Redakcia Economist

Po desaťročiach bezstarostnej prosperity môže teraz nastúpiť pre bohatých ľudí predĺžené obdobie finančnej prísnosti. Aj bohatí občania Monaka cítia priškrtenie. Na nákupnej triede Le Metropole boli ešte vo februári v plnom prúde zimné výpredaje. Lacoste a Christian Lacroix boli nútení predávať s 50 % zľavou.

Boháčom sa vždy dostávalo málo sympaztií, ale finančná kríza ich zasiahla poriadne. Veď aj vlastnia nepomerne veľkú časť kapitálu a majetkov. Mnohí z nich získali svoje bohatstvo priamo na svojom pracovisku vo finančnom sektore – v investičnom bankovníctve či súkromných správach veľkých majetkov. Bankový poradca Oliver Wyman odhaduje, že tí „s vysokým čistým príjmom” (tak volajú v bankovníctve bohatých kolegov) stratili 10 triliónov dolárov, čiže štvrtinu svojho bohatstva. Výročný Forbesov zoznam uvádza, že počet miliardárov na svete klesol z 1 125 na 793 a Spectrum Group hlási, že počet amerických milionárov klesol z 9 200 na 6 700 (obidva údaje za medziročie 2007 a 2008.

Tých pomerne málo nešikovných biznismenov, ktorí si požičiavali na svoje aktíva, vidí, ako sa im majetok temer stratil. Podľa Finans magazinu sa počet ruských oligarchov-miliardárov znížil na polovicu a desať najbohatších magnátov stratilo dve tretiny ceny svojho majetku. Jeden Rus, ktorý sa chystal kúpiť si v južnom Francúzsku vilu za 400 miliónov €, stratí zálohu 39 miliónov, keďže od kúpy odstúpi.

Trest pre bohatých sa mnohým vidí zaslúženým. Extrémne bohatstvá v „anglosaskej” Amerike a Británii dosiahli úrovne, aké tu neboli od 1920-tych rokov. Zisky pri nedávnom ekonomickom raste tiekli nepomerne širokým prúdom do vrecák bohatých. Podľa Gordona a Dew-Beckera, dvoch univerzitných profesorov, sa horných 10 % z tých, čo najviac zarobili, v rokoch 1996-2005 zmocnilo viac ako polovice ziskov „zázraku produktivity”. Iná medzinárodná štúdia zistila, že len v Rusku a Mexiku existuje vyššia nerovnosť príjmov ako v USA.

Ajay Kapur, stratég Mirae Asset Management, nazval takéto hospodárenie „plutonómiou”, ovládaním trhu boháčmi. (Neviem, čím sa má líšiť od plutokracie – pozn. prekl.) To je svet, kde sa boháč mohol narodiť vo Francúzsku, pracuje v Londýne, peniaze má vo Švajčiarsku a hlavný stan na Kajmanských ostrovoch. Domovinu takých ľudí nazval spisovateľ Frank „richistanom” (z angl. rich – bohatý – pozn. prekl.).

Svet boháčov vznikol v dôsledku ekonomických a politických zmien na začiatku 1970-tych rokov. Pevné výmenné kurzy devíz boli opustené, finančné systémy liberalizované, odborové združenia oslabené, dane znížené – to všetko pomáhalo zvyšovaniu hodnôt v 1980-tych a 1990-tych rokoch. Niektorí z tých, čo hrali na burze s požičanými peniazmi – zakladatelia investičných a iných, aj podvodníckych firiem, sa stali miliardármi.

Rast platov z nízkych úrovní v 1970-tych rokoch, kombinovaný s opciami na nákup akcií, umožnil výkonným úradníkom bánk vybudovať si v priebehu pár rokov rozprávkové bohatstvá. Otvorenie ruskej, indickej a čínskej ekonomiky, spojené s búmom cien tovarov, umožnilo vznik novej triedy obchodníckych plutokratov.

Rozsah nahromadeného bohatstva bol úžasný. Forbesových 400 najbohatších ľudí malo v roku 1982 kombinovanú hodnotu 92 miliárd $; v roku 2006 mali hodnotu 1,25 trilióna $. Aby sa boháč dostal na prvú Forbesovu listinu roku 1982, potreboval mať čistého aspoň 75 miliónov; v roku 2006 musel byť miliardárom. Väčšina bohatstva bola zarobená osobne; zdedené bolo na prvom zozname (v roku 1982) 21 % bohatstiev, na zozname roku 2006 menej ako 2 %. V roku 2006 získala asi štvrtina boháčov svoje bohatstvo v sektore finančníctva, v roku 1982 to bolo len 10 %.

Boháč vo svojom hrade

Ľahko by sa dal urobiť záver, že sa historická vlna jednoducho uberá svojou cestou, aj tentoraz smerom k väčšej nerovnosti. Od úsvitu vekov bolo normálne, že sa hromadilo nesmierne bohatstvo, či to už bolo v rukách aristokratických majiteľov pozemkov, alebo v rukách priemyslových podnikateľov. Obdobie po druhej svetovej vojne, nazvané ekonómami ako „časy veľkej kompresie”, keď sa rozpätie platov zužovalo a dane išli hore, treba považovať za historickú anomáliu.

Teraz sa však vlna vracia a sprevádza ju všeobecné odsúdenie skazy, do ktorej priviedol finančný systém ekonomiku. Verejnosť bola ochotná trpieť extrémne vysoké platy a bohatstvo, kým ekonomika produkovala rast a zabezpečovala pracovné miesta; teraz však má veľa otázok: Prečo si bankári rozdeľovali bonusy počas búmových rokov a nechávajú platiťdaňovníkov, keď je tu bankrot? Prečo sa podnikom dovoľuje vyhýbať sa plateniu daní a prepúšťať robotníkov pri preložení výroby do cudziny?

Čo sa teraz deje, pripomína veľké zmeny verejnej politiky, ku ktorým dochádza, zdá sa, raz počas každej geanerácie. Pokles príjmov farmárov na konci 19. a na začiatku 20. storočia podporil rast populizmu a progresivizmu, čo viedlo k útoku na korporácie a monopoly v USA za prezidentstva Theodora Roosevelta. Depesia 1930-tych rokov viedla k New Dealu a reorganizácii/regulácii finančného sektoru v USA a k nástupu fašizmu v Európe. Reakcia na ekonomickú krízu 1970-tych rokov vyvolala Thatcherovej a Reaganove reformy.

Vlády zvyknú reagovať na hnev verejnosti pre nečestné zárobky tým, že položia ruku na bonusy bankárov. Úroveň regulácie bankových činností vzrastie a dane sa zvýšia; vlády sa snažia zastaviť zvyšovanie rozpočtových deficitov. Ako ukázal návrh rozpočtu prezidenta Obamu, pokusným terčom pre zvyšovanie daní budú bohatí.

Je tiež možné, že bude ohrozená globalizácia, pretože niektoré vlády majú v úmysle upokojiť svojich voličov tým, že budú chrániť miestne pracovné miesta a domáci priemysel. Odzneli už výzvy, aby banky požičiavali skôr domácemu ako zahraničnému priemyslu. Nemecká a americká vláda vedú v útokoch na daňové bankové tajomstvo v daňových rajoch. Elita to už nebude mať také ľahké pri prenášaní kapitálu zo štátu do štátu podľa toho, kde je zisk najvyšší a daň najnižšia.

Všetko toto možno zmenší nerovnosť najmä v anglosaských ekonmikách, kde sa nerovnosť najviac zvýšila. A možno položiť zásadnú otázku: budú opatrenia len krátkodobé, budú sa týkať len dnešnej krízy – alebo to bude niečo vážnejšie, štrukturálnejšie? Siete sociálneho zabezpečenia sú lepšie, ako boli v 1930-tych rokoch; situácia chudobných už nikdy nebude taká zúfalá a to zmierni ich hnev voči boháčom. Ale v hľadaní obetných baránkov sa bude pokračovať.

Momentálne cítia tlak obchody, slúžiace boháčom. Ferretti, výrobca najluxusnejších jácht, zahlásil platobnú neschopnposť; veriteľom ponúka 11 centov za dolár. Rozhodnutia Saksa, výhradnej predajne značkového tovaru, prudko znížiť ceny už cez Vianoce 2008, vyvolalo u niektorých výrobcov luxusného tovaru zdesenie. Obrat v klenotníctvach Tiffany klesol, až sa utopil. De Beers zastavil ťažbu v jednej zo svojich najväčších diamantových baní.

Aj tí bohatí ľudia, ktorí nepocítia ani uštipnutie, stávajú sa opatrnými pri nápadných výdavkoch. Net-a-Porter, exkluzívna módna webstránka, ponúka možnosť dodať na mieru šité odevy v nenápadnom hnedom papierovom obale.

Ťažkosti už majú tí, čo sa starajú o majetok bohatých klientov. Prehľady ukazujú, že boháči sú nespokojní so službami, ktoré im poskytovali ich súkromné banky, keďže ich neochránili pred stratami za posledných 18 mesiacov. Možnosť podvodu stratou miliárd dolárov, na investoroch, ktorí zverili svoje peniaze Bernardovi Madoffovi, vyvolala pochybnosti o bezpečnosti portfolií vôbec a o starostlivosti správcov veľkých bohatstiev špeciálne. (B. Madoff je americký biznismen, riaditeľ burzy NASDAQ, odsúdený v marci 2009 za najväčší podvod v dejinách: defraudoval svojim 5000 zákazníkom 50 až 65 miliárd dolárov. Sedí vo väzení.

Aj tak je všade okolo nás plno bohatých ľudí. Jeden si bol taký istý, že pri Sothebyho aukcii vo februári vysolil 20 miliónov dolárov za bronzovú sošku od Degasa. V hoteli Metropol v Monaku stále pýtajú 137 dolárov za porciu skalných morských rakov.

No vyhliadka pre boháčov už nie je „šťastné sebaisté ráno”, ako bolo ešte pred dvoma rokmi. Pri prieskume medzi Američanmi „s vysokým čistým príjmom” zistila Harrisonova skupina v januári 2009, že 78 % cíti svoju finančnú istotu krízou zneistenú; len 46 % sa pozerá do vlastnej budúcnosti s optimizmom; v roku 2005 to bolo 93 %.

Prameň: Redakcia, Easier for a camel (Skôr prejde ťava), The Economist print edition, 2. apríla 2009.
http://www.economist.com/specialreports/displayStory.cfm?story_id=13356686 &source=hpt

Preložil Rastislav Škoda