Karlheinz Deschner

Osud Loyolových učeníkov sa rysoval už za pápeža Benedikta XIV. Sám nešetril ich uznávaním a ako bolonský arcibiskup bol čoraz spokojnejší s týmito „učenými a svätými rehoľníkmi“ (dotti e santi religiosi); ako pápež potom zdôrazňoval ich trvalú užitočnosť, ich vzornú poslušnosť a osobitne zahŕňal svojou priazňou Franciska Retza, generála tohto rádu. Občasnú výčitku nepriateľstva odmietal dlhým výpočtom ďalších dôkazov svojej priazne pre tento rád. Vymenoval vraj do vysokých postavení viac jezuitov ako iní pápeži. Jezuitský historik Cordara tvrdí, že za sedem pontifikátov, ktoré prežil, ani jeden pápež neprizval do svojej blízkosti toľkých jezuitov, ako práve Benedikt XIV. Na druhej strane však, a je to veľmi zvláštne, platilo vo verejnej mienke, že má jezuitov v malej láske; a Cordara sa priznáva, že si nikdy neurobil istý posudok o skutočnom zmýšľaní tohto pápeža.

Jezuiti tu boli ako extrémny pápežský rád ustanovený na osobitnú podporu rímskeho hierarchu. Vo všeličom sa zásadne líšili od iných mníšskych rádov a mnohým súčasníkom „celé ich zameranie“ nevoňalo.

Už zovňajškom bol jezuita pozoruhodný. Nechodil v mníšskom habite, ale takrečeno civilne, nenápadne, podľa zvykov kraja. A ako odpadlo rehoľnícke rúcho, v tých časoch už dávno zväčša nenávidené, odpadla aj kláštorná klauzúra (odlúčenie), odpadlo predpísané robenie pokánia, aj spoločná chórová modlitba a vôbec celé to neustále vymodlievanie. Predtým aspoň na papieri vychvaľované „milosti darcovstva“, askézy, pobožnosti a rozjímania ustúpili u nich do pozadia a dali miesto celkom iným milostiam. Pestovala sa starostlivosť „o duše“, forsírovalo sa preniknutie do vyššieho školstva, do divadiel, na univerzity, osobitne do kniežacích domov, a tu najradšej v postavení spovedníka kniežaťa; neopovrhlo sa však ani odbavením pobožnostkárskej masy veriacich, ktorých polovicu života určoval náboženský ošiaľ, najprimitívnejším náboženským gýčom. A keďže vďaka vyššej mobilite a flexibilite týchto dotti e santi religiosi, aj vďaka ich vyššej kvalifikovanosti v umení indoktrinácie, rýchlo rástlo ich ovládnutie celých dôležitých spoločenských skupín, ako aj preniknutie do misijných oblastí, rástol ich chýr aj závisť a nepriateľstvo niektorých jednotlivcov nezastalo pred prianím po ich zničení.

Pritom protijezuitská agitácia bola najsilnejšia v klerikálnych kruhoch, medzi mníchmi. V Španielsku, zemi ich pôvodu, odsudzoval ich v kázňach dominikán Alonso de Avendano rok čo rok ako kacírov, farizejov a pokrytcov. Jeho rehoľný brat Melchior Cano, poradca Karola V. a Filipa II., im nadával do predvoja antikrista. Generál augustiniánov Franz Xaver Vasques ich označil za „namyslených ako Lucifer“ a hydru; keď sa tejto oblude utne jedna hlava, narastie jej druhá. Volal po intervencii španielskeho kráľa pápeža, aby úplne rozpustili rád, ktorý je pre kresťanstvo len hanbou a mrzutosťou.

1. V Portugalsku

Prvý krok proti inštitútu jezuitov sa urobil za kráľa Jozefa Emanuela portugalského a riadil ho predovšetkým Sebastiao José de Carvalho e Mello, budúci markíz Pombal, „najväčší a najhroznejší minister, aký kedy vládol v Portugalsku. Ako ostrý prívrženec absolutizmu bol nepriateľom nielen jezuitov, ktorí ho vychovali a podporovali jeho vzostup, ale aj kléru a pápežstva vôbec. Boj proti cirkvi bol predsa súčasne bojom proti Svätej stolici, s ktorej zánikom v najbližšej budúcnosti počítali ľudia ako Montesquieu, Voltaire a „takmer všetci zástupcovia novej historickej vedy“.

Pombal pravdepodobne myslel aj na vlastnú štátnu cirkev, nezávislú od Ríma. Pritom si poslúžil cirkvou proti cirkvi, keď do vysokých cirkevných postavení menoval svojich príbuzných a dôverných priateľov, takže potom mohol svoju krajinu očistiť podľa svojej ľubovôle bez toho, žeby vyvolal hnev masy veriacich. Stovky protivníkov umreli v jeho väzeniach, trpeli v hrozných dierach, často „bez obžaloby, bez vyšetrovania, bez procesu“, zoslabnutí, nadutí, „zväčša takí slabí, že sa neudržali na nohách. V dôsledku dlhého pobytu v tme stratili mnohí zrak, iní reč; a iným zhnili od vlhkosti nohy, alebo im ich nažrali krysy a hmyz.“

Dlhé roky väznil Pombal aj biskupov, napríklad belémskeho, alebo biskupa z Coimbry a tohto aj s jeho 33 kňazmi. Zatváral nielen jednotlivcov, ale aj celé spoločenstvá. Vyhubil celé rodiny a pováľal ich sídla. Mníchov rozličných rádov povolával späť zo zámoria, „kde divochom hlásali evanjelium“. Cesty k väzeniam sa často len tak hemžili kláštornými bratmi a ich vojenskými strážcami.

Osobitne nenávidel Pombal jezuitov a otvorene šíril o nich všetky staré ohováračky: že túžia po peniazoch, nádhere a moci; že sú neposlušní voči pápežovi, kráľovi aj biskupom; že majú trvalé spory s prelátmi a učencami; že utláčajú domorodcov, robia zakázané obchody a pestujú obchod s otrokmi. Po ich bohatstvách nechal Pombal prekopávať hroby a kloaky. A keď v roku 1757 vypukli nepokoje v Oporte, hneď podozrieval z ich vyvolania jezuitov. Bol z toho obrovský proces s nie málo trestami smrti, ale „bez stopy po dôkazoch“. V tom istom roku vyhnal z kráľovského paláca spovedníkov kráľa a jeho rodiny a jezuitom zakázal prístup do dvora. V noci 3. septembra 1758 bol spáchaný atentát na kráľa a v januári nasledujúceho roku bolo na námestí v Beléme popravených deväť šľachticov; boli mučení, stínaní, na kolese mliaždení, vešaní, za živa upaľovaní. Pombal obžaloval Spoločnosť Ježišovu, že svojimi kázňami a učením podnecovala sprisahancov.

3. septembra 1759, na výročie pokusu o atentát, vydal kráľ edikt, ktorý po vymenovaní dlhého radu (údajných) zločinov jezuitov vyhlasoval, „že títo rehoľní bratia, skazení a od svätej viery odpadnutí, nie sú v dôsledku svojich ťažkých a odporných hriechov schopní nápravy; preto sa riadne a účinne odsudzujú do vyhnanstva a dávajú do kliatby; ako notorickí rebeli, zradcovia, odporcovia a útočníci sa zaháňajú z blízkosti Jeho Veličenstva, jeho ríše a všetkých jeho zemí; pod trestom smrti sa zakazuje všetkým akéhokoľvek stavu a povolania pustiť týchto ľudí na niektorý z kráľovských majetkov alebo byť s nimi v osobnom alebo písomnom styku.“

Pravidelne do kostola chodiaci voľnomyšlienkar Pombal útočil na jezuitov stále ostrejšie a potom čo svojho brata urobil hlavným inkvizítorom Portugalska, v roku 1761 neváhal nechať viac ako sedemdesiatročného jezuitu Gabriela Malagridu, ktorý sa po 32 mesiacoch väzenia temer zbláznil, ako podvodníka, pokrytca a bohorúhača, skrátka „kacíra“, zahrdúsiť a spáliť; bolo to divadlo, ktoré nadchlo kráľa, kabinet a celý diplomatický zbor. Celkový počet obetí Pombalovho podozrievania a chamtivosti bol údajne vyše deväť tisíc.

2. Vo Francúzsku

Čo sa odohralo v Portugalsku, opakovalo sa čoskoro na druhej starne Pyrenejí, kde mali jezuiti v galikánoch, jansenistoch a encyklopedistoch takých rozhodných nepriateľov, že jezuitský žiak Voltaire ich občas poľutoval, keď napríklad 25. septembra 1742 napísal d’Alembertovi: „Verte mi, preč s ľudskou slabosťou. Nechajte, nech nám jansenistická zberba zoberie s krku jezuistickú zberbu; nebráňte, aby sa tieto pavúky navzájom požierali.“

Aj Francúzsko sa stavalo proti jezuitom čoraz otvorenejšie a malo predpoklady stať sa významným bojiskom proticirkevných snáh: oddávna udávalo tón v protipápežských vystúpeniach a bolo protifarárskejšie ako každá iná oblasť sveta; zo severu sem prenikalo anglické osvietenstvo, z juhu španielska a portugalská propaganda proti Rímu, vrátane letákovej akcie Pombala a jeho prívržencov. Na francúzskom dvore sa formovali mocní, ale tajní protivníci jezuitov.

Útok na Loyolových žiakov zostril páter Antoine Lavalette, nielen misijný prokurátor, predstavený všetkých misionárov a apoštolský prefekt pre všetky filiálky jezuitov na Antilách, ale aj šikovný veľkoobchodník, ktorého však prenasledovala smola. Angličania zajali jeho lode, takže stratil cenné náklady do Európy, orkány poškodili jeho loďstvo, nákazy decimovali jeho čierne robotníctvo na plantážach a jeho marseilleský obchodný partner skrachoval. Boží človek Lavalette upadol do dlhov, vrhol sa do riskantných obchodov, jeho straty rástli a do víru udalostí bol zatiahnutý celý francúzsky jezuitský rád; strácal jeden proces za druhým.

Hnacou silou pri páde jezuitov bol parížsky parlament. V auguste 1761 nechal spáliť pred svojím hlavným sídlom 24 kníh jezuitských autorov. V marci 1762 vydal pod názvom „Extraits des Assertions“ (Výťahy z nebezpečných a skazonosných tvrdení rozličného druhu, ktoré jezuiti vždy a jednoznačne zastupovali) obsiahlu kompiláciu, v ktorej jezuiti napočítali 758 falošných obvinení a nazvali ju „kloakou klamstiev“.

Parlamentný výnos zo 6. augusta 1762 vyhlásil „takzvanú Spoločnosť Ježišovu svojou povahou a bytosťou za neznesiteľnú pre každé štátne usporiadanie, pretože protirečí prirodzenému právu a uráža každú duchovnú a svetskú autoritu. Pod zavádzajúcim plášťom náboženskej ustanovizne cieli nie po ráde evanjeliovej dokonalosti, ale má v pláne zavedenie politickej korporácie, ktorá by jej dala úplnú nezávislosť a umožnila by jej uzurpovať na seba akýmikoľvek prostriedkami všetku moc v štáte; to predpokladá podrytie zákonitej moci a vyhlásenie fanatizmu za hlavnú zásadu. Jej pravidlá a sľuby sú neprípustné zásahy do svetskej moci a slobody galikánskej cirkvi, a preto od prvopočiatku neplatné. Jej učenie, morálka a pôsobenie je skazonosné, ničivé pre náboženstvo a prirodzenú mravnosť, urážlivé pre kresťanský kódex zvykov, škodlivé pre občiansku spoločnosť, rebelantské a ráňajúce pre práva, moc a bezpečnosť posvätnej osoby monarchu, schopné vyvolať v štáte nepokoj a podporovať najhlbšiu korupciu.“ Preto mala byť Spoločnosť Ježišova z Francúzska neodvolateľne vylúčená a nikto nemal mať právo obnoviť ju.

Behom osem dní museli jezuiti opustiť svoje domovy a bolo im zakázané žiť spoločensky a mať kontakty s bratmi, žijúcimi v zahraničí. Všetky majetky rádu boli konfiškované.

Podobne alebo ešte prísnejšie postupovali parlamenty v provinciách, napríklad v Bordeaux a Rennes, Rouen, Roussillon, Pau a Aix, dokonca aj v zámorí, na Martinique a v Louisiane; nechýbali útoky na Svätú stolicu. Rouenský parlament vyzval 3. marca 1763 celý katolícky svet na spoločné zakročenie a zničenie Spoločnosti Ježišovej. A rok nato apeloval v tejto veci parížsky parlament na kráľa.

1. decembra 1764 zrušil edikt Ľudovíta XV. z moci kráľa Spoločnosť Ježišovu vo Francúzsku. Sprievodná inštrukcia síce uznávala, že kráľ považoval rád pre jeho učiteľskú činnosť za užitočný pre štát a cirkev, ale zo starosti o mier v štáte bol nútený zaujať stanovisko k verejnej mienke, zameranej proti jezuitom.

Pápež však, ktorý už 3. septembra 1762 vyhlásil za neúčinné všetky minulé aj budúce parlamentné rozhodnutia, namierené proti jezuitom, v konštitúcii zo 7. januára 1765 znova sa zastal teraz tak provokantne zneucteného a za bezbožnícky a bezbožný vyhláseného rádu; pripomenul jeho vysoké hodnotenie cirkvou v minulosti, najmä Tridentským koncilom; vo svojom mene a v mene biskupov celého sveta priznal jezuitom zbožnosť, dokonca svätosť a v závere opakovane potvrdil všetky vyhlásenia svojich predchodcov v prospech jezuitov.

4. V Španielsku

Najmocnejší bol rád jezuitov v Španielsku, odkiaľ vzišiel a kde istotne nebol medzi ľudom neobľúbeným. Tanucci píše v jednom liste z 30. augusta 1766 o „fanatizme, ktorý oduševňuje mysle Španielov v prospech jezuitov … “. No vládnuca politika, panujúci štátny absolutizmus, sa chovala podobne ako vo Francúzsku.

Kráľom sa stal Karol III., syn Filipa V. a nevlastný brat v pomätení zomretého Ferdinanda VI. Bol aj kráľom oboch Sicílií, kým v Neapole pevne držal uzdu v rukách Bernardo Tanucci ako jeho minister spravodlivosti, zahraničia, vnútra a konečne ako predseda regentskej rady.

Karol III. bol presvedčený katolík a dychtivo uctieval nepoškvrnené počatie Panny Márie. Denne chodil na omšu a dodržoval štvrťhodinky rannej a večernej modlitby. Pripisovala sa mu schopnosť nevládnuť, ale nechať iných vládnuť za seba – kým on trávil celý život na poľovačkách; možno to robil aj preto, aby nepodľahol neresti necudnosti a dedičnej melanchólie svojho rodu.

Karol III. zmýšľal síce kresťansky, bol dokonca členom Tretieho rádu a františkáni boli jeho duchovní poradcovia; jeho matka Alžbeta Farnese a jeho manželka Mária Amália saská mali za spovedníkov jezuitov; jeho synovia mali jezuitov za vychovávateľov. Preto sa najprv vrhol na ministrov, ktorí nielenže úradovali v zmysle osvietenského absolutizmu, ale aj osobne sa cítili spriaznení s vedúcimi osobnosťami francúzskeho voľnomyšlienkarstva, ako predovšetkým jeho bývalý učiteľ markíz Bernardo Tanucci.

Tento sa narodil v roku 1698 v Toskáne; tam študoval právo, stal sa profesorom a neskoršie Karolovým ministrom v Neapole; odtiaľ fakticky spravoval kráľovstvo oboch Sicílií. Nebol zo zásady proti cirkvi, bojoval však proti privilégiám duchovenstva. Vysoko hodnotil ideály prvopočiatkov kresťanstva; desaťročia sa spovedal tomu istému jezuitovi. Bol vášnivým zástancom štátnej moci, bol proti zavedeniu inkvizície a predovšetkým bol nepriateľom Svätej stolice. Rád urážal pápežov a robil im napriek; kardinálov nazýval najškodlivejšími zvieratami sveta, v celej prírode nepoznal divokejšie zviera ako mnícha a spomedzi mníchov najviac nenávidel jezuitov; bol to „jed“, „jezuitský jed“, „jed a rakovina“.

Prečo tento Tanucci napádal jezuitov väčšmi ako všetky iné rády? Nerušila ho nijaká ich teologická doktrína, ale ich vystupovanie, ich nenásytné nároky, ich pažravosť po bohatstve a politickej moci, ich neskrývaná namyslenosť. Pritom sa stále snažili vzbudiť dojem, že sa nemiešajú do politiky, hoci v pravde im nešlo o nič viac. Spoznal, že v nich celkom prirodzene klíči idea zavraždenia kráľa. A tak keď v roku 1766 vypuklo v Madride povstanie klobúkov, obvinil z jeho prípravy jezuitov.

10. marca 1766 vyšiel v Madride zákaz nosiť vo väčších mestách dlhé a široké plášte, ako aj klobúky so širokým okrajom (capa a sombrero), pretože vraj nemali španielsky pôvod a narušiteľom poriadku a zločincom dávali možnosť zakukliť sa a prípadne ľahšie ujsť strážcom zákona. Protest proti tomuto zákazu sa z hlavného mesta rýchlo šíril do provincií a postihol Saragossu, Salamanku, Barcelonu a iné mestá. Samozrejme išlo nespokojencom nielen o zachovaniu tradičného národného kroja, ale aj o to, aby na ministerstvách pracovali len Španieli. Predovšetkým však išlo o protest proti drahote, proti úžerníctvu a vysokým cenám potravín.

Pôvodcov nepokojov sa spočiatku nedarilo nájsť. Nebolo vodcov. Vidieť bolo len „háveď“, „spodnú vrstvu spoločnosti“. Postupne sa však dostávalo do podozrenia duchovenstvo, najmä mnísi a nakoniec to boli čoraz častejšie jezuiti.

Aj Tanucci, ktorý bo teraz regentovým poradcom v Madride, obviňoval z rebélie len Madridčanov, „obecný barbarský ľud, nezasluhujúci si prináležať k ľudskému rodu a hodný len pripočítania k najnerozumnejším zvieratám“. Čoskoro však zameral pozornosť na „nič nevediacich, lenivých a hriešnych kňazov mníchov“ a potešil sa „dobrej správe, že kráľ prišiel k názoru, že k verejným protestom huckali mnísi a kňazi. Tanucci sľubuje panovníkovi, že požiada o pomoc pri odhaľovaní pôvodcov nepokojov Svätého ducha a zanedlho vidí, že „Španieli sa dopracovali presvedčenia, že záhuba prišla a ďalej prichádza od duchovnej zberby, a síce od tých najhorších podpaľačov, od jezuitov“.

Neustále podpichovaný monarcha sa konečne rozhoduje pre ich vyradenie, chce však vidieť dôkazy. Čo bolo možné v Portugalsku a Francúzsku, musí byť možné aj v Španielsku. A tak sa po nich ďalej pátra, sú podozrievaní, že v ilegálnych tlačiarňach vyrábajú protivládne hanopisy a hucká sa na nich polícia a inkvizícia. Robia sa domové prehliadky, systematicky sa kontroluje pošta. Zvláštny súd prešetruje priebeh nepokojov.

27. februára 1767 vydáva Karol III. dekrét, ktorým zakazuje činnosť jezuitov v Španielsku, jeho zámorských dŕžavách, jeho kolóniách v Južnej Amerike a na Filipínach; celý ich majetok sa konfiškuje.

V novembri 1767 sa jezuiti vyháňajú z Neapolu a Sicílií, vo februári 1768 z kniežatstva Parma, v apríli 1768 z ostrova Malta. Pri ich odsunoch sa postupuje jednotne: Obyčajne v noci alebo nad ránom vojaci obkľúčia ich príbytky, dá sa im pár hodín na zbalenie najnutnejších vecí, pod vojenskou ochranou sa prevedú na zberné miesta a pošlú sa na neistú vandrovku po zemiach a moriach. Aj štyroch jezuitov Montevidea odviedla 6. júla 1767 vojenská hliadka. Takýto postup sa použil temer všade v Španielsku aj v jeho kolóniách. Pri prevoze na Korziku stratilo život 78 jezuitov; spolu ich vraj zahynulo na šírom mori päťsto.

Vyhnanci sa dostávali sa do krajne chaotických pomerov. Pre väčšinu z nich sa začalo dlhé putovanie po krajinách, do ktorého ich neposlali drzí voľnomyšlienkari alebo zlí protestanti, ale vlastní ľudia. Aj pápež spočiatku opakovane odmietol prijať prekliatych na územie Cirkevného štátu.

Dodatok prekladateľa: A malo to byť ešte horšie. Na nátlak uvedených troch štátov pápež Klemens XIV. dňa 21 augusta 1773 bulou Dominus ac redemptor noster Spoločnosť Ježišovu zrušil a až 7. augusta 1814 ju pápež Pius VII. bulou Sollicitudo omnium ecclesiarum obnovil.

Prameň: Karlheinz Deschner, Kriminalgeschichte des Christentums, 10. Band, 18. Jahrhundert und Ausblick auf die Folgezeit. Könige von Gottes Gnaden und Niedergang des Papsttums (Kriminálne dejiny kresťanstva, 10. zv., 18. storočie a vyhliadky do budúcnosti. Králi z božej milosti a úpadok pápežstva), Rohwolt, Reinbeck, 2013.

Poznámka prekladateľa: V marci t. r. vyšiel za 27 rokov od prvého desiaty diel životného diela nemeckého cirkevného historika a kritika Karlheinza Deshnera (*1924), Kriminálne dejiny kresťanstva, v ktorom sa opisujú cirkevné dejiny od biblických začiatkov po francúzsku revolúciu. Čiastočné alebo úplné preklady tohto temer 6000-stránkového diela existujú v taliančine, španielčine, gréčtine, poľštine a ruštine. Ako ukážku jeho osobitného štýlu ponúkam čitateľom preklad začiatku kapitoly o prenasledovaní jezuitov v Portugalsku, Španielsku a Francúzsku v polovici 18. storočia. (Čitatelia ZH sa vo viacerých článkoch stretli s odvolávaním na tohto autora – stačí kliknúť na „Hľadaj: Deschner.) Z technických dôvodov vynechávam obsiahlu bibliografiu ku všetkým konkrétnym údajom, ale rád ju záujemcom poskytnem. Deschnerovým dielom sa ako červená niť tiahne jeho nedôvera k moci, bohatstvu a závislosti, ktorá ho robí hovorcom trýzneného stvorenia, advokátom chudobných a slabých, týraných a oklamaných. (Helmut Fink). Jeho volanie po humánnosti sa nedá nepočuť. Len intenzívny dialóg medzi veriacimi a neveriacimi ukáže, čo povedia na toto dielo moderní kresťania.