Paul Kurtz

Skoro celý život ma priam spaľovala otázka, či je možné vytvoriť sekulárne a humanistické alternatívy k teistickému náboženstvu. Miatlo ma pretrvávanie starodávnych zjavení o Bohu a spáse. Sú to „novinky odnikiaľ”, pretože ich nepotvrdzuje nijaký spoľahlivý dôkaz. Nadprirodzené rozprávky o Mojžišovi, Abrahámovi, Ježišovi, Mohamedovi a iných prorokoch prežívajú, a to napriek pokrokom modernej vedy, širšiemu vzdelávaniu a prístupnosti hlbšej kritiky biblických a koránových tvrdení. Románové podobenstvá zázračných príhod stále uchvacujú davy ľudí prakticky všade – aj v USA s ich vzdelaným občianstvom.

No nie všetci ľudia na celej planéte sa zameriavajú na oblasť nadprirodzena a jeho klamné čará. V sekulárnej Európe, Japonsku, Číne a iných štátoch sveta sa zaznamenal dramatický úpadok náboženstiev. Prečo sú však náboženstvá také prítomné v iných regiónoch a prečo postihujú jedných jednotlivcov a nie aj druhých?

Je zvykom položiť dve otázky: Prvá znie, prečo náboženstvá pretrvávajú. Druhá, či k nim vieme vytvoriť sekulárne a humanistické alternatívy. Bolo navrhnutých viacero vysvetlení ako odpovede na tieto otázky.

Prečo náboženstvo pretrváva? Jednou príčinou je, že obrovské množstvá ľudí boli v priebehu vekov vystavené náboženskej propagande prívržencov biblie, koránu a iných tzv. svätých kníh. Veľmi často im chýbal prístup k skeptickej kritike pochybných tvrdení v zjaveniach z nebeských výšin. Dnes je dostatok dôkazov, že starodávne dokumenty, na ktorých sa zakladajú veľké svetové náboženstvá, obsahujú hrubé zveličenia, aj nepravdy, a že boli spísané evanjelizujúcimi propagandistami špecifických vier; sú to produkty prostého predvedeckého veku. Monoteistické náboženstvá patria medzi najstaršie inštitúcie ľudských dejín. Vo väčšine spoločností bola racionálna kritika zjavených náboženstiev spravidla zakázaná. Spravidla bolo zločinom zapochybovať o božom slove alebo uraziť božie meno, čo aj sa pravoverné náboženstvá akokoľvek hádali medzi sebou, ktoré náboženstvo je pravé. Až do dnešných dní medzi sebou vášnivo nesúhlasia katolíci a protestanti, kresťania a Židia, hinduisti a moslimovia; často sa navzájom prenasledujú; šiiti a suniti sa dodnes vášnivo vraždia; ako v minulosti, aj dnes sa mnohé násilie deje „v mene Boha”.

V niektorých islamských štátoch sa neverectvo ešte stále trestá smrťou! Hoci v západniarskych štátoch už kacírov nemučia a nespaľujú, aj tu existuje celý rad sankcií proti bezvercom; prinajmenšom sa považuje za špatné správanie pochybovať o posvätných ikonách miestnej spoločnosti, nech vyzerajú akokoľvek bizarné a nezmyselné. Prieskumy verejnej mienky v USA pravidelne identifikujú ateistov ako najnevítanejšiu menšinu v štáte. Vo väčšine kultúrnych spoločenstiev a krúžkov je dnes pre ikonoklastov každého typu veľmi ťažké nechať sa počuť, a to preto, lebo mládež je indoktrinovaná vo viere svojich rodičov už od najútlejšieho veku a na obranu a propagáciu viery boli založené mocné inštitúcie.

Čo je „mem”?

Richard Dawkins zaviedol do vedy pojem „mem” na vysvetlenie, medzi iným, náboženskej perzistencie (The Selfish Gene, Sobecký gen 1976; aj Susan Blackmore, The Meme Makers (asi Vytvárači memov, 1998).

Memetika sa zaoberá imitatívnymi procesmi, ktorými ľudia medzi sebou prenášajú myšlienky, hodnoty, viery a praktiky. V dôsledku početných opakovaní sa memy ujmú a osvoja si ich nasledujúce generácie. Memy sú prenášače obyčajov a tradícií. Koncepcia memu je veľmi sugestívna: mem je každá kultúrna informácia, ktorá sa dá prenášať na druhých opakovaním a napodobnením. Kritikom chýbajú v memetike presné vedecké definície. Pre mňa sú argumenty presvedčivé a vidím, že memy fungujú podobne ako gény, o ktorých vieme, že sa prenášajú biologicky prírodným výberom. Ak memy podporujú náboženské alebo ideologické sankcie, možno ich označiť za „vírusy mysle”. Niektoré nebezpečné biologické vírusy možno potlačiť antibiotikami, iné nie. Invazívne memy sa často dajú len ťažko vykoreniť. Existujú vakcíny, ktoré nás môžu chrániť proti infekčným chorobám. Existuje niečo vakcíne podobné, čo by mohlo chrániť proti škodlivým memom? Myslím si, že áno: kriticky myslieť a skepticky preverovať je najlepšia liečba nonsensu!
Daniel C. Dennett tiež uvažoval o možnosti použitia koncepcie memov na vysvetlenie „kúzla”, ktorým niekedy pôsobia nadprirodzené náboženstvá na svojich veriacich a ťažkosti, ako sa tohto kúzla zbaviť (Consciousness Expanded, Vysvetlenie vedomia, 1991; Breaking the Spell, Zrušenie čara, 2006). Tvrdí, že máme pokračovať vo vyšetrovaní príčin náboženských názorov, ak chceme zmierniť ich vplyv na kultúru. Kto pochopí pôvod náboženských mýtov, má nádej uvoľniť sa spod ich škodlivého pôsobenia. Pôvod jednotlivých memov obyčajne upadol do zabudnutia, najmä ak vznikli v dávnej minulosti. Názorne som si to uvedomil nedávno, keď môj trojročný vnuk Cameron začal spievať anglickú detskú pesničku „Kruh okolo ruže”. Pridal som sa k nemu a obidvaja sme sa smiali a padali sme, keď bolo treba:

Kruh okolo ruže
s vreckom plným kvietkov.
Popol, popol
všetci popadáme!

Spieval som túto detskú pesničku svojim deťom a naučili ma ju moji rodičia. No nikdy sme nepoznali jej pôvod. Dnes sa má za to, že vznikla v dobách čierneho moru, ktorý postihol Európu v štrnástom storočí. „Kruh okolo ruže” sa vzťahuje na červenú obrubu škvŕn na tele chorého, ktoré neskoršie sčernejú a postihnutý umiera. Kvietkami sa myslia liečivé rastliny, cez ktoré ľudia dýchali v prítomnosti chorého takto „prečistený” vzduch. A konečne popol je pripomienka, že bolo zvykom chorého aj dom, v ktorom žil, spáliť. „Všetci popadáme” znamená, že pomrieme. Aká strašná bola kedysi pesnička, ktorá je dnes celkom nevinná! Jej prameň zaviali piesky vekov. Spievala sa počas storočí. No keby rodičia poznali jej prapôvodný zmysel, akiste by zaváhali, či ju dávať ďalej.

Memy a indoktrinácia

Použime princíp memov na náboženskú vieru a obrady, ktoré sa hlboko vštepujú mládeži. Ako príklad nám môžu poslúžiť madrasy, školy v moslimských krajinách, kde sa už malé deti učia spamäti verše z koránu; alebo päť každodenných modlitieb, ktoré sa vyžadujú od každého moslima; ich verše sa vyznačujú opakovaním začiatku. Preto niet divu, že tieto dávne memy posadnú niektorých oddaných veriacich, ochotných potom aj umrieť za Alaha. Ale podobný proces indoktrinácie existuje aj u ortodoxných Židov, ktorí si denne zakladajú modlitebné remienky a modlitebný šál, pričom opakujú predpísané vety z tóry; u bigotných katolíkov, ktorí žmolia guľky svojho ruženca a veľa razy opakujú Zdravas Mária; aj u protestantov, ktorí každú nedeľu odriekajú pri bohoslužbe nicejské vyznanie viery.

Náboženské memy, ktorých pôvod je spravidla neznámy, sa vryli hlboko do psychy bigotných veriacich a dnes je ťažko dostať ich odtiaľ preč. Samozrejme existujú rozprávky ako tá o Mikulášovi, ale každý vie, že to je fikcia. Keď sa však udalosti biblie vezmú za absolútnu pravdu a nikdy sa o nich nediskutuje, môže sa to stať zhubným pre iné ľudské hodnoty. Napríklad vrúcna viera môže nakloniť veriaceho k odmietnutiu zistení vedy, ako sa to dnes deje u „pravých” veriacich, ktorí neakceptujú Darwinovu teóriu prírodnej evolúcie.

Existuje však ešte jedno iné vysvetlenie pre perzistenciu náboženských memov a ťažkosti zbaviť sa ich. Vo svojej knihe Nadprirodzené pokušenie: Kritika náboženstva a paranormálnych javov (Prometheus, 1986) som rozobral pojem „nadprirodzeného pokušenia”, t.j. hľadanie neviditeľnej spirituálnej reality mimo tohto sveta. Toto pokušenie vysvetľuje aspoň čiastočne opakujúcu sa perzistenciu religiozity, majúcu hlboké korene v kultúrnej histórii a genetických predispozíciách. Ľudia sa pokúšajú nájsť spôsob, ako sa zmieriť s prchavosťou života a ako uspokojiť túžbu po nájdení nejakého zmyslu vo vesmíre. Všeobecný strach pred smrťou a nebytí hlodá ich myseľ a nabáda ich hľadať úľavu pre úzkosťami zvierané srdce; útechu nachádzajú v prísľube vyslobodenia. John Dewey to nazval „hľadaním istoty” a zdá sa, že to môže byť istou kotvou pre tých, čo túžia po takej bezpečnosti. Viera v Boha a nesmrteľnosť je tak prejavom nášho imaginárneho letu do konečného svätostánku za hranicou smrti.

V takom prípade by inou príčinou pokračovania množenia a prekvitania náboženských memov mohlo byť, že uspokoja nejakú (skutočnú či zdanlivú) potrebu svojich nositeľov. Niet pochýb, že takéto spirituálne odpovede sú neopodstatnené a zhoršujú ich falošní proroci predávajúci svoj tovar a služby. Napriek tomu nadprirodzené posolstvá vždy nájdu ozvenu u jedincov, ktorí bažia po existenciálnom komforte. Opísané hlboko sídliace pokušenie sa nevyskytuje u všetkých ľudí, ani vo všetkých kultúrach, v rovnakej miere. Máva rozličné podoby, a to predovšetkým v sekulárnych spoločnostiach, podporujúcich naturalistický svetonázor. Magické historky o nadprirodzenej ríši záhrobia nepolapajú teda všetkých ľudí do starodávnych predsudkov.

Čím prekonať systém náboženstva?

To nás privádza k druhej otázke, ktorá je osobitne zaujímavá: Je možné vytvoriť naturalisticko-existenciálne-morálne básne či rozpravy, ktoré by mali dosť sily a moci na privolanie záujmu o prekonanie dávneho memetického systému náboženstva? Trvalým problémom pre celú ľudskú civilizáciu a najmä sekulárnych humanistov je otázka pravdy. Je zjavné, že nehybné fundamentalistické náboženstvá nielen že sú nefunkčné, ale zablokovali výskum, očiernili individuálnu autonómiu, potlačili sexuálnu sloboda a popreli schopnosť ľudských bytostí vyriešiť si všetky životné problémy bez spoliehania sa na Boha. Náboženské ustanovizne však vybudovali dôležité podporné systémy a kultivovali dobročinné podujatia a väzby morálnej súdržnosti. Rád uznávam, že tam, kde veľké náboženstvá budovali v skutočnosti sekulárne spoločenstvá priateľov, uspokojovali dôležité psychologicko-sociologické potreby, a to často bez autoritatívneho prinucovania. Od cirkví sa môžu sekulárni humanisti naučiť veľa o potrebe budovať spoločenstvá. Od religióznych sa sekulárni humanisti líšia tým, že nie sú schopní urobiť skok viery, potrebný na uverenie vykupiteľskému posolstvu starozákonných prorokov, čo aj interpretovaných len v metaforickom či symbolickom význame. Prapôvodné rituály spásy nastrojili naši kočovno-roľnícki predkovia, ale čo aj boli liberalizované, prehltne ich vzdelaná a pretechnizovaná moderna veľmi ťažko. Sekulárni humanisti, skeptici a racionalisti zdôrazňujú, že dôverujú len nefalšovanej pravde; neveria mytologickej poézii.

Dávajú prednosť novým pravdám a hodnotám, založeným na koncepciách skutočnosti a na vedeckom poznaní, nie na výrokoch pradávnych náboženských klasikov. Moderní ľudia potrebujú nových sekulárnych prorokov oslobodenia.

Princípy humanizmu

• Sekulárno-humanistický pohľad na svet sa zakladá na poznávaní a rozume. Uznáva nasledujúce princípy:
• Sústavné používanie len objektívnych metód hľadania pravdy, založených na vede a kritickom myslení.
• Predstavy reality, odvodenej od empirického výskumu; pohľad na vesmír je naturalistický a evolučný; ľudia sú časť prírody, nelíšia sa od nej.
• Silný skepticizmus v otázke teistického Boha či nesmrteľnosti alebo duše, pretože pre tieto tvrdenia nieto dosť dôkazov.
• Viera, že ľudské hodnoty sú závislé od ľudských skúseností, ich záujmov a potrieb; existujú objektívne predpoklady na dosiahnutie ľudského šťastia a zlepšenia údelu ľudí; medzi ne patrí dôvera v maximalizáciu individuálnej slobody a vo vyjadrenie nezištného záujmu o potreby druhých.
• Oddanosť demokratickej spoločnosti, založenej na slobode a rovnosti, tolerancii, práve na disent, rešpekte pre otvorenú spoločnosť a vládu zákonov, na vláde väčšiny a právach menšín, na odluke cirkví od štátu.

Uznanie našej globálnej závislosti; presvedčenie, že musíme vytvoriť novú planetárnu etiku, majúcu za cieľ zachovanie planéty Zem, biodiverzitu a založenie ozajstnej planetárnej civilizácie, v ktorej sa všetci členovia ľudskej spoločnosti považujú za rovných čo do dôstojnosti a hodnoty. Neplatia starodávne rasové, náboženské, etnické, nacionálne a rodové rozdiely minulosti.

Alternatívne inštitúcie

Predpokladám, že ak máme mať ako sekulárni humanisti úspech pri vytvorení inštitúcií alternatívnych k tradičným náboženským inštitúciám, musíme splniť nasledujúce podmienky:

Po prvé sa musíme priamo konfrontovať s existenčnými otázkami po „zmysle života” a dať presvedčivú odpoveď na rozpačité pochybnosti, ktoré trápia mnohých ľudí. Musíme ľuďom pomôcť vzdorovať náporom nešťastia: v chorobe a smútku, pri utrpení a konfliktoch, pri neúspechu a smrteľnom „svetobôli”, ako hovoria Nemci. Je životne dôležité, aby sme mali odvahu pustiť sa do toho napriek občas tragickým okolnostiam ľudskej existencie. Potrebujeme zaujať stoický postoj, ktorý nám umožní vytrvať pri ťažkostiach a dá uspokojenie zadosťučinenia pri úspechu.

Po druhé, musíme vyvinúť ocenenie etických hodnôt a zásad, ktoré sú pevne zakorenené v ľudskej skúsenosti a mysli. Treba ich prísne testovať na základe ich dôsledkov v praxi. Musia byť dosť atraktívne, aby vzbudzovali oddanosť a jednak pocit, že sa oddá žiť, jednak našu zodpovednosť voči iným. K tej patrí morálne uznanie, že je našou povinnosťou budovať lepší svet nielen pre nás samých, ale aj pre našich blížnych.

Po tretie, náš apel má cieliť na srdcia a mysle, na citové a emocionálne dimenzie, ako aj na poznávacie a intelektuálne schopnosti. Pre sekulárnych humanistov je život ako taký uspokojujúci, pretože je bohatý na početné potešenia: sexuálne uspokojenie, kreatívne prejavy, humanitárne ciele. Umenia ilustrujú silu estetických skúseností. Literatúra, romány, poézia a drámy nám otvárajú nové priestory pre pestovanie kreatívnej predstavivosti. Vizuálne umenia ako maliarstvo, sochárstvo a architektúra nám sprostredkujú krásu predmetov. Fotografia a filmové umenie ponúkajú pohľad na skutočný život, kým hudba, spev a tanec prinášajú sľub úchvatného unesenia (samozrejme v sekulárnom zmysle slova).

Po štvrté, potrebujeme umenie na vytvorenie nových textov na oslavu života, použiteľných pri zvláštnych príležitostiach: narodenie, absolvovanie školy, láska a priateľstvo, svadba či civilný sobáš, postup v povolaní, odchod do dôchodku, smrť a pohreb. Dobrý život vyžaduje humanistické obrady pre ich vlastnú vnútornú hodnotu. Trvalé posolstvo humanistu jeho blížnym je upozorňovanie na dobrotu života, moc rozumu a odhodlanie riešiť si prichádzajúce problémy. Skrátka, musíme prejaviť a prebudiť zaujatie pre inšpiratívne ľudské hodnoty, krásy života a spoločné skúsenosti, pre radosť z objavov a zadosťučinenie pri dosiahnutí cieľa.

Musíme prejaviť cit pre nádheru a majestátnosť prírodného sveta, pozorujúc rozbiehajúce sa galaxie v plnom jase a farbách cez hvezdársky ďalekohľad, respektíve študujúc cez mikroskop bohatosť života v biosfére.

Osobitne dôležité je poukazovať na silu vedy a rozumu pri odhaľovaní tajomstiev vesmíru a objavovaní nových technológií na zlepšenie života. Nie slepá viera, ale objektívne metódy hľadania nám pomôžu pri riešení problémov, ktoré nás trápia a dajú nám prostriedky na zlepšenie života na našej planéte.

Napriek porážkam a neúspechom, rozum pochodoval našou históriou: dosiahol sa pokrok pri liečbe chorôb, zlepšilo sa zdravie a výživa, znížili sa núdza a utrpenie, prekonala sa nevedomosť a chudoba, rozrástli sa možnosti vzdelávania a spolupráce – to sú veľké objavy a prelomy, na ktoré má byť ľudstvo hrdé namiesto toho, aby v strachu prosilo o odpustenie a triaslo sa pred neznámymi mocnosťami vesmíru. Je to prometeovská osobnosť, čo vstupuje do sveta a mení ho k lepšiemu, a nie masochistický mystik, prosiaci neznáme sily a neschopný pozbierať svoje sily na prekonanie ťažkostí s tvorbou nových zajtrajškov.

Po piate, pri výstavbe naturalistických alternatív k náboženstvu nám za vzor slúžia príkladné modely z histórie: humanistickí hrdinovia a hrdinky, vedci a myslitelia, básnici a umelci, spisovatelia a skladatelia, cestovatelia a dobrodruhovia, štátnici a političky, humanitárni a progresívni bojovníci za naše obľúbené ciele, za lepší svet; boli to ľudia, ktorí zlepšili život. Medzi nich patria Solón a Perikles, Sokrates a Hypatia, Galileo a Darwin, Shakespeare a Beethoven, Einstein a Salk, Sartre a de Beauvoir, Dewey a Russell, Margaret Sanger a Carl Sagan, E.O. Wilson a Richard Dawkins. Sú to veľkí myslitelia, nezávislé osobnosti a ikonoklasti; ich životy boli príkladmi dokonalosti a ušľachtilosti; ukázali nám, ako môže byť prežívaný humanizmus aj kreatívny aj starostlivý.

Po šieste, potrebujeme založiť a rozvinúť spoločenstvá sympatizujúcich osôb, pestujúcich vedu, rozum a slobodné hľadanie v každej oblasti ľudských záujmov, ale schopných pestovať aj dobrú vôľu a morálny záujem o iných. Význam týchto alternatívnych sekulárnych spoločenstiev pre humanistov a naturalistov sa ani nedá dosť zdôrazniť. Tieto inštitúcie musia svojím príkladom dokázať, že je možné byť kreatívnym jednotlivcom, milujúcou osobou a priateľom, lojálnym členom spoločnosti, v ktorej žijem, racionálnym a citlivým, inteligentným a empatickým voči tým, čo žijú v okolitých spoločenstvách.

Nová renesancia

Veľká výzva pre ľudstvo na prahu dvadsiateho prvého storočia je potreba novej renesancie. Túto špeciálnu výzvu si vzalo za cieľ hnutie Strediska pre hľadanie svojím zameraním sa na budovanie stredísk a spoločenstiev, venujúcich sa jednak hľadaniu, jednak rozptýleniu. Zakladáme nové spoločenstvá ako morálno-esteticky-intelektuálne náhrady za dávne náboženské dogmy a obrady, splodené v detských vekoch ľudstva a zakorenené prostredníctvom memov a zvykov, ktoré už nemajú oprávnenie a nie sú funkčné. S optimizmom a obetavosťou odpovedáme na požiadavku prekonať nadprirodzené pokušenie a nahradiť ho humanistickými, racionálnymi, poetickými a existenciálnymi alternatívami. Zameriavame sa na záujem o kreatívnu bujarosť jednotlivcov a spoločenstiev, v ktorých žijeme – predovšetkým na planetárnu civilizáciu, ktorej sme členmi.

Nedávno som sa vrátil z nádhernej vzdelávacej plavby na britsko-holandskej lodi Westerdam na Aljašku. Sprevádzali ma skeptici a humanisti z klubu cestovateľov Strediska pre hľadanie. Plachtili sme zo Seattle, Wa. a Victoria, B.C., do Juneau a Sitky na Aljaške; navštívili sme Glacier Bay (Zátoku ľadovcov). Že plavba bola nádherná, by som mal doplniť dodatkom, že divadlo, ktoré sme videli, bolo prifarbené smútkom, pretože sme síce mali možnosť nadchnúť sa úžasnými horskými štítmi pokrytými snehom a neporušenými dažďovými pralesmi mierneho pásma, ale boli sme aj svedkami rýchleho miznutia veľkých ľadovcov Aljašky. Navštívili sme pozoruhodný ľadovec Mendenhall, ktorý predvlani ustúpil o 250 stôp (= 7,6 m; bolo veľmi teplo) a vlani len o 170 stôp (= 5,2 m); toto topenie trvá už roky. S ľútosťou sme pozorovali rýchle lámanie sa ľadovcov, ako z nich obrovské úlomky padajú do zátoky a plávajú do Tichého oceána.

 Od Marka Bowena, autora knihy Tenký ľad: Odhalenie tajomstiev klímy na najvyšších horách sveta ( 2005) a jedného z prednášateľov na tomto zájazde, sme sa dozvedeli, že ľadovce sa topia na celom svete a raz sa možno celkom stratia; to isté platí o zasnežených vrcholcoch v Peru, o Kilimandžáre v Afrike a o Mount Evereste v Nepale. Ak bude tento proces globálneho otepľovania pokračovať, všade stúpnu hladiny pobrežných vôd. To by bola svetová katastrofa, a to nielen pre ľudské populácie v nízko položených pobrežných oblastiach Floridy a Bangladéšu, ale pre biosféru vo všeobecnosti. Vo svojej novej knihe Creation (Norton, 2006) E.O. Wilson varuje, že nám hrozí nepredstaviteľná kríza ekosystému našej planéty s urýchleným vymieraním druhov.
Skutočnosť globálneho otepľovania sa dá len ťažko popierať – a predsa sa niektorí vedci a politici, financovaní mocnými olejárskymi firmami, dopúšťajú práve toho. Akú časť globálneho otepľovania možno pripísať na vrub ľudskej civilizácie a akú prírodným silám, to môže byť predmetom diskusie. Prevažuje vedecký názor, že hlavnou príčinou je uvoľňovanie kysličníku uhličitého do ovzdušia, z čoho vzniká „skleníkový efekt”.

Vedúci americký politik, ktorý vyslovuje toto varovanie najmä vo svojom poslednom filme An Inconvenient Truth (Nepohodlná pravda), je Al Gore. Fakty tohto druhu popierajú religiózni konzervatívci, domnievajúci sa, že Zem bola stvorená pre ľudí, aby ju využívali podľa svojich potrieb. Tí, čo majú radi našu modrozelenú bodku, ako vyzerá pri pohľade z veľkej diaľky, musia spolupracovať so všetkými členmi planetárnej komunity, aby sa predišlo zlu, ak je ešte čas. Túto povinnosť majú nielen Spojené štáty, najväčší spotrebiteľ fosílnych palív, ale aj nerozvinutý tretí svet, ktorý sa rýchlo spriemyselňuje.

Keď sme boli na palube lodi, čítali sme nahlas nasledovný sľub vernosti, zhrnujúci naše etické záväzky voči nášmu planetárnemu bydlisku:

Planetárna vernosť

•  
  • „Sľubujeme vernosť planetárnej komunite, ktorej sme všetci členmi; jedna planéta, nerozdeliteľná, so slobodou a spravodlivosťou pre všetkých.
  • Uznávame, že všetci ľudia sú si rovní v dôstojnosti a hodnote.
  • Bránime ľudské práva a vrúcne milujeme ľudskú slobodu.
  • Sľubujeme, že si budeme vážiť a chrániť globálnu ekológiu a rozličnosť druhov, a to nielen pre seba, ale aj pre generácie ešte nenarodených.”

Z diskusie o globálnom otepľovaní vyplýva poučenie, že je omyl myslieť si, že sekulárny humanizmus začína a končí skeptickou kritikou náboženstva („falošných kmeňových modiel”, povedal kedysi dávno Francis Bacon). Často sa kladie otázka, čo postavia humanisti na miesto znevážených vier náboženských systémov minulosti? Na to odpovedám: Jasné, len humanistické hodnoty a princípy, testované relevantnými ľudskými skúsenosťami. V otázke globálneho otepľovania spočíva zásadný ľudský imperatív v trvalej snahe o zachovanie prírodnej ekológie planéty. To je tak zrejmé, že len blázon tomu odoprie morálnu autoritu.

Paul Kurtz je vydavateľ časopisu Free Inquiry, emeritný profesor filozofie na State University of New York at Buffalo a predseda Centre for Inquiry (Strediska pre hľadanie).

Prameň: Paul Kurtz,  Creating Secular and Humanist Alternatives to Religion, Free Inquiry, 26/5, s. 4, 2006.
http://www.secularhumanism.org/index.php?section=library&page=pkurtz_26_5.

Preložil Rastislav Škoda