V poslednom čase získavajú v slovenskej i európskej tlači pomerne veľký priestor názory odsudzujúce islam ako celok a moslimov ako netolerantné spoločenstvo. Korán je vraj knihou zla v protiklade s Bibliou, ktorá šíri dobro a lásku. Nemám dôvod ani tak obhajovať islam, ako skôr poukázať na mýty, ktoré v tejto súvislosti uprostred našej civilizácie vznikajú.
V prvom rade je úplne scestné, ak sa domnievame, že islamské náboženstvo je militantné v porovnaní s ostatnými. Jednak preto, že židovské „oko za oko” nevyznieva nijako mierumilovne, a jednak preto, že je len málo náboženských textov, ktoré sú také krvavé a plné násilia, xenofóbie a intolerancie ako Starý zákon. Viacerí teológovia sa dokonca už dlhší čas nechávajú počuť, že niektoré pasáže Biblie by sa nemali brať doslovne, čiže vážne.
Ženy poddané mužom
Osobitne zle dopadne Biblia, keď ju porovnáme s Koránom v takej citlivej otázke, ako je postavenie žien. Na tomto mieste treba vyvrátiť niektoré predsudky, ktoré sa v súvislosti s islamom tradujú. Západ často upodozrieva moslimov z ponižovania žien a treba povedať, že táto výčitka má svoje racionálne jadro. Korán stanovil mužovi nadradené postavenie voči žene. Na druhej strane nesmieme zabúdať na dobový kontext a skutočnosť, že Mohamed sa usiloval obmedziť dovtedajšiu svojvôľu v tomto smere a zabezpečiť určité práva aj ženám. S ohľadom na postavenie ženy pred vystúpením Mohameda treba hodnotiť jeho učenie ako zreteľný posun vpred. Naopak, kresťanstvo v porovnaní so zvykmi Rímskej ríše určilo žene oveľa podradnejšiu úlohu.
Prvý list apoštola Pavla Korintským napríklad zdôrazňuje, že „muž nebol stvorený kvôli žene, ale žena kvôli mužovi. Preto žena má mať na hlave znak mužskej moci” (rozumej závoj, 1K, 11:9-10). Naproti tomu treba zdôrazniť, že Mohamedovo prorocké učenie nepredpisuje žiaden zvláštny štýl alebo typ obliekania. Dostávame iba približný opis toho, čo je prijateľné a čo je zakázané. Mohamed hlásal, že atraktívne časti tela majú byť zakryté, okrem tváre, rúk a nôh. Korán ani prorok nenariadili nosiť oblečenie, ktoré je ako stan, ani smutne známe burky, ani nič podobné. Toto obmedzujúce oblečenie treba označiť za kultúrny a etnický výmysel.
Nikde inde ako v Biblii nenájdeme tak ponižujúco stanovené mantinely, v ktorých sa môže pohybovať žena. List apoštola Pavla Efezským výslovne nariaďuje, aby boli „ženy poddané mužom vo všetkom” (Ef 5:21-24). Nehovoriac o tom, že podobne aj od otrokov vyžaduje absolútnu poslušnosť voči svojim telesným pánom. Postavenie žien v súčasnej islamskej spoločnosti však nezodpovedá učeniu Koránu. V najlepších etapách života moslimov hrala žena kľúčovú úlohu. Korán podporuje aktívne, navzájom sa dopĺňajúce partnerstvo.
Povinná dobročinnosť
Ešte progresívnejšie vyznieva islamský daňový systém. Prorok vyhlásil zakát (odvádzanie časti príjmu na dobročinné účely) za zákonnú povinnosť, za daň, ktorú majú platiť bohatí chudobným. Islam vytvoril zakát vlastne tým, že pridal ku kresťanskej inštitúcii almužny zložku sily. Vznikla tak akási povinná dobročinnosť alebo obdoba toho, čo socialisti vynašli o 1300 rokov neskôr vo forme progresívnej dane. S vyhlásením zakátu nadobudol islam podobu sociálneho hnutia. Už nepôsobil iba ako náboženstvo. Jedno z najväčších posolstiev Mohameda preto je, že človek potrebuje náboženstvo, ktoré je politikou, a politiku, ktorá je etikou.
Súčinnosť s prírodou
Oveľa inšpiratívnejšie ako Biblia pôsobí Korán aj v otázkach ochrany životného prostredia. Islam nedovoľuje loviť zvieratá na iný účel ako na potravu a z toho istého dôvodu nepripúšťa ani nosenie kožušiny. Zakazuje týrať zvieratá a využívať ich na zábavu alebo iným spôsobom, ktorý je pre ne neprirodzený. Vzájomná súčinnosť s prírodou je tu založená na predpoklade, že si z nej zoberieme len minimum nevyhnutné na to, aby život mohol pokračovať. Rešpekt voči prírode sa tak chápe ako rešpekt voči stvoriteľovi. Biblia je zasa vo všeobecnosti vnímaná ako príliš antropocentrický text nabádajúci podmaniť si prírodu koristníckym spôsobom.
Na rozdiel od kresťanov sa moslimovia nemajú zriecť rozumu, ale naopak: majú sa pozerať na tento svet pozorne a skúmavo. Práve tento postoj neskôr moslimom umožnil vybudovať skvelú tradíciu prírodných vied, ktoré neboli nikdy považované za také nebezpečné pre náboženstvo ako v kresťanstve.
Nevyvyšovať jedno náboženstvo nad iné
Problémom každého náboženstva sú jeho fundamentalistické prejavy. Kresťan George Bush vyznávajúci apokalyptickú vieru o boji dobra so zlom nepôsobí o nič humánnejšie ako islamský fanatik. Aj vzhľadom na islamský letopočet si treba uvedomiť štádium vývinu tohto náboženstva a preniesť ho na naše pomery — pokiaľ sa pamätám (a ja sa pamätám dobre), v 14. storočí „civilizovaná” Európa upaľovala kacírov, nastokávala väzňov na koly a štvrtila ich. Rozhodne mám ďaleko od toho, aby som bagatelizoval výčiny moslimských extrémistov. Chcem len upozorniť, že vo vzťahu k nim je potrebné argumentovať normami všeobecne uznávanej humanistickej etiky, a nie vyvyšovať iné náboženstvo, ktoré si z hľadiska svojich dejín či písomnej podoby nemôže činiť žiaden morálny nárok na hodnotenie v lepšom svetle.
Autor: Eduard Chmelár