Rastislav Škoda

Na pultoch kníhkupectiev sa od nedávna napodiv zriedka objavuje zaujímavá kniha Eduarda Chmelára, Svet nie je na predaj – Eko-konzult Bratiskava, 2003 (v poslednom týždni apríla 2004 ju mali v 4 kníhkupectvách z 10).  V Slovenských pohľadoch (č. 3/2004, s. 88) ju vychválil M. Čechvala, ktorého priviedla na cestu mravnej obrody. Do istej miery súhlasím, ale mám aj vážne výhrady.

Obsahovo má kniha šesť statí, ale myšlienkovo si ju zjednodušme na dve:

Prvá časť je výstižným opisom a kritikou jestvujúcich pomerov, t.j. mocenskej manipulácie ľuďmi pri neoliberálnej globalizácii (finančných trhov, masmédií, kultúry … ). Už inde som napísal, že takéto veci rastú ako huby na Záhorí po daždi, ale ako tých chutných húb nikdy ich nebude dosť; svedectvom sú, aj budú, aj obsahy jednotlivých čísel ZH. Také veci treba čítať, dávať čítať a hovoriť o nich. Priznávam sa, že pri čítaní asi tak prvej polovice knihy mi bolo dobre.

Do mozaiky celkového obrazu pribudne občas nový kamienok. Ako tento: „Dvomi strategickými projektmi – expanziou NATO a ekonomickou globalizáciou – doviedol Bil Clinton Spojené štáty k vrcholu moci a stal sa tak najvýznamnejším prezidentom USA.” (s. 74) Tento diplom je od autora SNJNP, ktorý iného promótora necituje.

V druhej časti knihy autor hľadá a ponúka východisko jednak nenásilným bojkotom existujúceho systému v zmysle titulu knihy, jednak – svete čuduj sa! – ponukou ekumenického hnutia nám, sekularizovanej západnej spoločnosti!

Pri navrhovanom riešení nezohľadňuje dostatočne súčasnú (ale miestami od storočí zakorenenú – pozri Francúzsko od čias Voltaira, t.j. asi 1767) sekularizáciu západnej spoločnosti, hoci v podstate práve ju odmieta; viac píše o spiritualite, transcendencii, mravnosti a obrode ako o absolútnej materiálnej chudobe veľmi mnohých nešťastníkov a nepredstaviteľnom finančnom bohatstve pár vyvolencov, o slobodách a neslobode, o školstve a analfabetizme. Ale to potom nie je o sekularizácii, ak sa nepovie, že v Anglicku chodí t.č. v nedeľu do kostola 7 % ľudí, takže sa tam do učebných plánov etiky zaraďuje popri náboženstve ateizmus; že v Nemecku predáva katolícka cirkev vyše100 starých kostolov, kým v nitrianskej diecéze vysvätil kardinál Korec skoro sto nových.

Sekularizáciu – zosvetštenie, vytlačenie náboženského vplyvu z väčšiny oblastí ľudskej činnosti, najmä politiky a kultúry, prevod cirkevného majetku do svetských rúk, dôslednú laicizáciu školstva atď. – berie Chmelár na vedomie len potiaľ, že po spôsobe kňazov, často preoblečených za filozofov (Nietzsche), viní z nej osvietenstvo, ktoré hneď v prológu  ako „nezadržateľne odumierajúce” pochováva. Pozor: hovorí sa, že predčasne pochovaní žijú najdlhšie! V  kapitole o ilúziách sa mu fašistický systém stáva „logickým vyústením osvietenstva”, ktoré vzbudilo v ľuďoch „naivný optimizmus, že zlo môže byť odstránené zmenou spoločenského poriadku”. Samozrejme, nie všetky zlá sa dajú odstrániť naraz, ale napr. rodová šľachta, otrokárstvo a utláčanie žien boli predsa odstránené postupnými zmenami spoločenaského poriadku. – Tu mu je dobré aj Havlovo smiešne konštatovanie, že

 „žijeme uprostred prvej ateistickej civilizácie v dejinách ľudstva”, ktorá zapríčinila „strašný patologický chaos, … hodnotové vákuum, … rozklad spoločnosti.” A ďalej: „Potrebujeme sa vrátiť k vedomiu mravného záväzku, od ktorého nás falošne oslobodilo osvietenstvo.” (109).

Ako výnimku zachováme koncepciu ľudských práv … Konzervatívny vidiecky pán farár by to v nič nehovoriacej nedeľnej kázni nepovedali lepšie.

Mám dojem, že celá stať je prebraním myšlienok nemeckého teológa Hansa Künga, ktorý sa na s. 107 uvádza ako objaviteľ zlatého pravidla ľudskosti vo všetkých vplyvných náboženstvách sveta a zástanca projektu svetového etosu. Pochybujem, že by si Hans Küng pripisoval objav, že zlaté pravidlo ľudskosti – „Čo nechceš, aby robili tebe, nerob ani ty iným” –  je prítomné vo všetkých vplyvných náboženstvách sveta, ale je pravda, že vzniklo tisícročia pred kresťanstvom. A Künga považujem za autora projektu svetového etosu.

Küng otvorene priznáva, že mu ide o takú reformu rímskokatolíckeho náboženstva, aby sa od neho veriaci neodvracali (a asi, ako poplatníci, z cirkvi nevystupovali). Neúnavne zdôrazňuje nebezpečenstvo morálky bez viery v osobného boha vrátane cirkevných dogiem a neváha poukazovať na spoločný etický fundament všetkých náboženstiev vrátane budhizmu, taoizmu a hinduizmu, ponechávajúc úplne bokom vieroučné, dogmatické, ideologické a iné diferencie. Spoločným etickým základom sa nakoniec ukážu len všeobecnosti typu láska, spravodlivosť, rovnosť, mier a podobné základné slušnosti ľudskej spoločnosti. Na tomto moste je síce teoreticky možný pobožný rozhovor aj so zástupcami nekresťanských svetonázorov, no v praxi oň nie je skutočný záujem. Hoci neodmysliteľné etické pravidlá aj bez unúvania „náboženstva” pozná, uznáva a tak v základných dokumentoch (Paul Kurtz, „Humanistický manifest” 2000, Zošity humanistov č. 11, november 1999) ako v každodennej praxi neúnavne zdôrazňuje aj sekulárna (ateistická) spoločnosť, od tej sa Küng aj Chmelár – priam urážlivo – dištancujú.

Lebo je urážkou napísať v jedinej kapitole o sekularizovanom svete: „Naivita a špekulatívnosť ateizmu od Epikura až po Diderota spočíva vo viere, že človek si môže dovoliť všetko.” (101). Takéto ohromujúce klamstvá som zvykol počúvať len z úst kňazov, udávajúcich za ich prameň zjavenie alebo vnuknutie. Odkiaľ asi čerpal tento nezmysel Chmelár? – Ak sa majú menovať grécki pochybovači o bohoch, majú to byť, napríklad, Protagoras, Prodikos, Demokritos, Kritias a nie pôžitkár Epikuros; to je rana ateizmu pod pás. Proti voľbe Diderota nemám námietku, ale Voltaire či Rousseau by boli výraznejší a sú známejší. – To ostatné sú tu len bludy: „psychické funkcie sú významnejšie ako fyziologické”,  „AIDS je logickým dôsledkom sexuálnej neviazanosti, … BSE dôsledkom ľudskej chamtivosti”, resp. lapsusy: pri prekonaní „živočíšneho štádia nášho antropologického vývinu” (100) myslel autor akiste na naše zvieracie štádium.

Pri hľadaní spoločných mravných hodnôt (vymenúvajú sa: ľudskosť, striedmosť, štedrosť, solidarita, tolerancia, rovnoprávnosť a podobne) nevynecháva autor po  miestami únavnom oprašovaní  „zásad” monoteistických náboženstiev a budhizmu ani šintoizmus, taoizmus, dharmu, sikhizmus a dokonca aj indiánskeho náčelníka Seattla s jeho (pravdepodobne podvrhnutou) jedinou rečou. Načo to robí? Ak sa v našich zemepisných končinách zbavujeme pút kresťanstva, ak nechceme mať v ústave EÚ zmienku o bohu (ktorom?) ani o kresťanstve, a nepripúšťame si k telu islam (mám na mysli predovšetkým Nemecko a Francúzsko s ich miliónmi Turkov a Afričanov miestami už v tretej generácii), máme si situáciu komplikovať úvahami o budhizme? Ide v tejto knihe o náboženstvo alebo v prvom rade o ekonomickú globalizáciu?

V nadšení za „ekumenické vedomie” ho fascinuje hinduizmus „všadeprenikajúcou posvätnosťou, ktorá sa v Indii pripisuje rovnako každému živému tvorovi i každej neživej veci.”  Bertrandovi Russellovi už pred sto rokmi prekážali posvätné kravy motajúce sa voľne po uliciach indických miest, iní sociológovia vytýkali indickému náboženstvu upaľovanie vdov po smrti manžela, resp. zákaz, aby sa znovu vydali. Dobre, to väčšmi bolo, ako je. Ale zabudol autor na pretrvávajúce kastovníctvo hinduizmu, keď píše, že všetky veľké náboženstvá vyznávajú spoločné hodnoty  a zaraďuje medzi ne aj rovnoprávnosť?

Pri výpočte „náboženstiev” zastáva autor dvojznačné stanovisko pri marxizme, resp. socializme. V zásade túto ideológiu, ktorá má určité rysy spoločné s náboženstvom, takže ju niektorí filozofi za náboženstvo označujú (Russell – Zošity humanistov, č.1, 1998), odmieta, keďže prehrala storočný boj s kapitalizmom (pozor: v histórii máme veľa príkladov prehranej bitky, ale vyhranej vojny), no v podrobnostiach dáva Marxovi neraz za pravdu: keď marxizmu priznáva „obrovskú poznávaciu silu” (15) a „tlaku robotníckeho hnutia” (15) zastavenie procesu absolútneho zbedačovania obyvateľstva. Keď Gramsciho uznáva za prvého teoretika nových sociálnych hnutí (66) a autora „koncepcie kultúrnej hegemónie” (42). Keď kladne hodnotí Marxovo predvídanie ekonomickej globalizácie v Manifeste komunistickej strany (44). Keď priam dojímavo líči takmer neuveriteľný vzťah súčasného tibetského dalajlámu k marxizmu; a všelikde inde.

Globalizácia prebieha bez priameho pričinenia náboženstva. Technokratom jednotlivých zložiek globalizačného aparátu od Svetovej banky po úradníkov Európskej únie v Bruseli či Štrasburgu, ani medzinárodnej hyperburžoázii od Kalifornie cez Floridu a  Monaco po štvrte zbohatlíkov v Bratislave (čitateľ vie lepšie ako ja, ktoré sú to) nemožno vytýkať náboženské cítenie, resp. konanie z dôvodov viery. Viem, že existujú bigotní miliardári, venujúci obrovské sumy na šírenie kresťanstva a islamu, ale to sú výnimky. Poznám Weberov názor na protestantskú etiku ako základ zbohatnutia ženevských bankárov; aj tieto základy zavial piesok logaritmického rastu bohatstva mužov všetkých možných náboženstiev za pár desaťročí môjho života.

Iná vec je, že sa katolícka cirkev so svojím školeným aparátom v Bruseli a pri OSN výdatne priživuje na subvenciách a všemožne lobuje s rozdielnym úspechom za prokresťanské zákonodarstvo. Zatiaľ čiastočne uspievajú v otázke bioetiky, napríklad manipulácie s ľudskými kmeňovými bunkami, ale nie tak v otázke kontroly populácie či rodičovstva. Za prvorade dôležitý považujem konsenzus európskych parlamentárov, že sa v ústave EÚ nebude písať o Bohu, ani v preambule o kresťanských základoch Európy. Viem si predstaviť, že to Künga a autora veľmi mrzí.

Akú cenu majú potom autorove konkrétne rady?  Pri zrode modernej revolty sa vraj treba učiť od Mojžiša, Ježiša a Mohameda. Od Mojžiša asi to, že treba mať len jedného boha – to ostatné v Desatoro sú prirodzené slušnosti každej ľudskej komunity (Cti otca svojho, Nezabiješ, Nepokradneš …) alebo prehnané požiadavky jednej sekty (Nepožiadaš ženy jeho, … ani jeho majetku …). Od Ježiša, povedzme, láske, a od Mohameda, povedzme, spravodlivosti. Storočia až tisícročia budovali prívrženci dvoch z týchto „veľkých duchovných vodcov” vo svojich ríšach, a tie neboli malé, príslušné kráľovstvá – a sme tam, kde sme. Nemajú veru pravdu kňazi, viniaci ľudstvo z nedodržiavania učenia svojho majstra (platí pre všetky náboženstvá). Ak sa tie učenia ani za taký dlhý čas nepresadili, resp. nepriniesli výsledky – načo ich odporúčať pre budúcnosť?! Či málo odborníkov dokazovalo v minulosti ich nedostatky, chyby až  bezcennosť? Napríklad ten B. Russell:

 „Považujem všetky náboženstvá sveta  – budhizmus, hinduizmus, kresťanstvo, islam a komunizmus – rovnako za nepravdivé ako za škodlivé.”

Treba si vraj brať príklad aj z Gándhího a M. L. Kinga (64): ich hnutia sú

 „potvrdením tézy, že nenásilie môže priniesť sociálnemu hnutiu oveľa efektívnejšie výsledky.”

Nechcem týmto dvom svetlám v nociach kolonializmu a rasizmu nijako uberať na veľkosti, ale ich hnutia nevyriešili situáciu stoviek miliónov bedárov v Indii ani desiatok miliónov Afroameričanov v USA. S čím porovnávate, keď hovoríte o „efektívnejších”  výsledkoch? Hádam nenavrhujete zakázať Palestínčanom intifádu ?!

Uzavrime to. Náš súčasný svet je vybudovaný na výdobytkoch osvietenstva, ktoré zbavilo svet metafyzického či teologického náteru. Hoci prežívame ako jeden z jeho dôsledkov neželanú ekonomickú globalizáciu, vieme, že žiaden totalitarizmus nie je skutočne totálny; že horľavá iskra osvietenstva, ktoré nenechá natrvalo na pokoji ani najkomfortnejšie usadenú izolovanú bunku organizmu spoločnosti, tlie v mysliach ľudí (esej Gerta Uedinga v Rolf Hochhut, McKinsey kommt, DTV 2004) a rozhára sa v hnutiach proti globalizácii. Neverím v úspech hnutí, ktoré stavajú na náboženských predstavách starodávnych predmestských kočovných, pastierskych a poľnohospodárskych spoločenstiev, ako to navrhuje Chmelár. Moderná postindustriálna informačná éra stavia na vedeckom naturalizme, ktorému nemožno uprieť úspechy pri rozširovaní našich znalostí už storočia od renesancie a ich pozitívne dôsledky pre dnešný každodenný život.

Čo aj to niektorým možno padne ťažko: nesúhlasím s paušálnym odsudzovaním osvietenstva, humanizmu (ateizmu), naturalizmu, materializmu, evolúcie atď.