V týchto dňoch si pripomíname 80. výročia Slovenského národného povstania. Je známym faktom, že v Povstaní roku 1944 nebojovali len Slováci, ale ich boj podporilo tridsaťdva národov a národností. Menej sú už známe konkrétne osudy a mená účastníkov bojov z krajín, ktoré neboli tak početne zastúpené v povstaní. Medzi ne patrí aj osud španielskych účastníkov povstania (povstania sa ich zúčastnilo päť), o ktorých vieme skutočne veľmi málo alebo doslova nič. Túto medzeru vypĺňa svojim príspevkom čestný predseda Spoločnosti Prometheus Ivan Poljak, ktorý nás vo svojom článku napísanom na základe podkladov z knihy Bohuslava Chňoupka Biele miesta informuje o súvislostiach i osudoch niektorých Španielov v Slovenskom národnom povstaní.

Španielska občianska vojna radikálne zmenila osudy

Španielska spoločnosť sa v 30. rokoch 20. storočia nachádzala v hlbokej kríze. Neuspokojivá životná úroveň väčšiny obyvateľstva vyvolávala stále sa stupňujúce sociálne napätie, zákonitým vyústením ktorého bolo víťazstvo ľavicových síl vo voľbách v roku 1931. Španielsko bolo vyhlásené za republiku a vláda Ľudovej fronty pristúpila k odvážnym, dovtedy nemysliteľným, reformám. Spoločenské vrstvy, ktoré prišli o rozsiahle privilégia – išlo predovšetkým o šľachtu a duchovenstvo – usilovali sa všemožnými spôsobmi a prostriedkami zabrániť presadzovaniu reformných krokov.

V mestách narastal počet demonštrácií, šírilo sa rozsiahle štrajkové hnutie. Najväčšie nepokoje sa odohrávali v Astúrskej provincii, kde do generálneho štrajku vstúpilo okolo 4000 baníkov. Významnú úlohu tu zohralo prístavné mesto Gijón  nachádzajúce sa v Biskajskom zálive. Keď začalo počas občianskej vojny (1936-39) odstreľovať prístav vojenské námorníctvo a mestu hrozilo obsadenie jednotkami Francovej armády, vedenie mesta  rozhodlo v spolupráci s organizáciami Červeného kríža uskutočňovať humanitárnu evakuáciu niekoľko sto detí v školskom veku do 15 rokov do francúzskeho prístavu Saint Nazaire . Odtiaľ boli deti prevezené do Londýna, kde bola pripravená obrovská sovietska námorná loď Felix Dzeržinskij. Táto ich po takmer dobrodružnej plavbe, ktorá trvala tri dni, priviezla do leningradského (dnešný Petrohrad) prístavu, kde pristala dňa 3. októbra 1937. Pre zachránené deti z bojujúceho Španielska začal úplne nový život v ZSSR. Medzi stovkou detí bol hrdina nášho príbehu Armando Herrera Pallenzuela.

Väčšina zo zachránených španielskych detí bola po vybavení príslušných formalít umiestnená v špeciálnom zariadení pre mládež známom ako Marina Gora asi 30 km od Moskvy. Tu mohli za pomoci učiteľov, ktorým sa podarilo zo Španielska emigrovať, získavať základné vedomosti v rodnom jazyku a po intenzívnom učení ruštiny sa pripravovať na ďalší stupeň vzdelávania. Po vypuknutí 2. svetovej vojny sa viacerí z radov emigrantov, z ktorých viacerí už dosiahli vek dospelosti, sa prihlásili ako dobrovoľníci do vojenských jednotiek Červenej armády pomáhať brániť Sovietsky Zväz pred fašistickou agresiou. Mnohí totiž tento štát, kde zvíťazil socializmus, považovali za svoju novú vlasť.

Španieli v Slovenskom národnom povstaní

Prví príslušníci z radov dobrovoľníkov absolvovali svoj prvý výcvik pod vedením španielskeho plukovníka Ungria, ktorý sa vyznamenal v občianskej vojne pri obrane Barcelony. Po porážke republikánskej armády sa dostal cez Pyreneje do Francúzska a odtiaľ napokon do ZSSR.

Španielski dobrovoľníci boli zväčša zaradení do jednotiek osobitného určenia, ktoré absolvovali špeciálny výcvik na Kubáni pod vedením plukovníka Orlova. Jednotka predstavovala zmes príslušníkov viacerých národov, nakoľko v nej boli aj Slováci, Rumuni, Bulhari a dokonca aj Nemci. Stojí za zmienku, že títo vojaci sa zúčastnili aj legendárnej bitky pri Kursku.

Na frontoch 2. svetovej vojny bojovalo okolo 800 dobrovoľníkov  pochádzajúcich z radov španielskych emigrantov. Po bitke pri Kursku bol Armando opäť odvelený do Moskovskej oblasti, kde absolvoval náročný výcvik radistu. Po skončení kurzu bol pripravovaný spolu s ďalšími spolubojovníkmi na nasadenie vo Francúzsku. Došlo však k zmene programu a napokon bola jeho jednotka odvelená do Ľvova a po niekoľkodňovom čakaní v kasárňach odleteli do pre všetkých neznámej krajiny s hornatým terénom. Takto sa dostal na Slovensko. Tu sa zúčastnil bojov, kde išlo skutočne o život, s perfektne vyzbrojenou nemeckou armádou na strednom Slovensku. Osobitne treba uviesť bitku o Telgárt. V bojových operáciách mal možnosť využiť znalosti s kladením výbušnín na likvidáciu strategicky dôležitých objektov a takto spomaľovať úspešný postup nepriateľských jednotiek. Bojoval aj pri Brezne, odkiaľ sa napokon dostal cez Červenú Skalu na frontovú líniu v oblasti Liptovského Mikuláša.

Keď boli účastníci bojov v SNP v jesenných mesiacoch 1944 zatlačení do hôr stredného a severného Slovenska, absolvoval mimoriadne náročný pochod cez Vyšnú Bocu a Čertovicu. Bolo to na rozhraní nového roku 1945. Utrpel okrem zranenia aj vážne omrzliny. Patril však medzi tých šťastlivcov, ktorým sa podarilo tento pochod smrti prežiť. Na záchranu jeho mladého života mala zásluhu rodina pána Strcuľu, najmä jeho manželka pani Želmíra, ktorá sa o raneného bojovníka obetavo starala a niekoľko dní ho ošetrovala. Ďalší z jeho spolubojovníkov pochádzajúcich zo Španielska, Inda Lecio a José Sandoval, také šťastie nemali a položili svoje životy za slobodu pre nich dovtedy neznámej krajiny ďaleko od pôvodnej vlasti. O týchto prakticky nikto nemá žiadne správy, ich hroby sú na neznámom mieste a patria – ako hovoria Španieli – k Los Olvidados, zabudnutým, o ktorých sa nevie, kde ukončili svoj život.

Armando Pallenzuela pôsobil v jednotke, ktorá sa zúčastnila bojov v Slovenskom národnom povstaní od jesene 1944 do jari 1945. Keď prešli cez frontovú líniu, po jej úspešnom prekonaní sa cez Vysoké Tatry vrátili opäť na základňu v Ľvove, odkiaľ pred polrokom odleteli na Slovensku na pomoc povstalcom.

Po skončení vojny si Armando založil rodinu so  krajankou menom Yermina Aida Garcia a v roku 1955 sa s dvoma deťmi presťahovali do pôvodnej vlasti. Za bojové zásluhy získal Pamätnú medailu účastníka SNP a sovietske vyznamenania Za víťazstvo nad Nemeckom a Rad Veľkej Vlasteneckej Vojny.

Príbeh oddielu Pobeda

Historik partizánskeho hnutia na Liptove Oldřich Vaněk nám poslal podrobnejšie informácie od Stanislava Bursu o oddiele POBEDA, diverzno-spravodajskej skupine 4. správy NKVD Ukrajinskej SSR.

Dvanásťčlenný diverzno-spravodajský výsadok zostavilo a pripravilo 2. oddelenie 4. správy NKGB USSR. Výsadku velil poručík (používal však hodnosť major) Alexandr Jefimovič Popov (krycie meno Sokol), jeho zástupcom bol seržant (vystupoval ako kapitán) P. A. Achramovič (krycie meno Ljachov). Jeden z dvoch radistov bol Španiel Armando Herera (krycie meno Pireneo, Petrov). Skupina bola zo Ľvova letecky prepravená na povstalecké letisko Tri Duby 7. októbra 1944 okolo 23.30 h.

Skupina sa dostala až do priestoru Červenej skaly, avšak vývoj situácie na frontoch SNP ju donútil ustupovať až na Donovaly a potom na Prašivú. V tom čase oddiel mal 70 príslušníkov. S ustupujúcimi partizánskymi skupinami sa dostali do priestoru Solísk. Tu sa mal Popovov oddiel zúčastniť na zásobovacej akcie 7. novembra 1944, avšak pred nemeckými vojakmi ušli a približne 8. novembra 1944, odišli cez Kľačianskú dolinu a Dúbravu na Lúčky v Demänovskej doline, kam sa oddiel dostal okolo 10. novembra 1944. V noci na 11. novembra 1944 odišli Širokou dolinou, pričom v priestore Lúčky v Demänovskej doline stratili dvoch svojich príslušníkov.

Po ďalšom strastiplnom pochode sa v priestore Ďumbiera presunuli k v tom čase už vypálenej Trangošky. Dňa 12. Decembra 1944 dostali príkaz vydať sa západným smerom, čo aj urobili ale dostali sa iba do hôr za Jasenie a vrátili sa naspäť. A. J. Popov sa rozhodol ísť na východ v ústrety frontu. V ťažkých poveternostných podmienkach skupina urazila 15 kilometrov a v priestore Jasenia zostali päť dní pri 4. oddiele (veliteľ Michail Josifovič Kirejev) Prvého partizánskeho pluku (10. decembra 1944 podriadený Prvej československej partizánskej brigáde J. V. Stalina).

Po ďalšom neúspešnom pokuse o presun sa vrátili a usadili v zničených barakoch antimónových baní na Krpáčove – Lom. Tu sa skupina po dvoch dňoch bola skupina napadnutá nemeckou jednotkou.  Po krátkom boji daný priestor opustili a vrátili sa na im dobre známe salaše. V tom čase sa od skupiny oddelilo sedem príslušníkov oddielu (päť bývalých sovietskych vojnových zajatcov a dvaja Slováci) a naopak sa pridali traja príslušníci 2. Čs. paradesantnej brigády. Tým sa počet členov oddielu prijatých na Slovensku ustálil na 14 mužov.

Priestor Bystrej a Mýta pod Ďumbierom skupina opustila na Silvestra roku 1944 a Nový rok 1945 prežili v osade Jarabá. V nasledujúcich dňoch sa dostali do priestoru Vyšnej Boce, kde sa 24 príslušníkov oddielu Pobeda dňa 3. 2. 1945 spojilo s jednotkami Červenej armády. Cez Krakov, Ľvov sa dostali do Kyjeva, kde bol činnosť výsadku bola ukončená

Sovietske zdroje uvádzajú, že „skupina získala spravodajské údaje, ktoré boli nahlásené vojenskému veleniu 4. a 2. ukrajinského frontu. Skupina vyhodila do vzduchu 1 tank, 4 vozidlá s vojenským nákladom a zabila 13 nemeckých vojakov a dôstojníkov. Za nepriateľskými líniami sa skupina Pobeda rozrástla na 24 ľudí. V marci 1945 bola skupina rozpustená.“^.

 

Pre vytvorenie titulky sme použili fotografiu z Archívu Múzea slovenského národného povstania zobrazujúcu autokolónu Trnavskej posádky pri Svätom Kríži.