Paul Kurtz

Sekularizmus a humanizmus patria medzi najmocnejšie intelektuálne a etické prúdy modernej civilizácie. Ich vplyv sa prejavuje na celej planéte. Mocnejú od čias renesancie: vďačíme im za vznik modernej vedy, Osvietenstvo, demokratické a sekulárne revolúcie, rozvoj spotrebiteľskej ekonomiky, ktorá zabezpečuje predmety dennej potreby pre obyčajných ľudí atď. No ozývajú sa proti nim hlasní oponenti: autoritatívni fundamentalisti rovnako ako postmodernisti upierajú vede aj morálke, že môžu byť objektívne.

Takže sekularisti, humanisti a naturalisti stoja pred rozhodujúcou praktickou výzvou: treba vytvoriť učebné programy a inštitúcie, ktoré poskytnú morálne smernice pre naše deti. Zavedenie všeobecného vzdelávania v 19. storočí úžasne posunulo dopredu sekulárne, vedecké a humanistické vzdelávanie; prispelo k demokratizácii a vysokej prosperite moderných spoločností. Nie je to však celá pravda.

Prišiel čas, keď sekularisti majú poskytnúť alternatívne sekularistické kurikulá/učebné programy pre školy aj mimoškolské použitie, ktoré sprístupnia/zabezpečia najlepšiu vedeckú, historickú, estetickú a pritom humanistickú výchovu a vyučovanie. Nechcem tým povedať, že máme nahradiť či opustiť verejné školy; máme len doplniť výučbu, ktorú poskytujú, osobitnými programami a kurzami učenia sa. Zdôrazňujem, že je to naliehavá úloha.

Pionierske dielo Johna Deweya viedlo v USA k názoru, že výučba má naučiť študentov, ako myslieť kriticky a ako sa stať dobrým občanom, ktorý si vie oceniť občianske výhody demokracie, zaručujúce prípravu na osobnú kariéru a uplatnenie nadania.

Veľa sľubov sa realizovalo. Verejné školstvo veľmi prispelo k vybudovaniu demokratických spoločností na celom svete, nielen v USA. Deti všetkých spoločenských vrstiev a z rozličných rasových, etnických, národných a náboženských komunít dostali možnosť učiť sa a získať vedomosti a schopnosti, potrebné pre prežitie a uplatnenie sa v spoločnosti. Sám som vyrástol v Irvingtone, New Jersey; s bratom a sestrou som chodil do základnej školy na Union Avenue a do irvingtonského gymnázia. Spolužiakmi mi boli írski katolíci, angloprotestanti, Taliani, Nemci, Židia, Poliaci a mnohí iní. Naučili sme sa žiť pospolu, rešpektovať každého osobitnosti a uznávať spoločné hodnoty. Žiaľ, v tých časoch neboli na našich školách čierne ani hispánske/španielske deti, no po dlhých bojoch získali túto možnosť na základe princípu všeobecnej školy.

Útoky na verejné školstvo

Dnes však pravičiarske náboženské sily útočia na verejné školstvo v snahe odstrániť alebo aspoň zredukovať to, čo nazývajú „sekulárnym humanistickým vplyvom”. Inkvizítorsky preverujú školské rady a programové komisie. Snažia sa nanútiť tradičné zásady biblie do súkromných aj verejných škôl. Pokúšajú sa zaviesť učenie o kreacionizme alebo inteligentnom dizajne do hodín prírodných vied a vymiškovať učenie o evolúcii. Napadli kurzy sexuálnej výchovy. Robia všetko, aby sa redefinovala výučba dejín: Amerika sa má predstavovať ako „kresťanský” alebo „židovsko-kresťanský” národ, nie ako produkt Osvietenstva. Vo vlastných farských a náboženských školách nahrádzajú hľadanie indoktrináciou, nahrádzajú otázky otvorenej mysle bifľovaním textov troch, niekedy štyroch náboženstiev. Už nemôžeme povedať, že naše deti dostávajú najlepšie vzdelanie, aké môže t.č. poskytnúť náš rozvíjajúci sa sekulárny, vedecký, demokratický svet. No náboženstvo by nemalo mať miesto v škole, keďže v našej spoločnosti existuje množstvo denominácií; malo by ostať súkromnou záležitosťou, prenechanou rodičom v ich rozličných kostoloch, chrámoch, synagógach či mešitách. Výchova sa stala bojiskom. A ako humanisti nemáme na výber: aj my musíme bojovať, ak chceme dať svojim deťom najlepšiu možnú výchovu.

Treba veľmi ľutovať, že často je na niektorých školách ťažké učiť kriticky myslieť a pestovať morálny rast. Rodičia autoritatívneho typu sa môžu cítiť ohrození otázkami o hodnotách, ktoré si cenia; neraz sa zľaknú, že slobodné etické hľadanie by mohlo podmínovať náboženské názory, ktoré chcú vštepiť svojim deťom. Nesmieme dovoliť, aby pochybnosti vystrašených panovačných rodičov zmenšovali rozsah toho, čo sa naše deti môžu naučiť o morálke. V mojich očiach ide o také zásadné veci, že nič nesmieme považovať za isté; musíme byť pripravení vziať záležitosti morálnej výchovy do vlastných rúk. V rámci nového Osvietenstva je prvoradá potreba nového učebného programu pre tento predmet. Musíme pripraviť vlastné kurzy pre sekulárne a humanistické deti a vnúčatá; vlastne pre každého v našej spoločnosti, kto má záujem. Fieldstonská škola, založená v New York City pred viac ako sto rokmi z iniciatívy Hnutia za etickú kultúru, brilantne poskytovala etickú výučbu deťom onej doby. Musíme pokračovať v tejto veľkej tradícii.

Čo máme učiť naše deti?

Zaiste: ako myslieť kriticky, ako rozvíjať humanistické mravné morálne hodnoty, ako posudzovať estetické stránky života, ako sa pripravovať na život plný výziev a zážitkov. Príprava a realizácia tohto kurikula musí byť pre humanistov prvou úlohou najmä v Centrách a Komunitách, ktoré zakladáme v USA a po celom svete. V tomto ohľade poskytuje cenné smernice kniha Stevena Lawa Boj o myslenie detí * (The War for Cildren’s Minds, Routledge, London 2006). Law, docent filozofie na Londýnskej univerzite, rozoznáva dva prístupy k morálnosti, ktoré sa bijú v súčasnosti o prvenstvo. Prvý je autoritatívna tradícia, zvyčajne, ale nie vždy, náboženská. Učí, že rozhodujúca je „úcta voči autorite”, ktorá vydáva morálne príkazy a dieťa ich má prijať a poslúchať. Primárny dôraz sa kladie na poslušnosť voči dávnym vieram a príkazom. Druhý je liberálna tradícia, povzbudzujúca mladých ľudí prebrať zodpovednosť a myslieť sám za seba. Tento prístup zdôrazňuje osobnú autonómiu a slobodu myslenia. Je súčasťou novej mravnosti, ktorej vplyv rastie od dôb Osvietenstva: deje sa to v rámci snahy zlepšiť život jednoduchých ľudí v súčasnom svete.

* Preklad tejto knihy vyjde na pokračovanie v Zošitoch humanistov č. 68 a nasl., pravdepodobne až 78.

Konzervatívni kritici liberálnej humanistickej morálky vyslovujú obžalobu, že táto morálka viedla k rozpadu morálnych štandardov a disciplíny, vzostupu zločinnosti, tehotenstvám mladistvých, drogovej závislosti a promiskuite. Nemusí to byť pravda. Povzbudzovať deti a dospelých samostatne myslieť nemusí viesť k mravnej neviazanosti alebo anarchii. Liberálni humanisti nemusia byť subjektívni relativisti, ktorí si nevedia poradiť v ťažkých životných situáciách. Law upozorňuje, že liberálno-humanistické školy a výchovné programy majú „varovať … žiakov pred nebezpečenstvami extrémneho morálneho skepticizmu.” Jednou z metód na posudzovanie morálnych situácií je posúdenie dôsledkov a zaznamenanie logických nedôsledností medzi našimi princípmi. Potrebujeme zostaviť vedecké metódy na preverenie skutočných základov toho, čomu veríme. Kritické myslenie síce funguje s hotovým systémom prijatých hodnôt a zásad, ale vždy môže byť nápomocné pri ich úprave. Law sa prihovára za pestovanie dobrých tradícií a zameranie sa na výchovu charakteru detí. V prvom rade máme podporovať formovanie návyku kriticky myslieť o vlastných názoroch a postojoch. Povzbudzovanie nezávislého myslenia pomáha deťom dosiahnuť intelektuálnu vyspelosť. Mravne vychované dieťa nielenže má odpoveď na externé príkazy, ono sa hneď pokúša o internalizáciu empatie a svedomia. Toto je veľmi dôležité v demokratickej spoločnosti, kde musia zvládnuť problematiku spolužitia študenti s rozličným pozadím, raz náboženským, inokedy sekulárnym.

Nové výchovné programy

Stojíme pred vážnou úlohou vypracovať nové výchovné programy pre výučbu morálnych hodnôt, v ktorých bude osobitne zdôraznená životne dôležitá úloha rodičov na tomto poli. Linda a Richard Eyre sa vo svojej knihe Teaching Your Cildren Values (Ako vštepiť svojim deťom morálne hodnoty, Simon and Schuster, New York, 1993) zamerali na tento aspekt morálnej výchovy. Hovoria, že hodnoty treba deťom vštepovať v každom veku a že každý z rodičov má pritom svoju špecifickú úlohu pri rozhodovaní, o ktorú hodnotu ide. Zameriavajú sa na hodnoty, ktoré povzbudia vôľu detí stať sa šťastnými a produktívnymi osobami. Medzi hodnotami, ktoré preberajú, sú počestnosť, odvaha, miernosť, sebavedomie, disciplinovanosť, umiernenosť, vernosť, lojálnosť, spoľahlivosť, rešpekt, láska, nezištnosť, citlivosť, láskavosť, priateľskosť, spravodlivosť, rovnosť, súcitnosť a odpúšťanie. Myslím si, že viaceré z týchto hodnôt sú humanistické; cení si ich veľký počet našich spoluobčanov, sekulárnych aj veriacich. Prajeme si, aby naše deti žili šťastný život, aby ich život bol zmysluplný a hodnotný, aby boli schopné nájsť si zamestnanie podľa vlastnej voľby, aby si zodpovedne vybrali partnerov; určité zásadné znaky ich charakteru by sa mali vytvárať na podklade dobrého príkladu v rodine. To je ťažké, keď sa rodina rozpadne alebo nefunguje.

Povedal som, že všeobecná mravná slušnosť je ľuďom spoločná bez ohľadu na ich národnosť či náboženstvo. Vidí sa mi, že základné cnosti ako čestnosť, pravdivosť, láskavosť a spravodlivosť sú všeobecné. Okrem nich je rad iných široko uznávaných zásad a hodnôt, ktoré umožnia deťom dosiahnuť v živote určitý stupeň výbornosti realizáciou svojich vlôh. Existujú dokonca aforizmy dobrej vôle, ako som ich nazval, ktoré ukazujú, aké dôležité je mať pozitívny prístup k sebe aj druhým, ak máme žiť v jednej komunite.

Žiaľ, súčasný postoj väčšiny humanistických,ateistických a voľnomyšlienkarských organizácií je taký, že projekt výchovy svojich detí ponechali na starosti verejným (štátnym alebo súkromným) školám, spoliehajúc sa, že sa deje dobre. Hoci v mnohých častiach nášho štátu existujú výborné školy a vynikajúci učitelia, často sa dá ťažko zaistiť vysoko kvalitná výchova v celom rozsahu. Okrem toho sú masmédiá (bežná televízia, kiná, hudba, rozhlas, internet aj literatúra, ktorú deti čítajú) plné banálnych a nedôstojných hodnôt. Niekedy aj hodnôt, ktoré šíria násilie, chamtivosť, pomstivosť a nemorálnosť. Nijako nechcem volať po cenzúre; opakujem len, že musíme u svojich detí pestovať ocenenie kvalitného života, zvyšovať úroveň ich záujmov a posudzovania a vštepovať im určitú schopnosť reflektívneho morálneho myslenia a rastu. Osobitne je to dôležité vtedy, ak majú naše deti uskutočniť svoje vyššie možnosti a pritom si zachovať pochopenie pre potreby iných, s ktorými máme nažívať vo vzájomnej láske.

Neindoktrinovať!

Svedčí o tom snaha autoritatívnych náboženstiev indoktrinovať detí od útleho veku bifľovaním v moslimských madrasách (koránových školách), ako aj podobná indoktrinácia dogmami a vieroukou židovsko-kresťanských denominácií. Ako sekulárni humanisti musíme poskytovať všeobecne uznané morálne hodnoty a princípy na rozvoj v mysliach našich detí. Ba viac, potrebujeme rozvinúť inštitúcie, školy, učebnice a kurikulá, učebný materiál a učiteľov, ktorí budú deťom vštepovať túžbu po dobrom živote a uznanie morálnych povinností a zodpovednosti.
Mravná výchova a rast poznatkov musia mať v našej agende v blízkej budúcnosti prvé miesto. Platí to pre jasle, materskú školu, základnú školu, stredné školy a, samozrejme, pre celý život. Morálka je časť toho, čo znamená rozhodnúť sa pre niečo, ceniť si dôležité vlastnosti, správne posudzovať. Sekulárny humanizmus len vtedy niečo znamená, keď sa identifikuje so systémom normatívnych hodnôt a princípov. Nie je to jednoducho metaetika bez súvislosti so životom; jej hodnoty a princípy sú konkrétne a súvisia s praxou. Volám to eupraxsofiou: praktickou etickou múdrosťou. Keďže sekulárny humanizmus je „spôsob hľadania”, zameraný na testovanie tvrdení o pravde objektívnymi metódami, poskytuje nám morálne hodnoty a princípy, preverené sitom skúsenosti. Môžeme sa o ne podeliť so všetkými, čo žijú s nami v našej spoločnosti.

(Medzi 10 knihami, ktoré autor odporúča ako ďalšie čítanie, sú všetky 3 knihy vydavateľstva R. Škodu pre žiakov prvých tried)

Prameň: Paul Kurtz, “Wanted: Moral Education for Secular Children”, Free Inquiry,  27/1, dec. 2006, s. 4-11

Preložil Rastislav Škoda