Fernando Savater

Zo španielskeho originálu Etica para Amador (1991) do nemčiny preložil Wilfried Hof ako Ethik für Erwachsene von morgen, z nemčiny do slovenčiny Rastislav Škoda

Bundeszentrale für politische Bildung, Campus Verlag, Frankfurt am Main 1996

Fernando Savater sa narodil v roku 1947. Je profesor etiky na univerzite v Bilbao. Pravidelne píše do renomovaných novín El País, hovorí do rozhlasu a je vo svojej vlasti známou osobnosťou. Preložil do španielčiny diela Voltaira, Diderota a Bataillea, napísal vyše 30 vlastných kníh o medzi iným Nietzschem, anarchizme, maliarstve a detstve.

Táto kniha už vyšla v preklade do taliančiny, portugalčiny, francúzštiny a angličtiny.

* * *

Sáre
za jej milú trpezlivosť s Amadorom a so mnou

* * *

“Počúvaj mňa, povedal démon a položil mi ruku na hlavu.”

          Edgar Alan Poe, Mlčanie. Bájka

 * * *

 

OBSAH

Antipedagogické upozornenie
Prológ
1. Odkiaľ prichádza etika . . . . . . . . . . . . . . . . . .
2. Rozkazy, zvyky a nálady . . . . . . . . . . . . . . . .
3. Rob, čo chceš . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
4. Zariaď si pekný život . . . . . . . . . . . . . . . . . .
5. Prebuď sa, dieťatko! . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
6. Cvrček sa vynára . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
7. Vži sa do jeho položenia . . . . . . . . . . . . . . .
8. S radosťou . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
9. Všeobecné voľby . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Epilóg: Musíš o tom porozmýšľať . . . . . . . . . . .

*   *   *

 

ANTIPEDAGOGICKÉ UPOZORNENIE

Táto kniha nie je učebnicou etiky pre mladých ľudí. Neobsahuje informácie o dôležitých morálnych učeniach minulosti a o ich vedúcich autoroch. Nemal som v úmysle urobiť kategorický imperatív dosiahnuteľným pre všeobecnosť.
Nie je to ani kniha receptov s moralizujúcimi odpoveďami na sporné otázky, na ktoré narážame každý deň v novinách a na ulici – od potratu cez kondóm k odmietaniu základnej vojenskej služby z dôvodov výluky svedomia ?. Neverím, že etika má odpovede na niektoré sporné otázky – skôr má pomáhať rozbehnúť o nich diskusiu.
Treba vo vyšších školských triedach hovoriť o etike? Z toho, že predmet s týmto názvom má byť alternatívou k vyučovaniu náboženstva, som nešťastný. Úbohá etika neprišla predsa na svet, aby podložila alebo nahradila katechizmus; aspoň nie dnes – v 20. storočí. Som si však istý, že by sa tam prvé všeobecné úvahy o zmysle slobody mali vysloviť a že v tomto zmysle nestačí pár úvah o etike, rozosiatych po ostatných disciplínach. Úvahy o morálke však nie sú ani ďalší špeciálny odbor pre tých, ktorí sa chcú venovať vyššiemu štúdiu filozofie; sú podstatnou časťou každej výchovy, ktorá si toto meno zaslúži.
Táto kniha nie je viac ako to, čo je – len kniha. Je osobná a subjektívna, ako vzťah, ktorý viaže otca s jeho dieťaťom; ale práve preto je univerzálna ako vzťah medzi otcom a dieťaťom, najobsiahlejší zo všetkých vzťahov. Je myslená a napísaná pre dorastajúcich – ich učiteľom asi neprinesie veľa nového. Jej cieľom nie je vytvárať „správne” mysliacich občanov (ešte menej „nesprávne” mysliacich), ale podporovať dospievanie samostatne mysliacich ľudí.
V Madride, 26. januára 1991.
*   *   *

PROLÓG

Amador, niekedy mám chuť veľa Ti rozprávať. Ale uspokoj sa, ovládnem sa, lebo už ako otec musím mať dlhé nudné prednášky; nechcem v tom pokračovať preoblečený za filozofa. Mám pochopenie pre to, že aj trpezlivosť detí má hranice. Okrem toho by som nechcel, aby sa mi stalo to, čo nedávno jednému priateľovi, keď so svojím päťročným synom pozorovali pokojné more. Zasnene mu povie ten drzý špunt: „Ocko, to by bolo krásne, keby sme si spolu s mamičkou na člnku vyšli na more.” Môjmu sentimentálnemu priateľovi sa urobil uzol v hrdle hneď nad kravatou. „Samozrejme, synček, pôjdeme, kedy chceš.” „A keď už budeme ďaleko vonku,” fantazíroval ten nežný tvor ďalej, „hodím vás obidvoch do vody, aby ste sa utpili.” Z otcovho zlomeného srdca sa vydral výkrik bolesti: „Ale synček …!” „Jasné, ocko, či nevieš, ako nám vy rodičia idete na nervy?” Koniec prvej lekcie.
Ak si je isté dieťa vo veku päť rokov, viem si predstaviť, že je to pre vyše 15-ročného chlapíka, ako si ty, celkom samozrejmé. Preto nemám v pláne prednášať Ti iné motívy pre otcovraždu, ako sú bežné v harmonických rodinách. Na druhej strane som nikdy nemal porozumenie pre otcov, ktorí trvali na tom, že sú „najlepší priateľ svojich detí”. Musíte mať priateľov vo Vašom veku – samozrejme priateľov a priateľky. S rodičmi, učiteľmi a ostatnými dospelými sa možno v najlepšom prípade ako tak dorozumieť, čo je už dosť veľa. No rozumieť si dobre s dospelým môže niekedy znamenať: mať chuť utopiť ho. Inakšie to nejde. Keby som ja mal 15 rokov, čo sa mi už pravdepodobne neprihodí, nedôveroval by som tým dospelým, ktorí sú príliš „sympatickí”; tým, ktorí chcú vyzerať mladší, ako sú; a všetkým, ktorí mi zo zásady dávajú za pravdu. Vieš ktorí, tí, čo stále pridávajú „Vy mladí ste super”, „Cítim sa s vami taký mladý, ako ste vy” a podobné hlúposti. Na tých si treba dať pozor! Pri toľkom líškaní sa tí zaručene niečo chcú. Správny otec alebo učiteľ musí byť nejako na ťarchu, inakšie nestojí za veľa.
A tak som prišiel na nápad, že Ti niektoré veci napíšem; tie, o ktorých som Ti chcel rozprávať, ale som nemohol, alebo som sa neopovážil. Otcovi, ktorý založí filozofickú pásku, treba vidieť do tváre a predstierať zaujatý pohľad, kým v duchu snívaš o oslobodzovacom konci a odbehnutí k televízoru. Knihu však môžeš čítať, kedy chceš a keď máš voľno; nikomu nemusíš prejavovať rešpekt. Pri čítaní môžeš zívať alebo smiať sa do vôle a slobodne. Pretože to, čo Ti poviem, má zväčša do činenia so slobodou, bude lepšie, ak to budeš čítať, než by si mal počúvať kázeň. Iste mi musíš venovať trochu pozornosti (asi polovicu toho času, ako venuješ naučeniu sa novej počítačovej hry) a mať trochu trpezlivosti, najmä v prvých kapitolách. Hoci uznávam, že veci sa tým značne skomplikujú, nemienim Ťa ušetriť námahy postupne sám myslieť; no nebudem s Tebou zaobchádzať ako s idiotom. Som toho názoru – neviem, či aj Ty nie – že ten, s kým sa zaobchádza ako s hlupákom, pravdepodobne sa ním skoro stane, ak ním už predtým nebol.
O čom Ti chcem rozprávať? O mojom a Tvojom živote, nič viac a nič menej. Ak chceš, povedz to takto: O tom čo ja robím a čo Ty práve začínaš robiť. Čo ja robím? Tak tu by som Ti rád konečne odpovedal na otázku, ktorú si mi dal celkom neočakávane pred dávnymi rokmi – Ty sa už na to nepamätáš – a vtedy ostala bez odpovede. Mohol si mať okolo šesť rokov a trávili sme leto v Torrelodones. Toho odpoludnia som sedel ako inokedy zatvorený vo svojej izbe a bez chuti som tipkal na svojom prenosnom Olivetti – pred fotografiou vysoko nad hladinou modrého mora sa týčiacim a odkvapkávajúcim chvostom obrovskej veľryby. Počul som Ťa aj s Tvojimi bratrancami špliechať sa v bazéne; videl som Vás utekať cez záhradu. Prepáč mi zdôverenie: cítil som sa lepkavý od potu a šťastia. Naraz si Ty stál pred otvoreným oblokom a vravíš: „Haló, čo sa tu chystáš vysedieť?” Odpovedal som nejakou hlúposťou, lebo nemalo zmysel vysvetľovať Ti, že som chcel napísať knihu o etike. Nezaujímalo ťa, čo by mohla byť etika a nemienil si mi venovať viac času ako tri minúty. Možno si chcel len to, aby som vedel, že si tu: ako keby som na to mohol zabudnúť! Ale na Teba už volali tí druhí a odbehol si. Ja som na tom ďalej sedel, stále som sa s tým zaoberal a až teraz, po temer desiatich rokoch, konečne sa rozhodujem vysvetliť Ti túto podivuhodnú vec, ktorá ma ešte stále zamestnáva: etiku.
O pár rokov a opäť v našom malom raji si mi rozprával sen, ktorý si mal poslednú noc. Ani na ten sa nepamätáš? Bol si na tmavom poli, čiernom ako noc a fúkal strašný vietor. Chytal si sa stromov a skalísk, ale búrka ťa strhávala so sebou do skazy ako Dorotku v Čarodejníkovi z krajiny Oz. Ako si sa rútil vzduchom do neznáma, počul si („Nevidel som ťa, ale vedel som, že si to ty”, si mi vravel) môj hlas: „Maj dôveru! Dôveruj!” Nevieš si predstaviť, aký dar si mi dal, keď si mi rozprával tento zvláštny zlý sen. Ani za tisíc rokov života sa Ti neodvďačím za ten krásny pocit hrdosti toho odpoludnia, ktorý som mal, keď som sa dozvedel, že môj hlas Ti mohol dodať odvahu. Preto všetko, čo ti budem na nasledujúcich stranách rozprávať, je trvalé opakovanie tejto jedinej rady: Dôveruj! Samozrejme nie mne, ani nejakému mudrcovi (čo by aj bol z tých pravých), ani starostom, farárom alebo policajtom. Nedôveruj bohom ani čertom, strojom ani zástavám. Dôveruj len sebe samému! Svojej inteligencii, ktorá Ti umožní byť lepším, ako už si, inštinktu svojej lásky, ktorý ťa uvedie do spoločnosti dobrých priateľov.

*   *   *

1. KDE SA BERIE ETIKA

Sú vedy, ktoré človek študuje z čistého záujmu o nové veci; iné kvôli zručnosti, s ktorou sa niečo dá robiť; väčšina z nich je tu však preto, aby človek dostal miesto a mohol si zarobiť na živobytie. Ak človek nie je zvedavý a také vedomosti nepotrebuje, môže sa ich ľahko zrieknuť. Existujú nespočetné veľmi zaujímavé vedné oblasti, bez ktorých sa možno v živote dobre zaobísť. Nemám napríklad ani poňatia o astrofyzike alebo nábytkovom stolárstve, ktoré iných tak veľmi uspokojujú; mne to dosiaľ nebránilo biť sa so životom. Ako viem, poznáš dobre pravidlá futbalu, ale o basketbale toho nevieš veľa. Zato nič: Oduševňuješ sa za majstrovstvá sveta vo futbale, ale pískaš na americkú basketbalovú ligu, a všetko je v poriadku.
Tým chcem povedať, že určité veci sa možno učiť a iné nie, celkom podľa ľubovôle. Keďže nikto nemôže vedieť všetko, neostáva nám nič iné, ako voliť a skromne uznať, koľko toho nevieme. Dá sa žiť bez akýchkoľvek vedomostí o astrofyzike, nábytkovom stolárstve alebo futbale, dokonca aj bez čítania a písania. Človek potom žije – dá sa povedať – horšie, ale žije. Sú však veci, od ktorých znalosti, ako sa hovorí, závisí náš život. Treba napr. vedieť, že zdraviu neprospieva skákať z balkóna na šiestom poschodí, ani pojedať klince (nech mi fakíri odpustia) či piť kyselinu soľnú. Keby niekto pri každom stretnutí do suseda dobiedzal, raz na to doplatí. Takéto vedľajšie veci môžu byť dôležité. Dá sa žiť rozličným spôsobom, ale niektoré spôsoby života nenechajú človeka žiť.
Stručne sa dá povedať, že medzi množstvom možných poznatkov existuje najmenej jedna nevyhnutná istota: že niektoré veci sú pre nás užitočné, iné nie. Škodlivé sú pre nás určité potraviny, činy a postoje – samozrejme len vtedy, ak chceme ďalej žiť. Ak chce niekto skoro do hrobu, môže byť primeraným nápojom lúh alebo obkľúčiť sa veľkým počtom nepriateľov. Zatiaľ predpokladajme, že radšej chceme žiť. Osobitné záľuby samovrahov ponechajme stranou. Určité veci nám osožia a tie obyčajne nazývame „dobrými”, lebo nám dobre padnú; iné nám naopak padnú zle a nazývame ich „zlými”. Vedieť, čo nám osoží, t.j. vedieť rozlišovať medzi dobrám a zlým, je vedomosť, ktorú chceme mať všetci – bez výnimky – jednoducho z osobného záujmu.
Ako som už vpredu povedal, existujú dobré a zlé veci pre zdravie; treba vedieť, čo smieme jesť, že oheň hreje, ale občas spáli, že voda hasí smäd, ale možno sa v nej utopiť. Niekedy však nie je situácia taká jednoznačná: určité drogy zvyšujú našu výkonnosť, alebo zapríčinia príjemné pocity, ale ich opakované zneužívanie môže škodlivé. V niektorom ohľade sú dobré, v inom škodlivé. Osožia nám, ale súčasne aj škodia. Takáto dvojzmyselnosť je ešte častejšia v oblasti ľudských vzťahov: lož je v podstate niečo zlé, lebo narúša dôveru v dané slovo, bez čoho nie je možný život v spoločnosti. Niekedy však umožní dosiahnuť malú výhodu alebo urobí niekomu radosť. Treba ťažko chorému povedať, že má rakovinu, či nechať ho v nevedomosti, aby prežil posledné hodiny bez zbytočnej úzkosti? Lož sa nám nepáči, je zlá, ale niekedy sa ukáže prijateľnou. Už som povedal, že spravidla nie je radno začínať bitky s inými ľuďmi.Ale či smieme pripustiť, aby pred našimi očami znásilnili dievča, lebo sa nechceme miešať do cudzích sporov? Na druhej strane ten, čo vždy hovorí pravdu, nebýva obľúbený. A kto ako Indiana Jones zasiahne, aby pomohol prepadnutému dievčaťu, skôr utŕži rozbitú hlavu ako ten, čo si píska a ide domov. Zlé sa niekedy ukáže ako viac-menej dobré a dobré môže vyzerať ako zlé. Vyznaj sa v tom!
Vedieť, ako by sme mali žiť, sa ukazuje byť komplikované, lebo existujú rozličné križujúce sa kritériá pre to, čo musíme robiť. V matematike a zemepise existujú múdri a hlúpi, ale múdri sú si v zásadných veciach temer vždy zajedno. Ak ide o spôsob života, to sa názory veľmi rozchádzajú. Kto chce mať vzrušujúci život, nech sa zúčastňuje automobilových závodov formuly 1 alebo horolezeckých túr. Kto však chce mať pokojný život, nech hľadá dobrodružstvo vo videoklube za rohom. Niektorí ľudia tvrdia, že najúžasnejšie je žiť pre druhých, iní sú toho názoru, že najlepšie je dosiahnuť, aby druhí pracovali za nich. Pre niektorých ľudí má cenu len zarábať peniaze a nič iné, pre iných platí viac zdravie, voľný čas, náklonnosť a záľuby. Uznávaní lekári hovoria, že vzdanie sa požívania alkoholu a tabaku predlžuje život, no fajčiari a pijani sa bránia, že pri takýchto odriekaniach sa život len zdá byť dlhším. Existuje veľa iných príkladov.
Jediné, v čom sme už na prvý pohľad jednej mienky, je, že vo všetkom nie sme jednej mienky. Ale pozor, v jednom bode sú tieto rozličné mienky súhlasné: život každého je aspoň čiastočne výsledok toho, čo kto chce. Keby bol náš život úplne predvídateľný a osudný, nemali by všetky tieto komentáre nijaký zmysel. Nedá sa diskutovať o tom, či kamene padajú hore alebo dolu: padajú dolu a basta. Bobry stavajú na potokoch hrádze a včely robia zo šesťhranných buniek plásty; niet bobrov, čo by robili plásty, ani včiel, čo by stavali hrádze. Vo svojom prirodzenom prostredí každý živočích vie, čo je preňho dobré a čo zlé – bez diskusie a pochybností. V prírode niet ani dobrých ani zlých zvierat – čo aj mucha neraz považuje pavúka za zlého, keď ju chytí do svojej siete a zožerie. To už je tak, pretože pavúk nemôže inakšie.
Rozpoviem ti, synku, dramatický prípad. Počul si o termitoch, týchto bielych mravcoch, čo si v Afrike stavajú pôsobivé metrové stavby, ktoré sú tvrdé ako skala. Pretože telo termitov je mäkké (nemajú chitínový pancier chrániaci iné druhy hmyzu), slúži im termitisko za kolektívny pancier proti určitým nepriateľským mravcom, lepšie vyzbrojeným ako ony. Niekedy sa však jedna z týchto stavieb zrúti, napr. pri povodni alebo zásahom slona (slony si rady škrabú slabiny na termitích stavbách, proti tomu sa nedá nič robiť). Vtedy termitie robotníčky okamžite začnú stavbu opravovať a veľké nepriateľské mravce trúbia na útok. Termití vojaci sa vyroja zo stavby brániť svoj kmeň a stavajú sa útočníkovi na odpor. Keďže mu nemôžu konkurovať veľkosťou a výzbrojou, vešajú sa mu iba na telo a pokúšajú sa zastaviť jeho postup; silné čeľuste útočníkov ich trhajú na kusy. Robotníčky sa ponáhľajú, zapchávajú diery a stavajú múry – no nechávajú vonku úbohých hrdinských vojakov, obetujúcich život pre bezpečnosť iných. Nezaslúžili by si títo vojaci aspoň medailu? Nie je správne nazvať ich hrdinami?
Zmeňme scénu, ale nie tému. V Iliade rozpráva Homér historku o Hektorovi, najudatnejšom bojovníkovi Tróje, ktorý neochvejne čaká pred bránami svojho mesta na Achilla, zúriaceho hrdinu Achájcov, hoci vie, že tento je silnejší a pravdepodobne ho zabije. Robí to preto, lebo mu to káže jeho povinnosť chrániť svoju rodinu a svojich spoluobčanov pred hrozným útočníkom. Nikto nepochybuje o tom, že Hektor je hrdina, ozajstný hrdina. Je však Hektor odvážnym hrdinom tým istým spôsobom ako termití vojaci, ktorých miliónkrát opakovaný hrdinský čin neopisuje nijaký Homér? Nakoniec – nerobí Hektor to isté, ako jeden z tých anonymných termitov? Prečo považujeme jeho čin za väčší a cennejší ako činy tých termitov? V čom je rozdiel medzi týmito dvomi prípadmi??
Jednoducho v tom, že termití vojaci bojujú a mrú preto, lebo musia, lebo to nemôžu zmeniť (ako pavúk, keď žerie muchu). Hektor sa však púšťa do súboja s Achillom preto, lebo to chce. Termití vojaci nemôžu dezertovať, rebelovať či skryť sa a nechať iných zastať ich miesto: príroda ich naprogramovala, aby splnili svoje hrdinské poslanie. Pri Hektorovi je to inakšie. Mohol by povedať, že je chorý, alebo že sa mu nechce ísť do boja s niekým, kto je silnejší, ako on. Možno by ho spoluobčania nazvali zbabelcom, považovali za nehanebníka, alebo by sa ho možno pýtali, ako inakšie mieni zadržať Achilla od jeho plánov. Niet pochýb, že má možnosť zdráhať sa stať sa hrdinom. Nech by na neho ako pôsobili, má možnosť ujsť tomu, čo sa od neho očakáva: Nie je naprogramovaný stať sa hrdinom – to nie je nikto z ľudí. Práve preto je jeho konanie záslužné a Homér ho tak pútavo a na široko opisuje. Na rozdiel od termitov je Hektor – to sa tak povie – slobodný, a preto obdivujeme jeho odvahu.
A tak sa dostávame k ústrednému pojmu celej tejto spleti: k slobode. Živočíchy (ani nehovoriac o rastlinách a mineráloch) nemajú inú voľbu ako byť, aké sú, a robiť, načo ich príroda naprogramovala. Za ich činy ich nemožno karhať, alebo im tlieskať, lebo sa nemôžu správať inakšie. Isteže, také zaväzujúce vlohy ich ušetria mnohých bolestí hlavy.
Iste, v určitom ohľade sme prírodou naprogramovaní aj my ľudia. Máme to v sebe, že pijeme vodu, a nie lúh; napriek všetkým opatreniam musíme skôr alebo neskôr umrieť. Menej rozkazovačne ale porovnateľne je naprogramovaná naša kultúra: naše myslenie určuje naša reč, ktorá mu dáva formu – bola nám nanútená okolím, nevymysleli sme ju pre svoju osobnú potrebu. Okrem toho nás vychovali v určitých tradíciách, vštepili do nás určité zvyky a spôsoby správania, naučili nás legendy. Jedným slovom: od kolísky sa do nás lievikuje, čoho sa máme pevne držať. Dôsledok toho je, že sa dá do určitej miery predvídať, čo urobíme.
Pozrime sa, napríklad, na toho Hektora, o ktorom sme práve hovorili.. Na základe svojho prirodzeného naprogramovania poznal nevyhnutnosť ochrany, usídlenia a spolupráce, ktoré mu viac alebo menej zabezpečovalo jeho mesto Trója. Samozrejme myslel s príchylnosťou na svoju manželku Andromachu, ktorá mu zaisťovala príjemný domov, ako aj na svojho malého syna, ku ktorému cítil biologické puto. Kultúrne sa považoval za časť Tróje, mal s Trójanmi spoločnú reč, zvyčaje a tradície. Od detstva ho vychovávali k tomu, aby sa z neho stal dobrý vojak v službe svojho mesta. Vraveli mu, že zbabelosť je niečo odporné, čo nesluší mužovi. Vedel, že ak svojich zradí, budú ním opovrhovať a nejako ho potrestajú. Bol teda aj on dosť naprogramovaný, aby konal, ako konal, že? A predsa …
Napriek tomu mohol Hektor povedať: Čo ma po tom všetkom! Mohol sa preobliecť za ženu a nocou ujsť z Tróje, mohol sa robiť chorým alebo bláznom, aby nemusel bojovať. Mohol sa pred Achillom hodiť na zem a ponúknuť mu svoje služby, vrátane vyzradenia, kade možno ľahko vniknúť do mesta. Mohol sa dať na pijanstvo, alebo mohol vynájsť nové náboženstvo, ktoré by povedalo, že proti nepriateľom neslobodno bojovať, ale treba nastaviť druhé líce, ak človek dostal facku. Povieš mi, že všetky takéto správania by boli dosť čudné, ak vezmeme do úvahy, kto bol Hektor a ako bol vychovaný. Áno, ale musíš uznať, že to nie sú nijaké nemožné myšlienkové hry – kým bobor, ktorý robí plásty, resp. včela, ktorá stavia hrádze, resp. termit, ktorý dezertuje, sú nie zriedkavé, ale úplne vylúčené prípady. Pri ľuďoch nemožno byť nikdy taký istý, ako pri zvieratách; nech sú akokoľvek kultúrne a biologicky naprogramovaní, nakoniec sa môžu rozhodnúť pre niečo, čo nie je v programe. Môžu povedať Áno alebo Nie, „chcem” alebo „nechcem”. Nech by na nás okolnosti akokoľvek tlačili, nikdy neexistuje jediná cesta, ktorou by sme museli ísť; vždy ich je viac.
Keď hovorím o slobode, mám na mysli práve toto: to, čo nás odlišuje od termitov a prílivu a odlivu, od všetkého, čo ide nevyhnutne a nemeniteľne svojou cestou. Samozrejme, nemôžeme robiť všetko, čo by sme chceli, ale takisto nie sme viazaní musieť chcieť urobiť len jedno jediné. K pojmu sloboda treba teraz dodať dve vysvetlenia:
Po prvé: Nemáme slobodu vybrať si, čo sa nám stane (narodiť sa tohto dňa, týmto rodičom a v tejto krajine; ochorieť na rakovinu alebo byť zrazený autom; byť pekný alebo špatný; zažiť útok Achájcov), ale máme slobodu, na to, čo sa nám stane, reagovať takým alebo onakým spôsobom (poslúchať alebo rebelovať, byť opatrný alebo trúfalý, pomstivý alebo pokorný, obliekať sa podľa módy alebo staromódne, brániť Tróju alebo zutekať atď.).
Po druhé: Mať slobodu pokúsiť sa o niečo je niečo celkom iné ako to aj dosiahnuť. Sloboda (voliť z viacerých možností) nie je to isté ako všemohúcnosť (ktorá by znamenala vždy dosiahnuť to, čo kto chce, aj keď sa to zdá nemožné). Zo svojej slobody môžeme však mať tým väčší úžitok, čím väčšia je naša schopnosť konať. Mám slobodu, chcieť vystúpiť na Mount Everest, ale pre svoju biednu kondíciu a absolútne chýbanie horolezeckej praxe je prakticky vylúčené, že by som takýto cieľ dosiahol. Naproti tomu mám slobodu čítať alebo nečítať, a pretože som sa od malička učil čítať, nepadne mi ťažko rozhodnúť sa čítať. Sú veci, ktoré sú závislé od mojej vôle (to je moja sloboda), ale nie všetko je závislé od mojej vôle (to by som bol všemohúci). Na svete je mnoho iných vôlí a sú tu početné iné nevyhnutnosti, ktoré nemôžem kontrolovať podľa svojej ľubovôle. Ak nepoznám dosť ani seba, ani svet, v ktorom žijem, raz narazí moja sloboda na nevyhnutnosť. Je veľmi dôležité, že preto nestratím svoju slobodu – aj keď ma to zlostí.
V skutočnosti existuje veľa vecí, ktoré obmedzujú našu slobodu, od zemetrasení či chorôb až po diktátorov. Ale aj naša sloboda je vo svete silou, našou silou. Keď však hovoríš s ľuďmi, zisťuješ, že sú si oveľa viac vedomí toho, čo obmedzuje ich slobodu, ako svojej vlastnej slobody. Povedia ti: „Sloboda? O akej slobode to hovoríš? Ako môžeme byť slobodní, keď nám televízia denne premýva mozog, keď nás politici klamú a manipulujú, keď nás teroristi ohrozujú a drogy zotročujú, a keď okrem toho nemám peniaze, aby som si mohol kúpiť motocykel, ktorý by som mal tak rád!” Ak sa na to pozrieš zblízka, zistíš, že tí, čo si zdanlivo sťažujú, v skutočnosti sú celkom spokojní s vedomím, že nie sú veľmi slobodní. V podstate si myslia: „Uf! Ale to mi spadol kameň zo srdca! Keďže nie sme slobodní, nie je to naša vina, čo sa s nami deje.” Som si však istý, že nikto – naozaj nikto – v skutočnosti neverí, že nie je slobodný. Nikto by bez všetkého nepripustil, že funguje ako neúprosný hodinový strojek alebo ako termit. Môže byť, že mu niekedy určité slobodné rozhodnutie padne veľmi ťažko – napr. vojsť do horiaceho domu zachraňovať dieťa alebo postaviť sa neohrozene proti diktátorovi – a že preto radšej povie, že niet slobody. Potom sa netreba priznávať, že ako slobodní ľudia dávame prednosť tomu, čo je najľahšie – čakáme na hasičov, resp. lížeme čižmy tomu, čo nám stojí na šiji. Ale v hlbokom vnútri sa ozýva vytrvalé: „Keby som bol chcel …”
Ak niekto tvrdošijne popiera, že sme ako ľudia slobodní, radím ti, pripomeň mu prípad toho rímskeho filozofa. Ešte v staroveku sa prel jeden rímsky filozof so svojím priateľom, ktorý popieral existenciu ľudskej slobody a tvrdil, že ľudia môžu robiť len to, čo robia. Filozof chytil svoju prechádzkovú palicu a začal milého priateľa zo všetkých síl mlátiť. „Prestaň, súhlasím, nebi ma už!” kričal ten druhý. Filozof neprestal ani biť, ani argumentovať: „Nepovedal si, že nie som slobodný, že môžem robiť len to, čo robím? Prestaň teda rečniť a nechci po mne, aby som prestal: Som automat.”  Až keď priateľ pripustil, že filozof môže z vlastnej vôle prestať ho biť, prestal filozof so svojou činnosťou. Tento príklad je dobrý, ale použi ho len v krajnom prípade a pri priateľoch, ktorí neovládajú karate alebo čosi podobné.
Facit: Na rozdiel od iných bytostí, živých alebo bezduchých, vieme my ľudia čiastočne sami premyslieť a voliť, ako chceme žiť. Môžeme sa rozhodnúť pre to, čo sa nám zdá dobré, t.j. vyhovuje nám, a proti tomu, čo sa nám zdá zlé a pre nás nepríhodné. A keďže môžeme myslieť a voliť, môžeme sa mýliť, čo sa normálne nemôže stať bobrom, včelám ani termitom. Preto sa ukazuje múdrym dávať pozor, čo robíme a pokúsiť sa osvojiť si taký spôsob života, ktorý nám umožní konať správne. Táto životná múdrosť, alebo, ak chceš, toto umenie žiť, sa volá etika. Ak máš trpezlivosť, budeme o tom ešte hovoriť.

Čítaj ešte niečo

„Keby som však štít, ten vypuklý, na zem položil a ťažkú prilbu a oštep o múr oprel, a len tak bez zbrane šiel Achillovi, tomu bezchybnému, v ústrety,
a sľúbil mu, že Helenu a s ňou všetky statky, čo Alexandros doviezol do Troje na dutých lodiach – to bol začiatok sporu – Atridom vrátim, povediem ich a okrem toho Achájcom dám všetko, čo toto mesto má;
a od Trojáncov by som prevzal sľub staršinov, že nebudú nič skrývať, ale všetko na polovicu si rozdelia, všetko, čo toto milé mesto vo svojich múroch si drží pod ochranou –
ale čo mi to tu za veci nahovára moja nálada?” –

         27. decembra 2009 nahrádzam tento môj nešikovný preklad básne “úradným” prekladom Miroslava Okála:

„Ak však odhodím štít, čo krásne je zdobený puklou,
ako aj prilbicu ťažkú a oprúc si o hradbu oštep,
k chrabrému synovi Pélea priamo sám v ústrety pôjdem
sľúbiť mu Helenu vydať a spolu s ňou poklady mnohé,
všetky, čo Alexandros si priviezol na dutých lodiach
do našej Troje – čo bolo tiež počiatkom rozporu nášho,
nech si to synovia Átrea vezmú, a súčasne dať tiež
Achájcom poklady iné, čo v našej sa skrývajú Tróji.
Krem toho vymôžem od trójskych starcov, že prísahu veľkú
zložia, že neskryjú nič, lež na dvoje rozdelia všetko
bohatstvo veľké, čo v sebe rozkošné Ílion skrýva.
Načo však mám tu teraz takto premýšľať v srdci?”

HOMÉROS: ÍLIAS. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1986. str. 387. Druhé prepracované vydanie. XXII. Spev, Hektorovo váhanie, 110-115.
Epos XXIV spevov preložil Miroslav Okál podľa vydania P. Mazona: Hom?re, Iliade, tome IV, Paris, Belles Lettres 1947:

                *   *   *

„Sloboda nie je filozofia a ani nejaká myšlienka: je to hnutie vedomia, ktoré nás v určitú chvíľu privedie k vysloveniu jedného z dvoch slov – „áno” alebo „nie”. V krátkosti tohto okamihu sa zrkadlí ako vo svetle blesku rozpornosť ľudskej povahy.”
          Octavio Paz, La otra voz

          *   *   *

„Ľudský život sa nedá žiť ako jednoduché hromadné opakovanie typických správaní jedného druhu; každý jeden ho musí žiť sám. Človek je jediná živá bytosť, ktorá sa nudí, je nespokojná a myslí si, že je vylúčená z raja.”
          Erich Fromm, Psychoanalýza a etika

          *   *   *

 

2. ROZKAZY,  ZVYKY  a  NÁLADY

V krátkosti Ti pripomeniem, kde sme ostali stáť. Je teda zrejmé, že sú veci, ktoré sú pre nás dobré, a iné, ktoré dobré nie sú. Nie vždy je jasné, čo je pre nás naozaj dobré. Aj keď si nemôžeme vybrať, čo sa nám stane, môžeme voliť, čo urobíme vzhľadom k tomu, čo sa stalo. Skromnosť stranou, náš prípad je podobnejší Hektorovmu ako zaslúžilých termitov. Ak niečo urobíme, urobíme to preto, lebo tomu dávame prednosť pred niečím iným, alebo to urobíme radšej ako nič neurobiť. Znamená to teda, že vždy robíme to, čo chceme? Nie celkom. Niekedy nás okolnosti nútia voliť medzi dvomi možnosťami, ktoré sme si nevybrali. A sú aj situácie, keď volíme, hoci by sme radšej chceli nemusieť voliť.

Aristoteles, jeden z prvých filozofov, čo sa zaoberali takýmito prípadmi, si vymyslel nasledovný príklad: Loď preváža ťažký, ale cenný náklad z prístavu do prístavu. Na polceste ju prekvapí prudká búrka. Ako jediná možnosť záchrany lode a posádky sa ukazuje hodiť náklad cez palubu. Kapitán si kladie otázku:

„Mám hodiť tovar cez palubu, alebo smiem riskovať, že ho nechám v podpalubí aj s posádkou v nádeji, že sa počasie napraví a loď vydrží nápor búrky?”

Ak hodí tovar cez palubu, urobí to preto, lebo sa mu to vidí lepšie ako riskovať. Nedá sa však povedať, že by sa tovaru chcel zbaviť. Čo skutočne chce, je doplaviť sa s loďou, tovarom a posádkou do prístavu – to by sa mu páčilo najviac. Za búrky však dáva prednosť záchrane posádky a seba samého namiesto nákladu – nech má tento akúkoľvek hodnotu. Keby sa len nebola pritrafila táto prekliata búrka! Proti nej však nemôže nič robiť, bola mu nanútená, prihodila sa mu, či chce alebo nechce. Čo môže riadiť, je jeho správanie sa v nebezpečenstve, ktoré mu hrozí. Ak hodí náklad cez palubu, urobí to, lebo to chce – a súčasne bez toho, žeby to chcel. Chce žiť, chce zachrániť seba a svoju posádku, aj svoju loď. Nechce však obetovať tovar a zisk, ktorý tovar prinesie – preto sa ho zrieka len s veľkou nevôľou. Samozrejme by bol radšej, keby sa nenachádzal v tejto tvŕdzi nutnej voľby medzi stratou svojho majetku alebo života. Neostáva mu však nič iné ako rozhodovanie: Urobí to, to chce najväčšmi, čo považuje za najprimeranejšie. Dá sa povedať: je slobodný, lebo nemá inú možnosť, ako byť slobodný; má slobodu voliť v situácii, ktorú si nevyvolil.

Skoro vždy, keď v ťažkých a vážnych situáciách uvažujeme, čo robiť, sme v podobnom postavení ako ten Aristotelov kapitán. Samozrejme to nie je vždy také zlé. Často sú okolnosti menej búrlivé a keby som Ti uvádzal ďalšie prípady hurikánov, mohol by si protestovať ako jeden žiak leteckej školy, ktorého sa učiteľ pýtal:

„Pilotujete lietadlo, príde búrka a vypadne motor. Čo musíte urobíť?”

Žiak odvetil: „Poletím ďalej s druhým motorom.”

„Dobre”, učiteľ nato, „ale príde ďalšia búrka a aj tento motor vypadne. Čo urobíte?”

„Letím ďalej s iným motorom.”

„Aj ten vypadne v nečase. Čo teraz?”

„Poletím ďalej s iným motorom.”

„Povedzte mi len”, zareagoval nahnevaný učiteľ, „odkiaľ naberiete toľké motory?”, načo žiak celkom cool:

„Odtiaľ, odkiaľ vy beriete toľké búrky!” Zanechajme však búrky búrkami a pozrime sa, ako to beží za pekného počasia.

Nedá sa povedať, že by sme celý život trávili úvahami, čo máme robiť a čo nie. Na šťastie nami život nelomcuje ako kapitánom tej nešťastnej lode, o ktorom sme hovorili. Ak sme čestní, musíme uznať, že väčšinu našich činov robíme skoro automaticky a bez veľkého rozmýšľania. Len si spomeň, čo si robil dnes ráno. Nehanebne skoro zazvonil budík a miesto toho, aby si ho hodil do steny, čo by si bol urobil najradšej, si ho vypol. Ostal si hodnú chvíľu ležať, využívajúc posledné a najpríjemnejšie chvíle horizontálnej polohy. Potom si si pomyslel, že začína byť neskoro, a autobus nebude čakať, tak si rezignovane vstal. Viem, že si zuby nečistíš nejako veľmi rád, ale keďže ja na tom trvám, dal si si zívajúc stretnutie so zubnou kefkou a pastou. Osprchoval si sa ani si neuvedomujúc, že to patrí k rannej rutine. Vypil si kávu s mliekom, zjedol chlebík s maslom. A potom: von, na drsnú ulicu. Cestou na zastávku si už uvažoval o matematickom probléme – nemali ste dnes písomku? – a v roztržitosti si kopal do prázdnej plechovky od koly. Autobus, škola atď.

Nemyslím, že by si si bol zakaždým pomyslel niečo ako: „Vstať či nevstať? Dať si sprchu, či nie? Raňajkovať alebo neraňajkovať, to je otázka!” Úzkosť chudáka kapitána, ktorého lodi hrozí stroskotanie a ktorý sa musí okamžite rozhodnúť, či hodí cez palubu cenný náklad, sa málo podobá Tvojim ospanlivým rozhodovaniam dnes ráno. Konal si skoro inštinktívne, nekládol si si otázky. Tak je to vlastne najpohodlnejšie a najúčinnejšie, nie? Príliš myslieť na to, čo máme urobiť, neraz ochromuje. Keby si chcel ísť a začal tým, že sa pozrieš na svoje nohy a povieš: „Teraz pravá, potom ľavá, a zas pravá …” istotne by si sa skoro potkol, alebo by si sa nepohol z miesta. Chcel by som, by si sa teraz pozrel dozadu a položil si otázku, ktorú si si dnes ráno nekládol:

Prečo som urobil to, čo som urobil? Prečo to, a nie opak toho, alebo niečo iné?

Bojím sa, že Ťa toto vypytovanie znervózňuje. Prečo musíš o pol ôsmej vstať, čistiť si zuby a ísť do školy? Prečo sa ťa na to spytujem? Práve preto: lebo na tom trvám, lebo Ti idem na tisíc spôsobov na nervy, lebo Ťa k tomu nútim hrozbami a sľubmi. Keby si bol ostal v posteli, bol by som urobil škandál! Samozrejme, niektoré veci – ako sprchovanie a raňajky – si robil ani na mňa nepomysliac, pretože to sa robí každé ráno, robí to každý, večne sa to opakuje. Je to ako natiahnutie nohavíc, miesto aby si išiel na ulicu v spodkoch, nech bude vonku akokoľvek horúco. Čo sa týka cesty autobusom, nemáš inú možnosť, ak chceš prísť do školy včas. Škola je ďaleko, ta by si peši nestihol a ja nie som taký veľkodušný, žeby som Ti každý deň platil taxík tam aj späť. A ako to bolo s tými kopancami do plechovky? To robíš, pretože … nuž, pretože Ti to robí radosť.

Pozrime sa však na všetky tie motívy Tvojho ranného správania z blízka. Vieš, čo v tomto ohľade znamená „motív”? Je to dôvod, ktorý máš, alebo si aspoň myslíš, že ho máš, aby si niečo urobil; je to najprijateľnejšie vysvetlenie Tvojho konania, ak pri ňom rozmýšľaš; je to najlepšia okamžitá odpoveď, ktorú si dáš na otázku „Prečo to robím?” Jeden druh motivácie je potom sledovanie príkazu, ktorý Ti dávam, aby si urobil to alebo ono. Tieto motívy nazývame  rozkazy. V iných prípadoch spočíva motív v tom, že spravidla robíš to isté a opakuješ to skoro bez rozmýšľania; alebo vidíš, že všetci okolo Teba to robia stále tak: tieto motívy nazývame zvyky. A sú prípady – napr. kopanie do plechovky – keď je príčinou Tvojho konania akoby chýbanie motívu, keď robíš, čo Ti napadne, načo máš v tej chvíli chuť. Súhlasíš, aby sme príčinu takého konania nazvali náladou?   Ponechávam bokom čisto praktické motívy, vedúce k automatickým činom, aby si niečo dosiahol: že vychádzaš z domu na ulicu po schodoch, miesto aby si vyskočil oknom, že ideš do školy autobusom, že berieš šálku, aby si vypil kávu atď.

Obmedzme sa na prešetrenie prvých troch druhov motívov: Rozkazy, zvyky a nálady. Každý z týchto motívov ovplyvňuje Tvoje konanie jedným alebo druhým smerom, zodpovedá viac-menej Tvojej záľube konať tak, ako konáš, vzhľadom k rozličným možnostiam, ktoré sa naskytujú. Prvá otázka, ktorá ma k týmto motívomnnapadá, znie: Akým spôsobom a s akou silou Ťa jednotlivé motívy nútia konať? Nie všetky majú vo všetkých situáciách rovnakú váhu. Vstať, aby si mohol ísť do školy, je nutnejšie ako čistiť si zuby alebo sprchovať sa, a dúfam, že aj ako kopanie do plechovky. Naproti tomu natiahnuť si nohavice a vziať aspoň jedny spodky, nech je akokoľvek horúco, je rovnako nutné ako ísť do školy, že? Tým Ti chcem povedať, že každý druh motívov má svoju váhu a svojím spôsobom Ťa usmerňuje. Rozkazy majú svoju silu čiastočne zo strachu, ktorý máš pred mojimi strašnými represáliami, keby si neposlúchol; dúfam, že aj z náklonnosti a dôvery, ktorú máš ku mne. Preto si dokonca presvedčený, že to, čo Ti prikazujem, Ťa chráni a pomáha Ti, resp. ako sa hovorí, aj keď Ti to nechutí – je to k Tvojmu dobru. Samozrejme pôsobia rozkazy aj preto, že očakávaš odmenu, povedzme peniaze alebo dar, ak sa správaš, ako sa patrí. Naproti tomu zvyky pramenia skôr z pohodlnosti poddať sa v určitých situáciách rutine, a zo snahy, nedostať sa do rozporu s inými; majú do činenia s tlakom okolia. Aj vo zvykoch je poslušnosť určitému druhu príkazov: pomysli na módu. Koľko búnd, topánok? cvičiek? nášiviek? musíš nosiť, lebo ich nosia Tvoji priatelia, a nechceš byť nápadný!

Príkazy a zvyky majú spoločné to, že sa zdajú prichádzať zvonka, že sa Ti nanucujú bez opýtania o dovolenie. Naproti tomu nálady vzchádzajú z Tvojho vnútra, spontánne, bez toho, že by Ti ich niekto prikazoval alebo že by chcel niekoho napodobňovať. Predpokladám, že by si mi na otázku, kedy sa cítiš najvoľnejší, najslobodnejší – pri plnení príkazov, pri prispôsobení sa zvykom alebo pri vyhovení nálade -, odpovedal, že je to pri podľahnutí nálade, pretože tá je kus Teba a nezávisí od iných. No kto vie? Možno sa Ti takzvaná nálada páči preto, že niekoho napodobňuješ, ba možno je jej pôvodom rozkaz, ktorý obraciaš na ruby: máš chuť postaviť sa mu na odpor, a táto chuť by nevznikla bez predošlého rozkazu, ktorý si neposlúchol. – Zatiaľ to nechajme tak, je to už dosť pomotané.

Kým skončíme túto kapitolu, spomeňme si ešte na tú grécku loď v búrke, o ktorej rozprával Aristoteles. Začali sme veľkými vlnami a hromami, pri nich aj skončime, aby si kapitola zachovala súmernosť. Keď sme kapitána opustili, bol v kritickej situácii a mal sa rozhodnúť, či hodiť náklad cez palubu, aby loď nestroskotala. Samozrejme mal príkaz priviezť tovar do prístavu; nie je zvykom hádzať ho cez palubu; a v pasci, v ktorej sedel, nebolo radno podľahnúť nálade. Poslúchne rozkaz aj napriek nebezpečenstvu, že stratí svoj život a súčasne aj život celej posádky? Obáva sa viac hnevu svojho šéfa či burácajúceho mora? Za normálnych okolností stačí robiť to, čo sa niekomu prikazuje, ale neraz je múdrejšie položiť si otázku, až pokiaľ treba poslúchať. Nakoniec nie je kapitán ako tie termity, ktoré či chceli, alebo nechceli, vyleteli ako japonskí letci-kamikadze, pretože im neostávalo nič iné, ako „poslúchať” príkazy svojej prirodzenosti.

A keď v situácii, v ktorej sa kapitán nachádza, nestačia rozkazy, ešte menej stačia zvyky. Zvyky sú pre bežný život, pre každodennú rutinu. Búrka na šírom mori iste nie je chvíľa vhodná na rutinu! Samozrejme si ráno naťahuješ spodky a nohavice, ale keby si pri požiari nemal na to čas, nebol by to najväčší problém. Pri veľkom zemetrasení v Mexiku pred pár rokmi videl jeden môj priateľ, ako sa pred jeho očami zrútil jeden veľký dom. Utekal pomáhať a pokúšal sa vytiahnuť spod sutín zasypanú obeť, ktorá sa však nepochopiteľne vzpierala opustiť nebezpečnú pascu; nakoniec z nej vyšlo: „Nemám nič na sebe!” Nezaslúžila by si prvú cenu v súťaži o nepotrebnú bedrovú zásterku? Nepripadá Ti taká otrocká poslušnosť zvykom chorobná? Môžeme predpokladať, že grécky kapitán bol praktický človek a že rutina zachraňovať náklad nestačila na určenie jeho rozhodovania v nebezpečenstve. No ani na to, aby tovar hodil cez palubu, čo by bolo vo väčšine prípadov celkom normálne. Keď ide naozaj do tuhého, treba si nechať niečo napadnúť, a nie konať podľa módy alebo zvykov.

Nezdá sa ani, že to bola chvíľa podľahnúť nálade. Keby som Ti povedal, že kapitán nechal hodiť tovar cez palubu nie pretože to považoval za rozumné, ale z chvíľkovej nálady (alebo že ho nechal z rovnakého dôvodu v skladových priestoroch), čo by si si myslel? Odpoviem za Teba: že bol trochu blázon. Dať do stávky život alebo tovar len z popudu chvíľkovej nálady svedčí o postihnutí bláznovstvom. Ak vedie nálada k nebezpečenstvu straty majetku či života, zaslúži si silné odsúdenie. Ako vlastne príde náladový a nespoľahlivý človek do postavenia rozkazovať na lodi? Pri búrke na mori musia rozumnému človeku prejsť všetky nálady a smie mať len intenzívne prianie, nedopustiť sa nijakej chyby a správne rozhodovať.

Ide teda len o jednoduchý praktický problém nájsť spôsob, ako so zdravou kožou doplávať do prístavu? Predpokladajme, že kapitán môže urobiť aj záver, že pre záchranu stačí hodiť cez palubu určitú váhu, a to tovaru alebo príslušníkov mužstva. Môže sa pokúsiť presvedčiť námorníkov, aby hodili štyroch či piatich najneschopnejších cez palubu; to by zvýšilo šancu zachrániť náklad. Z praktického hľadiska by to mohlo byť najlepšie riešenie, ako si zachrániť kožu a poistiť zisk. Napriek tomu – na takomto rozhodnutí pôsobí na mňa niečo odpudivo, a verím, že aj na Teba. Je príčinou to, že mi bolo prikázané, nerobiť také veci, alebo že to nie som zvyknutý robiť, alebo jednoducho, že sa mi nepáči tak sa chovať – lebo som taký náladový?

Neprezradím Ti, ako sa nakoniec zachoval náš chudáčisko kapitán. Dúfajme, že konal správne a mal priaznivý vietor, aby sa vrátil domov! Keď naňho myslím, je mi jasné, že všetci sedíme v jednom člne. – Opustime otázky, ktoré sme nadhodili a dúfajme, že nás priaznivé vetry privedú do nasledujúcej kapitoly, kde ich nájdeme a pokúsime nájsť na ne odpovede.

*   *   *

Čítaj ešte niečo

„Takže cnosť aj neresť sú v našej moci. Pretože kde je v našej moci urobiť niečo, je v našej moci aj neurobiť to; kde je Nie, je aj Áno. Ak je teda v našej moci robiť dobre, je v nej aj nerobiť zle. A ak je v našej moci nerobiť dobre, je v nej aj robiť zle.”

          Aristoteles, Etika Nikomachova

          *   *   *

„Pri umení života je človek zároveň umelcom aj predmetom jeho umenia. Je sochárom aj jeho kameňom, je lekárom aj pacientom.”

          Erich Fromm, Psychoanalýza a etika

          *   *   *

Máme teda 4 princípy morálky:

1. filozofický: Rob dobre len kvôli dobru samému, z úcty pred zákonom;
2. náboženský: Rob to preto, lebo je to božia vôľa, z lásky k bohu;
3. ľudský: Rob to, lebo to zvyšuje tvoje šťastie, zo sebalásky;
4. politický: Rob to, lebo to zvyšuje blaho veľkej spoločnosti, ktorej si časťou, z lásky k spoločnosti a s ohľadom na seba.

          Georg Christoph Lichtenberg, Aforizmy

          *   *   *

Nemáme sa snažiť žiť dlho, ale uspokojivo; lebo aby si žil dlho, to je vec osudu, aby si žil uspokojivo, to je vec ducha. Dlhý je život, keď je vyplnený: ale bude vyplnený, ak duša rozvinie svoje vlastné dobro a prevezme vládu nad sebou do vlastných rúk.

          Seneca, Listy Luciliovi

          *   *   *

 

 3.  ROB,  ČO  CHCEŠ

 

Už sme si povedali, že sú rozličné dôvody, prečo niečo robíme: 1. pretože sa nám to prikazuje (rodičia, kým sme mladí; predstavení a zákony, keď odrastieme); 2. lebo sme si zvykli to robiť, nasledujeme príklad iných, či sme pod tlakom (strach pred blamážou, cenzúrou, rečami; prianie, aby nás skupina akceptovala atď.), niekedy sami vytvárame rutínu; 3. lebo je to prostriedok na dosiahnutie cieľa (autobus pri ceste do školy); 4. lebo nás pochytila nejaká bláznivá myšlienka alebo nálada , aby sme niečo urobili. Ukazuje sa však, že vo vážnych situáciách, alebo keď berieme skutočne vážne, čo robíme, ukazujú sa tieto bežné motivácie neuspokojivé: hovoríme, že voľačo sa tu ešte žiada.

Ak niekto musí vyjsť pred brány Tróje a dať do hry svoj život, vzdorujúc útoku Achilla, ako to urobil Hektor; ak sa treba rozhodnúť, či hodiť do mora náklad lode, aby sa zachránilo mužstvo, alebo pár plavčíkov, aby sa zachránil náklad; alebo v podobných situáciách, čo aj nie sú také dramatické: Mám voliť tohto politika pre jeho sľuby o ochrane prostredia, keď jeho ohlásené zvýšenie daní škodí môjmu osobnému záujmu? Mám podporovať toho politika, čo mi umožní zarobiť si veľké peniaze, a o tých, čo trú biedu, sa nestará? V takýchto situáciách nepomôžu ani príkazy, ani zvyky a ešte menej náladovosť. Veliteľ koncentračného tábora, obžalovaný z vraždy Židov, sa vyhovára, že „dostával a plnil rozkazy”, no mňa to nepresvedčí. Sú štáty, kde čiernemu neprenajmú byt pre farbu jeho pokožky, ani homosexuálom pree ich pohlavnú orientáciu. Nech je táto diskriminácia akokoľvek rozšírená, pre mňa je neprijateľná. Chuť, ísť na pár dní k moru, je pochopiteľná, ale nechať cez víkend malé dieťa doma samé nielenže nie je sympatické, to je kriminálne. Nie si tej istej mienky?

Ako som Ti už povedal, toto všetko má do činenia s otázkou slobody, s ktorou sa zaoberá etika. Sloboda znamená možnosť povedať áno alebo nie, „Urobím to” alebo „Neurobím to”, nech čokoľvek hovorí šéf alebo druhí ľudia, „To sa mi páči a chcem to” alebo „To sa mi nepáči, to nechcem”. Sloboda znamená rozhodnúť sa, ale nezabudni, aj niesť zodpovednosť za to, ako si sa rozhodol. Ako si medzitým iste spozoroval, sloboda je v príkrom rozpore s nechať sa udalosťami niesť. Ak ťa nemajú udalosti unášať, neostáva Ti nič iné, ako dvakrát rozmýšľať, čo urobíš; áno, dvakrát, aj keď ťa z toho hlava rozbolí. Prvá odpoveď na otázku po motíve tvojho konania býva: Robím to, lebo mi to prikázali, lebo sa to tak robí, lebo mám na to chuť. Po druhej otázke býva situácia iná. Robím to síce na príkaz … ale prečo ho počúvam? Z obavy pred trestom? V nádeji na odmenu? Nie som ako otrok toho, čo mi rozkazuje? Ak počúvam preto, lebo rozkazujúci vie viac ako ja, nebolo by rozumné dobre sa informovať, aby som sa mohol rozhodnúť sám? A keď mi prikazujú niečo, čo sa mi nevidí byť primerané? Ako keď nacistickému veliteľovi prikazovali v koncentračnom tábore hubiť  Židov ? Nemôže byť niečo „zlé”, teda podľa mňa neprimerané, nech to ako silno kážu, alebo „dobré” a primerané, aj keď to nikto nekáže?

So zvykmi je práve tak. Ak o tom, čo urobím, rozmýšľam len raz, stačí mi možno odpoveď, že tak konám, „pretože sa to tak robí”. Ale prečo, dočerta, by som mal robiť to, čo sa stále robí (alebo čo ja obyčajne robím)? To akoby som bol otrokom ľudí vo svojom okolí (nech by boli akí dobrí priatelia), alebo toho, čo som robil včera, predvčerom alebo pred mesiacom. Ak som obklopený ľuďmi, ktorí zo zvyku diskriminujú čiernych, ale mne sa to nevidí celkom správne, prečo ich mám napodobňovať? Ak som si zvykol požičiavať si peniaze a nevracať ich, hoci sa zakaždým veľmi hanbím, prečo neviem zmeniť svoje konanie a odteraz väčšmi dodržovať zákony? Nemôže byť niektorý môj obyčaj neprimeraný, nech som si naň ako zvykol?

A keď sa dvakrát popýtamo svojich náladách, výsledok je podobný ako pri rozkazoch a zvykoch. Často mám chuť niečo urobiť, to sa však hneď obráti proti mne a ja to potom ľutujem. Pri bezvýznamných záležitostiach môže byť nálada prijateľná, ale keď ide o vážne veci, nemusí byť rozumné nechať sa niesť bez uváženia, či je nálada primeraná alebo neprimeraná; naopak, môže to byť nebezpečné: chuť prejsť cez križovatku pri červenej môže byť dva-tri krát zábavné, ale či sa dožijem dlhého veku, ak to budem robiť denne?

Krátky záver: Sú situácie, keď príkazy, zvyky a nálady môžu byť primerané motívy na konanie, ale sú prípady, keď to tak nie je. Bolo by dosť hlúpe, odporovať všetkým príkazom, zvykom a náladám, pretože sú raz primerané, inokedy neprimerané. Dôležité je, že žiadne konanie nie je dobré len preto, že je na príkaz, zo zvyku alebo podľa nálady. Ak mám vedieť, či je mi niečo primerané, musím svoje konanie podrobne vyšetriť a rozmýšľať o sebe. Nikto nemôže byť za mňa slobodný, t.j. nikto ma nemôže oslobodiť od povinnosti sám voliť a predtým hľadať. Keď je človek malé dieťa – nezrelý, s málo životnými skúsenosťami a s málo poznatkami o skutočnosti – vtedy stačí poslušnosť, rutina alebo nálada. To preto, lebo vtedy na niekom závisíme, nachádzame sa v rukách niekoho, čo na nás dáva pozor. Neskoršie treba dorásť, získať schopnosť sám sa vynájsť v živote, a nie žiť jednoducho podľa toho, ako to druhí pre nás určili. Samozrejme si nemôžeme sami všetko vynájsť, pretože tu nežijeme sami a všeličo sa nám nanucuje, či chceme, alebo nie. (Spomeň si, že ten chudák kapitán si búrku na mori neprivolal sám a Achilles nepýtal od Hektora povolenie napadnúť Tróju.) Musíme sa naučiť vyberať si z rozkazov, ktoré dostávame, zo zvykov, ktoré preberáme od okolia, alebo si sami vytvárame, a z nálad, ktoré nás prepadajú. Aby sme boli ľudia a nie stádové zvieratá (nech mi ovce odpustia), neostáva nám nič iné, ako dvakrát rozmýšľať, čo urobíme; ak to chceš vedieť ešte presnejšie, v určitých situáciách dokonca trikrát, ba aj štyrikrát.

Slovo „morálka” má do činenia so zvykmi, lebo práve to znamená latinské mores a aj s príkazmi, pretože väčšina morálnych predpisov znie približne takto: „To a to máš robiť”, resp. „Nech Ťa ani nenapadne robiť niečo iné”. Sú však zvyky a príkazy – ako sme už videli -, ktoré môžu byť zlé, t.j. „nemorálne”, nech sú nám akokoľvek dôverné a samozrejmé. Ak sa chceme vážne zahĺbiť do morálky, ak sa naozaj chceme naučiť dobre používať slobodu, ktorej sa tešíme (práve toto sa naučiť je „morálka” či „etika”, o ktorej hovoríme), bude lepšie, ak sa oslobodíme od všetkých príkazov, zvykov a nálad. Prvé, čoho sa treba vzdať, je samozrejme myšlienka, že etika slobodného človeka má niečo do činenia s trestami alebo odmenami, ktoré udeľuje nejaká autorita, nech je ľudská alebo božská, to je v tomto prípade jedno. Kto len uteká pred trestom, alebo hľadá odmenu, ktoré udeľujú iní podľa nimi ustanovených noriem, nie je na tom lepšie ako úbohý otrok. Dieťaťu možno stačí palica alebo mrkva ako poučka pre jeho správanie, je však smutné, ak si takúto mentalitu zachová odrastený človek. Treba sa orientovať iným spôsobom.

Pojmy, ktoré používame, si musíme bližšie osvetliť. Hoci hovorím často o „morálke” a „etike”, ako keby to bolo jedno a to isté, nemajú tieto dva pojmy prísne vzaté rovnaký význam; prepáč, ak hovorím profesorskejšie ako obyčajne. „Morálka” je súhrn spôsobov správania a noriem, ktoré uznávame, ja, Ty a naše okolie, za platné; „etika” je úvaha o tom, prečo ich uznávame za platné, a ich porovnanie s morálkou iných osôb. Budem ich ďalej používať bez rozlišovania v zmysle „umenia žiť”. Nech mi filozofi odpustia.

Pripomínam Ti, že slová „dobré” a „zlé” sa používajú nielen na charakteristiku morálneho správania a nielen pri osobách. Hovorí sa, že Maradona alebo Pelé sú veľmi dobrí futbalisti, ale táto kvalifikácia nemá nič spoločné s ich snahou pomáhať blížnym mimo štadiónu, alebo s ich vlastnosťou povedať vždy pravdu. Ako futbalisti sú dobrí a ich súkromný život nevyšetrujeme. Dá sa aj povedať, že motorka je dobrá vec, a nemá to etický význam. Myslíme len, že dobre funguje a má všetky prednosti, ktoré možno očakávať od dobrej motorky. V ohľade futbalistu alebo motorky je „dobré” – primerané – dosť zrejmé. Ak sa Ťa potom spýtam, aké sú predpoklady, aby si niečo v športe alebo pri vozidlách zaslúžilo kvalifikáciu „vynikajúci”, iste mi ich ľahko vymenuješ. Prečo sa nepokúsime rovnakým spôsobom definovať, čo treba, aby bol niekto dobrým človekom? Neuľahčilo by to problém, o ktorom tu diskutujeme na toľkých stranách?

Nie je to také jednoduché. V otázkach dobrých futbalistov, dobrých motoriek a dobrých závodných koní sú ľudia zväčša rovnakej mienky. Keď však ide o to, určiť, či je niekto vo všeobecnosti dobrý alebo zlý – ako človek -, mienky sa rozchádzajú. Vezmime si napríklad Pavlu: Jej mama ju považuje za vrchol dobroty, lebo doma je poslušná a ochotná, no v triede ju všetci nenávidia, lebo je klebetná a stále vyhľadáva spory. Nacista, ktorý v Osvienčime plynom zabíjal Židov, bol pre svojich predstavených takým podriadeným, akých potrebovali. Nielen pre prežívajúcich Židov je hromadným vrahom. Nazvať niekoho „dobrým” neznamená niekedy nič dobré. Napríklad vtedy, keď sa povie: „Ten XY je dobrý chlapík – taký hlupák!” Španielsky básnik Antonio Machado si bol vedomý tejto dvojznačnosti, keď vo svojej poetickej autobiografii napísal: „Som v dobrom zmysle slova dobrý …” Myslel tým, že nazvať niekoho dobrým znamená v mnohých prípadoch len toľko, že dotyčný je povoľný, neodvráva a nezapríčiňuje problémy, že je ochotný meniť platne na gramofóne, kým ostatní tancujú a podobne.

Pre jedných byť dobrým znamená byť oddaný a trpezlivý. Iní menujú dobrým človeka, ktorý je podnikavý, originálny a nebojí sa povedať, čo si myslí, aj keď tým niekoho nahnevá. V štátoch ako Južná Afrika bývalo zvykom považovať za dobrých tých černochov, ktorí nerobili nepokoje a dodržovali predpisy apartheidu, kým pre iných boli dobrí len prívrženci Nelsona Mandelu.

Vieš, prečo nie je jednoduché určiť, kedy je niekto dobrý a kedy nie? Pretože nevieme, načo tu ľudia vôbec sú . Futbalista je tu nato, aby hral futbal, aby strieľal góly a tak pomohol svojmu klubu k víťazstvu. Motorka nás má dopravovať rýchlo, bezpečne a bez porúch z miesta na miesto. Vieme, kedy špecialista tak pracuje, resp. stroj tak funguje, ako majú; máme predstavu o výkone, ktorý majú podať, o tom, čo od nich očakávame. Ak však zoberieme človeka vo všeobecnosti, veci sa úžasne komplikujú: raz sa od nás, ľudí, vyžaduje oddanosť, inokedy vzdorovitosť; raz veľkodušnosť, inokedy šetrnosť. Ani definícia cnosti nie je jednoduchá: Vždy je dobré, ak futbalista strelí gól, ak predtým neurobil chybu; no nie vždy je dobré povedať pravdu. Nazval by si dobrým toho, čo chorému z ukrutnosti povie, že skoro umrie, alebo toho, čo vrahovi prezradí, kde sa mu skryla obeť, ktorú ide zabiť? Pre povolania a nástroje platia pomerne jasné normy, ktoré niekto určil; keď sú splnené, dobre; keď nie, zle a basta. Nič iné sa nežiada. Nik nežiada od futbalistu – ak ide o to, aby bol dobrý futbalista, a nie, aby bol dobrý človek -, aby mal charitatívne sklony, alebo aby bol pravdovravný; nik nežiada od motorky – ak ide o to, aby bola dobrý dopravný prostriedok -, aby nielen jazdila, ale aj klince pritĺkala. Ak však ide o ľudí vo všeobecnosti, nie sú veci také jasné, pretože neexistuje len jeden predpis, aby bol človek dobrý, a človek nie je prístroj, ktorým sa má niečo dosiahnuť.

Existuje veľa spôsobov, ako možno byť dobrým človekom, a mienky o posudzovaní jeho správania sa zväčša rozchádzajú. Preto sa niekedy povie, že ten a ten je dobrý „svojím spôsobom”. Tak pripúšťame, že existuje veľa spôsobov byť dobrým a že to závisí aj od prostredia, v ktorom sa každý nachádza. Vidíš teda, že nie je ľahké zvonku určovať, kto je dobrý a kto zlý, kto sa chová primerane a kto nie. Treba preveriťnielen všetky okolnosti každého jedného prípadu, ale aj úmysly, ktoré kto má . Lebo sa môže stať aj to, že niekto zamýšľal niečo zlé, ale náhodou dosiahol niečo dobré. No a toho, čo len náhodou robí niečo dobre a primerane, toho predsa nenazveme „dobrým”, že? Rovnako platí aj opak: Niekto môže zapríčiniť katastrofu, hoci mal najlepšie úmysly a bez zavinenia ho potom možno považovať za monštrum. Vidí sa mi, že takto toho, žiaľ, objasníme málo.

Povedali sme už, že ani príkazy, ani zvyky, ani nálady nemôžu slúžiť za smernice pre etiku – a teraz zisťujeme, že niet nijakého jasného predpisu, ktorý by nás naučil, ako sa stať dobrým človekom a ako taký fungovať – ako sa s tým vyrovnať? Odpoveď Ťa iste prekvapí a možno pobúri. Veľmi zábavný francúzsky autor 16. stor., François Rabelais, vykresľuje v jednom z prvých európskych románov dobrodružstvá obra Gargantuu jeho syna Pantagruela. O tejto knihe by som Ti mohol veľa rozprávať, ale bolo by mi milšie, keby si sa skôr alebo neskoršie rozhodol sám ju čítať. Poviem Ti len, že Gargantua sa raz rozhodol založiť viac alebo menej náboženský kláštor, umiestniť ho do opátstva Teleme a nad vchod napísať jeho jediné prikázanie: „Rob, čo chceš.” A všetci obyvatelia tohto svätého domu nerobia nič iné – než to, čo chcú. Čo si pomyslíš o tom, čo Ti teraz poviem, že nad dverami správnej etiky nestojí nič iné, ako toto heslo: „Rob, čo chceš?” Možno Ťa rozčuľujem: Teda také voľačo! A že za tým väzí morálka! Morálka, ktorú získame, ak budeme robiť to, čo chceme! Kvôli tomu sme premárnili toľko času a lámali si mozog? – Počkaj, počkaj, nerozčuľuj sa! Daj mi ešte šancu: Urob mi tú radosť a prejdi na najbližšiu kapitolu.

* * *

Čítaj ešte niečo

„Ich spôsob života sa neriadil podľa predpisov, pravidiel a paragrafov, ale jedine podľa ich slobodnej vôle a mienky. Vstávali, keď boli vyspaní, jedli, pili, pracovali a odpočívali, keď im na to prišla chuť. Nikto ich nebudil, nikto ich nenútil jesť alebo robiť niečo iné. Tak to určil Gargantua. V ich reguli bolo len jedno ustanovenie:

„Rob, čo chceš.”

Lebo udatní, dobre vychovaní, zdraví a priateľskí ľudia majú od prírody náklonnosť k dobrému a nechuť k zlému: je to ich vrodený pocit pre čestnosť. Sluhovstvo a prinucovanie nabádajú k odporu a vzbure a sú matkou všetkého zla. Najviac túžime po zakázanom ovocí.

          François Rabelais, Gargantua a Pantagruel

          *   *   *

Humanistická etika sa môže zakladať rovnako ako autoritatívna etika na formálnych a materiálnych kritériách. Vo formálnom ohľade spočíva na princípe, že kritérium pre cnosť a hriech môže určovať len človek, a nikdy autorita, ktorá ho transcenduje. Materiálne trvá na princípe: „Dobré” je to, čo je dobré pre človeka, „zlé” je to, čo mu škodí. Jediné kritérium pre etické posudzovanie hodnoty je dobro človeka.

          Erich Fromm, Psychoanalytika a etika

          *   *   *

Ale aj keď rozum, ak je dokonale vytvorený a vyvinutý, stačí na to, aby nás poučil o škodlivých alebo užitočných tendenciách vlastností či konaní, nestačí predsa len na to, aby vyslovil morálne odmietnutie alebo schválenie. Užitočnosť nie je nič iné ako tendencia smerom na nejaký cieľ; a keby nám bol cieľ celkom ľahostajný, cítili by sme ľahostajnosť aj voči prostriedkom. Je potrebné, aby sa tu dostavil určitý pocit, aby sa dala prednosť užitočným pred škodlivými tendenciami. Tento pocit nemôže byť nič iné ako sympatia voči šťastiu ľudstva a pohoršenie nad jeho biedou, lebo to sú dva rozdielne ciele, na dosiahnutie ktorých sú zamerané cnosť a neresť. Tu nám teda rozum dáva vysvetlenie rozličných tendencií a konaní, a ľudskosť určuje, ktoré sú užitočné a dobročinné.

          David Hume, Vyšetrovania princípov morálky

          *   *   *

 

4.  ZARIAĎ  SI  PEKNÝ  ŽIVOT

 

Čo Ti chcem povedať vetou „Rob, čo chceš” ako základným mottom etiky, ku ktorej sa chceme dopracovať? Aj keď Ti to ťažko padne, toto: Musíš sa zbaviť príkazov a zvykov, pojmov odmeny a trestu, skrátka všetkého, čo Ťa chce zvonku viesť; musíš všetko vyvinúť sám od seba, zo svojho svedomia a slobodnej vôle. Nikoho sa nepýtaj, čo máš robiť so svojím životom: len seba samého. Ak chceš vedieť, kde najlepšie nasadíš svoju slobodu, nestrácaj ju tým, že sa od začiatku podrobuješ druhým, nech by boli akí dobrí, múdri a uznávaní: otázku po používaní slobody polož samej slobode.

Keďže si otvorená hlava, asi si už zbadal, že je tu určité protirečenie. Keď vravím „Rob, čo chceš”, znie to, ako keby som Ti vyslovene prikazoval „Urob toto, nie tamto”, čo aj to ako príkaz znamená, že máš konať na základe slobodnej vôle. Ak sa na to pozeráme takto, je to najkomplikovanejší príkaz! Ak ho splníš, neposlúchaš ho (lebo nerobíš, čo chceš sám, ale čo chcem ja); ak ho neposlúchaš, splníš ho (lebo robíš, čo chceš, a nie, čo Ti ja prikazujem – ale to je práve to, čo Ti prikazujem!). Ver mi, že Ti nechcem dávať hádanky, aké bývajú na zábavných stranách časopisov. A čo aj sa pokúšam povedať Ti to všetko s úsmevom, aby sme sa nenudili viac, ako treba, vec je vážna. Nejde mi o márnenie času, chcem ho dobre využiť. Zrejmé protirečenie vo výroku „Rob, čo chceš” je odrazom zásadného problému slobody: že nemáme slobodu nebyť slobodnými; že nemôžeme inakšie, ako byť slobodnými. Ale čo, ak mi povieš že už máš toho dosť a že už nechceš byť slobodný? Alebo, že si sa rozhodol ponúknuť sa za otroka tomu, čo dá najviac? Alebo že si hotový prisahať, že vo všetkom a navždy budeš poslúchať tohto alebo oného tyrana? Aj vtedy robíš to, čo chceš robiť, teda dobrovoľne; aj keď poslúchaš druhého, či plávaš s prúdom, konáš tak, ako sa Ti páči: Nezriekaš sa voľby, ale volíš, že nebudeš voliť. Preto povedal francúzsky filozof Jean-Paul Sartre:

„Sme odsúdení byť slobodní.” Toto odsúdenie nepozná udelenie milosti.

Moje slová „Rob, čo chceš” sú teda len formulou, ktorou Ti naznačujem, že máš brať problém slobody vážne. Nikto Ťa nezbaví tvorivej zodpovednosti pri voľbe vlastnej cesty. Netráp sa otázkou, či je celé toto divadlo okolo slobody „hodné tej námahy”, lebo či chceš, alebo nie, musíš chcieť. Aj keď povieš, že o týchto nudných záležitostiach nechceš nič vedieť a mám Ťa nechať na pokoji, chceš niečo: nechceš nič vedieť, chceš mať pokoj od druhých, a to aj za cenu, že sa tak postupne staneš stádovým zvieraťom.

Nezamieňajme však toto „Rob, čo chceš” s náladami, o ktorých sme hovorili: ak robíš, „čo chceš”, je to niečo celkom iné, ako keď robíš, „načo máš najprv chuť”. V niektorých prípadoch môže stačiť samotná čistá a jednoduchá chuť na niečo – napríklad chuť ísť si zajesť do reštaurácie. Keďže máš na šťastie dobrý žalúdok a nestaráš sa, či stučnieš, choď si len a objednaj si, načo máš chuť. Ale pozor: na základe chuti sa niekedy nevyhrá, ale prehrá. Poviem Ti príklad.

Neviem, či si veľa čítal v biblii. Je plná zaujímavostí a netreba byť veľmi nábožný – vieš dobre, že ja to teda nie som – aby ju človek cenil. V prvej knihe, Genezis, je historka o Ezauovi a Jakubovi, Izákových synoch. Boli dvojčatá, ale Ezau sa narodil prvý a preto mu pripadlo právo prvorodeného. Za oných čias to nebola maličkosť, lebo to znamenalo, že jedného dňa zdedí všetok majetok a všetky privilégiá svojho otca. Ezau chodil rád na poľovačku a chcel niečo užiť, kým Jakub radšej ostával doma a varil niečo chutné. Jedného dňa sa Ezau vrátil z poľa unavený a hladný. Jakub mal navarený chutný šošovicový prívarok a keď ho Ezau zacítil, zbiehali sa mu sliny v ústach. Rád by si bol zajedol a prosil brata, aby ho pozval, načo tento odpovedal: „Rád, ale nie zadarmo – ak mi dáš do výmeny právo prvorodeného.” Ezau dumal: „Teraz mám chuť na šošovicu. Dedičstvo po otcovi mi pripadne kedysi v ďalekej budúcnosti. Kto vie, do tých čias možno umriem.” A súhlasil s výmenou práv prvorodeného syna za chutnú misu šošovice hneď a teraz. Tá šošovica musela nádherne voňať! Samozrejme oľutoval zlý obchod, len čo si napral brucho a boli z toho medzi bratmi nie malé problémy (priznávam, že ja som Jakuba vždy považoval za ľstivého). Ak chceš vedieť, ako to skončilo, čítaj Genezis. Pre môj príklad toto stačí.

Pretože Ťa považujem za trochu vzdorovitého, nečudoval by som sa, keby si sa pokúsil využiť túto historku proti mojim predchádzajúcim výpovediam: „Nedal si mi tú peknú radu, aby som robil, čo chcem? Tu máš výsledok: Ezau chcel šošovicu, urobil všetko, aby ju dostal a nakoniec tu stál bez dedičstva. Krásny úspech!” Samozrejme sa to stalo, ale … Bola šošovica to, čo Ezau ozaj chcel, alebo ho len v tej chvíli dráždila? V tých dobách bolo dedičstvo výnosná záležitosť a so šošovicou je to tak: Ak ju máš rád, ješ ju, ak nie, necháš ju stáť. Logicky si treba myslieť, že Ezau si v podstate chcel podržať právo prvorodeného, ktoré mu v bližšej či vzdialenejšej budúcnosti mohlo podstatne uľahčiť život. Náhodou mu prišla chuť aj na prívarok, ale keby si bol dal len trochu námahy a porozmýšľal, bol by pochopil, že toto druhé prianie mohlo ešte trochu počkať, aby nestratil šancu, že dosiahne oveľa viac a podstatné. Niekedy si my ľudia prajeme protichodné veci, ktoré sa medzi sebou neznášajú. Preto je dôležité určiť poradie, aby sa dala zostaviť hierarchia medzi tým, čo sa niekomu zapáči hneď zteraz a tým, za čím túži vlastne už dlhodobo. Keď sa to nedá, treba sa spýtať Ezaua.

 V biblickej historke je jedna dôležitá podrobnosť. Ezauovu voľbu šošovičnej misy na stole pred ním a zrieknutie sa budúceho dedičstva zapríčinil tieň smrti, alebo ak chceš, bezradnosť na základe krátkosti života. „Keďže viem, že v každom prípade zomriem, a to možno pred mojím otcom, prečo sa mám moriť a špekulovať, čo mi vyhovuje? Teraz mám chuť na šošovicu a zajtra možno zomriem, tak sem so šošovicou a basta.” Zdá sa, že istota smrti viedla u Ezaua k názoru, že sa neoplatí žiť, že je to všetko jedno. Ale nie pre život je všetko jedno, lež pre smrť. Pamätaj si: Zo strachu pred smrťou sa Ezau rozhodne žiť tak, akoby už bol mŕtvy a na ničom nezáležalo. Život je trvajúce žitie a naša prítomnosť je plná spomienok a nádejí, no Ezau žije, akoby preňho neexistovala iná skutočnosť ako vôňa šošovice, stúpajúca mu do nosa, bez včerajšku a zajtrajšku. Okrem toho existujú v našom živote vzťahy k druhým ľuďom – sú tu rodičia, deti, bratia, priatelia či nepriatelia, dedičia a čakatelia na dedičstvo. No Ezau sa rozhodol, že šošovica (a to je vec, to nie je osoba) pre neho znamená viac ako vzťahy k iným osobám, ktoré z neho robia to, čo je. Preto je na mieste otázka, či Ezau dosiahol to, čo vskutku chcel, alebo či ho smrť hypnotizovala a jeho vôľu ochromila a zničila.

Opustime však Ezaua a jeho kuchárske nálady a rodinné trampoty. Vráťme sa k Tvojmu prípadu, ten nás zaujíma. Keď Ti vravím, že máš robiť, čo chceš, predpokladá to, že najprv podrobne a dôkladne porozmýšľaš, čo chceš. Niet pochýb, že sa Ti páči veľa vecí, ktoré si často protirečia, ako to už býva: rád by si mal motorku, ale nechceš si na ceste zlámať väzy, chcel by si mať priateľov, ale nechceš stratiť samostatnosť, rád by si mal peniaze, ale nerád by si vykorisťoval svojich blížnych, aby si sa k nim dostal, rád by si niečo vedel, no vieš, že to sa treba učiť a Ty by si sa rád aj zabavil, chcel by si, aby som Ti už nešiel na nervy a nechal Ťa žiť po svojom, ale aj, aby som bol k dispozícii, keď Ti treba pomôcť. Keby si to všetko dal dohromady a svoje ozajstné prianie mal vysloviť, povedal by si mi: „Ocko, ja by som si tak rád zariadil pekný život.” Výborne! Zaslúžiš si vyznamenanie. Práve to som Ti chcel poradiť: Keď som Ti radil „Rob, čo chceš”, mienil som Ti v postate odporúčať, aby si mal odvahu zariadiť si pekný život. Nevšímaj si smutných a pobožných: Etika nie je o nič viac ako racionálny pokus vyzvedieť, ako žiť lepšie. Ak sa oplatí zaujímať sa o etiku, je to preto, lebo pekný život sa nám páči. Len kto sa narodil, aby bol otrokom, alebo kto má taký strach pred smrťou, že si myslí, že všetko je jedno, ten sa venuje šošovici a akosi už žije.

Ty si chceš zariadiť pekný život – to je nádherné. Ty však chceš aj, aby to nebol pekný život kapustnej hlavy alebo nejakého chrobáka, pri všetkom rešpekte pre obidva druhy, ale pekný ľudský život. Dúfam, že to zodpovedá Tvojej povahe. Som istý, že sa toho za nič na svete nezriekneš. Povedali sme si už, že človeka robia v prvom rade jeho vzťahy k druhým ľuďom. Keby si mohol mať kopu peňazí, oveľa krajší dom, ako v rozprávkach tisíc a jednej noci, najkrajšie oblečenie, najdrahšie jedlo (kotle šošovice), najnovšiu elektroniku, ale to všetko len za cenu, že nikdy neuvidíš človeka, bol by si šťastný? Ako dlho by trvalo, kým by si sa pri takom živote zbláznil? Nie je najväčšia hlúposť chcieť mať veci na úkor vzťahu k ľuďom? Čo však potom, keď práve uprednostňovanie týchto vecí má za následok, že sa Ti zdá, že tým máš lepšie vzťahy k ľuďom? Mnohí veria, že peniazmi oslnia iných a kúpia si ich; šaty majú pomôcť, aby sme sa im páčili, či aby nám závideli; rovnako je to s pekným domom a dobrým vínom. Ani nehovoriac o elektronike: video a televízor nám pomáhajú iných ľudí lepšie vidieť, diskety a cédéčky lepšie ich počuť. Málo vecí si zachováva svoje prednosti v samote; a keď sa táto stane úplnou a konečnou, tu všetky veci neodvolateľne zhorknú. Pekný život človeka je len pekný život medzi ľuďmi – opak by síce mohol byť životom, ale nebol by ani pekný ani ľudský. Vidíš pomaly, kam mierim?

Veci môžu byť pekné a užitočné, zvieratá (aspoň niektoré) sú sympatické, ale my ľudia chceme byť ľudské bytosti, žiadne stroje, nástroje ani zvieratá. Chceme aj, aby sa s nami po ľudsky zaobchádzalo, pretože byť ľuďmi závisí do značnej miery od toho, ako jeden vychádza s druhým. Poviem to ešte zreteľnejšie: broskyňa vyrastie ako broskyňa, leopard sa narodí ako leopard, ale človek sa vôbec nenarodí ako človek, a bez pomoci iných sa ani človekom nestane. Prečo? Pretože človek je nielen biologická, prírodná bytosť (ako broskyňa alebo leopard) ale aj kultúrna. Niet ľudskej bytosti bez učenia sa kultúre, bez podstaty každej kultúry (t.j. bez fundamentu nášho bytia byť človekom), bez reči. Svet, v ktorom ako ľudia žijeme, je svet reči; je to skutočnosť zložená zo symbolov a zákonov, bez ktorých by sme sa nedorozumeli a nepochopili by sme význam toho, čo nás obklopuje. Sám sa nikto nemôže naučiť hovoriť (ako sa môže sám naučiť jesť alebo cikať), pretože reč je nielen prirodzená a biologická funkcia človeka (čo aj má prírodné podklady našej biologickej skladby), ale je aj výtvorom kultúry, ktorú dedíme a učíme sa od iných ľudí.

S niekým hovoriť, alebo mu načúvať, znamená teda zaobchádzať s ním ako s človekom; prinajmenšom to znamená začať s ním zaobchádzať ako s človekom. To je však len prvý krok, pretože kultúra, ktorou sa navzájom civilizujeme, má svoj pôvod v reči, ale je viac ako len reč. Sú aj iné spôsoby, ako si ukazujeme, že sa uznávame za ľudí: sú to prejavy rešpektu a ohľaduplnosti jedných voči druhým. Všetci chceme, aby sa aj s nami tak zaobchádzalo, a keď sa to nedeje, protestujeme. Ženy si sťažujú, že sa s nimi nakladá ako s predmetmi, len ako s okrasami či ako s nástrojmi; ak niekomu veľmi nadávame, voláme ho „ty zver!”, čím poukazujeme na jeho správanie sa ako pod úrovňou ľudí, a je v tom hrozba, že mu odplatíme rovnakou mincou, ak bude pokračovať. Na celej tejto historke považujem za najdôležitejšie to, že humanizácia (to, čo z nás robí ľudí, ktorými chceme byť) je dvojstranný proces (ako reč). Chápeš, čo tým myslím? Aby ma druhí urobili človekom, musím aj ja ich urobiť ľuďmi. Ak sú iní pre mňa vecami alebo zvieratami, nie som ani ja viac ako vec alebo zviera. Preto sa „zariadiť si pekný život” veľmi nelíši od „urobiť pre iných ich život pekným”. Nože o tom, prosím Ťa, trochu porozmýšľaj.

O niečo ďalej sa k tejto otázke ešte vrátime. Zakončime túto kapitolu uvoľnenejšie a preto navrhujem, poďme do kina. Môžeme si pozrieť úžasný film s Orsonom Wellesom ako režisérom a hlavným hrdinom: Občan Kane. V krátkosti Ti ho pripomínam: Kane je milionár, ktorý má vo svojom paláci v Xanadu veľkú zbierku krásnych a drahocenných vecí z celého sveta. Má bez pochybností všetko a všetkých vo svojom okolí využíva ako nástroje svojej ctižiadosti. Na konci života sa prechádza sám po izbách svojho sídla, plných zrkadiel, ktoré mu tisíckrát vracajú jeho obraz osamoteného muža. Len jeho vlastný obraz mu robí spoločnosť. Nakoniec umiera, šepkajúc stále to isté slovo: „Rosebud” (Ružový puk). Jeden novinár sa dlho márne pokúša zistiť, čo znamená tento vzdych. „Rosebud” je značka sánok, s ktorými sa Kane ako dieťa hrával – žil vtedy v prostredí plnom náklonnosti a sám preukazoval náklonnosť voči tým, čo ho obklopovali. Všetky nazhromaždené bohatstvá a ani moc nad inými mu nemohli kúpiť nič lepšieho ako túto spomienku z detstva. Tieto sánky, symbol sladkého medziľudského vzťahu, boli v skutočnosti to, po čom Kane prahol: pekný život, ktorý však obetoval, aby získal tisíce vecí, ktoré mu neboli na nič. A predsa mu mnohí závideli … Poď, ideme do kina, zajtra pokračujeme.

*   *   *

Prečítaj si ešte niečo:

„Raz Jakub varil jedlo a Ezau prišiel zo stepi celkom vyčerpaný. Tu povedal Ezau Jakubovi: „Nože mi daj rýchlo z toho červeného, z toho červeného tu, lebo som celkom vyčerpaný!” Preto ho nazvali Edom (Červený). Ale Jakub povedal: „Predaj mi najprv svoje prvorodenstvo!” Ezau odvetil: „Hľa, idem zomrieť, načo mi je prvorodenstvo?” Jakub mu však vravel: „Najprv mi prisahaj!” A on mu odprisahal, a tak predal svoje prvorodenské právo Jakubovi. Potom dal Jakub Ezauovi chleba a šošovicového pokrmu a on jedol a pil. Napokon vstal a odišiel. Tak málo si Ezau cenil svoje prvorodenstvo. – Genezis 25, 29-34

          *   *   *

„Možno je človek preto zlý, lebo celý život očakáva smrť; a tak tisíckrát umiera pri smrti iných a ľudí a vecí. Lebo každá bytosť, ktorá si je vedomá nebezpečenstva smrti, sa zblázni: stane sa bojazlivým bláznom, ľstivým bláznom, zlomyseľným bláznom, unikajúcim bláznom, otrockým bláznom, divým bláznom, nenávidiacim bláznom, znepokojujúcim bláznom, vraždiacim bláznom.”

          Tony Duvert, Zlomyseľný šlabikár

          *   *   *

„Slobodný človek na nič nemyslí menej ako na smrť: jeho múdrosť nie je premýšľanie o smrti, lež o živote.

          Spinoza, Etika

          *   *   *

„Slobodný človek je ten, kto chce, a to ľubovoľne. Verí na skutočnosť; to znamená: verí na reálnu dvojicu Ja a Ty. Verí na predurčenie a na to, že toto ho potrebuje. Nestane sa to, čo mienil svojím rozhodnutím; ale čo sa stane, stane sa len v tom prípade, ak sa rozhodne na to, čo môže chcieť.”

          Martin Buber, Ja a ty

          *   *   *

„Môcť počúvať seba samého je predpoklad pre môcť počúvať iných; byť doma u seba samého je nevyhnutný predpoklad na vytvorenie vzťahu k iným.

          Erich Fromm, Psychoanalýza a etika

          *   *   *

 

5.  PREBUĎ  SA,  DIEŤATKO !

 

Krátky súhrn predošlej kapitoly: Poľovník Ezau je presvedčený, že tie štyri dni, čo žije, sú jeden ako druhý, počúva hlas svojho brucha a za dobrý tanier šošovice sa zriekne svojho dedičského práva prvorodenca (Jakub však bol veľkorysý a dal mu zajesť ešte dvakrát). Občan Kane zas dlhé roky predával všetkých ľudí, aby si mohol kúpiť všetky veci; na konci svojho života spoznal, že keby mohol, vymenil by celý svoj sklad plný drahocenností za jedinú nedôležitú vec – staré sánky -, ktoré mu kohosi pripomínali: seba samého, ako vyzeral, keď ešte nekupoval a nepredával, keď radšej miloval a bol milovaný, miesto toho, aby niečo mal a niekoho ovládal.

Aj Ezau aj Kane boli presvedčení, že robia, čo chcú, ale ukazuje sa, že ani jeden nedokázal urobiť si život pekným. Na otázku, čo chcú, boli by iste odpovedali ako Ty (alebo ja): „Chcem mať pekný život.” Záver: Je dosť jasné, čo chceme, ale nie je tak jasné, v čom ten „pekný život” spočíva. A chcieť pekný život nie je hocaká túžba, to nie je ako chcieť šošovicu, obrazy, elektrické prístroje alebo peniaze. Také niečo chcieť je jednoduché, týka sa to len jediného aspektu skutočnosti a neskrýva sa za tým svetonázor. Samozrejme nie je nič zlého na chuti na šošovicu, ak je človek hladný; na svete sú však aj iné veci a vzťahy, spomienky na minulé a radostné očakávanie budúcich udalostí, všetko, čo Ti príde na myseľ. Jedným slovom: Človek nežije len zo šošovice. Ezau obetoval príliš veľa zo svojho života, aby dostal tanier šošovice. Príliš si to zjednodušil. Ako som už povedal, konal pod tlakom blížiacej sa smrti. Smrť je veľký zjednodušovateľ: Ak sa chystáš natiahnuť brká, záleží len na pár veciach (lieky, ktoré by Ťa mohli zachrániť; vzduch, čo ešte raz splna vdýchneš). Naproti tomu život je vždy komplikovaný a stále prináša so sebou ďalšie komplikácie. Ak sa komplikáciám vyhýbaš a hľadáš veľkú jednoduchosť („Sem s tou šošovicou!”), neverím, že budeš žiť lepšie a dlhšie. Vlastne to chceš radšej hneď umrieť. A povedali sme, že v skutočnosti chceme pekný život, a nie skorú smrť. Takže Ezau nám nemôže slúžiť za vzor.

Aj Kane svojím spôsobom problém zjednodušil. Na rozdiel od Ezaua nebol márnotratník, ale počestný zberateľ. Chcel mať moc, aby ovládol ľudí, a peniaze, aby si mohol kúpiť veľa pekných a iste aj užitočných vecí. Nemám nič proti tomu, ak niekto chce peniaze, ani proti tomu, ak má niekto rád pekné či užitočné veci. Nedôverujem ľuďom, ktorí hovoria, že ich peniaze nezaujímajú a ubezpečujú nás, že nič nepotrebujú. Možno som zo zle vypálenej hrnčiarskej hliny, ale nepáči sa mi, stáť tu bez koruny. Keby mi nad ránom zlodeji vykradli byt a zobrali moje knihy (bojím sa, že by iné nenašli), sadlo by mi to na žalúdok. No túžba po stále viac (peňazí, vecí) sa mi nevidí celkom normálna. Lebo veci, ktoré máme, majú na obrátku nás. Pozrime sa na príklad.

Jedného dňa povedal jeden budhistický mudrc jednému svojmu žiakovi práve to, čo Ti ja hovorím, a žiak sa naňho pozeral s práve takým začudovaným pohľadom ako Ty, keď teraz čítaš tieto riadky („Ten to nemá v hlave v poriadku”). Potom sa mudrc spýtal: „Čo sa ti v tejto miestnosti najviac páči?” Prešibaný žiak ukázal na prekrásny pohár zo zlata a slonoviny, ktorý musel stáť hŕbu peňazí. „Dobre, vezmi si ho”, súhlasil mudrc a žiakovi to nebolo treba povedať dvakrát, už mal pohár pevne v pravej ruke. „Daj pozor, aby ti nespadol”, poznamenal žartovne majster a pridal: „Nie je tu ešte niečo, čo sa ti páči?” Žiak priznal, že by sa neodtiahol od mešca plného peňazí, čo ležal na stole. „Tak na čo čakáš? Ber si ho!” povzbudil ho učiteľ. Žiak zdrapil mešec do ľavej ruky a so slovami „Čo teraz?” nervózne pozrel na majstra, ktorý odpovedal: „Teraz sa poškrab na chrbte!” Samozrejme to nebolo možné. Stáva sa to pri silnom pocite svrbenia niekde na tele – alebo dokonca na duši. S plnými rukami sa nemožno podľa chuti poškrabať alebo gestikulovať. Čo sami pevne držíme, drží nás pevne svojím spôsobom, preto treba dať pozor, aby sme nezašli priďaleko. To sa stalo Kanemu: ruky aj dušu mal natoľko plné svojho majetku, že ho to podivne dráždilo a on nevedel, čím by sa mohol poškrabať.

Život je zložitejší, ako Kane predpokladal, pretože ruky sú nielen na chytanie predmetov, ale aj na poškrabanie či pohladkanie. Jeho základný omyl však bolo niečo iné – ak sa sám nemýlim: Posadnutý túžbou dostať veci a ľudí, narábal s ľuďmi ako s vecami. Myslel si, že v tom spočíva moc nad ľuďmi. To bolo prisilné zjednodušenie situácie. Najväčšia zložitosť života je práve to, že ľudia nie sú veci. Spočiatku nemal Kane nijaké ťažkosti: Veci možno kupovať a predávať a on rovnako kupoval a predával ľudí. Nevidel v tom nijaký rozdiel. Veci používame, kým nám na niečo slúžia, potom ich odhodíme; Kane to tak robil aj s ľuďmi vo svojom okolí, a dá sa povedať, že všetko bolo v poriadku. Ako mal veci, chcel mať aj ľudí, chcel ich ovládať a podľa chuti nimi manipulovať. To robil so svojimi milenkami, priateľmi, zamestnancami, politickými protivníkmi. Samozrejme tým spôsobil mnohým veľkú škodu, ale z jeho hľadiska (predpokladáme, že si chcel zariadiť „pekný život”) je najhoršie, že urobil zle sebe samému. Na to chcem upozorniť, pretože to považujem za veľmi dôležité.

Nemýľ sa: Od veci – nech by bola najlepšia na svete – možno dostať len vec. Nikto nemôže dať to, čo nemá, že? A žiadna vec nemôže vydať viac, ako je hodná. Šošovica je dobrá na utíšenie hladu, ale nepomôže pri učení sa po francúzsky; peniaze sú dobré na skoro všetko, ale nedá sa za ne kúpiť dobré priateľstvo – za veľa peňazí sa dosiahne podlízavosť, príživníctvo, predajný sex, nikdy viac. Video môže dať náhradku, ale nie bozk. Keby sme ako ľudia boli len jednoduché veci, stačilo by nám, čo nám môžu veci dať. Ale práve to je komplikácia, o ktorej som už hovoril: Pretože nie sme len jednoduché veci, potrebujeme čosi, čo veci nemajú. Ak nakladáme s inými ľuďmi len ako s vecami, ako to robil Kane, dostaneme od nich len veci: Na stlačenie dávajú peniaze, slúžia nám (ako automaty), odchádzajú, prichádzajú, dotýkajú sa nás, smejú sa s nami – podľa toho, ktorý gombík stlačíme. Takto nám však nikdy nedajú jemné pocity, ktoré môžu dať len ľudia. Takto nedostaneme priateľstvo, ani úctu, a ešte menej lásku. Žiadna vec (a ani zviera, lebo jeho a náš charakter sú príliš rozdielne) nám nedá toto priateľstvo, úctu či lásku, skrátka základné prejavy spoluúčasti, ktorá sa prejavuje len medzi rovnocennými bytosťami a ktorú nám – Tebe, mne alebo Kanemu môžu dať len ľudia, s ktorými zaobchádzame ako s ľuďmi. Toto posledné je dôležité, lebo to znamená, že ako ľudia sa navzájom robíme ľuďmi. Ak zaobchádzam s ľuďmi ako s ľuďmi, a nie ako s predmetmi (ak beriem do úvahy, čo chcú alebo potrebujú, a nielen to, čo sa z nich dá vyťažiť), vytváram predpoklad, že mi vrátia, čo môže niekomu dať len druhá osoba.

Kane prehliadol túto maličkosť a neskoro si uvedomil, že získal všetko, okrem toho, čo mu mohol dať len druhý človek: okrem pravého ocenenia, okrem spontánnej náklonnosti, okrem jednoducho inteligentnej spoločnosti. Pretože Kanemu sa nikdy nič nevidelo dôležitejším ako peniaze, nikto nevidel na Kanem niečo dôležité – okrem peňazí. A ten slávny muž dokonca vedel, že všetko je jeho vina. Neraz sa stáva, že niekto zaobchádza s inými ako s ľuďmi a títo ho využívajú, zrádzajú a urážajú. Uznávam. Ale dá sa počítať s tým, že nás rešpektuje aspoň jedna osoba, čo aj je jediná: to sme my sami. Ak nerobíme z iných ľudí veci, zakladáme si tým právo, že pre iných nebudeme vecami. Chceme umožniť vznik sveta ľudí – toho sveta, v ktorom sa ľudia navzájom k sebe chovajú ako ľudia, toho jediného, v ktorom sa dá naozaj dobre žiť. Mám podozrenie, že Kaneho zúfalstvo na konci života nepramenilo zo straty všetkých ušľachtilých hnutí ľudských vzťahov, ktoré mal za svojej mladosti, ale z pocitu, že sa vlastne zameral na to, aby ich stratil, a tomu venoval celý život. Nejde len o to, že ich nikdy nemal; Kane si uvedomil, že si ich nikdy ani nezaslúžil.

Povieš mi asi, že multimilionárovi Kanemu iste mnohí ľudia závideli. Mnohí si iste mysleli: „Ten si ale žije!” No a? Prebuď sa konečne, človeče! Zďaleka môžu ľudia niekomu závidieť – a nevedieť, že umiera na rakovinu. Chceš sa radšej druhým páčiť, ako byť spokojný sám so sebou? Kane dosiahol všetko, čo môže niekoho podľa úsudku ľudí urobiť šťastným: peniaze, moc, vplyv, sluhov. A na koniec zistil, že mu chýbalo to podstatné – nech si ľudia hovorili, čo chceli: chýbala mu pravá náklonnosť, úcta a dokonca láska slobodných ľudí; ľudí, s ktorými by bol zaobchádzal ako s ľuďmi a nie ako s vecami. 

Povieš mi možno, že ten Kane bol teda čudák, ale to sú postavy vo filmoch veľmi často. Mnohí ľudia by boli šťastní, keby mohli žiť v takom paláci a v takom luxuse; ako cynik mi namietneš, že väčšina z nich by si na sánky „Púčik” ani nespomenula. Možno bol ten Kane trochu šibnutý … Ako môže byť niekto nešťastný uprostred toľkých vecí, ako mal on ? A ja Ti na to poviem, aby si nechal druhých na pokoji a myslel len na seba. Či je ten pekný život, ktorý si praješ, taký, ako Kaneho? Hádam sa uspokojíš s Ezauovou misou šošovice?

Neponáhľaš sa veľmi s odpoveďou. Etika má za úlohu objaviť, v čom spočíva tento sprepadený pekný život, ktorý by sa nám páčil, a čo je za tým, čo sa nám nahovára na každom kroku a čo je v televíznych reklamách. Vieme už, že k peknému životu treba veci – napr. šošovicu, ktorá obsahuje železo – ale že sa ešte menej zaobídeme bez ľudí. S vecami musíme zaobchádzať ako s vecami a s ľuďmi ako s ľuďmi. Veci sú nám osožné v mnohých ohľadoch, ale ľudia navyše v jednom, ktorý nesplní nijaká vec, to je pomôcť urobiť nás ľuďmi.

Možno si kladieš otázku, či ten Kane neblázni – alebo či nebláznim ja. Možno nie je vôbec dôležité stať sa človekom, lebo aj tak sme už predsa ľudia, či to chceme, alebo nie. Možno však byť vecným človekom alebo ľudským človekom; starať sa len o bežné veci a zhŕňať ich v čo najväčšom množstve; alebo si vážiť pocity, ktoré existujú len u ľudí. Prosím Ťa, neznižuj sa sám, to ponechaj supermarketom; tým to svedčí.

Viem si predstaviť, že to, čo hovorím, mnohí nepovažujú na prvý pohľad za veľmi dôležité. Dá sa im dôverovať? Sú oni tí najmúdrejší, či venujú najdôležitejšej téme – svojmu životu – málo pozornosti? Človek môže byť šikovný v politike alebo pri obchodovaní, ale hlúpy a nešikovný vo vážnych veciach života, napr. nevedieť, čo je dobrý život. Kane bol úžasne múdry v tom, čo sa týkalo peňazí a manipulácie ľuďmi. Až na koniec si uvedomil, že sa pomýlil v tom najdôležitejšom: tam, kde mal bezpodmienečne konať správne, tam rúbal vedľa. Opakujem výraz, ktorý sa mi v tejto súvislosti zdá byť podstatný: pozornosť. Myslím tým schopnosť uvažovať o tom, čo sa deje a snažiť sa definovať si zmysel „pekného života”, po ktorom túžime. A to bez pohodlných, ale nebezpečných zjednodušovaní, keď sa snažíme pochopiť celú zložitosť týchto záležitostí nášho života (mám na mysli ľudského života) – čo je dosť ťažké.

Myslím si, že prvá a neodmysliteľná etická podmienka je rozhodnúť sa nežiť hocaký život; treba byť presvedčený, že všetko nie je jedno, aj keď raz skôr či neskôr umrieme. Keď sa hovorí o „morálke”, mienime tým spravidla príkazy a obyčaje, ktoré zvykneme rešpektovať, aspoň navonok a často nevediac prečo vlastne. Skutočná ťažkosť nie je možno podrobiť sa nejakému kódexu či protiviť sa nejakým predpísaným pravidlám (čo je tiež podrobenie sa kódexu, ale obrátenému), ale v pokuse pochopiť. Pochopiť, prečo sa nám určité spôsoby konania páčia a iné nie, pochopiť, kde sa berie život, a čo ho nám ľuďom môže urobiť „pekným”. Predovšetkým neuspokojiť sa s tým, že nás druhí považujú za dobrých. Na to nestačí dávať na všetky strany pozor ako ostrovid či byť poslušný ako robot, ale treba s inými hovoriť, dať im za pravdu a vedieť im načúvať. No námahu rozhodnutia musí každý vziať na seba v svojej samote: Nikto nemôže byť za teba slobodný.

Nakoniec Ti dávam dve otázky, nad ktorými by si mal rozmýšľať. Prvá znie: Prečo je zlo zlé? Druhá je ešte lepšia: Čo znamená „Zaobchádzať s ľuďmi ako s ľuďmi”? Ak máš so mnou trpezlivosť, pokúsime sa na to odpovedať v nasledujúcich kapitolách.

*   *   *

Čítaj ešte niečo

„Slabosť človeka ho robí spoločenským; spoločné nešťastie otvára srdce ľudskosti: keby sme neboli ľudia, nič by sme jej nedlhovali. Každá prítulnosť je znakom slabosti; keby nikto z nás druhých nepotreboval, nikto by ani nepomyslel, dávať sa s druhými dohromady. A tak práve z našej slabosti vzniká naše krehké šťastie. Vskutku šťastná bytosť je osamelá bytosť; len Boh požíva najvyššie šťastie; ale kto z nás by si to vedel predstaviť? Keby nejaká nedokonalá bytosť vedela sama si stačiť, z čoho by sa mohla tešiť podľa našej predstavy? Bola by osamelá, bola by nešťastná. Neviem si predstaviť, žeby niekto, kto nič nepotrebuje, vedel niečo ľúbiť: neviem si predstaviť, žeby niekto, kto nič neľúbi, mohol byť šťastný.”

          Jean-Jacques Rousseau, Emil alebo O výchove

          *   *   *

„Čo sa týka ľudí, u ktorých dostala zaneprázdnená chudoba omylom meno bohatstvo – tí majú bohatstvo tak, ako sa hovorí, že máme horúčku, kým horúčka má nás.”

          Seneca, Listy Luciliovi

          *   *   *

„Hoci rozum neprikazuje nič, čo je proti prírode, predsa len vyžaduje, aby sa každý mal rád, aby hľadal, čo mu osoží – ale čo mu naozaj osoží, a usiloval sa o to, čo mu dopomôže k skutočne väčšej dokonalosti; vôbec, aby sa každý usiloval zachovať svoje bytie, pokiaľ je to v jeho silách … Preto nie je pre človeka nič osožnejšie ako človek. Tvrdím, že ľudia si nemôžu pre zachovanie svojho bytia priať nič znamenitejšieho, ako aby sa zhodli na tom, že všetky duše a telá spolu vytvárajú jedného jediného ducha a jedno jediné telo. A aby sa pokiaľ len možno snažili zachovať svoje bytie a hľadali spoločný úžitok pre všetkých. Z toho vyplýva, že pokým riadi ľudí ich rozum, t.j. pokým hľadajú svoj úžitok podľa smerníc rozumu, nebudú pre seba samých žiadať nič, čo nežiadajú aj pre ostatných ľudí, t.j. byť spravodlivý, verný a čestný.”

          Spinoza, Etika

          *   *   *

 

6.  VYNÁRA  SA  CVRČEK

Vieš, čo je jediná povinnosť, ktorú máme v živote? Nebyť hlúpy. Nerád používam cudzie slová, ale tu sa hodí výraz nebyť imbecilný, lebo lepšie vystihuje, o čo mi ide. Výraz imbecilný pochádza z latinčiny, od baculus,čo je palica, bakuľa – imbecilný je ten, kto pri chôdzi potrebuje palicu, bakuľu. Chromí a starí nech si však nerobia starosť, ich sa to netýka. Palica, o ktorú nám ide, nie je tá, ktorú oprávnene používajú po poranení chorí a starí ľudia, aby sa o ňu opreli a išli s jej pomocou. Imbecilný človek je úplne pohyblivý a vie skákať ako gazela, ale nie to máme na mysli. Ak pokrivkáva, tak nie nohami, ale na duchu: jeho duch je slabošský a krívajúca noha, hoci jeho telo dokáže ďaleké skoky. Existuje niekoľko druhov imbecilov:

a/ Kto si myslí, že nič nechce; kto hovorí, že jemu je všetko jedno; kto žije v trvalom zívaní a permanentnom popoludňajšom spánku, čo aj má otvorené oči a nechrápe.

b/ Kto si myslí, že chce všetko; to najlepšie, čo sa mu ponúka, a hneď nato pravý opak toho; aj odísť, aj ostať, aj tancovať, aj sedieť; žuť cesnak a dávať sladké bozky; všetko naraz.

c/ Kto nevie, čo chce a nijako s nenamáha, aby to zistil. Tento imbecil si praje to, čo chcú jeho susedia, alebo bez osobitnej príčiny niečo iné; čo robí, to mu diktuje mienka väčšiny v jeho okolí: je konformistom bez úvahy a rebelom bez príčiny.

d/ Kto vie, že chce a čo chce, a viac alebo menej aj to, prečo to chce, ale vyjadruje to nesmelo, slabo a bez dôrazu. Nakoniec robí, čo nechce a čo chce, si odkladá na zajtra – to bude mať možno lepšiu náladu.

e/ Kto chce niečo dosiahnuť silou-mocou, ako divý, ale v realite sa mýli, nechápe ju, a nakoniec považuje za pekný život to, čo ho ničí.

Všetky tieto druhy hlúposti vyžadujú palicu; postihnutí sa musia opierať o cudzie myšlienky, ktoré nemajú nič spoločné s vlastnou slobodou a rozmýšľaní o sebe. Imbecilovia však môžu zle skončiť – nemyslím tým na väzenie alebo trafenie bleskom (také voľačo sa stáva zvyčajne len vo filme), ale že nikdy nebudú žiť pekný život, ktorý sa nám tak páči. A ľutujem, že Ti musím povedať, že príznaky imbecility máme skoro všetci; aspoň u seba ich občas pozorujem. Záver: Pozor! Hlúposť na nás striehne a nepozná pardon!

Nezamieňaj však imbecilitu s bežnou hlúposťou, t.j. málo vedieť, nerozumieť trigonometrii alebo nenaučiť sa konjunktív francúzskeho slova aimer (milovať). Možno byť slabý v matematike (ako som ja!), ale nie v náuke o morálke, teda peknom živote. A naopak: sú ľudia, čo sa vyznajú v obchodovaní, ale sú idioti v otázkach etiky. Svet je plný nositeľov Nobelových cien, ktorí sú vo svojich oblastiach najmúdrejší, ale v otázke, ktorá nás teraz zaujíma, sa potkýnajú a tackajú ako slepí. Samozrejme sa musíme učiť, aby sme predišli imbecilite. To platí rovnako pre fyziku, archeológiu aj etiku. Ale žiť dobre je viac, ako vedieť, koľko je dva a dva. Vedieť to je bez pochýb pekné a dobré, ale imbecila v morálnych veciach to nezachráni pred pádom do priepasti.  – Koľko je vlastne dva plus dva?

Opak morálnej imbecility je mať svedomie. To sa nedá vyhrať v tombole, ani nespadne z neba. Treba uznať, že určité osoby majú od detstva dobrý etický „sluch” a spontánny “zmysel pre morálku”; tieto sa však dajú v praxi posilniť a rozvinúť (ako hudobný sluch a estetická vnímavosť). Ale ak niekto nemá ani zbla takého „sluchu” či „zmyslu” v otázkach dobrého života? Potom je to s ním zle. Možno uviesť veľa estetických dôvodov z histórie a harmónie farieb a foriem na odôvodnenie, prečo je obraz od Dalího umelecky cennejší ako obrázok korytnačiek Ninja. Ak niekto napriek tomu po dlhých rečiach vyhlási, že sú mu tie korytnačky milšie ako Mäkké hodiny od Dalího, neviem, ako ho oslobodiť od omylu. Bojím sa, že ak niekto nevidí nič zlého v tom, že kladivom praští po hlave dieťa, aby mu mohol vziať cuciak,  to skôr zachrípneme, ako ho presvedčíme o jeho omyle.

Uznávam, že treba určité vrodené vlastnosti, aby človek mal svedomie – ako pre lásku k hudbe alebo potešenie z umenia. Pripúšťam, že určité sociálne a ekonomické predpoklady tu pôsobia priaznivo. Ak niekto musel od kolísky trpieť nedostatky, nepochopí tak ľahko podstatu pekného života ako tí, čo mali väčšie šťastie. Ak s Tebou nikto nejedná ako s človekom, niet sa čo čudovať, ak sa staneš zvieraťom. Minimum teda priznávame, ale potom záleží už len na pozornosti a vytrvalosti každého jedného. Z čoho pozostáva toto svedomie, ktoré nás oslobodí od morálnej imbecilnosti? Jeho znaky sú tieto:

a/ Vedieť, že nie je všetko jedno, pretože chceme skutočne žiť, a to dobre žiť, po ľudsky dobre žiť.

b/ Dávať veľký pozor, či to, čo robíme, je naozaj to, čo chceme – alebo nie.

c/ Vyvinúť dobrý zmysel pre morálku; naučiť sa, že sú určité veci, ktoré spontánne odmietame (napríklad, že sa mi hmusí klamať, ako sa za normálnych okolností každému hnusí cikať do polievkovej misy, z ktorej si budeme po chvíli naberať.

d/ Nehľadať výhovorky, ktoré skrývajú našu slobodu a teda aj zodpovednosť za následky našich činov.

Ako vidíš, hľadám len Tvoje dobro. Prečo je zlé to, čo nazývame zlým? Pretože nás nenechá žiť ten pekný život, ktorý si prajeme. Vyplýva z toho, že zlu sa treba vyhýbať z akéhosi egoizmu? Práve to – o nič menej viac ani menej. Spravidla má výraz egoizmus negatívnu príchuť: Egoistom voláme toho, čo myslí len na seba a svoj prospech a neberie ohľad na druhých, ba neváha poraniť ich, ak má z toho osoh. V tomto zmysle boli egoisti aj Kane, aj Kaligula, ten rímsky cisár, čo bol ochotný dopustiť sa každého zločinu, aby vyhovel svojej najrozmarnejšej nálade. Takíto ľudia sa nevyznamenávajú nejakým výborným svedomím ani snahou, nerobiť zle.

Súhlasím, ale sú títo egoisti takí egoistickí, ako sa zdá? Kto je ozajstný egoista? T. j. kto je egoista bez toho, žeby bol imbecilný? Odpoveď sa mi vidí byť jasná: Ten, čo chce to najlepšie pre seba. Čo je najlepšie? Čo sme nazvali „pekným životom”. Pripravil si Kane pekný život? Ak veríme tomu, čo povedal Orson Welles, asi nie. S ľuďmi zaobchádzal ako s vecami, a preto ostal bez darov života, ktoré sa ľuďom páčia najväčšmi: pravá náklonnosť, priateľstvo bez vypočítavosti. A čo ešte Kaligula? Ten vzbudzoval vo svojich súčasníkoch len hrôzu a nenávisť. Treba byť morálne imbecilný, aby niekomu pripadalo lepšie žiť uprostred paniky a hrôz, ako uprostred lásky a vďačnosti. Nakoniec zavraždili nepozorného Kaligulu vlastné stráže. Aký biedny egoista to musel byť, keď si chcel vybudovať život na zločinoch! Mal vedieť, že dobrý život sa nedá vynútiť silou ani klamaním. Čo sa ukradne, rešpekt, priateľstvo či láska, stratí dobrú chuť a dlhodobo sa mení na jed. Egoisti ako Kane alebo Kaligula sa podobajú hráčom pri „kolese šťastia”, ktorí chcú vyhrať prvú cenu, ale mýlia sa a vytiahli žreb, ktorý nevyhral.

Len toho môžeme nazvať dôsledným egoistom, čo naozaj vie, čo patrí k dobrému životu a snaží sa to dosiahnuť. Kto sa napcháva všetkým, čo mu škodí (nenávisť, zločinecké nálady, za cenu sĺz vykúpená šošovica), možno by chcel byť egoistom, ale nemôže. Malo by sa mu predpísať čo len trochu viac svedomia, aby mal rád sám seba. Taký úbožiak si môže myslieť, že sa má rád, ale chová sa k sebe ako k najväčšiemu nepriateľovi. Tak pochodí chýrny podliak svetovej literatúry, Richard III. z rovnomennej Shakespearovej tragédie. Aby sa stal kráľom, odstráni knieža z Gloucesteru (po korunovácii Richard III.) všetkých svojich mužských príbuzných, aj deti, čo stoja medzi ním a trónom. Bol veľmi múdry, ale hrbatý, čo mu bralo sebavedomie. Namýšľal si, že kráľovská moc vyrovná jeho hrb a chromú nohu, že tak dosiahne rešpekt; chce, aby ho ľudia mali radi, no cíti sa izolovaný a namýšľa si, že náklonnosť možno niekomu nanútiť mocou; samozrejme sa mýli. Dostane sa síce na trón, ale nestretá sympatie, lež len nenávisť a odpor. Najhoršie je, že po týchto zločinoch zo zúfalého sebectva nakoniec cíti odpor a nenávisť k vlastnej osobe: nielen že nezískal ani jedného nového priateľa, stratil aj jedinú lásku, ktorú považoval za istú.

Nedosiahol, čo chcel, trón? Ba, ale za cenu pošliapania pravých šancí, byť ľuďmi ctený a milovaný. Trón nezaručuje automaticky ani ozajstnú lásku, ani skutočný rešpekt; garantuje len líškanie, strach a podlízavosť. Najmä keď sa dosiahne podvodmi, ako to urobil Richard III. Miesto toho, aby nejakým spôsobom vyrovnal svoje telesné nedostatky, deformuje sa Gloucester aj vnútorne. Za svoj hrb ani chromú nohu nebol vinný, preto sa za ne nemal čo hanbiť; hanbiť by sa museli tí, čo by sa mu vysmievali, alebo si ho nevážili. Zvonku bol pre iných znetvorený, ale mohol sa ukázať ako inteligentný, veľkorysý a hodný úcty. Keby sa bol mal vskutku rád, bol by sa snažil prejaviť svoje vnútro svojím ušľachtilým správaním. Nastal však pravý opak všetkého: Jeho zločiny ho zmenili aj vo vlastných očiach (keď sa díval do svojho vnútra, tam, kde niet iného svedka ako on) na obludu, odpudzujúcejšiu ako ktorékoľvek iné znetvorenie. Prečo? Pretože je za svoj morálny hrb a svoje morálne krívanie sám zodpovedný, na rozdiel od iných znetvorení, ktoré sú náhody prírody. Falošnosťou a krvou pošpinená koruna ho nerobí milším, naopak: vidí, že si zaslúži lásku menej ako na začiatku svojich činov, ani sám sa už nemá rád. Nazveme „egoistom” niekoho, čo sa tak umára?

V predošlom odstavci som použil pár dôležitých slov, ktorých si si možno všimol (ak nie, škoda). Slová typu „vina” a „zodpovedný”. Znejú ako pripomienka svedomia, že? Pripomínajú cvrčka z Pinocchia. Chýbalo už len použiť to „najšpatnejšie” slovo z tohto radu, ľútosť. Bezpochyby to boli predovšetkým výčitky svedomia, ktoré strpčovali život Gloucesterovi a bránili mu tešiť sa z trónu a moci. Pýtam sa Ťa: Vieš, kde sa berú výčitky svedomia? Povieš mi, že niekedy sú výrazom vnútorného strachu pred trestom, ktorý by si naše špatné správanie mohlo zaslúžiť – na tomto svete alebo na druhom, ak existuje. Predpokladáme, že Gloucester sa nebál spravodlivej pomsty ľudí a neveril, že existuje Boh, ktorý ho pre jeho previnenia odsúdi do večného ohňa. A predsa sa pre výčitky svedomia cíti zle. Pozor: Človek môže ľutovať, že robil zle, aj keď si je istý, že preto nikto proti nemu nič nepodnikne. Keď robíme zle a sme si toho vedomí, zistíme, že sme už potrestaní tým, že sme sa – viac-menej dobrovoľne – sami zničili. Niet horšieho trestu ako vedomie, že svojím jednaním bojkotujeme to, čo v skutočnosti chceme byť.

Odkiaľ prichádzajú výčitky svedomia? Mne je to jasné: z našej slobody. Keby sme neboli slobodní, nemohli by sme sa cítiť vinnými (samozrejme ani pyšnými) a nebolo by výčitiek. Keď vieme, že sme sa dopustili niečoho hanebného, pokúšame sa ospravedlniť sa výhovorkou, že sme nemohli konať inakšie, že sme nemali možnosť voľby: „Plnil som len príkazy svojich nadriadených”, „Všetci to tak robia”, „Stratil som hlavu”, „Bolo to silnejšie ako ja”, „Nevedel som, čo robím”. Tak narieka chlapec, keď pohár s lekvárom spadol z police a rozbil sa: „To som neurobil ja!” Kričí, lebo vie, že to bol on; keby nie, nenamáhal by sa niečo povedať, možno by sa smial. Keď naopak nakreslil niečo pekné, hneď vyhlasuje: „To som namaľoval celkom sám, nikto mi nepomáhal!” Rovnako konajú aj dospelí, keď zásluhu za dobrý čin pripisujú len sebe samým a sú vraj „obeťou okolností”, keď ich činy nie sú nijako vynikajúce.

Prepustime konečne únavného cvrčka: bol mi vždy rovnako nesympatický ako ten druhý hnusný hmyz, mravec z tej La Fontaineovej bájky, ktorý nechá bláznivého cvrčka v zime bez potravy a príbytku, len aby mu uštedril poučenie – taká surovosť! Ide o to, že slobodu treba brať vážne, t.j. treba byť zodpovedný. A najvážnejšie na slobode je, že má nepochybné dôsledky, ktoré sa nedajú ľubovoľne brať späť. Tento koláč predo mnou môžem zjesť alebo nechať tak; ak som ho však raz zjedol, nemám už voľnosť mať ho pred sebou alebo nemať. Iný príklad vymyslel Aristoteles (pamätáš sa, to je ten s tou loďou): Ak mám v ruke kameň, som slobodný, či si ho ponechám, alebo ho odhodím; ak ho však raz odhodím, nemôžem mu prikázať, aby sa vrátil a ja som ho mal opäť v ruke. A ak ho niekomu hodím do hlavy – nuž, asi vieš, čo mám na mysli. Dôležité na slobode je, že každý čin, ktorý urobím, obmedzuje moje možnosti voliť a jednu z volieb uskutočniť. Figliarske čakanie, či bude výsledok dobrý alebo zlý, aby som podľa toho prevzal alebo odmietol zodpovednosť, sa neosvedčuje. Vzdialeného pozorovateľa možno môžem pomýliť, ako sa o to pokúša dieťa kričiac „To som nebol ja!”, ale seba samého nemôžem oklamať. Spýtaj sa Gloucestera – alebo Pinocchia!

To, čo voláme „ľútosť”, nie je teda nič iné ako nespokojnosť so sebou samým, keď sme zle využili slobodu, keď sme ju použili v rozpore s tým, čo ľudia naozaj chcú. Zodpovednosť znamená vedieť, že mám slobodu konať dobre alebo zle: brať na seba dôsledky svojho konania, vyhýbať sa zlu a konať dobre. Na rozdiel od zle vychovaného a zbabelého dieťaťa sa zodpovedný človek k svojim činom prizná: „Áno, ja som to bol!” Ak sa pozrieš okolo seba, uvidíš, že svet je plný ponúk, ako sa zbaviť ťarchy zodpovednosti. Na zle, ktoré sa deje, sú vinné okolnosti, spoločnosť, v ktorej žijeme, kapitalistický systém, môj charakter (ja som už taký!), zlá výchova (maznali ho), reklama v televízii, pokušenie výkladných skríň, neodolateľné zlé príklady atď. Kľúčové slovo týchto ospravedlnení je neodolateľný. Všetci, čo sa chcú vykrútiť zo zodpovednosti, veria na neodolateľnosť, ktorá si nás podrobuje, či je to reklama, drogy, apetít, úplatky, hrozby, charakter a podobne. Len čo sa vynorí niečo neodolateľné, prestávame byť slobodní a meníme sa na divadelné bábiky, od ktorých neslobodno vyžadovať zodpovednosť. Zástancovia autoritatívneho poriadku veria pevne na neodolateľnosť a tvrdia, že treba prísne zakázať všetko, čo by si niekoho mohlo podrobiť: až raz polícia urobí koniec všetkým pokušeniam, nebudú prečiny ani nijaké hriechy! Samozrejme ani nijaká sloboda, ale všetko má svoju cenu, ktorú treba zaplatiť. Okrem toho: Aké je to uspokojenie vedieť, že ak ostane posledné pokušenie, bude za to, čo sa stane, zodpovedný ten, čo ho neodstránil a nie ten, čo mu podľahol!

Čo, keby som Ti povedal, že „neodolateľné” je len povera, ktorú vymysleli tí, čo sa boja slobody? Že všetky inštitúcie a teórie, ktoré nám ponúkajú ospravedlnenie miesto zodpovednosti, nás chcú vidieť nie šťastnejšími, ale zotročenejšími? Že ten, čo dúfa, že v tomto svete je všetko také, ako má byť – aby sa sám začal chovať tak, ako sa patrí – sa narodil ako hlupák a prehrá? Že napriek početným zákazom, ktoré nás postihujú, a napriek húfom policajtov, ktorí na nás dávajú pozor, vždy môžeme robiť zle – teda proti sebe samým – ak to chceme? To Ti hovorím, a to so všetkou vážnosťou sveta.

Veľký argentínsky básnik a rozprávač Jorge Luis Borges utrúsil na začiatku jednej poviedky túto poznámku o jednom zo svojich predkov: „Ako všetci ľudia, musel prekonať ťažké časy.” Vskutku, nikto nežil v úplne priaznivých časoch, keď bolo celkom jednoduché byť človekom a viesť pekný život. Vždy existovalo násilie, krádeže, zbabelosť, imbecilita (morálna a iná) a za pravdy vydávané klamstvá (tie je dobre počúvať). Pekný ľudský život sa nikomu nedaruje, nikto nedosiahne bez odvahy a námahy to, čo mu vyhovuje. Preto pochádza v latinčine výraz virtus (cnosť, udatnosť) od vir, čo je muž, mužská sila bojovníka, ktorý sa presadí aj v boji proti presile. Pripadá Ti to štipľavé? Pýtaj si knihu sťažností. Môžem sa Ti zaručiť, že dosiaľ nikto nežil v krajine, kde tiekol med a nebolo policajtov, ale že rozhodnutie dobre žiť musel každý pre seba robiť deň čo deň, a to bez nádeje, že mu bude štatistika priaznivá, alebo že ho o to poprosí ostatný vesmír.

Jadro zodpovednosti – ak Ťa to zaujíma – nespočíva v tom, že mám odvahu alebo čestnosť vziať na seba vlastné blamáže bez hľadania ospravedlnení napravo či naľavo. Kto koná zodpovedne, je si vedomý reálnosti svojej slobody. Výraz „reálnosť” používam vo význame pravý a skutočný. Zodpovednosť znamená vedieť, že každý môj čin ma konštruuje, definuje, tvorí. Keď volím, čo urobím, postupne sa pretváram. Každé moje rozhodnutie zanecháva stopy vo mne samom prv, než ich vytlačí do môjho okolia. Keď použijem svoju slobodu na to, že modelujem obličaje, nemôžem sa sťažovať, čo vidím v zrkadle, alebo sa toho zľaknúť. Ak robím dobre, padne mi zakaždým ťažšie, robiť niečo zle. Žiaľ, platí to aj obrátene. Keď má hrdina vo westerne možnosť zastreliť podliaka odzadu a povie „To nemôžem urobiť”, chápeme, čo hovorí. Mohol by strieľať, ale má morálku. Veď on hrá v historke úlohu „dobrého”! Chce ostať verný typu, ktorý si vyvolil; tomuto od pradávna vytvorenému typu hrdinu.

Prepáč mi, ak táto kapitola vyšla taká dlhá. Oduševnil som sa a mám Ti toho toľko čo povedať! Pozbierajme svoje sily na zajtrajšiu reč o správaní-sa-k-ľuďom-ako-k-ľuďom. Ak Ti je to milšie, o dobrom správaní.

          *   *   *

Čítaj ešte niečo

Ó, zbabelé svedomie, ako ma tlačíš!
Modro horí svetlo. Nie je okolo polnoci?
Hrôzou sa trasúce telo mi pokrýva studený pot.
Čoho sa to bojím? Seba samého? Nik iný tu nie je.
Richard miluje Richarda: to značí, že ja som ja.
Je tu nejaký vrah? Nie. – Áno, ja som tu.
Tak ujdi! – Akože? Pred sebou samým? Z dobrého dôvodu:
Chcel bych?sa pomstiť. To ako? Za seba na sebe samom?
Veď ja mám seba rád. Za čo? Za dobré,
Ktoré som hádam kedy sebe zapríčinil?
Ó, beda, nie! Veď skôr sa nenávidím,
Za zlé činy, ktoré som spáchal.
Som podliak – veď klamem, že to teda nie som.
Blázon, o sebe hovor dobre! – Blázon, nelichoť!
Moje svedomie má predsa mnoho tisíc jazykov,
A každý jazyk ináč svedčí,
A každé svedectvo robí zo mňa podliaka,
Krivá prísaha, krivá prísaha, a najvyššieho stupňa,
Vražda, ukrutná vražda, a najstrašnejšieho stupňa,
A každý hriech, spáchaný každého stupňa,
Útočí na závory, kričiac: Vinný! Vinný!
Musím si zúfať. – Nijaký tvor ma neľúbi,
Ak umriem, nijaká duša sa nezľutuje.
Ba, prečo by mali iní? Veď ani sám
Nemám zľutovanie so sebou.

          William Shakespeare, Kráľ Richard III.

          * * *

„Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty nikomu inémmu, tak znie jeden zo základných princípov etiky. Rovnako oprávnene možno povedať: “Čo zlé narobíš iným, narobíš aj sebe samému.”

          Erich Fromm, Psychoanalýza a etika

          *   *   *

„Každý, kto druhému nejako osoží, osoží sebe samému. Nie v tom zmysle, že chce pomôcť, lebo sa mu pomohlo, že chce brániť, lebo ho bránili. Že dobrý príklad sa okruhom vráti na konajúceho, ako sa aj zlé príklady vracajú na svojho pôvodcu. Že sa nedostane súcitu tým, čo trpia neprávosťami, ktorých možnosti oni sami svojím konaním po svete šírili – práve naopak, a to v tom zmysle, že hodnota každého prejavu charakteru spočíva v prejave samom.”

          Seneca, Listy Luciliovi

          *   *   * 

 

7.  VŽI  SA  DO JEHO  POLOŽENIA

 

Robinson Crusoe putuje po brehu ostrova, na ktorý ho vyvrhla búrka po stroskotaní lode. Papagája má na ramene a proti slnku sa chráni slnečníkom, ktorý si sám urobil z palmových listov, za čo je právom hrdý na svoju šikovnosť. Je presvedčený, že sa dá povedať, že sa celkom dobre vyrovnal s okolnosťami: Má teraz svoju skrýšu, ktorá ho chráni pred nepriazňou počasia a prepadmi divých zvierat; vie, kde nájde potravu a kde vodu; má ošatenie, ktoré ho chráni a ktoré si sám zhotovil z materiálu, ktorý je na ostrove; má malé stádo kôz. Skrátka vie, čo treba urobiť, aby ako osamelý stroskotanec mohol žiť ako-tak pekným životom. Ide ďalej a je so sebou taký spokojný, že sa mu zdá, že mu vôbec nič nechýba. No naraz sa zháči a žasne: v bielom piesku vidí pred sebou niečo, čo celú jeho pokojnú existenciu úplne rozvráti: stopa ľudskej nohy.

Od koho to môže byť? Od priateľa či nepriateľa? Od nepriateľa, z ktorého by si mohol urobiť priateľa? Je to muž či žena? Ako sa s ním či s ňou dorozumie? Ako má s ním zaobchádzať? Od tých čias, ako prišiel na ostrov, privykol si Robinson klásť si otázky a vynaliezavo riešiť svoje problémy. Čo budem jesť? Kde sa skryjem? Ako sa budem chrániť pred páľavou slnka? Teraz je však situácia celkom iná, pretože nejde o prírodné veci, ako je dážď alebo hlad alebo divé zvery, ale o stretnutie s inou ľudskou bytosťou. S iným Robinsonom, možno aj s inými Robinsonmi. Voči veciam a zvieratám sa mohol správať tak, že nemyslel na nič iné ako na prežitie. Bolo treba vidieť, kto je mocnejší, a to bez komplikácií. Pri ľudských bytostiach nie je to také jednoduché. Samozrejme musí prežiť, ale nie hocijakým spôsobom. Ak sa pre svoju osamelosť a z nej vyplývajúci pocit nešťastia premení na zviera, ako sú iné, čo sa túlajú po pralese, bude ho zaujímať len to, či je neznámy pôvodca stopy v piesku nepriateľ, ktorého musí premôcť, alebo korisť, ktorú môže zjesť. Ak však chce ostať človekom, nebude mať do činenia s korisťou alebo nepriateľom, ale so súperom alebo možným druhom, v každom prípade s bytosťou sebe podobnou, s blížnym.

Dokým je Robinson sám, má pred sebou len technické, mechanické, hygienické, dá sa povedať aj vedecké, problémy. Ide mu o prežitie v neznámom a nepriateľskom svete. Len čo však zbadá v piesku stopu nohy Piatka, stretá sa jeho myseľ s etickým problémom. Teraz už nejde iba o prežitie, ako pri zvierati alebo rastline, stratených kdesi v prírode; teraz musí začať žiť ako človek, to je s inými ľuďmi alebo proti nim, ale iste medzi ľuďmi. Život sa stáva „ľudským” tým, že ho trávime v spoločnosti iných ľudí, že s nimi hovoríme, že sa s nimi spolčujeme alebo ich klameme, že si nás vážia alebo nás zrádzajú, že ľúbime a robíme plány, že si spomíname na minulosť a súperíme, že organizujeme spoločné akcie, hráme sa a vymieňame si svoje znaky. Etika sa nezaoberá tým, ako sa dobre stravovať, či ako sa účinne chrániť pred chladom alebo ako sa najlepšie prebrodiť cez rieku a neutopiť sa, hoci sú to istotne dôležité otázky, ako za určitých okolností prežiť. Etiku zaujíma a jej oblasť vytvára problém, ako má prebiehať ľudský život, aby človek žil lepšie. Kto si nevie pomôcť, ako prekonať nebezpečenstvá prírody, stratí život, čo by bolo veľmi zle; no kto nemá poňatie o tom, čo je etika, stratí alebo premárni to, čo je v jeho živote ľudské, a to nie je len tak.

Povedal som, že stopa v piesku oznamovala Robinsonovi riskantnú prítomnosť jemu podobnej bytosti. Nakoľko sa Piatok podobal na Robinsona? Na jednej strane je Európan 17. storočia, ovládajúci vrcholce vedy svojej kultúry, vychovaný podľa kresťanského náboženstva, poznajúci homérovské mýty a oboznámený s kníhtlačou. Na druhej strane je divoký kanibal z južných ostrovov, ktorého kultúra sa obmedzuje na ústne podanie jeho kmeňa; je príslušníkom polyteistického náboženstva a nepočul o vtedajších veľkých mestách Londýn a Amsterdam. Všetko bolo u nich odlišné: farba pokožky, spôsob stravovania, trávenie času. Ani nočné sny nemali podobné. Avšak napriek všetkým rozdielom mali aj v podstate spoločné znaky, podstatné podobnosti, ktoré nemal Robinson spoločné s nijakým zvieraťom, nijakým stromom ani nijakým žriedlom na ostrove. Obidvaja hovorili, čo aj veľmi rozdielnymi jazykmi. Svet sa pre nich skladal zo znakov a ich významov, nie z bezmenných vecí. A tak Robinson ako aj Piatok, obidvaja vedeli posúdiť správanie sa, vedeli, že je dovolené robiť určité veci, ktoré sú „dobré”, ale že sú aj veci „zlé”.

Na prvý pohľad sa to, čo považovali za „dobré” a „zlé”, na seba veľmi nepodobalo, lebo ich hodnotenie pochádzalo z veľmi vzdialených kultúr: Ak mám vybrať nápadný príklad, spomeniem kanibalizmus, ktorý bol pre Piatka rozumný a prijateľný obyčaj, kým pre Robinsona – dúfam že aj pre teba, hoci si veľký žrút – je to najväčší horor. A predsa sa zhodli na tom, že sa dá predpokladať existencia kritérií na posúdenie, čo je prijateľné a čo je neprípustné. Hoci boli ich východiskové pozície veľmi rozličné, mohli spolu diskutovať a chápať, o čom diskutovali. To je podstatne viac, ako sa dá dosiahnuť pri osobnom styku s hladným žralokom alebo skalnou lavínou.

Môžeš mi namietnuť, že to je všetko pekné, ale nakoniec nie je napriek vonkajšej podobe oboch mužov na prvý pohľad zrejmé, ako sa zachovať. Ak patrí stopa ľudskej nohy v piesku kanibalovi, ktorý má chuť na ľudskú pečienku, bude rozumné zachovať sa k nemu inakšie ako k plavčíkovi, ktorý konečne prichádza pomôcť stroskotancovi. Práve preto, že sú mi takí podobní, môžu mi byť iní ľudia nebezpečnejší ako hocaké divé zviera alebo aj zemetrasenie. Niet horšieho nepriateľa, ako je inteligentný nepriateľ, schopný kuť presné plány, nastražiť mi pascu alebo ma na tisícoraký spôsob oklamať. Preto je možno lepšie predbehnúť ho a byť prvý: správať sa k nemu tak, ako keby bol možným nepriateľom, a to vrátane násilia a úskokov. Pozor, takýto postup nie taký rozumný, ako sa zdá: ak sa k svojim blížnym správam ako nepriateľ, zvyšujem tým pravdepodobnosť, že si ich znepriatelím; ujde mi možnosť zachovať si ich priateľstvo alebo stať sa im priateľom, ak boli ochotní ponúknuť mi to.

Pozrime sa pozornejšie na toto možné iné nazeranie na svojich nebezpečných blížnych. Marcus Aurelius bol rímsky cisár a okrem toho filozof, čo sa stáva zriedkakedy, pretože panovníci sa nezvyknú starať o otázky, ktoré nie sú praktickej povahy. Rád písal rozhovory so sebou samým, v ktorých si dával rady a niekedy si dokonca vynadal. Písal napríklad takéto vety (citujem podľa pamäti, nie z knihy, takže to neber doslova): „Keď dnes ráno vstaneš, pomysli si, že v priebehu dnešného dňa stretneš klamára, zlodeja, cudzoložníka a vraha. Mysli na to, že sa k nim musíš správať ako k ľuďom, lebo sú to tak ľudia ako ty, a sú ti tak nevyhnutní, ako je nutná spodná čeľusť pre hornú.” Pre Marka Aurelia je na ľuďoch najdôležitejšie nie to, či sa mu ich správanie zdá primeraným, ale že – ako ľudia – sa k nemu hodia a že na to neslobodno v styku s nimi nikdy zabúdať. Nech sú akokoľvek zlí, ich ľudská prirodzenosť je taká ako moja a posilňuje ju. Bez iných ľudí by som azda mohol žiť, ale nie ľudským spôsobom. Hoci už mám jeden umelý zub a a dva či tri s kazom, pri jedení je mi príjemné, že mám spodnú čeľusť, ktorá podporuje hornú.

Táto podobnosť inteligencie, schopnosti počítať a plánovať, vášne a úzkosti – to, čo robí ľudí nebezpečnými, keď to chcú -, to ich robí inokedy veľmi užitočnými. Nič nie je pre mňa vhodnejšie ako človek. Čo poznáš lepšieho ako byť milovaný? Ak niekto zháňa peniaze, moc alebo prestíž, netúži po týchto bohatstvách preto, aby si mohol kúpiť len polovicu toho, čo možno dostať zadarmo, ak je niekto obľúbený? A kto môže naozaj ľúbiť, ak nie iná bytosť, rovnaká ako ja, ktorá funguje tak isto, ako ja, a ľúbi ma,  – a hoci som človek? Nijaké čo ako milé zviera mi nemôže dať toľko ako iná ľudská bytosť, aj keby bola trochu nesympatická. Isteže, prepretože som človek každý prípad treba s ľuďmi zaobchádzať opatrne. No táto „opatrnosť” nemá byť v prvom rade nedôverou a úskočnosťou, ale ohľaduplnosťou, ako v prípade krehkých predmetov – ľudia sú zo všetkého na svete najkrehkejší, pretože to nie sú jednoduché veci. Pretože puto úcty a priateľstva voči iným ľuďom je aj pre mňa, ktorý som tak ako oni členom ľudskej spoločnosti, tým najkrajším, čo na svete existuje, musím ho s veľkým záujmom chrániť a dokonca pestovať. Ani vtedy, keď ide o záchranu mojej vlastnej kože, nie je rozumné zabúdať na túto prioritu.

Marcus Aurelius, cisár a filozof, ale nie imbecil, vedel dobre, čo aj ty vieš: že sú ľudia, ktorí kradnú, klamú a zabíjajú. Je samozrejmé, že neuznával, že by bolo treba preukazovať takéto spôsoby správania sa v záujme dobrého vychádzania s blížnymi. Dve veci mu boli jasné a aj ja ich považujem za dôležité:

Po prvé: Kto kradne, klame, zrádza, znásilňuje, vraždí, alebo akokoľvek inakšie zneužíva iného človeka, neprestáva preto byť človekom. Jazyk nás tu privádza do omylu všeobecnými označeniami typu „To je zlodej”, „To je klamárka” či „Veď on je zločinec”, pretože nás necháva zabudnúť, že stále ide o ľudí, ktorí sa síce chovajú spôsobom, ktorý nemožno odporúčať, ale preto neprestávajú byť ľuďmi. Aj ak to niekto „dotiahol tak ďaleko”, že je odporný, môže sa pre nás stať najprijateľnejším a najnevyhnutnejším – práve pretože je aj naďalej človekom.

Po druhé: Jedným z hlavných znakov všetkých ľudí je schopnosť napodobňovať. Svoje správanie a svoj vkus kopírujeme zväčša podľa konania iných ľudí. Tam pramení naša schopnosť vzdelávať sa a bez prestania si osvojujeme úspechy, dosiahnuté inými ľuďmi v minulých dobách alebo vo vzdialených krajinách. Vo všetkom, čo nazývame „kultúrou” a „civilizáciou”, tkvie kúštik vlastnej vynaliezavosti a kusisko imitácie. Keby sme neboli takí imitátori, museli by všetci ľudia zakaždým začínať od nuly. Preto je príklad, ktorý dávame svojim súkmeňovcom, taký dôležitý: Je skoro isté, že sa k nám budú správať tak, ako sa my správame k nim. Ak naverímboha rozosievame nepriateľstvo (čo aj niekedy len utajene), je nepravdepodobné, že na výmenu dostaneme niečo lepšie ako ešte väčšie nepriateľstvo. Prirodzene som si vedomý toho, že napriek čo ako dobrému príkladu mojej osoby si mnohí okolo mňa nájdu dosť zlých príkladov na napodobnenie. Tak prečo sa namáhať a zriekať sa bezprostredných výhod, ktoré majú veľmi často podvodníci? Marcus Aurelius by ti odpovedal:

„Vidí sa ti hádam rozumným ešte zvyšovať už aj tak vysoký počet zlých ľudí, od ktorých sa dá očakávať málo pozitívneho, a zbavovať odvahy menšinu tých lepších, ktorí môžu veľa urobiť pre dobro celku? Nie je logické siať to, čo chceš žať, a nie opak, hoci vieš, že burina ti môže zničiť úrodu? Chceš sa dobrovoľne ukázať okoliu taký nerozumný, ako sú mnohí blázni, čo ako bezhlaví pobiehajú medzi nami miesto toho, aby bránili a demonštrovali prednosti rozumnosti?”

Pozrime sa bližšie, čo to robia títo tzv. „zlí”, teda tí, čo sa k iným správajú ako k nepriateľom, miesto toho, aby hľadali ich priateľstvo. Iste sa pamätáš na film Frankenstein, kde Boris Karloff hrá obludu nad všetky obludy. Keď si bol ešte malý, začali sme sa na to spolu dívať v televízii, ale musel som to vypnúť, lebo si mi po chvíli s elegantne formulovanou otvorenosťou povedal: „Zdá sa mi, že mi pomaly naháňa príliš veľa strachu.” V románe Mary W. Schelleyovej, na ktorom film spočíva, priznáva sa kreatúra, vytvorená z častí mŕtvol, svojmu tvorcovi: „Až bieda ma urobila nepriateľom.” Mám dojem, že väčšina tých údajne „zlých”, ktorí sa medzi nami vyskytujú, by povedala to isté, keby boli úprimní. Ak sú voči svojim spoluobčanom nepriateľskí a nemilosrdní, robia to zo strachu, pre svoju osamotenosť, alebo pretože nemajú potrebné veci, ktoré iní majú – pretože prežívajú nešťastia. Možno trpia na najväčšie nešťastie, vidiac, že iní sa k nim správajú bez lásky a bez uznania, ako sa to stalo tomu úbohému výtvoru Frankensteina, ktorému chceli preukázať priateľstvo len jeden slepec a jedno dievčatko. Nepoznám nikoho, čo by bol od šťastia zlý, alebo čo by z čírej radosti týral svojho blížneho. Priznávam, že je dosť veľa ľudí, čo kvôli vlastnej spokojnosti nechcú počuť o nešťastiach, ktorých je toľko v ich okolí a na ktorých sú čiastočne aj sami vinní. Aj ignorancia, aj keď je sama so sebou spokojná, je formou nešťastia.

Dá sa teda povedať: Čím šťastnejší a radostnejší sa niekto cíti, tým menej má chuť byť zlým. Nie je teda rozumnejšie pokúsiť sa zväčšovať šťastie blížnych miesto robiť ich nešťastnými a tak prístupnými zlému? Sám si je vinný ten, čo priniesol svoj podiel k nešťastiu druhých, alebo nič nerobí pre jeho zmiernenie. Taký si nemá čo sťažovať, že je okolo nás toľko zla! Z krátkodobého hľadiska môže sa ukazovať výhodným, vidieť v blížnych nepriateľov (alebo obete) a tak s nimi zaobchádzať. Svet je plný prázdnych a bezočivých typov, ktorí sa považujú za osobitne šikovných, keď sa im podarí mať výhodu z dobrých úmyslov druhých ľudí, neraz aj z ich nešťastia. Ja ich neuznávam za takých múdrych, ako sa sami považujú. Najväčší úžitok, ktorý môžeme mať zo svojich blížnych, nie je získať ich pomocou ďalšie veci, stále viac vecí, alebo ovládať stále viac osôb a správať sa k nim ako k veciam či nástrojom; najväčší úžitok prináša účasť a náklonnosť slobodných bytostí. To posilňuje a rozširuje moju ľudskosť. „No a, načo je to dobré? K čomu to slúži?” spýta sa gauner v domnienke, že on je vrchol šikovnosti. Môžeš mu odpovedať: „Neslúži to na to, na čo ty myslíš! Len otroci slúžia a už som ti povedal, že my tu hovoríme o slobodných bytostiach”. Gauneri majú ten problém, že nevedia, že sloboda neslúži niečomu, a ani nechce, aby jej niečo slúžilo, ale že chce byť nákazlivá. Chudák gauner má mentalitu otroka, aj keď sa považuje za „boháča”, majiteľa toľkých vecí!
A potom ten podliak narieka, až sa trasie, keď je redukovaný na jednoduchého podvodníka. „Keď ja nemám úžitok z iných, sú to iste títo iní, čo majú úžitok zo mňa!” Je to otázka myší/otrokov a levov/slobodných – s patričnou poklonou pred týmito mnou vysoko cenenými zvieratami. Rozdiel číslo jedna medzi tým, k čomu sa narodila myš a k čomu lev, znie: Myš sa pýta: „Čo sa so mnou stane?”, a lev sa pýta: „Čo urobím?” Rozdiel číslo dve: Myš by rada druhých priviedla k tomu, aby ju ľúbili, žeby sa potom aj sama mohla mať rada; lev má rád sám seba a to mu dáva schopnosť ľúbiť aj druhých. Rozdiel číslo tri: Myš chce konať proti záujmu druhých preto, aby zabránila zlu, ktoré by sa mohlo zamerať na ňu, kým lev je toho názoru, že všetko, čo robí v prospech druhých, slúži aj jeho dobru. Byť myšou alebo levom, to je tu otázka! Pre leva je takmer jasné – „strašne jasné”, povedal by básnik Antonio Machado – že pri pokuse poškodiť blížneho som prvým poškodeným ja sám, a síce v tom, čo je pre mňa najcennejšie, kde som najsilnejší, kde sa najmenej poddávam.

Konečne sme sa dostali k bodu, keď môžeme odpovedať na otázku, ktorú sme dosť dlho nechávali nezodpovedanú, hoci nepriamo a okľukami už na veľa stranách nehovoríme o ničom inom: V čom spočíva toto zaobchádzanie s osobami ako s osobami, t.j. po ľudsky? Odpoveď: Spočíva vo vžití sa do ich situácie. Uznať niekoho za človeka ako som ja znamená v prvom rade možnosť pochopiť jeho vnútro, na chvíľu prebrať na seba jeho stanovisko. Pri netopierovi alebo muškáte by také niečo bolo možné len fantastickým a preto pochybným spôsobom; pri bytostiach, ktoré vedia narábať so symbolmi, ako ty a ja, sa niečo takého priam natíska. Veď zakaždým, keď s niekým hovoríme, vymedzujeme oblasť, v ktorej ten, čo je teraz „ja”, vie, že sa za moment premení na „ty” a obrátene. Keby sme nepripustili, že medzi nami je čosi zásadne rovnaké (že môžem byť pre druhého to, čo on môže byť pre mňa), nemohli by sme si povedať ani slovo. Kde však existuje výmena slov, tam existuje aj uznanie, že určitým spôsobom patríme k svojmu náprotivku a tento náš náprotivok patrí k nám. Aj keď som mladý a ten druhý je starý, aj keď som muž a ten druhý je žena, aj keď som biely a ten druhý je čierny, aj keď som hlúpy a ten druhý je múdry, aj keď som zdravý a ten druhý je chorý, aj keď som bohatý a ten druhý je chudobný.

„Som človek,” povedal jeden starorímsky básnik, „nič ľudského nie je mi cudzie”. To znamená: byť si vedomý svojho človečenstva predpokladá istotu, že napriek skutočným rozdielom medzi jednotlivcami som určitým spôsobom súčasťou každého môjho blížneho. V prvom rade prostredníctvom reči.

Samozrejme nielen preto, aby som sa s nimi mohol rozprávať. Vžiť sa do situácie druhého človeka je viac ako začiatok symbolickej komunikácie: treba brať ohľad na jeho práva. Ak sú nejasné, treba pochopiť jeho pohnútky. Na to má právo každý, nech je akokoľvek zlý, aj keď je ten najhorší. Má právo – ľudské právo -, aby sa niekto pokúsil vžiť sa do jeho situácie a pochopiť, čo sa v ňom deje a čo cíti; aj keď to slúži k tomu, aby bol v mene zákonov odsúdený; každá spoločnosť musí mať zákony. Jedným slovom, vžiť sa do niečej situácie znamená brať ho vážne, skutočne ako seba samého. Pamätáš sa na nášho starého priateľa Kaneho/Kana ? Alebo na Gloucestera? Seba samých brali tak vážne, svoje priania a ambície hodnotili tak vysoko, že sa správali, ako by tu iní ani neboli, alebo ako keby to boli marionety či duchovia: Kým boli užitoční, využívali ich spoluprácu, zriekli sa ich však, dokonca ich zabili v tej chvíli, keď ich už nepotrebovali. Nijako sa nepokúšali vžiť sa do ich situácie, relativizovať vlastné záujmy a brať ohľad na cudzie záujmy. Vieš, ako to s nimi skončilo.

Nevravím ti, že je zlé, ak konáš vo vlastnom záujme, alebo že by si mal všetko robiť v prospech svojho suseda. Tvoje záujmy sú rovnako vážne ako jeho a všetko ostatné sú táraniny. Pozor však pri slove interes, „záujem”: pochádza z latinského inter esse, čo značí byť medzi viacerým, vytvárať vzťah medzi viacerými (vecami či bytosťami). Keď ti vravím že máš svoje záujmy relativizovať, mám na mysli, že tvoj záujem sa nemá zameriavať len na teba, ako keby si žil sám v akomsi strašidelnom svete, ale že ťa privádza do styku s inými skutočnosťami, ktoré sú také „skutočné” ako ty sám. Všetky záujmy, ktoré máš, sú teda relatívne: vzhľadom na iné záujmy, na okolnosti, na zákony a zvyčaje spoločnosti, v ktorej žiješ. Výnimkou je jediný záujem, a ten je absolútny: Byť človekom medzi ľuďmi, k iným sa správať po ľudsky a inými byť cenený ako človek – bez toho niet „pekného života”. Nech ťa niečo akokoľvek zaujíma, ak sa na to pozrieš zbližša, nič nemôže byť zaujímavejšie ako vžiť sa do postavenia tých ľudí, s ktorými ťa privádza dokopy tvoj záujem. Keď sa vžiješ do ich situácie, nestačí ti schopnosť pochopiť dôvody ich konania, ale musíš aj nejakým spôsobom reagovať na ich vášne a city, bolesti, túžby a radosti. Ide o to, že treba pocítiť sympatiu voči druhému, určitým spôsobom vedieť s ním cítiť, nenechať ho s jeho myslením a túžbami celkom samého. Uznať, že sme z rovnakého cesta: zároveň idea, vášeň aj telo. Alebo ako to poetickejšie a hlbokomyseľnejšie napísal Shakespeare: „Sme z rovnakej látky ako sny.” Dávaj pozor, aby sme si boli vedomí tohto príbuzenstva.

Brať druhého vážne, vedieť sa vžiť do jeho situácie a uznať, že je taký skutočný ako ty, to neznamená, že by si mu mal vždy dať za pravdu v tom, čo žiada a čo robí. Neznamená to ani, že by si sa mal chovať, akoby ste boli identickí. Dramatik a humorista George Bernard Show raz povedal: „Nerob inému, čo chceš, aby ľudia robili tebe: chúťky sú rozličné.” Niet pochýb, že sme si ako ľudia podobní; iste by bolo úžasné, keby sme boli rovnakí (čo sa týka šancí pri narodení a neskoršie pred zákonom), ale prirodzene nie sme identickí a ani nemusíme byť. Čo by to bola za nuda a všeobecné utrpenie! Vžiť sa do cudzej situácie znamená dať si námahu byť objektívnym a vidieť veci tak, ako ich vidia druhí; neznamená to odsunúť druhého na stranu a zaujať jeho miesto! Znamená to, že on má naďalej ostať sebou a ty máš naďalej ostať sebou. Prvé ľudské právo je právo nebyť kópiou našich susedov, ale byť viac alebo menej jedinečným. Nikto nemá právo nútiť druhého prestať byť „jedinečným”, ak, pravda, táto „jedinečnosť” nespočíva v schopnosti priamo či nepriamo spôsobiť blížnemu škodu.

Práve som použil výraz „právo” a myslím, že nie po prvý raz. Vieš prečo? Pretože ťažké umenie vžiť sa do situácie blížneho má veľa do činenie s tým, čo odjakživa voláme spravodlivosťou, to je schopnosťou a snahou, ktoré musí každý – ak chceme dobre žiť – pochopiť a vedieť, čo môžu od nás očakávať naši spoluobčania. Zákony a sudcovia sa z povinnosti snažia určiť to najmenej, čo môžu ľudia právom vyžadovať od tých, s ktorými žijú v jednej spoločnosti; to je však len minimum a nič viac. Veľmi často je naše správanie sa vo svojej podstate nespravodlivé, nech je akokoľvek zákonité, nech sa akokoľvek bral ohľad na zákony a nik nás nemôže potrestať alebo uvrhnúť do väzenia. Každý napísaný zákon je len skratka, zjednodušenie – často nedokonalé – toho, čo môže tvoj blížny od teba očakávať – nie od štátu, nie od jeho sudcov. Život je príliš zložitý, jemne odtienený; my ľudia sme príliš rozdielni a situácie sú príliš rozmanité a intímne, než aby sa to všetko dalo zachytiť textami zákonov. Práve tak ako nikto nemôže byť za teba slobodný, nikto nemôže byť za teba spravodlivý, ak nie si si vedomý toho, že sám musíš byť taký, ak chceš dobre žiť. K pochopeniu toho, čo od teba môže druhý človek žiadať, niet inej cesty ako ho aspoň trochu mať rád, keď aj len preto, lebo tiež je človekom – a túto malú, ale veľmi významnú lásku nemôže vynútiť nijaký zákon. Kto žije dobre, musí byť schopný súcitnej spravodlivosti, spravodlivého súcitu.

Beda, to zas je z toho dlhá kapitola! Na ospravedlnenie uvádzam, že je najdôležitejšia zo všetkých. Na týchto posledných stranách som sa pokúsil vyložiť základy etiky. Opovažujem sa poprosiť ťa – ak už toho nemáš dosť -, aby si si ich ešte raz prečítal, kým pôjdeme ďalej. A ak to neurobíš, lebo si trochu ustatý – aj tak dobre, viem sa vžiť do tvojej situácie.

*   *   *

Čítaj ešte niečo

„Jedného krásneho dňa na poludnie, keď som zas išiel k svojmu člnu, vyvolala u mňa na pobreží stopa holej ľudskej nohy, zreteľne odtlačená v piesku, ohromné vzrušenie. Stál som ako hromom zasiahnutý, ako keby som videl ducha. Načúval som na všetky starny, ale nemohol som nič vidieť ani počuť.”

          Daniel Defoe, Robinson Crusoe

          *   *   *

„Všetok skutočný život sú len stretávania.”

          Martin Buber, Ja a ty

          *   *   *

„Na podklade toho, že je so svojimi blížnymi zviazaný najpevnejším putom, putom spoločného osudu, zisťuje slobodný človek stále novú víziu, ktorá každú úlohu, ktorú prináša nový deň, osvetlí svitom lásky. Život ľudí je dlhý pochod nocou v obkľúčení neviditeľnými nepriateľmi a plný únavy a strachu; len máloktorí môžu dúfať, že dosiahnu cieľ a dopraje sa im tam len krátke zotrvanie. Ako tak pochodujú, mizne im z pohľadu kamarát za kamarátom, poslušný nemým príkazom všemocnej smrti. Veľmi krátky je čas, kedy im môžeme pomôcť, keď padá rozhodnutie o ich šťastí alebo nešťastí. Kiež by nám bolo súdené posvietiť im na cestu, zmierniť ich bolesť balzamom súcitu, darovať im čistú radosť neúnavnej lásky, povzbudiť ich klesajúcu odvahu a v hodinách zúfalstva im dať novú vieru.”

          Bertrand Russell, Čo uctieva slobodný človek

          *   *   *

„Lebo ešte nikdy neexistoval taký temný a neúprosný zástanca cti a nenávistník radosti, ktorý by ti uložil útrapy, bdenie a núdzu bez toho, žeby ti súčasne neprikázal, aby si zo všetkých síl miernil biedu a tieseň druhých; ktorý by neschvaľoval, aby jeden druhému poskytoval dobro a útechu. Ak však skutočná ľudskosť, človeku primeranejšia ako každá iná cnosť, tkvie v miernení biedy druhých a odstraňovaní ich trápení, čo vracia ich životu radosť, to znamená potešenie, prečo by nemala príroda každého povzbudzovať k tomu, aby to isté robil aj pre seba samého?”

          Thomas Morus, Utópia

          *   *   *

 

8.  S  RADOSŤOU

 

Predstav si, že ti niekto rozpráva, že tvojho priateľa či priateľku zatkli pre „nemravné správanie sa na verejnosti”. Môžeš byť istý, že ich „nemravnosť” nespočívala v tom, že prešli cez ulicu na červenú, že niekomu predostreli do neba volajúcu lož, alebo že využili nejakú tlačenicu v meste a ukradli niekomu tašku. Pravdepodobne tvoj bujný kamarát siahol pár okoloidúcim úžasným dievčatám na zadoček, alebo tvoja trúfalá kamarátka chcela po pár pohárikoch demonštrovať stretávajúcim, že jej anatómia si to môže rozdať s anatómiou Madonny alebo Samanthy Foxovej. A ak ti niekto z tých „vážených” osôb (nie že by také neboli!) vážnym tónom povie, že ten alebo onen film je „nemorálny”, iste vieš, že tým nemyslí, že sa na premietacom plátne udialo pár vrážd, alebo že filmoví hrdinovia zarábali svoje veľké peniaze nie veľmi čistým spôsobom … nuž, iste vieš, na čo myslím.

Ak ľudia hovoria o „morálke” a najmä ak hovoria o „nemorálnosti”, myslia v osemdesiatich percentách prípadov – asi to odhadujem príliš nízko – na niečo, čo má do činenia so sexom. Niektorí ľudia sa domnievajú, že prvou úlohou morálky je posudzovať, čo robia druhí so svojimi genitáliami. Niet väčšej hlúposti a predpokladám, že napriek tej málo pozornosti, ktorú si možno dosiaľ venoval mojim slovám, ani ti nenapadne uveriť tomuto nezmyslu. Sex ako taký nie je „nemorálnejší” ako jedenie alebo prechádzka; samozrejme sa možno pri sexe správať nemorálne (ak sa niekomu spôsobuje škoda), ako možno pri jedení zjesť žemľu susedovi, alebo pri prechádzke plánovať teroristický útok. A pretože sexuálne vzťahy vedú k veľmi mocným putám a môžu u ľudí vyvolať veľmi jemné citové hnutia, je samozrejme logické, že sa predovšetkým v týchto prípadoch berú do úvahy ohľady, prislúchajúce našim blížnym. Poviem ti však do prosta, že na tom, čo dvom ľuďom urobí potešenie a nikomu neublíži, nie je nič zlého. V skutočnosti je „zlý” ten, kto si myslí, že v užívaní je niečo zlého. Nielen že „máme” svoje telo, ako sa hovorí, ale sme telo, bez uspokojenia ktorého sa nedostaví dobrá nálada a neexistuje pekný život, ktorý sa oplatí žiť. Kto sa hanbí za schopnosť svojho tela pocítiť rozkoš, je taký hlúpy ako ten, čo sa hanbí, že sa naučil násobilku.

Samozrejme je bezpochyby jednou z dôležitých funkcií sexu rozmnožovanie. To ti, ako svojmu dieťaťu, nemusím povedať! A to je dôsledok, ktorý neslobodno brať na ľahkú váhu, pretože ukladá človekovi vážne etické záväzky: ak sa už dobre nepamätáš, prečítaj si ešte raz, čo som ti povedal o zodpovednosti ako nevyhnutnej protiváhe slobody. Sexuálne zážitky sa nemôžu obmedzovať len na funkciu rozmnožovania. U ľudí majú prirodzené opatrenia za účelom zachovania druhu aj ďalšie dimenzie, ktoré však biológia, zdá sa, nepredvídala. K našej slobode sa tu pripájajú ako zázračné obohatenia symboly a zjemnenia, bez ktorých by ľudia neboli ľuďmi. Je paradoxom, že tí, čo v sexe vidia čosi „zlého” alebo aspoň „špinavého”, si myslia, že príliš veľké oduševnenie za sex robí z ľudí zvieratá. V skutočnosti však práve zvieratám slúži sex len na rozmnožovanie; aj jedenie im je len na výživu a telesný pohyb na udržanie zdravia. My ľudia sme však vynašli erotiku, gastronómiu a šport. Sex je mechanizmom rozmnožovania tak pre ľudí ako pre jelene a morské ostrieže; u ľudí však vyvoláva mnohé ďalšie efekty, ako napríklad lyriku alebo inštitúciu manželstva, ktorú nepoznajú ani jelene ani ostrieže (neviem, či pre ich šťastie alebo nešťastie). Čím väčšmi sa sex oddelí od jednoduchého rozmnožovania, tým menej je zvierací a stáva sa ľudským. Samozrejme z toho vyplývajú raz dobré, inokedy zlé dôsledky; ako vždy, keď ide o slobodu. Ale veď o tomto hovorím od samého začiatku tohto šalabachtra.

Za celým týmto pobúrením sexuálnou „nemorálnosťou” sa skrýva nie menej ani viac ako jedna z najstarších úzkostí človeka: strach pred potešením. Pretože sexuálne potešenie patrí k najintenzívnejším a najživším potešeniam, aké človek môže pocítiť, obklopuje ichnedôvera a silné výhrady. Prečo spájať radosť so strachom? Predpokladám že preto, lebo sa nám to páči. Ľudské spoločnosti sa celé storočia snažili zabrániť tomu, aby sa ich členovia telesne vzrušovali a zo samej sexuálnej túžby zabúdali na prácu, zaistenie budúcnosti a obranu skupiny.

V skutočnosti je ten, kto sa teší, spokojný so svojím životom; ak však na všetko ostatné zabudne, nebude žiť dlho. Ľudská existencia bola vždy a v každej chvíli nebezpečnou hrou – platilo to pre prvé tlupy, ktoré sa pred tisícmi rokov krčili okolo ohňa, ako to platí pre nás, keď musíme prejsť cez ulicu, aby sme si kúpili noviny. Potešenie nás niekedy príliš rozptyľuje, čo môže byť osudné. Preto sa potešenia vždy spájali s tabu a obmedzeniami, boli opatrne racionované a povolené len v určitý čas: Existovali sociálne predpisy (ktoré ostávali v platnosti, aj keď ich už nebolo treba), aby nikto nebol odpútavaný od nebezpečenstiev života.

Na druhej strane sú aj takí, čo užívajú len vtedy, keď druhým bránia užívať. Tak sa boja, že neodolajú pokušeniu mať radosť, taký strach majú pred tým, čo by sa im mohlo stať, keby svojmu telu niečo povolili, že sa menia na profesionálnych ohováračov radostí. Sex je vraj to a to, jedenie a pitie je podobné to a to a hra nie je niečo iné, preto koniec smiechu a osláv, veď svet je taký smutný a pochmúrny. Len ty takýchto nepočúvaj! Všetko môže byť niekomu za určitých okolností zlé, respektíve umožniť mu robiť zle, ale nič nie je len preto zlé, že ti to robí radosť.

Profesionálnych ohováračov radosti voláme „puritánmi”. Vieš, čo je puritán? Ten, čo uisťuje, že dobro spoznáme podľa toho, že sa nám nepáči. Ten, čo tvrdí, že utrpenie treba hodnotiť vyššie ako potešenie (naozaj, môže byť záslužnejšie dobre sa tešiť ako zle trpieť). A najhoršie zo všetkého je, že puritáni veria, že tomu, čo dobre žije, sa má viesť zle, a ak sa niekomu vedie zle, tak je to preto, lebo si dobre žije. Samozrejme sa puritáni považujú za najmorálnejších ľudí na svete – a za strážcov morálky svojich susedov. Nechcem preháňať, čo aj to niekedy robím, ale rád by som ti povedal, že bežný bezočivý chlapík je „slušnejší” a „morálnejší” ako uznaný puritán. Tomu je modelom obyčajne pani z jednej veselej príhody – pamätáš si ju? Zavolala políciu, že sa pred jej domom chlapci kúpu – nahí. Polícia chlapcov zahnala kúpať sa vyššie, ale pani volala znovu, že chlapci sú síce vyššie, ale že sa stále kúpu nahí a že je to škandál. Opäť prišla polícia, aby ich poslala preč, a pani opäť protestovala. „Ale pani”, čudoval sa policajt, „veď sme ich poslali o poldruha kilometra vyššie!” Na čo puritánka, veľmi „cnostne” sa rozhorčujúc: „To hej, ale s ďalekohľadom ich aj tam vidím!”

Keďže podľa môjho názoru je puritánstvo najčastejší etike sa protiviaci postoj, nebudeš odo mňa počuť ani slovo proti potešeniam; nepáčilo by sa mi, keby si sa hanbil (ale ani byľku!) chcieť telom aj duchom užívať koľko len možno. Rád by som ti dokonca veľmi nástojčivo zopakoval radu starého francúzskeho majstra Michela de Montaigne, ktorého veľmi odporúčam do tvojej pozornosti: „Zubami aj nechtami sa musíme držať potešení tohto života, ktoré nám ubiehajúce roky jedno po druhom driapu z rúk.” Týmto výrokom Montaigna chcem zvýrazniť dve veci: prvá stojí na konci odporúčania a vypovedá, že roky nám nepretržite odoberajú možnosti potešení; preto nie je rozumné dlho odkladať rozhodnutie chcieť sa mať dobre. Ak budeš dlho váhať, nakoniec premeškáš príležitosť. Treba sa oddať pôžitkom prítomnosti, čo Rimania (a trochu fádny básnik-učiteľ z Klubu mŕtvych básnikov) zhrnuli do príslovia carpe diem! (uži dňa !). To však nemá znamenať, že už dnes musíš mať všetky potešenia, ale že máš hľadať všetky potešenia dneška. Jeden z najistejších spôsobov, ako zničiť potešenia prítomnosti, spočíva v tom, že bezpodmienečne chceš mať v každej chvíli všetko naraz vrátane najrozličnejších a najnepravdepodobnejších uspokojení. Netráp sa bez prestania tým, že sa silou-mocou vrháš na prítomnú chvíľu, aby si zažil aj nevhodné potešenia; snaž sa skôr o to, aby si vo všetkom, čo existuje, našiel čo len nepatrný náznak príjemného potešenia. Teda: nenechaj vychladnúť volské oko, zháňajúc hamburger, nenechaj si pokaziť hamburger na tanieri, volajúc po kečupe. Mysli na to, že chutné nie je ani vajce, ani hamburger, ani omáčka, ale úžasné je, že sa vieš radovať z toho, čo je okolo teba.

To ma privádza späť na začiatok Montaignovho citátu. Keď radí, aby sme sa zubami aj nechtami tvrdošijne upli na „užívanie radostí života”, má na mysli vyberať si ich, to znamená mať ich stále pod kontrolou a nedovoliť im postaviť sa proti ostatku tvojej osobnej existencie. Spomeň si, že v súvislosti s Ezauom a jeho zohriatou šošovicou sme hovorili o zložitosti života a o tom, že nie je radno život príliš zjednodušovať, aby bol dobrý. Potešenie býva veľmi príjemné, ale prináša nepríjemný sklon k výlučnosti: ak sa mu úplne oddáš, môže sa ti vyšmyknúť a nechať ťa bez niečoho cenného, a to pod zámienkou, že ti umožní, aby si sa mal dobre.

Montaigne povedal, že užívať si radosti života znamená nedovoliť, aby ťa jedna z nich obrala o možnosť ostatných; žiadna z nich neskrýva v sebe všetky súvislosti nášho nijako nie jednoduchého života, v ktorom má každá radosť svoje miesto. Rozdiel medzi „užívať” a „zneužívať” je nasledovný: Ak užívaš nejakú radosť, obohacuješ svoj život; čoraz viac sa ti páči nielen potešenie, ale aj život; znakom toho, že ho zneužívaš, je poznanie, že potešenie ti život ochudobňuje a že už ťa nezaujíma život, ale iba toto špeciálne potešenie. To znamená, že potešenie prestalo byť príjemnou súčasťou komplikovaného života a stáva sa útočiskom, kam možno ujsť pred životom, skryť sa pred ním.

Niekedy vravíme: „Umieram od radosti.” Kým pritom ide o obrazovú reč, nedá sa proti tomu nič namietať, pretože jeden z pozitívnych účinkov veľmi intenzívneho potešenia pozostáva z toho, že sa odstránia prístavby rutiny, úzkostí a každodennosti, ktoré vláčime so sebou a ktoré nás často viac mrzia ako tešia. Keď padajú tieto panciere, ako keby sme „umierali” – vzhľadom na to, na čo sme zvyknutí – no aby sme sa potom silnejší a výkonnejší znovuzrodili. Preto Francúzi – v tejto oblasti jemnocitní špecialisti – nazývajú orgazmus „la petite mort”, malá smrť. Myslí sa tým taká smrť, aby sa po nej dalo žiť lepšie, aby sme sa stali citlivejšími, nežnými alebo vášnivými.

V iných prípadoch nám však užívanie v pravom zmysle slova hrozí smrťou. Alebo zabíja naše zdravie a naše telo, alebo nás robí surovými, otupuje našu ľudskosť a ohľad na druhých a na všetko ostatné, čo napĺňa náš život. Nepopieram, že existujú potešenia, pre ktoré sa môže oplatiť dať do sádzky život. „Pud sebazáchovy” za každú cenu je pekná a dobrá vec, ale nie je viac, ako je: len pud. V ľudskom živote existuje čosi, čo je viac ako pudy – bez toho by vec stratila na zaujímavosti. Zo stanoviska lekára alebo profesionálneho zbabelca nám určité potešenia škodia a privádzajú nás do nebezpečenstva, čo aj sú pre nás, ktorí máme menej lekársku perspektívu, aj naďalej veľmi pozoruhodné a rozumné. Dovoľ mi, aby som nedôveroval všetkým potešeniam, ktorých hlavným kúzlom sa zdá byť „škodlivosť” a „nebezpečenstvo”. Jedna vec je, ak „umieraš od potešenia”, a niečo celkom iného je, ak potešenie spočíva v skutočnej smrti – alebo aspoň v predstave „zomretia”. Keď ťa nejaké potešenie zabíja, keď – aby sa ti páčilo -, stále je v stave razom ťa zabiť, respektíve keď v tebe zabíja to, čo je v tvojom živote ľudské (to, čo robí tvoju existenciu veľmi zložitou, ale umožňuje ti presadiť sa do situácie druhých), potom je to trest, preoblečený za potešenie, hnusná pasca našich nepriateľov, smrti. Etika spočíva v tom, že staviaš na predpoklade, že sa oplatí žiť a kvôli tomu sa aj namáhať. Oplatia sa aj štrapácie, pretože len tak sa dosiahnu životné potešenia, spojené vždy s útrapami – to je už náš osud. Keď teda musím nevyhnutne voliť medzi ťažkosťami života a potešeniami smrti, bez váhania sa rozhodujem pre tie prvé – lebo sa mi lepšie páči užívať si ako zahynúť. Nechcem radosti, ktoré mi umožňujú uniknúť životu; chcem radosti, ktoré mi život značne spríjemnia.

A teraz príde otázka všetkých otázok: Čo je najväčšia odmena, akú nám môže život dať? Čo je absolútny hit, ktorý nám môže priniesť naša snaha: pohladkanie, slovo, úryvok hudby, vedomosť, stroj, či hŕba peňazí, prestíž, úcta, moc, láska, etika alebo čo ti ešte príde na myseľ? Upozorňujem ťa, že odpoveď je taká jednoduchá, že hrozí nebezpečenstvo, že budeš sklamaný.

Najvyššie, čo môžeme dosiahnuť, je radosť. Všetko, čo vedie k pocitu radosti, má oprávnenie (čo aj len z jedného hľadiska, hoci toto nie je absolútne); všetko, čo radosť zaháňa do nenávratna, je poblúdenie. Radosť je spontánne Áno k životu, vychádzajúce z nášho vnútra, neraz úplne neočakávane. Áno k tomu, čo sme, lepšie povedané k tomu, čo si myslíme, že sme. Kto sa raduje, vyhral už prvú cenu a nič mu nechýba; kto však nemá z ničoho radosť – nech je aký múdry, krásny, zdravý, bohatý, mocný, svätý -, je na tom biedne, lebo mu chýba to hlavné. Teda počúvaj: Potešenie je úžasná vec a treba si ho priať, ak ho vieme postaviť do služby radosti, nie však, ak ju kalí, alebo ohrozuje. Negatívna hranica potešenia nie je bolesť, dokonca ani smrť, ale radosť: Ak ju začíname strácať pre nejaké opojenie zmyslov, užívame niečo, čo nám nepristane. Radosť je – neviem, či mi rozumieš, ale neviem sa lepšie vyjadriť – skúsenosť, ktorá v sebe skrýva potešenie a bolesť, smrť a život; skúsenosť, ktorá potešenie a bolesť, smrť a život definitívne akceptovala.

Umenie vedieť postaviť potešenie do služby radosti, neupadnúť z užívania do zneužívania, sa oddávna menuje umiernenosťou. Je to jedna zo základných schopností slobodného človeka, no dnes nie je veľmi v móde: niektorí by ju chceli nahradiť úplnou zdržanlivosťou alebo zákazom (prohibíciou). Prv než by sami skúsili dobre použiť niečo, čo sa dá zle použiť (t.j. zneužiť), zriekajú sa toho úplne tí, čo sa narodili, aby boli automatmi; podľa možnosti dávajú prednosť tomu, aby sa to zhora zakázalo, takže ich slobodná vôľa bude menej namáhaná. Nedôverujú ničomu, čo sa im páči; alebo, čo je ešte horšie: myslia si, že sa im páči všetko, čomu nedôverujú. „Mňa neslobodno pustiť do herne binga, lebo tam prehrám všetko, čo mám. Neslobodno mi dovoliť skúsiť jeden joint, lebo sa stanem trasľavým otrokom drogy.” Sú ako ľudia, čo si kúpia stroj na masáž svojho tela, aby sa nemuseli hýbať z vlastnej sily. A čím viac sa násilne zriekajú niektorých vecí, tým väčšmi sa im tieto veci páčia, tým väčšmi sa im so zlým svedomím oddávajú, tým väčšmi ich ovláda najhoršie zo všetkých potešení: pocit viny. Nemýľ sa: Keď sa niekomu páči cítiť sa „vinným”, keď si niekto myslí, že potešenie je dokonalejšie, ak sa z určitého hľadiska ukáže „kriminálnym”, potom sa hlasne vyžaduje „trest”. Svet je plný údajných „rebelov”, ktorí si v podstate prajú len trest za to, že sú slobodní, že im nejaká vyššia bytosť z tohto alebo iného sveta bráni, aby sa sami vyrovnali so svojimi pokušeniami.

Naproti tomu je umiernenosť inteligentné priateľstvo k všetkému, čo môže priniesť potešenie. Ak ti niekto povie, že potešenia sú „egoistické”, pretože kým si ty užívaš, vždy niekto trpí, odpovedz mu, že stačí tomu druhému pomôcť, ako je len možné, aby netrpel; že je však škodlivé mať výčitky svedomia, že v tej istej chvíli netrpím aj ja, respektíve že užívam tak, ako by aj ten druhý rád užíval. Rozumieť utrpeniu druhého a pokúsiť sa odstrániť ho, znamená jednoducho záujem. Netreba sa však hanbiť, že sa človek napriek tomu vie radovať. Len ten, čo má chuť kaziť život sebe a druhým, môže prísť na nápad, že užívanie je vždy proti niekomu zamerané. A ak stretneš niekoho, čo všetky potešenia, ktorých sa nezúčastní alebo ktoré si nedopraje, označuje za „špinavé” či „zvieracie” – dovoľujem ti považovať ho za špinavého a dosť zvieracieho. Myslím si, že toto stačí na vyjasnenie, nie?

          *   *   *

Čítaj ešte niečo

„Uši volajú po tónoch a zvukoch; ak sa im nedajú počuť, potláča sa vývoj sluchu. Oči volajú po kráse a farbách; ak sa im nedajú vidieť, potláča sa rozvoj schopnosti vidieť. Nos volá po vôňach a príjemných pachoch; ak sa mu nedajú zavoňať, potláča sa rozvoj schopnosti voňať. Ústa volajú po práve hovoriť o spravodlivosti a nespravodlivosti; ak sa im nedá možnosť hovoriť o tom, potláča sa rozvoj rozumnosti. Telo volá po užívaní nádhery a hojnosti; ak sa mu to nedá okúsiť, potláča sa jeho pocit blaha. Vôľa volá po nehatenom pôsobení; ak sa jej v tom bráni, potláča sa jej podstata.”

          Jang Džu, (asi 450-380 pred n.l.)

          *   *   *

Neresť koriguje lepšie ako cnosť. Stýkaj sa s nerestným človekom, a zhrozíš sa nad jeho neresťou. Strp cnostného človeka a veľmi skoro znenávidíš celú cnosť.

          Tony Duvert, Zlomyseľný šlabikár

          *   *   *

Miernosť predpokladá užívanie, odriekanie nie. Preto je viac ľudí, ktorí sa niečoho odriekajú, ako tých, čo sú v tom ohľade mierni.

          Georg Ch. Lichtenberg, Aforizmy

          *   *   *

Jediná sloboda, ktorá si zaslúži toto meno, je právo ísť za svojím šťastím svojou vlastnou cestou; samozrejme, ak pri tom nezmenšujeme slobodu druhých, alebo nekrížime ich plány na dosiahnutie slobody. Každý je strážcom svojho blaha, či ide o telo, dušu alebo ducha. Pre ľudstvo je lepšie, ak každému dovolí žiť podľa jeho vôle, než ak každého núti žiť podľa návodu iných.

          John Stuart Mill, Sloboda

          *   *   *

 

9.  VŠEOBECNÉ  VOĽBY

Zo všetkých strán Ti to budú aj tak hovoriť iní, takže nám neostáva nič iné, ako pohovoriť si aj o tom. „Politika je hanebná vec, je to nemorálnosť. Politici nepoznajú etiku!” Stavme sa, že si podobnú vetu počul už tisíc krát. Ako prvé pravidlo platí: Pri otázkach, ktoré ideme teraz preberať, je najmúdrejšie nedôverovať najmä tým, ktorí považujú za svoju „svätú” povinnosť prednášať ľuďom morálne kázne – či sú to už politici, ženy, učitelia, lekárnici, čiže jednoduchí bežní ľudia ako takí. Povedali sme si to už, ale nezaškodí zopakovať si to: Etika nie je granát ani iná guľa, aby sa z kanóna strieľala na sebahodnotenie blížneho. A ešte menej na blížneho vo všeobecnosti, aj keby sme sa rodili ako autá na bežiacom páse. Etika slúži len na to, aby sme sa sami polepšili – nikdy nie na to, aby sme výrečne karhali svojho suseda. Etika pozná jedinú istotu, že sme všetci – sused, Ty, ja a všetci ostatní – jedineční, každý jeden so svojimi milými rozdielmi. Preto tomu, čo Ti našepkáva, že „všetci … (politici, černosi, kapitalisti, Austrálčania, hasiči a kto len chceš) sú nemorálni a nemajú ani kúštik etiky!”, môžeš milo odpovedať: „Staraj sa o svoje záležitosti, ty somár, to Ti viac poslúži” – alebo niečo podobné.

Prečo asi majú politici takú zlú povesť? Nakoniec sme v demokracii všetci politikmi, priamo alebo v zastúpení druhými. Najskôr to bude tým, že politici, ktorých sme si zvolili, sa na nás veľmi podobajú, možno až príliš. Keby sa od nás veľmi líšili, keby boli oveľa horší alebo výnimočne lepší, ako sme my ostatní, iste by sme ich nepoverili, aby nás pri vládnutí zastupovali. Len panovníci, ktorí sa nedostanú k moci všeobecnými voľbami (ako diktátori, náboženskí vodcovia a králi), zakladajú svoju moc na tom, že ich považujeme za niečo iné, ako sú bežní občania. Pretože sú iní ako ostatní (na základe svojej osobnej moci, božskej inšpirácie, svojho rodu a podobné), cítia sa oprávnení rozkazovať bez toho, žeby sa podrobili voľbám a vypočuli si mienku svojich spoluobčanov. Samozrejme nás celkom vážne uisťujú, že „správny” ľud je na ich strane, že „ulica” ich podporuje s takým oduševnením, že ani podporu svojich straníkov nepotrebujú, aby sa vedelo, že ich je taký veľký počet, alebo, možno, že ich nie je až toľko. Naproti tomu tí, ktorí chcú dosiahnuť svoje úrady prostredníctvom volieb, predstavujú sa verejnosti ako obyčajní ľudia, veľmi „ľudskí”, majúci tie isté záľuby, problémy a dokonca aj chybičky ako väčšina, ktorej súhlas potrebujú, aby mohli vládnuť. Samozrejme ponúkajú idey na zlepšenie vedenia spoločenstva a považujú sa za schopných tieto idey kompetentne previesť do praxe. Sú to však idey, ktoré musí pochopiť každý a o ktorých treba diskutovať. Politici musia akceptovať možnosť, že budú nahradení niekým iným, ak nie sú natoľko kompetentní, ako sľubovali, alebo takí čestní, ako sa zdali byť. Medzi politikmi sú veľmi slušní, ale aj nehanební a vypočítaví jednotlivci, práve tak ako medzi hasičmi, učiteľmi, futbalistami a všetkými ostatnými zamestnaniami. Kde sa teda berie ich notoricky zlá povesť?

V prvom rade sú v spoločnosti na miestach, ktoré sú osobitne viditeľné a privilegované. Ich chyby sú nápadnejšie, ako keď ich urobia iní. Okrem toho majú viac príležitostí, ako obyčajní občania, dopustiť sa menších či väčších pokleskov. Skutočnosti, že sú známi, obávaní a že sa im závidí, neprispievajú k tomu, aby sa s nimi zaobchádzalo nestranne. Rovnostári takisto ako lakťové spoločnosti sa chovajú dosť nemilosrdne k tým, čo sa hore alebo dolu vymykajú z priemeru. Kto je lepší ako priemer, toho ukameňujú; kto klesne pod priemer, po tom bez výčitiek svedomia šliapu. Na druhej strane je pravda, že politici sľubujú zvyčajne viac, ako vedia a chcú dať. Ich zákazníci však vyžadujú práve to: Kto pred svojimi voličmi nepreháňa pri líčení vyhliadok do budúcnosti, kto väčšmi upozorňuje na možné ťažkosti ako na nádeje, čoskoro tu stojí osamotený. Patríme k tým, čo veria, že politici majú nadľudské sily; prečo im potom neodpúšťame nevyhnutné sklamania, ktoré nám zapríčiňujú? Keby sme im od začiatku menej dôverovali, nemuseli by sme sa neskoršie učiť menej im veriť. Nakoniec je ale dobre, ak sú to normálni ľudia, hlupáci, možno aj „trochu kriminálnici” (ako Ty a ja) – pokiaľ ich možno kritizovať, kontrolovať a v určitom čase odvolať a zbaviť úradu; zle je, ak sú dokonalými „náčelníkmi”, presvedčenými držiteľmi svojej pravdy, ktorých možno poslať domov len s namierenou pištoľou.

Nechajme však pánov politikov na pokoji, tí aj bez našej pomoci narobia dosť zmätkov. Pre Teba aj pre mňa je teraz dôležitá otázka, či má politika veľa do činenia s etikou a v akom sú vzťahu. Cieľ majú podobný: Nejde im obom o dobrý život? Etika je umenie vybrať si, čo sa nám najviac hodí a ako žiť najlepším spôsobom; politika má za cieľ čo najlepšie organizovať spoločenský život, aby každý mohol voliť, čo sa mu hodí. Keďže nikto nežije izolovane (povedal som už, že ľudské zaobchádzanie so spoluobčanmi je základ dobrého života), nemôže sa ten, čo má etickú snahu dobre žiť , úplne odtiahnuť od politiky. To je ako keby si niekto chcel žiť príjemne v nejakom dome, ale nechcel nič počuť o dierach na streche, o myšiach, poškodenom kúrení a hnijúcich základoch, čo všetko môže vyvolať zrútenie sa celej budovy počas spánku.

Existujú však aj dôležité rozdiely medzi etikou a politikou. V prvom rade sa etika zaoberá tým, čo robí jednotlivec (Ty alebo ktosi iný) so svojou slobodou. Politika sa pokúša čo najvýhodnejšie koordinovať, čo urobia so svojou slobodou mnohí. V etike je dôležité priať si to, čo je správne, pretože ide len o to, čo kto urobí z vlastnej slobodnej vôle – nie o to, čo sa niekomu prihodí bez ohľadu na to, či si to prial, alebo neprial, a ani o to, čo robí pod hrozbou násilia. Pre politiku zavážia výsledky konania bez ohľadu na cieľ; politik sa pokúša vynútiť si niektoré výsledky so všetkými prostriedkami, ktoré má k dispozícii – vrátanie násilia; iným sa snaží zabrániť. Pozrime sa na triviálny príklad: dbanie na svetlá na križovatke. Z morálneho stanoviska je rešpektovanie červenej farby pozitívna vlastnosť, pretože sa tým uznáva jeho všeobecná osožnosť; vyžaduje to vedieť sa presadiť do postavenia iných osôb, ktorým by mohlo byť ublížené, keby sa pravidlo nedodržalo. Z politického hľadiska je dôležité, aby nikto svetlá na križovatke neignoroval, a to čo aj len zo strachu pred pokutou alebo väzením. Pre politika sú všetci, ktorí rešpektujú červenú farbu, rovnako „dobrí”, ži už konajú zo strachu, rutiny, povery alebo po racionálnom premyslení; pri etickom hodnotení si však zaslúžia pochvalu len poslední, pretože tí lepšie rozumejú ponukám slobody. Jedným slovom je rozdiel medzi etickou otázkou, ktorú kladiem sám sebe (aký chcem byť, a je mi jedno, akí sú druhí?) a medzi politickou snahou, aby väčšina fungovala spôsobom, ktorý sa považuje za najharmonickejší a treba ho odporúčať.

Dôležitá drobnosť: Etika nemôže čakať na politiku. Nevšímaj si tých, čo Ti hovoria, že ak sa na vec pozeráme politicky, nedá sa na zemeguli žiť, že svet je horší, ako bol kedysi, že v takej nespravodlivej, násilníckej a abnormálnej situácii, v akej žijeme, nie je možné mať snahu dobre žiť (v etickom zmysle slova). To sa však hovorilo vždy, a to právom, lebo ľudská spoločnosť nebola nikdy „z oného sveta”, ako sa pekne povie; vždy bola z tohto sveta, a preto plná chýb, zneužívaní až zločinov. Ale vo všetkých dobách žili ľudia, ktorí boli schopní dobre žiť, alebo sa o to aspoň snažili. Ak mohli, spolupracovali na zlepšení spoločnosti, v ktorej im bolo súdené rozvíjať sa; ak nemohli, aspoň ju nezhoršovali, čo už v mnohých prípadoch nie je málo. Bojovali – aj dnes ešte bojujú, nepochybuj o tom – za to, aby politicky organizované medziľudské vzťahy boli aj naďalej také, aké majú byť: stále ľudskejšie, teda menej násilia a spravodlivejšie. Nikdy nečakali, že všetko v ich okolí bude dokonalé a ľudské, že všetko bude zacielené na perfektnosť a pravú ľudskosť. Chcú byť prví, čo vedú dobrý život a ostatných strhávajú na svoju stranu, nechcú byť poslední. Je možné, že okolnosti im nedovolia viac ako viesť relatívne dobrý život, horší, ako by si priali. Čo na tom? Boli by rozumnejší, keby boli skrz naskrz skazení, keby sa im páčilo to najhoršie na svete a znepáčilo aj to, čo je na nich dobré? Ak si si istý, že medzi potravinami, ktoré dostávaš, je veľa nezdravých a skazených, budeš sa pokúšať jesť zdravé veci (ak budeš môcť), hoci budeš vedieť, že na trhu sú aj ďalej škodlivé výrobky? Alebo sa skôr otráviš, aby si išiel s väčšinou? Nijaký politický poriadok nie je taký zlý, žeby v ňom nikto nemohol byť čo len napoly dobrý: Nech sú okolnosti akokoľvek zlé, konečnú zodpovednosť za činy má ten, kto ich koná a všetko ostatné sú výhovorky. Rovnako je strkaním hlavy do piesku snívanie o takom dokonalom  politickom poriadku (obyčajne sa mu vraví utópia), v ktorom sú všetci ľudia „automaticky” dobrí, lebo okolnosti im nedovolia robiť zlo. Nech je koľko zla, vždy nájde dobro ten, kto dobro hľadá; a naopak, nech by sme urobili pre verejnosť koľkokoľvek dobra, vždy nájde zlo ten, čo zlo hľadá. Súhlasíš? Toto voláme od dávnych vekov „sloboda”.

Ako má vyzerať z etického hľadiska, z perspektívy užitočnosti pre dobrý život, politický systém, ktorému treba dať prednosť, ktorý musíme s napnutím síl budovať a ak treba aj brániť? Ak si prelistuješ, čo sme si dosiaľ povedali (bojím sa, že som toho nahovoril toľko, že sa na všetko nepamätáš), nájdeš pri pozornom uvážení niektoré znaky tohto ideálu:

a/ Pretože celý etický projekt má svoj pôvod v slobode, bez ktorej niet dobrého života, ktorý by sa oplatil, musí prijateľný politický systém do najvyššej miery rešpektovať viditeľné znaky ľudskej slobody, alebo, naopak, najmenej ich obmedzovať: slobodu schádzať sa alebo sa od ostaných odtiahnuť; slobodu prejavu mienky, umenia a vedy; slobodu pracovať podľa vlastných vlôh a záujmov; slobodu zúčastňovať sa verejných záležitostí; slobodu niekde sa usadiť; slobodu voľby pôžitkov pre telo aj ducha. Teda hlavne žiadne diktatúry – predovšetkým žiadne také, ktoré „sú tu pre naše dobro” (alebo „pre dobro celku”, čo je to isté). Naše najväčšie dobro – individuálne alebo všeobecné – je byť slobodný. Samozrejme bude politický systém, ktorý priznáva slobode náležitý význam, trvať na sociálnej zodpovednosti za činy a opomenutia každého jednotlivca (hovorím opomenutia, pretože niekedy niečo urobíme tým, že sme nič neurobili). Vo všeobecnosti sa priznáva každému jednotlivcovi tým menej osobnej slobody, čím menej je zodpovedný za svoje zásluhy a neprávosti; dalo by sa povedať, že tieto sú výsledkom „vývoja”, „spoločnosti”, „chemických reakcií v organizme”, „reklamy” alebo „čerta”. V politických systémoch, v ktorých jedinci nie sú nikdy plne „zodpovední”, nie sú to spravidla ani vládnuci, ktorí potom konajú „z historickej nutnosti” alebo „kvôli záujmu štátu”. Maj sa na pozore pred politikmi, pre ktorých je celý svet „obeťou” okolností – alebo má na nich „vinu”!

b/ Základným princípom dobrého života je, ako sme už videli, zaobchádzať s ľuďmi ako s ľuďmi, mať schopnosť vžiť sa do položenia našich blízkych a relativizovať naše záujmy, aby sme ich zosúladili s ich záujmami. Ak sa Ti páči inakšie to povedať: Treba sa naučiť považovať záujmy druhých za Tvoje vlastné a Tvoje záujmy za ich vlastné. Táto cnosť sa volá spravodlivosť a niet slušného politického systému, ktorý by sa nesnažil zákonmi a ustanovizňami podporovať medzi príslušníkmi spoločnosti spravodlivosť. Oklieštenie slobody jednotlivcov je prípustné len z jedného dôvodu: ak treba zabrániť – keď to nejde inakšie, aj silou – aby sa s ľuďmi zaobchádzalo tak, ako keby to neboli ľudia, ako keby to boli hračky, ťažné zvieratá, obyčajné nástroje, menejcenné bytosti. Podmienku, ktorú môže vyžadovať každý človek, aby sa s ním totiž zaobchádzalo ako s inými členmi spoločnosti bez ohľadu na farbu jeho pleti, na jeho pohlavie, jeho názory alebo jeho záľuby, nazývame dôstojnosťou. Pozoruhodné je, že čo aj je dôstojnosť vlastnosť spoločná všetkým ľuďom, slúži na to, aby sa každému priznala jedinečnosť a neopakovateľnosť. Veci možno medzi sebou „zamieňať”, možno ich „nahradiť” lepšími alebo podobnými, majú svoju „cenu”. Túto výmenu umožňujú peniaze, na ktoré sa všetko prepočíta. Ponechajme stranou, že niektoré „veci” sú s ľudskou existenciou tak úzko spojené, že sa nedajú zameniť, že ich „nemožno kúpiť ani za všetko zlato sveta”; tak je to pri určitých umeleckých dielach a prírodných krásach. Každý človek má teda svoju dôstojnosť a je nezaplatiteľný, t.j. je nenahraditeľný a neslobodno s ním zle zaobchádzať, aby sa niekto druhý uprednostnil. Keď vravím, že je nenahraditeľný, nemám na mysli jeho funkciu (jedného stolára v dielni môže nahradiť druhý stolár), ale jeho osobnosť, to, čo on vskutku je. Ak hovorím „o zlom zaobchádzaní”, chcem tým povedať, že ani keď sa niekto podľa zákona tresce, alebo považuje za politického protivníka, neprestáva byť hodný rešpektu a ohľadu. Aj vo vojne, ktorá je prejavom najhoršieho zlyhania pokusu ľudí o spoločný „dobrý život”, sú spôsoby správania sa, ktoré sú horším zločinom, ako organizované zločiny vojny. Ľudská dôstojnosť nás všetkých robí rovnými práve tým, že každý jeden je jedinečný, nevymeniteľný, a má rovnaké sociálne práva na uznanie, ako každý druhý.

c/ Na vlastnom tele nám životné skúsenosti odhaľujú realitu utrpenia. Brať druhého na vedomie, vžiť sa do jeho situácie, to znamená nielen uznať jeho ľudskú dôstojnosť blížneho, ale aj spolucítiť jeho bolesti a nešťastia, ktoré ho postihli z vlastnej viny, v dôsledku nehody alebo z biologickej nevyhnutnosti – veď nás to môže postihnúť skôr alebo neskôr všetkých. Choroby, staroba, neprekonateľná slabosť, opustenosť, poruchy zmyslov či vedomia, strata najmilovanejšej či nenahraditeľnej bytosti, hrozby a útoky zo strany silnejšieho či nesvedomitého. Žiaduce politické usporiadanie musí zaručiť v rámci možností spoločnú starostlivosť o tých trpiacich a slabých, ktorí si z nejakého dôvodu sami nevedia pomôcť. Pritom treba dodržať zásadu, že starostlivosť nesmie ísť na úkor slobody a dôstojnosti jednotlivca. Pod zámienkou pomoci invalidom zaobchádza niekedy štát s celou populáciou ako s invalidmi. Nešťastie nás vydáva do rúk druhých a zvyšuje kolektívnu moc nad jednotlivcom. Preto je dôležité snažiť sa o odstránenie nedostatkov a slabostí a neslobodno ich v mene pretrvávania „autoritatívneho súcitu” zvečňovať.

Kto si v súhlase s etikou praje dobrý život, musí si aj priať, aby sa politické spoločenstvo zakladalo na slobode, spravodlivosti a starostlivosti. V priebehu dvoch posledných storočí sa moderná demokracia pokúsila (najprv v teórii a postupne aj v praxi) uskutočniť minimálne požiadavky, ktoré musí mať politické spoločenstvo v programe: Sú to takzvané ľudské práva, ktorých zoznam je ešte aj dnes – na našu spoločnú hanbu – skôr katalógom dobrých predsavzatí ako dosiahnutých úspechov. Jediné politické podujatie, ktorému sa etika nesmie vyhýbať, je tvrdošijné domáhanie sa ich realizácie všade a pre všetkých. Aký odznak nosíš pritom na chlopni kabáta, či „pravičiara”, „ľavičiara” alebo „liberála”, je mi jedno – to je Tvoj problém, pretože mne na tejto čiastočne starožitníckej nomenklatúre veľmi nezáleží.

Mne je jasné, že početné problémy, pred ktorými stojí dnes šesť miliárd ľudí preľudňujúcich zemeguľu (a ich počet rapídne rastie), sa dá riešiť len globálne pre celý svet; dokonca len tak sa dajú spoznať. Pomysli len na hlad, ktorému padajú za obeť milióny ľudí, na hospodársku a vzdelanostnú zaostalosť mnohých štátov, na pretrvávanie brutálnych politických systémov, ktoré bez ostychu utláčajú svoje obyvateľstvo a ohrozujú svojich susedov, na plytvanie peniazmi a vedomosťami pre zbrojenie, alebo jednoducho len na biedu mnohých ľudí dokonca aj v bohatých štátoch. Som toho názoru, že súčasná rozštiepenosť sveta (sveta, ktorý je už hospodárskymi vzťahmi a univerzalizáciou komunikácií zjednotený) tieto zlá len zvečňuje a navrhované riešenia torpéduje. Ešte jeden príklad: Militarizácia, tento ošiaľ pretekov v zbrojení, vedúci k plytvaniu prostriedkami, ktoré by ľahko odstránili väčšinu ziel sveta, a útočné vojny (nemorálne činy podrobovania miesto vžitia sa do situácie iných krajín). Myslíš si, že tieto šialenstvá sa dajú ukončiť inakšie, ako svetovou autoritou, vybavenou mocou odvrátiť každého od jeho záľuby pre vojnové hry? Nakoniec, ako som Ti už povedal, niektoré veci sú, na rozdiel od iných, nenahraditeľné: Za túto „vec”, na ktorej žijeme, za planétu Zem s jej rovnováhou rastlín a živočíchov, niet po ruke náhrady; nezdá sa ani možným „kúpiť” si druhú, keď túto svojou ziskuchtivosťou alebo hlúposťou zničíme. Zem nie je zhlukom izolovaných fľakov či parciel: zachovať ju obývateľnou a krásnou je úloha, ktorú zdolá len svetové spoločenstvo ľudí; krátkozraké bezohľadné kšeftárenie jedných proti druhým vedie ku katastrofe.

Tým všetkým chcem povedať: Všetko, čo priaznivo ovplyvňuje spolužitie ľudí na základe ich ľudskosti a nie príslušnosti k určitým kmeňom, sa mi vidí zásadne politicky zaujímavé. Rozličnosť životných štýlov je podstatný znak; predstav si, aká by to bola nuda, keby chýbala. Predpokladom však je existencia minimálnych pravidiel tolerancie medzi nimi, a určité problémy sa dajú riešiť len v spolupráci všetkých. Keby to tak nebolo, vzíde z toho mnohosť zločinov a nie mnohosť kultúr. Preto sa Ti priznávam, že sa mi hnusia doktríny, ktoré stavajú ľudí proti sebe: rasizmus, ktorý zadeľuje ľudí na základe pseudovedeckých fantázií do prvej, druhej a tretej triedy; strašidelné nacionalizmy, ktoré považujú jednotlivca za nič a kolektívnu identitu za všetko; fanatické ideológie, náboženské a politické, ktoré nie sú schopné rešpektovať pokojné spolužitie rozličných mienok; ktoré od celého sveta žiadajú, aby veril a rešpektoval ich „pravdu”, a len túto. – Nechcem ti ísť na nervy s politikou alebo s mojimi názormi na božské a ľudské. V tejto poslednej kapitole som chcel poukázať len na to, že existujú politické požiadavky, ktorých sa nemôže zrieknuť, kto chce dobre žiť. O iných veciach budeme hovoriť – v inej knihe.

*   *   *

Čítaj ešte niečo

„Nie človek žije na tejto planéte, ale ľudia. Množné číslo je zákon Zeme.”

          Hannah Arendtová, O živote ducha

          *   *   *

„Keby som vedel o niečom, čo mne osoží, ale mojej rodine uškodí, zahnal by som to z mojich myšlienok. Keby som vedel o niečom, čo osoží mojej rodine, ale nie mojej vlasti, chcel by som na to zabudnúť. Keby som vedel o niečom, čo osoží mojej vlasti, ale uškodí Európe, pozeral by som sa na to ako na zločin, pretože nutne som človek a len náhodou som Francúz.”

          Montesquieu, O šťastnom a múdrom živote

          *   *   *

„Pritom (tam ľudia) považujú za priam poľutovania hodné, že sa udomácnil zvyk vytvárať spojenectvá, aj keď sa ako svedomite dodržiavajú. Tento zvyk je totiž na vine, že sa ľudia navzájom považujú za nepriateľov a protivníkov od narodenia a myslia si, že musia proti sebe zúriť až do úplného zničenia, ak im v tom nebránia spojenectvá; akoby nespájalo prirodzené spoločenstvo dva národy, ktoré na nepatrnom území delí od seba len vŕšok alebo potok.”

         Thomas Morus, Utópia

         *   *   *

EPILÓG:  MUSÍŠ  O  TOM  ROZMÝŠĽAŤ

Zdolali sme to. S ťažkosťami, prirodzene, ale myslím, že podstatné sa povedalo. Pod „podstatným” myslím to, čo Ti tu môžem povedať: Iné, oveľa podstatnejšie veci, sa musíš naučiť od iných ľudí, alebo ešte lepšie, sám musíš o nich premýšľať. Nechcem, aby si túto knihu bral príliš vážne, ani za celý svet nie! Je dokonca veľmi pravdepodobné, že nejde o ozajstnú knihu o etike, aspoň ak má pravdu Wittgenstein. Tento chýrny súčasný filozof považoval napísanie ozajstnej knihy o etike za tak nemožné, že konštatoval: „Keby niekto vedel napísať knihu o etike, ktorá by bola naozaj knihou o etike, zničila by táto kniha jedným výbuchom všetky knihy na svete.” Tak tu teraz stojím. Práve som dokončil tieto strany, určené Tebe, ale nepočul som nijaký ohlušujúci úder hromu. Moje staré knihy, ktoré mám tak rád (aj tá, kde je Wittgensteinova citovaná mienka), stoja neporušené na policiach mojej knižnice. Zrejme sa mi čarovať nepodarilo – napísať ozajstnú knihu o etike. Čo na tom! Iní, oveľa, oveľa lepší ako ja, sa o to už predo mnou pokúsili, s výsledkami, ktoré tiež nevyhodili do vzduchu ostatnú literatúru. V každom prípade by si sa mal pokúsiť poznať ich: Aristoteles, Spinoza, Kant, Nietzsche. Aj keď som ich nechcel neustále citovať (lebo sme sa zhovárali ako priatelia), priznám sa Ti, že čo je na predchádzajúcich stranách užitočné, pochádza od nich: mne prislúcha len otcovstvo hlúpostí (odpusť, samozrejme tým nemyslím Teba!).

Nemal by si teda brať túto knihu príliš vážne. Okrem iného preto, lebo „vážnosť” nie je neklamný znak múdrosti, ako si myslia hlupáci. Inteligencia musí vedieť smiať sa. Tému knihy by si však nemal prehliadať. Pojednáva o tom, čo môžeš urobiť zo svojho života, a ak Ťa to nezaujíma, neviem, čo Ťa zaujíma. Ako sa dá žiť najlepším spôsobom? Táto otázka je pre mňa oveľa podstatnejšia ako iné, na pohľad dôležitejšie otázky: „Má život zmysel? Oplatí sa žiť? Existuje život po smrti?” Život má zmysel, má len jediný zmysel; stále sa ide ďalej, niet spomalenia (ako v športových správach), ťahy hry sa nedajú opakovať a obyčajne ani opraviť. Preto treba o tom, čo človek chce urobiť, dobre rozmýšľať a dávať veľký pozor, čo robíme. Okrem toho: nikdy nestrácať odvahu pri chybách, lebo osud je menlivý a nikomu nedá zakaždým trafiť do cieľa.
V čom spočíva zmysel života? Najprv sa musíme pokúšať nerobiť chyby; ak sa tomu nevieme vyhnúť, musíme sa pokúsiť robiť síce chyby, ale nevzdať sa myšlienky, že by sme ich nemali robiť. Na otázku, či sa oplatí žiť, odpovedám výrokom anglického humoristického spisovateľa Samuela Butlera: „To je otázka pre embryo, nie pre človeka.” Nech volíš akékoľvek kritérium pre rozhodnutie, či sa oplatí žiť, musíš ho brať z tohto života, do ktorého si sa narodil. Dokonca aj ak život odmietaš, robíš to v mene hodnôt dôležitých pre život, ideálov a veľkých očakávaní, s ktorými si sa oboznámil v priebehu svojho života. Vždy ide o život – aj u toho, čo prišiel k záveru, že sa neoplatí žiť. Rozumnejšie by bolo, keby sme sa pýtali, či „má zmysel smrť”, či sa smrť „oplatí”, pretože o tej nevieme nič a všetko naše vedenie, všetko, na čom nám záleží, pochádza zo života! Verím, že každá etika, ktorá si zaslúži toto označenie, vychádza zo života a chce ho posilniť a obohatiť. Teraz, keď nás nikto nepočuje, opovážim sa ísť ešte ďalej: Myslím si, že dobrý je len ten, čo cíti aktívnu antipatiu voči smrti. Pozor! Vravím „antipatiu” a nie „strach”. V strachu tkvie vždy nábeh k rešpektu a poddanstvu. Neverím, že si smrť zaslúži takú veľkú pozornosť. Veď – či existuje život po smrti? Nedôverujem všetkému, čo sa má údajne dosiahnuť smrťou – ak ju človek akceptuje, využíva a s ňou sa priatelí – či je to už sláva tohto sveta alebo večný život na druhom. Nezaujíma ma, či existuje život po smrti; ale že existuje pred ňou. A aby bol tento život pekný; nielen prežívanie alebo ustavičný strach pred smrťou.

Zastavím sa teda pri otázke, ako by sme mohli žiť lepšie. V predošlých kapitolách som sa väčšmi snažil pomôcť Ti porozumieť otázke, ako dať na ňu odpoveď. Bojím sa, že Ti neostáva iné, ako že odpovede musíš hľadaťsám . To z troch dôvodov:

a/ Pretože Tvoj samozvaný učiteľ – ja sám – nie je na to povolaný. Ako môžem niekoho učiť dobre žiť, keď sa mi ako tak darí žiť normálne a nič viac? Pripadám si ako holohlaváč, ktorý vychvaľuje neprekonateľný prostriedok na podporu rastu vlasov.

b/ Pretože život nie je exaktná veda ako matematika, ale umenie ako hudba. O hudbe sa možno naučiť určité pravidlá, možno počúvať, čo zložili slávni skladatelia, ale ak nemáš sluch, rytmus a hlas, málo Ti to pomôže. Žiť s umením je to tiež tak: Pre toho, čo má k tomu predpoklady, je to, čo ho môže umenie naučiť, práve to správne. Kto je však od narodenia „hluchý”, toho to nudí, alebo len zväčší jeho zmätok v tomto odbore. Samozrejme je väčšina takto „hluchých” dobrovoľne hluchá.

c/ Dobrý život nie je masový tovar, nedá sa vyrábať na bežiacom páse, existuje len na mieru. Každý jednotlivec si ho musí pre seba nájsť – podľa svojej jedinečnej, neopakovateľnej, krehkej individuality. Múdrosť alebo príklad druhých nám môže pomôcť, ale našu rolu nemôžu prevziať druhí.

Život nie je ako lieky, pri ktorých návod na použitie vysvetľuje riziká a vedľajšie účinky a udáva dávkovanie. Život dostávame bez receptu a bez pribalených odporúčaní. Etika celkom nenahradí tento nedostatok, lebo je len kronikou doterajších snáh ľudí odstrániť ho. Francúzsky spisovateľ George Perec, ktorý zomrel nedávno, napísal knihu s názvom Život: návod na použitie. Samozrejme je to výborný a inteligentný literárny žart, nie je to systematika etiky. Práve preto som sa zriekol možnosti dávať Ti inštrukcie ku konkrétnym aktuálnym otázkam: k umelému prerušeniu tehotenstva, k prezervatívom, k odmietaniu vojenskej služby z dôvodu svedomia atď. A nemal som drzosť (ktorá je tak odporne typická pre všetkých, čo sa považujú za „moralistov”) žalobníckym a odsudzujúcim tónom kázať Ti o „zlách” nášho storočia: o konzumerizme, chýbajúcej solidarite, chamtivosti, násilnostiach, kríze hodnôt. Mám svoj názor na tieto a iné témy, ale nie som „etika”. Som len Tvoj otec. Mojím prostredníctvom Ti etika môže povedať len toľko, že sám musíš hľadať a premýšľať, slobodne a bez švindľovania: vo svojej (Tvojej) vlastnej zodpovednosti. Pokúsil som sa naučiť Ťa, ako sa chodí; ani ja, ani nikto iný nemá však právo nosiť Ťa na pleciach.
Mám uzavrieť poslednou radou? Keďže ide o voľby, pokús sa vždy voliť opcie, ktoré Ti nechajú väčší počet otvorených možností; nie také, čo Ťa postavia tvárou k múru. Voľ to, čo Ťa otvorí: voči ostatným, voči novým skúsenostiam, voči rozličným radostiam. Vyhýbaj sa tomu, čo Ťa obmedzuje a pochováva. Teda veľa šťastia! A pamätaj, čo Ti vtedy v sne privolal hlas, podobný môjmu, keď búrka hrozila Ťa odniesť: Dôveruj!

 

ROZLÚČKA
„Do videnia, milý čitateľ a priateľ – a pokús sa netráviť svoj život v nenávisti a strachu!”

          Stendhal, Lucien Leuwen