Arthur Caplan

V posledných dvoch mesiacoch som sa zhováral s mnohými ľuďmi, ktorí mali živý záujem o to, či senát zakáže terapeutické klonovanie. Na konferencii v jednej nemocnici vo Philadelphii počúvalo moju prednášku o etike výskumu kmeňových buniek mnoho ľudí, ktorých telá chytala triaška Parkinsonovej nemoci.

Pár týždňov predtým som sa stretol s inou skupinou, medzi ktorými už mnohí dýchali s pomocou kyslíkových fliaš, lebo boli postihnutí genetickou chorobou zvanou nedostatok alfa-1 antitrypsínu, ktorá nivočí pľúca a pečeň. Ešte skôr som bol s rodičmi, ktorých deti sú paralyzované v dôsledku poranení chrbtice.

Pri každom stretnutí som poslucháčov varoval, že je veľmi pravdepodobné, že vláda bude kriminalizovať výskum, ktorý by mohol nájsť odpoveď na ich neduhy, ak tento bude vyžadovať použitie klonovaných ľudských embryí, a to s odôvodnením, že používanie takých embryí je neetické. Poslucháčom to pripadalo neuveriteľné – ale veru je to tak. Vznikla bizarná aliancia religióznych fanatikov proti potratu a neokonzervatívnych technofóbov s nepatrnou skupinkou vedecky popletených protivníkov biotechnológie a  títo všetci spolu robia silný nátlak vo Washingtone, aby senát priznal väčšiu morálnu váhu klonovaným embryám v Petriho miske, ako priznáva deťom, ktoré nemôžu chodiť a starým mamám, ktoré neudržia v ruke lyžičku alebo nevedia dýchať.
Potom neprekvapuje, že George W. Bush a snemovňa reprezentantov už zaujali stanovisko, že každý výskum vyžadujúci zničenie embrya, či už klonovaného alebo nie, je zlý. Tento názor sa zakladá na viere, ktorej sa v republikánskom tábore držia mnohí, že človek začína byť osobou už pri počatí, že embryá sú ľudia a že zabiť ich je jednoducho zlé aj vtedy, ak sa tým pomôže iným. Hoci sa tento pohľad na morálne postavenie embryí nezrovnáva s tým, čo všetko sa vie, – ukázalo sa, že embryo vyžaduje pre ďalší vývoj viac ako gény, že nie všetky embryá majú kapacitu stať sa osobou a že nie všetky koncepcie sú začiatok života – má to aspoň čestnosť morálnej jednoznačnosti.

Kým teda títo vidia embryá ako malinkých človiečikov, pri iných oponentoch klonovania takáto pochopiteľnosť morálneho názoru chýba. Pomyslime si len na názory Leona Kassa, Wiliama Kristola, Charlesa Krauthammera alebo Francisa Fukuyamu. Každý z nich hovorí, že je proti výskumu, pri ktorom sa klonujú ľudské embryá. Každý z nich sa rozhorčene hlásil k slovu v masmédiách a mienkotvorných kruhoch a hlásal názor, že nič nemôže byť morálne ohavnejšie ako vyberať kmeňové bunky z takých embryí. A každý z nich tvrdí, že jeho nechuť a odpor proti výskumu klonovania nemajú nič spoločné s nábožensky podloženou predstavou o tom, čo je embryo.

Jadrom sporu o klonovaní pre liečebné účely je to, že tu ide o vytvorenie, aby sme použili posledné z lavíny Krauthammerových morálnych hromžení,

„ľudského embrya len za tým účelom, aby sa použili jeho časti; takto sa pripustí vznik nového priemyselného odvetvia, a to výroby ľudských embryí, s jediným cieľom – ich štvrtenia na výskum”.

Samozrejme to takto znie ako veľmi chmúrny podnik a niektorí progresívni ľudia, najmä Jeremy Rifkin a Norman Mailer, tiež takto zvonili na poplach, keď sa zapojili do križiackeho ťaženia proti klonovaniu.

Zo sekulárneho hľadiska, ku ktorému sa hlási Krauthammer a jemu príbuzní oponenti klonovania, niet dôkazu, že by embryonálne klony boli osoby či aspoň potenciálne osoby. Je predsa jednoduchý vedecký fakt, že embryá v miske nevedú nikam. Možnosť stať sa niečím vyžaduje vhodné prostredie. Hovoriť o „štvrtení” navádza predstavu morálneho postavenia embryí a usvedčuje z klamania Krauthammerovo myslenie založené na náboženskej predstave, hoci hovorí, že sa tomu chce vyhnúť. Na zlej informácii sa zakladá názor, že na výskum možno použiť kmeňové bunky z dospelých indivíduí; klonované embryonálne kmeňové bunky majú vlastnosti, ktorým sa nič nevyrovná.

Krauthammera, niektoré feministky a Kresťanskú asociáciu lekárov (KAL) znepokojuje myšlienka, žeby sa ženy mohli premeniť na komerčné farmy na vajíčka. KAL urobil odhad, že keby sa mal výskum embryonálnych kmeňových buniek rozbehnúť, bolo by treba získať miliardu vajíčok. Na šťastie pre tých, čo dúfajú, že raz bude aj pre nich liek, KAL nemá pravdu: momentálne vystačí výskum klónovaných kmeňových buniek s tisícmi, nie miliardami vajíčok. Klonovanie ľudí je dlhodobá záležitosť, ale klonovanie embryí nie. Výskum sa môže rozhýbať alebo tak, že sa bude ženám za ich vajíčka platiť, alebo že tí, čo trpia na niektorú kandidátsku chorobu, alebo tí, čo majú radi niekoho, čo má takú chorobu, darujú vajíčka. To sa už dnes robí, že ženy dávajú a predávajú vajíčka tým, čo sa pokúšajú mať deti. Ženy aj muži predsa dávajú svoje obličky, kostnú dreň alebo časti pečene, aby pomohli druhým, a to s oveľa väčším nebezpečenstvom pre svoje zdravie, ako bude darovanie vajíčok. A niet dôvodu nečakať na možnosť, že delenie embrya, technológia dnes už bežná u zvierat, poskytne klonované embryonálne kmeňové bunky na liečbu všetkých, čo to budú potrebovať, bez veľkého zvyšovania počtu dobrovoľne darovaných vajíčok od žien.

Ľudia ako Krauthammer, ktorí chcú nechať toľkých starších ľudí bez možnosti sami sa hýbať, sa teda na jednej strane vyžívajú vykresľujúc nám neralistický obraz žien lopotiacich sa v Dickensovských továrňach klonovania embryí, na druhej strane k tomu pridávajú dve ďalšie myšlienky. Ak vraj raz pripustíme terapeutické klonovanie, za chvíľu tu budeme mať rad iných klonovaní; a okrem toho je vraj sebecké a arogantné chcieť zmeniť vlastnú genetickú stavbu, len aby sme dlhšie žili.

Faktom je, že klonovanie má dosiaľ veľmi slabé výsledky, pokiaľ ide o prípravu embryí, z ktorých sa vyvinú plody (fetusy), nie to ešte narodí niečo živé. Najnovšie prehľady o výskume klonovania ukazujú, že pri kravách sa snahy o vyvinutie zvierat z embryí v 85 % prípadov končia neúspechom. A ak sa z klónu narodia teliatka, značné percento, viac ako tretina, má vážne zdravotné problémy. Klonované embryá majú oveľa slabší celkový potenciál ako embryá vytvorené staromódnym spôsobom, resp. aj ako zmrazené embryá; často z nich nebude nič iné ako zhluk buniek, ktoré treba prekabátiť, aby sa z nich stali iné bunky, vhodné na liečbu chorôb. Prvá klonovaná ovca, Dolly, umrela na zápal pľúc ako šesťročná, ale priemerne sa ovce dožívajú dvanásť rokov.

Kým Krauthammer vidí klonované embryá ako osoby, vypestované a teraz „štvrtené” pre získanie ich orgánov, v skutočnosti ide o konštrukt z bunky, ktorý nemá potenciál stať sa ničím, ak sa ponechá v miske a skoro nemá potenciál ani vtedy, ak sa prenesie do maternice. Je fakt, že pokusy o klonovanie primátov boli dosiaľ neproduktívne, resp. vôbec sa nepodarili, takže medzi odborníkmi sa šíri mienka, že ľudské reprodukčné klonovanie vôbec nebude možné. Vyhliadka, že sa niekomu podarí klonovať plne vyvinutého človeka, je skoro nulová. Aj tak však niet dôvodu, prečo by sa reprodukčné klonovanie nedalo raz navždy zastaviť zákazom prenosu embryí do maternice.

Ale máme my vlastne manipulovať naše gény, aby sme vyliečili akési choroby a žili dlhšie? Kass a Fukuyama šíria v početných knihách a článkoch svoj a niektorých iných názor, že nie – že je to sebecká, arogantná bezuzdnosť. Že ľudstvo nemá právo zahrávať si so svojimi génmi jednoducho z toho dôvodu, aby sa žilo lepšie a dlhšie.

Nuž, je pravda, že zmeniť gény môže byť nebezpečné. Na mojej lekárskej fakulte umrel nedávno jeden mladý muž pri pokuse o génovú liečbu. Ale myšlienka, že gény sú definujúca podstata nášho bytia, a preto sa ich neslobodno dotknúť alebo ich manipulovať, pripomína náreky generála Jacka D. Rippera v diele Doktor Strangelove, ktorý chcel za každú cenu zachovať integritu svojich drahocenných telesných tekutín. V snahe pripraviť bunky, gény alebo aj klonované embryá, aby sa dali liečiť ťažké až smrteľné nemoci, nie je nič inherentne morálne zlé. Keď hovoria o neporušiteľnej podstate ľudského bytia a o odpornosti „výroby” budúceho človeka tí, čo píšu na počítačoch, majú okuliare, pichajú si inzulín, žijú s transplantovaným orgánom, chodia s barlami alebo umelými kĺbmi, čo majú deti po fertilizácii in vitro alebo intenzívnej neonatálnej starostlivosti, je to prinajmenšom neúprimne nečestné.

Diskusia o klonovaní ľudských buniek a výskume kmeňových buniek nepatrí medzi slávne morálne hodiny nášho národa. Pseudoveda, ideológia a zastrašovanie bijú do očí. Keby bola diskusia len akademická, bolo by to len nepríjemné. Ale nie je to tak. Chatrne podložená žaloba proti terapeutickému klonovaniu sa predkladá Bielemu domu, senátu a verejnosti takým spôsobom, ako keby jeho oponenti boli zástancami vysokých morálnych hodnôt. Ale nie sú. Chorí a umierajúci sú. Senát sa musí pevne pridŕžať morálnych priorít, lebo hlasovanie o zákaze terapeutického klonovania sa blíži.

Táto esej bola v júni 2002 uverejnená v The Nation a v zime 2002/03 pretlačená vo Free Inquiry. Do februára 2003 sa v senáte (americkom) nehlasovalo.

Prameň: Arthur Caplan, “Attac of the Anti-Cloners. What the Government should do.” Free Inquiry. 23/1, s. 30-31, 2003