Celý seriál si prečítate na týchto odkazoch: Prvá časť, Druhá časť, Tretia časť, Štvrtá časť, Piata časť, Šiesta časť, Siedma časť.

V polovici roku 1941 Nacistické Nemecko prepadlo Sovietsky zväz (ZSSR) a začala ďalšia etapa vyvražďovania nielen Židov, ale už aj Slovanov a pravoslávnych kresťanov. Pápež sa nieže neozval, ale túto inváziu privítal, lebo podľa neho bolo úplne žiaduce, aby Hitler zastavil rozširovanie červeného moru „bezbožného komunizmu“ a boľševizmu do Európy. Druhým cieľom, ktorý veľmi vyhovoval Vatikánu bol útok na tzv. Východnú cirkev, pravoslávie, nad ktorým katolicizmus nevedel získať kontrolu a ovládnuť ju, resp. si ju podmaniť už deväťsto rokov. Aj keď Pius XII. nemal mimoriadne sympatie k vodcovi III. ríše, antiklerikálovi Hitlerovi, oceňoval u neho najmä to, ako sa vysporiadal v Nemecku s komunistami, liberálmi, socialistami. Ako pragmatický diplomat vyhodnotil situáciu tak, že bude lepšie ak menšie zlo v podobe nacionálneho socializmu zničí zlo väčšie a to ruský bolševizmus z ktorého mal neskutočný strach.

Spoločne v boji proti ríši komunizmu

Svätá stolica mala so Sovietskym zväzom obrovské plány, od ktorých očakávala v neviditeľnej spolupráci s Nemeckom naplnenie svojich snov s východnou cirkvou. Aj preto Vatikán vytvoril už v roku 1929 v rámci svojej strategickej doktríny a „vzdelávacej“ štruktúry zvláštny seminár Collegium Russicum, kde sa prísne vybratí duchovní, najmä zo slovanských krajín, učili ruský a ukrajinský jazyk, kultúrne zvyky, ale aj geografiu a miestopis za účelom „misijnej činnosti“ v ZSSR. Seminár viedli jezuiti. „Misionárov“ pre pôsobenie v Sovietskom zväze pripravovali aj niektoré rády a rehole v Poľsku Belgicku, Taliansku, ale aj v Československu, napr. Opátstvo Velehrad na Morave.

Generál Ledóchowsky cez nemecké tajné služby nadviazal už začiatkom roku 1940 spoluprácu s gestapom a organizáciou SS. Už rok pred Hitlerovým prepadnutím Sovietskeho zväzu boli absolventi seminára Colegium Russicum pod falošnými identitami vyslaní do Sovietskeho zväzu, hlavne na Ukrajinu a do pobaltských štátov, aby tam vykonávali „misijnú činnosť“, ktorá spočívala v špionáži pre Vatikán (a Nemecko). Následne mal Vatikán pripravenú druhú vlnu vyškolených kňazov a klerikov pre pôsobenie v Sovietskom zväze, ktorí už mali realizovať pripravené evanjelizačné plány Vatikánskej kúrie voči Rusku.

Aby mohli „riadne“ pôsobiť na už okupovaných územiach v tyle nemeckej armády Vrchné veliteľstvo Wermachtu (OKW) nariadilo veliteľom nemeckých armád, aby „…s ohľadom na dohodu s Vatikánom…umožňovali misionársku prácu katolíckych kňazov na obsadených územiach (14.8.1941, 8.11.1941).“ (Bližšie pozri: Deschner K.: S Bohom a fašistami). Ako vieme z historických zdrojov, misionárska činnosť bola obdobná ako v Juhoslávii. Vedúci nemeckej tajnej služby Sicherheinstdienst (SD) obergruppenfuhrer SS Walter Schellenberg v správe pre ministerstvo zahraničných vecí o svojom rozhovore s pápežom napísal: “…Pápež urobí všetko čo môže, aby zaistil nemecké víťazstvo. Jeho cieľom je zničenie Ruska.“

Eugenio Pacelli, ešte ako štátny sekretár sa pred nemeckým vyslancom vyjadril, že Svätý stolec schvaľuje použitie aj krajných prostriedkov proti boľševickému nebezpečiu a vidí v tom dôležité poslanie a úlohu. Nemeckí katolícki biskupi svojimi činmi a konaniami aktívne podporovali inváziu na „Východ“. Kázňami podporovali morálku vojakov, žehnali zbraniam, vojskám, lodiam, písali pastierske listy, v ktorých vojakov povzbudzovali k oddanému plneniu úloh a povinností v službách nemeckého národa, ktoré sú svätou vôľou božou! V rokoch 1942 a 1943 takýmto spôsobom biskupi aktívne podporovali Hitlera a jeho vojenské ťaženie proti ZSSR.

V týchto súvislostiach nemožno brať vážne používanú argumentáciu, že Vatikán sa nepodieľal na vojne. Podieľať sa na nej nie je len držať v rukách zbraň a používať ju na usmrtenie protivníka, ale aj to akým spôsobom sú vedení, usmerňovaní a riadení tí, ktorí tie zbrane v rukách držia. A práve na tomto sa Vatikán podieľal a veľmi túžil realizovať proces evanjelizácie, zaviesť katolicizmus na Hitlerom novo dobytých územiach, kde mala dominantné postavenie „východná“ cirkev. Rekatolizácia a evanjelizácia pravoslávnych bola vykonávaná veľmi necitlivo, a samozrejme aj násilne, i keď nedosahovala takú brutalitu ako v Chorvátsku.

To, že Eugenio Pacelli pochádzal z tzv. čiernej šľachty a jeho rod bol po generácie sžitý s katolicizmom a Vatikánom, určovalo aj jeho správanie k svojmu okoliu. Bol to chladný a vypočítavý diplomat. Z politického aj diplomatického hľadiska nemohol Pius XII. verejne a oficiálne hovoriť o “krížovej výprave“ proti Sovietskemu zväzu (ako napr. hovoril o občianskej vojne v Španielsku), aj keď ju za takú považoval. Na strane ZSSR bojovalo množstvo kresťanských krajín proti agresorovi, ktorým bolo nacistické Nemecko a ktorému pápež stranil. A tak mlčal. Mlčal aj vtedy, keď Hitlerovská armáda borila kostoly a synagógy, keď z pomsty za každého zabitého nemeckého vojaka popravovali desať, či sto miestnych obyvateľov.

Ríšsky snem už v septembri 1935 prijal norimberské rasové zákony, ktoré zásadným spôsobom obmedzovali ľudské a občianske práva (strata občianstva, práv, zamestnania, majetku a pod.) najmä Židov, ale aj ďalších skupín občanov čím ich de facto i de jure vylučovali zo spoločnosti. Na základe uplatňovania týchto zákonov a opatrení, ktoré vykonával nemecký štát sa nemeckí Židia vysťahovávali do iných krajín. Po vzore Nemecka boli rovnako zamerané zákony neskôr prijímané aj v iných štátoch, ktoré boli spojencami, priateľmi alebo satelitmi Tretej ríše, ako Taliansko, Slovensko, Chorvátsko, Maďarsko… V Európe sa začali budovať koncentračné tábory, ktoré boli vytvárané už pred rokom 1939. Najskôr to boli „pracovné“ tábory, určené na „prevýchovu“ nepriateľov ríše, neskôr sa postupne menili na tzv. likvidačné tábory, doslova sa z nich stali továrne na smrť, určené na na fyzickú elimináciu vybraných kategórií obyvateľstva. Nemecká dôslednosť sa prejavila aj v tejto oblasti.

Mesiac po útoku na Sovietsky zväz Himmlerov zástupca Reinhard Heydrich, dostal rozkaz pripraviť plán na vyriešenie židovskej otázky nielen v Nemecku, ale aj v krajinách, ktoré boli pod nemeckým vplyvom, čo v podstate znamenalo v celej Európe. Okrem niekoľkých boli okupované, alebo pod vplyvom Tretej ríše skoro všetky európske štáty. Nemecká armáda rýchlo postupovala do vnútrozemia ZSSR a Ukrajina, kde žili státisíce Židov už bola okupovaná. Od septembra 1941 museli všetci nemeckí Židia nosiť na odeve ponižujúce označenie, šesťcípu žltú hviezdu, ako to už platilo v Poľsku. Katolícka cirkev v Nemecku, prostredníctvom svojich biskupov, požadovala od predstaviteľov nacistického režimu, aby Židia, ktorí konvertovali na katolícku vieru boli z tejto povinnosti vyňatí (!). Ich žiadosť bola zamietnutá.

Tragédia konečného riešenia

20. januára 1942 sa stretli vysokí nacistickí vládni úradníci a vodcovia SS na predmestí Berlína, vo vile na Grossen Wannsee 56-58, s cieľom zabezpečiť súčinnosť všetkých zložiek pri realizácii tzv. konečného riešenia židovskej otázky. Konferencia vo Wannsee prijala plán navrhnutý Adolfom Eichmannom, ktorý spočíval v zámere systematicky presúvať Židov na východ do okupovaných území na ťažké práce, pričom sa počíta s tým, že veľká časť z týchto ľudí „prirodzeným spôsobom odpadne“. Eichmann odhadol počet „odpadnutých“ na jedenásť miliónov“. Transporty započali už v marci 1942 a pokračovali až do konca roku 1944.

Táto obrovská akcia vyžadovala aj „systémové“ riešenia v oblasti dopravy, plánovania prepráv, zabezpečenia dopravných prostriedkov, ako aj ochrany a stráženia transportov. Taktiež bolo nutné dobudovať tábory a vybudovať nové, vrátane ich personálneho zabezpečenia, ktoré budú priemyselne spracovávať „odpad“ v rámci konečného riešenia. Na území Poľska boli vybudované smutne známe likvidačné tábory Auswitz-Birkenau, Belzeck, Majdanek, Treblinka, Sobibor a ďalšie. Do týchto táborov smerovali transporty z krajín, ktoré boli okupované nacistcami: Belgicko, Bulharsko, Česko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Maďarsko, Slovensko, Nórsko. Vo všetkých týchto krajinách mal Eichmann svojich emisárov. Jedine z Chorvátska transporty neboli masívne organizované, lebo fašistické Chorvátsko bolo vyhlásená za priestor, kde tento problém neexistuje, nakoľko už bol v „riešení“, tzn. že ustašovci si vystačili sami, ako sme už uviedli už vyššie.

Dvadsať dní po konferencii vo Wannsee Hitler v rozhlase vyhlásil „Židia budú zlikvidovaní najmenej na tisíc rokov!“. Termín „konečné riešenie“ bol od tej doby bežne používaný a každý vedel čo sa za ním skrýva a čo je potrebné pod ním rozumieť. Hitlerov prejav nemohol zostať nepovšimnutý a informovali o ňom britskí i švajčiarski diplomati. Zverejnený bol aj v talianskych novinách Il Messaggero. Štátny sekretár Luigi kardinál Maglione o ňom diskutoval s britským veľvyslancom pri Svätej stolici. Preto je vylúčené, aby o „konečnom riešení“ pápež Pius XII. nebol informovaný.

V jarných mesiacoch roku 1942 sa začali organizovať prvé transporty do vyhladzovacích táborov už nie iba z Nemecka, ale z krajín celej Európy. To sa už nedalo utajiť a informácie o prenasledovaní, zbavovaní majetku a internovaní Židov vo všetkých spomenutých krajinách „presakovali na povrch“ a stávali sa verejne známymi. Na základe uvedeného začali aj do Vatikánu prúdiť informácie rôznymi kanálmi o tom, čo sa vlastne deje. Informovali o tom nielen diplomati, ale aj biskupi, kňazi či obyčajní veriaci. Informovali o tom aj samotní Židia prostredníctvom svojej hierarchie a rôznymi ďalšími kanálmi. Len v tomto období sa rozhodovalo o osude asi deväťdesiat až sto tisíc Židov. Bol to začiatok organizovaného „konečného riešenia“. Adolf Eichmann túto operáciu riadil z Berlína a dodnes je považovaný za hlavného architekta a vykonávateľa „konečného riešenia“. Historici mu pripisujú zodpovednosť za päť miliónov obetí.

Na tomto mieste mi dovoľte uviesť malú poznámku k povojnovému osudu A. Eichmana. Ku koncu Druhej svetovej vojny Heinrich. Himmler vytvoril pre príslušníkov SS a bývalých nacistov organizáciu Odessa (Organisation der ehemaligen SS-Angehorigen), ktorej cieľom bolo pomôcť im uniknúť pred spravodlivosťou. Disponovala konšpiračnou medzinárodnou sieťou a úzko spolupracovala s Vatikánom a františkánskym rádom pri zabezpečovaní únikových ciest nacistických vojnových zločincov. Zabezpečovala im nové identity, financie a iné krytie týchto zločinov pred spravodlivosťou. Norimberským vojnovým súdom bola vyhlásená za zločineckú organizáciu.

Adolf Eichmann sa za pomoci tejto ilegálnej organizácie Odessa, dostal cez Švajčiarsko do talianskeho františkánskeho kláštora. Vatikán mu zabezpečil cestovný pas na meno Ricardo Klement. S falošnými dokladmi sa v druhej polovici roku 1950 dostal tento masový vrah loďou z Janova do Argentíny. Jeho manželka Vera, žijúca pod svojim dievčenským menom Lieblová s troma synmi v rakúskom Linci, legálne vycestovala v roku 1951 do Argentíny, kde dostala oficiálne prisťahovalecké povolenie. Tak od 28. júla 1951 žila rodina Eichmannová opäť spolu. V roku 1959 sa o identite a mieste pobytu Eichmanna dozvedel židovský advokát Dr. Bauer z Frankfurtu nad Mohanom. Pretože nedôveroval nemeckým úradom vycestoval do Izraela a tam osobne funkcionárovi izraelskej tajnej služby Mossad odovzdal informácie o Eichmannovi a jeho rodine, ktorí žijú v Buenos Aires. Na základe rozhodnutia najvyšších štátnych orgánov štátu Izrael, tajná služba Mossad zorganizovala a 11. mája 1960 vykonala zatknutie a ilegálny únos Adolfa Eichmanna z Argentíny. Eichmann bol postavený pred súd a v procese bol 15. decembra 1961 za vojnové zločiny odsúdený na trest smrti. Po zamietnutí odvolania voči rozsudku i zamietnutí žiadosti o milosť prezidentom Izraela bol 31. mája 1962 Adolf Eichmann popravený obesením. Jeho telo bolo spálené a popol rozsypaný v medzinárodných vodách Stredozemného mora.

Od jari 1942 sa datuje a všeobecne sa uvádza začiatok nečinnosti a mlčania pápeža Pia XII. V súvislostiach s rozbehnutou mašinériou, ktorá realizovala plány konečného riešenia, už pápež nemohol operovať postojom, o ktorom písal kardinálovi Faulhaberovi, že musí a chce byť „nestranný“.

Pius XII. bol posadnutý myšlienkou antikomunizmu a tým, že judaizmus je spojený s boľševizmom s cieľom zničiť kresťanstvo. Možno aj týmto by sa mohlo dať vysvetliť jeho profašistické mlčanie. Koniec koncov organizácia, ktorú reprezentoval a teraz už aj riadil, viac ako tisíc rokov Židov prenasledovala a obmedzovala. Jeho predchodca Pápež Pavol IV. (1555-59, vlastným menom Gian Pietro Carafa) vydal pápežsku bulu Cum nimis absurdum (17. júla 1555), ktorou nariadil, že Židia majú byť sústredení v ghetách, musia predať majetok, nesmú obchodovať, musia nosiť odlišovacie znamenie (žltý klobúk) a ďalšie obmedzenia. Ako je všeobecne známe, nariadenia a rozhodnutia pápežov ich nástupcovia nerušia a nemenia. V dobe, keď Pacelli dohadoval konkordát s Nemeckom a Hitler už bol pri moci a začínal riešiť otázky okolo Židov, tak sa Führer vyjadroval v tom zmysle, že jeho navrhovaným riešením vlastne robí kresťanstvu a cirkvi službu, lebo cirkev ich prenasledovala viac ako tisíc rokov a považuje ich za škodcov a bohovrahov. Svojim spôsobom aj historický kontext postojov a konania katolíckej cirkvi voči Židom, mohol byť inšpiráciou pre Hitlera k jeho vlastným „konečným“ riešeniam.

Nakoniec, čo sa týkalo Hitlerovho východného ťaženia, Pius XII. nepochyboval o konečnom víťazstve nacistov, ale ako najvyšší predstaviteľ všetkých katolíkov zachovával v otázkach predpokladaného vývoja vojny zdržanlivosť a aj opatrnosť vo vyjadrovaní. Tieto „výstupy“ je potrebné neustále posudzovať so zreteľom a v súvislosti s jeho povahou, diplomatickými skúsenosťami, funkčným postavením v úrade, ale je nutné brať do úvahy aj jeho súkromné postavenie ako osoby, človeka, občana. Veď bol Talianom a Taliansko bolo v najbližšom možnom vzťahu, priateľskom, politickom i vojenskom s Nemeckom a dobre vieme, že u Pacelliho sa okrem toho veľmi silne prejavoval osobnostný, ľudsky priaznivý a obdivný vzťah k nemeckému národu.

Nemecký pápež či pápež Nemcov?

Ako sme už uviedli vzťah Eugenia Pacelliho k Nemcom bol naozaj výnimočný. Obdivoval u nich v podstate všetko: správanie, disciplínu, dôslednosť, náročnosť, ako ich obdivne nazýval „veľkolepé vlastnosti tohto národa“. Versailleskú zmluvu o kapitulácii Nemecka po Prvej vojne považoval za takú, ktorá tomuto národu ublížila. Jeho dlhoročný pobyt v Nemecku natrvalo ovplyvnil jeho konanie a životné postoje.

Od svojho vymenovania do funkcie štátneho sekretára (1930) žil a býval, s povolením Pia XI., priamo vo Vatikánskom paláci a jeho domácnosť tvorila vlastne až do jeho smrti (1958) nemeckú enklávu v pápežskom štáte. Jeho hlavný radca bol Ludwig Kaas, Nemec, bývalý predseda strany Zentrum, osobní tajomníci Robert Leiber a Hentrich, boli obaja nemeckí jezuiti, spovedníkom mu bol tiež jezuita kardinál Agostino Bea. Vedúcou domácnosti alebo tiež „hospodárska tajomníčka“ bola už spomínaná Pasqualína Lehnertová, bavorská rádová sestra, ktorá mala k dispozícii ešte ďalšie dve bavorské mníšky ako pomocníčky. Dokonca aj jeho obidve perské mačky mali nemecké mená Mieze a Peter. V samotnej pápežskej kúrii bol Pius XII. nazývaný Nemecký pápež alebo pápežom Nemcov. Samozrejme, že tieto prívlastky vznikli a udomácnili sa na základe toho, že tí ktorí ich vymysleli, poskladali jednotlivé čriepky postojov, názorov, vzťahov a konania Eugenia Pacelliho k Nemcom a nemectvu.

Vojna pokračovala a v celej Európe sa realizovalo „konečné riešenie“. Týkalo sa desaťtisícov Židov. Do Vatikánu prúdili informácie týkajúce sa podrobností najmä o počtoch obetí. Súčasne sa ozývali početné hlasy z jednotlivých krajín od episkopátu, diplomatov cudzích i vlastných so žiadosťami, aby ako hlava Svätého stolca vyjadril odsúdenie konania nacistov. Veľvyslanec Kráľovstva Veľkej Británie pri Svätej stolici Francis Osborne mal veľmi dobré priame vzťahy na kardinála-štátneho sekretára Luigiho Maglioneho, ktorého informoval a predkladal mu aj písomné správy o situácii, ktoré získal ako diplomat s priamou požiadavkou, aby bol o nich informovaný samotný pápež. Informácie o transportoch Židov do pracovných táborov, zabíjaní rukojemníkov, mučení rozhlasovali aj samotní Nemci, lebo to považovali za prevenciu, aby odradili iných od útokov na seba.

Po atentáte na Reinharda Heydricha uskutočneným československým odbojom v Prahe, nasledovala pomsta Nemcov v podobe zatýkania, mučenia a popráv českých občanov, nielen Židov, vypálením obcí Lidice a Ležáky, popravou všetkých ich mužských obyvateľov, deportovaním žien a detí z oboch obcí do koncentračných táborov. Ani na priamu výzvu, aby to pápež odsúdil, nereagoval. V bývalom Poľsku (vtedy generálnom Guvernáte) bolo vyhladené celé Varšavské gheto a všetci jeho obyvatelia boli popravení, vrátane katolíckych kňazov, ktorí protestovali proti tomuto vraždeniu. Reakciou Vatikánu bolo opäť mlčanie. Kardinál Maglione na tieto správy reagoval s tým, že ak by sa ozvali, bolo by to ešte horšie, ako v prípade Holandských Židov, za ktorých spoločne intervenovali katolícky biskup z Utrechtu a predstavitelia reformovaných cirkví. Napriek tomu nacisti zobrali všetkých Židov, ktorých sa im podarilo nájsť

V júni a júli 1942 už o vyhladzovaní Židov písali aj také rešpektované prostriedky hromadnej informácie ako New York Times, Daily Telegraph, rozhlasová stanica BBC a ďalšie. Rada amerického veľvyslanectva v Ríme Harold Tittmann sa v týchto súvislostiach k Pacelliho mlčaniu a nečinnosti vyjadril slovami, že Pacelli radšej nahnevá svojich priateľov, ak bude mlčať, ako nepriateľov, ak bude hovoriť, lebo priatelia mu skôr odpustia jeho nečinnosť. (K vyššie uvedenému porovnaj Cornwell, J., Tajný príbeh Pia XII.).

Francis Osborne sa opakovane pokúšal o to, aby Vatikán ústami pontifika odsúdil masové vraždenie. Dňa 18.12.1942 odovzdal podsedkretárovi Tardinimu fascikel dokumentov s informáciami o deportáciách a vraždení s cieľom, aby Pius XII. v pripravovanom štedrovečernom príhovore veriacim vo svete, jasne odsúdil tieto činy a vyvražďovanie Židov. Tardini pri preberaní dokumentov povedal, že „pápež nemôže byť na nikoho strane.“ „Spojenci uverejnili v Londýne, Washingtone a Moskve spoločné prehlásenie o prenasledovaní Židov a Osborne toto prehlásenie doniesol pápežovi s prosbou, aby ho jednoducho schválil. Prostredníctvom Maglioneho dostal zápornú odpoveď. Pápež nemôže odsúdiť ukrutnosti jednej strany a ani nemôže overiť spojenecké údaje o počte zavraždených Židov.“ (Pozri Cornwell, J., Tajný príbeh Pia XII.). Vo vianočnom prejave Pacelli nepoužil slovo Židia, a nezmienil sa ani o nacizme a nacistoch, bol však presvedčený, že sa vyjadril jasne a zrozumiteľne. Sklamanie neskrýval ani Osborne ani Tittmann.

V roku 1943 vojna pokračovala, konečné riešenie tiež, menila sa však situácia na fronte. Nemecká armáda bola v ZSSR porazená pri Stalingrade, pri Kursku a bola donútená obrátiť sa na ústup. V Taliansku prišiel v júli o moc Benito Mussolini a spojenci sa vylodili na Sicílii, obsadili južné časti Talianska. Severnú časť a Rím obsadili nemecké vojská. Mašinéria likvidácie Židov pokračovala však nerušene ďalej. Hitler vymenil svojho veľvyslanca pri Svätej stolici, na toto miesto nastúpil Ernst von Weizsäcker, dovtedy námestník ministra zahraničných veci. Nemeckým záujmom bolo, aby Vatikán zostal „neutrálny“ a aby spolupracoval s okupačnými silami. Bola mu prisľúbená nerušená exteritorialita. Na prvej audiencii Weizsäckera u Pia XII. 5. júla 1943 po odovzdaní poverovacích listín, dal pápež, podľa záznamu spracovaného nemeckým veľvyslancom, najavo, že v boji proti boľševizmu sa záujmy Vatikánu a Nemeckej ríše zhodujú a jeho sympatie k nemeckému ľudu sú nezmenené. (Porovnaj Friedländer S., Pius XII. a III. ríša).

Nacisti, Hitler a šéf propagandy Goebbels, mali aj v súvislostiach s ústupom nemeckých vojsk na východnej fronte, isté obavy z negatívnych prejavov, ktoré by sa mohli vyskytnúť vo verejnosti a to nielen nemeckej. V okupovaných krajinách, ako napr. vo Francúzsku, Dánsku, Taliansku sa protesty politikov, náboženských vodcov i občanov vo viacerých prípadoch postavili proti rasovej politike uplatňovanej nacistami. Takto sa im podarilo zachrániť takmer všetkých Židov v Dánsku, ale aj tisícky Židov vo Francúzsku. Nacisti tento odpor vnímali, ale nakoniec  od „pomstychtivých“ akcií proti protestujúcim upustili.

Pomerne neznámy prípad protestov občianskej verejnosti je priamo z Nemecka. Odohral sa v Berlíne, na ulici Rosenstrasse, začiatkom roka 1943. Goebbels sa rozhodol dokončiť očistu Berlína od Židov a so súhlasom Hitlera dal zaistiť a sústrediť asi 2.000 židovských mužov žijúcich v Berlíne, do veľkej budovy na Rosenstrasse, odkiaľ mali byť deportovaní do koncentračných táborov. Títo muži žili v zmiešaných manželstvách a mali za manželky Nemky, árijky. Ich manželky stáli celý týždeň v zime a mraze na ulici a žiadali návrat svojich manželov. Protestujúce ženy svoje pozície na Rosenstrasse neopustili ani počas bombardovania Berlína spojeneckým letectvom. Postupne sa k nim pridávali aj bežní obyvatelia Berlína, až bol celkový počet protestujúcich asi 6000 osôb. Nacisti vo svojej ideológii presadzovali rodinný hodnotový systém a osobitne význam ženy ako matky a preto sa jednotky SS a Gestapa neodvážili proti týmto bezbranným árijským ženám použiť zbrane. O proteste informovali zahraniční diplomati svetovú tlač a tiež britský rozhlas. Výsledok tejto protestnej akcie bol taký, že nakoniec so súhlasom Hitlera boli internovaní muži prepustení a dokonca aj dve desiatky mužov, ktorí už boli odoslaní do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, sa taktiež vrátili späť. Goebebels neskôr svojim spolupracovníkom povedal, že v tomto prípade sa vzdali ich popravy „s cieľom eliminovať protesty zo sveta, aby ostatní nezačali robiť to isté.“ (Porovnaj Gregory, P.: Veľký škandál: Úloha kresťanstva vo vzostupe nacistov, Magazín Free Inguiry, 11.10.2003).

Nemci po obsadení Ríma začali riešiť aj otázku likvidácie Židov v Ríme, ktorú podľa nich Mussolini zanedbal. V Ríme v tom čase žilo asi 8000 Židov a tento zámer nacistov vyvolal veľmi čulú diplomatickú aktivitu medzi Svätou stolicou a Nemeckým ministerstvom zahraničných vecí. Nemci sa obávali, že zatýkanie rímskych Židov priamo „pod oknami pápeža“ vyvolá jeho verejné protesty. Pius XII. sa zasa obával, že jeho protesty vyvolajú akciu nacistov a títo by mohli obsadiť Vatikán. Dohodli sa. Nemci zaručili 9. októbra 1943 pápežovi suverenitu a nedotknuteľnosť Vatikánskeho mesta. Následne už 16. októbra nacisti pochytali v Rímskom ghete 1.259 Židov a o dva dni 1.007 z nich deportovali do Auschwitz-Birkenau. 28. októbra veľvyslanec Weizsäcker vo svojej správe informuje do Berlína, že nebezpečenstvo pominulo. Pápež nebude protestovať. (Porovnaj Friedländer S., Pius XII. a III. ríša). V následujúcich dňoch sa podarilo Nemcom pozatýkať ešte niečo cez 1000 Židov, ktorí boli vyvezení do Auschwitz-Birkenau, odkiaľ sa vrátila iba 24-ročná Settimia Spizzichinová. Ostatní rímski Židia sa poskrývali v meste a jeho okolí aj v rôznych cirkevných objektoch, kostoloch, kláštoroch a vo farnostiach. Nepričinil sa však o to Rímsky biskup, ktorým bol pápež Pius XII., ale miestni kňazi a ich hodnostári.

Tragický osud Židov v Maďarsku

Na Jozefa 1944 Nemci obsadili územie Maďarska, svojho nespoľahlivého spojenca, a následne už začiatkom mája 1944 začínajú deportácie Židov do táborov. V Maďarsku ich v tom čase žilo asi 830 000, medzi nimi aj tisíce slovenských Židov, ktorí žili na území, ktoré získalo Maďarsko na Viedenskej arbitráži, alebo to boli tí Židia, ktorí na územie Maďarska utekali pred deportáciami do koncentračných táborov zo Slovenska v roku 1942. Podľa štúdie experta na holokaust Davida Cesaraniho bolo medzi 15. májom a 7. júlom 1944 zatknutých a deportovaných do Auschwitz-Birkenau 437 000 Židov, z ktorých prežilo iba niekoľko tisíc. Absolútna väčšina z nich bola okamžite po príchode do koncentračného tábora zavraždená.

O príprave hromadného vraždenia maďarských Židov informovali vo svojej správe, tzv. Osviečimských protokoloch, aj dvaja slovenskí väzni – Alfréd Wetzler a Rudolf Rosenberg – po úspešnom úteku z Auschwitz-Birkenau v apríli 1944. Kópie Osviečimských protokolov, vysvetľujúce celý priemyselne zorganizovaný systém vraždenia ľudí v likvidačnom koncentračnom tábore, sa prostredníctvom kontaktov odbojárov dostali do rúk vedenia Budapeštianskej židovskej obce, ústredia Červeného kríža v Ženeve, Vatikánu, ale aj Londýna, Moskvy a New Yorku. Jedna z kópií tejto správy sa našla aj v pozostalosti prezidenta vojnovej Slovenskej republiky Jozefa Tisu. Napriek tomu sa žiaľ nepodarilo zabrániť hromadnému vyvraždeniu maďarských Židov.

V Budapešti v tom čase pôsobil ako nuncius Vatikánu Msgr. Angelo Rotta, ktorý už 15. mája 1944 z vlastného rozhodnutia oficiálne menom Svätej stolice písomne diplomatickou nótou protestoval proti deportáciam Židov z Maďarska. Bol to prvý oficiálny protest Vatikánu proti rasovej politike nacistov. Pod silným medzinárodným tlakom vznikol aj druhý protest, ktorým bol však iba telegram Pia XII. maďarskému regentovi Hortymu z 25. júna 1944 v ktorom ho požiadal, aby použil všetok svoj vplyv na zastavenie útrap a trýznenia ľudí kvôli ich národnosti alebo rase. Slovo Židia nepoužil. (Porovnaj Cornwell, J., Tajný príbeh Pia XII.). Deportácie pokračovali až do 7. júla 1944.

Pretože zatýkania a deportácie v Maďarsku mali v krátkom čase mimoriadne veľký rozsah, na Svätú stolicu a teda na pápeža sa s naliehavosťou obrátili 22. mája aj veľkorabíni z Palestíny (Uziel a Herzog) s prosbami na záchranu Židov. Hľadali rôzne cesty a prostredníkov: cez nunciatúry v Káhire (22.5.), cez arcibiskupa Spellmana (11.7.) v New Yorku, a aj telefonicky priamo na štátny sekretariát vo Vatikáne. Telegraficky 23. júla vzniesli otázku a údiv prostredníctvom nunciatúry v Káhire, že na predchádzajúce prosby a dopyty ešte stále nedostali žiadnu odpoveď. Až 5. septembra 1944 povolali do Káhiry veľkorabína Herzoga, aby sa tam stretol s pápežskym legátom pre Egypt a Palestínu Msgr. Hughesom.

Po Hortyho zastavení deportácií v júli 1944 ich nacisti obnovili v októbri toho roku po odstránení regenta Miklósa Hortyho a jeho nahradení vodcom Šípových krížov,“ maďarských fašistických fanatikov a nacionalistom Ferenzom Szalasim. Vojnu prežilo cca 260 tisíc Židov z 830 tisíc, ktorí žili na území Maďarska. O záchranu tisícov maďarských Židov sa pričinil nuncius Rotta a popri tom množstvo nemenovaných kňazov, rehoľníkov i katolíckych laikov, ktorí sa bez podpory Vatikánu i Pápeža interesovali pri pomoci prenasledovaným spoluobčanom.

Vojenská situácia sa menila v neprospech Nemecka. Deportácie pokračovali aj na konci roku 1944, ale predsa len v menšej intenzite. Odpor proti ním sa zvyšoval aj zo strany svetovej diplomacie a v prostriedkoch hromadnej informácie v USA a Veľkej Británie sa stále silnejšie ozývali aj výzvy, aby svojou autoritou zasiahol aj Vatikán. Od 6. júna 1944 už nebol Rím okupovaný Nemcami, ale bol pod kontrolou spojencov a pápežovi odpadla obava z možných represii nacistov. Pius XII. stále mlčal.

V auguste (22.8.) zomrel kardinál štátny sekretár Luigi Maglione a Pacelli na toto miesto, teda za najbližšieho svojho spolupracovníka, odmietol vymenovať jeho nástupcu. Podsekretárovi Tardinimu povedal „Nechcem spolupracovníkov, ale len vykonávateľov!“ (Pozri Rendina, C.: Príbehy Pápežov). Svedčí to nielen o prístupe k riešeniu vonkajšej politiky Vatikánu, ale aj o pomeroch v kúrii a potvrdzuje sa týmto výrokom tiež povaha a tvrdá ruka autokrata Eugenia Pacelliho. Vo všetkých známych súvislostiach to súčasne potvrdzuje všetky vyslovené otázky okolo mlčania alebo až pritakávania najvyššieho a jediného správcu Svätej stolice pápeža Pia XII. k nešťastným udalostiam v týchto pohnutých rokoch.

(Pokračovanie)

Celý seriál si prečítate na týchto odkazoch: Prvá časť, Druhá časť, Tretia časť, Štvrtá časť, Piata časť, Šiesta časť, Siedma časť.