenie, či aby sa na nich zabudlo. Ale je osud hamburskej židovskej rodiny, zavraždene v plynových komorách a spálenej v osvienčinských peciach hroznejší ako osud ich susednej rodiny, ktorá zahynula udusením žeravým dychom fosforových bômb zhodených anglo-americkými letcami a zuhoľnatela v leteckom kryte, kde hľadala záchranu? Dá sa povedať, že inokedy jedna strana mala „šťastie”, že unikla genocíde, kým druhá mala „pech”, že jej neunikla? Ak sa majú rozdielne posudzovať tí, čo sú za niečo zodpovední, dá sa hierarchizovať hrôza obetí?

Vieme, že prívlastok „holokaust” sa oddávna používa, a to najmä na definitívne odsúdenie Sovietskeho zväzu – kladúc znamienko rovnosti medzi nacizmus a stalinizmus – a maoistickej Číny. (1). V tom množstve názorov išli niektorí historici tak ďaleko, že hlásali, že každé revolučné hnutie, namierené proti panujúcemu poriadku, nevyhnutne viedlo k totalitarizmu a nieslo v sebe zárodky genocídnych praktík. Ľahko sa dá uhádnuť, komu osožia práce takýchto historikov. Inštrumentalizácia nálepky „genocída” vedie takto k banalizácii zločinu, nakoniec aj toho, ktorý podstúpil židovský národ. Aj tu sa dá uhádnuť, koho poteší táto úchylka.

Aby sa vyhlo juristickej výluke a osídlam politickej a ideologickej inštrumentalizácie, hľadala sa sociologická, neutrálna a globalizujúca koncepcia. Jacques Sémelin navrhuje po podrobnom rozbore látky, aby sa pojem „hromadný masaker” priznal „organizovanému procesu vraždenia civilov, cieliacemu na osoby aj ich majetok” a zameranému na podrobenie alebo vyhubenie postihnutej skupiny. (2) Keďže je súčasne zakladateľom Elektronickej encyklopédie hromadných násilností, možno predpokladať, že sa bude snažiť vyhnúť osídlam a úskaliam, pred ktorými varuje. Nie je isté, či jeho podujatie nevytvorí viac problémov, ako sa pokúša vyriešiť.

Masakre 20. storočia

Druhé pokušenie, ktorému autori veľmi radi podľahnú, je selektovať masakry, teda vrahov aj obete. Predovšetkým zamerať sa na 20. storočie, hoci aj na úkor predchádzajúcich storočí. S predstavou, že je „vekom extrémov” (4), totalitných štátov a technologických aj byrokratických prostriedkov na masové ničenie, ktoré umožnili nikdy nevídané skazy. Nič však nie je menej isté. Vie sa, že posledná genocída 20. storočia, vraždenie Tutsiov v Rwande, sa udiala vo vidieckej krajine, silne pokresťančenej a bez technologických vymožeností. Za tri mesiace, od apríla do júna 1994, bolo zabitých takmer deväťsto tisíc ľudí; mačety sa ukázali rovnako účinné ako plynové komory alebo vlny bombardovacích lietadiel.

Pokiaľ ide o dvesto miliónov obetí masakrov posledného storočia, predstavujú asi 2 % počtu obyvateľstva, ktoré v tom čase na zemi žilo. Niet pochybností, že porovnateľné percento obetí by sa našlo aj pre predchádzajúce storočia.
Skutočne, masakre zaplavovali svet v každom čase a na všetkých miestach. Katovia a obete sú vždy a všade rovnakí. Nech stačí jeden príklad s dvomi obrazmi.

Limoges, 1370

Mesto Limoges, 19. septembra 1370. Šesť hodín ráno. Cez veľkú dieru v múroch, ktoré mali chrániť mestečko s tri a pol tisíc obyvateľmi, sa rútia útokom vojaci Čierneho princa (anglický vojvodca, syn kráľa Eduarda III., 1330-1376), ktorý dal príkaz vyvraždiť všetko obyvateľstvo, mužov, ženy a deti, a to ako trest za zradu, že jeho chránenec Jean de Cros, miestny biskup, prešiel na stranu francúzskeho kráľa Karola V. Sľubuje, že mu „odreže vajcia”.

Pešo sa valia žoldnieri, lukostrelci, nožiari, hrdlorezi a plienitelia, Angličania, Pikardčania, Bretónci, ku ktorým sa čoskoro pripájajú kopijníci a vojenskí páni so svojimi družinami a zaplavujú mesto, plné jednoduchých ľudí bez akejkoľvek obrany; začína sa metodická masakra, orgie krvi a násilia. Nadarmo ho prosia, Čierny princ povoľuje pokračovať vo vraždení aj v katedrále, kde našlo útočisko asi tristo ľudí. Nasleduje neľútostné a odborné rabovanie a plienenie. K večeru sa zničenie mesta končí jeho požiarom. Posmech a irónia: zradný biskup je medzi tými niekoľkými, ktorým sa podarilo ujsť a zomrie na posteli a s kardinálskym klobúkom; nasadil mu ho jeho limousinský bratranec Roger de Beaufort, zvolený za pápeža (ešte prv, ako sa stal kňazom) s menom Gregor XI. Čo sa týka Čierneho princa, veľkého zabijáka Storočnej vojny, stal sa jedným z najoslavovanejších vrahov anglickej histórie.

Oradour, 1944

Na 20 kilometrov od Limoges leží Oradour-sur-Glane. Je 10. júna 1944, okolo 14,00. Jednotky pancierovej divízie SS „Das Reich” generála Heinza Bernarda Lammerdinga obkľučujú mesto a obsadzujú príchodové cesty. Je sobota, deň trhu a prídelu tabaku. Dedinčanov, ktorí dosiaľ nevideli Nemcov, znepokoja prehliadky domov a pochytí ich strach, keď Nemci kopancami a údermi pažbami vyháňajú obyvateľstvo na jarmočisko, potom oddeľujú ženy a deti, vedú ich do kostola a tam ich zatvárajú.

Mužov delia na päť skupín po 30 až 70 osôb a vedú ich k veľkým budovám, ktoré prikazujú najprv vyprázdniť, potom do nich chlapov naženú. Pred vchody postavia guľomety a začne sa paľba, kým sú všetci mŕtvi a ležia na hromadách; zranených dobijú; všetko polejú horľavinou, posypú zápalným prachom a zapália; odchádzajú, aby odzátkovali pár fliaš a počúvali rádio. Tých pár zdesených, ktorým sa podarilo ujsť do blízkeho lesa, počuje okolo 18,30 nárek mučených žien a detí z kostola. Vojaci SS hádžu cez veľké okná dymovnice, ktoré vnútri vybuchujú a zabíjajú; potom tam vstupujú a strieľajú na všetko, čo sa hýbe.

Na telá 240 žien a 202 detí hádžu slamu, raždie, lavice a stoličky a zapaľujú to. Odchádzajú a pokračuje systematické plienenie. Nájde a postrieľa sa ešte tých pár, čo si mysleli, že sa skryli, aj chorí a starí na posteliach. Keď bije 17,30, celá dedina horí; soldateska sa vzďaľuje vypiť si a zajesť si; zanechávajú najmenej šesťsto päťdesiat obetí.

Ďalšia irónia osudu: generál SS Lammerding, vojnový zločinec, ktorý sa vyznamenal už za postupu svojej divízie do Normandie, najmä v Tulle, kde nechal obesiť deväťdesiat deväť rukojemníkov, a ešte viac predtým v Sovietskom zväze, v Kyjeve a v Charkove, zomrel o dvadsať päť rokov na nemocničnej posteli; nikdy nebol ani len súdený. Medzi obeťami je 42 detí, utečencov z Lotrinska a medzi vrahmi SS je niekoľko mladých Alsasanov, ktorí museli narukovať „proti svojej vôli”.(Tieto dve francúzske provincie Nemci anektovali.) Keď boli o 10 rokov postavení pred súd, všetci dostali amnestiu.

Takto sa s intervalom temer šesťsto rokov udiali v srdci Francúzska na dvadsať kilometrov od seba dva masakry za podivuhodne podobných okolností. Tí istí kati, tie isté obete, tá istá technika perzekúcie. Bezbranné civilné občianstvo je obkľúčené a potom systematicky povraždené; ženy a deti sú upálené v kostole; robia to elitné cudzie jednotky, medzi nimi pár domácich, ktorí plienia, pália, hodujú – a tešia sa úplnej beztrestnosti. Ani v jednom prípade neboli zodpovední vrahovia potrestaní.

Ani zďaleka to neboli ojedinelé škvrny na dejinách; tieto dva prípady sú ohromujúco banálne, vyskytli sa tisíckrát v priebehu všetkých vekov a na všetkých miestach zeme. Nie sú výsadou 20. storočia, zapísali sa do priebehu dejín. Že boli vždy to najhoršie? Vieme, že ten istý deň ako bol vypálený Oradour, boli v tábore Osvienčin II – Birkenau zrýchleným tempom vraždení maďarskí Židia. A tiež v roku 1370, ale v Ázii, sa Timur (Tamerlán), pán Balku, pustil do vojenského ťaženia, ktoré sa stalo najstrašidelnejším hromadením ukrutností v dejinách sveta; v priebehu nekonečných tridsať rokov si vyžiadalo milióny civilných obetí, ktoré boli masakrované a vysielané na dlhé pochody smrti; desiatky miest a tisíce dedín sa zmenili na popol a sutiny; v Perzii, Indii, Malej a Strednej Ázii, aj v Číne boli vyvrátené mnohé kultúry.

Ani zbrane, ktorým sa pripisuje schopnosť „hromadného ničenia” – chemické, bakteriologické, výnimkou sú atómové – nie sú výsadou 20. storočia. Trávenie studní a vodných rezerv bolo vždy bežnou praxou a dobyvatelia vedeli využiť epidémie, aby decimovali obyvateľstvo, oslabené dlhými hladovkami v obliehaných mestách. Čo sa týka vyhubenia amerických Indiánov, genocídy, ktorej niet rovnej v celej histórii, dnes sa vie, že bola menej dielom masakrov a brutality vykorisťujúceho koloniálneho systému, ako skôr takzvaného „mikrobiálneho šoku”, vyvolaného európskym okupantom.

Za poldruha storočia, medzi 1492 a 1650, zmizlo 90 % populácie Nového sveta; počet obyvateľov sa znížil z 50-60 miliónov na 5-6 miliónov; skosili ich smrteľné infekcie prinesené Európanmi: kiahne, osýpky, chrípka, tuberkulóza, šarlach, týfus, žltá horúčka, malária … Počet obyvateľstva Mexika klesol z 15-20 miliónov na jeden milión; v Peru zo 6-9 miliónov na šesťsto tisíc; v Karibiku z troch miliónov na – nulu.

Ak tomu Indiáni Severnej Ameriky spočiatku ušli, neskôr ich postihne tá istá katastrofa: z pôvodných štyroch miliónov klesol ich počet do konca 19. storočia na štyristo tisíc (Bouda Etemad v Crimes et réparations – Zločiny a reparácie). Niektorí vravia, že táto bakteriologická vojna nebola ani naplánovaná ani uskutočnená. V každom prípade si kolonizátori rýchlo všimli, že skazy, ktoré tie choroby spôsobili, veľmi uľahčujú dosiahnutie ich cieľov a neváhali ich použiť, ak sa naskytla príležitosť. Na osud obetí to nemalo vplyv. Isté je, Indiáni, ktorí „objavili” Krištofa Kolumba a jeho nasledovníkov, nepredvídali katastrofu, ktorá ich išla vyhubiť.

Výber masakrov býva nielen historický, ale aj geografický, politický a kultúrny. Vysvetlime si to.

Od storočí, ak nie tisícročí, žijú dve tretiny ľudstva v Ázii. Dá sa predpokladať, že sa tam sústreďuje aj primeraný počet masakrov. A zdá sa, že to, čo vieme o Číne, indickom subkontinente, indočínskom polostrove, východoázijských ostrovoch, centrálnej Ázii, Blízkom a Strednom oriente, to potvrdzuje. Tieto oblasti boli odvždy a trvale miestami pokračujúcich a neprerušovaných vraždení, uskutočňovaných v priebehu dynastických, dobyvačných, náboženských a civilných vojen a ľudových revolúcií. V poslednom storočí zapríčinil v Číne japonsko-čínsky konflikt viac ako dvadsať miliónov obetí, civilných a vojenských. Sú zabudnuté alebo ignorované, spomínajú sa iba ak na okraji udalostí; napríklad nankinský masaker, ktorému venoval Michael Prazan dôležitú knihu s podtitulom Medzi pamiatkou, zabudnutím a negáciou. Svedkovia sa stratili, a kde sú historici, výskumníci, čínski a cudzí? Je ich tak málo!

Obchod s otrokmi

Za posledné desaťročia objasnili dôležité práce afrických, afro-amerických a karibských spisovateľov, univerzitných pracovníkov a západných historikov jeden z najstrašnejších aspektov „bielej krutosti” európskych kolonizátorov (5): obchod s otrokmi, africkými černochmi. Nech sú odhady akokoľvek nepresné, súdi sa, že medzi polovicou 16. a koncom 19. storočia bolo pri atlantickom obchode s černochmi deportovaných najmenej 11-12 miliónov Afričanov, z toho dve tretiny v 18. storočí. Asi poldruha milióna mužov, žien a detí sa stratilo počas plavby cez oceán, boli hodení cez palubu. Z 10 miliónov, ktorí sa vylodili, zomrelo 30 % v priebehu pár mesiacov.

Ak berieme do úvahy, že zo sto zajatých černochov zahynulo päťdesiat pri lapaní, pri pochode k pobrežiu a počas zajatia v prístave pred nalodením, dá sa predpokladať, že obchod s otrokmi si vyžiadal najmenej 24 miliónov obetí. Tieto čísla potvrdili početné štúdie od začiatku 19. storočia, ktorých počet sa veľmi zvýšil za posledných tridsať rokov.
Veľká ignorancia pretrváva v ohľade arabského obchodu s otrokmi. Tento sa začal už v 7. storočí a pripisuje sa mu asi 15 miliónov obetí: desať miliónov pri prechode Saharou do severnej Afriky a Otomanskej ríše; päť miliónov pri prevoze cez Indický oceán do Perzského zálivu, do Indie, Malajzie a na východoázijské ostrovy. Pri započítaní strát ako pri obchode cez Atlantik (pri chytaní a pochodoch cez púšť) zapríčinil arabský obchod s otrokmi 25-30 miliónov obetí.
Ostáva zaoberať sa s interným vnútroafrickým obchodom s otrokmi, ktorý sa na čiernom kontinente praktizoval od pradávna a neskôr vývozom otrokov priam explodoval; počet obetí sa odhaduje na asi 15 milióno. Kde sú arabskí a africkí výskumníci, ale aj z iných štátov, ktorí by sa zaoberali selekciou zločinov a masakrov, obetí a katov?

„Konštruktívne krvavé kúpele”

Bližšie k nám sa možno pohrúžiť do iných foriem selekcie. Dva z najvražednejších konfliktov 20. storočia sa udiali v Kórei a vo Vietname; každému sa pripisujú dva až tri milióny obetí, zväčša civilných osôb; skoro do jedného sú známe obete Američanov, no nevie sa, koľko bolo kórejských a vietnamských obetí; odhad sa robí s presnosťou na milión! Pri týchto konfliktoch sa uskutočnili strašné masakre, osobitne tzv. „konštruktívne krvavé kúpele” (fosforové a napalmové bomby, trieštivé, bomby, nášlapné míny, určené na zabitie či vážne poranenie čo najväčšieho počtu osôb) americkej armády, ktorá len na Vietnam zhodila viac bômb ako za celej druhej svetovej vojny na všetkých bojiskách. Niet nijakého inventára ani podrobnej štúdie týchto zločinov; vrahovia neboli nikdy volaní na zodpovednosť; na obete sa zabudlo. Podobný záver sa raz vysloví aj o vojne v Iraku.

Vyhubeniu či podrobeniu cudzích národov predchádzalo vytvorenie rasistickej teórie, založenej na biologickej podradnosti Indov, černochov, aborigénov, Židov, či na zaostalosti Arabov a žltých. Na jej podklade sa rozhodovalo o správaní sa k obetiam či katom podľa toho, či boli západniari alebo nie.

Posledný pokus historického výskumu masakrov je snaha oddeliť masakre od ich sociálno-ekonomických podmienok tak, že sa z nich urobí oblasť špecifických štúdií, ktorá ostane ako zlovestná anomália izolovaná od ostatnej histórie. Nie že by sme nepoznali súvislosti, za ktorých dochádza k masakrom a ktoré umožňujú masakre analyzovať a vysvetliť; chceme poznačiť priepasť, ktorú predstavujú v normálnom historickom priebehu.

Dá sa však naopak myslieť, že sú to len epizodické zostrenia procesu permanentných perzekúcií silných proti slabým, bohatých proti chudobným, vládnucich proti ovládaným, nepatrnej menšiny proti ohromnej väčšine; že boli súčasťou histórie ľudských spoločností tak včera, ako sú dnes. Brať ich do úvahy by znamenalo opustiť rámec bežných štúdií a venovať sa prenasledovaniu a penalizácii vrahov; opäť by dnes ako včera ostali bokom obete a ich právo na morálne aj materiálne odškodnenie.

Kým je ťažké povedať, kde začína masaker, zatiaľ hranica, ktorá delí hromadné násilie od každodenného, ktoré zakusujú všetci, čo prežijú, t.j. brutálne vykorisťovaní a podrobení chudáci, žijúci v pod-ľudských podmienkach – bieda, neistota a ponižovanie -, táto hranica je jasná a ľahko sa dá prekročiť. Medzi toľkými inými je od desaťročí príkladom symbolická situácia Palestíncov. Nevynašiel sa ešte mierny spôsob, ako vykoreniť z ľudí ich túžbu po dôstojnosti a spravodlivosti.

Odstupňovanie, selekcia a odpojenie vedia urobiť z histórií „hromadných násilenstiev” odyseu; ideologicky podložený opis vybraných situácií sa stáva dobrodružným putovaním a vydáva dosť jasné posolstvo: len liberálna demokracia a slobodný trh sú vstave ochrániť nás pred genocídami a inými masakrami. Žeby bolo dovolené zapochybovať o tom? (6
(Medzititulky prekladateľ)
* *
Dodatok v rámiku 1:
Bouda Etemad: Crimes et réparations. L’Occident face ? son passé colonial. (Zločiny a reparácie. Západ v pomere k svojej koloniálnej minulosti). André Versaille, Brusel 2008, 208 s.
Viac ako dve tretiny obyvateľstva zeme majú dnes koloniálnu minulosť, ktorá sa začala najskôr v 16. storočí, a to ako bývalí kolonizátori alebo bývalí kolonizovaní … Založenie kolónií v Amerike a tichomorskej oblasti, obchod s otrokmi dodávajúci pracovnú silu pre rozvoj Nového sveta a podrobenie kolónií v Ázii a Afrike mali za následok stratu osemdesiat až deväťdesiat miliónov domorodcov … Decimované, olúpené, zotročené a dehumanizované obete kolonizácie a ich „dedičia” platili vysokú cenu pri zavádzaní brutálneho spoločenského usporiadania, ktoré sa dnes považuje za príčinu nerovnosti na tomto svete, roztrhnutom rozdielmi medzi Juhom a Severom. Za nespravodlivosti minulosti sa obete dožadujú reparácií. Dovolávajú sa rovnosti šancí, ktoré sa im odpierali a odopierajú.
* *
Dodatok v rámiku 2:
Michael Prazan: Le masacre Nankin 1937. Entre Mémoire, oubli et négation (Nankinský masaker 1937. Medzi spomienkou, zabudnutím a zapieraním). Denoel, Paris. 2007, 304 s.
Už v prvých dňoch po obsadení Nankingu dochádza k divokému znásilňovaniu, mučeniu a vraždeniu žien malými skupinami japonských vojakov, sliediacich po meste a hľadajúcich ohniská odporu. Mnohým ženám po znásilnení rozparujú bruchá a dobodávajú ich bajonetmi, čo svedčí o nevýslovnej ukrutnosti a zaťatosti. Aby neostali svedkovia, vyzabíja sa celá rodina, resp. čo z nej ešte ostávalo. Muži vo veku 15-45 rokov sa chytajú a zoraďujú do skupín po niekoľko sto. Musia si kľaknúť na kolená, ruky im zviažu na chrbte a dôstojník im mečom rúbe hlavy, strieľa ich puškou alebo kosí guľometom. Domy sa do čista rabujú a potom zapaľujú. Na jednej strane mestských hradieb generáli oslavujú japonské víťazstvo, na druhej strane na brehu Jang-C’ čaká dvadsať tisíc osôb na postrieľanie automatickými zbraňami. Ich mŕtvoly sa pohádžu do rieky, keď už hromadné jamy nebudú stačiť pojať ich …
* *
Bibliografia
(1) Stéphane Courtois (édit.), Le Livre noir de Communisme, Robert Laffont, Paris 1997. Čierna kniha komunizmu, Agora, Bratislava 1999.
(2) Jacques Sémelin, Purifier et détruire. Usages politiques des massacres et génocides (Očistiť a zničiť. Politické využitia maskrov a genocíd), Seuil, Paris, 2005. – Spolu s Claire Andrieu a Sarah Gensburger práve vydáva knihu La Résistance aux Génocides. De la Pluralité des actes de sauvetage (Odpor voči genocídam. O pluralite záchranných akcií), Presse de Sciences Po, Paris 2008.
(3) Podujatie je riskantné, pretože predmet výskumu je zaťažený veľkými ideologickými rozpormi, ktorých sa ťažko zbaví.
(4) Eric J. Hobsbawn, L’Age des extr?mes (Vek extrémov), Complex – Le Monde dipl., Paris 1999.
(5) Rosa Amelia Plumelle- Uribe, La Férocité blanche. Des non-Blancs aux non-aryens. Génocides occultés de 1942 ? nos jours (Belošská divokosť. Od nebelochov k neárijcom. Zatajovamé genocídy od roku 1942 dodnes), Albin Michel, Paris 2001.
(6) O tomto predmete pozri aj: Mani?re de voir (Uhol pohľadu) č. 58, júl 2001; č. 76, august 2004; č. 82, august 2005.

Prameň: „Qu’y a-t-il de commun entre Tamerlan, Oradour et le Prince Noir?” Le Monde diplomatique, č. 657, december 2008, s.26-27.

Preložil Rastislav Škoda