Rozhovor s Timothy J. Madiganom

Arthur Caplan je riaditeľ Centra pre bioetiku na Pennsylvánskej univerzite a  aktívne sa s úspechom zúčastňuje celonárodných diskusií o klonovaní a iných
aspektoch bioetiky. Cestou e-mailu ho interviewoval bývalý vydavateľ Free Inquiry Timothy T. Madigan.

Free Inquiry: Ktoré budú podľa vášho názoru tri najdiskutovanejšie problémy prvej polovice 21. storočia?

Arthur Caplan: Myslím si, že najväčší problém bude robiť genetické inžinierstvo. Ako ďaleko smieme ísť pri dizajnovaní rastlín, zvierat a vlastného potomstva? Po druhé, čo zistíme ako hranice starnutia našich mozgov a tiel, keď sa naučíme, ako používať umelé orgány , nanotechnológiu a implantáty do mozgu, aby sme liečili choroby, dlhšie žili, resp. zlepšili svoje schopnosti a výkonnosť? Na treťom mieste bude umelé rodenie: bude mať zmysel nechať ľudí mať deti biologicky, ak ich môžu mať zdravšie a istejšie vytvoriac ich mimo ľudského tela?

FI: Aké je etické stanovisko Leona Kassa, predsedu Bushovej Rady pre bioetiku, a ako sa to stanovisko líši od vášho? Napísali ste, že táto Rada bude „rozhodovať skôr podľa náboženských ako sekulárnych princípov” a bude odrážať prezidentov konzervatívny kresťanský prístup k problematike. Čo vás vedie k názoru, že to tak bude?

Caplan: Presne tak sa stane. Väčšina rady tvrdí, že s ľudským životom neslobodno narábať ako s tovarom, že je to zlé, ak sa niekto pokúša „zostrojiť” život, že ľudský život vrátane klonovaných embryí má tú istú dôstojnosť a morálnu hodnotu ako osoba od momentu svojho stvorenia. Vedia, že nemôžu zastávať svoje stanovisko z vyslovene náboženských pozícií, a preto sa pokúšajú vydávať ich za sekulárne. Ťažkosť spočíva v tom, že sekulárne stanovisko nie je pre tieto postoje ani konzistentné, ani koherentné.

Leon Kass sa pokúsil vyvinúť ako sprievodcu nášho prístupu ku klonovaniu a výskumu kmeňových buniek tzv. „etiku revulzie”. To je však len morálny intuicionizmus pod iným názvom. História etiky nás učí, že morálny intuicionizmus je natoľko odrazom kultúry a historického času, nakoľko má bezpečnú bázu morálneho posudzovania. Etika revulzie sa nedá použiť na dosiahnutie konzensu, pretože naše intuície o klonovaní a o biologickej revolúcii nie sú zatiaľ jasné. Okrem toho sa morálna intuícia ukázala v minulosti biedne nepresným ukazovateľom pre morálne posudzovanie – spomeňme si len na nacistickú eugeniku, sovietske gulagy, talibanov a ten veľký počet etnických a rasových vojen, ktoré všetky sa zakladali na pocitoch revulzie, ktoré má jedna skupina ľudí voči druhej skupine alebo voči názorom neveriacich.

FI: Aký je rozdiel medzi „terapeutickým” a „reprodukčným” klonovaním? Myslíte si, že existuje preukazný etický rozdiel medzi tými dvomi?

Caplan: Terapeutické klonovanie je proces, pri ktorom sa embryá klonujú a potom zničia, aby sa získali kmeňové bunky pre výskum. Reprodukčné klonovanie je vytvorenie klonovaných embryí, aby sa z nich stali deti. To druhé nie je v súčasnosti vôbec bezpečné, ak berieme do úvahy výsledky klonovania zvierat a v nijakom prípade by nemalo byť dovolené, ak a kým nedajú pokusy na zvieratách istejšie výsledky. Terapeutické klonovanie je široká a sľubná cesta pre výskum a kým niekto nezastáva mienku, že embryonálny klón v miske má takú hodnotu, že ho neslobodno zničiť pre výskum liečby chorôb, nevidím dôvod, prečo by bolo neetické robiť terapeutické klonovanie.

FI: Je pravda, že terapeutické klonovanie môže viesť k liečbe takých chorôb ako je Alzheimerova alebo Parkinsonova choroba alebo diabetes? Ak, tak za ako dlho sa dá čakať výsledok?

Caplan: Nikto nevie. Výskum je v plienkach a nedá sa povedať, kam to povedie.

FI: Aké sú etické argumenty proti terapeutickému klonovaniu a môžu sa v podstate scvrknúť na náboženský argument o posvätnosti prírody?

Caplan: V podstate sa scvrknú na názor, že embryo, či už klonované alebo nie, je plne vyvinuté a plnoprávne morálne agens a osoba, a to už od chvíle svojho vzniku – stvorenia. Vedecky to nemá nijaký zmysel, lebo vieme, že mnohé embryá sa ďalej nevyvíjajú, že embryo sa nemôže ďalej vyvíjať, ak sa nedostane do ľudskej maternice, že embryo v miske je nanajvýš potenciálny život a že klonované embryo dosiaľ nepreukázalo potenciál stať sa ľudskou bytosťou. Náboženský názor, ktorý tvrdí, že všetky embryá sú osoby, alebo čo aj len potenciálne osoby, sa nezrovnáva s faktami.

FI: Možno v súčasnosti zakázať aj terapeutické klonovanie?

Caplan: Iste. Ľahko. Možno ho postaviť mimo zákon a nedať k dispozícii fondy potrebné na túto prácu. Niektoré štáty ako Čína, India a Anglicko však naznačili, že umožnia tento typ výskumu, takže celosvetový zákaz je nepravdepodobný.

FI: Čo si myslíte o tzv. dizajnových deťoch? Bude 21. storočie znamenať návrat k nejakému typu eugeniky a ak áno, môže na tom byť niečo zlé? Čo by mohla vyžadovať eticky odôvodnená eugenika?

Caplan: Už dnes sa zapájame do technológie dizajnových detí. Sem patrí amniocentéza, predimplantačné genetické testovanie embryí a vyšetrovanie choriónových záhybov, aby sa neuplatnili neželané gény, čo sa dá dosiahnuť neimplantovaním určitých embryí alebo abortovaním fétov.
Som toho názoru, že je to dobrá vec, ak sa snažíte o zlepšenie schopností a kapacít vašich detí. Preto zakladáme školy a organizujeme letné tábory a tenisové programy. Každé veľké náboženstvo považuje za rodičovskú povinnosť urobiť všetko pre zlepšenie osudu svojho potomstva. Preto nemám nič proti snahám využiť aj genetiku, aby boli deti zdravšie. Odmietam však násilnú genetickú voľbu – pokuty pre tých, čo sa rozhodnú nevyužiť možnosti genetickej medicíny – ako aj také genetické voľby, ktoré urobia dieťa chudobnejším alebo horším, ako by inakšie bolo bývalo. Odmietam ochudobnenie možností rozvoja dieťaťa a jeho schopností genetickou selekciou alebo inžinierstvom.

FI: Je genetické skrášľovanie ďalší program, ktorého sa treba báť, alebo sa s ním dá narábať eticky zodpovedným spôsobom?

Caplan: Myslím si, že sa to dá robiť zodpovedným spôsobom. Keďže som však robil rozsiahly výskum nacistickej rasistickej eugeniky, nie som si istý, či sme vytvorili takú verejnú mienku, ktorá vylúči zneužitie tejto možnosti v budúcnosti.

FI: Aké obmedzenia by mali postihnúť výskum predĺženia života – ak vôbec by sa mal robiť? Majú sa ľudia uspokojiť s časovým rámcom deväťdesiat rokov, či bude pokračovať predlžovanie ľudského života? A vzhľadom k skutočnosti, že väčšina sveta nemá dosiaľ ani len primeranú zdravotnú starostlivosť, bude dôraz na predĺženie života vo vyspelých krajinách ešte zväčšovať už dnes existujúci rozdiel medzi národmi?

Caplan: Myslím si, že niet dôvodov, prečo by sme sa nemali pokúšať predĺžiť dĺžku života. Robili sme to pomocou roľníctva, verejného zdravotníctva, lepšieho bývania a medicíny od babylonských čias. Žijeme oveľa dlhšie, ako starodávni Gréci a nepočujem nikoho, čo by mal námietky, že je to nešťastná alebo nemorálna situácia! Myslím si, že musíme zabezpečiť spravodlivý prístup k užitočným výsledkom celého biomedického vyskumu; to je však iný problém, ako či je morálne snažiť sa oddialiť smutný obraz starnutia a pokúsiť sa žiť dlhšie.

FI: Nakoniec treba uznať určité špeciálne etické dôsledky „Human Genom Projektu” – napríklad možnosť, že ľudia budú mať svoje zdravotné poistenie založené na svojich genetických predispozíciách voči určitým chorobám – chápe ich naša spoločnosť adekvátne? Ak nie, čo sa dá robiť, aby sa spoločnosť stala v tomto ohľade všeobecne „eticky vzdelanejšou”?

Caplan: Nie, ľudia nie sú dobre informovaní. Hrozba zneužitia genetických informácií je stále reálna. Nemáme vypracované dosť prísne požiadavky na presnosť genetických testov, nemáme dosť poradcov, prístup k testom pre chudobných a nepoistených, ochranu dôverného utajenia a privátnej sféry, ani ohraničenie, až pokiaľ môže verejný a súkromný sektor používať genetické informácie.

Pred nedávnom sme uskutočnili projekt o bioetike na jednej strednej škole; išlo nám o to, aby sme zistili, nakoľko sú mladí ľudia o týchto veciach informovaní, resp. aby sme ich vedomosti obohatili. Žiaľ, je skoro nemožné získať peniaze a politickú podporu pre túto rozhodujúcu oblasť. Mnohých ľudí trápi, že naša spoločnosť nie je dosť školená vo veciach biotechnologickej revolúcie. No strácame viac času učiac deti ako sa obliekať než učiac ich o ich génoch. V niektorých častiach nášho veľkého štátu je situácia taká, že predmety ako genetika alebo evolúcia sa nevyskytujú v učebniciach ani nepreberajú v hodinách prírodovedy!

Prameň: Arthur Caplan a Timothy J. Madigan, “Arthur Caplan on the Future of Bioethics”, Free Inquiry, 23/1, s. 28-29,  zima 2002/03.

Preložil Rastislav Škoda