Prepis diskusie Christophera Hitchensa s Tonym Blairom

Tu je celá, dlho očakávaná diskusia spisovateľa Christophera Hitchensa s bývalým premiérom Tony Blairom na pôde Munkovej nadácie. Keďže bolo ľahké uhádnuť, kto na otázku témy diskusie odpovie kladne a kto bude proti, ceny za správnu odpoveď neboli vypísané. Diskusia sa konala v kanadskom Toronte pred 2 600 poslucháčmi. Vstupenky sa načierno predávali až za 500 kanadských dolárov.

Ako sa uvádza na webstrane Munkovej nadácie, v hlasovaní po diskusii vyhralo Hitchensovo stanovisko (nie) v odpovedi na hlavnú otázku diskusie v pomere 68 : 32 %. V hlasovaní pred diskusiou bol tento pomer 57 : 22 %. To svedčí o veľkých rečníckych schopnostiach oboch diskutujúcich.

Christopher Hitchens: Ďakujem vám, dámy a páni. Ďakujem Munkovej rodine, veľkým filantropom, ktorí toto stretnutie umožnili. Sedem minút na vysvetlenie základného argumentu medzi náboženstvom a filozofiou, dámy a páni, mi temer nenecháva čas na ocenenie môjho váženého oponenta; dúfam, že to budem môcť urobiť neskôr. Myslím si, že tri a pol minúty na metafyziku a tri a pol na materiálny svet nebude veľa.

Mám tu text, ktorý vám prečítam. Nemám rád náboženské texty od známych fanatikov alebo extrémistov, preto som vybral text od kardinála Newmana, ktorý bol nedávno na podnet pána Blaira beatifikovaný. Text napísal počas kanonizácie a je to muž, ktorého Apológia viedla mnohých anglikánskych protestantov k premýšľaniu a prestupu do rímskokatolíckej cirkvi; právom je považovaný za veľkého kresťanského mysliteľa. Z jeho Apológie som vybral toto: „Katolícka cirkev považuje za lepšie, keby slnko a mesiac spadli z neba, keby sa zem prepadla a tie milióny ľudí na nej zahynuli v extrémnej agónii, než by jedna duša… mala povedať úmyselne nepravdu alebo bez ospravedlnenia ukradnúť jediný halier.“

Musíte uznať, že je to prekrásne štylizované. Podľa môjho názoru je tento citát, vybraný z nie priemerného prameňa; je destilátom presne toho, čo je v mentalite náboženstva perverzné a nemorálne. Je to hlavne jeho fanatizmus, náboženské chápanie ľudskej bytosti ako suroviny a fantazírovanie o jej čistote. Ak teda zaujmeme pozíciu súhlasnú s existenciou stvoriteľa a jeho plánu, robí to z nás predmety krutého experimentu; sme stvorení chorí a prikazuje sa nám byť zdravými. Zopakujem to. Stvorení chorí a potom je nám prikázané byť zdravými. A nad nami je ako dozor postavená nebeská diktatúra, druh božskej Severnej Kórey. Táto je chamtivá a náročná, túži po našich nevhodných slovách a od svitu do mrku je pripravená okamžite trestať dedičný hriech, ktorým nás tak nežne obdarovala od začiatku. Nedovoľuje však nikomu povedať, že na to nie je liek; ponúka spásu a sľubuje vykúpenie, a to všetko za nízku cenu vzdania sa vlastných kritických schopností. Dá sa povedať, ba musí sa povedať, že náboženstvo prináša neobyčajné tvrdenia. Kým ja trvám na tom, že neobyčajné tvrdenia vyžadujú neobyčajné dôkazy, náboženstvo pre svoje neobyčajné nadprirodzené tvrdenia nepodáva ani bežné dôkazy.

Tak sa teda môžeme začať pýtať. Pýtam sa svojho oponenta, ale aj vás, aby ste hlasovaním zvážili, či je pre svet dobré dovolávať sa našej dôverčivosti a nie nášho skepticizmu? Či je pre svet dobré uctievať božstvo, ktoré je vo vojnách a iných ľudských záležitostiach stranícke? Či je pre svet dobré dovolávať sa nášho strachu a našej viny? Je dobré dovolávať sa nášho teroru, nášho teroru smrťou? Či je pre svet dobré kázať vinu a hanbu za sex a sexuálne vzťahy? Viem, že si teraz kladiete otázku, či tieto problémy má na svedomí náboženstvo, ako tvrdím ja. Napríklad, naháňať deťom strach obrazom pekla a večného zatratenia nielen ich samých, ale aj ich rodičov a všetkých, ktorých majú radi. Či je pre svet dobré možno to najhoršie zo všetkého, považovať ženy za nižších tvorov? A môžete mi menovať náboženstvo, ktoré to nerobí? Či je pre svet dobré trvať na tom, že sme boli stvorení a nevyvinuli sme sa, a to napriek všetkým dôkazom? Trvať na tom, že niektoré primitívne knihy legiend a mýtov sú zjavené a nie vytvorené ľuďmi? Náboženstvo núti dobrých ľudí robiť nedobré veci a inteligentných ľudí núti vravieť hlúposti. Ak máte v rukách po prvý raz malé bábätko, vaša prvá rekcia je pomyslieť si, aké je pekné, takmer dokonalé. A teraz mi dajte ostrý kameň na jeho genitálie, aby som vykonal dielo Pána! Nie, tu platia slová veľkého fyzika Stephena Weinberga: v bežnom morálnom svete bude dobrý konať ako najlepšie vie a zlý najhoršie ako vie, ale ak chcete, aby dobrí ľudia robili zlé veci, potrebujete na to náboženstvo.

Mám ešte minútu a 57 sekúnd na vysvetlenie, prečo si myslím, že toto je v našom materiálnom svete samozrejmé. Dovoľte mi spýtať sa Tonyho ešte raz, pretože je tu a pretože miesto, kde hľadá mier, je kolískou monoteizmu, takže si môžete myslieť, že bolo nezvyčajne naplnené jasotom, láskou a pokojom. V civilizovanom svete zhruba všetci ľudia, teda aj väčšina Arabov a Židov, ako aj medzinárodné spoločenstvo, súhlasia s názorom, že na jednej zemi by malo byť dosť miesta pre dva štáty s dvomi národmi. Myslím si, že v tomto ohľade sa zhruba zhodneme. Tak prečo to nemôžeme dosiahnuť? Nemôže to dosiahnuť OSN, ani USA, ani kvartet, ani OOP, ani izraelský parlament! Prečo? Pretože strany Boha tu majú právo veta a každý vie, že je to pravda. Pre božie sľuby, týkajúce sa tohto teritória, nebude nikdy mier ani kompromis. Namiesto toho tu bude bieda, hanba a tyrania; ľudia budú ďalej zabíjať deti tých druhých kvôli starým knihám, jaskyniam a vykopávkam. Kto sa opováži povedať, že toto je pre svet dobré? A to bol príklad, ktorý bol pri ruke najbližšie.

Všimli ste si nedávno možnosť, o ktorej sme debatovali ako deti, vystrašené predstavou toho čo sa stane, keď fanatici mesiáša dostanú do rúk apokalyptickú zbraň? Začíname to chápať, keď sledujeme Iránsku islamskú republiku a jej dobrých spojencov, ako robia generálnu skúšku na uskutočnenie práve tejto možnosti. Všimli ste si nedávne oživenie cárizmu v Rusku…¹ kde sa skryto driape k moci čoraz xenofobickejšia diktátorská a agresívna vláda? Všimli ste si, čo sa učí v Afrike a aké to má dôsledky, keď cirkev hlása, že AIDS môže byť zlo, ale nie až také veľké, ako sú kondómy. Už mi neostáva ani sekunda, dámy a páni. Urobil som, čo som mohol. Verte mi, mám aj iné argumenty.

Rudyard Griffiths: Christopher, ďakujem vám za štart do diskusie. Pán Blair, prosím o vaše úvodné argumenty.

Tony Blair: Najprv mi dovoľte povedať, že je to ozajstná radosť byť tu dnes večer s vami, byť opäť v Toronte; považujem za osobitné privilégium a česť diskutovať tu s Christopherom. Dovoľte mi predovšetkým povedať, že lídra Severnej Kórey nepovažujem za náboženskú ikonu, čo vám iste urobí radosť. Počas mojich siedmych minút spomeniem sedem bodov, biblickú sedmičku.

Po prvé, nemožno pochybovať o tom, že ľudia sa v mene náboženstva dopustili hrôzostrašných činov. No nepochybná pravda je aj to, že náboženstvo inšpiruje ľudí k neobyčajne dobrým činom. Takmer polovicu zdravotnej starostlivosti v Afrike zabezpečujú organizácie založené na viere, čím zachraňujú milióny životov. Štvrtinu celosvetovej starostlivosti o pacientov nakazených HIV obstarávajú katolícke organizácie. A sú tu aj fantastické aktivity moslimských a židovských dobročinných organizácií. V Kanade existuje tisíce náboženských organizácií, ktoré sa starajú o mentálne chorých, postihnutých a chudobných ľudí. Tu v Toronte, sotva pol míle odtiaľto, je útulok pre bezdomoveckú kanadskú mládež, vedený kresťanskou charitou. Takže konštatovanie, že náboženstvo je čistý jed, je neudržateľné. Môže byť deštruktívne, no môže byť hlbokým prameňom súcitu a často ním aj je.

Po druhé, popri osobitnej doktríne a špecifických rituáloch každého náboženstva – slúžiť Bohu a milovať ho službou a láskou voči svojim blížnym – ľudí inšpiruje konať dobro a to je pravá, vlastná podstata viery. Ako svedčí život a učenie Ježiša Krista, láska, nezištnosť a obetavosť sú zmyslom tóry. Rabín Hillel dostal raz od kohosi chýrnu výzvu, keď tento sľuboval, že prestúpi na jeho židovskú vieru, ak zarecituje stojac na jednej nohe celú tóru. Postavil sa na jednu nohu a povedal: „Nerob iným to, čo nechceš, aby oni robili tebe. To je tóra, zbytok sú komentáre, tak choď a podľa toho konaj.“

Podľa posolstva Mohameda, ak zachrániš jeden život, akoby si zachránil celé ľudstvo; hinduisti hľadajú nesebeckosť; budhisti majú koncepciu kuruni… všetky názory a sebecké priania podriaďujú starostlivosti o druhých; sikhovia zas zdôrazňujú rešpekt pred každou inou vierou. To sú, podľa môjho názoru, pravé tváre viery. A hodnoty, odvodené od tejto podstaty viery, poskytujú mnohým ľuďom priaznivé, pozitívne a progresívne hodnoty pre každodenný život. Podporujú impulzy konať dobro a zmierňujú náklonnosť k sebectvu a zlým činom.

Takto definovaná viera je v čase potreby nielen viera – utešiteľka, hoci aj to môže byť; ani relikt nekritickej tradície, ešte menej časť nejakej povery alebo biologického vysvetľovania. Miesto toho je to odpoveď na hlbokú, inštinktívne precítenú, duchovnú túžbu. Je to duchovná prítomnosť niečoho väčšieho a dôležitejšieho, významnejšieho ako sme my sami, čo má svoju vlastnú moc, odlišnú od našej, ktorá sa dokonca ako zázraky sveta množí a necháva nás v poníženosti padať na kolená, nie pyšne sa vystatovať.

Pri takto chápanej viere nie sú veda a viera nezlučiteľné, odsúdené potierať sa navzájom, kým chladný rozum vedy uhasí fanatický plameň náboženstva. Veda nás učí, ako vyzerá a funguje materiálny svet, a viera nás učí, akému cieľu slúžia tieto vedomosti, aké sú hodnoty, podľa ktorých sa má riadiť ich používanie a kde sú hranice toho, čo môže robiť veda a technológia, aby naše životy boli bohatšie duchovne a nie materiálne. A tak si predstavte svet bez náboženskej viery, nielen ako miesto bez bohoslužieb, bez modlitby a bez svätých písiem, ale aj bez mužov a žien, ktorí pre svoju vieru zasväcujú svoje životy službe druhým, odpúšťajú tam, kde by to inakšie nerobili a dosvedčujú svojou vierou, že aj najslabší a najbezmocnejší majú práva a oni majú povinnosť brániť ich.

Áno, súhlasím, zo sveta bez náboženstva by sa mohli stratiť náboženskí fanatici, ale pýtam sa vás, stratil by sa aj fanatizmus? A potom uvedomte si, že predstava takého sveta bez náboženstva nie je nová. 20. storočie bolo zjazvené práve predstavou tejto vízie a dalo nám Hitlera, Stalina a Pol Pota. V ich predstave bola poslušnosť Božej vôli niečo pre slabých a mala vládnuť vôľa muža. Takže ani na moment nepopieram, že náboženstvo môže byť mocou zla, ale tvrdím, že kde je to tak, tam sa to v podstate zakladá na perverznosti viery. Trvám na tom, že náboženstvo môže byť aj mocou dobra; a to zodpovedá podstate viery; trvám na tom, že bez viery by bol svet duchovne, morálne a emocionálne chudobnejší. Viem veľmi dobre, že sa to dá ukázať; no Christopher ukazuje na príklady, kde ľudia používali náboženstvo na hrôzostrašné veci. A to urobilo svet horším. No ja vás prosím, aby ste všetkých nábožných ľudí neposudzovali podľa týchto niekoľkých zlých prípadov, aby sme politiku neposudzovali podľa zlých politikov. Alebo žurnalistiku podľa zlých novinárov. Otázka znie, či popritom všetkom zle, ktoré sa spája s náboženstvom, je tu aj niečo, čo pomáha, aby svet bol lepší a aby ľudia robili dobro; ja vravím, že je. Ďakujem vám. (Potlesk)

Rudyard Griffiths: Nuž, Tony, vaše skúsenosti z parlamentu vám umožnili perfektný odhad siedmich minút. Dámy a páni, prejdeme do odvetného kola a bol by som rád, keby sa obecenstvo zapojilo do diania, aby ste tlieskali, ak sa vám niečo páči; aby ste mi pomáhali dodržať časové limity a začali tlieskať, keď uplynie časový limit. Christopher, máte možnosť prvej odvety z dvoch.

Christopher Hitchens: Sú štyri, mám pravdu?

Rudyard Griffiths: Dve kolá odpovedí. Každý má možnosť vrátiť sa a pokračovať. Každý má právo hovoriť v každom kole štyri minúty.

Christopher Hitchens: Takže som dostal štyri minúty?

Rudyard Griffiths: Áno.

Christopher Hitchens: Áno, dobre. Tak prestaňte tlieskať, preboha. A vravím férovo: nikto netvrdil, že náboženstvo by malo vymrieť, alebo že zmizne zo sveta. Povedal som len, že by bolo lepšie, keby zavládol sekularizmus. Logicky, ak by mal Tony pravdu, keby som bol wahabský moslim alebo svedok Jehovov, bol by som na tom trochu lepšie, nie veľmi, ale trochu, než ako keď sa oddávam len sekularizmu. Tvrdím, že potrebujeme podstatne viac jedného a podstatne menej druhého. Vedel som, že príde reč na charitu, a beriem to veľmi vážne, pretože vieme, dámy a páni, že sme prvá generácia ľudí, ktorá vie, ako vyliečiť chudobu. Dlho, veľmi dlho to ľuďom unikalo. Až dnes má liečba chudoby svoje meno. Volá sa to emancipácia žien. (Potlesk)

Ak zveríte ženám kontrolu nad reprodukčným tempom, ak im dáte právo rozhodovať o tom, vytiahnete ich zo živočíšneho cyklu rozmnožovania, ku ktorému ich odsudzuje príroda a niektoré náboženské doktríny. Ak im k tomu dáte za hrsť semien, pozdvihne sa prah nielen chudoby, ale aj zdravia, vzdelania a dokonca aj optimizmu. Skúste to v Bangladéši či Bolívii, funguje to všade. Menujte mi jedno náboženstvo, ktoré zastáva – alebo zastávalo – takýto názor. Kamkoľvek sa vo svete pozriete, všade sa duchovenstvo stavalo proti oslobodeniu žien z okov nevzdelanosti, chorôb a hlúposti. (Potlesk)

Mienite pripísať toto k dobru katolíckej dobročinnosti, ktorá robí, verím, veľa dobrého v Afrike! Keby som bol členom cirkvi, ktorá učila, že AIDS nie je až také veľké zlo ako kondómy, vložil by som aj ja do Afriky určitú finančnú sumu na uspokojenie svedomia, to musím priznať. Nepokúšam sa vtipkovať. Nepochopili by ste ma. Nevráti to k životu milióny ľudí, čo zomreli hroznou smrťou kvôli učeniu, ktoré dodnes platí. Rád by som počul pár slov ospravedlnenia od veriacich ľudí, ak to ponúkajú; inak budem obžalovaný, že ich posudzujem podľa tých najhorších aspektov, a to sa nedeje, ako Tony mylne vraví, v mene náboženstva, ale je to jeho priamy príkaz, prax a odbor náboženstva, či nie, pane? Myslím si, že zistíte, že veru je. (Potlesk) Ak však poviete, v poriadku, mormóni vám povedia to isté, môžete si myslieť, že je pochabé myslieť si, že Joseph Smith našiel v štáte New York zakopanú druhú bibliu, no mali by ste vidieť našich misionárov v akcii; na mňa to nepôsobí. Radšej by som nemal ani mormonov, ani misionárov, ani Josepha Smitha.

Budeme súhlasiť s Hamasom a Hizballahom, ktoré vám budú vravieť, ako to aj neprestajne robia, že kde by boli bez nich chudobní ľudia z Gazy a Libanonu… to je nič v porovnaní so zlom, ktorého sa dopúšťajú inde, ale súčasne je to predsa len veľké dielo. Poznám učenie rabína Hillela a viem, odkiaľ odkopíroval učenie o tom, že neslobodno robiť druhému to, čo nechcete, aby sa robilo vám. Od Konfúcia, ak to chcete datovať; ale je to v srdci každej osoby v tejto miestnosti. Toľko vie každý. Nepotrebujeme božské povolenie na to, aby sme odlíšili správne od nesprávneho. Nepotrebujeme tabuľky, dávajúce nám desatorá a prikazujúce nám pod trestom smrti mať morálne argumenty. Nie, máme predsa uvažovanie a morálne presvedčenie Sokrata a svoje vlastné schopnosti; nepotrebujeme diktatúru na rozlíšenie správneho od nesprávneho a to bol môj podiel, ďakujem vám.

Rudyard Griffiths: V mene férovosti a rovnosti, pán Blair, pridám vám na vašu prvú odpoveď 25 sekúnd.

Tony Blair: Predovšetkým si nemyslím, že ak sú príklady predsudkov v mene náboženstva, máme si myslieť, že bigotnosť, predsudky a konanie zla sa dejú len v mene náboženstva. Je množstvo príkladov predsudkov voči ženám, proti homosexuálom a proti iným ľuďom, ktoré pochádzajú zo sveta mimo náboženstva. A tvrdím, že nie všetko, čo cirkev v Afrike robila, je dobré, no dovoľte mi povedať vám o jednej veci, ktorú urobila v čase, keď som bol premiérom Veľkej Británie. Cirkvi sa spojili a zorganizovali kampaň za odpustenie dlhu, zišli sa s inými a mali úspech; prvými ľuďmi, ktorí z toho mali prospech boli mladé dievčatá, pretože to bolo po prvý raz, čo išli bezplatne do základnej školy. Takže súhlasím, že nie všetko, čo cirkvi alebo náboženské spoločenstvá vo svete urobili, je správne, ale žiadam vás, aby ste prinajmenšom uznali, že existujú ľudia, ktorí deň čo deň robia veľké veci, ktorí nemajú nijaké predsudky a nie sú bigotní; pracujú s ľuďmi, ktorí sú postihnutí hladom, chorobami a chudobou; a robia to inšpirovaní svojou vierou. Nikdy som netvrdil, že na to, aby človek robil dobre, je potrebné byť veriacim. Poznám mnohých ľudí, mnohých, premnohých, ktorí vôbec nie sú veriacimi ľuďmi a predsa robia fantastické a náležité diela pre svoje komunity a pre svet. Môj argument je jednoduchý: existujú ľudia, ktorí konajú dobro preto, že sú inšpirovaní svojou vierou. Spomínam si na ľudí, ktorých som pred časom stretol v Južnej Afrike. Boli to mníšky, ktoré sa starali o deti narodené s vírusom HIV. Žijú s nimi a starajú sa o ne inšpirované vierou. Je možné, že by to robili aj bez svojej náboženskej viery? Samozrejme. Ale fakt je, že ich motivovala viera. Takže vravím vám, aspoň prihliadnime na to, aby sme nezastali v situácii, keď hovoríme, že na jednej strane máme šesť hospicov, na druhej samovražedného teroristu, ako sa to vyrovná? To nie je veľmi produktívny spôsob argumentácie. Myslím si, že jedna z najdôležitejších vecí, ktorú Christopher povedal, je tá, že náboženstvo zo sveta neodstránime; to je pravda, to sa nestane. A myslím si, že pre veriacich je dobré diskutovať so sekularistami, že je to správne a zdravé a že by sme to mali robiť. (Potlesk)

Netvrdím, že každý má zastávať moje stanovisko; tvrdím len jednu veľmi jednoduchú vec, že ak nemôžeme odstrániť náboženstvo zo sveta, pretože je veľa veriacich a viera mnohých je hlboká, postarajme sa aspoň o to, ako urobíme náboženstvo mocou dobra, ako povzbudíme tých veriacich, ktorí sa snažia robiť dobre a ako sa zjednotíme proti tým, ktorí by chceli náboženstvo zvrátiť a obrátiť ho na symbol opozície proti druhým. (Potlesk)

A tak chcem skončiť týmito slovami: sú mnohé situácie, v ktorých viera viedla k zlu, ale sú mnohé situácie, v ktorých sa konalo zlo bez toho, žeby pri tom hralo nejakú rolu náboženstvo; takže neodsudzujme všetkých s náboženskou vierou za bigotnosť alebo predsudky, ktoré majú len niektorí; prinajmenšom uznajme, že aj z náboženstva vzišlo niečo dobré a to treba oslavovať. (Potlesk)

Rudyard Griffiths: Christopher, prosím vašu druhú odvetu.

Christopher Hitchens: Mám aj druhú možnosť? Aký prekvapujúci test tolerancie publika! Dámy a páni, všimnite si, ako krásne postupujeme. Naraz súhlasíme, že niektorí veriaci sú v poriadku. Vyzerá to tak, že úspešne vyjednávam s jedným z najlepších politikov našich čias! Vôbec sa tomu nebránim. Dokončime teda diskusiu o charite.

Raz som spolupracoval s mužom menom Sebastian Selgado, ktorého niektorí z vás možno poznajú; výborný fotograf, vyslanec UNICEF pre otázky detskej obrny, boli sme spolu v Kalkate a inde. Detská obrna bola temer eliminovaná, takmer sa začlenila ku kiahniam ako choroba minulosti – keby to nebolo pre niektoré náboženské skupiny v Bengálsku a Afganistane sprisahaním proti Bohu a jeho plánu; pre skupiny, ktoré svojich ľudí odrádzajú: Nechoď na to očkovanie! Mimochodom, tento argument nie je celkom nový; keď ešte boli kiahne pohromou, povedal Timothy Dwight, rektor Yalskej univerzity, že očkovanie Dr. Jennera je miešanie sa do božieho plánu. Ak chcete urobiť niečo väčšie na zmiernenie chudoby, biedy a chorôb, potrebujete niečo ako UNICEF; a moje peniaza preto idú vždy organizáciám ako sú Lekári bez hraníc, Oxfam a početné iné, ktoré idú do celého sveta a robia dobro pre svojich blížnych bez náboženských motívov. Nemajú so sebou bibliu, ako to teraz robia niektorí „pomocníci“ na Haiti, ktorých sme pri tom nachytali. Ich peniaze sa vydávajú na obracanie na inú vieru. To je stará záležitosť, ktorá išla ruku v ruke s imperializmom; je to misionárska tradícia. Ak chcú, môžu ju nazývať charitou, ale prísnejšiu kritiku to neznesie.

O otázke konania dobra by to mohlo stačiť. No keďže mám pár minút navyše, mohol by som dodať, že pán Blair i ja sme v minulosti venovali v rozličnom čase niekoľko rokov nášho života labouristickému hnutiu. Keby boli sľuby náboženstva pravdivé, tak by od konca 19. storočia povedzme v Británii a Severnej Amerike alebo Kanade neboli potrebné ďalšie humanitárne, sociálne a politické akcie. Tých, čo robili dobre, si treba uctiť a tí, čo prijímali charitu, by mali byť vďační – ide o dve buričské myšlienky v jednom balení. Mohli by sme sa spoliehať že sme vrodene dobrí – hoci vieme, že na to sa nemôžeme spoliehať a ja by som nikdy nepovedal, že by sme sa na to mohli alebo mali spoliehať.

Veľmi ma zaujíma táto myšlienka, takže zrazu debatujeme o tom, že niekedy náboženstvo môže byť nakoniec dobrá vec. Čo musí náboženstvo urobiť, aby sa dostalo tak ďaleko? Myslím si, že by sa muselo vzdať všetkých nadprirodzených tvrdení. Muselo by povedať, že charita sa nemá robiť pod hrozbou odmeny – neba, alebo trestu – pekla. Nie, nemôžeme vám ponúknuť zázraky. Nájdite mi cirkev, ktorá ustúpila od všetkých týchto tvrdení. Liečenie vierou, nie, bude treba sa ho vzdať. Náboženstvo sa bude musieť vzdať idey večnej, nezmeniteľnej autority, ktorá je súčasne sudcom, porotou aj katom, proti rozsudku ktorej niet odvolania a ktorá svoj spor s vami neskončila ani vtedy, keď ste už mŕtvy. Náboženstvo by sa muselo vzdať množstva predstáv, nemyslíte? Ale bol by to aspekt humanity, súcitu a realizácie ľudskej solidarity, prejav vedomia, že sme navzájom spätí vzájomnou zodpovednosťou. Bolo by to, ako keď darujem krv, čiastočne preto, lebo nestratím ten polliter navždy a často ho dostanem naspäť- ale najmä preto, lebo pomoc blížnemu sprevádza pocit radosti. Myslím si, že to by ako pohnútka k charite malo stačiť. Ďakujem vám. (Potlesk)

Rudyard Griffiths: Tony, vy sa musíte cítiť ako opäť v parlamente.

Tony Blair: Neviem, zatiaľ je to tu trochu slušnejšie.

Rudyard Griffiths: Prosím vás o vašu konečnú odvetu.

Tony Blair: Ja si myslím, že všetko závisí od toho, aké máte skúsenosti s veriacimi. Moja skúsenosť s ľuďmi, s ktorými som bol minulý týždeň v Afrike, sa týka hlboko veriacich ľudí; to čo robia, nerobia kvôli nebu alebo peklu; robia to z lásky k svojim blížnym a myslím si, že je to čosi veľmi dobré. Títo ľudia veria, že ich láska k blížnemu je spätá s ich vierou; veria, že by svoje dielo mohli vykonávať aj bez ohľadu na svoju náboženskú vieru, ale cítia, že impulzom na konanie dobra je ich viera. A viete, v Christopherovom opise nespoznávam to, čo robia. V Sierra Leone, kde som bol, pracujú v zdravotníctve kresťania a moslimovia spolu. To je náboženstvo, zohrávajúce pozitívnu rolu. Spolupracujú napriek náboženským rozdielom a robia to preto, lebo veria, že ich k tomu pobáda ich viera. Ak sa pozrieme do histórie, nájdeme rad prípadov, keď náboženstvo hralo negatívnu rolu. Ale nájdeme aj veľké príklady, akým bolo zrušenie otroctva, kde sa náboženskí reformátori pridali k sekulárnym, aby dosiahli jeho zrušenie.

Opustime myšlienku, že náboženstvo splodilo chudobu. Existujú zlá, ktoré sa diali vo svete mimo náboženstva. Ak sa pozriete na 20. storočie, vidíte veľké jazvy politickej ideológie zapríčinené fašizmom a Stalinovým komunizmom. V ich podstate bolo vyhladenie náboženstva a hovorím vám, že hoci by ste náboženstvo vo svete vykántrili, nevykántrite fanatizmus ani zlo. (Potlesk) Otázka teda je, ako si za takýchto okolností vysvetlíme, že náboženstva vo svete pribúda, nie ubúda. Veriaci majú dnes povinnosť pokúsiť sa spolupracovať s ľuďmi iných vierovyznaní. To je cieľom mojej nadácie. V jej rámci spájame ľudí rozličných náboženských vyznaní; máme program, kde sa zídu mladí ľudia rôznych vierovyznaní a spolupracujú v Afrike na probléme malárie; tu v Kanade máme v školách program, ktorý umožňuje používať nové technológie na spájanie mladých ľudí rozličných vierovyznaní z rozličných kútov sveta. Ide o to, že keď títo mladí ľudia začnú hovoriť o svojej viere, nerobia to výrazmi ako nebo a peklo, Boh ako kat pre tých, čo urobili niečo zlé, ale výrazmi svojho základného presvedčenia, že láska k Bohu sa dá najlepšie dokázať láskou k blížnemu a podporou súcitu a pomoci pre tých, čo to potrebujú.

V roku 2007 poskytli náboženské organizácie ľuďom v núdzi jedenapolkrát toľko pomoci ako vládna organizácia USAID; a to nie je bezvýznamné. Moje stanovisko je jednoduché. Môžete vyratúvať chyby náboženstva, ako môžete uznať chyby politikov, žurnalistov a iných povolaní. No keď veriaci robia dobre, alebo sa o to pokúšajú, motivuje ich k tomu ich viera – a to je v skutočnosti ozajstná tvár viery.

Rudyard Griffiths: Páni, ďakujem vám za fantastický štart tejto diskusie. Prišiel čas, keď do nej treba zapojiť prítomných tu v hale Roya Thomsona, ako aj písomné otázky, ktoré boli doručené mne alebo mojim spolupracovníkom v obslužnej miestnosti. Prednesieme aj otázky, položené v tejto diskusii online. Začnem niekoľkými živými otázkami prítomných mladších poslucháčov. Začneme otázkou pre vás, Christopher. Jedna mladá žena sa na vás obracia osobne. Povedzte prosím prítomným svoje meno a otázku.

Hľadisko: Moje meno je Megan, nedávno som bola promovaná na Torontskej univerzite. Moja otázka sa týka globalizácie. V tomto storočí globalizácia privedie do styku toľko štátov a národov ako nikdy, ľudí rozdelených bohatstvom, geograficky, politicky a rasovo. Moja otázka znie: namiesto toho, aby sme sa viery báli, prečo nezlúčiť spoločné hodnoty veľkých svetových náboženstiev a nezjednotiť tak ľudstvo?

Rudyard Griffiths: Veľká otázka, Christopher? Plodí viera jednotu či nejednotnosť?

Christopher Hitchens: Dokonale dobrá otázka, ale pripadá mi ako volanie po spoločnom humanizme. Ešte som nepočul nikoho povedať, či by nebolo lepšie, keby sa každý človek pripojil k nejakej cirkvi, tejto alebo tamtej; ani raz, ani slovko. Náboženská prax – podľa môjho názoru – nijako neuľahčí spoločný humanizmus a poviem vám prečo. Náboženstvá majú, a to najmä vo svojich pôvodných monoteistických a judaistických formách, ab initio, od samého začiatku v sebe zakorenené prejavy výnimočnosti, exkluzivity. Toto je náš Boh, toto je Boh, ktorý urobil osobitnú zmluvu s naším kmeňom. To počujete všade. Nie je to vždy až takto sektárske, ale vôbec to nie je výnimočné.

Vždy mi pripadalo mierne absurdné, že pre anglický národ má existovať špeciálna cirkev, hoci vidím, prečo asi. Považujem za ironické, že pápež Benedikt chce znovu postaviť katolícku cirkev do pozície, ktorú mala historicky, a síce, že je to jediná pravá cirkev a všetky ostatné formy kresťanstva sú, ako to stále opakuje, defektné a nepostačujúce. Ako toto pomôže vybudovať váš budúci svet spolupráce a vzájomného porozumenia – to teda neviem.

Ak mi na Balkáne poviete, akého ste náboženstva, poviem vám, akej ste národnosti. Ste katolík, ale o Loyolovi viete menej ako ja. Viem však, že ste Chorvát, a to nacionalistický Chorvát. Náboženstvo, a vlastne každá forma viery je vzdanie sa rozumu, vzdanie sa rozumu v prospech viery; je to fantastický násobiteľ sily, úžasný posilňovač všetkého, čo ľudí skôr rozdeľuje, ako spája. Preto je jeho história natoľko zafarbená krvou a nie sú to len zločiny proti ľudskosti, ženám, rozumu a vede, útoky na medicínu a osvietenstvo; sú to všetky tie hrozné veci, proti ktorým sa Tony bráni a ja nemám ani čas ich všetky vymenovať. Len keď sa pozriete na spôsob, ako sa kresťania majú radi medzi sebou v náboženských vojnách v Libanone alebo v bývalej Juhoslávii, uvidíte, že vzývať nadprirodzeno nie je realistické riešenie. Prídete k názoru, že naša jediná šanca a nádej je spoločný humanizmus ², ale radšej ho nebudem nazývať našou spásou. Ďakujem. (Potlesk)

Rudyard Griffiths: Tony, je tu otázka z publika; odpoveď na ňu bude súčasne odpoveďou Hitchensovi. Dajme slovo vedcovi z Oxford University, ktorý má na vás otázku, pán Blair.

Hľadisko: Ďakujem. Venujem sa ozbrojenému konfliktu v subsaharskej Afrike a pýtam sa: Ako môžete povedať, že náboženstvo je sila, ktorá vo svete plodí dobro, keď tie isté vierovyznania, ktoré národy a skupiny na jednej strane spájajú, na druhej strane ich rozdeľujú a konflikty medzi nimi zostrujú?

Rudyard Griffiths: Dobrá otázka…

Tony Blair: …na ktorú odpovedám, áno, stáva sa to, a existuje na to veľa príkladov. Sú však aj iné príklady a dovoľte mi uviesť jeden z mierového procesu v Severnom Írsku, kde sa zišli veriaci protestantskej aj katolíckej cirkvi i ich náboženskí vodcovia a pokúsili sa vytvoriť situáciu, kde sa ľudia spojili bez ohľadu na ich náboženstvo.

Rád by som vám povedal niečo k tomuto exkluzivizmu, k tomuto vylučovaniu ľudí zo spoločenstva z toho dôvodu, že sú odlišní. Treba zdôrazniť, že je mýtom povedať, že ide jedine o vlastnosť náboženstva. Žiaľ, stretáme sa s tým v rôznych formách spoločenského života. Nie je to typické pre skutočné náboženstvo. Skutočné náboženstvo nevylučuje nikoho, pretože je odlišný; skutočné náboženstvo objíma toho, kto je odlišný. Vo všetkých veľkých náboženstvách platí koncepcia lásky k blížnemu a Christopher má pravdu, že Konfucius povedal niečo veľmi podobné tomu, čo povedal rabín Hillel. Ježiš povedal „Miluj blížneho ako seba samého“. Rovnaké je to v hinduizme a budhizme. Po smrti proroka Mohameda bol islam na čele vedy a po prvý raz zavádzal práva žien vo svojej časti sveta.

Až sem sme sa dostali v našej diskusii a Christopher vraví, že je to humanizmus a že to stačí. Na to ja vravím: niektorým veriacim to nestačí. Oni veria, že existuje iná a vyššia moc ako je ľudskosť ľudstva. Nemyslia však na nebo a peklo v staromódnom zmysle terorizovania ľudí v područí náboženstva, ale hľadajú cestu, ako splniť povinnosť ľudskej bytosti byť v službe iným. Takže ak povieme, že niečo sa dá dosiahnuť ľudskosťou, je to tak, dá sa. Ale existujú mnohí ľudia, ktorých k tomu vedie náboženstvo. Je pravda, že nájdete príklady, kde náboženstvo prehĺbilo priepasť, napríklad v subsaharskej Afrike. Nájdete však aj príklady, kde sa náboženstvo pokúsilo preklenúť priepasť hlásaním pravého posolstva náboženstva, čo je ľudský súcit a láska.

Rudyard Griffiths: Hitchens, prosím, vráťte sa k tomu, a to nielen v prípade Severného Írska, ale aj vojny v Iraku, ktorú ste podporovali. Náboženstvo hralo dôležitú rolu v príprave vízie povojnového Iraku.

Christopher Hitchens: Myslím si, že to musíme urobiť, lebo tie dve otázky sú identické a veľmi dobré. Nikdy nevynechám príležitosť zablahoželať niekomu, kto bol vtipný, aj keď neúmyselne. Je dojímavé, keď Tony povedal, že nedávno bol na mítingu, kde sa premosťovala náboženská priepasť v Severnom Írsku. Kde sa táto priepasť vzala? Dlhšie ako 400 rokov vraždili v mojej vlasti jedni deti druhých podľa toho, akým druhom kresťanov boli; každý posielal deti toho druhého rétoricky do pekla. Urobili zo Severného Írska miesto, vyznačujúce sa v severnej Európe vysokou mierou nezamestnanosti, nevedomosti, chudoby a, povedal by som, aj hlúposti. A teraz títo ľudia povedia, že by sme sa mohli pokúsiť a premostenie tejto priepasti? Však je už aj načase, do pekla! (Potlesk) Ale neviem ako.

Keby boli počúvali ateistickú komunitu Severného Írska, ktorá existuje, a keby boli počúvali sekulárne hnutie v Severnom Írsku, ktoré existuje! Poznám mnoho ľudí, ktorí strašne trpeli pre členstvo v týchto organizáciách. Jedného z mojich známych vytiahol z auta zamaskovaný muž a pýtal sa ho, či je protestant alebo katolík. Odpovedal, že je ateista, židovského pôvodu. A zamaskovaný muž sa ho opäť opýtal. Si protestantský židovský ateista alebo katolícky židovský ateista? Smejete sa, ale nie je to na smiech, ak vám boží bojovník mieri pištoľou do ucha.

Tak to bolo v Británii a tak je to do určitej miery až donedávna. O Rwande by som povedal, že tam neboli spory medzi Hutuami a Tutsiami, občanmi Rwandy. Belgická kolonizácia to zhoršila, veď iste existujú etnické rozdiely. Rwanda je však najkresťanskejší štát v Afrike. Určitým spôsobom – povedzme počtom ľudí v pomere k počtu kostolov – je to najkresťanskejšia krajina na svete. Genocída Tutsiov, ktorej sa dopustili Hutuovia, bola šírená z kazateľníc, osobitne z kazateľníc katolíckych kostolov. Mnohí ľudia, hľadaní pre účasť na tejto genocíde, sa skrývajú vo Vatikáne; sú tam aj iní, čo by mali byť vydaní medzinárodnej spravodlivosti. Keďže Tony má rád náboženských ľudí najmä vtedy, ak veľmi nepraktizujú náboženstvo, ale sú len vo svojej podstate veriaci, doprajem mu to. Uznám, že to, čo sa stalo v Rwande, nebolo celkom vinou náboženstva, ale keď sa to odporúča z kazateľníc, ako sa to udialo v Severnom Írsku a Rwande, robí to situáciu horšou, oveľa horšou. (Potlesk)

Rudyard Griffiths: Tony, v krátkosti to komentujte, pretože ste boli úzko zapojený do mierového procesu v Severnom Írsku a predpokladám, že máte veľmi odlišný pohľad na rolu viery pri riešení toho konfliktu.

Tony Blair: Áno, a teraz pracujem v Rwande. Predovšetkým si myslím, že by bolo bizarné povedať, že rwandský konflikt bol výsledkom pôsobenia katolíckej cirkvi. Som presvedčený, že Rwanda je prvotriedny indikátor toho, čo hovorím, že totiž môžete vynechať náboženstvo a stále sa budú diať strašné veci. Toto bola najhoršia genocída od holokaustu a prebehla na kmeňovej báze. Áno, je pravda, že niektorí členovia katolíckej cirkvi sa v tomto konflikte zachovali veľmi zle. Ale mimochodom, boli aj členovia katolíckej cirkvi a iných náboženských spoločenstiev, ktorí povstali, chránili iných a umierali po boku rwandského ľudu.

V otázke Severného Írska a konfliktu medzi protestantmi a katolíkmi máte samozrejme úplnú pravdu. Nemôžete však ignorovať politickú stránku situácie v Severnom Írsku, ktorá súvisí so vzťahom medzi Britániou a Írskom a je stará mnoho, mnoho storočí. Takže moje stanovisko je veľmi jednoduché: samozrejme hralo náboženstvo svoju rolu, a tá bola často zlá, ale nielen náboženstvo bolo v hre. V srdci tohto problému je presvedčenie, že ani vo sne by nám nenapadlo zavrhnúť celú politiku, pretože viedla k Hitlerovi a Stalinovi, resp. pretože viedla k tomu, čo sa udialo v Rwande. Neodsudzujme teda ani celok náboženstva; nevravme, že náboženstvo ako také je silou zla, pretože existujú nejaké príklady takéhoto pôsobenia náboženstva. Súhlasím, že Rwanda a Severné Írsko sú klasické príklady nášho sporu, a dokonca aj mierový proces na Blízkom Východe. Súhlasím, že pri nich možno vidieť náboženské problémy, no nezabúdajme na politické problémy. Úprimne povedané – a ja to môžem povedať na základe skúseností z prvej ruky – príčina toho, že stále nemáme dohodu medzi Palestínčanmi a Izraelčanmi, nemá nič spoločné s náboženskými vodcami ktorejkoľvek strany, ale s politickými vodcami; takže je to môj rezort, ktorý treba zo všetkého viniť. Preto by som rád povedal, že hoci, samozrejme, pripúšťam, že rad konfliktov má náboženské korene, myslím si, že náboženskí vodcovia môžu hrať pozitívnu rolu pri ich riešení. Nakoniec politika a náboženstvo sa musia pokúsiť nájsť v globalizovanom svete, ktorý spája ľudí dohromady, cestu, na ktorej môže náboženstvo hrať skôr pozitívnu ako negatívnu rolu. Myslím si, že bude produktívnejšie obrátiť sa týmto smerom, než pokúšať sa vypudiť náboženstvo zo sveta, čo by bola márna snaha. Miesto toho sústreďme sa na problém, ako nabádať ľudí rozličných vierovyznaní k spolupráci, aby sa učili jeden od druhého a žili jeden s druhým. Ďakujem.

Rudyard Griffiths: Výborne, potlesk máme radi, pokračujte v ňom aj počas diskusie. Môj producent mi práve vraví, že tu máme písomnú otázku; dajte ju na obrazovku; Christopher, tá je pre vás a je veľmi zaujímavá. Amerika je na jednej strane jeden z najnáboženskejších štátov sveta a na druhej strane jeden z najdemokratickejších a najpluralistickejších, a to tak teraz, ako počas väčšiny svojich dejín. Ako vysvetlíte tento zdanlivý paradox?

Christopher Hitchens: Pomerne jednoducho. Spojené štáty majú jedinečnú ústavu, ktorá zakazuje vláde zaujať pri náboženskom probléme stanovisko niektorej strany; finančne podporovať nejakú cirkev alebo dotovať nejakú vieru. Výsledok je, že kto chce v Amerike praktizovať nejaké náboženstvo, musí to robiť na báze dobrovoľnosti. To je to, o čom dobre písal Dick Hotfield, o demokracii v Amerike a čo už predtým napísal Thomas Jefferson počas svojho prezidentovania baptistom v Connecticute – som istý, že tú vetu poznáte. Napísali mu zo strachu z prenasledovania v Connecticute a on im odpovedal: Uisťujem vás, že v tomto štáte vždy bude múr odluky medzi cirkvou a štátom; udržanie tohto múru, ktorý musia ľudia ako ja brániť každý deň proti ľuďom, ktorí chcú, aby sa na školách učili nezmysly a pseudoveda v mene Krista a iné zverstvá, udržanie tohto múru je zárukou demokracie.

Mimochodom, vie mi niekto povedať, o kom si baptisti z Danbury v Connecticute mysleli, že ich prenasleduje? Kongregacionalisti z Danbury v Connecticute, veľmi dobre. Mimochodom, to svedčí o existencii malej, ale reálnej bázy mojich fanúšikov niekde tu (mysli v Kanade alebo Toronte). Nezdá sa, že by na tom dnes záležalo, ale vtedy záležalo; no dajte týmto kongregacionalistom dosť moci, ako mali vtedy v Connecticute, a uvidíte… teraz sme ich skrotili. Ďakujem.

Rudyard Griffiths: Tony, pokúste sa odpovedať na tú istú otázku. Je to prípad americkej výnimočnosti, alebo je to rovnováha medzi pluralizmom a vierou, dosiahnutá v Amerike a vhodná ako model, ktorý sa dá globálne exportovať?

Tony Blair: Myslím si, že väčšina ľudí si praje situáciu, keď veriaci ľudia sa môžu verejne vyjadrovať, ale nemajú právo diktovať. Myslím si, že to je rozumná rovnováha a že väčšina ľudí ju prijíma. Myslím si však, že hoci existujú veriaci ľudia, ktorí vnucujú svoje fanatické názory iným, fanatizmus nie je výsadou náboženstva; obávam sa, že existuje aj mimo oblasť náboženstva. Otázka teda znie, ako sa môžu ľudia dobrej viery, ktorí dôverujú pluralitnej demokracii a pritom hlboko veria, realizovať v spoločnosti, a to tým istým spôsobom ako každý iný, bez ponižovania, ale rešpektujúc fakt, že demokracia sa týka vôle ľudí, a to vôle ľudí ako celku. Takže si myslím, že väčšina ľudí zvláda rovnováhu a v našich krajinách máme šťastie, že žijeme v situácii, keď ľudia rozličných vier majú slobodu praktizovať svoju vieru tak, ako chcú. V mojich očiach je to absolútne základná črta demokracie; je to niečo, čo si veriaci musia uvedomiť, musia sa toho zastať. Myslím si, že pre ľudí náboženskej viery je dnes dôležité mať ľudí ako Christopher, ktorí nás vyzývajú a vravia, ako vidia náboženstvo; a vyzvú nás povedať im, ako odlišne to vidíme my, prípadne, čo sa dá napraviť; považujem to za dobrú a pozitívnu vec. Čo žiadam je, aby ľudia viery mali možnosť hovoriť na verejnosti, a aby ľudia akceptovali, že máme právo hovoriť o tom, v čo veríme; a občas to robíme, pretože naozaj veríme vo veci, o ktorých hovoríme. Nepokúšame sa rozvrátiť alebo zmeniť demokraciu; naopak, prajeme si byť jej súčasťou, a náš hlas je hlasom, ktorý má právo byť popri iných hlasoch vypočutý. (Potlesk)

Rudyard Griffiths: Vidím, že Christopher si zúrivo robí poznámky, tak ho prosím o jeho príspevok.

Christopher Hitchens: Tu nemám čo dodať; radšej dám niekomu inému možnosť položiť otázku.

Rudyard Griffiths: Na internetovom portáli Munkovej nadácie sa v príprave tohto večera na našej diskusnej stránke hovorilo o otázke pre vás, Christopher. Mnohí ľudia vraveli, že náboženstvo dáva zmysel pre spoločenstvo, ktoré má osobitnú hodnotu v moderných spoločnostiach, zamorených spotrebiteľskou kultúrou, kde sa spoluobčania nezúčastňujú spolužitia a zvyčajne si sami nachádzajú zameranie, neprijímajúc direktívy druhých. Čo poviete na komunitnú funkciu náboženstva? Nie je to platné verejné dobro náboženskej viery?

Christopher Hitchens: Samozrejme, a prajem tomu veľa šťastia. Spôsob, ako to štylizujem vo svojej knihe, ktorá sa dá kúpiť vo všetkých dobrých kníhkupectvách je, že odporúčam zmluvu s vierou a s veriacimi, a to opäť s odvolaním na veľkého Thomasa Jeffersona. Neprekáža mi, ak môj sused verí v 15 bohov alebo v žiadneho, kým mi preto nezlomí nohu alebo nechce odo mňa peniaze. Opakujem, kým nebudete chcieť učiť na školách moje deti vaše náboženstvo alebo pýtať finančnú podporou štátu, kým mi nebudete niečo vnucovať násilím, všetko medzi nami je v poriadku; no dával by som prednosť… (potlesk) Dal by som dokonca prednosť tomu, aby som nevedel, čo robíte vo svojom kostole a ak ma prinútite venovať tomu pozornosť, budem to považovať za porušenie tejto zmluvy. Majte si svoje krvavé Vianoce atď. Robte svoje zabíjania, ak je to možné, na bitúnku. Ale nemrzačte genitálie svojich detí! Lebo potom mám obavu, či sa to nedostáva do stretu so zákonom.

Nemyslíte si o mne, že som rozumne pluralistický a komunitárny? Myslím si, že som. Prečo je márna nádej myslieť si z mojej strany to isté o vás? Bola vôbec spomenutá zmluva honorovaná druhou stranou? Samozrejme, že nie. Je to pre mňa záhada a zdôverím sa vám s ňou. Keby som veril, že existuje spasiteľ, ktorý bol ustanovený alebo poslaný, alebo prorok, ktorého ustanovil alebo poslal Boh, majúci na mysli mňa, milujúci mňa a želajúci mne to najlepšie, keby som v to veril a keby som mal prostriedky milosti a nádeje na slávu, aby som to takto vyjadril, myslím si, že by som bol šťastný. Vravia, že to je cesta k šťastiu. Tak prečo ich to nerobí šťastnými? Nepovažujete to za celkom slušnú otázku? Pretože mnohí veriaci nebudú šťastní, kým v to neuveríte aj vy, keďže to im prikazujú ich sväté knihy.

Dosť bolo rečí v mene náboženstva; nevravia tieto texty, že nebude šťastia, kým každé koleno nekľakne v mene Ježiša Krista? Samozrejme to vravia. To nie je len súkromná viera. Je to skôr, a myslím si, že to tak vždy aj bolo, a preto som aj teraz tu, je to hrozba myšlienke mierovej komunity, ktorá často býva veľmi citeľná. Myslím si, že to je tá základná myšlienka, ktorá poháňa priateľský spor medzi Tonym a mnou. (Potlesk)

Rudyard Griffiths: Tony, chcete sa vrátiť k téme náboženstvo a komunita, alebo chcete prejsť na novú otázku? Prejdime teda na novú. Na našej webstránke prebieha veľká diskusia o téme náboženstva a jeho roly pri invázii do Iraku. Pán Blair, otázka je pre vás a týka sa niečoho, čo ste raz povedali o vzťahu medzi náboženstvom a politikou. Povedali ste: „Viera vám nemôže povedať, čo je správne, ale dá vám silu urobiť to.“ Otázka potom znie: „Akú rolu hrala viera vo vašom najdôležitejšom rozhodnutí na poste premiéra, o invázii do Iraku?“

Tony Blair: Myslím si, že tu je odpoveď celkom ľahká. Nešlo o náboženskú vieru. Viete, občas upozorňujem ľudí, že ak sú veriaci, náboženstvo a náboženská viera sú časťou ich charakteru; definujú ich ako ľudské bytosti. No ľutujem, viera neposkytuje politické odpovede. Zvykol som vravieť ľuďom, že politici nechodia do kostola, nevolajú nebeského strážcu a neprosia Boha, aby im odpovedal, či na budúci rok bude správna minimálna mzda 6,50 ? alebo 7 ?. Dokonca aj veľké politické rozhodnutia, ktoré majú do činenia s vojnou a mierom, ktoré som urobil, boli rozhodnutia na základe politiky, ako to má byť. Môžete s nimi nesúhlasiť, ale urobil som ich preto, lebo som si skutočne myslel, že sú správne.

Rudyard Griffiths: Christopher, nasledujúcu otázku položili, prirodzene, vám a znie, ako ste sa vyrovnali s vašou podporou irackej vojny a s vtedajším postojom prezidenta Georgea W. Busha, ktorý vo svojich prejavoch o invázii verejne veľmi zdôrazňoval vieru.

Christopher Hitchens: Nepamätám sa na nič také, resp. nemyslím si, že by ste mi mohli poukázať na moment, keď George Bush povedal, že koná na boží rozkaz alebo má nejaký boží príkaz na intervenciu v Iraku. Som si celkom istý, že mal v určitých situáciách v úmysle vyvolať takýto dojem, on chcel vyvolať tento dojem pri všetkom, čo robil. George Bush je niekto, kto rovnako ako jeho bezprostredný predchodca po rozličných pokusoch s vierou skončil v cirkvi svojej manželky. Je to preňho najpohodlnejšie miesto; bola to ona, ktorá mu nakoniec povedala, že ak si dáš ešte jeden drink, ty nezodpovedný ľahtikár, opustím ťa a zoberiem so sebou deti! To je jeho spôsob povedať, že našiel Ježiša a vzdal sa alkoholu. Vieme, že je to pravda. A ako dobrý metodista (aj ja som strávil v metodistickej škole dlhé roky) vraví potom, že odteraz je všetko v božích rukách. Myslím si, že je to veľký rozdiel. Bol by z neho skutočne dobrý moslim. Je to kombinácia fatalizmu s mierne ironickým pocitom vyvolenosti. Čo najviac udrie do očí tým, ktorí… súhlasne nazývajú situácii v Iraku jeho oslobodením, je jednoznačná opozícia vodcov všetkých kresťanským cirkví voči tejto invázii, vrátane cirkvi prezidentovej (Busha) a premiérovej (Blaira); v tvrdošijnej opozícii je metodistická cirkev Spojených štátov, rovnako ako Vatikán, ktorý sa staval aj proti oslobodeniu Kuvajtu v roku 1991. Nebolo to v histórii po prvý raz, čo sa voči fašistickým diktatúram prejavovala chorobná kresťanská pasivita. Bol som prekvapený počtom liberálnych Židov, ktorí zaujali také stanovisko voči režimu, ktorý mal voči nim genocídne úmysly. A vzhľadom na počet moslimov, ktorí zahynuli v čase Husajnovej vlády, je zarážajúce vidieť, koľkí moslimskí fundamentalisti bojovali o jej záchranu; no od nich neočakávam integritu ani konzistenciu. Ale tým z nás, ktorí pracovali s ľudom – s irackými intelektuálmi, vodcami Kurdov, so sekulárnou ľavicovou opozíciou populárnej vlasteneckej únie Kurdistanu, s Irackou komunistickou stranou, tým by ste mali veriť… Sme hrdí na našu solidaritu s týmito súdruhmi, bratmi a sestrami; stále sme s nimi v styku a nemáme sa prečo ospravedlňovať. Vysvetlenie majú podať tí, čo chceli zachovať pri moci toho kanibala, Kaligulu a profesionálneho sadistu. Ďakujem.

Rudyard Griffiths: Pristúpme k dvom posledným otázkam z hľadiska. Myslím, že prvá je pre pána Blaira; má ju jeden študent Munkovej školy globálnych záležitostí; predstavte sa a položte otázku.

Hľadisko: Dobrý večer, volám sa Jonah, moja otázka sa týka niečoho, čo už dnes večer bolo spomenuté. Na obidvoch stranách sa náboženstvo často vidí ako prekážka mieru na Blízkom Východe. Rád by som vedel, akú pozitívnu úlohu viery považujete za možnú pri mierovom procese medzi Izraelčanmi s Palestínčanmi.

Tony Blair: Pamätám sa, že pred pár mesiacmi som bol v Jerichu. Keď sme vychádzali z Jericha, vzali ma sprievodcovia na návštevu Hory pokušenia; myslím si, že tam berú všetkých politikov. Sprievodca, ktorý nám podával výklad, bol to Palestínčan, na jednom mieste naraz zastal a vraví, že na toto miesto prišli Mojžiš, Ježiš aj Mohamed – prečo museli sem prísť všetci traja? Ja som sa ho opýtal, keby sem neboli prišli, bolo by všetko v poriadku? A on povedal, že asi nie. No náboženské vodcovstvo by mohlo zohrať určitú rolu v tomto smere. Nemyslím, že by ste mohli dosiahnuť vyriešenie osudu Jeruzalema rezolúciou, že je to pre všetky tri abrahámovské náboženstvá posvätné a sväté mesto. Nebude tu mier, kým všetci veriaci nebudú pripravení pokúsiť sa nájsť a nenájdu spoločnú pôdu, aby mali právo modliť sa každý takým spôsobom, ako si praje.

Je pravda, že aj v Izraeli aj v Palestíne sa nájdu príklady náboženského fundamentalizmu a ľudia, ktorí ho hlásajú a robia extrémne veci, čo je výsledok ich náboženstva, ale môžem vám povedať, že existujú rabíni a moslimskí veriaci na palestínskej strane, ktorí sa zúfalo pokúšajú nájsť spoločnú pôdu a možnosti spolupráce; myslím si, že časť problému a dôvod, že som sa pustil do organizovania mojej náboženskej nadácie je, že sa môžeme donekonečna dohadovať o stupni, nakoľko sú udalosti na Blízkom Východe výsledkom náboženstva alebo politiky. Je však úplne jasné, že bez pozitívnej a konštruktívnej roly veriacich bude veľmi ťažké dosiahnuť mier; myslím si teda, a je to v súlade s tým, o čom sme diskutovali dnes večer – je správne povedať, že náboženstvo sa nedá jednoducho eliminovať alebo vypudiť zo sveta; takže pustíme sa do práce na probléme, ako týchto ľudí rozličných vierovyznaní, presvedčených, že ich cesta k spáse je tá správna, privedieme k spolupráci cez hranice ich náboženstiev, čo povedie k rešpektu, porozumeniu a tolerancii; pretože verte mi, popri všetkých tých príkladoch predsudkov a bigotnosti, na ktoré celkom právom upriamil pozornosť Christopher, sú aj príklady ľudí s hlbokou náboženskou vierou, Židia, moslimovia aj kresťania, ktorí sa zúfalo snažia hľadať mier. Ak pri tom bude aj správna politickú vôľa, veriaci budú hrať dôležitú rolu pri dosiahnutí mieru.

Takže súhlasím, že do určitej miery spôsobilo tieto problémy náboženstvo; no v súčasnosti ľudia rozličných náboženstiev môžu byť dôležitou súčasťou riešenia týchto problémov. To je to, čo môžeme urobiť a musíme urobiť, a z rešpektu voči Jeruzalemu je absolútne nevyhnutné, aby sme to urobili. (Potlesk)

Christopher Hitchens: Turista ide k Múru nárekov v Jeruzaleme a vidí muža, ako si šklbe bradu, tlčie hlavou o stenu, ukazuje na posolstvá na rade uzlov; fascinovaný sa prizerám… Neodolám sa spýtať, boli ste neobyčajne vrúcny vo svojej modlitbe k múru, božstvu; ak vás to neruší, môžem sa spýtať, za čo sa modlíte? Odpovedal, že sa modlí za mier, aby panovala vzájomná láska a rešpekt medzi ľuďmi v tomto … ach, veď to je ako hádzať hrach na stenu. No sú ľudia, ktorí si myslia, že hovoriť k múru je spôsob zbožňovania a to je iná záležitosť; a o nej som už hovoril, ale neprekáža mi ju zopakovať. Rozdiel medzi mnou a Tonym, ktorý používa svoju frázu „v mene náboženstva“ namiesto „ako priamy dôsledok autority na základe Písma“, je to, čo mám ja na mysli.

Nikto nejde zapierať, že v Biblii existujú odmeny v podobe pozemkov a udeľoval ich sám Jehova. Táto zem je zasľúbená jedným ľudským primátom pred inými ľudskými primátmi, a to na základe dohody s Bohom. Ospravedlňte ma, ľutujem, ale občas sa to stáva. Nie, to sa nedá poprieť. Keď bol Ben-Gurion premiérom vtedy ešte sekulárne nazývaného štátu, zavolal si izraelských archeológov, profesionálov, a prikázal im: „Choďte do púšte a vykopte tam našu majetkovú listinu ako dôkaz pre naše vyhlásenia!“ Tak zneli inštrukcie pre katedru archeológie. Išli, a keď dobyli Sinaj a západný breh rieky Jordán, stále ďalej hľadali dôkazy, že raz tu bol Mojžiš. Žiadne nenašli, lebo nikdy tam žiadne stopy neboli a ani nebudú. Nemôžete však povedať, že základná príčina vojny, casus belli v tejto oblasti, predstava, že Boh zasahuje do majetkových a pozemkových sporov, nie je vpísaná do samotného svätého písma. A to nielen do židovského textu, ale vďaka rozhodnutiam, ktoré sa urobili v raných storočiach kresťanstva, keď sa rozhodlo nevyhodiť Nový zákon na smetisko, začalo sa znovu práve príbehom o Nazarete, čo významní kresťanskí teológovia podporovali. Prečo chceme priniesť temnotu, tyranstvo, teror a smrť… iste máme možnosť znovu začať? No s tým všetkým sa len sami zaťažujeme. Takže je to aj zodpovednosť kresťanského sveta. Potrebujem dodať, že nie je dobrý moslim, kto nepovie, že Alah nám prikazuje nevydať ani piaď moslimskej zeme a kde raz boli postavené mešity, tam niet ústupu, to by bola zrada a viedlo by to rovno do pekla. Inými slovami áno, áno, tárajú a trepú, všetky tieto tri náboženstvá, že Boh dáva za odmenu zem, iba sme to zle pomenovali. Toto mám na mysli, keď vravím, že náboženstvo predstavuje skutočné nebezpečenstvo pre prežitie civilizácie a tento banálny regionálny a národný spor robí… ničím, ak ho robí nielen osudne neriešiteľným, ale zapája do toho aj iné sporné strany oblastí, ktoré si skutočne prajú, otvorene prajú, apokalyptický koniec všetkého, ako sa tiež predpokladá v tých istých textoch Písma. Inými slovami, bude to koniec nás všetkých, smrť ľudstva, koniec sveta, koniec utrpenia a prúdov sĺz; to sa stane nie preto, že ľudia si zle vysvetľujú texty, ale preto, lebo im veria; a v tom je problém; ďakujem vám.

Rudyard Griffiths: Tony, môžem prejsť na poslednú otázku? Dáva ju študentka Munkovej školy globálnych záležitostí, Dana.

Hľadisko: Veľká časť tohto problému je naša neschopnosť postaviť sa do situácie toho druhého, a s otvorenou mysľou, aby sme spoznali jeho rozdielny svetonázor. Môže nám každý z vás povedať, ktorý z oponentových argumentov je pre vás najpresvedčivejší? Ďakujem.

Tony Blair: Toto sa zaručene nikdy nestalo v parlamente! Myslím si, že najpresvedčivejší argument je ten, ktorý Christopher práve uviedol, a ktorý znie, že zlo, ktoré sa deje v mene náboženstva, je skutočne zdôvodnené v Písme svätom; to je ten najťažší argument. Keďže som povedal, že je to skutočne ťažký argument, predpokladám, že bude lepšie, ak naň dám odpoveď. Moja odpoveď: samozrejme prebieha v rámci náboženstva diskusia o probléme, čo sa stane, ak sledujete Písmo vytrhnuté z jeho historickej doby a vyberiete z neho nejakú časť na ospravedlnenie nejakého vášho názoru; alebo ak poviete, ako som sa ja pokúsil urobiť na začiatku diskusie, čo je základom tejto viery a čo je základom Písma? Samozrejme potom zistíte, že ak ako moslim veríte, že máme žiť podľa zvyklostí 7. storočia, dostaneme sa do veľmi extrémnej pozície; no dnes existujú masy moslimov, ktorí úplne zavrhujú tento názor o islame a namiesto toho hovoria nie, prorok vo svojej dobe priniesol poriadok a stabilitu; dnes, napríklad, si prajeme rovnosť pre ženy; mnohí moslimovia s tým súhlasia a samozrejme aj moslimské ženy. Čo vtedy urobil Mohamed, bolo pre jeho dobu neobyčajné. Aj keď sa pozeráme na kresťanstvo, môžeme nájsť veci, ktoré sa dnes zdajú veľmi podivné a zastarané; ale na druhej strane, ak beriete kresťanstvo ako celok a pýtate sa, aký má zmysel, čím priťahuje ľudí, nemá to do činenia s vecami, ktoré práve opísal Christopher. Viete, ja chápem, že v náboženstve sú tradície, a prijímam to; vidím, ako sa ľudia upierajú na určité časti Písma a na ich základe robia závery; nie je to to, čo viera znamená pre mňa; nie je to jej podstata. Podstata viery je daná životom Ježiša Krista, životom plným lásky, sebažertvy a obete; toto znamená viera pre mňa. Podľa môjho názoru je pre veriacich ľudí najťažšie vedieť vysvetliť bibliu spôsobom, ktorý dáva zmysel ľuďom v modernom svete; a jedna z vecí, ktoré sme začali robiť nedávno, je dialóg, nazvaný Spoločné slovo; týka sa moslimov a kresťanov, pokúšajúcich sa zísť sa a prostredníctvom Písma nájsť spoločný základ pre spoluprácu a vzájomný rešpekt. Áno, je to ťažký argument, je to najťažší argument, súhlasím, ale si myslím, že odpoveď naň je. Dnešná diskusia má svoju hodnotu a mať niekoho, kto vie veci tak zdôrazniť, ako to urobil Christopher, núti veriacich ľudí uznať, že sa týmto argumentom musíme zaoberať, a že naň musíme odpovedať. Musíme zabezpečiť, že nielen v tom, čo sa pokúšame urobiť, ale aj v tom, ako podávame svoju vieru, je podstata našej viery, ktorá je slúžiť Bohu prostredníctvom lásky k iným a odráža sa nielen v tom, čo robíme, ale aj v doktrínach a praxi nášho náboženstva. (Potlesk)

Christopher Hitchens: Obdivuhodná otázka, ďakujem vám za ňu. Tonyho poznámka dnešného večera, s ktorou najväčšmi súhlasím, dúfam, že nebude znieť príliš minimalisticky, bola: keby zmizlo náboženstvo, veci by neboli automaticky v poriadku. Myslím si, že to vyjadril lepšie. Ale ak to bude ono, čo ja považujem za potrebnú podmienku, táto zaručene nebude dostatočná a náboženstvo iste nezmizne; no jeho moc nad mysľami ľudí môže byť rozhodujúco zlomená a skrotená… a ako materialista nemôžem tvrdiť opak. Ak sa vzdáme náboženstva, objavíme, čo už vieme, či sme nábožní alebo nie. Totiž to, že sme nedokonale vyvinuté primáty na jednej veľmi malej planéte na veľmi nedôležitom predmestí slnečnej sústavy, ktorá je zanedbateľnou časťou veľmi rýchlo sa rozširujúceho a tvarujúceho sa kozmického fenoménu. Tieto závery sú pre mňa oveľa inšpirujúcejšie ako čokoľvek o horiacom kríčku, o koňovi, čo cez noc letí do Jeruzalema alebo niečo podobné. Oveľa väčšiu bázeň vo mne vzbudzuje pohľad cez Hubblov teleskop – pohľad na našu naozajstnú prirodzenosť a budúcnosť. Povedal to správne a mýlil by som sa, keby som tvrdil niečo iné.

Myslím si, že by som mohol povedať aj pár pekných vecí o náboženstve… je apotropaické – nadané magickou mocou zabrániť vplyvu zla. Všetci túžime po tom, aby sa nám pripísal určitý druh skromnosti, dalo by sa povedať aj pokory. Ľudia vravia, že ďakujú Bohu, ak sa stalo niečo, začo sú vďační. Z toho netreba robiť náboženskú záležitosť. Gréci mali koncepciu pýchy, ako niečoho, čomu sa treba vyhýbať a čo treba kritizovať. Gréci by nazvali apotropaickým aj názor, že nie všetka sláva patrí primátom, ako sme my, čo je veľmi zdravá pripomienka.

Po druhé, pocit, že za materiálnym svetom niečo je, alebo ak to nie je za ním, nie je to s ním materiálne úplne konzistentné, je veľmi dôležitá vec. Mohli by ste to nazvať duchovným alebo transcendentným, alebo ešte lepšie, myslím si, extatickým. Neveril by som nikomu v tejto hale, kto by povedal, že nevie, o čom hovorím. Vieme, o čo ide, keď myslíme na určité druhy hudby; iste je tu vzťah alebo súlad, neraz veľmi mocný, medzi hudbou a láskou. Rovnako pôsobí obraz krajiny či určité druhy umeleckej a tvorivej činnosti, ktorých produkty sa zdajú nevytvorené len ľudskou rukou. Bez nich by sme boli naozaj len primáty. Považujem za veľmi dôležité oceniť jemnosť tohto javu a myslím si, že náboženstvo urobilo veľmi dobré dielo zakotviac ho do hudby a architektúry, podľa mojej mienky nie až natoľko do maľby. Myslím si, že je veľmi dôležité naučiť sa poznávať duchovné; napísal som knihu o Partenóne a stručne ju pripomeniem. Nevedel by som žiť bez Partenónu; neverím, že nejaký civilizovaný človek by mohol. A boli by sme stratili ohromne veľa, okrem našich vedomostí o symetrii, pôvabe a harmónii. Nestarám sa o kult Aténinho paláca, je po ňom a pokiaľ viem, prinášali sa týmto bohom aj ľudské obete; čo je poľutovaniahodné, ale už zmazané a zabudnuté; aj Aténin imperializmus patrí minulosti. Čo ostáva, je fantastická krása. Otázka je, ako zachovať, čo má hodnotu tohto druhu v umení pre naše emócie… Pôjdem tak ďaleko a nazvem to extatickým, ale odlíšim to od povery a nadprirodzena, ktoré boli vytvorené na to, aby nás urobili bojazlivými, naľakanými a úslužnými.

Podľa New Statesman 27. novembra 2010, dostupné na internete: Christopher Hitchens v Tony Blair: the full transcript

Preložil Rastislav Škoda, upravil Matej Beňo

*

Tony Blair

Anthony Charles Lynton „Tony“ Blair, trojnásobný britský premiér, sa narodil 6. mája 1953 v Edinburghu v Škótsku.

Vyštudoval právo a v roku 1975 vstúpil do Labouristickej strany. Oženil sa v roku 1980 s právničkou Cherie Boothovou. Prvýkrát bol zvolený do Dolnej snemovne v roku 1983. Od roku 1989 bol členom labouristického tieňového kabinetu, kde mal zo začiatku na starosti otázky zamestnanosti a neskôr (1992) tieňový rezort vnútra. V roku 1994 bol zvolený do čela Labouristickej strany, ktorú v roku 1997 po 18 rokoch v opozícii doviedol k víťazstvu vo voľbách.

V roku 1999 bol spolu s prezidentom USA Clintonom vedúcou postavou bombardovania Juhoslávie. V roku 2001 opäť zvíťazil v parlamentných voľbách. V roku 2003 presadil v britskom parlamente, za veľkých protestov verejnosti aj časti vlastných poslancov, vojnu v Iraku.

5. februára 2005 sa Blair stal najdlhšie slúžiacim britským labouristickým premiérom, keď doviedol labouristov k historickému tretiemu volebnému víťazstvu za sebou. 24. júna 2007 bol vystriedaný na čele Labouristickej strany a 27. júna rezignoval na svoj post premiéra.

V deň, keď rezignoval, bol vymenovaný za zvláštneho vyslanca Kvartetu pre Stredný východ v mene OSN, EÚ, USA a Ruska.

V máji 2008 založil Nadáciu viery, ktorá zdôrazňuje mierovú spoluprácu a interakciu medzi náboženstvami. V júli 2009 ju doplnil v spolupráci s Yalskou univerzitou (USA), Durhamskou univerzitou (Spojené kráľovstvo) a Singapúrskou univerzitou založením iniciatívy Viera a globalizácia, ktorá organizuje postgraduálne študijné partnerstvá.

21. decembra 2007 prestúpil na katolícku vieru, vieru svojej manželky a 4 spoločných detí. Predtým už 20 rokov navštevoval katolícke bohoslužby.

Spracované podľa prameňov v internete

*

Christopher Eric Hitchens

Christopher Eric Hitchens (nar. 13. apríla 1949) je angloamerický spisovateľ a žurnalista, ktorého knihy, eseje a novinárska kariéra trvajú viac ako štyri desaťročia. Bol komentátorom a literárnym kritikom pre časopisy The Atlantic, Vanity Fair, Slate, World Affairs, The Nation, a Free Inquiry. Má za sebou nespočetné vystúpenia v televízii a autorské čítania svojich diel. V roku 2005 ho čitatelia časopisov Prospect a Foreign Policy zvolili za 5. svetového verejného intelektuála.

Je známy pre svoj obdiv Georgea Orwella, Thomasa Paina a Thomasa Jeffersona, ale aj odsudzujúcu kritiku matky Terezy, Billa a Hillary Clintonových a Henryho Kissingera. Jeho kontroverzný štýl rozhovorov mu vyniesol pochvalu aj odsúdenie. Ako politický pozorovateľ, polemik a radikál sa stal výraznou postavou ľavicových publikácií v rodnej Británii a v USA.. Jeho rozchod s etablovanou politickou ľavicou sa začal v roku 1989 po vlažnej reakcii európskej ľavice na Khomeiniho fatwu, volajúcu po zabití spisovateľa Salmana Rushdieho. Útoky 11. septembra 2001 posilnili jeho schvaľovanie intervenčnej zahraničnej politiky a jeho výrečnú kritiku pomerov, ktoré nazýva „fašizmom s islamskou tvárou“. Jeho početné komentáre na podporu irackej vojny mu vyslúžili nálepku neokonzervatívca, no sám trvá na tom, že nie je „nijakým konzervatívcom“.

Patrí aj medzi šampiónov „nového ateizmu“ a sám sa opisuje ako antiteista a prívrženec filozofických hodnôt osvietenstva. Vraví, že „človek môže byť ateistom a priať si, aby viera v boha bola správna“ ale že „antiteista, výraz, ktorý navrhujem používať, je niekto, komu sa uľahčilo, keď počul, že pre také tvrdenie niet dôkazov“. Hlása, že koncepcia Boha, resp. nejakej najvyššej bytosti, je totalitné presvedčenie, ničiace slobodu jednotlivca; že sloboda prejavu a vedecké objavy majú nahradiť náboženstvo vo výučbe etiky a definovaní ľudskej civilizácie. O ateizme a povahe náboženstva píše v roku 2007 v knihe God Is Not Great (Boh nie je veľký).

Hoci si podržal britské občianstvo, stal sa na vlastnú žiadosť, ale pod taktovkou Michaela Chertoffa, vtedy štátneho tajomníka pre vnútornú bezpečnosť, na schodoch Jeffersonovho pamätníka vo Washingtone osobitným slávnostným aktom americkým štátnym občanom; bolo to 13. apríla 2007, v deň jeho 58. (a Jeffersonových 264.) narodenín.

Jeho posledná autobiografická kniha Hitch-22: A Memoir vyšla v júni 2010 a jej autorské čítania boli prerušené ešte v júni, aby sa Hitchens mohol podrobiť chemoterapii čerstvo diagnostikovanej rakoviny pažeráka.

Spracované na základe anglickej Wikipedie

 

---

 

¹ … (tri bodky) za slovom znamenajú neidentifikovateľný prejav z audiovizuálneho záznamu.

² Humanizmus sa v tomto článku používa v zmysle humanity a nie, ako to máme my vo zvyku, v zmysle ateizmu.