John Berger

Uprostred najtyranskejšieho chaosu

Plamene Dvojičiek neospravedlnia bomby padajúce na Irak. Odpoveď na neznášanlivosť sveta, na jeho nespravodlivosti a vykoľajenia nedajú vojenskí stratégovia. Demokracia, spravodlivosť, osobné práva … Čo z nich spravil tento nový ekonomický chaos? Bez vízie budúcnosti by nás súčasné utrpenie odsudzovalo žiť deň čo deň v temnej noci.

Chcel by som povedať aspoň pár slov o bolesti, ktorá jestvuje v dnešnom svete. O bolesti, ktorá v určitých ohľadoch nemá precedens. Píšem toto v noci, hoci je deň, na začiatku októbra 2002. Už skoro týždeň ostáva nebo nad Parížom modré. Slnko zapadá každý deň o niečo skôr, ale každý deň nám dáva dar svojej žiarivej nádhery. Mnohí sa boja, že sa Spojené štáty čo nevidieť pustia do „preventívnej vojny” proti Iraku, aby veľké petrolejárske spoločnosti mohli položiť svoju ruku na ďalšie prírodné zdroje, považované za istejšie. Druhí dúfajú, že sa tomuto útoku bude dať vyhnúť. Medzi ohlásenými rozhodnutiami a tajnými očakávaniami ostáva všetko v tieni, pretože lož pripravuje vyslanie rakiet. Píšem v noci hanby.

*  *  *

Pod hanbou nemyslím vinu jednotlivca. Hanba, ako ju začínam chápať, je pocit vlastný ľudskému druhu, ktorý podrýva jeho schopnosť dúfať v zajtrajšok, hľadieť pred seba. Stačí nám hľadieť si na nohy a myslieť len na najbližší krôčik.

Všade naokolo sú ľudia v rozličných situáciách a pýtajú sa samých seba: kde to sme? Nejde o zemepis, ide o históriu. Čo žijeme? Kam nás to vedú? Čo sme stratili? Ako žiť ďalej bez vízie pravdepodobnej budúcnosti? Prečo sme stratili perspektívu, ktorá by presiahla dĺžku ľudského života?

Experti s dobre vybavenými bankovými kontami odpovedajú: globalizácia, postmodernizmus, revolúcia komunikačných prostriedkov, ekonomický liberalizmus; to sú výrazy, ktoré obchádzajú otázku. Na úzkostlivé „Kde to sme?” šepká odborník: „Nikde”.

Nebolo by lepšie uvedomiť si a kričať silno a hlasno, že žijeme uprostred najtyranskejšieho chaosu, aký kedy bol? Nie je ľahké pochopiť podstatu tejto krutovlády, lebo štruktúra jej moci (ktorá siaha od dvesto najväčších multinacionálnych spoločností po Pentagon) je naraz zviazaná aj difúzna, diktátorská ale anonymná, je všade a predsa nemá centrum. Táto moc je hrôzovláda offshore (mimo, spoza hraníc) nielen vo finančnom zmysle, ale aj v otázke každej inej ako jej moci. Jej cieľom je vyvrátiť z pántov celý svet. Jej ideologická stratégia – bin Ládin je v porovnaní s ňou rozprávka o vílach – sa zameriava na zbúranie všetkého, čo existuje, a ponorenie ostatku do osobitnej verzie virtuálnej skutočnosti, do kráľovstva – a toto je krédo tejto tyranie – nevyčerpateľného zdroja zisku. Človeku to pripadá hlúpe, ale tyranie sú už také všetky. Táto ničí život na planéte na všetkých úrovniach – a je to predsa jej pôsobisko.

Ak vynecháme ideológiu, jej moc sa zakladá na dvoch hrozbách. Prvou je letecká intervencia najsilnejšie vyzbrojeného štátu sveta – dalo by sa povedať „hrozba B-52″. Druhou je neľútostné zadĺženie, bankrot a v dôsledku súčasných okolností vo svete, hlad; to je „hrozba nuly”.

Človek začína cítiť hanbu, keď zistí (a zistí to raz tak, raz inak, no pre nemohúcnosť to odoženie z mysli), že veľká časť týchto utrpení by mohla byť zmenšená až odstránená, keby sa (na príslušných miestach) rozhodlo urobiť realistické ale pomerne jednoduché opatrenia. Medzi zápisnicami schôdzí a minútami neznesiteľných útrap je dnes priamy vzťah.

Existuje jediný človek, čo by si zaslúžil byť odsúdený na istú smrť jednoducho preto, lebo nemá prístup k liečbe, ktorá stojí menej ako 2 doláre denne? Túto otázku položila vlani v júli riaditeľka Svetovej organizácie zdravia, keď hovorila o epidémii aidsu v Afrike a inde; odhaduje sa, že v nasledujúcich 18 rokoch umrie na túto chorobu 68 miliónov ľudí. Ja hovorím o bolesti tých z nich, čo žijú v dnešnom svete.

Väčšina analýz a prognóz budúcich udalostí sa predkladá a študuje – to je pochopiteľné – v rámci odlišných disciplín: ekonómia, politika, médiológia, zdravotníctvo, ekológia, národná obrana, vzdelanie, atď. V skutočnosti sa každá z týchto disciplín napája na ďalšiu a spolu vytvárajú reálny terén prežívanej skúsenosti. Stane sa, že ľudia trpia na zlá viacerých odlišných kategórií, ale podstupujú ich naraz a bez rozlíšenia.

Jeden prípad za mnohé: títo Kurdi, ktorí minulý týždeň ušli do Cherbourgu; francúzska vláda odmietla dať im azyl, takže im hrozí odsun do Turecka. Sú chudobní, politicky neželaní, bez vlasti, vyčerpaní, v ilegalite, nikto nemá o nich záujem. Všetky tie mínusy prežívajú naraz.

Aby sme pochopili, čo sa deje, musíme si osvojiť interdisciplinárny pohľad, ktorý umožňuje vidieť a pospájať aj „oblasti”, ktoré úrady držia oficiálne oddelené. Taký pohľad je samozrejme politický v pôvodnom zmysle slova.

Podmienkou možnosti politickej myšlienky v svetovom meradle je vidieť, že celé to zbytočné utrpenie vyvoláva jeden zjednotený proces. To je východiskové stanovisko.

*  *  *

Píšem toto v noci, ale čo vidím, je nielen tyrania. Keby to tak bolo, asi by som nemal odvahu pokračovať. Vidím ľudí, ktorí spia, ktorí sa budia, ktorí vstanú a idú sa napiť vody, ktorí šepkajú svoje plány a svoje obavy, ktorí sa milujú, ktorí sa modlia, ktorí čosi pečú, kým ostatok ich rodiny spí, v Bagdade aj v Chicagu. (Áno, videl som aj Kurdov, navždy neporaziteľných; 4 000 ich zabil Saddám Husajn plynom.) V Ghane vidím matku menom Aya, čo značí „narodená v piatok”, ktorá kolíše svoje maličké, aby zaspalo, vidím zrúcaniny Kabulu a muža, čo sa vracia domov, a viem, že napriek utrpeniu je vynaliezavosť prežívajúcich nedotknutá a uplatní sa už pri naberaní energie. V nekonečných úskokoch tejto vynaliezavosti je čosi podobné duchu svätému: som o tom tejto noci presvedčený, aj keď neviem prečo.

*  *  *

Nasledujúci postup spočíva v absolútnom odmietnutí toho, čo hovorí tyrania, ktorá je len hlúposťou.

V nekonečnom slede jej vyhlásení, prehlásení, tlačových konferencií a hrozieb sa stále opakujú slová demokracia, spravodlivosť, osobné práva, terorizmus. V súčasnom kontexte značí každý z týchto termínov opak toho, čo hovoril kedysi. Každý bol spracovaný, aby sa stal heslom gangu, ktorý ho ľudstvu ukradol.

Demokracia je návrh, týkajúci sa spôsobu, ako sa rozhodovať (málokedy sa praktizuje), a nesúvisí veľmi s predvolebnými kampaňami. Zaväzuje sa, že politické rozhodnutia sa budú robiť až po podrobnej porade s tými, ktorým sa vládne, že sa na nich bude brať zreteľ. Taký proces vyžaduje, aby občania boli dobre informovaní o daných problémoch, aby rozhodujúci činitelia mali schopnosť a vôľu vypočuť ich a brať zreteľ na to, čo počujú. Demokraciu si neslobodno mýliť so „slobodou” voľby medzi dvoma možnosťami, s uverejňovaním výsledkov prieskumov a zaradením občanov do štatistík: to sú len zdania a predstierania.

Dnes sa zásadné rozhodnutia týkajúce sa zbytočného utrpenia na čoraz väčších rozlohách planéty urobili už dlho dopredu – a robí sa to tak ďalej -, a to jednostranne, bez akejkoľvek konzultácie alebo participácie.

*  *  * 

Pred viac ako sto rokmi komponoval Dvořák Novosvetskú symfóniu.  Zložil ju ako riaditeľ jedného hudobného konzervatória v New Yorku. Nepoznám iné umelecké dielo, ktoré by tak spontánne a pritom neoblomne (Dvořák bol syn roľníka, ktorý pôvodne chcel mať zo svojho syna mäsiara) vyjadrovalo vieru, ktorá inšpirovala celé početné generácie vysťahovalcov, ktorí sa stali americkými občanmi.

Dnes vláda štátu, ktorý vzbudzoval také nádeje, padla do rúk kliky neúprosných sprisahancov typu B-52, nasiaknutých fanatizmom (všetko chcú zredukovať, len nie moc kapitálu), nevedomosťou (poznajú len jednu skutočnosť: svoju palebnú silu) a pretvárkou (majú dve sady kritérií pre etické posudzovanie: jednu pre nás, druhú pre seba). Ako sa to mohlo stať? To je len rečnícka otázka, lebo nepripúšťa jednoduchú odpoveď a okrem toho je zbytočná, lebo dosiaľ niet odpovede, ktorá by sa dotkla ich moci. Ale takto predsa len položiť v dnešnej noci túto otázku svedčí o nesmiernosti toho, čo sa udialo. Hovoríme o bolesti sveta.

Politický mechanizmus novej tyranie je – čo aj vyžaduje veľmi premyslenú technológiu – napodiv jednoduchý. Bezprávne uchváťte slová demokracia, sloboda, atď. Nariaďte všade – a nech to má aké strašné dôsledky – nový ekonomický chaos produkujúci zisk a prinášajúci biedu. Zabezpečte, aby všetky hranice boli otvorené jedným smerom pre tyraniu a zatvorené pre všetko ostatné. Vylúčte každú opozíciu označiac ju za terorizmus.

Nie, nezabudol som na ten pár, čo sa v objatí hodili dolu z Twin Towers, žeby nezhoreli každý osobitne.

Existuje predmet, podobný hračke a stojí okolo 4 dolárov za kus: niet pochýb, že je teroristický. Volajú ho osobná mína.

Ak ich raz zhodia z lietadla, nedá sa vedieť, koho a kedy tieto míny porania alebo zabijú. V tomto momente ich je na povrchu Zeme, alebo v zemi, viac ako 100 miliónov. Väčšina ich obetí boli a budú civilisti.

Protiosobná mína má skôr zraniť ako zabiť. Jej poslaním je robiť mrzákov, preto je plná brokov, čo sťaží, predĺži a zdraží liečbu obetí. Tí, čo prežijú, podstupujú až osem chirurgických operácií. Každý mesiac mrzačia alebo zabíjajú tieto míny dvetisíc civilistov.

Nazývať ich „protiosobné” je lingvistická vražda. Názov je to anonymný, bez mena, bez pohlavia, bez veku. „Osobný” je opak „ľudu”. Výraz „protiosobný” ženie do slepej uličky krv, údy, bolesť, amputáciu, citlivosť, lásku. Abstrahuje všetko a tak tieto dve slová s troškou výbušniny sa stanú teroristickými.

Tak ako iné nedávne diktatúry závisí aj táto nová tyrania vo veľkej miere od systematického zneužívania jazyka. Preto si musíme vybojovať späť všetky slová, o ktoré nás pripravila a zavrhnúť jej prázdne slovné bubliny. Inak by nám ostalo len jedno slovo, a to „hanba”.

Nebude to ľahká úloha, lebo väčšina oficiálnych rečí si berie na pomoc obraz, spája myšlienky, vyjadruje sa vyhýbavo a robí narážky. Málo vecí je čiernych alebo bielych. Vojenskí a ekonomickí stratégovia si uvedomili kapitálnu úlohu médií, ani nie tak pre porazenie nepriateľa, ako pre ohraničenie a znemožnenie povstaní, protestov a dezercií. Manipulácia médií tyraniou je dôkazom všetkého, čoho sa obáva. Dnešná tyrania žije v strachu pred tým, že svet si zúfa; tento strach je taký intenzívny, že sa zakazuje používať slovo „zúfalý” v inom zmysle ako „nebezpečný”.

Bez peňazí je každá každodenná potreba človeka zdrojom bolesti.

Tí, čo si neprávom privlastnili moc – a nie sú všetci v čele štátu, takže môžu počítať s kontinuitou svojej moci nezávisle od prezidentských volieb – sa vydávajú za záchrancov sveta a ponúkajú občanom šancu stať sa ich klientmi. Svetový spotrebiteľ je posvätný, no dajú si pozor, aby neprezradili, že to má význam len potiaľ, kým z neho vychádza zisk – to je jediná vec, ktorú považujú za posvätnú. Táto eskamotáž nás vedie do srdca problému.

Namyslenosť sprisahancov, že sú záchrancami sveta, im dovoľuje uznať skutočnosť, že veľká časť tohto sveta (ráta sa tam o.i. takmer celý africký kontinent a značná časť Južnej Ameriky) je v nenapraviteľnom stave. Podľa nich je v takej situácii vlastne každé miestečko na našej planéte, ktoré sa nevládze napojiť na ich centrum. Taký záver vyplýva nevyhnutne z dogmy, podľa ktorej spása je len v peniazoch a jediná globálna budúcnosť je tá, ktorej priority prízvukujú oni; no nech majú tieto priority aké falošné mená, v skutočnosti sú to vždy len ich zisky.

Tí, čo majú iné vízie a iné nádeje, ako aj tí, čo nemôžu nakupovať a žijú len zo dňa na deň (asi 800 miliónov ľudských bytostí), sú vraj len prekonané relikvie prejdenej epochy. A tí, čo kladú odpor – či už ako pacifisti alebo siahnuc po zbrani – sú vraj teroristi.

Keď sa „napravia” (často používané slovo tejto ideológie), predstavuje si naivne tyrania, bude svet zjednotený. Tyrania potrebuje prelud šťastného konca, ale to je prelud, ktorý bude príčinou jej konca.

Každá forma odmietania tejto tyranie je pochopiteľná. Nijaký dialóg s ňou nie je možný. Veci treba nazývať ich menom, aby sme mohli dôstojne žiť a umierať. Žiadajme, aby nám vrátili naše slová.

Píšem toto v noci. V boji nie je tma na strane nikoho, ale keď sa dvaja ľúbia, potvrdzuje, že sú jeden s druhým.

*  *  *

Prameň: John Berger, “O? sommes-nous ?”, z angličtiny do francúzštiny preložil Michel Fuchs, z francúzštiny Rastislav Škoda, Le Monde diplomatique, č. 587, s. 15, február 2003.