Fernando Savater

5. Prebuď sa, dieťatko!

Krátky súhrn predošlej kapitoly: Poľovník Ezau je presvedčený, že tie štyri dni, čo žije, sú jeden ako druhý, počúva hlas svojho brucha a za dobrý tanier šošovice sa zriekne svojho dedičského práva prvorodenca (Jakub však bol veľkorysý a dal mu zajesť ešte dvakrát). Občan Kane zas dlhé roky predával všetkých ľudí, aby si mohol kúpiť všetky veci; na konci svojho života spoznal, že keby mohol, vymenil by celý svoj sklad plný drahocenností za jedinú nedôležitú vec – staré sánky, ktoré mu kohosi pripomínali: seba samého, ako vyzeral, keď ešte nekupoval a nepredával, keď radšej miloval a bol milovaný, miesto toho, aby niečo mal a niekoho ovládal.

Aj Ezau aj Kane boli presvedčení, že robia, čo chcú, ale ukazuje sa, že ani jeden nedokázal urobiť si život pekným. Na otázku, čo chcú, boli by iste odpovedali ako Ty (alebo ja): „Chcem mať pekný život.” Záver: Je dosť jasné, čo chceme, ale nie je tak jasné, v čom ten „pekný život” spočíva. A chcieť pekný život nie je hocaká túžba, to nie je ako chcieť šošovicu, obrazy, elektrické prístroje alebo peniaze. Také niečo chcieť je jednoduché, týka sa to len jediného aspektu skutočnosti a neskrýva sa za tým svetonázor. Samozrejme nie je nič zlého na chuti na šošovicu, ak je človek hladný; na svete sú však aj iné veci a vzťahy, spomienky na minulé a radostné očakávanie budúcich udalostí, všetko, čo Ti príde na myseľ. Jedným slovom: Človek nežije len zo šošovice. Ezau obetoval príliš veľa zo svojho života, aby dostal tanier šošovice. Príliš si to zjednodušil. Ako som už povedal, konal pod tlakom blížiacej sa smrti. Smrť je veľký zjednodušovateľ: Ak sa chystáš natiahnuť brká, záleží len na pár veciach (lieky, ktoré by Ťa mohli zachrániť; vzduch, čo ešte raz splna vdýchneš). Naproti tomu život je vždy komplikovaný a stále prináša so sebou ďalšie komplikácie. Ak sa komplikáciám vyhýbaš a hľadáš veľkú jednoduchosť („Sem s tou šošovicou!”), neverím, že budeš žiť lepšie a dlhšie. Vlastne to chceš radšej hneď umrieť. A povedali sme, že v skutočnosti chceme pekný život, a nie skorú smrť. Takže Ezau nám nemôže slúžiť za vzor.

Aj Kane svojím spôsobom problém zjednodušil. Na rozdiel od Ezaua nebol márnotratník, ale počestný zberateľ. Chcel mať moc, aby ovládol ľudí, a peniaze, aby si mohol kúpiť veľa pekných a iste aj užitočných vecí. Nemám nič proti tomu, ak niekto chce peniaze, ani proti tomu, ak má niekto rád pekné či užitočné veci. Nedôverujem ľuďom, ktorí hovoria, že ich peniaze nezaujímajú a ubezpečujú nás, že nič nepotrebujú. Možno som zo zle vypálenej hrnčiarskej hliny, ale nepáči sa mi, stáť tu bez koruny. Keby mi nad ránom zlodeji vykradli byt a zobrali moje knihy (bojím sa, že by iné nenašli), sadlo by mi to na žalúdok. No túžba po stále viac (peňazí, vecí) sa mi nevidí celkom normálna. Lebo veci, ktoré máme, majú na obrátku nás. Pozrime sa na príklad.

Jedného dňa povedal jeden budhistický mudrc jednému svojmu žiakovi práve to, čo Ti ja hovorím, a žiak sa naňho pozeral s práve takým začudovaným pohľadom ako Ty, keď teraz čítaš tieto riadky („Ten to nemá v hlave v poriadku.”). Potom sa mudrc spýtal: „Čo sa ti v tejto miestnosti najviac páči?” Prešibaný žiak ukázal na prekrásny pohár zo zlata a slonoviny, ktorý musel stáť hŕbu peňazí. „Dobre, vezmi si ho”, súhlasil mudrc a žiakovi to nebolo treba povedať dvakrát, už mal pohár pevne v pravej ruke. „Daj pozor, aby ti nespadol”, poznamenal žartovne majster a pridal: „Nie je tu ešte niečo, čo sa ti páči?” Žiak priznal, že by sa neodtiahol od mešca plného peňazí, čo ležal na stole. „Tak na čo čakáš? Ber si ho!” povzbudil ho učiteľ. Žiak zdrapil mešec do ľavej ruky a so slovami „Čo teraz?” nervózne pozrel na majstra, ktorý odpovedal: „Teraz sa poškrab na chrbte!” Samozrejme to nebolo možné. Stáva sa to pri silnom pocite svrbenia niekde na tele – alebo dokonca na duši. S plnými rukami sa nemožno podľa chuti škrabať alebo gestikulovať. Čo sami pevne držíme, drží nás pevne svojím spôsobom, preto treba dať pozor, aby sme nezašli priďaleko. To sa stalo Kanemu: ruky aj dušu mal natoľko plné svojho majetku, že ho to podivne dráždilo a on nevedel, čím by sa mohol poškrabať.

Život je zložitejší, ako Kane predpokladal, pretože ruky sú nielen na chytanie predmetov, ale aj na poškrabanie či pohladkanie. Jeho základný omyl však bolo niečo iné – ak sa sám nemýlim: Posadnutý túžbou dostať veci a ľudí, narábal s ľuďmi ako s vecami. Myslel si, že v tom spočíva moc nad ľuďmi. To bolo prisilné zjednodušenie situácie. Najväčšia zložitosť života je práve to,  že ľudia nie sú veci. Spočiatku nemal Kane nijaké ťažkosti: Veci možno kupovať a predávať a on rovnako kupoval a predával ľudí. Nevidel v tom nijaký rozdiel. Veci používame, kým nám na niečo slúžia, potom ich odhodíme; Kane to tak robil aj s ľuďmi vo svojom okolí, a dá sa povedať, že všetko bolo v poriadku. Ako mal veci, chcel mať aj ľudí, chcel ich ovládať a podľa chuti nimi manipulovať. To robil so svojimi milenkami, priateľmi, zamestnancami, politickými protivníkmi. Samozrejme tým spôsobil mnohým veľkú škodu, ale z jeho hľadiska (predpokladáme, že si chcel zariadiť „pekný život”) je najhoršie, že urobil zle sebe samému. Na to chcem upozorniť, pretože to považujem za veľmi dôležité.

Nemýľ sa: Od veci – nech by bola najlepšia na svete – možno dostať len vec. Nikto nemôže dať to, čo nemá, že? A žiadna vec nemôže vydať viac, ako je hodná. Šošovica je dobrá na utíšenie hladu, ale nepomôže pri učení sa po francúzsky; peniaze sú dobré na skoro všetko, ale nedá sa za ne kúpiť dobré priateľstvo – za veľa peňazí sa dosiahne podlízavosť, príživníctvo, predajný sex, nikdy viac. Video môže dať náhradku, ale nie bozk. Keby sme ako ľudia boli len jednoduché veci, stačilo by nám, čo nám môžu veci dať. Ale práve to je komplikácia, o ktorej som už hovoril: Pretože nie sme len jednoduché veci, potrebujeme čosi, čo veci nemajú. Ak nakladáme s inými ľuďmi len ako s vecami, ako to robil Kane, dostaneme od nich len veci: Na stlačenie dávajú peniaze, slúžia nám (ako automaty), odchádzajú, prichádzajú, dotýkajú sa nás, smejú sa s nami – podľa toho, ktorý gombík stlačíme. Takto nám však nikdy nedajú jemné pocity, ktoré môžu dať len ľudia. Takto nedostaneme priateľstvo, ani úctu, a ešte menej lásku. Žiadna vec (a ani zviera, lebo jeho a náš charakter sú príliš rozdielne) nám nedá toto priateľstvo, úctu či lásku, skrátka základné prejavy spoluúčasti, ktorá sa prejavuje len medzi rovnocennými bytosťami a ktorú nám – Tebe, mne alebo Kanemu môžu dať len ľudia,

s ktorými zaobchádzame ako s ľuďmi. Toto posledné je dôležité, lebo to znamená, že ako ľudia sa navzájom robíme ľuďmi. Ak zaobchádzam s ľuďmi ako s ľuďmi, a nie ako s predmetmi (ak beriem do úvahy, čo chcú alebo potrebujú, a nielen to, čo sa z nich dá vyťažiť), vytváram predpoklad, že mi vrátia, čo môže niekomu dať len druhá osoba.

Kane prehliadol túto maličkosť a ne-skoro si uvedomil, že získal všetko, okrem toho, čo mu mohol dať len druhý človek: okrem pravého ocenenia, okrem spontánnej náklonnosti, okrem jednoducho inteligentnej spoločnosti. Pretože Kanemu sa nikdy nič nevidelo dôležitejším ako peniaze, nikto nevidel na Kanem niečo dôležité – okrem peňazí. A ten slávny muž dokonca vedel, že všetko je jeho vina. Neraz sa stáva, že niekto zaobchádza s inými ako s ľuďmi a títo ho využívajú, zrádzajú a urážajú. Uznávam. Ale dá sa počítať s tým, že nás rešpektuje aspoň jedna osoba, čo aj je jediná: to sme my sami. Ak nerobíme z iných ľudí veci, zakladáme si tým právo, že pre iných nebudeme vecami. Chceme umožniť vznik sveta ľudí – toho sveta, v ktorom sa ľudia navzájom k sebe chovajú ako ľudia, toho jediného, v ktorom sa dá naozaj dobre žiť. Mám podozrenie, že Kaneho zúfalstvo na konci života nepramenilo zo  straty všetkých ušľachtilých hnutí ľudských vzťahov, ktoré mal za svojej mladosti, ale z pocitu, že sa vlastne zameral na to, aby ich stratil, a tomu venoval celý život. Nejde len o to, že ich nikdy nemal, Kane si uvedomil, že si ich nikdy ani nezaslúžil.

Povieš mi asi, že multimilionárovi Kanemu iste mnohí ľudia závideli. Mnohí si iste mysleli: „Ten si ale žije!” No a? Prebuď sa konečne, človeče! Zďaleka môžu ľudia niekomu závidieť – a nevedieť, že umiera na rakovinu. Chceš sa radšej druhým páčiť, ako byť spokojný sám so sebou? Kane dosiahol všetko, čo môže niekoho podľa úsudku ľudí urobiť šťastným: peniaze, moc, vplyv, sluhov. A na koniec zistil, že mu chýbalo to podstatné – nech si ľudia hovorili, čo chceli: chýbala mu pravá náklonnosť, úcta a dokonca láska slobodných ľudí.

Povieš mi možno, že ten Kane bol teda čudák, ale to sú postavy vo filmoch veľmi často. Mnohí ľudia by boli šťastní, keby mohli žiť v takom paláci a v takom luxuse; ako cynik mi namietneš, že väčšina z nich by si na sánky „Púčik” ani nespomenula. Možno bol ten Kane trochu šibnutý … Ako môže byť niekto nešťastný uprostred toľkých vecí, ako mal on ? A ja Ti na to poviem, aby si nechal druhých na pokoji a myslel len na seba. Či je ten pekný život, ktorý si praješ, taký, ako Kaneho? Hádam sa uspokojíš s misou šošovice?

Neponáhľaš sa s odpoveďou a ja Ťa chápem. Etika má za úlohu objaviť, v čom spočíva tento sprepadený pekný život, ktorý by sa nám páčil, a čo je za tým, čo sa nám nahovára na každom kroku a čo je v televíznych reklamách. Vieme, že k peknému životu treba veci – napr. šošovicu, ktorá obsahuje železo – ale že sa dá bez nich zaobísť. S vecami musíme zaobchádzať ako s vecami a s ľuďmi ako s ľuďmi. Veci sú nám osožné v mnohých ohľadoch, ale ľudia navyše v jednom, ktorý nesplní nijaká vec, to je pomôcť urobiť nás ľuďmi.

Možno si kladieš otázku, či ten Kane neblázni – alebo či nebláznim ja. Možno nie je vôbec dôležité, stať sa človekom, lebo aj tak sme už predsa ľudia, či to chceme, alebo nie. Možno však byť vecným človekom alebo ľudským človekom; starať sa len o bežné veci a zhŕňať ich v čo najväčšom množstve; alebo si vážiť pocity, ktoré existujú len u ľudí. Prosím Ťa, neznižuj sa sám, to ponechaj supermarketom; tým to svedčí.

Viem si predstaviť, že to, čo hovorím, mnohí nepovažujú na prvý pohľad za veľmi dôležité. Dá sa im dôverovať? Sú oni tí najmúdrejší, či venujú najdôležitejšej téme – svojmu životu – málo pozornosti? Človek môže byť šikovný v politike alebo pri obchodovaní, ale hlúpy a nešikovný vo vážnych veciach života, napr. nevedieť, čo je dobrý život. Kane bol úžasne múdry v tom, čo sa týkalo peňazí a manipulácie ľuďmi. Až na koniec si uvedomil, že sa pomýlil v tom najdôležitejšom: tam, kde mal bezpodmienečne konať správne, tam rúbal vedľa. Opakujem výraz, ktorý sa mi v tejto súvislosti zdá byť podstatný: pozornosť. Myslím tým schopnosť uvažovať o tom, čo sa deje a snažiť sa definovať si zmysel „pekného života”, po ktorom túžime. A to bez pohodlných, ale nebezpečných zjednodušovaní, keď sa snažíme pochopiť celú zložitosť týchto záležitostí nášho života (mám na mysli ľudského života) – čo je dosť ťažké.

Myslím si, že prvá a neodmysliteľná etická podmienka je rozhodnúť sa nežiť hocaký život; treba byť presvedčený, že všetko nie je jedno, aj keď raz skôr či neskôr umrieme. Keď sa hovorí o „morálke”, mienime tým spravidla príkazy a obyčaje, ktoré zvykneme rešpektovať, aspoň navonok a často nevediac prečo vlastne. Skutočná ťažkosť nie je možno podrobiť sa nejakému kódexu či protiviť sa nejakým predpísaným pravidlám (čo je tiež podrobenie sa kódexu, ale obrátenému), ale v pokuse pochopiť. Pochopiť, prečo sa nám určité spôsoby konania páčia a iné nie, pochopiť, kde sa berie život, a čo ho nám ľuďom môže urobiť „pekným”. Predovšetkým neuspokojiť sa s tým, že nás druhí považujú za dobrých. Na to nestačí dávať na všetky strany pozor ako ostrovid či byť poslušný ako robot, ale treba s inými hovoriť, dať im za pravdu a vedieť im načúvať. No námahu rozhodnutia musí každý vziať na seba v svojej samote: Nikto nemôže byť za teba slobodný.

Nakoniec Ti dávam dve otázky, nad ktorými by si mal rozmýšľať. Prvá znie: Prečo je zlo zlé? Druhá je ešte lepšia: Čo znamená „Zaobchádzať s ľuďmi ako s ľuďmi”? Ak máš so mnou trpezlivosť, pokúsime sa na to odpovedať v nasledujúcich kapitolách.

*  *  *

Čítaj ešte niečo

„Slabosť človeka ho robí spoločenským; spoločné nešťastie otvára srdce ľudskosti: keby sme neboli ľudia, nič by sme jej nedlhovali. Každá prítulnosť je znakom slabosti; keby nikto z nás druhých nepotreboval, nikto by ani nepomyslel, dávať sa s druhými dohromady. A tak práve z našej slabosti vzniká naše krehké šťastie. Vskutku šťastná bytosť je osamelá bytosť; len Boh požíva najvyššie šťastie; ale kto z nás by si to vedel predstaviť? Keby nejaká nedokonalá bytosť vedela sama si stačiť, z čoho by sa mohla tešiť podľa našej predstavy? Bola by osamelá, bola by nešťastná. Neviem si predstaviť, žeby niekto, kto nič nepotrebuje, vedel niečo ľúbiť: neviem si predstaviť, žeby niekto, kto nič neľúbi, mohol byť šťastný.”  –  Jean-Jacques Rousseau, Emil alebo O  výchove

*  *  *

„Čo sa týka ľudí, u ktorých dostala zaneprázdnená chudoba omylom meno bohatstvo – tí majú bohatstvo tak, ako sa hovorí, že máme horúčku, kým horúčka má nás.”  –  Seneca, Listy Luciliovi

*  *  *

„Hoci rozum neprikazuje nič, čo je proti prírode, predsa len vyžaduje, aby sa každý mal rád, aby hľadal, čo mu osoží – ale čo mu naozaj osoží, a usiloval sa o to, čo mu dopomôže k skutočne väčšej dokonalosti; vôbec, aby sa každý usiloval zachovať svoje bytie, pokiaľ je to v jeho silách … Preto nie je pre človeka nič osožnejšie ako človek. Tvrdím, že ľudia si nemôžu pre zachovanie svojho bytia priať nič znamenitejšieho, ako aby sa zhodli na tom, že všetky duše a telá spolu vytvárajú jedného jediného ducha a jedno jediné telo. A aby sa pokiaľ len možno snažili zachovať svoje bytie a hľadali spoločný úžitok pre všetkých. Z toho vyplýva, že pokým riadi ľudí ich rozum, t.j. pokým hľadajú svoj úžitok podľa smerníc rozumu, nebudú pre seba samých žiadať nič, čo nežiadajú aj pre ostatných ľudí, t.j. byť spravodlivý, verný a čestný.”  –  Spinoza, Etika

*  *  *

Prameň: Fernando Savater, “Ethik für Erwachsene von morgen” (Etika pre dospelých zajtrajška), Bundeszentrale für politische Bildung (Spolková centrále pre politické vzdelávanie), Campus Verlag, Frankfurt am Main, 1996.

Preložil Rastislav Škoda