Rastislav Škoda

Po pol druha storočí pohŕdavého výsmechu čo aj len z predstavy vzniku, nie to faktu vzniku človeka zo spoločného predka s opicou, sme konfrontovaní s radom kníh s ešte nedávno nepredstaviteľným obsahom. Evolúcia sa uznáva – ibaže nie je dielom Darwina, ale boha.

(John F. Haught, Boh po Darwinovi, Kalligram 2003, 257 s.- Alister McGrath, Dawkinsov Boh, Kalligram 2008, 200 s. – John Polkinghorne, Jeden svet, Kalligram 2008, 136 s.) Venujme pozornosť prvej z nich.

Haught uznáva, že darvinistická biológia podstatne prehĺbila naše poznatky o živote, ale nevzdáva sa predstavy, že bez Boha nemožno žiť; nepriznáva evolúcii definitívnu porážku teizmu. Uznáva, že teológii sa po Darwinovi nepodarilo nájsť taký spôsob uvažovania o Bohu, ktorý by zodpovedal bohatosti evolúcie. Preto sa pridáva na stranu „evolučných teológov”, ktorí považujú za samozrejmosť, že veľký tresk bol singularitou na boží príkaz a z evolúcie robia akt stvorenia. (Zatiaľ sme nepočuli, ako sa zmení znenie state Genezis na prvých stranách Biblie, ale bude to potrebné, pretože čo nevidieť „biblická tradícia dokáže objasniť evolučnú povahu sveta …”).

Úvodné slová autora, že „veda nesmierne utrpela tým, že idey jedného z najskvelejších mysliteľov veľká časť obyvateľstva Zeme považovala za absolútne nezlučiteľné so správnym porozumením Boha”, považujem za preháňanie. Viete o prípade, keď vedec nepremýšľal či neexperimentoval, lebo sa to priečilo jeho náboženskému presvedčeniu? Bol by Mendel prišiel skôr k svojím výsledkom, keby mu bigotní predstavení neboli zakázali pokusy s pohlavným (!) krížením myší a odkázali ho na farebné hrachy? Pokroky evolučnej biológie v storočí po Darwinovi boli také rýchle a obsiahle, že si ich rýchlejšie a obsiahlejšie ani neviem predstaviť. Isté je, že vedecké ustanovizne Vatikánu sa tohto súťaženia zatiaľ nezúčastnili. Až v posledných rokoch vznikajú teobiologické „laboratóriá”.

Vznikla situácia, keď si presila dôkazov o pravdivosti evolúcie vynútila zmenu stanoviska náboženstiev k teórii, ktorá od svojho vzniku bola v opozícii proti tradičnému mysleniu o Bohu. Podľa hesla „Ak nemôžeš nepriateľa poraziť, spoj sa s ním” vyhlásili teológovia evolúciu za spôsob stvorenia a považujú vec za vybavenú.

Tvrdé vedecké fakty na základe empirickej a experimentálnej činnosti zatiaľ nepredkladajú a ich reč je skôr kvetnatá ako odborne vedecká. Haught:

„Boh je dynamická, milujúca silu, ktorá má o ľudskej budúcnosti skôr víziu ako plán.”

„Teológia po Darwinovi nielen prežije, ale stane sa potrebnejšou a splodí novú generáciu teológov.”

„Evolučný charakter skutočnosti vedie k pevnejšej, inteligentnejšej a uveriteľnejšej viere v Boha.”

„Tradičné myslenie o Bohu sa adaptuje na učenie o evolúcii.”

Ale ako môže napríklad radikálna forma neodarvinizmu, zvyčajne považovaná za vylučujúcu vieru v Boha, pomôcť veriacim kresťanom rozvinúť v sebe väčšiu biblickú vieru? Na to nestačí nahradiť statického a kontrolujúceho boha bohom zraniteľnej, obetavej lásky.

Napriek tomu recenzenti (a reklamy) píšu, že „Haught seje najplodnejšie semená pre zrelú úvahu o predstave boha.” „Že podáva solídne vedecké vysvetlenie vzťahu medzi evolúciou a teológiou.” To je hodnotenie teológov, nie biológov.

Haught sa prikláňa k predstave Teilharda de Chardin, že vývoj prebiehal od jednoduchých améb cez dinosaurov k primátom a k nám ľuďom. To by bolo v poriadku. Ale načo k tomu pridávať básnické metafory typu „Zem sa oblieka do mozgu”? Načo k tomu pridávať slová nedeľnej kázne: „Kým sa však tento proces skončí, je tu miesto pre temnú stránku histórie, pre zlo a utrpenie; nevidíme vždy Boha a potrebujeme vieru.”? To nie sú slová biológa ani slová pre biológa. To je čisté víno teologického myslenia školené evolúciou.

To poznáme, treba niečo pridať: a Haught vyhrabáva starý prívlastok: kenotický, t.j. Kristus sa „čiastočne” vzdal svojej božskosti, aby sa stal človekom, ako píše Pavol Filipanomm (2,6). Ale aj to poznáme a bez gréckeho prívlastku sa zaobídeme. Novo znie, že nemáme čakať od boha, že riadi históriu (rozumej evolúciu), pretože „Boh stvoril svet nie s dizajnom, ale so sľubom a čaká od nás, že tento sľub splníme.” Neviem, prečo by sme my mali plniť jeho sľub. To mi je také nepochopiteľné, ako reči o tom, že Kristus sa obetoval za hriechy ľudstva.

Najviac prekvapuje v názoroch Haughta myšlienka, že Boh má väčší záujem o dobrodružstvo ako o zachovanie status quo. Preboha, nie je tento nápad rovnaká svätokrádež ako hľadať v evanjeliách pasáže, kedy sa Ježiš smial?

Či nás ťahá alebo tíska k svojmu nadpozemskému cieľu, kresťanský Boh nemá nič spoločné s vývojom, ako tomuto pojmu rozumel Darwin a ako ho rozpracúvajú jeho moderní nasledovníci. Evolúcia je neriadený reaktívny proces – pravý opak Haughtovho konštruktu.

Kniha Boh po Darwinovi je ako plod tzv. vedeckého myslenia najlepší dôkaz platnosti škandalóznej rady Williama Provina: „Kto chce zosobášiť kresťanskú doktrínu s modernou evolučnou teóriou, musí zanechať svoj mozog pri kostolných dverách.”