Rastislav Škoda

Najmä v Kultúre, dvojtýždenníku závislom od etiky, čítam skoro na každej strane, že Slovenská republika by mala byť za každú cenu kresťanským štátom a prekvapuje ma, že to podpisujú nielen politici a ľudia, ktorým zrejme ide o každodenný chlieb, ale aj ľudia, u ktorých by sa na základe ich postavenia a životopisu mala dať predpokladať určitá intelektuálna úroveň.

Vo mne sa v tejto chvíli ozýva v prvom rade veľká nechuť voči štátom, ktoré sa samy označujú za moslimské a pripomínam si, čo všetko im vytýkame: talibanstvo, šaría, kameňovanie za cudzoložstvo atď. Hneď nato mi prídu na myseľ izraelskí rabíni (a ministri) s ich nepochopiteľnými nárokmi na územie, darované im, vraj, pred tisícročiami Jehovom – ale už storočia obývané Arabmi; a k čomu to vedie, keď milióny Palestíncov nechcú odísť, povedzme, na púšte Jordánska. V Severnom Írsku sa strieľajú a do vzduchu vyhadzujú katolíci a protestanti, od storočí znepriatelení – nikto nevie prečo! Asi pre nejaký článok viery, ktorú už nikto nepraktizuje, ale sa k nej hlási, lebo sa narodil v katolíckej či protestantskej  rodine. Spomeniem si aj na katolícke štáty Španielsko a Portugalsko s ich diktátormi Francom a Salazarom, väčšmi duchovnými ako vojenskými spojencami Hitlera. Nemôžem neskončiť osobnou skúsenosťou s katolíckym Slovenským štátom rokov 1939-1945, kňazom dr. Jozefom Tisom a slovenským holokaustom.

Vie mi niekto uviesť nejaký „kresťanský” štát, ktorý by mohol byť vzorom pre naše budúce „kresťanské” Slovensko? Rád prijmem aj príklady z minulosti, len musia byť konkrétne. Nemám rád tárania typu „Náš národ je podľa svojho vzniku a podľa svojich dejín národ kresťanský”. Ani Rastislav, ani Svätopluk, ani ich synovia nekonali kresťansky podľa sotva uschnutých slov prekladu Písma – aj do temníc sa hádzali a oči si vypichovali! Nepoznám v dejinách Európy štát, ani panovníka, ba ani ministra, ktorý by obstál pred súdom dejín ako spravodlivý a čestný v zmysle nestranného demokratického humanistického posudzovania. To je tak, ako keď komunista predkladá svoj návrh usporiadania ideálnej spoločnosti a na otázku, či sa to už niekde podarilo, priznáva, že veru nie, že je to zatiaľ utópia. Musím mu dať za pravdu, že zatiaľ bolo na jej uskutočnenie len asi stopäťdesiat rokov času, kým kresťania mali na svoju utópiu dve tisícročia.

Už nie sme komunistický štát. Radím priateľom zo všetkých síl sa brániť, keď z nás niekto chce urobiť „kresťanský” štát. Hľadajme tretiu cestu.