Theodor Nöldeke

V koráne sa vyslovene píše, že ho Mohamedovi po kúskoch „dolu zoslal”, „zjavil” boh. Sprostredkovateľom bol anjel, ktorý má mená „duch”, „svätý duch” alebo „Gabriel”. Ten diktoval zjavenie prorokovi, ktorý slová opakoval a potom oznámil svetu.

Nevie sa však veľa o tom, ako tieto jednotlivé časti dostali literárnu formu. Zdá sa, že Mohamed sám nikdy nič nenapísal. Veľa sa debatovalo o tom, či vôbec vedel čítať a písať, a to najmä medzi moslimami, žiaľ, viac s uvádzaním dogmatických argumentov a nepodloženej tradície ako s hodnovernými dôkazmi. Dnes (kniha bola napísaná okolo r. 1860, pozn. prekl.) sa má za to, že nebol v týchto umeniach ignorantom, ale z praktických dôvodov považoval za lepšie použiť odborníka, keď sa malo niečo napísať. S istotou sa dá predpokladať, že už v raných štádiách islamu existovali aj dlhé state koránu v napísanej forme. Svedčí pre to najmä skutočnosť, že prorok už v Mekke vkladal a vynímal nejeden odsek či verš z predošlých zjavení…

Prorok opakovane upozorňoval svojich nasledovníkov, aby zrušili niektoré verše alebo celé odseky, aby na ne zabudli, lebo ich vyhlasuje za zrušené. Osobitne sa to týkalo dvoch veršov, v ktorých uznal tri pohanské bohyne za vysoké božstvá, ovplyvňujúce boha. Vysvetľoval to chvíľou slabosti, keď chcel urobiť kompromis so svojimi krajanmi, aby ich získal na svoju stranu; najvyššie postavenie však pripisoval vždy Alahovi. Skoro to oľutoval a spoznal, že mylné slová boli inšpiráciou od Prvého diabla. (Práve tieto verše spracúva Salman Rushdie v Satanských veršoch.)

Zložitejšia sa na prvý pohľad vidí byť otázka rušenia predpisov a zákonov, ktoré sú určené pre moslimov, a od stati k stati sa pomerne často menia. V podstate tu nič nie je v rozpore s Mohamedovou predstavou boha. Preňho je boh absolútny despota, ktorý vyhlasuje niečo za dobré alebo zlé bez podstatnej odôvodnenosti; robí to podľa ľubovôle. Mení svoje príkazy, ako sa mu zachce, dáva jedny príkazy kresťanom, druhé židom a tretie moslimom. Keď sa mu zapáči, mení aj príkazy pre moslimov. V koráne sú veľmi rozdielne direktívy, ako majú veriaci zaobchádzať s modlármi. Pre veriacich nemá v tomto prípade ich spôsob konania ten osudový význam ako pre neveriacich…

Mnohé state koránu majú iste rétorickú silu aj na neveriaceho čitateľa, no dielo ako celok nie je po estetickej stránke prvoradej kvality. Nestranní Európania s určitými znalosťami reči sa zhodnú v tom, že Mohamed nie je v žiadnom ohľade majster štýlu; príliš často sa opakuje. V ušiach každého pobožného moslima znejú takéto slová, samozrejme, takmer tak urážlivo ako je byť ateistom alebo polyteistom. Pre moslima je práve dokonalý štýl a vzorná reč koránu nepopierateľný dôkaz zázraku a jeho božského pôvodu. Taký názor u ľudí, ktorí vedia neskonale lepšie po arabsky, ako sa kedy môže naučiť nejaký európsky arabista, je pre nás veľmi prekvapujúci. V čase vzniku koránu existoval v arabčine poetický štýl a práve degeneroval do maniérizmu; prózový štýl neexistoval. Nikto nemôže robiť Mohamedovi výčitky; naopak, jeho dielo bolo prvou dlhou prózou v jeho reči a všetky začiatky sú ťažké.

Neslobodno zabudnúť, že zábava a estetika neboli hlavné ciele nového hnutia. Väčšmi išlo o presviedčanie a nakoniec o obrátenie na novú vieru; o koráne môžeme hovoriť čo chceme – rozšírenie islamu sa dosiahlo vo veľkolepom rozsahu.

Prameň: Theodor Nöldeke, “The Koran” (skrátené), Free Inquiry, 22/2, s. 55-56, jar 2002.