Koncom minulého roka sme na našom webe zverejnili článok o štúdii Borisa Gershmana z Americkej univerzity vo Washingtone, ktorú zverejnil 23. novembra 2022 v časopise PLOS ONE, venovanú súčasnému rozšíreniu viery v čarodejníctvo vo svete. Táto zaujímavá štúdia vysvetľuje príčiny a zdroje existencie viery v čarodejníctvo v dnešnej modernej dobe. Chýbali v nej však konkrétnejšie informácie a údaje z histórie všeobecne, o Slovensku ani nehovoriac. Túto medzeru vypĺňa kniha Tünde Lengyelovej: Bosorky, strigy, čarodejnice, ktorú vydalo vydavateľstvo Trio v roku 2013. Recenziu knihy napísanú Dr. Mariánom Bataľom sme zverejnili v našom elektronickom časopise Prometheus v čísle 3, v roku 2015.  Z recenzie vyberáme:

Zaujímavá kniha Tünde Lengyelovej je o tom, kto boli bosorky, strigy a čarodejnice, kto a ako tieto kategórie žien vytvoril a prenasledoval. Kniha vypovedá hlavne o tom, aký postoj k ženám zaujala katolícka (všeobecná) cirkev. Jej praktiky a metódy si osvojila aj svetská moc, ktorá rozsudky väčšinou (zväčša) vykonávala. Autorka sa zaoberá tým ako sa niekto mohol stať bosorkou, bosorákom, čarodejnicou alebo strigou. Bola to veľmi široká škála možností. Patrili sem napríklad aj vzhľad osoby, jej schopnosti, ale i medziľudské vzťahy, správanie sa na verejnosti, sexualita, alkoholizmus, sklony k exhibicionizmu, strach, choroby detí i dospelých, liečiteľské schopnosti a taktiež zber liečivých bylín, kúpanie, veštenie či predpovedanie budúcnosti a všeličo iné čo sa vymykalo vtedy bežnému správaniu.  Neboli to však iba ľudské vlastnosti, ale aj iné udalosti, ktoré sa veľmi ľahko mohli pripísať niekomu koho následne označili za bosorku, čarodejnicu či bosoráka. A to mohli byť rôzne prírodné úkazy, neúroda, nedostatok vody, choroby zvierat alebo iné vtedy nevysvetliteľné udalosti či javy.

K situácii na Slovensku (Uhorsku) autorka uvádza (s. 23): „Aj keď neskôr (po roku 1630 – poznámka recenzenta) v Európe pravidelne prepukávala protibosorácka hystéria, až v 18. storočí sa začali bosorkami zaoberať v strednej a vo východnej Európe – v Poľsku a Uhorsku. V tom čase už priemyselne aj vzdelanostne pokročilejšia západná Európa upúšťala od priameho prenasledovania, hoci viera v existenciu a škodlivosť bosoriek pretrvávala.“

Akelarre je baskický výraz, ktorý znamená sabat čarodejníc. Čarodejnícke sabaty boli predstavované tak, že im predsedala koza. Od procesov s čarodejnicami v 17. storočí španielska inkvizícia obviňovala ľudí z uctievania čiernej kozy v súvislosti s uctievaním Satana. Slovo si požičali z kastílskej španielčiny, ktorá používa hláskovanie Aquelarre. Toto slovo preslávil najmä názov obrazu Francisca Goyu (priblížne 1797-98), ktorý zobrazuje čarodejnice v spoločnosti obrovského čierneho kozieho samca. Zdroj: https://commons.wikimedia.org/

Ako autorka uvádza (s. 54 a nasl.) „Najbežnejším dôvodom na začiatku prenasledovania bosoriek v Uhorsku bolo obvinenie z urieknutia.“ a ďalej „Liečiteľstvo a pôrodníctvo samo o sebe predstavovalo vstupenku do radov čarodejníc, najmä pri neúspechu liečebnej metódy, pri narodení mŕtveho alebo postihnutého dieťaťa, ako aj pri pokusoch o ukončenie tehotnosti vykonaním potratu. Množstvo vyšetrovaní sa začalo obvinením z nejakého úplne bežného zločinu, ku ktorému sa v priebehu vyšetrovania pridružilo bosoráctvo.“

Jedna z podkapitol v knihe sa zaoberá tiež spoločenským postavením bosoriek a tiež vekom, výzorom a morálnym profilom bosorky. „Stanoviť všeobecne platnú charakteristiku bosorky nie je možné. Veľká variabilita s ktorou sa stretávame pri opise bosoriek v procesoch, ukazuje, že v podstate každá žena sa mohla stať bosorkou a hociktorý muž bosorákom. Stačil na to fanatizmus suseda, neprajníka alebo zlomyseľníka, závisť, neraz iba ľudská hlúposť.“ (s. 67 a ďalej 70-71) „V 17. storočí, keď sa v Uhorsku začal rapídne zvyšovať počet obvinení z bosoráctva, zrejme niektorým osobám napadlo využiť všeobecný strach na vlastné prilepšenie. …V prípade bohatých ľudí však okrem malichernej pomsty zohrávala dosť významnú úlohu možnosť profitovať z ich majetku. Podľa uhorského práva totiž aj sudca dostával časť zhabaného majetku… Pokušenie bolo teda veľké.“ Do podozrení sa dostávali v mnohých prípadoch vdovy po bohatých mešťanoch, ale i šľachtičné. Žena bez manžela bola vhodná na obvinenie a predstavovala ľahkú korisť, pričom nemala žiadnu ochranu v podobe viac či menej vplyvného manžela.

Predstava podľa mnohých znázornení na dobových obrazoch, že bosorky boli ženy iba staré, škaredé prípadne rôzne postihnuté na výzore nie je pravdivá. Za bosorky boli vo veľmi veľa prípadoch označené  ženy, ktoré mali malé deti. Znamená to, že v tej dobe to nemohla byť žena vo vyššom veku, pričom tiež je potrebné si uvedomiť, že priemerný vek bol podstatne nižší ako dnes a za starú ženu mohla byť označená už žena majúca niečo po štyridsiatke.

Na mnohých dobových obrazoch sú ako bosorky znázornené tiež mladé, pekné a zvodné ženy. To, že žena bola mladá a príťažlivá mohol byť tiež jeden z motívov obviniť ju z bosoráctva a určite to tak aj bolo, lebo žiarlivosť je veľmi zlá vlastnosť. „Škála bosoriek oscilovala teda medzi dvoma pólmi – medzi krásou a ošklivosťou, mladosťou a opotrebovanou starobou.“ (str. 78).

Španielsky maliar Luis Ricardo Falero (1851-1896) sa špecializoval na ženské akty s dôrazom na mytologické, orientálne a fantasy motívy. Na obraze z roku 1880 môžeme vidieť nahú čarodejnicu s ohnivo červenými vlasmi, ktorá má v ľavej ruke pochodeň, aby jej osvetlila cestu pri lietaní na metle na sobotňajšie zhromaždenie čarodejníc. Zdroj: https://wikijii.com/wiki/

Posledná časť knihy je venovaná procesom v jednotlivých stoliciach Uhorska dnes sa nachádzajúcich na území Slovenska. Vyhľadávanie bosoriek v Uhorsku bolo zverené stoliciam a mestám. Rozhodovali miestne súdy, zastupiteľstvá. V knihe sú uvedené procesy uskutočnené v jednotlivých stoliciach a mestách nachádzajúcich sa na dnešnom Slovensku alebo do tohto územia zasahujúcich. Sú tu uvedené konkrétne skutky, mená obvinených a odsúdených a vynesené a vykonané rozsudky. Autorka vychádzala z faktov zistených preštudovaním archívnych dokumentov a fondov. Mnohé sú neúplné, mnohé ešte neprebádané a mnohé sa nezachovali. Tieto dokumenty však napriek tomu vydávajú dôležité svedectvo o prenasledovaní bosoriek a čarodejníc na našom teritóriu. „Do konca stredoveku, teda v Uhorsku do r. 1526, poznáme len asi tucet prípadov v ktorých sa súdili bosorky alebo čarodejnice. Tie prvé boli ženy, ktoré žili vo zväzku s diablom a mali s ním aj pohlavný styk, pričom disponovali takými schopnosťami, že podľa vlastnej vôle mohli robiť rôzne neprirodzené skutky, ako napríklad letieť na sabat. Tie druhé dokázali čarovať, urieknuť, otráviť a predpovedať budúcnosť.“ (s. 47)

V Bratislavskej stolici sa tiež uskutočnilo množstvo procesov najmä v 16. a 17. storočí. „Exemplárnym prípadom bezprávia je udalosť, ktorá sa odohrala v roku 1563. Podľa sťažnosti, ktorú Žigmund Torda, zamestnanec kráľovskej komory, adresoval samotnému panovníkovi Ferdinandovi I., dal Juraj Ghiczy bez príčiny a právoplatného rozsudku upáliť štyri honestas matronas, čiže vážené dámy. Udalosť zrejme vyvolala dosť veľký ohlas, keď aj v očiach súčasníka sa ženy zdali nevinné.“ (s. 116)

V knihe autorka uvádza prípad, že pre mesto Krupina, v Hontianskej stolici, bol rok 1675  pamätný lebo bolo súdených v jednom procese osem žien. „Už v septembri (1675) začal magistrát vypočúvať svedkov, ktorých bolo nakoniec štyristo…. Pri vypočúvaní sa už objavili aj prevzaté motívy súlože s diablom, lietania na sabaty, dokonca svadba s čertom. Všetkých osem žien skončilo na hranici, dve predtým sťali. No to ešte nebol koniec. Magistrát sa po niekoľkých dňoch rozhodol pokračovať vo vypočúvaní a predvolal ďalších vyše dvesto svedkov. Hlad po smrti bosoriek bol zrejme utlmený, lebo väčšina svedkov vypovedala, že v meste viac bosoriek nepozná.“ (s. 129)

Tak ako s istým časovým posunom alebo „omeškaním“ oproti západnej Európe, prišlo do Uhorska prenasledovanie bosoriek, tak isto s „omeškaním“ sa aj končilo. Dôležitými nástrojmi v tejto oblasti bolo množstvo pokrokových a racionálnych nariadení panovníčky Márie Terézie v oblasti verejného zdravotníctva, činnosti a vzdelávania lekárov, chirurgov ale aj reformy v justícii (pozri s. 110-113). V roku 1756 vydala nariadenie na preskúmavanie rozhodnutí kde sa použila tortúra alebo bol vynesený rozsudok smrti. Následne, o dva roky neskôr, bol prijatý zákon o zákaze stíhania bosoriek a tiež aj nový trestný zákon z r. 1768.

Na území Slovenska bol posledný proces s hrdelným rozsudkom vynesený v roku 1777 v Kežmarku a ako píše autorka „Tento rozsudok sa pokladá za posledný v kauze bosoriek v celej strednej Európe“ (s. 141).

Čarodejnícky sabat (1606) od Fransa Frackena mladšieho. Zaujímavé je zobrazenie zamilovaných škriatkov (vľavo), varenie magických elixírov (vzadu) a magický let čarodejníc hore komínom (vpravo hore). Zdroj: https://commons.wikimedia.org/

V súvislosti s týmito procesmi zdôrazňuje autorka obdivuhodnú odvahu a statočnosť jednotlivcov, ktorí sa odvážne postavili proti tmárstvu a morálke cirkvi a volali po ukončení nezmyselných procesov. „Často išlo o predstaviteľov cirkví, kňazov, ktorí sa s odsúdenými bosorkami či bosorákmi stretávali pri ich vypočúvaní, vo väzení alebo im dávali poslednú útechu pred popravou. Práve mnohí z nich videli, za akých krutých múk sa títo priznali k najabsurdnejším činom, ako hovorili to, čo im vložili do úst, a to len preto, lebo už nedokázali uniesť krutú bolesť mučiacich nástrojov. Neraz to boli sudcovia, ktorí z tých istých dôvodov odmietli odsúdiť zmučených úbožiakov. Alebo to boli osvietení predstavitelia miest, niektorí vzdelaní , iní len mysliaci zdravým rozumom. Vo všeobecnej protibosoráckej hystérii však ich hlas zväčša zanikol. Nejeden z nich riskoval vlastný život, ak zastával, ba aj šíril takéto názory, alebo prišiel o zamestnanie a ohrozil nielen svoju vlastnú existenciu, ale aj svoju rodinu.“ (s. 99-107)

Kniha Tünde Lengyelovej Bosorky, strigy, čarodejnice má veľkú výpovednú hodnotu a upresňuje obraz o vzniku a činnosti inkvizície v Európe v stredoveku, kedy vznikla, najmä však v ranom novoveku kedy bola na svojom vrchole. V Uhorsku prenasledovanie bosoriek nebolo až také intenzívne ako v iných katolíckych, ale aj protestantských, krajinách, nachádzajúcich sa smerom na západ. V Uhorsku inkvizícia nepôsobila, viac tu vynikala svetská moc, ktorá riadila vyhľadávanie bosoriek, procesy s nimi a vykonávala nad nimi aj rozsudky.

Na záver autorka zdôrazňuje, že bosoráctvo ani v dnešnej dobe nie je neznámy pojem a stále existuje. „Ak neberieme do úvahy bosorácke spolky, ktoré vznikajú z akejsi recesie či kratochvíle a slúžia ako viac-menej uzavreté organizácie s istými predpísanými a hranými rituálmi, budeme prekvapení, ako húževnato sa predstavy o škodení bosoráckymi praktikami držia vo vyspelej, vzdelanej európskej i zámorskej spoločnosti ešte aj v súčasnosti.“ (s. 151)

Titulná ilustrácia ukazuje sobotňajšie zhromaždenie čarodejníc zo švajčiarskej kroniky Johanna Jakoba Wicka zo 16. storočia. Zobrazuje Satana sediaceho na tróne obohnanom hadom, čarodejnicu predvádzajúcu na diablovi osculum infame, údajný rituálny pozdrav čarodejnice pri stretnutí s diablom, tzv. „bozk hanby“, pretože zahŕňal bozkávanie diablovho konečníka, jeho „iných“ úst. Vľavo démon pomáha čarodejnici privolať búrku z jej kotla, zatiaľ čo iní pripravujú magické elixíry. Zdroj: https://en.wikipedia.org/