Richard Dawkins

Úvod

Darwinovo majstrovské dielo „O pôvode druhov“ šokovalo spoločnosť pri svojom uverejnení v roku 1859. Darwin dobre vedel, akú búrku vyvolá jeho teória o evolúcii, ale iste by nedôverčivo zvraštil obrvy nad kontroverziou, ktorá tu panuje ešte aj o poldruha storočia neskôr.

Všetci chýrni vedci prijali jeho teóriu ako vedecký fakt, dokonca aj teológovia, a predsa milióny ľudí pochybujú o jej pravdivosti. Vo svojej najnovšej knihe „The Greatest Show on Earth“ (asi Najväčšia šou na svete) sa Dawkins znova púšťa do kreacionistov vrátane prívržencov inteligentného dizajnu a všetkých, čo pochybujú o fakte evolúcie procesom prírodného výberu.

Ako detektív prichádzajúci na scénu zločinu, Dawkins presieva zaujímavé skupiny vedeckých faktov a disciplín, aby z nich zostavil zaručene vyriešený prípad: od živých príkladov prírodného výberu medzi vtákmi a hmyzom; cez „časové hodiny“ na reze stromov a pomocou rádioaktívneho datovania, ktoré kalibrujú časovú škálu vývoja; cez svedectvo fosílií a stopy našich samých prvých predkov; až po potvrdenie všetkého molekulárnou biológiou a genetikou.

Všetko to vo väčšej či menšej miere svedčí v prospech pravdy o vývoji a kniha prichádza v kritickej chvíli: systematická opozícia proti skutočnosti evolúcie prekvitá ako nikdy doteraz, najmä v USA. Ale aj v Británii a inde na svete sú učitelia svedkami rafinovaných pokusov podryť status vedy vo svojich predmetoch. Richard Dawkins podáva presvedčivé dôkazy na vyvrátenie takých nezmyslov. Pritom má s nami hmatateľnú lásku k prírodnému svetu a presvedčenie, že pri jeho vysvetľovaní hrá rozhodujúcu rolu veda. Kniha je napísaná elegantne, s vtipom a vášňou; je pôsobivo útočná, zaujímavá a totálne presvedčivá.

Výťah z 1. kapitoly

Predstavte si, že ste učiteľ rímskej histórie a latinského jazyka, snažiaci sa odovzdať ďalšej generácii svoje nadšenie pre antický svet – pre elégie Ovídia a ódy Horácia, pre jadrnú vecnosť gramatiky latinčiny, ako sa javí v Cicerónovom rečníctve, pre strategické finesy punských vojen, pre vodcovské schopnosti Júlia Cézara a pôžitkárske výstrednosti neskorých cisárov. Je to veľké podujatie a vyžaduje čas, sústredenie a oddanosť. Váš drahocenný čas sa vám však stále kradne a pozornosť žiakov vašej triedy je stále odvracaná štekajúcou skupinou ignoramusov (ako expert v latinčine viete, že lepšie je povedať ignorámov), ktorí so silnou politickou a osobitne finančnou podporou sa neúnavne pokúšajú presvedčiť vašich nešťastných žiakov, že Rimania nikdy neexistovali. Že nikdy nebola Rímska ríša. Celý známy svet vznikol len krátko pred vznikom živej pamäti. Španielčina, taliančina, francúzština, portugalčina, katalánčina, okcitánčina, rétorománčina: všetky tieto reči a ich dialekty vznikli spontánne a oddelene a nemajú nič spoločné s nijakým predkom typu povedzme latinčiny.

Miesto toho, aby ste sa venovali poslaniu klasického vedca a učiteľa, ste nútený strácať čas a energiu obranou predpokladu, že Rimania vôbec existovali: máte sa brániť proti predvádzaniu takého ignorantského predsudku, že by ste plakali, keby vám na to ostal čas…

Ak sa vám moja predstava učiteľa latinčiny vidí príliš vzdialená, je tu aj realistickejší príklad. Predstavte si, že ste učiteľ novšej histórie, a vaše prednášky o Európe 20. storočia sú bojkotované, rušené výtržníkmi alebo inakšie napádané dobre organizovanou, finančne zabezpečenou a politicky svalnatou skupinou popieračov holokaustu. Na rozdiel od mojich popieračov existencie Ríma, popierači holokaustu skutočne existujú. Sú hlasní, pri povrchnom hodnotení prijateľní a zdajú sa vzdelaní. Podporuje ich prezident aspoň jedného mocného štátu a je medzi nimi aspoň jeden biskup rímsko-katolíckej cirkvi. Predstavte si, že od vás ako učiteľa európskej histórie stále budú bojovne vyžadovať, aby ste učili aj kontroverziu a dali „rovnaký čas“ „alternatívnej teórii“, že holokaust sa nekonal, a že ho vymyslela skupina sionistických špekulantov.

Módne relativistickí intelektuáli sa do toho miešajú tvrdením, že neexistuje absolútna pravda. Že je otázkou osobnej viery, či sa holokaust konal; všetky názory sú rovnako platné a mali by byť rovnako „rešpektované“.

Mnohí učitelia prírodných vied sú dnes na tom veľmi zle. Keď vysvetľujú ústredný a vedúci princíp biológie; keď čestne postavia živý svet do jeho historického kontextu – keď učia evolúciu; keď skúmajú a vysvetľujú podstatu života, dorážajú na nich a znemožňujú ich, majú nepríjemnosti a hrozí im dokonca strata zamestnania. Prinajmenšom sa plytvá ich časom.

Je pravdepodobné, že dostávajú výhražné listy od rodičov a musia vedieť vydržať sarkastické úškľabky a skrížené ruky indoktrinovaných detí. Niekedy dostávajú štátom schválené učebnice, z ktorých je výraz „evolúcia“ systematicky vymazaný. Kedysi sme sa takýmto veciam smiali ako typicky americkému javu. V Británii a Európe však dnes máme ten istý problém, a to jednak v dôsledku amerického vplyvu, no ešte viac pre rastúcu prítomnosť islamu v školách – podporovanú úradnou podporou „multikulturalizmu“ a terorom možnosti byť považovaný za rasistu.

Často sa vraví, a je to pravda, že starší duchovní a teológovia nemajú problém s evolúciou a neraz podporujú v tomto ohľade vedcov. Na základe príjemnej osobnej skúsenosti zo spolupráce s oxfordským biskupom, dnešným Lordom Harriesom viem, že je to pravda. V roku 2004 sme spolu napísali článok pre The Sunday Times, ktorý končil: „Dnes už niet o čom debatovať. Evolúcia je fakt a z kresťanského hľadiska jedno z najväčších Božích diel.“ Poslednú vetu napísal Richard Harries, ale o zvyšku článku sme sa zhodli. Pred dvoma rokmi som spolu s biskupom Harriesom organizoval spoločný list premiérovi Blairovi.

V liste vyjadrujú významní vedci a duchovní vrátane sedem biskupov znepokojenie v súvislosti s výučbou evolúcie na anglických školách. Bijú na poplach, že sa to na Emmanuel City Technology College v Gatesheade považuje za „akt viery“. Predmetný list sme s biskupom Harriesom organizovali naponáhlo. Pokiaľ sa pamätám, list podpísalo 100 percent tých, na ktorých sme sa obrátili. S nesúhlasom sme sa nestretli ani medzi vedcami, ani medzi duchovnými.

Canterburský arcibiskup nemá problém s evolúciou, ani pápež (ak sa odmyslí pochopiteľné váhanie o presnom paleontologickom momente, kedy bola vstrieknutá či vdýchnutá ľudská duša), ani vzdelaní kňazi a profesori teológie. Kniha Najväčšia šou na svete je kniha o pozitívnom dôkaze, že evolúcia je fakt. Nemá to byť protináboženská kniha. Už som povedal, že to je iné tričko a tu nie je miesto na jeho oblečenie. Biskupi a teológovia, ktorí sa zúčastnili dôkazu evolúcie, vzdali boj proti nej. Niektorí to urobili zdráhavo, iní s entuziazmom, ako napríklad biskup Richard Harries. Všetci okrem žalostne neinformovaných sú nútení akceptovať fakt evolúcie.

Môžu si myslieť, že Boh mal prsty v naštartovaní procesu a jeho riadenia sa už nezúčastnil. Možno si myslia, že Boh najprv stvoril vesmír a oslávil jeho zrodenie harmonickou sústavou zákonov a fyzikálnych konštánt, tak vypočítaných, aby splnili nejaký nevyspytateľný účel, v ktorom možno aj my máme hrať nejakú rolu. Zásadne platí, že premýšľaví a racionálni duchovní a duchovné raz zdráhavo, inokedy s radosťou prijímajú dôkaz evolúcie.

Nesmieme však uspokojene uzatvárať, že ak prijali evolúciu biskupi a vzdelaní kňazi, prijali ju aj ich veriaci. Žiaľ, výsledky verejných prieskumov svedčia o opaku. Viac ako 40 % Američanov popiera, že ľudia sa vyvinuli z iných zvierat a myslia si, že nás – ako aj celý život – stvoril Boh pred 10 000 rokmi. V Británii je to percento nižšie, ale aj tak je na zlosť veľké. Malo by znepokojiť rovnako cirkvi ako vedcov. Nato treba túto knihu. Pre tých, čo popierajú evolúciu, budem používať výraz „popierači histórie“: pre tých, čo veria, že vek sveta sa meria na desaťtisíce rokov a nie na desaťtisíce miliónov rokov; pre tých, čo veria, že ľudia boli na Zemi už v dobe dinosaurov. Opakujem, je ich viac ako 40 % americkej populácie. V niektorých oblastiach ich je viacej, v iných menej, ale 40 % je dobrý priemer. Z času na čas budem nazývať týchto popieračov histórie „40-percentniarmi“.

Vráťme sa k tým osvieteným biskupom a teológom; bolo by dobre, keby sa viac snažili potláčať protivedecké nezmysly, ktoré odsudzujú. Príliš mnohí kazatelia uznávajú, že evolúcia je pravdivá a že Adam a Eva nikdy neexistovali. No sotva vystúpia na kazateľňu, vyslovujú v kázni o Adamovi a Eve morálne a teologické údaje bez toho, že by poznamenali, že, samozrejme, ani Adam ani Eva nikdy neexistovali. Ak sa im to vytkne, protestujú, že mali na mysli len „symbolický význam“, možno niečo ako „dedičný hriech“ alebo cnosť nevinnosti. Môžu opovržlivo dodať, že veď nikto nemôže byť taký šialený, žeby tieto slová bral doslovne. Vedia to však ich veriaci? Na akom základe sa dá predpokladať, že veriaci v kostolnej lavici alebo na modlitebnom pokrovčeku vie, ktorý úsek biblie treba brať doslovne a ktorý symbolicky? Naozaj je to aj pre nevzdelaného veriaceho celkom ľahké? V príliš mnohých prípadoch je odpoveď jasné Nie a každému, čo sa pomýlil, treba odpustiť.

Myslite na to, pán biskup. Buďte opatrný, pán vikár. Hráte sa s dynamitom, bláznite sa tu s nedorozumením, ktoré čaká na splnenie – skoro by sa dalo povedať že sa musí stať, ak sa mu nezabráni. Nemali by ste si dať lepší pozor, keď hovoríte na verejnosti, aby vaše Áno bolo Áno a aby vaše Nie bolo Nie? Ak nemáte byť odsúdený, nemali by ste opustiť svoju terajšiu cestu a postaviť sa proti veľmi rozšírenému ľudovému omylu a namiesto toho aktívne a s entuziazmom podporovať vedcov a učiteľov prírodných vied? Chcel by som osloviť aj popieračov histórie. Možno je však ešte dôležitejšie vyzbrojiť tých, čo nie sú popierači histórie, ale poznajú takých – možno sú to členovia ich rodín alebo cirkevných obcí a nie sú dobre pripravení na obranu nášho stanoviska.

Evolúcia je fakt. Mimo pochybnosti, mimo rozumné pochybnosti, mimo seriózne pochybnosti, mimo prijateľné, informované, inteligentné pochybnosti, skrátka, mimo pochybnosti – evolúcia je fakt. Dôkazy pre evolúciu sú aspoň natoľko presvedčivé, ako dôkazy pre holokaust, aj keď v prípade holokaustu pripustíme očitých svedkov. Je čistá pravda, že sme bratanci šimpanzov, trochu vzdialenejší bratanci opíc, vzdialenejší bratanci mravenčiarov a morských kráv lamantínov, ešte vzdialenejší bratanci banánov a kvaky… pokračujte v zozname ako dlho chcete. Nemusí to byť pravda. Nie je to samozrejmá, tautologická, zrejmá pravda a boli časy, keď väčšina ľudí, aj vzdelaných, si myslela, že to nie je pravda. Nemusela to byť pravda, ale je to pravda. Vieme to na základe rastúcej záplavy dôkazov. Evolúcia je fakt a táto (moja) kniha to chce dokázať. Žiaden chýrny vedec o tom nediskutuje a žiaden nezaujatý čitateľ o tom nebude pochybovať, keď zavrie túto knihu.

Prečo však potom hovoríme o „Darwinovej teórii evolúcie“, čím dávame, zdá sa, neopodstatnenú podporu tým, čo majú kreacionistické predstavy – popieračom histórie, 40-percentniarom – ktorí považujú výraz „teória“ za ústupok a vydávajú ho za dar alebo víťazstvo? Evolúcia je teória v tom istom zmysle ako heliocentrická teória. Ani v jednom prípade sa nedá používať výraz „len“, aby z toho bolo „len teória“. Čo sa týka tvrdenia, že evolúcia nebola nikdy „dokázaná“, treba povedať, že dôkaz je pojem, ktorým sa vedci zastrašovali, aby nedôverovali.

Vplyvní filozofi nás učia, že vo vede nemôžeme nič dokázať.

Matematici môžu veci dokázať – podľa prísneho názoru, že sú to jediní ľudia, ktorí môžu niečo dokázať; to najviac, čo môžu urobiť ostatní vedci, je, že sa im nepodarí dokázať neexistenciu vecí, pričom zdôrazňujú, ako tvrdo sa o to pokúšajú. Aj nepochybná teória, že Mesiac je menší ako Slnko, sa nedá – na potešenie pre určitý druh filozofov – dokázať tak, ako napríklad, Pythagorova veta. No rastúci počet dôkazov ju podporuje do tej miery, že odoprieť jej štatút „faktu“ by sa videlo smiešnym všetkým okrem pedantov. To isté je pravda o evolúcii. Evolúcia je fakt v tom istom zmysle slova ako to, že Paríž leží v severnej hemisfére. Hoci v meste vládnu prekrúcači logiky, niektoré teórie sú platné nad všetky pochybnosti a voláme ich faktami, skutočnosťami. Čím energickejšie a dôkladnejšie sa snažíte nejakú teóriu vyvrátiť, ak ona prežije tieto útoky, tým bližšia bude tomu, čo zdravý rozum s uspokojením nazýva faktom.

Sme ako detektívi, ktorí prichádzajú na javisko po spáchaní zločinu. Činy vraha sa rozplynuli v minulosti.

Detektív nemá nádej byť očitým svedkom predmetného zločinu. Čo má, sú stopy, ktoré ostávajú a hŕba všeličoho, čomu treba dôverovať. Sú stopy nôh, sú otlačky prstov, dnes aj vzorky DNA, fľaky krvi, listy, denníky. Svet je v poriadku, ak toto a jeho priebeh, ale nie tamto a tohoto priebeh vedie k prítomnosti.

Evolúcia je nevyhnutný fakt a mali by sme oslavovať jej omračujúcu silu, jednoduchosť a krásu. Evolúcia je v nás, okolo nás, medzi nami a jej pôsobenie je uložené v skalách minulých vekov. Keďže vo väčšine prípadov nežijeme dosť dlho, aby sme videli priebeh evolúcie na vlastné oči, musíme sa stále vracať k metafore detektíva, prichádzajúceho na miesto zločinu po udalosti a vyslovujúceho dedukcie. Podklady týchto dedukcií, ktoré viedli vedcov k uznaniu faktu evolúcie, sú početnejšie, presvedčivejšie a nevyvrátiteľnejšie ako akékoľvek správy očitých svedkov, prednesené pred akýmikoľvek súdmi v ktoromkoľvek storočí na dôkaz akéhokoľvek zločinu. Dôkaz nad rozumné pochybnosti? Rozumné pochybnosti? To je to najzdržanlivejšie vyjadrenie všetkých čias.

Prameň: Výťah z knihy Richard Dawkins, The Greatest Show on Earth, Bantam Press; timesonline.co.uk/booksfirst; http://richarddawkins.net/thegreatestshowonearth. Pre nedostatok miesta nebude táto 1. časť výťahu uverejnená v tlačenej forme Zošitov humanistov. Pozrite si aj 2. časť.
Preložil Rastislav Škoda