Keith Porteous Wood

Otváracia prednáška prezidenta anglickej National Secular Society na manifestácii proti článku 51 návrhu Ústavy Európskej únie dňa 6. decembra 2003 v Paríži.

Ako je všeobecne známe, od storočia Osvietenstva veda postupne víťazí nad poverami. Vplyv cirkví nad vládami štátov i nad súkromným životom občanov sa sústavne znižuje. Viery a praktizovanie náboženstva sú v Európe na trvalom ústupe. Navykli sme si považovať tento pokračujúci proces laicizácie za prírodný jav, ktorý bude prebiehať „až na veky vekov”.

Toto sa však ukazuje byť žartom ako posledné slová Otčenáša.

Pozorní pozorovatelia si už dávnejšie všimli, že na pohľad neúprosný pochod laicizmu sa spomaľuje a v určitých prípadoch sa stáva nielen habkavým, ale obracia sa opačným smerom.

Náboženské vpády a zásahy, ktoré boli ešte pred pár rokmi, resp. desaťročiami nemysliteľné, sú dnes bežnou mincou. Najsilnejší štát sveta sa stal vazalom náboženskej pravice a jeho neblahý nápad reštartovať križiacku výpravu – skôr s atómovými bombami ako nabrúsenými mečmi – bol pravdepodobne rozhodujúcim faktorom pre vojnu v Iraku. Či sa už Bush a Blair modlia spolu, novinárske správy o tom sa rozchádzajú,  zdá sa, že obidvaja s istotou vedia lepšie ako všetci ostatní, čo vedia. Je strašné pomyslieť, kam nás to môže zaviesť.

Ukazuje sa, že prezident Bush hľadí na záležitosť, ktorú my považujeme za „najposvätnejšiu” – na múr odluky cirkví od štátu – s takým opovrhovaním, aké mal pre sochy Saddáma Husajna. Neprejde týždeň, aby tento múr nedostal na frak. Ako priamy dôsledok náboženského tlaku sa príspevky USA na antikoncepčné programy v treťom svete znižujú. Tlak Vatikánu na Spojené národy – v úzkej spolupráci so štátmi riadenými katolíkmi a moslimmi – vytrvale bráni tomu, aby na celom svete boli k dispozícii antikoncepčné prostriedky a možnosti prerušenia neželanej tehotnosti.

Nelegitímne kreslo v Spojených národoch

Nelegitímne kreslo v Spojených národoch umožňuje Vatikánu ďalej viesť svoju vražednú politiku, ktorá zapríčiňuje úmrtia v dôsledku Aidsu, po pokútnych potratoch a pre holú (ale odstrániteľnú) chudobu. A ak niekde sú antikoncepčné prostriedky na trhu, aktívne sa odradzuje od ich používania aj cigánstvami tých, ktorí sa radi vydávajú za apoštolov morálky. Národom Afriky kážu, že vírus Aidsu je taký nepatrný, že prechádza cez stenu kondómu! Táto vražedná oficiálna politika vychádza z najvyšších kruhov vrcholca takzvanej Svätej stolice a mala by stačiť, aby sme týchto pánov v ich smiešnych reverendách nepustili do blízkosti našich demokratických ustanovizní.

V USA a Británii sa osnujú plány na vydanie sociálneho poistenia do rúk náboženských organizácií, bez pochyby s vyhliadkami na realizáciu obrovských ziskov. Obidve vlády sa okrem toho usilovne snažia oslobodiť náboženské ciele spod dohľadu antidiskriminačných opatrení.

Hanbím sa povedať, že u nás v Británii majú určití (nevolení) biskupi právo hlasovať v hornej snemovni. Sme jedinou západnou demokraciou, ktorá má taký smiešny a demokracii odporujúci spôsob voľby a konania. Už to je zlé, že sú tam. Oni sa však môžu vystatovať, že majú právo klásť vládnym ministrom otázky, na ktoré nemajú právo iní, ani riadne zvolení poslanci. Hoci anglikánska cirkev je po 70 rokoch postupného úpadku pred krachom, ešte má politické svaly – najmä teraz za vlády Blaira.

Cirkev vyžadovala –  a dostala  –  najškandalóznejšie (a skoro naisto najnelegálnejšie) výnimky v rámci Európskych smerníc pre zamestnanie. Organizované náboženstvá majú voľný lístok prepúšťať homosexuálov. Úrad pre boj proti diskriminácii v zamestnaní oznámil zhoršenie ich vyhliadok na prácu vďaka moci cirkvi. Ale len čo odborové združenie zaprotestovalo pred súdom proti týmto drakonickým zákonom, ohlásili evanjelickí kresťania, že aj oni sa zúčastnia procesu .

Toľko o sekularizme.

Poradca prezidenta EÚ pre náboženstvo

Ešte väčším nebezpečenstvom je katolícka cirkev so svojou centralistickou štruktúrou a vyslancami všade, kam sa len pozriete. Hoci čo do plochy nie je Vatikán väčší ako Boulonský lesík v Paríži, politicky má veľmi veľký vplyv.

Viacerí diplomati mi povedali, že skoro vždy je najinformovanejším vyslancom pápežský nuncius. A že títo sa veľmi rýchle vlúdili do väčších aj menších štátov bývalého Sovietskeho zväzu. Niektoré už uzavreli tzv. konkordáty s Vatikánom, na základe ktorých dostala katolícka cirkev pozemky a budovy, silu reprezentácie, konštitučný štatút a často peniaze na školy, kde sa náboženstvo stáva povinným predmetom a niet pochýb, že čoskoro tam budú musieť byť všetci učitelia veriacimi.

Niektoré tieto štáty sú malinké a za stolom EÚ bude ich hlas neúmerný. Rozšírenie pridá k existujúcim 15 štátom ďalších 10. Len 1 zo 6 občanov v týchto nových štátoch nie je katolík. To nie je zlé pre sovietsky blok, ešte pred 15 rokmi oficiálne ateistický.

Na súčasnú EÚ útočí množstvo nebezpečenstiev. Bol som šokovaný, keď som sa dozvedel, že 12. novembra 2003 uzavrel ministerský predseda Brandenburského štátu (okolie Berlína) s Vatikánom konkordát na večné časy a zaviazal sa, že mu bude platiť ročne paušálne 1,1 milióna eur – a to bez vedomia brandenburského parlamentu. Ako keby sme sa šialenou rýchlosťou vracali do stredoveku.

Prezident EÚ má len štyroch poradcov. Nebudete prekvapení, že jeden je pre ekonomické záležitosti, druhý pre zahraničné a tretí pre rozšírenie spoločenstva. Ale jeden pre náboženstvo? Považoval som to za žart, noje to krutá skutočnosť.

Nech čokoľvek postihne európske hospodárstvo, peňaženka náboženstva bude vždy plná. EÚ podpísala s Vatikánom zmluvu, že jeho zástupcovia budú mať všade postavenie vyslancov. To nie je dosť. Aj zástupcovia konferencií katolíckych biskupov budú mať svojich zástupcov. Aj iné cirkvi dostanú možnosť pravidelne, povedzme každých šesť mesiacov, prednášať svoje požiadavky. Takýchto reprezentantov je asi 50 a my, ktorí reprezentujeme 15-25 % populácie, máme jedného jediného v podobe Európskej humanistickej federácie. V skutočnosti často hovoríme za ešte väčší podiel občanov, ak pridáme náboženských liberálov, ktorým sa tiež neraz odopiera hlas.

Dovoľte mi podeliť sa s vami o niekoľko kľúčových otázok z nedávneho interviewu s týmto tak dôležitým poradcom. Na otázku, prečo potreboval prezident Prodi poradcu pre náboženské otázky, odvetil: „Iniciatíva «Duša Európy» slúžila v štruktúre únie spočiatku ako ekumenická bašta, kde všetky náboženstvá a tí takzvaní humanisti pracovali spolu na probléme EÚ.”  Ani slovo viac o desaťmiliónoch humanistov – a bolo to dlhé a podrobné interview.

Opýtaný naširoko rozoberal, že si myslí, že „je predsa jasné”, že Európa „má skôr kresťanské ako sekulárne korene” a dodal, že aj Osvietenstvo považuje za kresťanskú myšlienku. (Drzosti sa medze nekladú – p.p.). Podľa jeho odhadu je neveriacich len 10 %, čo je hlboko pod oficiálnym odhadom „jednej šestiny”; a šikovne obchádzal všetky otázky o klesajúcom počte veriacich.

Lahodilo mu zdôrazňovať úlohy cirkví. Svoju hlavnú rolu vidí v zviditeľňovaní politiky komisie a prezidenta, v podávaní odpovedí na otázky náboženských spoločenstiev a cirkví a v navádzaní dialógu medzi Európskou komisiou a rozličnými náboženstvami a cirkvami. Vraj „majú hrať dôležitú rolu”. Mal teplé slová pre Vatikán a „svätého otca”.

Tento poradca je rakúsky rímskokatolík, ale uisťoval ma, že jeho viera nemá vplyv na jeho prácu.

Povedal som už, že oddelenie tohto poradcu sa ide rýchlo rozširovať. Prvým dôvodom bude problém islamu, najmä po 11. septembri, vo vzťahu k EÚ, keby tu došlo k nepokojom. Ukazuje sa, že do tohto sektora musia prísť pracovať početní moslimovia a súčasne početní nemoslimovia musia dozerať na rozrastajúce sa moslimské záležitosti (mešity, šatky, koránové školy).

To ma privádza k jednej z najvzrušujúcejších otázok súčasnosti pre sekularistov – k otázke Turecka. Čo sa tam nedávno stalo, podčiarkuje aktuálnosť našich snáh a nutnosť, aby Ústava EÚ bola úplne laická. Tešíme sa z toho, že Turecko so svojou moslimskou populáciou robí pokrok na ceste k demokracii so sekulárnou ústavou. Vieme, že tam je ešte veľa chýb a že je pred nimi dlhá cesta, kým dosiahnu medzinárodné štandardy ľudských práv, no je tam veľa ľudí, ktorí sa veľmi snažia o rozumné riešenia vo svete rozdelenom náboženskými konfliktmi.

Tureckí politici dávajú jasne na vedomie, že chcú byť súčasťou EÚ, západu a nie teokratického donucovacieho orientu; mnohí to berú veľmi vážne. Som toho názoru, že ich máme v ich snahe podporovať nielen pre ich dobro, ale aj kvôli nám. Predstava radikalizovaného moslimského štátu priamo pred našimi dverami v nás musí vzbudzovať obavy. Vývoj v Turecku by mohol byť vzorom pre ostatok moslimského sveta. Mohol by dokázať, že pod strechou laicizmu môže koexistovať demokracia s islamom. Laický, sekulárny islam by mohol pomôcť vybudovať pokrokové Turecko so šťastným obyvateľstvom – na rozdiel od stredovekého barbarstva, ktoré vládne v skoro celom ostatnom moslimskom svete.

Významný moslimský vedec Bernard Lewis je neústupný: „Ak je problémom militantný islam, je riešenie umiernený islam.” To sa ľahko povie, ale koľko umiernenosti je v islamskom svete a dokedy bude táto odolávať militantným hnutiam? Turecký ministerský predseda Erdogan jasne povedal, že Turecko sa nemôže pripojiť k nijakej únii, ktorá by sa javila ako „kresťanský klub”. Priam prosil strojcov EÚ, aby ani v preambule ani v texte ústavy osobitne nespomínali úlohu kresťanstva. Podporujeme ho v tejto snahe: článok 51  treba bezpodmienečne vynechať.

Existujú mocné náboženské vplyvy – a vychádzajú hlavne z Vatikánu -, ktoré vidia v novej ústave prostriedok na upevnenie svojej moci v Európe. Chcú zakotviť katolícku doktrínu do európskeho zákonodarstva. To sa však nesmie stať! Za katolícku doktrínu nie je väčšina európskeho obyvateľstva, ba ani nie rímskych katolíkov!

Nemôžeme dovoliť, aby klerikálna inštitúcia prinútila Úniu vzdať sa v jej prospech svojej vlastnej moci. Želáme si modernú pokrokovú Európu a nie takú, čo dá možnosť rozhodovať do rúk ľudí, ktorých mysle sú zafixované v duchu stredoveku.

Nová ústava má byť dokument budúcnosti, nie minulosti. Argument, že je potrebné uznávať a spomínať „kresťanské dedičstvo Európy”, je falošný. Keby sa to malo spomínať, museli by sa uviesť nielen úspechy náboženstva, ale aj jeho komplicita pri početných vojnách, útlakoch a masakroch, ktoré sa za storočia prehnali Európou. Je v tradícii náboženstiev, že boli a sú žriedlom rozbrojov a konfliktov. Ak im teraz povolíme špeciálne ústavné privilégiá, bude to s rozbrojmi, konfliktmi, aj vojnami, rovnako aj naďalej.

Chceme, aby sa národy Európy – a celého sveta – zjednotili a spolunažívali v harmónii. Nikdy nebudeme homogenizovanou federáciou – preto musíme vedieť znášať rozdiely, rešpektovať vieru či nevieru suseda, nepripustiť konflikt, nepoznať nenávisť. Sekulárna demokracia je jediná nádejná cesta k tomuto cieľu. Každý má v nej miesto, no bez privilégií a bez vylučovania.

Isteže, náboženstvá už zo svojej povahy sa budú stále snažiť získať nadvládu. No prísna sekulárna ústava ich má naučiť, že žiadne náboženstvo nesmie dominovať – a žiadne nebude prenasledované.

(Britská) Národná sekulárna spoločnosť pridáva svoj hlas k hlasu všetkých dnes tu prítomných a volá po podpore sekularizmu, laicizmu, humanizmu a triumfe demokracie!

Upravil Rastislav Škoda