Leo Panitch
Ekonomická kríza obnovila záujem o Karola Marxa. Predaj Kapitálu na celom svete explodoval – len jeden nemecký vydavateľ predal v roku 2008 tisíce výtlačkov, kým v roku 2007 to bolo 100 kusov. To môže slúžiť ako miera krízy, ktorá zachytila do svojho nivočiaceho ideologického víru globálny kapitalizmus a jeho veľkňazov.
No čo aj viera v neoliberálne učenie implodovala, prečo kriesiť Marxa? Už na začiatku treba zdôrazniť, že Marx ďaleko predbehol svoju dobu predpoveďou úspešnej kapitalistickej globalizácie posledných desaťročí. Správne predvídal početné osudné faktory, ktoré vyvolajú dnešnú globálnu ekonomickú krízu: nazýval ich „protirečeniami”, vlastnými svetu konkurujúcich si trhov, výroby tovarov a finančných špekulácií.
Píšuc svoje najslávnejšie dielo v čase, keď francúzska a americká revolúcia nemali ešte ani sto rokov, Marx cítil otrasy finančných gigantov AIG a Bearn Stearns, ktoré mali prísť za poldruha storočia. Jedinečne chápal „najrevolučnejšiu úlohu” buržoázie v histórii ľudstva – predzvesti dnešných bankárov Wall Streetu a manažérov korporácií. Napísal to v Komunistickom manifeste:
„Buržoázia nemôže existovať bez ustavičnej revolučnej premeny výrobných nástrojov, v dôsledku toho aj výrobných vzťahov a tak všetkých vzťahov celej spoločnosti … Jedným slovom, buržoázia si vytvára svet na svoj vlastný obraz.”
No Marx nebol nadháňačom kapitalistickej globalizácie za svojich alebo našich čias. Pochopil, že „potreba neustáleho rozširovania trhov pre výrobky rozoženie buržoáziu po celej zemeguli”; a predvídal, že rozvoj kapitalizmu nevyhnutne „pripraví cestu pre stále väčšie a zhubnejšie krízy.” Určil, nakoľko môžu katastrofálne špekulácie vyvolať alebo zhoršiť krízy celej ekonómie. A prekukol politické ilúzie tých, čo tvrdili a tvrdia, že takým krízam možno trvale predchádzať postupnými reformami.
Ako každý revolucionár, aj Marx by bol rád videl pád starého poriadku za svojho života. Ale kapitalizmu ostávalo veľa sily, a Marx mohol len letmo zazrieť omyly a nepodarené podujatia, ktorých sa dopustia budúce generácie. Tí z nás, čo teraz vychvaľujú Marxa, vravia, že má k dnešku povedať veľa relevantného; nielen aby dal do pohybu „toho Európou kráčajúceho ducha”, ale „aby obnovil ducha revolúcie”.
Keby videl terajšie zhoršovanie ekonomickej situácie, Marx by si pochutnal na dokazovaní, že k dnešnej kríze viedli chyby inherentné kapitalizmu. Videl by, že modernizácie finančníctva, napríklad vydávanie cenných papierov a ich derivátov, umožnilo trhom rozniesť po celom svete riziká globálnej ekonomickej integrácie. Bez týchto noviniek by bola bývala akumulácia kapitálu v minulých desaťročiach podstatne nižšia. Prispelo k nej aj čoraz hlbšie prenikanie finančníctva do spoločnosti. Výsledok bol, že požiadavky spotrebiteľa (určujúce prosperitu výroby) záviseli v posledných rokoch čím ďalej tým viac od kreditných kariet a od hypotekárnych dlžôb; súčasne slabla moc odborov a reštrikcie v sociálnom zabezpečení urobili mnohých ľudí zraniteľnejšími otrasmi trhu.
Tento podporný, ale vrtkavý globálny finančný systém prispel v posledných desaťročiach k celkovému hospodárskemu rastu. Vyvolal však aj sériu nevyhnutných finančných bublín, z ktorých najnebezpečnejšia vznikla v americkom stavebnom sektore. Keď táto praskla, malo to následky na celej zemeguli, a to pre jej súčasné pôsobenie na spotrebu amerických spotrebiteľov aj na medzinárodné finančné trhy. Marx by bol iste poukázal na túto krízu ako na dokonalý príklad situácie, keď kapitalizmus vyzerá
ako „čarodejník, ktorý už nie je schopný ovládať sily podsvetia, ktoré vyvolal svojím zariekaním”.
Napriek hĺbke našich terajších ťažkostí by Marx nemal ilúzie, že ekonomická katastrofa prinesie zmenu. Veľmi dobre vedel, že kapitalizmus plodí a živí sociálnu izoláciu. Napísal:
„Ten systém nepripustí iný vzťah medzi človekom a človekom ako nahý egoizmu, ako chladnú požiadavku „Plať v hotovosti”. Iste, kapitalizmus vytvára spoločnosť, ktorá sa vidí „v ľadových vodách egoistického rátania”.
Výsledná sociálna izolácia vedie k pasivite pri osobných krízach od prepúšťania na pracovisku po vzťahy v domácnosti. Táto izolácia brzdí aj stretnutia aktívnych, informovaných občanov komunity a zaoberanie sa radikálnymi alternatívami ku kapitalizmu.
Marx by v prvom rade položil otázku, ako prekonať túto všetko stravujúcu sociálnu pasívnosť. Bol presvedčený, že robotnícke združenia a robotnícke politické strany, ako sa vyvíjali v jeho dobe, boli krok dopredu. Takže v Kapitáli napísal, že „bezprostredná úloha” je „organizácia proletárov do triedy”, ktorej „prvá úloha” bude „vyhrať boj o demokraciu”. Dnes by podporoval zakladanie nových kolektívnych identít, asociácií a inštitúcií, v rámci ktorých by ľudia mohli odporovať pretrvávaniu kapitalistického status quo a začať rozhodovať o lepšom plnení svojich potrieb.
Zatiaľ nesplodila terajšia kríza takú ambicióznu víziu prístupu k zmene a práve táto prázdnota by bola Marxa najväčšmi znepokojila. V Spojených štátoch boli niektoré nedávne návrhy na riešenie čiastkových problémov zosmiešnené ako „socialistické”; no ony sa len zdajú radikálne, pretože idú ďalej, ako sa teraz pripravuje zastávať ľavica Demokratickej strany.
Napríklad Dean Baker, spoluriaditeľ Centra pre ekonomický a politický výskum, navrhuje 2 milióny USD ako hraničný ročný plat pre určité postavenia na Wall Streete a zavedenie dane z finančných transakcií, ktorá by sa týkala predaja alebo prevodu akcií a iných cenných papierov. Marx by považoval taký návrh za dokonalý príklad kritického myslenia, pretože vyslovene dáva na pretras (aj keď s ohraničením) jav, všeobecne identifikovaný ako závažný problém: kultúru rizika, odpútaného od dôsledkov. A Marx by sa nesmial menej z tých, čo si myslia, že znárodnenia bánk – ako sa robili vo Švédsku a Japonsku počas ich finančných kríz v 1990-tych rokoch – znamenali skutočnú zmenu.
Je iróniou, že jeden z najradikálnejších návrhov, o ktorom sa hovorí, prišiel od jedného ekonóma z londýnskej School of Economics, Willema Buitera, bývalého člena vedenia Bank of England, ktorý iste nie je marxistom. Buiter navrhol, aby sa celý finančný sektor premenil na podnik verejnej užitočnosti. Pretože banky v súčasnom svete nemôžu existovať bez verejnej záruky vkladov a ako koneční poskytovatelia úverov pôsobia aj tak verejné ústredné banky, niet dôvodov, tvrdí Buiter, aby banky ďalej fungovali ako súkromné inštitúcie, pracujúce so ziskom. Mali by byť verejným majetkom a bežať ako služby verejnosti. Tento návrh je ozvenou požiadavky „úver sústrediť v štátnych bankách”, ako ju vyslovil Marx v Manifeste. Podľa neho generálna oprava finančného systému posilní význam výhry pracujúcej triedy „v bitke o demokraciu” a radikálne zmení štát z orgánu, ktorý je spoločnosti uložený, na orgán, ktorý je spoločnosti zodpovedný.
Buiter napísal: „Od financializácie ekonómie je k socializácii finančníctva pre právnikov len krôčik – ale pre ľudstvo je to veľký krok.” Samozrejme nemusíte byť marxistom, aby ste mali radikálne túžby. Musíte však byť nejakým druhom marxistu, aby ste spoznali, že aj v takom čase, ako je súčasnosť, keď je kapitalistická trieda Marxovi na stope, demoralizovaná a zmätená, radikálna zmena asi nebude štartovať ako „malý krôčik právnikov” (pravdepodobne potom čo všetkých neutrálov dostali na posedenie do jednej miestnosti na podpísanie jedného či dvoch dokumentov). Marx by vám povedal, že bez rozvoja ľudových síl novými radikálnymi hnutiami a stranami padne zrno socializácie financií na neúrodnú pôdu. Pamätáme sa, že počas ekonomickej krízy 1970-tych rokov vyslovili radikálne sily vo viacerých európskych sociálno-demokratických stranách podobné návrhy, ale neboli schopné získať podporu lídrov svojich strán pre návrhy, ktoré sa všeobecne zosmiešňovali ako staromódne.
Pokusy o seriózne rozhovory o potrebe radikálnej demokratizácie našej ekonomiky odkladajú všetky politické strany na budúce desaťročia, ale už teraz platíme draho za marginalizáciu týchto myšlienok. Iracionalita, zabudovaná do zásadnej logiky kapitalistických trhov – tak šikovne ju analyzoval Marx – je opäť raz zrejmá. Pokúšajúc sa udržať sa na vode prepúšťajú továrne a firmy zamestnancov a tým, čo ostanú, platia menej. Podkopanie istoty zamestnania má za následok zníženie dopytu v celej ekonómii. Marx vedel, že mikroracionálne správanie má najhoršie makroekonomické následky. Teraz môžeme vidieť, kam nás doviedlo ignorovanie Marxa a dôverovanie „neviditeľnej ruke” Adama Smitha.
Dnešná finančná kríza odhaľuje aj iracionality iných oblastí ako finančníctva. Jedným príkladom je výzva prezidenta Baracka Obamu obchodovať s emisiami CO2 a tak riešiť klimatickú krízu. Pri tomto údajne pokrokovom návrhu podnik, ktorý plní emisné štandardy, získava body, ktoré môže predať inému podniku, ktorý svoje ciele neplní. Podobný systém navrhoval Kyótsky protokol pre všetky štáty. Osudné je to, že obidva plány sú závislé od tých istých obchodov s prchavými derivátmi, ktoré sú inherentne otvorené pre manipulácie a tak ohrozené finančným krachom. Marx by bol trval na tom, že pri hľadaní riešenia pre globálny problém, napríklad klimatickú zmenu, treba sa rozlúčiť s logikou kapitalistického trhu a nie hľadať štátnu pomoc. Podobne by skôr navrhoval medzinárodnú ekonomickú solidaritu ako súťaženie medzi štátmi. V Manifeste napísal:
„Prvou podmienkou emancipácie proletariátu je zjednotená akcia aspoň vedúcich štátov.”
Ale dielo výstavby nových inštitúcií a hnutí za účelom zmeny musí začať doma. Hoci vytvoril heslo „Robotníci celého sveta, spojte sa!”, Marx stále trval na tom, že robotníci v každom štáte
„v prvom rade majú dať do poriadku záležitosti so svojou buržoáziou.”
Je samozrejmé, že opatrenia, vyžadované na zmenu ekonomických, politických a právnych inštitúcií „budú v jednotlivých štátoch rozličné.” No v každom prípade, tvrdí Marx, prvá vec pre uskutočnenie radikálnej zmeny je presvedčiť ľudí o potrebe opozičného myslenia.
Ako sa to stane? Aj vo chvíli, keď finančná kríza necháva na bielo vykrvácať široké pruhy obyvateľstva zeme, keď kolektívne obavy otriasajú každou vekovou, náboženskou či rasovou skupinou ľudí, a keď ako vždy nedostatok a bremená najťažšie postihujú obyčajných pracujúcich, prognóza je neistá. Keby žil, Marx by nešpekuloval, kedy presne a ako skončí bežná kríza. Skôr by poznamenal, že také krízy sú časť a úsek pokračujúcej dynamickej existencie kapitalizmu. Reformistickí politici, ktorí si myslia, že môžu odstrániť inherentné triedne nespravodlivosti a opakujúce sa krízy kapitalistickej spoločnosti, sú skutoční romantici našich dní, lipnúci na naivnej utopistickej vízii, aký by svet mohol byť. Ak súčasná kríza niečo dokazuje, je to jedna vec: Marx bol väčší realista.
Leo Panitch (nar. 1945) má výskumnú katedru v komparatívnej politickej ekonómii a je uznávaným marxistickým bádateľom v politických vedách na York University v Toronte, Ontario, Kanada. Je spoluvydavateľom ročenky Socialist Register.
* * *
Prameň: Leo Panitch, „Thoroughly Modern Marx”, Foreign Policy, máj/jún, 2009;
http://www.foreignpolicy.com/story/cms.php?story_id=4856&print=1
Preložil Rastislav Škoda
Vždy, když jsem si četl různé humanistické manifesty, tak jsem si říkal “dobré, stále dobré, hm a co je tohle, že by socialismus..” . A nemýlil jsem se. Součástí humanismu je socialismus. Jako člověk, který prožil zásadní část života v socialismu dovedeném do všech důsledku, na něm nevidím nic humanistického. Právě naopak. Proto jsem došel k přesvědčení, že je cosi shnilého v celém tom humanistickém hnutí a udržoval jsem si od něho odstup. Trochu mě mátla osoba pana Škody. Má velkou zásluhu na překladu a zpřístupnění zásadních textů týkajících se náboženství pro slovenské čtenáře. Také jeho vlastní texty, na které jsem příležitostně narazil, mě zaujaly. Proto mně potěšilo, když jsem objevil elektronickou podobu “Zošitov” na internetu. Objevil se ale starý problém. Socialismus. Součástí kréda pana Škody je boj PROTI KAPITALISMU (viz záhlaví jeho stránek). Tak jako jiní jsem si kladl otázku, co nám pan Škoda nabídne, až porazí ten ošklivý kapitalismus. Zveřejněním článku Leo Panitche “Úplně moderní Marx” nám dal jasnou odpověď. Nehodlám polemizovat s pamfletem pana Panitche. Už během jeho čtení se mně vybavovaly články z normalizačního Rudého Práva. Nicméně pro ty, kteří měli to štěstí, že se neseznámili s tvrdou realitou “reálného socialismu” na vlastní kůži a neměli povinnost studovat marxismus, bych rád uvedl pár skutečností, které je, doufám, povedou ke kritickému posuzování podobných textů.
1/ Marxismus stojí a padá s pracovní teorií hodnoty, stejně jako křesťanství se zmrtvýchvstáním Krista. Pracovní teorie hodnoty byla přesvědčivě vyvrácena na konci 19. století (Böhm-Bawerk).
2/ Dnes nežijeme v kapitalismus, ale ve státně-kapitalistickém systému, ve kterém úloha státu stále narůstá a který postupně přechází v socialismus. Začátek konce kapitalismu můžeme symbolicky datovat rokem 1913, kdy byl přijat 16. dodatek ústavy Spojených států, legalizující federální daň z příjmů. (Ano, do té doby byla daň z příjmů v USA nelegální). Ve stejném roce byl založen i FED – centrální banka USA. Od té doby neustále roste vliv státu na ekonomiku, trvale jsou posilovány státní monopoly, instituce, mocenský aparát. Byl postupně destruován zlatý standard, což umožnilo státu “výrobu” peněz z ničeho a nastartovalo pádící inflaci. Od roku 1913 stouply ceny v USA o 2100%. V dnešní době už dochází dokonce k arbitrárnímu stanovování cen zboží a služeb státem, resp. Evropskou unií. To je přímý útok na fungování trhu již tak dost znásilněného. Většina států dnes konfiskuje téměř polovinu toho, co společnost vytvoří (viz den daňové svobody v jednotlivých zemích) a politici a úředníci toto bohatství rozdělují podle svého uvážení. Jsou to právě zásahy státu do fungování trhu a rostoucí oklešťování majetkových práv, které způsobují problémy a krize. Politici a centrální bankéři ovšem nemohou připustit, že příčinou jsou jejich vlastní omyly a místo toho hovoří o “nemorálním” trhu a sobeckých kapitalistech a chyby způsobené nesmyslnou regulací se pokoušejí napravit ještě větší regulací.
3/ Současná krize je typickým následkem nesmyslných státních zásahu do ekonomiky. Americká vláda kdysi rozhodla, že každý má nárok na hypotéku, bez ohledu na to, zda je schopen ji splácet. Protože soukromé banky by si nemohly dovolit půjčovat peníze, které nebudou spláceny (rychle by totiž zkrachovaly), tak americká vláda vytvořila státní instituce typu Fannie May, které hypotéky nabízely. Dluh z nesplácených hypoték stále narůstal až jeho výše způsobila současnou krizi. Krize je ten okamžik, kdy dojde ke splaceni dluhu. Vzhledem k provázanosti ekonomiky se neschopnost splácet dluhy přenáší do dalších odvětví a zemí. (Techniky to bylo komplikovanější a zahaleno do mnoha cizích slov, ale princip je takto jednoduchý.)
4/ Socialisté se nám snaží namluvit, že dluhy není třeba splácet. Ale, jak říká klasik: “Neexistuje nic takového, jako oběd zadarmo.” Dluhy jsou vždy splaceny, ne vždy je ale splácí ti, kteří je vytvořili. President Obama je oslavován jako velký bojovník se současnou krizí, protože pumpuje do ekonomiky tisíce miliard dolaru. Podobně mnohé evropské vlády. Položte si ale otázku, kde Obama, Sarkozy a spol. ty peníze vezmou.
5/ Svobodná společnost je podmíněna svobodnou ekonomikou. Státní regulace sebou kromě krizí nutně nese i omezování individuálních lidských svobod a majetkových práv. Děje se tak pod nejrůznějšími populistickými hesly o bezpečnosti, solidaritě, veřejném zájmu a podobně. Socialističtí politici a úředníci se nás snaží přesvědčit, že když nám vezmou více na daních a více omezí naše svobody a práva, tak se budeme mít lépe. Snaží se nás přesvědčit, že tupé a poslušné stádo vytvoří lepší a bohatší společnost než svobodní a sebevědomí občané.
Nejde mně tady o rozpoutání urputné diskuse. Jistě by se o všem zmíněném dalo dlouho diskutovat, ale zde na to není prostor. Ke všemu existuje četná a zajímavá literatura. Zájemcům doporučuji si nejdříve něco přečíst, místo aby tady řešili dávno vyřešené problémy. Pokusil jsem se pouze malinko rozvlnit ten vyhřátý humanisticko marxistický rybníček s nadějí, že se snad někteří zamyslí nad tím, zda ingredience humanismu a marxismu patří do stejného dortu.
090718
Pánu Josefovi Frajovi z 15.07.:
– prečo zhadzujete článok Leo Panitcha “Úplne moderný Marx” názvom pamflet? Podľa Slovníka cudzích slov by to bol útočný hanopis. Čo by ste povedali, keby som Váš príspevok nazval anekdotou?
– kde ste nabrali presvedčenie, že „Socialisté se nám snaží namluvit, že dluhy není třeba splácet“? Pamätáte sa na zahraničný dlh Sovietskeho zväzu a štátov východného bloku na konci studenej vojny? V porovnaní s dlhmi iných štátov, osobitne USA, boli zanedbateľné. Ani takí „socialisti“, ako vtedy boli, dlhy nerobili. Nepotrebovali milióny (v súčte miliardy) na platy riaditeľov a dividendy akcionárov.
– ak je „Svobodná společnost podmíněna svobodnou ekonomikou“, sú prípustné pracovné agentúry a iné formy klasického aj moderného otrokárstva a nevoľníctva?
Súčasné tri krízy, finančná, banková a hospodárska, vznikli v „raji kapitalizmu“, za pôsobenia „daňových rajov“, po vláde a za vlády idolov slobodného podnikania pani Thatcherovej a pána Blaira, prezidenta Reagana a rodiny Bushovcov. Odtiaľ zaplavili svet. Už len toto robí Vaše obviňovanie „socializmu“ zo súčasných ziel málo hodnoverným.
Ak nenapíšete, čo konkrétne navrhujete, vymenujem, z čoho Vás podozrievam.
Panu Rastislavu Škodovi z 18.7.:
– dobrá nahraďme slovo pamflet, slovem spekulace. Článek je o tom, co by řekl Marx dnes podle představ Leo Panitche. Marx už se nemůže bránit, takže si pan Panitch může psát cokoliv. Pro mě je podstatný fakt, že marxismus byl teoreticky i prakticky vyvrácen a na tom pan Panitch nic nezměnil.
– pokud jde o současnou krizi, tak základní omyl pana Panitche podle mně spočívá v tom, že není vyvolána příčinami, které předpokládal Marx, ale naopak “nedostatkem kapitalismu”. Příčinou jsou stále se stupňující regulace ekonomiky, porušování majetkových práv jednotlivců a deformace fungování trhu ze strany státu. Znovu opakuji, dnes nežijeme v kapitalismu, ale ve smíšené státně-kapitalistické ekonomice. Podrobně to bylo vysvetleno na případu Great Depression z 30tých let. Ekonomové ukázali, jak zásahy presidentů Hoovera a FDR ruku v ruce s FEDem do ekonomiky, vyvolaly, prohlubovaly a prodlužovaly tehdejší krizi. Mně ta vysvětlení přesvědčila. A současný šéf FEDu pan Bernanke tyto závěry dokonce výslovně potvrdil. Současná krize má stejné nebo velmi podobné příčiny, jak jsem se pokusil naznačit v bodu 3 mého úvodního příspěvku.
Pán Škoda, dovedu si představit, že diskuse mezi obhájcem marxismu a zastáncem liberální ekonomie bude obtížná, ale pokud máte zájem, tak jsem ochoten se do ní pustit. (Při mém současném zaneprázdnění může ale trvat moje odpověď i několik týdnů). Pokud vám jde o to, abyste mně “vymenoval z čoho ma podozrievate”, tak si poslužte. Se zájmem si to přečtu, ale k plodné diskusi to asi nepovede. Já vám to usnadním. Jsem přesvědčen, že zdravá a rozvíjející se společnost může být založena jen na svobodných jedincích disponujících individuálními právy a svobodami včetně a zejména práv majetkových. Kolektivismus jako je marxismu či maoismus tato práva omezuje nebo zcela eliminuje a to zákonitě vede k materiálnímu a kulturnímu úpadku společnosti. Toto jsem nepřijal jako zjevení, ale došel jsem k tomu studiem a vlastní zkušeností. A to přesto, že mám státní zkoušku z marxistické politické ekonomie. Je na vás, zda se s takovým člověkem chcete bavit.
Pokud chcete pokračovat o konkrétních věcech, tak prosím buďte trochu přesnější. Neznám například ve svém blízkém ani širokém okolí žádné otroky ani nevolníky, přestože žiji v kapitalistickém státu a pod pracovní agenturou si představuji organizaci, která zprostředkovává zájemcům práci za úplatu, na čemž nevidím nic špatného. Zřejmě máte na mysli něco jiného. Buďte tak laskav a upřesněte to a já se pokusím odpovědět. Postupně můžeme probrat i vaše další “výtky” vůči kapitalismu jako paní Thatcherovou nebo daňové ráje, pokud vás budou moje názory ještě zajímat.
090801
Pánu Frajovi z 31.07.09:
Keď sa tak okolo seba pozriem – s niekým rozhľadeným si pohovorím, niečo hodnotného si prečítam, vypočujem a na niektoré relácie sa aj pozriem – môžem si s uspokojením povedať: Nie si sám; chvíľami a miestami je nás dokonca väčšina. A pokrok ide ďalej, nech ho akokoľvek brzdia kňazi a boháči. A ich pomáhači.
K vetám typu „marxismus bol teoreticky i prakticky vyvrátený“ sa nevyjadrujem – protirečia im okrem iného voliči so sociálnym cítením – juho- a severoamerickí ma teda milo prekvapili, a vás iste ešte viac, ale asi nemilo! Tým vysvetlite, ako sa mýlia, čo je príčinou ich biedy a kam sa podeli výsledky ich práce.
Ak Thatcherová, Reagan, Bush, ale ani Blair a Merkelová nepochopili škodlivosť ekonomickej politiky Hoovera, FDR a všetkých, čo prišli po nich – všetci a všade nás nechávajú žiť v tejto prolhanej „zmiešanej štátno-kapitalistickej ekonomike“ – ako chcete, aby som to ja pochopil? Kto okrem vás to chápe? Verím vám, že Marx a spol. nemajú veľa uvedomelých veriacich – ale uvedomujete si, pán Fraj, že vy a Lew Rockwell & Comp. ich máte ešte menej?
Ak mám byť konkrétny, neuznávam prvoradosť majetkových práv jednotlivca v spoločnosti: pre mňa sú na predposlednom mieste; blaho celku ide ďaleko pred blahom jednotlivca.
Na skutočnosti, že firma zo Serede (na Slovensku) sprostredkuje svojim 20 Slovákom, Maďarom a Romom prácu v Ulme (v Nemecku), a to triedenie mestského odpadu na páse za 2,00 (slovom dve) eurá na hodinu plus ubytovanie zdarma, nevidíte nič špatného; riaditeľ sprostredkovateľne si zaslúži svoj Mercedes; na to si nezvyknem.
Verte mi: Súčasná kríza očividne usvedčila kapitalizmus z neschopnosti organizovať slušnú spoločnosť. Preto som už dávno proti nemu.
Pánu Škodovi z 1.8.2009:
já jsem vám nabídl diskusi a vy jste mně místo argumentů obvinil z víry. Jste to ale vy, kdo na závěr píše: “Verte mi: Súčasná kríza očividne usvedčila kapitalizmus z neschopnosti organizovať slušnú spoločnosť.”. Z rozhovorů s křesťany jsem se poučil, že s vírou se nedá diskutovat. Nebudu se tedy, při vší úctě, pokoušet diskutovat ani s tou vaší.
Když už jsme opustili argumentační rovinu, tak snad jenom tolik: Já jsem prožil desítky let v systému založeném na marxistických idejích a nyní už dvě desítky let žiji v kapitalismu. Mohu tedy z vlastní zkušenosti porovnat schopnost obou systémů “organizovať slušnú spoločnosť” a mám na to opačný názor než vy. Věřte pro změnu vy mně, že proti tomu, co dokáží marxisté, jsou “2 eura u pásu s odpadky” výletem do ráje. Navíc se domnívám, že takové pásy, o kterém píšete, jsou extrémem a nikoliv běžným stavem dnešní kapitalistické společnosti, jak se snažíte vzbudit dojem. Naproti tomu marxistickém státě nejsou ta 2 eura extrém, ale pravidlo. V tom spočívá marxistická rovnost v praxi. Obrovskou změnu kulturní i materiální úrovně života obyvatel Čech za posledních 20 let snad nemůže přehlédnout nikdo a neznám nikoho s výjimkou skalních komunistů, kdo by ji považoval za změnu k horšímu.
Šlo mně zejména o to dozvědět se, zda je humanismus slučitelný s marxismem. Pokud jsem vás dobře pochopil, tak podle vás ano. Zajímalo by mě ještě, zda to tak chápe většina humanistů. Možná by se k tomu mohli někteří další vyjádřit.
Podla mna nie je mozne ziadnu doktrinu/ideologiu/filozofiu, ktora hlasa nadradenost jednej skupiny obyvatelov nad druhou, na zaklade akehokolvek kriteria, povazovat za zlucitelnu s humanizmom.
Teda ani marxizmus, hlasajuci diktaturu proletariatu. Je to trivialne.
090815
Pán Drum a pán Fraj,
načo také veľké slová? Prečo by humanista nemohol byť ľavičiarom? A prečo by sa ľavičiar nemohol zaujímať o Marxa? Ako humanista nepovažujem nič ľudského za mne cudzie a prihováram sa každému. Poznáte dnešných marxistov (nehovoríme predsa o moskovských rokov 1930-tych, alebo pražských roku 1953!) ako nadradených nadutcov nútiacich niekoho niečo robiť? Načo vyťahovať z hŕby haraburdia minulosti neaktuálnu diktatúru proletariátu? Nevyhoďte mi teraz na oči Kubu, Severnú Kóreu a Čínu – to by bola diskusia o inom. Okrem toho mi dovoľte otázku: Rozumiete pod humanizmom v prvom rade ateizmus, ako ja? Niečo iné je humánnosť. V tomto ohľade existuje teológia oslobodenia s biskupmi Gustavom Guttierezom a Leonardom Boffom. Ešte ako kardinál im zakázal (!) dnešný pápež hlásať „marxizmus v kresťanskom plášti, snažiaci sa o socialistický spoločenský model“. Nepochopil ich snahu o zlepšenie postavenia veľmi chudobných, ich oslobodenie od vykorisťovania, bezprávia a utláčania, v mnohých rozsiahlych oblastiach sveta bolestne aktuálne. Dúfam, že Vy ju chápete a ich činnosť schvaľujete.
Mňa zaujíma situácia na Cypre a v Nepále, baštách komunizmu.
Denník SME priniesol takúto informáciu:
Aj preto pravdepodobne Moldavsko zostane jednou z troch krajín na svete, kde po relatívne slobodných voľbách vládnu komunisti. Pri moci sú ešte na Cypre a v Nepále.
Prečo si okrem SME nikto nevšíma Cyprus a Nepál? Prečo Kubu, Severnú Kóreu a Čínu, a už nie Cyprus a Nepál?
http://www.sme.sk/c/4952790/twitterova-revolucia-v-moldavsku-mytus.html
090819
Pánu Frajovi o jeho skúsenostiach s marxizmom a kapitalizmom – odpovedám v jeho štýle.
Mám priateľa, ktorý zbieral skúsenosti 45 rokov na východe (nebol straníkom) a teraz je už 42 rokov na západe (kde vtedy komunista nemohol byť učiteľom ani rušňovodičom).
Občas si spolu pohovoríme. Máte pravdu. Od pádu berlínskeho múru a štátnych hraníc v Európe sa špeciálne v Čechách a na Slovensku ohromne veľa vecí každodenného života širokých vrstiev obyvateľstva zmenilo k dobrému; miestami by to mohlo byť ešte lepšie. Niektoré veci sa zhoršili a isté je ich zhoršovanie: rozkrádanie štátneho majetku, privatizácia verejných služieb, úpadok sociálnej starostlivosti. Nie je skalný komunista, hoci Chruščov mu visí na stene, ako v OSN trieska topánkou na rečnícky pult.
Vraví, že na západ prišiel ako politický analfabet. Vietnamská vojna (a potom nespočetné iné), zamínovanie nikaragujských prístavov, embargo voči Kube, osud Allendeho a Pinocheta, slumy na periférii všetkých veľkomiest (chodil po niektorých; ten smrad si vraj nevieme predstaviť), Böll, Grass, García Márques a desiatky iných urobili z neho ľavičiara. Osobitne spomína inštruktážny film pre americké vojenské jednotky v Nemeckej spolkovej republike: možný atómový hríb nad siluetou mesta Fuldy, ilustrujúci doktrínu preventívneho použitia jadrových zbraní pri nezadržateľnom postupe sovietskych konvenčných vojsk. Tu pretrváva obava: Zloží washingtonský kapitalizmus zbrane, ak stratí dôveru väčšiny občanov, ako to urobil moskovský komunizmus 8. decembra 1991? Po Budapešti 1956, Prahe 1968 a Afganistane 1979 nijaký čínsky Tiananmen 1989, len pár samovrážd zúfalých aparátnikov.
Keby mu to nebolo stačilo na posúdenie téz a reprezentantov kapitalizmu, prišli udalosti posledných dvoch desaťročí: globalizovaná privatizácia všetkých aktív národného hospodárstva všetkých štátov, socializácia strát podnikov aj súkromníkov (!) a krádeže nepredstaviteľných rozmerov: Bankár Madoff ukradol súkromníkom toľko a tak drzo (vraj viac ako 50 miliárd USD), že nedávno bol odsúdený na 150 rokov väzenia. Nastala nevídaná hospodárska a finančná, zatiaľ nie tak politická kríza, ktorá ešte neskončila. Nemyslíme (dám si pozor, už nepoviem neveríme), žeby sa dal kapitalizmus poľudštiť či polepšiť. Sociálne trhové hospodárstvo považujeme za také klamstvo, ako bola ľudová demokracia.
Panu Škodovi na příspěvky z 15. Augusta a 19. Augusta.
Jistě bychom mohli oba dlouho jmenovat špatné příklady na obou stranách. Podle mě se argumentací typu „a vy zase bijete černochy“ nikam nedostaneme. Jenom zjistíme, že v každém systému jsou se najdou morálně vadní jedinci. Podstata podle mě spočívá v něčem jiném. Marxismus, podobně jako třeba křesťanství, je ideologie. Umělá myšlenková konstrukce Marxe, Lenina a spol. Kapitalismus ideologií není. Nikdo ho nevymyslel. Kapitalismus je ekonomicky systém, který vznikl spontánně, jako reakce na průmyslový a technologický vývoj. Systém, ve kterém soukromí vlastníci výrobních prostředků podnikají za účelem dosažení zisku a ekonomické parametry, zejména ceny, jsou určovány prostřednictvím volného trhu. Volný trh je vztah kupujícího a prodávajícího určující v jakém poměru si vymění produkty svojí práce. Je ideologický asi jako Pythagorova věta. Pokud úloha vlád spočívala v zajišťování volného přístupu na trh pro všechny zájemce (s malými, ale stále přibývajícími výjimkami), tak systém fungoval spravedlivě. Pak ovšem přišli socialisté, etatisté, centrální bankéři a spol. a postupnými regulacemi trh a ekonomiku zdeformovali tak, že začaly vznikat problémy. Dnešní hypoteční krize je ukázkovým příkladem narušení trhu politiky nebo chcete-li státem. V neregulovaném kapitalismu by hypotéční krize celostátního nebo dokonce světového dopadu nemohla vzniknout. V kapitalismu by banka, která neopatrně půjčuje velmi rychle zkrachovala a byla by převzata bankami, které hospodaří dobře. Co se ale dělo v posledních desetiletích? Americká vláda říkala občanům: „Vemte si úvěr na dům. Nechceme po vás žádnou záruku. Zaručí se za vás vláda.“ No jenom hlupák by si takový úvěr nevzal. Když nebude splácet, nic se mu nestane a přesto bude bydlet ve svém domě. A veliké množství jich také nesplácelo, což po třiceti letech narůstajícího dluhu – jaký div – vyvolalo krizi. Ale co to má společného s kapitalismem? V kapitalismu by půjčku bez solidní záruky žádná banka neposkytla, pokud by se její majitel zrovna nezbláznil. Jak už jsem napsal ve svém úvodním příspěvku, problém nespočívá v kapitalismu, ale v deformaci kapitalismu politiky a úředníky. To, že politici svalují svoji odpovědnost na „zlý“ trh, je věc druhá. Ale trh za to nemůže, stejně jako za to nemůže ta Pythagorova věta.
Ještě krátce k vašim otázkám.
1. Ptáte se: „Poznáte dnešných marxistov (nehovoríme predsa o moskovských rokov 1930-tych, alebo pražských roku 1953!) ako nadradených nadutcov nútiacich niekoho niečo robiť?“
Pán Škoda základním atributem marxismu je vyvlastnění výrobních prostředků a zrušení soukromého vlastnictví, což znamená zároveň i zrušení trhu, jako nástroje stanovení cen. Marxisté tedy nemají jinou možnost řízení ekonomiky než prostřednictvím arbitrárních rozhodnutí svých úředníku-plánovačů, plnících politická zadání vládnoucí elity. Dnešní marxisté jako tehdejší. To vede zákonitě k úpadku ekonomiky, zhoršení životní úrovně obyvatel nedostatku základních potřeb jako třeba toaletní papír. Lidé nemají v marxistickém systému žádnou motivaci pracovat více než jsou donuceni či než je jim naplánováno (až na vzácné výjimky). Proto v zemích „tábora socialismu“ existovala pracovní povinnost. Poté co projí znárodněný a zkonfiskovaný majetek nezbývá vládnoucím marxistickým špičkám nic jiného než totalita, aby zabránili protestům nespokojených soudruhů občanů a zajistily blahobyt alespoň pro sebe. Vy jste zde asi nežil, tak možná netušíte, jak moc si přáli pracující socialistického Československa být “vykořisťováni” stejně, jako dělníci v buržoasním Západním Německu.
2. ohledně vztahu humanismu a ateismu. Rozumím tomu, že ateismu je součástí humanismu. Ale nerozumím tomu, proč jím má být i marxismus. Jak křesťanství, tak marxismu, jsou ideologie usilující o totální ovládnutí společnosti a potlačení lidských práv a svobod. Mezi RKC a KSSS vidím jenom kosmetický rozdíl. Váš postoj mně připadá dosti nekonsistentní.
A ještě malou poznámku k případu Madoff, o kterém se zmiňujete. Pan Madoff zpronevěřil mnoha lidem jejich kapitál, je to podvodník a nepochybně zaslouží přísně potrestat (dostal 150 let). O tom nejsou žádné pochyby. Máte pravdu i v tom, že v marxistickém státě by k takovému podvodu nemohlo dojít. A to z toho prostého důvodu, že v marxistickém státě občané žádný kapitál nemají, takže pan Madoff by neměl koho ukrást. V marxistickém státě jsou občané o svůj kapitál a majetek připraveni hned při jeho vzniku prostřednictvím znárodnění a konfiskací. To, co je v demokratickém státě trestný čin je v marxistickém státě principem jeho existence.
Pán Fraj, v zásade s Vami súhlasím, len malá poznámka. Voľný obchod na určitej úrovni vytvára zvláštny fenomén autonomizácie, kedy vzniká doslova štát v štáte. Obchod a kapitál vytvára prirodzené spoločenstvo založené na spoločných záujmoch, snaží sa upevniť svoju moc a rozšíriť vplyv. Príkladom je monopolizácia a kartelizácia najsilnejších hráčov na trhu. Silní hráči majú tendenciu vytláčať slabších z trhu, obsadiť priestor a vytvoriť dominanciu. Táto dominancia sa prenáša aj do štátnej moci v podobe podpory vplyvných loajálnych politikov alebo lobizmu na najvyššej úrovni. Je už potom ťažšie hovoriť o štátnom dirigizme keď súčasťou štátnych rozhodnutí je aj tichý protekcionizmus vybraných firiem. Kapitál ma priamo tendenciu prenikať do politiky a získať prístup k najlukratívnejšiemu obchodu voľného narábania so štátnym mešcom. Štátny dirigizmus je tak vítanou možnosťou obchodu a kapitálu, len ho treba vedieť správne využiť. Kapitál má tak prirodzenú tendenciu prerastať politiku, dokonca ju vytvárať. Je dosť ťažké nájsť vinníka.
Monopolizácia vedie k diktátu a zdeformovaniu cien rovnako ako etatizácia voľného obchodu. Príkladom je tichý spoločný postup mobilných operátorov v prípade roamingovej politiky na úkor zákazníka, čo viedlo Európsku Úniu k prijatiu maximálnych cien za roaming. Analýza ukázala, že ceny operátorov za roaming sú neprimerane vysoké (vzhľadom na náklady a celkový zisk), avšak nedošlo k zníženiu cien ani s rastom počtu operátorov. Vyzerá to tak, že kapitál prešiel zmenou vo vývoji smerom k väčšej zomknutosti a vzájomého rešpektovania sa, i keď len medzi najsilnejšími hráčmi. Spoločnosť (mám tým na mysli normálnych občanov) sa musí brániť proti takejto dominancii, ktorá má tendenciu všetko pohltiť, všetko speňažiť a zobchodovať. Sme denne svedkom ako sa životný štýl, názory, postoje, vzťahy ba aj intímne oblasti človeka redukujú na obchodovateľné komodity. Diktát reklamy dosiahol úroveň ktorá sa nedá s ničím porovnať. Je všade, je to jediný televizný ‘program’ kde sa vytratí logo televízie aby nič nerušilo jej účinnosť, bez škrupulí prerušuje filmy a ukazuje svoju dominanciu na každom kroku. To určite nie je želaná tendencia vo vývoji spoločnosti. Obchod tak dosiahol úroveň náboženského fetišu a rovnako tak využíva aj jeho mýtické a mystifikačné prvky. Práve v dobe racionalizmu sa mýtom, sugescii a mystifikácii darí najlepšie lebo bežný človek ich odmieta a tak sa ľahko stáva ich nevedomou obeťou. Môže sa proti nim len ťažko brániť, dokonca ich začne aj vyžadovať, to reklama veľmi dobre vie. Neobmedzený obchod vedie k vývojovej jednostrannosti, na čo treba dať pozor.
Panu Filippovi
ad monopoly)
Prosím uveďte alespoň pět nestátních nebo státem nepodporovaných a zároveň dlouhodobě existujících monopolů. Pokud jsem si mohl všimnout, tak monopoly vytváří zejména stát. Jenom stát totiž může zajistit jejich existenci tím, že násilím eliminuje konkurenci. V prostředí volného trhu konkurence dříve nebo později přijde s lepší nabídkou. Na volném trhu je monopol dlouhodobě prakticky neudržitelný. Úloha státu by obecně měla spočívat v zajištění svobodného přístupu na trh všem zájemcům. (S určitými omezeními samozřejmě. Shodneme se asi na tom, že třeba výrobci bakteriologických zbraní či dětské pornografie by měly být regulováni.)
Problém nastává ve chvíli, kdy stát přestane tuto úlohu plnit a úředníci či politici začnou zvýhodňovat některé účastníky trhu na úkor druhých. Vláda tak umožní vybraným subjektům prodávat méně kvalitní zboží nebo služby za vyšší cenu, než by tomu bylo možné na volném trhu. To ovšem není problém volného trhu nebo kapitalismu. To je problém politického systému, který umožňuje, aby byl mechanismus volného trhu narušen. Narušení trhu má tendenci se stupňovat a dříve nebo později vyústí do krize, jako je ta dnešní. Nevidím žádný mechanismu, jak by volný trh mohl generovat dlouhodobý monopol bez mocenského zásahu státu.
Řešení podle mně spočívá v tom, že bude v rámci možností obnoven volný trh a nikoliv v tom, že bude zrušen a nahrazen úředníky-plánovači, jak to dělají marxisté a jak se to pokouší EU.
ad mobilní operátoři)
Jak jste přišel na to, že mobilní operátoři deformují ceny? Trh mobilní telefonie se už více než 20 let dynamicky rozvíjí. Stále více lidí je ochotno platit ceny mobilních operátorů. Proč to podle vás dělají? Proč to podle vás dělají v situaci, kdy mohou telefonovat s celým světem zcela zdarma prostřednictvím internetu s výhodou videopřenosu navíc? Že by ta deformace cen spočívala v jejich nízké úrovni? Cena na volném trhu je dána nabídkou a poptávkou. Kdyby byla cena vysoká, tak by ji lidé neplatili a využívali by jiné komunikační prostředky. Až se trh nasytí tak se konkurence zostří a ceny klesnou i bez bruselských komisařů. Ono se tak průběžně skutečně děje. Když porovnám svoje faktury za mobilní telefon od roku 1995, tak cena provolané minuty klesá i když ji nikdo nereguluje. K skutečné deformaci došlo až ingerencí Evropské unie, která v duchu socialistického populismu začala svévolně určovat ceny. To už je přímá likvidace trhu určité komodity. Pokud to bude pokračovat, tak se vrátíme k marxismu, kdy bude trh nahrazen úředníky-plánovači a to se všemi tragickými důsledky, které si ti starší z nás dobře pamatují.
píšete: „To určite nie je želaná tendencia vo vývoji spoločnosti.“
Pán Filipp řekněte mně, kdo podle vás určuje, co jsou „želané tendencie vo vývoji společnosti“? Jste to vy nebo úředníci v Bruselu nebo papež ve Vatikánu nebo někdo jiný? Kdo určuje kritéria? Když se podívám do historie, tak příliš často, když se někdo pokusil vnutit společnosti „želané tendencie“, tak to skončilo milióny mrtvých. Namátkou Hitler, Lenin, Mao ce tung, Pol Pot…. Domnívám se, že zdravá společnosti je založena na osobních svobodách jednotlivce. Každý má mít právo svobodně se rozhodnout, zda se bude dívat na reklamu, používat antikoncepci, telefonovat mobilem nebo třeba meditovat v Himalájích atd. atd. Problémy nastávají ve chvíli, kdy kněží či politruci začnou lidem říkat, co je pro ně dobré a nutit je násilím, aby se tomu podřídili. A je lhostejné, zda jde o politruky z Moskvy, Vatikánu nebo Bruselu.
090911
Pán Fraj, chýba už len Vaša obrana daňových rajov a lobovania ako typických nevyhnutných prejavov voľného trhu a osobnej slobody robiť si kde chcem, čo chcem, ak na to mám.
Vaša „zdravá společnost je založena na osobních svobodách jednotlivce.“ Moja/naša na osobných slobodách jednotlivca, vedomého si zodpovednosti voči spoločnosti za každý svoj čin.
Niektoré Vaše vety (napr. pýtate sa, kto určuje kritériá?) vzbudzujú vo mne podozrenie, že ste vyrástli ako zanedbaná sirota bez rodičov a učiteľov.
Ak Vám ani to, čo v posledných desaťročiach na Západe bol voľný trh, nestačí a nazývate to regulovaným kapitalizmom, zodpovedným za dnešnú finančnú krízu, rastie mi husacia koža, aký horší kapitalizmus existuje a chystá sa na nás? Nepreháňate, keď píšete, že americká vláda nahovárala občanov, aby sa zadĺžili? Nerobili to skôr dobre platení banksteri?
Pán Fraj, neviem si spomenúť na žiaden príklad monopolu ktorý by nebol pod záštitou vlády. A toto platí obzvlášť pre USA kde napríklad Federálny Rezervný Systém FED je v súkromných rukách zopár bankárov, hoci zásadným spôsobom zasahuje do finančného systému sveta. Bol to monopol ustanovený rozhodnutím štátnych orgánov a prevedený do súkromných rúk v úplnom rozpore s ideou voľného trhu v údajne najdemokratickejšej a trhovo najslobodnejšej krajine sveta. FED tlačí peniaze a predáva ich vlastnému štátu za úrok. Naozaj rád by som vedel z akých peňazí mieni štát tieto úroky platiť keď na ne potrebuje peniaze ktoré sú opäť na úrok. Asi sa treba striedavo pohrávať s infláciou a defláciou aby sa tento rébus vyriešil, prípadne radšej na to ani nepomyslieť. Je pritom úplne jedno či je FED dodatočne regulovaný štátom ako sa často argumentuje lebo to nič nemení na fakte, že je to štátom vytvorený monopol v súkromných rukách. A ja sa pýtam, komu takýto stav vyhovuje? Štátu určite nie aj keď takýto stav oficiálne schválil. Alebo že by to nebol celý štát ale len skupina úplatných politikov v rukách vlastníkov FEDu?
Tento príklad len ilustruje naivnosť predstavy, že existuje nejaký reálny slobodný trh. Ten existoval možno tak do začiatku 20. storočia. Teraz existuje len do tej miery aby neohrozil najväčšie ryby. Je úplne prirodzenou tendenciou obchodu prenikať do štátnych orgánov, ktorý obchodník by nechcel monopol? A to, že sa to vôbec dá, hovorí len o tom, že štát si buď nedokáže plniť svoju úlohu v oblasti voľného trhu alebo žiaden ideálny nezávislý štát neexistuje. Máte možno pravdu, keby nebolo štátnych zásahov asi by neboli žiadne monopoly. To, že sú, svedčí o opaku, len treba vidieť kto stojí za týmito zásahmi a prečo asi.
Existencia štátom požehnaných monopolov je precedens ktorý posmeľuje k monopolnému správaniu sa aj firiem, ktoré nepatria k vyvoleným. Navyše, ťažko možno hovoriť o voľnom obchode, ten si musí požičať peniaze, prenajať priestory, požiadať o licencie a splniť veľa základných náležitostí. Ak kdekoľvek v tejto reťazi priamo alebo nepriamo číha monopol, má voľný trh stále potenciálne nôž pod krkom. Ten nôž mu nedal štát ale skupina mocných zbohatlíkov ktorá si v pravý čas kúpila skorumpovaných politikov. A to aby som z mojich daní podporoval takýto systém, nepovažujem už vôbec za želanú tendenciu vo vývoji spoločnosti a myslím, že zďaleka nehovorím len za seba. Na to aby som to posúdil mi stačí zdravý sedliacky rozum a štipka obyčajného ľudského svedomia.
Pán Škoda,
nepřekvapuje mě, že obhájce marxismu se dříve či později dostane do argumentační nouze. Co mně ale u vás překvapilo, je způsob jakým se s tím vyrovnáváte. Opravdu bych nečekal, že se místo argumentů snížíte k osobním útokům ve stylu “zanedbaných sirot” nebo, že mně bude podsouvat výroky, které jsem neřekl. Nikdy jsem například nenapsal, že svoboda spočívá v právu “robiť si kde chcem, čo chcem, ak na to mám” ani si nic takového nemyslím. Nikdy jsem neobhajoval daňové ráje nebo lobbing. Takto vedená diskuse ztrácí smysl.
K daňovým rájům a lobbingu.
Píšete:
“chýba už len Vaša obrana daňových rajov a lobovania ako typických nevyhnutných prejavov voľného trhu”
Pán Škoda mýlíte se. Daňové ráje a lobování nejsou ani nevyhnutelným ani typickým projevem volného trhu. V prostředí volného trhu nedávají daňové ráje i lobování žádný smysl. Obojí má ale smysl ve státě s regulovanou ekonomikou a vysokou úrovní přerozdělování, tedy například v dnešním tzv. sociálním státu. Ve většině evropských států politici a úředníci násilím konfiskují 40-50% příjmů společnosti, aby je mohli rozdělovat podle svého vlastního uvážení. Říká se tomu „daně“ od slova „dávat“, ale výstižnější byl starší název „berně“ o slova „bráti“. Ti kteří mají větší příjmy a jsou takto okrádáni o velkou část své práce a úsilí, zejména v případě progresivní daně, se tomu pochopitelně brání jak mohou. Daňové ráje, přesouvání výrob do zemí s nižším zdaněním, tzv. daňová “optimalizace” apod. jsou způsoby, jak se tomuto okrádání bránit.
Pokud jde o lobbing, tak to je způsob, jak z politiky vybrané hromady získat něco pro sebe. Účelem lobbingu je snaha přesvědčit politika či úředníka, aby rozhodl ve prospěch lobbisty, tedy aby mu poskytl nějakou výhodu nebo sumu peněz. Politici a úředníci, až na vzácné výjimky, sledují hlavně svoje vlastní zájmy. Nelze se potom divit, že základním kriteriem rozhodování mnoha politiků a úředníků je výše úplatku nebo jiného požitku. Problém ale není v těch lidech. Ti jsou takoví jací jsou a těžko na tom někdo něco změní. Problém je v tom rozsáhlém přerozdělování. V prostředí volného trhu neschopný podnikatel zkrachuje. V prostředí dnešního státu zajde za panem Obamou nebo Sarkozym a řekne jim, že potřebuje 50 nebo 100 miliard, aby nezkrachoval, a ti pánové mu je dají. No, řekněte, proč by za nimi nešel nebo neposlal lobbistu?
Z uvedeného je zřejmé, že daňové ráje a lobbing jsou “typickým a nevyhnutelným” projevem sociálního státu nebo obecně státu s vysoce regulovanou ekonomikou a vysokým přerozdělováním. Čím větší daně, tím větší snaha se vyhnout jejich placení a tím větší snaha urvat si z těch vybraných něco pro sebe.
V prostředí volného trhu jsou jeho účastníci ochotni DOBROVOLNĚ platit státu (nebo někomu jinému) jistou část svého zisku za to, že se postará, aby trh byl skutečně volný, tedy aby všichni měli přístup na trh za stejných podmínek a nebyli vystaveni násilí jiných účastníků, případně za to, aby stát dokázal vynutit plnění dobrovolně uzavřených smluv atd. Na to ovšem stačí částky řádově nižší než jaké jsou dnes státem vybírány. V takovém prostředí tedy není žádný důvod k útěku do daňových rájů. A protože takový stát téměř nic nerozděluje, není ani důvod k lobbingu.
A jak
je to s daňovými ráji a lobováním ve státu založeném na marxistickým principech? Veškerý kapitál i výnosy z něho jsou ovládány stranickými špičkami avantgardy proletariátu a ti přece nemají důvod ukrývat je samy před sebou. Ony jsou samy sobě daňovým rájem. A lobbing, ten probíhá formou vnitrostranického boje uvnitř jediné státostrany.
Píšete:
“Nepreháňate, keď píšete, že americká vláda nahovárala občanov, aby sa zadĺžili? Nerobili to skôr dobre platení banksteri?”
Americká vláda převzala záruky za nemovitosti téměř bez ohledu na schopnost dlužníka splácet. To by si banka dost dobře nemohla dovolit, protože by zkrachovala. Proč by to tedy dělala? Americká vláda sice nezkrachovala, ale krizi, která byla nesplácením hypoték vyvolána, zabránit nemohla. Příčiny krize z nemovitostí jsou celkem dobře zdokumentovány. Jestli chcete, napíši vám o tom článek do dalších Zošitov :-))
.\n.
Pán Fraj, v budúcnosti sa vynasnažím držať sa príkazu svojich učiteľov a v diskusii nebyť osobným. Moje „Vaše“ sa nie vždy vzťahuje na Vašu osobu – zväčša tým myslím Váš tábor. So zanedbanými sirotami to však bolo prisilné, zato sa ospravedlňujem. Som rád, že diskusia pokračuje – a možno má zmysel.
Myslíte si, že ma riadky o voľnom trhu, daňových rajoch, lobovaní a prerozdeľovaní presvedčili? Nijako. Ak ste ochotný napísať článok do januárových Zošitov na zasmiatie, budem poctený – no prosím nie o príčinách krízy z nemovitostí, ale o tom, ako má vyzerať ideálny štát voľného trhu bez „regulácie“.
Osobitne budú čitateľov zaujímať DOBROVOĽNÉ príspevky na armádu, políciu, školstvo a umenia, zdravotníctvo a dôchodky. Viem si predstaviť súkromnú armádu (mal ju úžasný Valdštejn a Európa sa pred ňou triasla); ťažšie to bude so súkromným školstvom (kedysi deti nosili do školy drevo na kúrenie triedy a vyrástli tam géniovia); a ešte ťažšie so súkromným zdravotníctvom a súkromným zaistením dôchodkov pre všetkých občanov (každý/á sa bude snažiť platiť si čím vyššiu poistku a pre prípad komplikovanej choroby, resp. dlhej staroby a nehybnosti bude mať uloženú dostatočnú rezervu? Máš ho vidieť! Z čoho, keď ani minimálna mzda nie je uzákonená?). Ako by to bolo s tou DOBROVOĽNOSŤOU? Tá by predsa nemala byť POVINNÁ. A sme tam, kde sme boli.
*
Píšete:
„Myslíte si, že ma riadky o voľnom trhu, daňových rajoch, lobovaní a prerozdeľovaní presvedčili? Nijako.“
Pán Škoda už dávno vím, že marxistu lze přesvědčit stejně těžko, jako věřícího křesťana nebo muslima. Vysvětlil jsem proč daňové ráje nejsou atributem volného trhu, jak tvrdíte, ale atributem státních zásahů, regulace a přerozdělování. Myslím, že docela srozumitelně. Vy sice, říkáte, že jsem vás nepřesvědčil, ale žádné protiargumenty neuvádíte. Pokud nevidíte přímou souvislost mezi mírou přerozdělování na jedné straně a mírou korupce politiků a úředníků, lobbingu a daňových úniků na straně druhé, tak ji prostě nevidíte. S tím já nic nenadělám.
Mezi extrémem marxistického totalitního státu a extrémem libertariánského nulového státu existuje široká škála jiných možností. Jako vyznavač jednoho extrému se mne snažíte vmanipulovat do pozice vyznavače toho druhého. Tak to není. Já se domnívám, že stát má svoji důležitou úlohu ve společnosti, ale samozřejmě jinou, než jakou hlásají marxisté. Nebudu vám tedy psát články „na zasmiatie“ o něčem, co sám nezastávám.
Myslím, že naše výměna názorů se vyčerpala a nic nového nepřináší. Neříkám, že končím, ale budu odpovídat pouze na věcné argumenty.
P.S.:
Na rozdíl od vás a pana Panitcha si myslím, že Marx byl celkem soudný člověk a neignoroval by teoretické i praktické vyvrácení jeho učení. Myslím, že by dnes sám uznal, že se mýlil
091109
Pán Fraj, po prečítaní odseku o DOBROVOĽNOM platení nepatrných príspevkov na chod štátu („téměř nic se nerozděluje“) vo Vašom príspevku zo 4. novembra som položil konkrétnu otázku o podrobnostiach k týmto finančným príspevkom. Nemám rád odborné výrazy zástancov kapitalizmu pre zdanenie príjmov – sám to nazývate okrádanie, násilné konfiškovanie, branie. Bez toho sa štát nezaobišiel v minulosti a neazaobíde v budúcnosti.
Na moju poznámku, že bankstri nahovárali občanov, aby sa zadĺžili, ste odpovedali ako hluchý, že „americká vláda převzala záruky za nemovitosti téměř bez ohledu na schopnost dlužníka splácet.“ Opakujem moju otázku: Kto tu koho nahováral? Kto vymýšľal a v súčasnosti ďalej vymýšľa stále nové druhy finančných podvodov na vlastné bezprácne zbohatnutie? Od supermanažérov s miliónovými platmi po jednoduchých chudákov-agentov s dôchodkovým a zdravotným poistením – často hnus. Bankstri(-gangstri) bez urážky, len ako označenie nečistej činnosti. Tým sa treba dívať na prsty – na to je potrebný štátny dozor a nie, ako by si ONI priali, aby sme capa ustanovili záhradníkom – že si to voľný trh sám dá do poriadku. Zasmiali sa zbrojnoši.
Nevyčítajte mi prosím, že marxistu nie je možné presvedčiť. Ja Vám nevyčítam, že kapitalistu nie je možné presvedčiť. To sú skutočnosti, s ktorými som zmierený. Ide mi o nerozhodnutých, o tých, čo nás čítajú: aby sa raz za štyri roky dobre rozhodli a dali hlas strane – podľa mňa socialistickej, nie tej podľa Vás kapitalistickej. Aby po voľbách – pri tej širokej škále možností medzi Vaším a mojim ideálom štátu okolnosťami vynútený kompromis – smeroval podľa mňa doľava, a nie podľa Vás doprava.
Nie som vyznávač extrémneho marxizmu, ani neviem čwo to je. S potešením sledujem vývoj v Číne, na Kube (rozdeľovanie štátnej pôdy súkromníkom vo veľkom – tak to začalo aj v Číne), vo Venezuele a latinskej Amerike vôbec. Mám radosť z toho, že v nemeckom parlamente je (z okolo 600) najnovšie 76 vyslovene ľavicových poslancov, z toho 16 zvolených vo svojom obvode priamou voľbou. To sú moje nové vecné argumenty, ktoré robia Marxa pre mňa ďalej zaujímavým.
Rastislav,
nechcem rozvíjať úvahy na túto tému, to prenechám pánovi Frajovi ktorému je Váš príspevok adresovaný. Zarazila ma ale veta “na to je potrebný štátny dozor a nie, ako by si ONI priali, aby sme capa ustanovili záhradníkom”.
Práve v tejto vete sa skrýva lesk a bieda marxizmu. Marxizmus má ideálnu predstavu o takmer “božskej” účinnosti a múdrosti štátneho dozoru. Štátny dozor, ochrana, predvídavosť, plánovanie je vykresľované ako spásonosný fetiš; je alebo mal by byť tvorený najschopnejšími, najmúdrejšími a najmorálnejšími ľuďmi, ktorí neochvejne vedú menej schopných k svetlým zajtrajškom, niekedy i násilím ak to pokrok vyžaduje. Marxista je natoľko fascinovaný touto ideou, že mu už neostáva čas na vnímanie a reflektovanie reality. Pripomína mi to jeden vtip zo socializmu, že naše ideály sú správne len ľudí treba vymeniť. Práve táto neschopnosť z času-načas zastaviť sa a reflektovať realitu, robí z marxistu nevyliečiteľného snílka a idealistu, odtrhnutého od skutočného života. Keby sa totiž nachvíľu zastavil a pozrel sa na veci také aké sú, nenašiel by nič, čo by podporilo jeho ideu o múdrom štáte. Ak by aj také stopy v histórii našiel, zistil by, že sú buď paradoxne spojené s istým druhom náboženskej monarchie alebo s krátkym zábleskami demokratických zriadení ako bolo napr. to aténske v starovekom Grécku. Celé posledné storočie je priam ukážkovým príkladom neschopnosti autoritatívnych vlád zaviesť svoje krajiny inde ako do chaosu alebo katastrofy. Vlády pozostávajú aj naďalej z normálnych ľudí bez patentu na rozum i morálku; častokrát sú ešte hlúpejší, zákernejší a arogantnejší ako bežný priemer. Korupcia, protekcionizmus, využívanie, zneužívanie, manipulovanie, obmedzovanie, klamanie, rozkrádanie a vyvražďovanie – aj to je obraz “múdrych” vlád novoveku. Otrasná dejinná skúsenosť so socializmom a komunizmom nie je pre mnohého marxistu dôvodom k frustrácii. Vystačí si predsa so svojou ideou, realitou sa netreba príliš zaťažovať.
Buďme chvíľu objektívni, Rastislav. Vy vyčítate kresťanstvu veľa chýb a prehmatov, ktoré v histórii urobilo, a v zásade správne argumentujete, že na podklade historickej skúsenosti je možné mať oprávnené pochybnosti o kredite náboženstva. Ja s Vami v tomto súhlasím, vidím to rovnako. Pokiaľ sa však jedná o reálny socializmus či komunizmus, tu si rýchlo zakryjete oči a na realitu by ste najradšej čo najskôr zabudli. No, ale to je problém lebo v tom momente ste mimo nej. Reflexia skutočnosti je preč, a ostane už len sladký svet opojných ideálov vo fantázii. A podotýkam, že veľmi nebezpečných ideálov. Ak si len zrátame koľko ľudí násilne zahynulo počas dvoch tisícročí rukou cirkví a porovnáme to s čislom socialistických krajín a hlavne svojho predvoja Sovietskeho Zväzu za púhych sedemdesiat rokov, tak Vám to vyrazí dych, a teraz vôbec nemyslím len na stalinizmus. A to už nespomínam také výplody chorého rozumu ako nemožnosť cestovať za hranice, vyslovovať verejne svoj slobodný názor bez riskovania osobnej perzekúcie alebo svojich detí, nutnosť voliť jednu stranu z jednej, ten vonkajší odpor voči všetkému “kapitalistickému” na jednej strane, avšak skryté užívanie si jeho výdobytkov v diplomatických predajniach a exotických dovolenkách pre vyvolených, tých nalepších z národa. Nebol to žiaden kapitalizmus ale práve títo vyvolení, najlepši a presvedčení stranícki politici čo svojim životom zdiskreditovali myšlienku marxizmu; zdiskreditovali ju neschopnosťou dať opravdivý životaschopný základ tejto idee.
091116
K Dominikovi z 13. novembra:
„Dejinná skúsenosť s marxizmom“ nás obohatila o poznanie, čoho sa treba vystríhať a čo neslobodno urobiť; ale lepšieho ideálu niet, vravím po 45 rokoch života na východe a 42 na západe. Keďže sám zveličujete veľké chyby a zločiny socializmu a komunizmu, beriem si právo vyzdvihnúť ich veľké výdobytky: v mnohých štátoch rozvinuli vzdelanie a odstránili biedu a choroby; SZ sa ubránil fašistickému, Čína japonskému zverskému útoku na svoju slobodu a existenciu. Tieto dve víťazstvá nemajú v dejinách po vojenskej a ľudskej stránke obdoby; nič nie je zadarmo, muselo sa za ne platiť. Aj dnes sa formuje odmietanie trhového aj džungľového kapitalizmu najúčinnejšie na marxistickom podklade (ktorý ani zďaleka nie je mŕtvy), napr. poštátnením naftových a iných prírodných zdrojov v Latinskej Amerike. Ľavicová ideológia aj dnes dokazuje svoju životaschopnosť a je atraktívna pre mnohých prostých aj vzdelaných ľudí, dokonca aj teológov oslobodenia; žiaľ, podstatne menej pre predajných spisovateľov, ktorí boli kedysi svedomím národa. Záhadou mi je, ako sa bude v Číne a inde vyvíjať kapitalizmus pod komunistickým dozorom: to tu ešte nebolo.
Nevravte mi v tejto súvislosti prosím nič o tzv. sociálnych encyklikách a iných vatikánskych spisoch a rečiach, ktorým nedôverujem. Katolícka cirkev je pre mňa najväčší kapitalistický podnik na svete; má najviac zamestnancov; v mnohých štátoch ovláda školstvo, sociálnu a zdravotnú starostlivosť, poľnohospodárstvo, má banky a kláštory; samozrejme bez odborových združení a rovnoprávnosti žien a mužov.
Nie som v týchto veciach veľmi podkutý, ale sa mi vidí, že konečným cieľom marxistickej spoločnosti je rozbitie štátu, definovaného Marxom ako „organizované násilie“.
Nakoniec otázka k Vašej druhej vete: Ste naozaj natoľko neoliberálny, že aj po súčasnej skúsenosti so zlodejskými výčinmi bánk im priznávate schopnosť samoozdravenia a odmietate ich kontrolu reprezentantmi spoločnosti, teda štátu? Ja veru nie.
Rastislav, ja ani na chviľu nepochybujem, že lepšieho ideálu ako marxizmu niet. Ja iba hovorím, že má pramálo čo spoločné s realitou a z tohto dôvodu je len málo použiteľný.
Ale poďme k veci. Veci, ktoré uvádzate ako výhody, sa všetky udiali aj v kapitalistických krajinách; vyhraté vojny, vzdelanie, lieky dostali dokonca aj kolónie, samozrejme, keď boli loajálne ku kapitalistickéme zriadeniu. V tomto ale marxizmus nie je žiadna výnimka.
Možno Vás prekvapím, ale mám isté pochopenie pre ideu marxizmu. Zmysel pre sociálnu vyváženosť, aby neboli také veľké rozdiely v zabezpečení a slušnom živote ľudí je v podstate veľmi etická a prirodzená požiadavka. Marxisti sú tak svedomím spoločnosti a poukazujú na nekontrolovateľnú chamtivosť, ktorá sa v prostredí kapitalizmu môže naozaj rozvinúť až do obludných rozmerov. Lenže problém je v tom, že tá chamtivosť je prirodzená ľudská vlastnosť, ktorá nepozná hranice spoločenských zriadení. Ak si marxizmus myslí, že zmenou zriadenia zmení chamtivosť ľudí tak je na hlbokom omyle. Ako sme sa bohato presvedčili v socializme, títo ľudia sa vždy dostanú na vrchol mocenskej pyramídy; nejakú cestičku cez ohybanie chrbtice, zmenou kabátov, podlizovaním, službičkami, úplatkami a známosťami si vždy našli. Čo je však oproti kapitalizmu – ktorý si tieto veci otvorene prizná – oveľa horšie, títo ľudia musia svoju chamtivosť zakrývať za vznešené ideály, pretože chamtivosť a mocichtivosť ako určujúce pohnútky nie sú na programe marxistického ideálu. Takto vznikne v samej podstate schizofrenická spoločnosť vedená skorumpovanými pokrytcami o ktorých sa však nesmie nahlas hovoriť. Keď sa k tomu pridruží ich výsadné ba až dejinné postavenie vo veľkom historickom pláne premeny spoločnosti, katastrofa je dokonaná. Už to nie sú obyčajní ľudia vo vedúcich funkciách, sú to samotní tvorcovia novej spravodlivej spočnosti, vskutku polobohovia, ak nie priamo bohovia, na ktorých pleciach ležia celé dejiny; ich úloha v svetodejinnom procese je zásadná a kľúčová. A bohovia sa nemôžu mýliť, ani nemôžu mať prílišné sentimenty vo veľkom diele. Všetky omyly sú len nutné chyby ktoré sa pri takomto diele nevyhnutne pritrafia; veď kde sa rúbe les tam triesky musia lietať. K tomu treba pripočítať riadenie masy neuvedomelých ľudí, čím božská zodpovednosť ďalej stúpa. Lenže sú to iba ľudia, a to často nijak zvlášť valných osobných kvalít. Ich božskosť ich čoskoro dobehne a ani sa nenazdajú, zaostanú za ňou o veľký kus pozadu. A tak sa tvárou-tvár k túženému dosiahnutiu veľkého plánu na jednej strane pridruží ludská slabosť a úbohosť na strane druhej a schizofrénia sa vyostruje. Vodca uvedomujúci si hlboký rozpor v sebe samom sa stáva pre svoje okolie neznesiteľne arogantný a svoju prím si vynucuje silou, keď už argumenty zlyhali. Zriadenie sa tak dostane do svojho záverečného štádia, kedy sú rozpory zjavné už každému, a zákonite sa rozpadne. A to všetko preto, že jednotlivci si uzurpujú úlohy a zodpovednosť, ktore – ako ľudia – nemôžu uniesť.
Marxista má veľmi zvláštne predstavy o slobode ba dokonca aj o sociálnom cítení. Jedná sa vlastne o nadslobodu a nadcítenie. Nie je dôležité, čo bežný človek práve cíti a aké osobné problémy musí riešiť. Tieto sú nevýznamné v porovaní s veľkým plánom budúcnosti. Práve z toho dôvodu boli zavreté hranice, obmedzené informácie a osobná sloboda. Hrozilo totiž, že by celý národ zdupkal skôr ako by sa došlo do vytúženého raju na Zemi.
Marxizmus má v podstate dve cesty ako ďalej; buď sa vráti späť na zem a začne vnímať a rešpektovať človeka takého aký je, alebo si bude musieť počkať až kým ľudstvo dospeje do štádia nadčloveka. Inak vždy zhorí na „nedokonalom ľude“.
091123
Dominik, sme na dvoch stranách barikády, každý presvedčený o svojej pravde. Mrzí ma súčasný stav spoločnosti, iste aj Vás. Podľa toho, čo ste napísali, dôverujete sociálnemu trhovému kapitalizmu, ako ho reprezentuje novodobá sociálna demokracia a umiernený neoliberalizmus. Odmietate síce, ako ja, džungľový kapitalizmus pána Fraja, ale pri zostavovaní vlády by ste išli s ním proti mne.
Pri tom všetkom by som sa rád vyhol osobným antipatiám a hľadám možnosti diskusie tak na krídle náboženstva, ako aj politiky. Uznávam, že určitým ľuďom podáva katolícka cirkev vyhovujúce návrhy na zmysluplný život. Vytýkam jej, že do okruhu tých, ktorých ako inakších akceptuje, nepripustí ateistov a znevažuje nás rovnako, ako kedysi nacisti Židov. Práve toto mi v určitých chvíľach robí prijateľným názor Dawkinsa, že náboženstvo je svojimi dôsledkami pre život spoločnosti škodlivé. No ateistov vo svete pribúda a dialóg s nimi bude nevyhnutný nielen v oblasti školstva, ale napríklad aj o tézach bioetiky.
Uznávam aj, že znetvorený marxizmus sa dopustil mnohých neľudskostí a v druhej polovici dvadsiateho storočia prehral v našich končinách spoločenskú a ekonomickú vojnu (studenú vojnu) s kapitalizmom. Napriek pokusom určitých kruhov o diskvalifikáciu komunizmu ako zvrhlej ideológie a jej zákaz, marxizmus ostáva silou riadiacou osud najväčšieho štátu sveta, Číny. Výčitka, že sa to deje diktátorským spôsobom, obstojí. Som ochotný akceptovať diktát, ak ide o odstránenie hladu, chorôb a vzdelanostnej zaostalosti, o spoločenský pokrok a vybudovanie spoľahlivej vojenskej obrany.
Dalo by sa pokračovať, ale načo?
Rastislav, ja neviem, či stojíme na dvoch stranách barikády (mňa by teda asi nezobrali na žiadnu stranu:); myslím, že obaja máme svojim spôsobom pravdu. Skôr asi vychádzame z iných uhlov pohľadu, čo nás prirodzene dovedie k iným záverom.
Priznám sa, rád si čítam Vaše články, aj tie Dawkinsove. Považujem Dawkinsove práce za inšpiratívne a nútia ma dosť hlboko sa zamýšľať. Dokonca som si nedávno pozrel asi päť rozhovorov s ním na youtube; prekvapilo ma ako pohotovo, k veci a bez emocionálnych prejavov reaguje na ostré otázky moderátora. Aj keď sa v niektorých veciach nezhodneme, nemôžem mu uprieť jeho prenikavý intelekt ktorý reže do živého.
Tomu akceptovaniu diktátu, ak ide o spoločenský pokrok, nerozumiem. Tomu som schopný porozumieť len tak, že existuje masa nevzdelaných ľudí ktorú treba viesť. Ak ale toto pripustíme, potom nemôžete právo na diktát v minulosti uprieť ani Katolíckej cirkvi, lebo sa tiež snažila o spoločenský pokrok, aj keď trochu v inej podobe ako ju chápate Vy. Ja by som sa radšej vzdal tohto pojmu úplne, beztak s ním nemáme dobré dejinné skúsenosti, či už veriaci alebo ateisti; možno tak naposledy Mária Terézia a jej syn. Predsa len sa ľudstvo už niekam dostalo a zaslúži si snáď rovnocenný postoj. Celkove si myslím, že násilie môže vyvolať len násilie a je to slepá cesta vo vývoji.
091205
Akceptovanie diktátu mi vŕtalo v hlave už pred Vaším listom a teraz som rád, že som to nepovedal celkom zle. Naozaj som myslel v prvom rade na povinnú školskú dochádzku (hoci dávam rodičom právo sami učiť svoje deti, ako je to veľmi časté vo Francúzsku) a v tejto oblasti uznávam zásluhy cirkvi na školstve v dávnoveku a stredoveku. Žiaľ, dnes je to celkom iné a s elitnými cirkevnými školami nesúhlasím pre pojem elitárstva, s ostatnými pre ich podriadenosť dozoru biskupov a Vatikánu; títo môžu mať poradný hlas – rozhodovanie patrí štátu, a to republikánskemu. Nechápem, ako môžu mať niektoré inakšie úctyhodné národy kráľa.
Tie masy „nevzdelaných“ ľudí mi nejdú z mysli. Sú to tie milióny bedárov v stovkách slumov na okrajoch veľkých miest v rozvojových a odpísaných štátoch, obdoby našich rómskych osád. Sú aj chudobní, slabí, hladní, chorí, špinaví, nepríjemní … Za života veľkých filozofov ich toľko nebolo. Aj svinská myšlienka mi napadne: Vôbec – načo sú na svete? Za základný problém považujem zábranu ich množenia, o čom hovoriť a písať je v súčasnosti na celom svete tabu; neviem prečo. Tak na to aspoň myslím.
Rastislav, povinnú školskú dochádzku a podobné nariadenia nepovažujem za diktát; to sú normálne veci, ľudské spoločenstvo musí mať isté regule.
Hmm, chudobní, slabí, hladní… načo sú na svete… no, to je riadne ťažká otázka. Možno nám ukazujú nejakú odvrátenú stranu života, dávajú výzvu zdravým a bohatým aby pre tých ľudí niečo urobili. Možno aj ukazujú, že ten ubohý stav je len daň jedných za neprimeraný blahobyt a ľahostajnosť druhých. Za blahobyt, ktorý nie je kľúčom ku šťastiu ale častokrát len k pohodlnému a banálnemu prežívaniu. Ten stav nastavuje zrkadlo na obe strany a nie je celkom jasné kto má navrch.
NÁVRAT K MARXOVI
Však najväčším omylom Marxových kritikov je konštatácia, že v III. časti Kapitálu narazil Marx na Zákon rovnej miery zisku, ktorý sa javí zdanlivo v rozpore z teóriou hodnoty z Kapitálu I., čím sa pre buržoáznych ekonómov stala celá Marxova teória bezcennou a teóriu pracovnej hodnoty opustili. Nie však Marx, ktorý ponechal riešenie problému budúcim generáciám.
Pre Marxa to bol problém, ktorý musel odstrániť, pretože on považoval mieru vykorisťovania za primárny faktor. Do konca života sa mu to však nepodarilo.
Na druhej strane budúceho úspechu však Marx však vo svojich poznámkach geniálne uvažoval o objavení sa “všeobecného intelektu” a zrušení duševného vlastníctva.
(Myslím, že tento predpoklad, je tak šokujúci, že sa s ním Marx nezdôveril ani Engelsovi, majúc na mysli práve prípad, keď ho Engels vrátil na „zem“ v prípade nereálneho Marxovho pohľadu na Darwinovu evolučnú teóriu. V prípade „všeobecného intelektu“ však kolieska zapadajú presne tam kam majú.)
*
AKÝ STAV VIDÍME DNES
Dnes už vieme, že sa najneskôr do roka 2045 objaví Umelá inteligencia, ktorá súčasnú 100-ročnú ochranu obludného buržoázneho duševného vlastníctva anuluje. Utajované technológie začnú slúžiť ľudstvu [napr.: 21.10. 2019 bolo oznámené dosiahnutie Kvantovej nadvlády (Quantum Supremacy), ktorej existencia bola predikovaná o 100 rokov alebo dokonca ako holá nemožnosť. Dnes je to fakt, ktorý v súčasnosti vyvoláva „kohútie“ zápasy na jednej strane medzi NASA (+ Google) a IBM ako producentom nekvantových PC, na strane druhej].
TO JE TÁ MARXOVA REVOLÚCIA
Umelá inteligencia odštartuje Technologickú singularitu, ktorá spôsobí technologický zvrat a robotizácia učiacich sa strojov spôsobí závratné zvýšenie produktivity. Technologická revolúcia vyvolá revolúciu sociálnu. (Platia Zákon hodnoty a Zákon nadhodnoty – Kapitál I.)
„Táto jedinečná kapitalistická spoločnosť ostáva riadená Zákonom hodnoty, teda zákonom svetového trhu, majúc svoj pôvod v technologických revolúciách bez ohľadu na to, odkiaľ vzišli.“ (RD, 1947).
ROZPAD SPOLOČNOSTI
Aby sa spoločnosť nerozpadla štát musí nutne zaviesť Základný Nepodmienený Príjem. Európska komisia sa nedávno začala pohrávať s myšlienkou, že by mal zamestnávateľ za pracujúce stroje odvádzať sociálne poistenie. Mal by tak vyrovnať finančný výpadok v systéme spôsobený prepustením živých zamestnancov.
K tomu možno vystopovať Marxov záver z Komunistického manifestu, kde Marx píše: „Buržoázia … je neschopná panovať, pretože nie je schopná zabezpečiť svojmu otrokovi živobytie ani len v rámci jeho otroctva, pretože ho nevyhnutne necháva klesať do postavenia, v ktorom ho sama musí živiť, namiesto toho, aby ju on živil.“
Tento záver je treba znova prerozprávať vytvoriť naratív (prerozprávanie, zmena zmyslu obsahu novým výkladom).
Hodnota pracovnej sily robotníka bude rovná nule.
Miera vykorisťovania, ako Marxov primárny faktor, takisto.
Robotníci (námedzne pracujúci, stredná trieda – pracujúci za mzdu) vypadnú zo systému.
Postupne zaniknú kapitalistické výrobné vzťahy a deľba práce.
Tu možno vystopovať tiež Marxove závery o „zbedačovaní“ robotníckej triedy, ktoré treba znova prerozprávať, dať im nový zmysel bez zbytočného resentimentu (záporný emocionálny postoj prejavujúci sa pocitom krivdy, pomstychtivosti, nenávisti).
ROBOTNÍK VYSTÚPI Z KAPITALISTICKÉHO VÝROBNÉHO VZŤAHU
Marxov tzv. transformačný problém, t.j. súčasný výpočet miery vykorisťovania, miery zisku a relatívnych cien nebol dodnes vyriešený(?) a nebolo ani dokázané, že riešenie existuje.
Marx ale o Umelej inteligencii nič nemohol tušiť. Tak ako Darwin netušil o DNA a tak ako Einstein netušil o rozpínaní vesmíru, hoci jeho rovnice to obsahovali.
Celá práca robota (učiaceho sa stroja, ktorý bude vyrábať ďalšie učiace sa stroje) bude nezaplatená a bude patriť vlastníkovi.
Robot, ako jednorazovo zakúpená pracovná sila nepodlieha vykorisťovaniu.
Hodnota tovaru (meraná spoločensky nutným časom) sa bude limitne približovať k nule a logicky s ňou aj cena tovaru, ktorú ale dovtedy (do Technologickej singularity) určuje trh.
KONIEC KAPITALIZMU
Zisk sa bude rovnať NULE zásluhou nulovej nadhodnoty a tá zásluhou Zákona konkurencie a to znamená koniec kapitalizmu, ktorý zasyčí ako snehová guľa na rozžeravenej platni.
S koncom kapitalizmu, ako čítame Marxa, ktorý prišiel s myšlienkou, že pre každú historickú etapu spoločenského vývoja platia iné pravidlá. Niečo iné platí v otrokárskej spoločnosti, niečím iným sa riadi feudalizmus a zákony (ekonomické), ktoré platia v kapitalizme, tiež nie sú večné – raz prestanú po naplnení platiť všetky jeho zákonitosti, a teda toto naplnenie bude generovať novonastupujúcu spoločenskú formáciu.
To je v skratke celé kúzlo, do riešenia ktorého môže zasiahnuť každý, keď vyrieši problém Zákona rovnej miery zisku.
Alebo inak: Je vôbec treba niečo riešiť, keď robotník (človek pracujúci za mzdu) – tvorca hodnôt – vo výrobných vzťahoch už nebude figurovať?
AUTORKA Raja Dunajevskaja V ESEJI „ABECEDA TEÓRIE MARXIZMU: POKLES MIERY ZISKU A TEÓRIA KRÍZ 1947
Zákon klesajúcej tendencie miery zisku je prejavom zákona hodnoty za najrozvinutejších podmienok kapitalistickej produkcie. Za týchto podmienok stále väčšia prevaha mŕtveho nad živou prácou spôsobuje taký klesajúci vzťah nadhodnoty voči celkovému kapitálu, že môže *nastať deň, kedy, i keď by si kapitalista mohol privlastniť celých 24 hodín práce armády ZAMESTNANÝCH, a pracujúci by žili zo vzduchu*, kapitalisti by nedosiahli DOSTATOK nadhodnoty na zabezpečenie mamutieho kapitalistického stroja v stále sa zväčšujúcej miere. Hlavné protirečenie kapitalizmu tak opätovne potvrdzuje tri základné fakty kapitalistickej produkcie: (1) pokles miery zisku, (2) hlbšie a hlbšie krízy, a (3) väčšiu a väčšiu armádu nezamestnaných.
*Pozn*.: Nebudú žiť zo vzduchu ale zo Základného nepodmieneného príjmu ako nutnosti. A v podstate už nebudú súčasťou deľby práce. Ako celok už môžu tvoriť Armádu nezamestnaných a ich práca bude zastúpená ich „alter ego – robotmi“ (neživou prácou).
R. Dunajevskaja, ešte v 1947, takisto ako Marx, možno tušila o robotizácii ale nič o Umelej inteligencii, teda „o takmer NARAZ nastupujúcej neživej práci učiacich sa robotov.