Feminizmus, jeho prítomnosť a budúcnosť
Interview s Eleanor Smealovou
Eleanor („Ellie“) Smealová je jedna z najznámejších postáv v modernom hnutí za rovnoprávnosť žien v USA; má reputáciou politického stratéga a úspešnej organizátorky prívržencov. Pôsobila po tri obdobia ako predsedníčka Národnej organizácie žien, rozmnožila počet jej členov šesťnásobne a urobila z nej prvú feministickú organizáciu v celom štáte. V r. 1987 bola spoluzakladateľkou a stala sa predsedníčkou Fondu pre feministickú väčšinu a Základiny toho istého mena, ktoré presviedčajú feministky, aby sa uchádzali o miesta vo verejnej správe a presadzovali zákony o rovnosti pohlaví, či už na úrovni celoštátnej alebo na úrovni mestských zastupiteľstiev a v komisiách. Za redakciu Free Inquiry sa s ňou zhováral Timothy J. Madigan.
FREE INQUIRY (FI): Čo vy na to, že sa vraví, že sa nachádzame v postfeministickom období?
ELEANOR SMEALOVÁ: Feministické obdobie tu ešte nikdy nebolo. Ak pokladáte za feministické obdobie éru, keď ženy dosiahnu rovnosť, od toho sme ešte veľmi vzdialení. Všetky povedačky o „postfeminizme“ sú zbožným želaním tých, čo videli v šesťdesiatych rokoch feministickú éru a ktorí by pre budúcnosť ženské hnutie najradšej odpísali. Avšak ženské hnutie je veľmi živé a nechystá sa opustiť scénu.
FI: Pred výraz feminizmus sa často kladie nálepka radikálny.
SMEALOVÁ: To je skvelé, pretože tí, čo tak robia, vedia, že feminizmus má obrovsky veľké zázemie, iste väčšie než akákoľvek iná zložka verejného života, napr. liberáli alebo konzervatívci a celkom iste väčšie než väčšina náboženských vyznaní. Nech priznajú, že sú to práve tieto radikálne feministky, ktoré sa im nepáčia, pretože sakramentsky dobre vedia, že obrovské množstvo ľudí verí v rovnosť žien. Otvorene povedané, keby ste sa ľudí opýtali, či veria na rovnosť pohlaví, bol by počet tých , čo by odpovedali „áno“, ohromný. Napriek tomu práve zápas za rovnosť pohlaví je najťažším bodom feministického hnutia.
FI: Jedna z najdôležitejších úloh nášho časopisu je kritika stanovísk organizovaného náboženstva. Som zvedavý, či by ste nám mohli niečo povedať o spôsoboch, akými organizované náboženstvá v súčasnosti napomáhajú alebo brzdia feministické hnutie.
SMEALOVÁ: Niektoré z najväčších náboženských spoločností bojujú proti rovnosti. Katolícka cirkev bojuje proti vysväteniu žien za farárky a proti vzrastajúcej úlohe žien vo vedení cirkvi. Stojí tiež na čele všetkých síl proti prerušeniu tehotenstva, čo je jedným z podstatných cieľov boja za ženské práva. Mnohé protestantské cirkvi prijali ženy do kňazského povolania, hoci nie vždy s otvorenou náručou; mnohé pastorky majú trpkú skúsenosť, že síce mohli dostať vysvätenie, ale potom nenašli farnosť, či kongregáciu, ktorú by viedli. Ortodoxní židia nás stále vylučujú z rabínstva a fundamentalistickí moslimovia zanietene bojujú za to, aby ženy museli nosiť závoj. Odhaduje sa, že v islamských krajinách boli zabité tisícky žien len preto, že nenosili závoj.
FI: Je vaša organizácia v nejakom styku s feministkami v moslimských krajinách?
SMEALOVÁ: Áno; a angažujeme sa práve v problematike závoja, pretože ten symbolizuje podmanenie žien. V Alžírsku zabíjajú ženy pre závoj napriek tomu, že je tam pomerne umiernená vláda. Boli sme tiež veľmi aktívne v prípade Taslimy Nasrinovej. Demonštrovali sme okolo bangladéšskeho vyslanectva a dozvedeli sme sa, že aj naša demonštrácia ovplyvnila rozhodnutie vlády dovoliť jej odchod z vlasti.
FI: Čo si myslíte o nedávnej konferencii v Káhire o svetovej populácii a o pokusoch náboženských skupín presadiť tam svoje názory?
SMEALOVÁ: Teší nás, že snahy Vatikánu vytvoriť alianciu s moslimami stroskotali. Nakoniec hlasovali s Vatikánom iba štyri štáty! Dokument, ktorý vyšiel z konferencie, je svedectvom sily svetového feministického hnutia, pretože vrhá svetlo na potrebu rozšíriť ženské práva, ak sa má celosvetová populácia stabilizovať.
FI: Aké sú vaše úvahy o voľbách do kongresu Spojených štátov (r. 1994) a o voľbách v jednotlivých štátoch federácie? Ako ovplyvnia smerovanie boja feministickej väčšiny?
SMEALOVÁ: Pre väčšinu ženských problémov, najmä pre prerušenie tehotenstva, je to katastrofa. Odhaduje sa, že v súčasnosti je v senáte štyridsaťsedem zástancov „práva na život“ (zo 100 senátorov) a v kongrese bolo dvadsaťdeväť prívržencov „slobodnej voľby“ prehlasovaných obhajcami „práva na život“. Odhadujem, že sme stratili asi štyridsať miest v Snemovni a niekoľko aj v Senáte. Je to veľmi vážny neúspech, najmä ak berieme do úvahy slabosť súčasného prezidentstva.
Na druhej strane sa domnievam, že Kongres zaostáva za ostatným národom v podpore ženských práv. Možno práve to vyvolá nápor na viac zmien.
Nemyslím si, že sme dospeli ku koncu možných politických zmien v našej krajine. Naopak, som toho názoru, že prežívame veľmi búrlivé obdobie. Zatiaľ nevieme, ako sa to skončí. Jasné je, že daňovníci sa búria, a pravé politické krídlo to využíva na svoj prospech. Živnou pôdou pre celý tento konzervatívny pohyb je zlá ekonomická situácia.
Mimochodom, aj feministky v zahraničí majú za to, že živnou pôdou pre fundamentalizmus, napríklad v moslimských krajinách, je chudoba. Najväčší vyznávači fundamentalizmu sú ľudia, ktorí stratili zamestnanie a nevidia svetlo na konci tunela. Sľubujú im spásu na onom svete, ak si nevedia poradiť na tomto svete. Vo feminizme vidia kus toho moderného sveta, ktorý ich podvádza. Moderná žena sa stala obetným baránkom za zlyhanú ekonomiku.
FI: Keď teraz v Spojených Štátoch stále viac žien vstupuje do pracovného procesu, vzniká tu pocit zvýšeného súperenia o prácu medzi mužmi a ženami.
SMEALOVÁ: Pre mužov, ktorí v súťaži neuspeli, sme sa stali terčom nenávisti. Niečo z toho pozorovať vo fenoméne Rusha Limbaugha, usmievavého chlapíka, čo bije do feministiek a do homosexuálov, ako aj do každého, koho nepovažuje za „normálneho“. Na týchto útokoch sa zúčastňujú nielen ľudia nižších príjmových kategórií. Je to spôsob, ako sa dá u ohrozených mužov vyvolať pocit dôležitosti.
FI: Písali ste aj o rozličných stratégiách, ktoré pred dávnymi rokmi používali Susan B. Anthonyová a Elizabeth Cady Stantonová v boji proti organizovanému náboženstvu. Aký vzťah to má k dnešku.?
SMEALOVÁ: Stantonová sa domnievala, že cirkvi – v tom čase to bola predovšetkým protestantská cirkev – sú rozhodnuté držať ženy v ich odvekom postavení. A že kým sa nezmení biblický názor na postavenie ženy, nedocieli sa rovnosť. Preto strávila veľkú časť svojho neskoršieho života písaním knihy Ženská biblia, v ktorej dokazovala, že pôvodná biblia bola prepísaná v tom zmysle, aby z nej vyplývala nerovnosť ženy. Domnievala sa, že kým neporazíte nerovnoprávne postavenie ženy v cirkvi, nemôžete docieliť rovnosť ani v širšom spoločenstve.
Susan B. Anthonyová sa zas obávala, že je nebezpečné začať si naraz s mnohými oponentmi – považovala umiernenosť za dôležitú cnosť v boji za rovnosť žien. Neuvedomila si, že to môže spomaliť boj žien za volebné právo. Sily zdôrazňujúce zdržanlivosť stáli aj za hnutím proti volebnému právu žien. Obávali sa, že ak ženy získajú volebné právo, budú bojovať za zákaz alkoholu.
Myslím si, že rovnaký scenár sa odohráva aj dnes, keď veľká časť feministiek a ľudí vo všeobecnosti sa bojí verejne odsúdiť odmietavé stanovisko rímskokatolíckej cirkvi k prerušeniu tehotenstva alebo k rovnosti žien. Draho platíme, ak sa neozývame. Strašné je ticho v našich pokrokových kruhoch, ak ide napr. aj o pedofíliu v kňazských kruhoch. Stojí pred nami cirkev, ktorá o sebe tvrdí, že ponúka morálne odpovede dievčatám v puberte, ale vo vlastných kruhoch skrýva obrovský morálny škandál.
FI: Mám však predsa podozrenie, že takéto správy majú veľký ohlas aj medzi ľuďmi vo vnútri cirkvi .
SMEALOVÁ: Je to najväčší škandál od časov reformácie a doteraz najväčšie spochybnenie morálnej autority cirkvi. Všimnite si pokrytectvo cirkvi v otázke homosexuality: kňaz, ktorý náhle zomrel v saune pre homosexuálov v Írsku, dostal posledné rituály od dvoch iných kňazov, ktorí tam boli tiež. Všetko, čo u nás tento príbeh vyvolal, bola iba malá zmienka v pittsburskych novinách Post Gazette. Takéto príbehy sú výsmechom všetkého, čo cirkev učí a cirkevné autority by sa s nimi mali zaoberať podrobnejšie. Newt Gingrich hovorí teraz o sirotincoch a o vychovávateľskej starostlivosti pod správou cirkvi. Ako to môže robiť cirkev, ktorá má sama také veľké problémy s pedofíliou? Nájdu sa politici, čo na to poukážu? Zaručujem sa vám, že keby sa takéto problémy vyskytli vo vedúcich kruhoch feminizmu, bolo by po nás.
FI: Aké máte názory na možnosť reformy existujúcich náboženstiev v tom zmysle, že by prestali používať sexistický jazyk a pripustili ženské duchovenstvo? Sú tieto inštitúcie patriarchálne svojou podstatou?
SMEALOVÁ: Je otázka, či by takéto zmeny zasahovali až do samotného srdca teológie. Slovník mysticizmu má v sebe množstvo narážok na sex. Tento boj je teda oveľa ostrejší, než by si niekto myslel.
Odhadujem, že väčšina žien v súčasnej teologickej výchove sú feministky. Dokonca väčšina mníšok sú dnes prevažne feministky – videla som takúto správu v publikácii hnutia „Právo na život“. Nedá sa povedať, že by ženské religionistky boli z iného cesta ako muži.
FI: Naša redaktorka Molleen Matsumurová má šestnásťročnú dcéru; keď táto počula, že budem mať s vami rozhovor, chcela, aby som sa vás opýtal: „Čo majú dnes robiť mladé feministky, aby pokračovali v práci hnutia s cieľom šíriť sebavedomie žien a vytvárať pre ne viac príležitostí?“
SMEALOVÁ: Prvé je angažovať sa v hnutí. Dúfam že nestoja bokom, keď sa tvorí história – ženské hnutie ovplyvní našu kultúru viac než akékoľvek iné hnutie.
Ak budeme vedieť vymyslieť, ako ho stále novo organizovať výkonnejšie a účinnejšie, dosiahneme rovnosť. Naše dnešné štruktúry pochádzajú z prelomu storočia a teda potrebujú zmenu, aby sa uplatnili v modernej dobe.
FI: Vaša odpoveď platí pre humanistické hnutie ako celok. Mrzí nás irónia, že sily, ktoré zastávajú spiatočnícke myslenie, používajú najmodernejšiu technológiu, kým my klepkáme na pätnásť rokov starých počítačoch.
SMEALOVÁ: Problém spočíva v peniazoch. Vládnuce záujmy financujú fundamentalistov. Nie že by boli populárni – ale sú financovaní. Pamätajme, že v týchto voľbách sa vyhrávalo nie na základe náboženských alebo sociálnych kritérií, ale zo strachu pred zločinom, pred ilegálnymi prisťahovalcami a z toho, že nebudeme úspešní. Výhercom dáva zdanie popularity schopnosť účinne komunikovať s ich poslucháčstvom, hoci sú v menšine. Majú zdroje, aké my nemáme. Tragédia spočíva v tom, že peňažné záujmy stavajú na staré, reakčné sily.
FI: Musíme dúfať, že je to posledný dych tradicionalistov.
SMEALOVÁ: Nie som až tak optimistická. Videla som príliš veľa praktík, ako možno spomaliť proces pokroku. Už sme mali mať oveľa viac úspechov, ako máme. Stále ešte debatujeme o problémoch, ako napríklad o práve na prerušenie tehotenstva, ktoré mali byť vyriešené už pred mnohými rokmi.
Medziiným je to v dôsledku sily televízie a masových komunikačných prostriedkov, že sa umožnilo ešte ľahšie manipulovať negatívnym smerom masovú hystériu a emócie. Nesmieme si myslieť: „Aj tak budú porazení, je to iba otázka času.“ Viete, mohlo by to takto trvať aj štyridsať rokov. Preto nám treba lepšie sa organizovať a pracovať ešte tvrdšie ako kedykoľvek doteraz!
Rozhovor bol uverejnený aj v Zošitoch humanistov č. 7 s názvom Feminizmus v súčasnosti a budúcnosti.
Preložil Alexander Rehák
Leave a comment