Armin Pfahl-Traughber

„Povedz mi, aký je tvoj pomer k náboženstvu?“ vyzvedá Margaréta u Fausta v Goetheho tragédii. Odtiaľ je len krôčik k otázke, aký vlastne mal pomer k náboženstvu tento jeden z najväčších nemeckých básnikov, od ktorého narodenia uplynulo 250 rokov.

Goethe sa narodil 28. augusta 1749 ako syn cisárskeho radcu vo Frankfurte nad Mohanom. V tom istom roku bol pokrstený ako evanjelik a celý život ostal formálne viazaný na toto náboženstvo. Mal domáceho učiteľa, ako bolo vtedy vo vznešených meštianskych rodinách zvykom a starostlivá výchova zahrnovala aj vzdelanie vo veciach náboženstva. Najmä tuho veriaci luteránsky otec vyžadoval nielen pravidelnú návštevu nedeľných bohoslužieb, ale aj každodenné čítanie biblie.

Už ako chlapec vyslovil však Goethe výhrady nielen proti autoritatívnemu a dogmatickému správaniu sa farárov, ale aj proti dedičnému hriechu a proti kultu krvi okolo ukrižovania. Zemetrasenie v Lisabone v r.1755, pri ktorom prišli o život tisíce ľudí, otriaslo u šesťročného chlapca vierou v spravodlivého Boha.

Opovrhuje náboženstvom

V roku 1765 začal Goethe študovať v Lipsku, r. 1770 prešiel do Štrasburgu a r. 1771 promoval ako licenciát práv. Vo svojej dizertačnej práci vyslovil názor, že kresťanské náboženstvo bolo v Rímskej ríši zavedené ako politické opatrenie a osoba Ježiša Krista bola z týchto dôvodov osobitne vyzdvihovaná. Toto ponímanie funkčnej úlohy viery pre integráciu a ovládanie spoločnosti mu už vtedy vynieslo výčitku, že „opovrhuje náboženstvom“.

Popri iných prácach vyšiel v r. 1773 anonymne List pastora, ktorý sa vydával za dielo vidieckeho evanjelického duchovného a obsahoval úvahy k teologickým otázkam súčasnosti. Goethe tu odmieta dogmatizmus a ortodoxnosť, vyslovuje sa proti prejavom nenávisti voči pohanom a proti neznášanlivosti; vyznáva náboženskú znášanlivosť a citové kresťanstvo pietistického rázu. Takto chcel zrejme vyzdvihnúť pôvodné kresťanstvo prvého storočia a otvorene sa dištancoval od následného vývoja cirkvi ako inštitúcie. Náboženstvo chápal ako milujúce pochopenie, na hony vzdialené od všetkých dogiem a obradov.

V roku 1774 vznikol až po Goetheho smrti uverejnený fragment Večný Žid, kde autor svoju dosiaľ zdržanlivú kritiku cirkevných inštitúcií a učení veľmi zostruje, keď si napr. robí žarty z paulínskeho rozlišovania duchov, alebo keď hovorí „o všeobecnej skazenosti v dobe rozkvetu náboženstva“. Ježiša tu líči ako milujúceho a skromného, ale životu odcudzeného človeka, ktorého k tomuto svetu viaže len zľutovanie a súcit.

V roku 1776 vstúpil Goethe vo Weimare do štátnych služieb. Z nasledujúcich rokov existuje v jeho korešpondencii rad názorov, ktorými vyjadruje prijateľnosť niektorých mravných učení cirkvi a predstavy božstva, no na druhej strane prejavuje hlbokú nechuť k dogmám a legendám. V liste J.G. Herderovi z mája 1775 napr. píše:

„Keby len celé to učenie o Kristovi nebola taká márna iluzórnosť, čo ma ako vraj obmedzené a biedne stvorenie veľmi hnevá, bol by mi predmet možno milý …“ A 9. augusta 1782 píše J.C. Lavaterovi: „Ty považuješ evanjelium do posledného písmena za najbožskejšiu pravdu; mňa teda údajný hlas z neba nemôže presvedčiť, že voda horí a oheň hasí, že žena porodí aj bez muža a že mŕtvy môže zmŕtvychvstať; považujem takú vieru skôr za rúhanie sa proti bohu a jeho prejavom v prírode.“

Už v liste z 29. júla 1782 mu napísal, že síce nie je „nekresťan“ alebo „protikresťan“, ale že je na každý pád rozhodnutý „nekresťan“. Neskôr, 7. júla 1793, adresoval F.H. Jacobimu priznanie o „našom rozhodnom pohanstve“.

V roku 1806 dokončil Goethe prvý diel Fausta. Cirkev je tam terčom posmechu, keď napr. Mefisto paroduje poslušnosť veriacich (12. akt) a dodáva:

„Žalúdok cirkvi dobre trávi;
krajiny celé popapkala,
a predsa sa ešte neprežrala;
jedine cirkev, milé ženy,
vie stráviť poklad znesvätený.“
                 (Preložil M.M.Dedinský).

V liste F.H. Jacobimu z r. 1813 spresňuje Goethe svoje náboženské presvedčenie:

„Ako básnik a umelec som polyteista, ako prírodovedec som panteista, a to v obidvoch prípadoch rovnako presvedčený. A ak ako mravný človek potrebujem pre svoju osobnosť niečo božského, úplne mi to stačí.“

V Západovýchodnom diváne opakuje Goethe svoj súhlas s mravným učením Ježiša Krista, ale nesúhlasí s jeho zbožštením cirkvou:

„Ježiš mal čisté city a v tichu myslel na jedného Boha; to, že z neho urobili Boha, trápilo jeho svätú vôľu.“

V roku 1815 boli všetky kultúrne ustanovizne vtedajšieho veľkokniežatstva Weimar-Sasko-Eisenach zlúčené pod vedením štátneho ministra Goetheho. Aj v tejto funkcii sa majster vyjadroval k náboženským otázkam, napr. 25. februára 1824 píše J.P. Eckermannovi:

„Zaoberať sa myšlienkami na nesmrteľnosť prislúcha šľachte a najmä ženám, ktorí nemajú čo robiť. Ale schopný a svedomitý človek, ktorý zamýšľa urobiť niečo riadneho a preto sa musí denne snažiť, bojovať a pracovať, nechá záhrobný svet v pokoji odpočívať; je činný a užitočný na tomto svete.“

Goethe umrel 22. marca 1832. Ešte krátko pred smrťou myslel na náboženstvo a stále hľadal, ako to vidieť v jeho liste z 22. marca 1731 Sulpicovi Boisserrému:

„Náboženským pocitom sa neubráni nikto, ale sám ich nespracuje; preto hľadá, alebo sa stáva prozelytom (prijíma niečie náboženstvo). Toto druhé nie je môj spôsob, ale toho prvého som sa stále držal. No od stvorenia sveta som nenašiel nijakú konfesiu, ku ktorej by som sa mohol naplno priznať.“

V poslednom rozhovore s Eckermannom jedenásť dní pred smrťou vraj povedal:

„Ak sa ma pýtate, či je v mojej povahe uctievať slnko, opakujem: Iste! Lebo je prejavom toho najvyššieho, a to tým najmocnejším prejavom, aký môžeme, my deti Zeme, vnímať. Zbožňujem v ňom svetlo a tvorivú silu Boha, skrz čo žijeme, hýbeme sa a sme, čo sme, a všetky rastliny a zvieratá s nami. Ak sa ma však pýtate, či som ochotný skloniť sa pred nejakou palcovou kosťou apoštola Petra alebo Pavla, odpoviem: Ušetrite ma od podobných nemožností a ani mi ich nespomínajte … Je veľa hlúpostí v stanovách cirkvi. Ona však chce panovať, a preto potrebuje masu obmedzených ľudí, ochotných pokoriť sa a nechať sa ovládať. Vysoké duchovenstvo s vysokými štátnymi platmi sa ničoho nebojí väčšmi ako poučenia a osvety spodných tried obyvateľstva.“

Tu sa ešte raz príkladne ukazuje zásadný prístup Goetheho k problematike náboženstva a cirkvi: Ukazuje sa jeho viera v božie pôsobenie na ľudí pri súčasnom zvýraznení svetskej stránky života, ako aj jeho odsúdenie kresťanských legiend a spoločenskej roly cirkvi. Ak sa nad týmto postojom zamyslíme, nemôžu Goetheho vyhlasovať za jedného zo svojich ani ateisti ani kresťania (? čuduje sa prekladateľ).

Dá sa uzatvárať, že Goethe zastával panteistické stanovisko, ako už pred ním Spinoza v 17. storočí a po ňom Hegel v 19. storočí. Panteizmus vychádza z myšlienky, že Boh je vo všetkom a v dôsledku toho aj všetko je v Bohu. Preto nemožno Boha oddeliť od vonkajšieho sveta a ani dušu človeka od Boha. Všetko je vzájomne prepletené a tvorí jednu podstatu: Boh a svet, telo a duša, to všetko je jedno. Takéto stanovisko však nijako nie je kresťanské, lebo odporuje významnej tradičnej dogme; okrem toho takáto orientácia na božstvo nie je v súlade s povinnosťou uznávať učenie kresťanskej cirkvi. Goethe opakovane vyhlásil, že sa nechce konfesionálne viazať na žiadnu cirkev.

Napriek tomu treba vychádzať z jeho jednoznačne zamietavého stanoviska k ustanovizni cirkvi ako takej a k jej pôsobeniu; svedčia o tom početné čiastočne už citované sarkazmy a komentáre. Goetheho viera v božské pôsobenie na ľudí však rovnako presvedčivo dokazuje, že nebol ateistom v zmysle odmietania možnosti existencie transcendentálnych (nadprirodzených) síl. V početných Goetheho básňach nachádzame volanie po nejakej vyššej moci, nazývanej „Boh“ alebo „bohovia“. Túto však Goethe identifikoval s celou okolitou prírodou a preto boh ako časť človeka nemohol vstupovať do vzťahu k človeku v zmysle kresťanskej viery a, povedzme, dávať mu záväzné príkazy. Ježiša Krista uctieval Goethe len ako ľudskú postavu, stelesňujúcu božskú silu lásky – nie ako nejakú božskú postavu v akejkoľvek podobe. Dá sa povedať, že Goethe si vytvoril „súkromné náboženstvo“, ktoré muselo nevyhnutne odmietať každý náboženský dogmatizmus a s tým spojenú intoleranciu. Tento postoj mu po celý život vnukal odmietavé stanovisko voči ortodoxným názorom cirkvi a proti jej spoločenskému pôsobeniu.

Prof. Dr. Armin Pfahl-Traughber je politológ a sociológ; píše o otázkach pravicového extrémizmu a antisemitizmu.

Prameň: Armin Pfahl-Traughber: “Goethe, Religion und Kirche”, Diesseits, č. 47, 1999.

Preložil Rastislav Škoda