R. P. Devínsky

Kto sa v ríši teroru stal podozrivým, mal málo nádeje na únik: každý cudzinec, ktorého držitelia moci považovali za riziko pre bezpečnosť, zmizol za mrežami. Aj bez rozhodnutia sudcu ho tam mohli držať tak dlho, ako sa vojenským veliteľom páčilo.

Všetky rozhovory s oficiálnym obhajcom sa odpočúvali. Ak prišiel obžalovaný pred súd – nech to bolo kdekoľvek na zemeguli – nerozhodovali o ňom sudcovia z povolania, ale vojenský tribunál. Obžaloba a dôkazy sa čítali len za zatvorenými dverami. Nehovorilo sa, odkiaľ pochádzajú dôkazy. Svedkovia vystupovali inkognito. Boli prípustné aj zaťažujúce výpovede tých, čo sa o niečom „dopočuli”. Aká veľká bola porota, kto boli porotcovia a kto ich volil – všetko bolo tajné. Trest smrti platil aj vtedy, ak zaň hlasovali len dve tretiny porotcov (všetci boli dôstojníci). Proti rozsudku nebolo odvolania. Žalobca, sudca, obhajca, kat – všetky posty obsadzoval bezpečnostný aparát.

Toto líčenie má jeden háčik: Nepochádza z Kábulu, ale z Washingtonu. Toto nie je právo talibanu, ale osobitné súdnictvo, pomocou ktorého chce prezident George W. Bush a jeho minister spravodlivosti jedným razom vyradiť z boja topteroristov. Pobožný Ashcroft, príslušník protestantskej sekty, ktorá zakazuje aj tancovať, vyniesol už v septembri „núdzové nariadenie”, ktoré za určitých okolností dovoľuje odpočúvať rozhovory medzi zatknutým a jeho advokátom. Do novembra 2001 bolo tak sledovaných okolo 100 väzňov.

„To je odporné”, sťažuje si Irwin Schwartz, predseda Zväzu obhajcov; „ak nemáme mať možnosť hovoriť so svojimi klientmi dôverne, môžeme všetko zanechať. Ak sa to stane, budú porušené ich ústavné práva.”

Predsedkyňa Centra pre štúdie bezpečnosti štátu Kate Martinová k tomu dodala, že je strašidelná predstava,

„žeby sa tak mohlo zaobchádzať s ľuďmi, ktorým nebola dokázaná vina, aj v demokratickom musterlande USA”.

Minister spravodlivosti Ashcroft však ostal tvrdý a vyhlásil, že pre nepriateľov USA „americká ústava neplatí.”

Ostatne – táto kritika Johna Ashcrofta nezasiahne. Nečíta noviny. Každé ráno mu spolupracovníci na ministerstve podávajú osobné správy. V jeho rodine sa vraj udržuje „tradícia ústneho podania”. Svedčí to však aj o podivínstve jeho viery. Kým iní ráno čítajú noviny, on drží pre spolupracovníkov desaťminútovku čítania biblie. Patrí medzi pentakostalistov a preto nefajčí, nepije, nekľaje, netancuje. Pri svojej svadbe odmietol dokonca úvodný tanec s nevestou, lebo by to mohlo vyvolať pohlavné dráždenie. Na budúcej manželke ho najviac priťahovala jej „zdržanlivosť”.
On a jeho spoluveriaci veria, že ich zasiahol duch svätý a že posledný súd je tak blízko, že sa musia starať v prvom rade o svoje vlastné blaho; až potom o blaho ostatných. Tak je John Ashcroft synom protestantského farára a vnukom ďalšieho protestantského farára, vychovaný zachraňovať duše. O tom svedčí jeho životná dráha ako guvernéra štátu Missouri a neskôr senátora za tento štát. Dnes má 59 rokov a už dávno našiel svoje životné poslanie: byť exorcistom v sekulárnej spoločnosti.

Economist to komentuje: „Výborná myšlienka. Kto lepšie ubráni štát proti fundamentalizmu z cudziny, ako jeho domáci variant?”

Z chicagskej univerzity si Ashcroft odniesol názory, že úlohou práva je brániť nenarodený život, že previnilcov treba trestať tak tvrdo, ako sa len dá, a že sa netreba rozptyľovať zlepšovaním sveta. Kvóty pre menšiny sú mu také podozrivé ako Spojené národy a držanie zbraní je preňho právo osobnej slobody. Keď sa to všetko pred senátom pospomínalo, hlasovalo 42 zo 100 senátorov proti jeho menovaniu za ministra. Kritici: Misionár sa nehodí za ministra.

Keď sa pred nedávnom teroristický režim talibanov v Kábule nečakane rýchlo zrútil, prepukla v Bushovej vláde panika: Čo len urobíme, ak niektoré osobitné US-komando naozaj Usáma bin Ládina chytí a dodá do vyšetrovacej väzby na Manhattan v New Yorku? Postavíme ho pred normálny súd? Televízny hurhaj by zatienil všetko, čo bolo dosiaľ. Slávni obhajcovia, slávni komentátori? Atentáty na sudcov, porotcov a ich rodiny by sa nedali vylúčiť. Ktorý svedok by sa opovážil prísť svedčiť?

Niet pochýb, že nebezpečenstvo nových teroristických útokov by sa ešte zväčšilo, keby sa bin Ládin dostal pred americký súd. Takýto tribunál existoval posledný raz za druhej svetovej vojny, keď bolo súdených osem nemeckých vojakov – ponorka ich vylodila na východnom pobreží, aby konali sabotážne akcie. Šesť ich bolo obesených. Bush argumentuje, že USA sú aj teraz vo vojne.

Zrušiac rozhodnutie z roku 1974, že CIA nesmie vraždiť cudzích vládcov, dal jej George W. Bush bianko povolenie viesť akékoľvek tajné operácie, užitočné pre fyzickú elimináciu vodcov a príslušníkov organizácie Al-Káida. V tomto duchu sa viedla vojna v Afganistane a úplne sa zabudlo na ženevskú konvenciu: členovia Al-Káidy boli likvidovaní, aj keď sa vzdali. Americký minister obrany Donald Rumsfeld odmietol akékoľvek úvahy o vyjednávaní a vzdaní sa, bol neoblomný a otvorene vyzýval zabíjať arabských bojovníkov na strane talibanu. Viac ako 400 ich bolo masakrovaných pri povstaní v pevnosti Qala-e-Žangi a pravdepodobne ešte vyšší počet pri dobytí Tora Bory.

Zodpovední úradníci FBI (Federálneho vyšetrovacieho úradu) dokonca navrhli, aby niektorí obžalovaní boli vydaní priateľským diktátorským vládam, aby ich miestna polícia vypočúvala “hrubými ale účinnými” metódami. Na stĺpcoch mienkotvorných časopisov sa otvorene ozvalo volanie po použití mučenia pri výsluchoch. Republikánsky komentátor Tucker Carlson bol na stanici CNN veľmi zreteľný: “Mučenie nie je dobrá vec. Ale terorizmus je horší. Za určitých okolností je teda mučenie menšie zlo.” Steve Chapman pripomenul v Chicago Tribune, že taký demokratický štát ako Izrael neváha používať mučenie pri výsluchoch 85 % palestínskych väzňov …

Pohoršenie nad Bushovým „džihádom proti občianskym právam” (on-line magazín Salon) postihuje aj takých konzervatívnych komentátorov ako je Villiam Safire, ktorý Busha dosiaľ ohnivo bránil a kedysi mu aj reči písal. Protestoval proti „diktátorským plným mociam”, ktoré si Bush necháva odhlasovať. Komitét právnikov pre ľudské práva sa pýta:

„Keď sa niečo také deje v štátoch ako je Peru, Egypt alebo Kolumbia, naše ministerstvo zahraničia protestuje. Čo im povieme v budúcnosti?”

V kongrese protestujú nielen liberálni senátori ako P. J. Leahy: „Bush dáva svetu na známosť, že odteraz sú prípustné tajné súdy a štatárium, ak je obžalovaný cudzinec.” Aj republikáni sa búria. Nemajú však dosť moci, aby zrušili núdzové nariadenia, ktoré vydal Bush ako hlavný veliteľ ozbrojených síl.

Washington je naďalej nepriateľský myšlienke Medzinárodného súdneho dvora, aby ani v budúcnosti nebolo možné prenasledovať amerických dôstojníkov za vojenské operácie v zahraničí. Nedávno schválil senát pri prvom čítaní zákon ASPA (American Servicemembers Protection Act), ktorý dovoľuje Spojeným štátom extrémne operácie – môže to byť až vojenská invázia do cudzieho štátu -, ak treba zachrániť amerického štátneho občana, ktorému by hrozilo postavenie pred budúci Medzinárodný súd.

„Miesto toho, aby postavil vinníkov pred súd OSN pre vojnových zločincov, podrýva Bush svojím dobrodružným výnosom práve tie hodnoty a princípy, ktoré sa pokúša brániť,” píše New York Times. „To by každý diktátor obdivoval.”

Pramene: Claus Lutterbeck, Stern 48/2001; T.Kleine-Rockhoff, Die Zeit 49/2001; I. Ramonet, Le Monde diplomatique, december 2001 a internet.