Arthur Caplan

Nedávno som prechádzal klinikou laserovej očnej chirurgie v jednom obchodnom centre. Videl som reklamy, že za pár hodín tu zlepšia váš zrak – bezbolestne, rýchlo, bezpečne a zaručene – na lepší ako 20/20, čo má len veľmi málo normálnych ľudí a z nich sú potom často vynikajúci športovci. Bolo by na takej operácii niečo nemorálne? Čudujem sa, že sú ľudia, čo povedia, že áno.

Nielen Bioetická rada prezidenta G. Busha sa v posledných rokoch veľmi zaoberala problémom prípustnosti sebazlepšovania novými biologickými metódami od odsávania tuku a laserovej chirurgie po explóziu vedomostí o mozgu (drogy, implantáty, skenovanie). Početní jednotlivci, najmä spisovatelia, aj organizácie, najmä rozličné cirkvi, znervózneli a vytvorili skupinu, na označenie ktorej je vhodný výraz „antimelioristi”; to sú tí, čo sú proti sebazlepšovaniu typu spomínané odsávanie tuku, zväčšovanie prsníkov, vyhladzovanie vrások či zlepšenie pamäti. So zdvihnutým prstom varujú pred tým, kde to raz môže končiť. Po čom všetkom budú môcť siahať naše deti a detné deti; nenásytný farmaceutický priemysel im vo všetkom vyhovie. Ale takýto narcizmus je vraj nemorálny.

Sebazlepšovanie je vraj neprípustná márnivosť; treba sa prijať takým, akí sme a neobliekať sa podľa módnych návrhárov a časopisov. Samozrejme bolo nezmyslom dvadsať kozmetických operácií známeho speváka a nemožno súhlasiť so zväčšovaním prsníkov u štrnásťročnej. Ale ako nie je márnivosť pekne sa obliekať, tak ňou nie sú ani kontaktné šošovky, vyhladené vrásky a zdravá farba líc – a ešte menej zlepšená, bohatšia či zrýchlená pamäť pri riešení problémov alebo schopnosti dokázať viac na niektorom úseku ľudských aktivít. Či je to ráno šálka kávy alebo čaju, či je to biochemická látka, alebo či to raz budú bunkové implantáty – záleží na tom? Sú ľudia, čo si myslia, že na vrcholce sa dá vystúpiť len pešo alebo horským bicyklom. Iní dávajú prednosť vrtuľníku a nemajú s tým problémy. Pohľad z výšky je rovnaký.

Je pravda, že my vo vyspelých krajinách si môžeme dovoliť drahé bioinžinierstvo, ale chudobní občania chudobných štátov k nemu nemajú prístup. Neschvaľujem nerovnosť. Uznávam, že nerovnosť zanikne až vtedy, keď budeme môcť povedať: „Zaručujeme každému, kto má o to záujem, čip do mozgu, ktorý zlepší pamäť.” Nerovnosť je zlá, je nemorálna – ale nie pretože umožňuje bioinžinierstvo, lež pretože je nečestná.

Deje sa veľa vecí, ktoré sú príjemné. Páčia sa nám, ale neurobili sme pre ne nič, neplánovali sme ich, nebojovali sme za ne, jednoducho sa stali a povieme: „Mali sme šťastie.” Iba akási čudesná forma puritánskeho kapitalistického hedonizmu infikovala antimelioristov názorom, že len zaslúžené šťastie je oprávnené. Niet principiálnych dôvodov proti biologickému alebo sociálnemu sebazlepšovaniu. Pochybujem, že raz stretnem niekoho, čo podstúpil s úspechom laserovú operáciu a mrzí ho, že sa to stalo laserom a nie nožom.

Ak sa obmedzíme na zákroky, ktoré t.č. pripúšťajú antimelioristi, oberieme seba a svojich potomkov o mnohé dobrodenia biologickej revolúcie.

Arthur Caplan je riaditeľ Centra pre bioetiku vo Philadelphii.

Prameň: Arthur Caplan, Bioengineering and Self-Improvement,  Free Inquiry 26/3, s.20-21, 2006.