Stephen Law

12. kapitola: Ako držať masy na uzde

Mnohí ľudia odmietnu argumenty rozvinuté v tejto knihe s odôvodnením, že sa ignoruje ľudská prirodzenosť. Mám na mysli takúto vymyslenú ilustráciu tejto námietky:

Je veľmi dobré povzbudzovať ľudí, aby mysleli sami za seba, čo je správne a čo nesprávne. Ale cena za toto slobodné myslenie je veľmi vysoká. Vaša rada odporuje skutočnosti. Ľudia sú svojou podstatou zameraní na „chcem”, nie na „mám (povinnosť)”. Veľká väčšina z nich iste nie sú dosť šikovní ani intelektuálne vytríbení, aby sa im dalo dôverovať, že si rozumom nájdu spôsob ako robiť správne veci. A najinteligentnejší budú používať schopnosti svojej inteligencie na to, aby zostavili dômyselné odôvodnenie toho, čo práve chcú robiť.

Jediný účinný spôsob ako zapôsobiť na ľudí, aby boli dobrí, je umožniť im skloniť sa pred náboženskou autoritou. Zdôrazňujem, že to musí byť náboženská autorita. Len vtedy je pravdepodobné, že ľudia uznajú legitímnosť autority, keď si myslia, že má božský podklad. Morálna spoločnosť vyžaduje, aby masy naďalej verili v Boha a mali nejakú vonkajšiu, Boha reprezentujúcu autoritu, voči ktorej cítia povinnosť klaňať sa jej.

Samozrejme, v práve opísanom prípade sa nevyžaduje, aby Boh existoval. Je to argument pre užitočnosť viery v Boha, nie pre dôkaz jeho existencie. Či tá viera je alebo nie je správna, to tu nehrá úlohu.

„Robí si zoznam, a všetko kontroluje dvakrát …”

Nakoniec existuje celý rad presvedčení, ktoré sú síce falošné, ale aj tak môžu byť užitočné. Deti často vedieme k tomu, aby verili na Mikuláša a jeho zoznam neposlušných nezbedníkov, ktorí na Vianoce nedostanú dary. Učia sa, že

Mikuláš si robí zoznam,
a všetko preveruje dvakrát,
zisťuje, kto je zlý a kto dobrý.
Mikuláš príde k nám. (Coots a Gillespie 1934).

Jedna z príčin, prečo rodičia považujú vieru na Mikuláša za užitočnú, je to, že táto viera drží deti na uzde. Myšlienka, že malého Janka má stále na očiach („Vie, keď si zlý a keď si dobrý, preto buď dobrý kvôli dobrote”) a zapisuje si do zoznamu detí, ako sa Janko správa, môže spôsobiť, že Janíčko bude určitý čas sekať dobrotu. Samozrejme, skutočnosť, že Jankova viera na Mikuláša pomáha zlepšiť jeho správanie, neprináša ani Jankovi, ani nám nijaký dôvod predpokladať, že táto viera je správna.

Všimnime si, že ak má byť stratégia „zoznamu nezbedností” dostatočne účinná, musí vzbudzovať zdanie, že aj rodičia veria na Mikuláša. To platí pre nich aj vtedy, keď tento argument používajú na religiózny cieľ. V súkromí môžu súhlasiť, že náboženská viera, napríklad viera na Mikuláša, je falošný nerozum. Ale na verejnosti to asi nedajú najavo. Tak, ako rodičia, ktorí využívajú vieru na Mikuláša na polepšenie Janka, tak aj ateista, ktorý si myslí, že náboženstvo pomáha udržať sociálnu súdržnosť, bude predstierať zaujatosť náboženstvom.

Ľudia, ktorí považujú náboženstvo za nástroj, ktorým možno manipulovať druhých, ale nepovažujú za nutné, aby sami verili, sa sami považujú za „elitu” spoločnosti: držitelia tajomstva sa musia držať bokom od bežného stáda, ak sa má manipulácia podariť. Sú takí ľudia? Iste. Pozrime sa na dva príklady: Machiavelli a Strauss.

Machiavelli

Machiavelli učil, že ak vládca – princ – si praje udržať si svoj štát, musí byť pripravený klamať, mučiť, kradnúť, zabíjať, robiť čokoľvek, čo treba. Musí však predstierať, že je súcitný, čestný, humánny, poctivý a, predovšetkým, nábožný. Podľa Machiavelliho je jeho pobožný a náboženský zjav osobitne dôležitý:

Vládca, najmä nový, si nemôže potrpieť na vlastnostiach, pre ktoré sú ľudia uctievaní, pretože ak si má udržať štát, musí sa neraz dopustiť opaku čestnosti, priateľstva, ľudskosti a náboženského vyznania … Vládca si musí dávať pozor, aby nikdy nevypustil z úst nič, čoby nebolo presiaknuté uvedenými piatimi výbornými vlastnosťami, aby sa javil tým, čo ho vidia a počujú, ako stále súcitný, milosrdný, humánny, čestný a nábožný. Nič nie je potrebnejšie ako ukazovať poslednú z týchto vlastností, keďže ľudia posudzujú spravidla viac očami ako rukami … Každý vidí, aký sa zdáte byť, len máloktorí vedia, aký ste … (Machiavelli 1505).

Machiavelliho rada vládcom ohľadom náboženstva znie: hlásaj jedno, rob druhé.

„Šľachetné klamstvá a zbožné podvody” Lea Straussa

Novšia osobnosť, ktorá tiež zdôrazňovala dôležitosť predstierania posvätnej zbožnosti, je nemecký politický filozof Leo Strauss. Tento židovský intelektuál, ktorý ušiel pred nacistami v roku 1938 a skončil na univerzite v Chicagu, kde pôsobil ako učiteľ dvadsať rokov, považoval náboženstvo za zbožný podvod, no aj tak želateľný. Podľa Straussa sa myslitelia osvietenstva mýlili, keď si mysleli, že sa zaobídeme bez náboženskej autority a tradície. Náboženstvo je potrebné pre morálny poriadok a stabilitu – bez neho by skoro zavládol relativizmus a morálny chaos. Preto Strauss hlásal, že vládnuca elita síce nemusí byť nábožensky veriaca, ale musí predstierať, že je religiózna. A má silne povzbudzovať náboženskú vieru v masách bežných ľudí.

Mnohí Straussovi študenti a študenti jeho študentov sa stali vplyvnými osobnosťami. Medzi nimi sú Allen Bloom (1988), Paul Wolfowitz (bývalý minister obrany, potom prezident Svetovej banky), Robert Bork, člen Najvyššieho súdu, sudca Clarence Thomas, bývalý tajomník ministra vnútra Alan Keyes (všetci USA). Samozrejme, ak niekto počúval Straussove prednášky, nie je ešte Straussovec – z uvedených sa ním asi ani jeden necítil. No o Straussovi sa hovorí, že má v republikánskych kruhoch veľa nasledovateľov. V roku 1996 ho časopis Time označil za najvplyvnejšieho muža vo Washingtone.

Mnohí ľudia považujú Straussov vplyv za škodlivý. Drury, profesor filozofie a politických vied na univerzite Regina (Saskatchevan, Kanada), napísal:

Nepochybnou iróniou je skutočnosť, že hlavný guru neokonzervatívcov považuje náboženstvo za politický nástroj na ovládanie más a nie horných desaťtisíc. Leo Strauss … nie je v opozícii proti Marxovmu názoru, že náboženstvo je ópium ľudu; myslí si však, že ľud potrebuje svoje ópium. Preto učil, že tí, čo sú pri moci, musia vedieť vynájsť šľachetné klamstvá a zbožné podvody, aby udržali ľud v otupení, na čo je tento výborne uspôsobený.

Podľa Druryho „prijímajú Straussovi neokonzervatívni nasledovníci náboženstvo dogmaticky ako liek na všetko, čo trápi Ameriku”. Drury to označuje za veľmi nebezpečné, a to nielen pretože

zneužívanie náboženstva ako nástroja vedie k vytváraniu elity klamárov a podvodníkov, korí sa nepodriaďujú pravidlám, dodržiavanie ktorých požadujú od ostatných ľudí. To je návod na tyraniu, nie na slobodu a demokraciu.

Bez ohľadu na to, či je Druryho názor na potenciálne nebezpečné Straussovo dedičstvo rozumný, iste je zaujímavé uvážiť, do akej miery súhlasia neokonzervatívci súčasnej americkej administratívy so Straussovým názorom na náboženstvo. Súhlasia niektorí so Straussom, že či náboženstvo je, alebo nie je pravdivé, v každom prípade je potrebné na udržanie zdravej spoločnosti?

Irving Kristol

Irving Kristol je súčasný politický mysliteľ, ovplyvnený Straussom, ktorý sa zúčastnil budovania amerického neokonzervatívneho hnutia (veď sa preto aj volá „starý otec neokonzervativizmu”). Ako početní konzervatívci, Kristol si myslí, že Amerika prežíva kultúrnu vojnu medzi obrancami tradičnej, na náboženstve založenej morálky na jednej strane a „liberálmi” na strane druhej. Boli to neokonzervatívci ako Kristol, ktorí do tejto vojny vniesli Straussovo myslenie.

Kristol vraví o Straussovi (1999: 8), že

v prostredí akademickej komunity ho urobilo veľmi kontroverzným jeho odmietnutie dogmy osvietenstva, že „pravda urobí ľudí slobodnými” … Strauss bol intelektuálny aristokrat, ktorý učil, že pravda môže urobiť slobodnými určité mysle, ale bol presvedčený, že medzi filozofickou pravdou a politickým usporiadaním je vnútorný rozpor; že popularizácia a vulgarizácia určitých právd môže priniesť nepokoj, zmätok a uvoľnenie vášní, ktoré dosiaľ držali v šachu tradícia a náboženstvo; dôsledky sú nepredvídateľné, ale zväčša negatívne.

Kristol je často citovaný ako autor, ktorý súhlasí so Straussom vo veci nebezpečenstva neobmedzeného prístupu k pravde. Povedal vraj: „Pre rôznych ľudí existujú rôzne pravdy”.

Existujú pravdy, ktoré sú vhodné pre deti; pravdy, ktoré sú vhodné pre študentov; pravdy, ktoré sú vhodné pre vzdelaných dospelých; a pravdy, ktoré sú vhodné pre vysoko vzdelaných dospelých. Názor, že by mal existovať súbor právd pre všetkých, je klamná predstava modernej demokracie. To nefunguje. (2)

S podobným rizikom je možno spojené aj nespútané používanie rozumu. Od rozumu sa dá očakávať, že odhalí pravdu, ale môže sa ukázať, že s pravdou vedia narábať len niekoľkí vybraní. Kristol hovorí, že ak má Strauss pravdu a Boh a spása sú nevyhnutné ilúzie (mimochodom, na rozdiel od Straussa Kristol nikdy nepovedal, že sú to ilúzie), potom môže byť jedným riešením, ak si prajeme,

zobrať hŕstku mudrcov, ktorí poznajú pravdu a vedia s ňou žiť, a nechať ju medzi nimi. Muži sa potom rozdelia na múdrych a bláznov, na filozofov a bežných mužov; ateizmus sa stane stráženou ezoterickou doktrínou – pretože keby sa mala ilúzia náboženstva diskreditovať, nedá sa povedať, aké zlo by ľudí pochytilo a s akými nekontrolovateľnými útrapami by to bolo späté. A stalo by sa povinnosťou mudrca verejne brániť a podporovať náboženstvo, dokonca zavolať na pomoc políciu; pravdu by si zachoval pre seba a svojich vybraných učeníkov (Kristol 1999: 404).

Kristol sa domnieva, že USA nielenže potrebujú náboženstvo; myslí si, že „sa stáva” čoraz jasnejším, že náboženská viera by nemala byť súkromnou záležitosťou.

Podľa mňa je stále jasnejšie, že náboženstvo … je politicky oveľa dôležitejšie, ako to pripúšťa filozofia liberálneho individualizmu … Ja by som išiel ďalej a hovorím, že každý deň je zrejmejšie, že aj tí, ktorí si mysleli, že sú spokojní s náboženstvom, ktoré je súkromnou záležitosťou, teraz zisťujú, že také náboženstvo je existenčne neuspokojivé (Kristol 1999: 101).

Či je náboženstvo falošné alebo nie, dôležité je udržať dobre vychované masy spokojné. To je také dôležité, že Kristol upozorňuje, že liberálna, sekulárna spoločnosť je neudržateľná. Ak má spoločnosť prežiť, treba votkať náboženstvo do všetkého verejného života.

Bushova vláda bola opakovane kritizovaná, že vnáša náboženstvo do štátnej sféry – napríklad, keď zmenila pravidlá tak, aby sa federálne prostriedky dali nasmerovať na podporu sociálnych programov prostredníctvom náboženských organizácií . Nevedno, či na to vplýval Kristol – ale iste by súhlasil.

Závislosť mravnosti od náboženstva

Je pre zdravú a prosperujúcu spoločnosť náboženstvo naozaj nevyhnutné? Už storočia trápi ľudí záhada, prečo mravnosť nemôže prežiť bez náboženstva. Aj Voltaire (1694-1778), veľký mysliteľ osvietenstva, nechcel priateľom dovoliť, aby sa o ateizme hovorilo pred jeho služobníctvom:

Chcem, aby môj právnik, krajčír, sluhovia, dokonca aj moja žena, verili v Boha. Myslím si, že ak budú veriť, budú ma menej klamať a okrádať (podľa Phillipsa 1996 :191).

A demokrat senátor Joseph Lieberman je tu ozvenou Georgea Washingtona:

Ako národ potrebujeme znovu klásť dôraz na našu vieru a obnoviť našu oddanosť Bohu a jeho cieľom … George Washington nás varoval, aby sme nikdy nepripustili názor, že mravnosť sa dá zachovať bez náboženstva. (3)

Už vyššie sme povedali, že aj Adolf Hitler trval na tom, že „sekulárne školy nemožno pripustiť”, pretože mravnosť, ktorá sa nezakladá na náboženstve, je postavená na „nedostatku vzduchu” (Helmreich 1979: 241).

No tvrdenie, že mravnosť je príčinne závislá od náboženstva – že bez neho (aspoň pravdepodobne) neprežije – je len empirická hypotéza. Nestačí niečo tvrdiť. Musíme uviesť nejaké argumenty, že je to pravda. Aké sú dôkazy?

Ako sa dá čakať, v tejto chvíli sa typicky poukazuje na morálny úpadok a obrancovia názoru, že náboženstvo je sociálne potrebné, spustia svoju nôtu: „Pozrite sa len, ako náboženská viera strácala na dôležitosti od osvietenstva a osobitne od 60-tych rokov. Uvidíte, ako v tom istom čase amorálnosť a zločinnosť dramaticky narastali do tej miery, že tkanivo spoločnosti sa začína trhať. Nie je jasné, že medzi tými dvomi javmi existuje príčinná súvislosť? Nie je čoraz jasnejšie, že bez náboženstva sa mravnosť neudrží pri živote?”

„Nepochybnosť” potreby náboženstva

Vôbec to nie je nepochybné. Začnime spomienkou, že tu bol vzostup, povedzme, zločinov a tehotenstiev dospievajúcich, najmä od 50-tych rokov. Boli tu však aj ohromné morálne zlepšenia, vrátane rozvoja práv žien, v boji proti rasizmu, pri zvyšovaní záujmu o životné prostredie a iné druhy života, s ktorými sa delíme o našu planétu. Konzervatívci majú sklon k vydávaniu každej zmeny v mravnosti za jej pokles, ale to nie je tak. Napriek tomu je nepopierateľné, že počet zločinov stúpol. Možno z toho viniť stratu náboženskej viery?

Nie je ľahké dokazovať príčinnú súvislosť medzi stratou náboženskej viery a rastom zločinnosti. Isté je, že na Západe náboženská viera upadla. Bolo tu však aj mnoho iných zmien. Uvediem len jeden príklad.

Ľudia sa stali oveľa mobilnejšími; neviažu sa na nejakú zvláštnu lokálnu komunitu, ako to bývalo v minulosti. Dnes je veľa domov prázdnych celý deň. Výsledkom je, že sa vie menej, kto chodí hore-dolu po mojej ulici. Môj otec hovorí, že keď on bol dieťa a zle sa správal pár ulíc od svojho domova, správa o tom sa preniesla cez ploty záhrad k jeho mame pri zadných dverách skôr, ako sa on vrátil domov prednými dverami. Pevne zrastené komunity pôsobia účinne pri potláčaní delikvencie a kriminality. Ich úpadok je zavinený ekonomickými faktormi práve tak ako úpadok náboženskej viery a praxe. A neokonzervatívci predsa suverénne tvrdia, že strata náboženskej viery a praxe je primárne zodpovedná za rast kriminality a delikvencie. Odkiaľ to vedia?

Videli sme tiež (v 6. kapitole), že v USA sa náboženská viera natoľko nezmenšila. Deväťdesiatšesť percent Američanov ešte stále tvrdí, že veria v Boha; štyridsaťtri percent ich tvrdí, že chodia do kostola každý týždeň. V mnohých prípadoch sa priznávajú k fundamentalistickému náboženstvu.

A predsa, ak porovnáme USA s oveľa menej religióznymi miestami, napríklad s Japonskom, Kanadou alebo západnou Európu, zistíme, že USA trpí v mnohých ohľadoch oveľa horšími problémami delikvencie a zločinu. Pritom je isté, že hlavnou príčinou týchto problémov nie je nedostatok náboženstva. Ale nie je isté, či by pomohlo viac náboženstva. Možno potrebujú USA to, čo si zaobstarala západná Európa: slušný systém sociálneho zabezpečenia a menej endemickej nerovnosti.

Mimochodom, netvrdím, že to by bolo riešenie. Poukazujem len na skutočnosť, že presvedčivosť názoru, že liekom proti morálnemu úpadku je viac náboženstva, je prinajmenšom sporná.

Pre názor, že mravnosť sa nedá udržať na potrebnej úrovni bez náboženstva, je trápnou tá skutočnosť, že mnohí veľkí ateisti boli mravne najmenej tak dobre vybavení ako typicky nábožensky veriaci. Viem, že je to len príbeh, ale sám som ateista, väčšina mojich priateľov sú ateisti a ani jeden z nás ani zďaleka nepomýšľa vyhnúť sa plateniu daní, ničiť telefónne búdky alebo kradnúť v miestnom supermarkete. Aj naše deti sa zdajú byť dobre pripravené do života. Okrem toho mnohí ateistickí filozofi (dobrým príkladom je Peter Singer) sú zapálení etici, často najmenej takí zapálení za svoj etický názor, ako ich náboženské náprotivky.

Nie je toto klinec do rakvy názoru, že morálka sa nezaobíde bez náboženstva?

Treba povedať, že nie je. Neokonzervatívci sa znovu ozvú jednou z dvoch bežných námietok: prvú volám „argument morálneho kapitálu”, druhú „ argument nižších vrstiev”.

Argument „mravného kapitálu”

Daniel P. Moloney, vydavateľ Prvých vecí (First Things) pripúšťa v American Prospect, že ateisti sú často dobre vychovaní ľudia. Zdôrazňuje však, že je to možné len preto, lebo žijú z nahromadeného morálneho kapitálu tradičných náboženstiev. Keď sa tento morálny kapitál starých náboženských kultúr nakoniec minie, morálka sa zrúti:

Nábožní ľudia sú tí prví, čo uznajú, že mnohí religiózni ľudia často a ťažko zhrešili a že ateisti konali často spravodlivo. Jav etických ateistov sa dá vysvetliť tým, že keď ateisti zavrhnú náboženstvo, v ktorom boli vychovaní, ponechajú si morálku a odmietnu jej teologické odôvodnenie. Ich etické správanie sa je potom len odvodené, parazitické, požičiavajúce si dobré svedomie z kultúry, ktorá je presiaknutá náboženstvom. Ateistická etika neprežije bez fungovania okolitej náboženskej kultúry. Jedným slovom, morálka v našom zmysle neprežije bez židovsko-kresťanského náboženstva.

Kristol (1999 :101) s tým súhlasí:

Sociálni kritici nás už vyše 150 rokov varujú, že buržoázna spoločnosť žije z morálneho kapitálu, nahromadeného tradičnými náboženstvami a tradičnou morálnou filozofiou.

Aj Gertrude Himmelfarbová (1999: 146) schvaľuje názor, že

žijeme z náboženského kapitálu minulých generácií a tento kapitál sa nebezpečne míňa.

Robí to aj Robert K. Bork, ktorého Ronald Reagan menoval za sudcu najvyššieho súdu, keď sa pridáva:

Všetci poznáme ľudí bez náboženskej viery, ktorí však majú všetky cnosti, ktoré spájame s náboženským učením … Títo žijú z morálneho kapitálu predošlých náboženských generácií … Ale tento morálny kapitál sa časom spotrebuje a nebude nič, čo by ho nahradilo; všade uvidíme kultúru ako táto, do ktorej vstupujeme.

Toto je vysvetlenie ako na objednávku pre existenciu množstva dobre vychovaných, eticky sa správajúcich ateistov, ktorých nájdete spokojne žiť v miestach ako je Kanada alebo západná Európa. Jediná príčina, prečo ešte nie sú morálne degenerovaní a prečo ešte ani ich spoločenstvá sa nezošmykli do morálneho úpadku, je to, že žijú zo zdedeného morálneho kapitálu, nahromadeného predošlými generáciami. Tento argument je praktický, lebo robí tvrdenie, že morálka závisí od náboženstva, nefalšovateľným, aspoň v krátkom a strednodobom čase. Bez ohľadu na stupeň kultúry a dobrú výchovu môžeme tieto nemluvňatá etického ateizmu vynechať z našich úvah, veď „sú takí len preto, že sa religiózny kapitál dosiaľ nespotreboval.”

Asi najväčšia ťažkosť s týmto argumentom je, že je jednoducho nezdôvodnený. Prečo predpokladať, že všetci títo eticky zameraní ateisti žijú z kapitálu nahromadeného predošlými generáciami a že tento kapitál sa nevyhnutne spotrebuje, čo bude mať katastrofálne dôsledky? Kde je nejaký dôkaz pre toto tvrdenie? Nijaký dôkaz sa neponúka – okrem neurčitého odkazu na morálny úpadok. Pojem „náboženského kapitálu” má zachrániť argument morálneho úpadku pre tvrdenie, že morálka sa neudrží bez náboženstva. To je však len uvažovanie do kruhu.

Argument „nižších vrstiev”

Iný populárny postup je povedať, že títo „etickí ateisti” sú príslušníci strednej triedy, inteligentní a vzdelaní. Možno títo sa obídu, v mravnom slova zmysle, bez náboženstva. To však neznamená, žeby náboženstvo nebolo potrebné na udržanie nižších vrstiev pod kontrolou. Trvalú príťažlivosť má názor, že „keby sa nám podarilo priviesť k viere v Boha čo len tých robotníkov, čo majú prácu, možno by oni zabránili vandalizmu, ktorý sa prejavuje v porozbíjaných telefónnych búdkach a krádežami našich áut.”

To je však, zrejme, vyložene elitársky názor: my sa obídeme bez náboženstva, ale dav bežných ľudí sa bez náboženstva neobíde. Mnohí liberáli by asi boli radi, keby to nebola pravda. Ale pravdou nie je vždy to, čo by sme chceli. Nestačí jednoducho odsúdiť tento názor ako „politicky nekorektný” alebo začať útok ad hominem proti jeho autorom – „ste len hlúčik arogantných elitárov”. Možno sú elitári tí, čo to vravia. Ale aj tí môžu mať pravdu.

Lepšia odpoveď bude, ak sa spýtame, prečo si máme myslieť, že argument „nižších vrstiev” je správny. Kde je dôkaz?

Pravda je, že existuje dôkaz, že náboženská viera môže mať pozitívny vplyv na sociálne správanie. Štatistiky ukazujú, že americké mestá, ktoré majú vysoký počet registrovaných veriacich, majú nižšiu kriminalitu, nižšiu drogovú závislosť a alkoholizmus ako mestá s nízkym počtom registrovaných veriacich (Stark a Bainbridge 1997). To však nie je dosť na tvrdenie, že na prežitie morálky je potrebné náboženstvo. Ani na tvrdenie, ako to robia Kristol a Strauss, že bez náboženstva sa spoločnosť zrúti, resp. pravdepodobne zrúti. To sú oveľa ďalekosiahlejšie tvrdenia.

Ani to neznamená, že hoci náboženstvo môže mať pozitívny účinok, nemôžu byť iné faktory dokonca efektívnejšie v boji proti sociálnemu úpadku. Videli sme, napríklad, že keď sa v školách testoval liberálny filozofický program odporúčaný v tretej kapitole – vrátane škôl s vysokým podielom žiakov zo sociálne znevýhodnených vrstiev – zlepšenia v ohľade sebaúcty a sociálneho správania boli dramatické. Takže je možné, že na tomto poli je ďaleko pôsobivejšia filozofia ako náboženstvo.

Skrátka, pozitívny dôkaz, že bežný dav sa nezaobíde bez náboženstva, je vratký.

Ďalšie problémy s názorom, že morálka je príčinne závislá od náboženstva

Dôkazy proti názoru, že morálka je závislá od náboženstva, prináša aj Fukuyama, mysliteľ, ktorý sa stal známy najmä svojím tvrdením o „konci histórie”. V štúdii „Obrysy obnovy morálky” (The contours of remoralization – 2004: 108) píše, že Ázia

poskytuje dôležitý dôkaz proti názoru, že morálny poriadok je závislý od náboženstva … Dominantnou kultúrnou silou v tradičnej čínskej spoločnosti bol, ako vieme, konfucionizmus, ktorý nie je náboženstvo, ale skôr racionálna sekulárna etická doktrína. História Číny je plná úsekov morálneho úpadku a obnovy, ale ani jeden z nich sa neviazal na niečo, čo by sa na Západe dalo nazvať náboženstvom. Ťažko sa dá ubrániť názor, že by bežná morálka v Ázii mala nižšiu úroveň ako v tých častiach sveta, v ktorých prevládajú transcendentálne náboženstvá.

Rastie množstvo vedeckých dôkazov, že naša mravnosť je do určitej miery prejavom nášho genetického dedičstva. V knihe Pramene cnosti (The Origins of Virtue) Ridley (1997: 249) vysvetľuje, ako veda dokazuje, že „mravnosť tu bola pred cirkvou”. Náš morálny kód bol vpísaný, aspoň čiastočne, do našich génov dávno predtým ako do nábožných kníh. Ak je to pravda, potom je ešte pochybnejší názor, že pre prežitie mravnosti je rozhodujúce náboženstvo. Isteže, nové objavy možno zistia, že náboženstvo nie je nepotrebné: možno potrebujeme správny druh génov a správny druh náboženského prostredia, aby sme sa vyvinuli ako dokonalé morálne bytosti. Nové objavy však dramaticky zužujú medzeru, ktorú údajne malo vyplniť náboženstvo medzi našou prirodzenosťou a naším morálnym správaním.

Proti tvrdeniu, že náboženstvo je rozhodujúci či aspoň veľmi dôležitý faktor pre morálne, zákony rešpektujúce správanie, stojí už spomenutá skutočnosť, že sociálny neporiadok vo vysoko náboženských Spojených štátoch je oveľa väčší ako v iných ďaleko menej religióznych demokraciách. Paul (2005) nedávno uverejnil v časopise Journal of Religion and Society článok o výsledkoch svojej medzinárodnej štúdie, v ktorej porovnával rozličné prístupné podrobné štatistiky o religiozite, vraždách, potratoch, pohlavných chorobách, samovraždách, pravdepodobnej dĺžke života, tehotenstvách dospievajúcich v rozličných rozvinutých demokraciách sveta. Prišiel k záveru, že

o všeobecnosti vyšší výskyt viery a zbožňovania stvoriteľa v prosperujúcich demokraciách priamo súvisí s vyšším výskytom vrážd, mortality mladistvých a mladých dospelých, tehotenstiev dospievajúcich a potratov. Najteistickejšia prosperujúca demokracia sveta, Spojené štáty, je výnimočná, ale nie v tom zmysle, ako to predpovedal Franklin. Spojené štáty sú z rozvinutých demokracií skoro v každom ohľade skoro najhoršie fungujúca demokracia a temer vždy majú slabé skóre. Názor, že USA sú pre ostatný svet „žiarivé mesto na vŕšku”, sa ukáže falošný, keď príde na základné parametre sociálneho zdravia.

Akoby to nebolo dosť, Paul zistil, že najmenej religiózne štáty sú pri potláčaní sociálnej nefunkčnosti najúspešnejšie.

Samozrejme, Paul netvrdí, že náboženstvo plodí sociálnu nefunkčnosť. To by bol neodôvodnený logický skok. Má oveľa skromnejší názor: jeho štatistiky nepodporujú názor, žeby náboženstvo pomáhalo zlepšiť sociálne zdravie. V skutočnosti sa prejavuje tendencia podmínovať mienku, že náboženstvo je rozhodujúce, alebo čo len dôležité pre morálne zdravie spoločnosti.

Treba si všimnúť, že ani argument „mravného kapitálu”, ani argument „nižších vrstiev” nie je schopný znehodnotiť tieto štatistiky. Obidva tieto argumenty priam divadelne zlyhajú pri pokuse o vysvetlenie, prečo je sociálny neporiadok o toľko väčší v ešte stále vysoko náboženských USA než medzi pohanmi západnej Európy.

Ďalší problém

Niet dosť silných argumentov na podporu názoru, že pre sociálne a morálne zdravie štátu sa vyžaduje, resp. je veľmi dôležité náboženstvo. Samozrejme to neznamená, žeby náboženstvo nemalo nejaký pozitívny účinok. Ale aj keby existoval zdrvujúci dôkaz, že náboženstvo má mocný účinok na, povedzme, zníženie kriminality, ospravedlnilo by to využívanie náboženstva na tento cieľ? (5)

Tu je jedna analógia. William Bennett, bývalý minister školstva, povedal v nedávnom interview, že

ak si prajete znížiť zločinnosť, ak je to vaše jediné prianie, môžete zabiť každé čierne bábätko v tomto štáte a vaša krivka kriminality bude klesať. (6)

Neprekvapuje, že tento komentár vyvolal veľkú pozornosť. Dá sa predpokladať, že Bennett je toho názoru, že čierna osoba skôr spácha zločin ako biela. Dajme tomu – zdôrazňujem že len pre argument – že Bennett má pravdu, že potratenie čiernych plodov naozaj zníži krivku kriminality (všimnime si pri tejto príležitosti, že potraty mužských bábätiek by mali pravdepodobne ten istý účinok, pretože muži sa dopúšťajú zločinov častejšie ako ženy). Morálne by to ospravedlnilo prax potratov? Samozrejme že nie. Aj sám Bennett uzavrel diskusiu slovami, že potratenie všetkých afro-amerických bábätiek „by bol nemožný, smiešny a morálne odsúdenia hodný čin” (Kristol 1999: 132-133).

Poučenie, ktoré z povedaného vyplýva, je zrejmé. Ani keby sme mohli znížiť kriminalitu šírením náboženskej viery, nebolo by to ospravedlnením pre náš čin. Osobitne v tom prípade, ak je náboženstvo, ako hlása Strauss, podvod. Ak je náboženstvo podvod, ostáva sporné, resp. prinajmenšom sporné, či sa toto uvádzanie do omylu smie páchať na verejnosti, a to bez ohľadu na jeho dopad na zločin.

Náboženstvo a liberálny prístup

Urobme záver. Mnohí ľudia suverénne tvrdia, že mravnosť nemôže prežiť bez náboženstva, resp. že je to nepravdepodobné. Moloney dokonca trvá na tom, že to musí byť židovsko-kresťanské náboženstvo. Toto tvrdenie je však „faktoidné” – (nie je to fakt, skutočnosť, ale niečo faktu, skutočnosti podobné, pozn. prekl.) – je to vyhlásenie, donekonečna opakované v určitých kruhoch do tých čias, kým ho každý považuje za pravdu napriek tomu, že nikdy nebolo podrobené serióznej kritickej previerke. Aby ste zistili, aké je pochybné, stačí, ak na toto tvrdenie myslíte kriticky päť minút. Nanešťastie, v niektorých kruhoch sa to deje veľmi zriedka, ale opak, bez prestania opakované zaklínanie, že „mravnosť je závislá od náboženstva”, nie je náhradou za poctivý argument.

Predpokladajme chvíľu – opäť len kvôli argumentu, ako v minulosti – že náboženstvo je pre naše morálne zdravie veľmi želateľné, možno dokonca nevyhnutné. Aké dôsledky to bude mať na liberálny prístup k mravnej výchove, opísaný v tretej kapitole?

Na prvý pohľad nijaké. Aj keby pre to, aby spoločnosť bola zdravá, potrebovali deti náboženskú výchovu (zdá sa, že ju nepotrebujú), nič sa nestalo. Náboženská výchova je úplne kompatibilná s liberálnou výchovou. Ako sa v tejto knihe povedalo už viackrát, liberálny prístup je konzistentný s výchovou detí v duchu náboženskej tradície.

Tu sa dá namietnuť: „Ale liberálna náboženská výchova vedie k len slabej, vodnatej verzii toho náboženstva, ktoré potrebujeme. Výsledkom je relativistický, neposudzujúci druh náboženstva.” Ako sme videli, napríklad aj Himmelfarbová súdi, že časť amerického morálneho úpadku sa dá vysvetliť tým, že americké náboženstvo je zafarbené relativizmom a neposudzovaním. Náboženská viera mnohých Američanov môže byť na míle široká, ale je len jeden inch (asi 2,5 cm – pozn. prekladateľa) hlboká. Himmelfarbová ju charakterizuje tak, že Američania síce veria v Boha, ale oddávajú sa neposudzovaniu („Kto som, aby som súdil?”) a relativizmu, pre ktorý sú všetky morálne a náboženské názory „rovnocenné”. Dá sa povedať, že boj proti tomuto relativizmu a neposudzovaniu vyžaduje návrat k metódam autoritatívnej morálnej a náboženskej výchovy.

Ani to nie je pravda. Tvrdenie, že liberálna náboženská výchova musí obsahovať záväzok voči relativizmu, nemá pravdu. Ten druh liberálnej morálnej výchovy, ktorý táto kniha odporúča v tretej kapitole, vyzerá skôr ako naša najlepšia obrana proti relativizmu. Ani v tomto prípade teda nejde o odmietnutie liberálneho prístupu k mravnej a náboženskej výchove.

Argument posledného zákopu

Teraz možno uviesť konečný argument posledného zákopu:

Dajme tomu, že súhlasím s názorom, že liberálny prístup k mravnej výchove je konzistentný s výchovou detí v náboženskej tradícii. Predpokladajme, že súhlasím s tým, že váš druh liberálnej mravnej výchovy nemusí podporovať neposudzovanie a relativizmus. Ďalej, ak je náboženská viera falošná, alebo prinajlepšom veľmi nerozumná, potom jej vystavenie schopnosti rozumu rozlíšiť pravdu a nepravdu odhalí jej falošnosť alebo nerozumnosť. V tom prípade nevyrastú deti, ktoré by jej verili. Aby sme mali istotu, že deti budú vychované nábožensky a dôkladne indoktrinované – že náboženstvo bude neoddeliteľne vpletené do tkaniva ich životov – musíme ich urobiť veriacimi dlho predtým, než im dovolíme začať myslieť o všetkom kriticky (ak im to vôbec dovolíme). Len vtedy je nádej, že ich viera odolá stretnutiu s kritickou previerkou. Takže po tom všetkom musíme liberálny prístup odmietnuť. U mladých ľudí musíme vypnúť sily ich rozumu, aspoň kým ide o ich náboženstvo. Ak je náboženská viera pre naše morálne zdravie nevyhnutná, potom je to dobrý pragmatický dôvod, aby mladý človek prevzal náboženské presvedčenie o „viere” od náboženskej autority.

Toto je slabý argument, založený na celej sérii pochybných „ak”: ak je náboženská viera falošná alebo nerozumná, ak je falošnosť a nerozumnosť ľahko dokázateľná nezávislým kritickým rozmýšľaním, ak jednotlivci nie sú nábožensky indoktrinovaní veľmi skoro a ak je napriek tomu všetkému náboženská viera nevyhnutná pre naše morálne zdravie, potom máme našu mládež indoktrinovať náboženstvom a odrádzať ju od kritického myslenia o tom, čo sa jej káže veriť.

Už sme videli, že osobitne podozrivo vyzerá posledné „ak”. Kristol sa pokúša zdôvodniť ho zotrvaním na tvrdení, že alternatíva k náboženstvu – volá ju sekulárny racionalizmus – nemôže poskytnúť racionálny podklad pre mravnosť. Podobne ako MacIntyre a Gray hlása, že „projekt osvietenstvo” musí padnúť; hovorí: „Filozofia vie zaujímavo analyzovať morálne kódy, ale nevie ich vytvoriť.” (1999: 132-3) (7). Keby aj mal Kristol pravdu a sekulárny racionalizmus by nevedel dať morálke racionálne základy, nedáva ich ani náboženstvo, najmä ak, ako to vyžaduje premisa argumentu posledného zákopu, je falošné alebo aspoň nerozumné. Takže ak nás zlyhanie pokusu o nájdenie racionálneho podkladu pre mravnosť vedie k zavrhnutiu „sekulárneho humanizmu”, nemá nás viesť aj k zavrhnutiu náboženstva?

Odpoveď je pravdepodobne taká, že ľudské stádo potrebuje aspoň ilúziu pevných mravných základov, ktorú náboženstvo ponúka. Ľudia vraj potrebujú tieto psychologické barličky. Videli sme však, že empirické dôkazy nepodporujú tvrdenie, že väčšina z nás potrebuje náboženstvo z psychologických dôvodov, aby sme si udržali morálnu rovnováhu. Skôr naopak, dôkazy ho podkopávajú.

A tak aj tento pokus posledného zákopu zdiskreditovať liberálny prístup k mravnej výchove sa ukazuje ako neúspešný.

Prameň: Stephen Law, The War for Children’s Minds, © Routledge, London and New York, 2006. Pokračovanie v tomto a ďalších číslach ZH – 69, 71-79.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo