Recenzia: Philip Roth: Rozhorčenie. Preložil Ján Vilikovský. 208 s., 7,50 – 9,95 €, Bratislava, Slovart 2009.

Keď som v slovenských recenziách Rozhorčenia nenašiel zmienku o diskusii hrdinu s prodekanom pre mužov Caudwellom o viere v Boha a vláde cirkvi v spoločenskom živote, hľadal som ju v inojazyčných recenziách. Prezrel som desiatku recenzií a nakoniec aj „recenziu recenzií“, ktorú udávam ako hlavný prameň mojich výpiskov.

Rozhorčenie je krátky román plný prehnaných emócií a krvi. Obsahuje nesplnené (a príležitostne aj ukojené) pohlavné túžby, pokus o samovraždu, násilnú smrť, pár dolámaných kostí, nervové zrútenie, zvracanie, množstvá fľakov spermy, aj tehotenstvo; a rozhorčenie.

Je to príbeh Marcusa Messnera: začiatkom 1950-tych rokov dospieva; jeho ambície sa týkajú rovným dielom návštevy kolégia (je v rodine prvý, čo študuje) a spôsobu, ako sa vyhnúť smrtonosnej kórejskej vojne. Jeho otec vlastní mäsiarstvo a Marcus strávi veľa času pomáhaním v obchode ponorený do krvi, tuku a obsahu čriev (alebo je nimi aspoň po lakte zamazaný); jeho rozhorčenie je doslovne viscerálne. Marcus opisuje, ako pripravuje na predaj kurčatá a čo to s ním robí:

„Nad kloakou prerežete stenu brucha, dierou vopcháte ruku dovnútra, chytíte vnútornosti a vytiahnete ich. To sa mi hnusilo. Odporná robota, človeku sa z nej dvíhal žalúdok, ale bolo ju treba urobiť.“

Keď Marcus robí prvé kroky smerom k svojej nezávislosti, preháňa to jeho otec, ktorého láska a starostlivosť náhle hrozia chlapca zadusiť. Marcus navštevuje blízke kolégium Roberta Treata, ale aby unikol otcovmu neprestajnému rozčuľovaniu sa, prechádza po roku na školu v inom štáte:

„Aby som sa oslobodil od otca, rozhodol som sa pre školu vzdialenú 15 hodín jazdy autom od New Jersey, ťažko dosiahnuteľnú autobusom alebo vlakom, viac ako päťdesiat míľ od najbližšieho civilného letiska – ale nič som nevedel o náboženstve, v ktorom boli indoktrinovaní mladíci, moji budúci kolegovia, v srdci Ameriky.“

Marcus je šikovný – vždy mal samé jednotky, ale nie je kultivovaný: nikdy nepočul o Shakespearovom Trojkráľovom večere a ako mestský chlapec nerozpozná ruže. Židovského chlapca to zavialo z Newarku do Winesburgu v Ohiu, čo je také typické americké malomesto, aké si len možno predstaviť; Sherwood Anderson o ňom napísal chýrnu zbierku poviedok. Trvalo mu hodnú chvíľu, kým vysvetlil, ako došlo k tejto voľbe a ako sa usadil práve tu; hoci je sebavedomý, nie je namyslený.

Ani toto kolégium nie je pre Marcusa ideálnym miestom. Nie je tu jediným židovským študentom, ale cíti sa tu cudzo. Po celý čas nie je ochotný spolupracovať pri integrácii: otvorene vyhlasuje, že nemá záujem o členstvo v (židovskom) bratstve a sťahuje sa v rýchlom slede z izby, v ktorej mal troch spolubývajúcich, do izby s jedným a potom do takej, kde je sám („najhoršia izba na najhoršom poschodí najhoršej internátnej budovy“, povedal prodekan, ale Marcus tvrdí, že mu to nevadí – nakoniec z nej však odíde). Stále zdôrazňuje, že sa musí koncentrovať na štúdium a víkendový zárobok.

Veľkým problémom je sex. Je skoro nemožné mať ho (v dôsledku obmedzení ohľadom času a miesta, kde môžu byť študentky v spoločnosti mužov, ako aj sliedivého dohľadu polície – ani nehovoriac o celkovom postoji všetkých zúčastnených) alebo nájsť ho; winesburský kampus vyzeral ako bzučiaci úľ potlačených vášní – a Roth sa do tej miery oddáva jeho opisu, že sa to stáva temer smiešnym:

„Dlhotrvajúce vzrušovanie, ktoré sa nekončilo orgazmickým ukojením, mávalo za následok, že urastení zdraví mládenci krívali po svete ako mrzáci, kým pálčivá, bodavá, kŕčovitá bolesť rozšírenej semenníkovej trýzne známej ako ‚plné gule‘ pomaly nepoľavila a neprešla. Cez víkendové večery vo Winesburgu boli plné gule normálnym zjavom postihujúcim desiatky jednotlivcov najmä medzi desiatou hodinou a polnocou, zatiaľ čo ejakulácia, ten najpríjemnejší a najprirodzenejší zo všetkých liekov, ostávala v erotickej kariére študenta nedosiahnuteľnou a bezprecedentnou udalosťou, hoci libidinálne bol na celoživotnom vrchole výkonnosti.“

Veľa vecí sa tu potláča a zakazuje, takže niet sa čo čudovať, že niektoré povahy majú sklon reagovať prehnane, či je to už pokus predbehnúť autom vlak alebo horúčkovite masturbovať až do zbláznenia. Ani Marcus sa nemá úplne pod kontrolou – no musí si neustále opakovať, že si nemôže dovoliť nechať sa zo školy vyhodiť, pretože to by znamenalo nalodenie do Kórey.

Marcus spozná dievča, Oliviu Huttonovú a zamiluje sa do nej. Zdá sa, že ju priťahuje jeho intenzívnosť a už pri prvom večernom stretnutí mu pomôže k tak zúfalo vytúženému uvoľneniu – vyfajčí mu ho. To bolo trochu veľa pre mladíka ako on; nebol pripravený správne zareagovať a veci nepomohlo, že Olivia bola dievča, poznačené spôsobom, o ktorom síce počul, ale ktorý nevie pochopiť. Začína to niečím nepredstaviteľným, rozvodom rodičov, no v Marcusovom svete je rozvod niečo neslýchané, podobne ako opíjať sa alebo držať psa. Obraz, ktorý má o Olívii – vrátane jej záľuby a jaziev na zápästí – sa teda neukazuje celkom presný, čo bude mať zhubné následky.

Olívia mu píše a čuduje sa:

„Prečo si vôbec prišiel do Winesburgu? Ja som tu preto, lebo je taký skostnatený – to by malo zo mňa spraviť normálne dievča. Ale Ty? Ty by si mal študovať filozofiu na Sorbonne a bývať v manzardke na Montparnasse. My obaja.“

Jej dievčenská ilúzia precenila Marcusove možnosti: môže byť šikovný, ale veď sa zdá, že nevie ani čo je to Sorbonna alebo Montparnasse; a jeho ambície sú osudovo zviazané s Winesburgom v štáte Ohio. Stále sa to opakuje: veci možno myslieť len potiaľto a dosť. Je to chlapec, ktorý čaká, že ho bude niekto modelovať – pripravuje sa na kariéru právnika len preto, že sa mu to zdá byť možnou cestou, hoci nevie, kam ho to dovedie.

Je to cerebrálny učeň – v knihách sa vyzná, hoci dosiaľ ich veľa neprečítal – a je ozajstným synom svojho otca. Nie je praktizujúcim židom, ale nemôže ujsť pred svojím židovstvom, ani pred svojimi génmi. Matka ho varuje a prosí, ale už dávno je neskoro.

Messnerovci nie sú len rodina mäsiarov. Sú aj rodinou krikľúňov, ktorí vedia udrieť päsťou na stôl a ísť hlavou proti múru; a teraz, celkom nečakane, ich otec je naraz rovnako zlý ako všetci ostatní. Ty nebuď taký, Marcus. Buď väčší, ako sú tvoje pocity. Nie ja to od teba žiadam – život to chce.

Ostatne, keďže Marcus už asi vo štvrtine knihy spomenul, že je mŕtvy, je zrejmé, že to nedopadlo dobre.

Keď ho zavolali do kancelárie prodekana, aby vysvetlil svoje časté sťahovanie, Marcus sa nechal uniesť mladíckym rozhorčením. Je hlupák, s akými mal prodekan už často do činenia a hoci za sebou nespálil všetky mosty, narobil si veľa zla. Bolo to veľké stretnutie a niektorí recenzenti ho označili za centrálnu výpoveď knihy. Podľa iných obsahuje spomienkou na Bertranda Russella rothovskú poklonu pred Nobelovou cenou, a poklona je taká nehanebná, že prakticky môžete cítiť, ako zúfalo sa po nej Roth načahuje. Podľa niektorých amerických kritikov je so svojimi 29 knihami najväčším súčasným svetovým románopiscom.

Hoci prodekan môže byť namyslený chlap, je prinajmenšom svetaskúsený a vystihol jeden z Marcusových veľkých problémov: „Samozrejme môžete odísť. Tak vy riešite všetky svoje ťažkosti, Marcus: odchádzate. Dosiaľ ste si to nikdy neuvedomili?“ Marcus na to len málo myslel; hoci je šikovný, nedomyslí veci do konca. Koná impulzívne a ako jeho otec má sklon preháňať.

Keď všetko, čo bolo dusené, vybuchne, nie je Marcus jediný, čo sa dostane do ťažkostí. Jeden sa nakoniec zabije, druhý je do čohosi zapletený a hŕba ich bolo zo školy vylúčených. Základnou príčinou problému je sexuálna represia, no to je len najzjavnejšia manifestácia „obmedzujúcej správnosti“ tohto miesta. Časťou komédie je aj spôsob, ako ľahko to Roth všetko odsúdi: niektorým z tých, čo v tomto prostredí vedia prosperovať, to Roth povolí, ale práve tak ako v kórejskej vojne deje sa to všetko naraz a popri ceste ostáva nadmerný počet obetí – akoby sa pýtal: načo je to všetko?

Čudesne zostavená kniha. Rozhorčenie je aj temer brutálne vynútená komédia. Rothov jadrný spôsob písania sa ľahko zmocní čitateľa, ale mnoho z tejto látky nedáva zmysel (niekedy dokonca špiní scénu a všetko okolo). Baviť sa o telesných tekutinách – najmä a skoro všade o krvi (do tej miery, že sa to pociťuje temer ako svätokrádež), pritom ponúkajúc aj nezdravé dávky ejakulátu a zvratky – to má mladícky nádych, ktorý sa nedá vysvetliť len osobnosťou mladého protagonistu. Nakoniec je to príliš chaotická kniha o výstrednej americkej vynútenej aj prirodzenej nevinnosti, ktorá postihuje príliš mnohých ľudí; sú jednoducho príliš búrlivo impulzívni – a ku koncu je ich temer celý kampus. Zaujímavé je, že v Rothovom svete je to len muž, ktorý koná takýmto sebaničivým spôsobom; iste, Olivia je blázon, ale uškodila len sebe a pokiaľ ide o ostatné dievčatá, tie sa sporov nezúčastnili.

Viacerí recenzenti nazývajú Rotha najväčším žijúcim spisovateľom. Vraj s perom nervóznejším až besnejším ako inokedy napísal v Roz-hor-če-ní (čo je pre Rotha najkrajšie anglické slovo) stránky, chvíľami sa radiace k jeho najlepším, najsilnejším, najvzrušujúcejším, najrozkošnejším výtvorom.

Len veľmi zriedka som v recenziách našiel krátku zmienku o stranách 76–105, o rozhovore Marcusa s prodekanom pre mužov, a už vôbec nie o stranách 96–98, ktoré sú takmer doslovne prevzaté z prednášky Bertranda Russella „Prečo nie som kresťanom“, ktorá odznela 6. marca 1927 na radnici v londýnskej mestskej časti Battersea a vyšla vo vydavateľstve Simon and Schuster v roku 1957 v rovnomennej zbierke esejí venovaných prevažne náboženskej tematike.

Tu Marcus nehovorí ako vyznávajúci Žid, ale ako presvedčený a vášnivý ateista, no naši aj cudzí literárni kritici sa robia, že to nepočujú. A predsa práve tu stojí vyznanie, že najkrajšie slovo rodnej reči je roz-hor-če-nie a tu vrcholí osobná vzbura proti chorobnej starostlivosti otca a panujúcemu spoločenskému poriadku v rodine, obci a škole (vrátane univerzity), proti svetu, v ktorom sa dospelí hrajú s mládežou, ako keby to boli olovení vojačikovia. Je opísaná zo široka a podrobne; bola márna a skončila sa Marcusovou porážkou a smrťou prv ako skončila kórejská vojna, v ktorej v tom čase stratili aj USA už desaťtisíce vojakov.

Kresťanský Christian Science Monitor nazýva Marcusov protest proti povinnej účasti Žida na evanjelickej bohoslužbe bojom proti veterným mlynom a s uspokojením konštatuje, že pri Marcusovom páde hral rozhodujúcu rolu sex, ako je to v Rothových románoch zvykom. Najmenej zaujímavé sú vraj rozsiahle protináboženské citácie laureáta Nobelovej ceny, pacifistu a ateistu Russella a v zátvorke sa kladie otázka, prečo laureát Pulitzerovej ceny a mnohých iných literárnych cien cituje iného autora na vyslovenie svojej mienky. Ani titul románu nenašiel milosť pred ostrým perom kresťanskej kritičky: garantuje, že nepôjde o jemnôstky. O argumentoch proti kresťanstvu predpokladá, že na čitateľa zapôsobia podľa toho, aký má názor na náboženstvo. Rovnako kresťanský Die Welt neprehliada, s akým pohoršením protestuje Marcus proti diktátu zadubenej spoločnosti a dvíha päsť proti Bohu, ktorý človeku nepomôže.

Potiaľto výpisy z recenzií v internete.

0sobne mi je uspokojením vidieť, akú váhu pripisuje veľký americký spisovateľ Russellovej eseji „Prečo nie som kresťanom“. Keď som ju pred asi 25 rokmi po prvý raz čítal, prebudila vo mne driemajúci ateizmus a keď som pocítil potrebu protestovať proti reevanjelizácii Slovenska svorkou za ekumenické sa vydávajúcich cirkví po tzv. nežnej revolúcii, preložil som ju do slovenčiny a bola na prvej strane prvého čísla Zošitov humanistov. Ako vidím, nemal som zlé preferencie.

V gymnáziu ma učili, že dobré diela sú tie, kde sa čitateľ zžije s hrdinom, prostredím a dejom, kde nevdojak cíti, že taký je, či takým by chcel byť, resp. takým by nechcel byť. Ako vnímajú život Marcusa Messnera dnešní slovenskí čitatelia? Nadarmo som hľadal v mienkotvorných týždenníkoch protest proti tomu, čo sa na uvedených stranách a v spomienkach umierajúceho hovorí o viere a náboženstvách:

– Na to, aby som vedel, ako mám konať, „rozhodne nepotrebujem nijakého boha.“ (95).
– „Pojem Boha… je nedôstojný slobodného človeka.“ (97).
– „Nemohol uveriť ako dieťa v nejakého hlúpeho boha!“ (201).
– „A tie prehnité, primitívne povery! Náš Nerozum, ktorý si na nebesiach!“ (201).
– „Nemohol počúvať tie ich riťopcháčske nábožné spevy!“ (201).
– Chcú po ňom, aby sa v priebehu dvoch rokov osemdesiatkrát zúčastnil hodinovej evanjelickej pobožnosti. Iba raz do roka s katolíckym duchovným a raz s rabínom. Dopustí sa jedinej neprávosti vo svojom živote a zaplatí si náhradníka, čo to podstúpi zaňho a odkáže im „Ale čo, bozajte ma v riť aj s vaším verením.“ (170).

Zatiaľ sa teda v našej tlači nekomentuje dielo potenciálneho laureáta Nobelovej ceny, ktoré robí reklamu skutočnému laureátovi za ateistické dielo, ktoré za osemdesiat rokov nestratilo na literárnej a spoločenskej cene. Iba Literárne centrum uverejnilo recenziu Alexandra Halvoníka vrcholiacu hodnotením, že Rozhorčenie je „prekrásny príbeh márnej ľudskej vzbury“. Neprekvapuje ma, že recenzent uvádza menovite len vzburu proti „dusivým dobovým okolnostiam“, „frustrujúcemu prostrediu malého mesta“ a kórejskej vojne. Vynecháva vzburu proti ovládnutiu spoločenského života náboženskými predpismi. O takých veciach, ako je mnohostránkový rozhovor študenta s predstaveným o viere v Boha, sa dnes u nás nepíše. Ale kto sa nechá nachytať „prekrásnym príbehom“, dočíta sa, že vzbura nebola vôbec márna: za dvadsať rokov priniesla ovocie a pomery sa napravili: V krátkej epilogickej poznámke Roth sucho konštatuje, že novému povstaniu študentov sa podarilo na celý týždeň zastaviť chod kolégia a skončilo sa až potom, keď akademickí funkcionári prijali návrhy na liberalizáciu a nové alternatívy štúdia. Zo dňa na deň sa zrušila povinná účasť na bohoslužbách a predpisy upravujúce študentské správanie. Kto recenzii uveril a knihu kúpil, nesklamal sa.

Zuzana Mojžišová v Týždni (29/2009) stručne načrtáva dej a známkuje síce román ako pekný – ale uzatvára, že sa dá žiť aj bez neho; kto ako.

V knihe Náboženstvo a veda píše Russell, že ako od renesancie a osvietenstva odumierala viera v zázračné božie zákroky, odumierala aj viera v čarodejníctvo. Dôkazy o existencii bosoráctva neboli nikdy vyvrátené; bosoráctvo jednoducho prestalo byť hodné záujmu. Zdá sa, že Marcusova diskusia s prodekanom Caudwellom o existencii Boha a náboženskom usporiadaní spoločnosti prestáva byť hodná záujmu pre kritikov a asi aj čitateľov. Rád by som mal pravdu vetou, že nielen v Amerike, ale aj na Slovensku sa hovorí o inom; to by bolo dobre.

Prameň: Anonym, The complete review’s Review; Indignation by Philip Roth

Rastislav Škoda