Paul Krugman

„Kde je vchod pre V.I.P.? Sme V.I.P.“ (very important person – veľmi dôležitá osoba). Táto otázka, vyslovená darcom, čakajúcim na vstup na nedávne stretnutie sponzorov Mitt Romneya (budúceho kandidáta na prezidentstvo USA) v Hamptone veľmi dobre charakterizuje správanie americkej bohatej elity. Základňa pána Romneya – nemyslite na 1 percento najbohatších, hovoríme o horných 0,01 percenta (to by bolo 30 000 – pozn. prekl.) alebo ešte menej – sa skladá z veľmi sebadôležitých ľudí.

Konkrétne sú to ľudia, ktorí veria, že sú, podľa slov iného Romneyovho sponzora, „motorom ekonomiky“; chcú byť obľúbení a dane, ktoré platia a ktoré sú najnižšie za posledných 80 rokov, majú byť ešte znížené. Nanešťastie, vraví ďalší sponzor, „obyčajní ľudia“ – napríklad „nechtiarky“ – to nemôžu čakať.

Uznávam, že je ľahké zosmiešňovať týchto ľudí, ale v skutočnosti sme na smiech my. Pretože masa ľudí s heslom „My sme V.I.P.“ sa zmocnila modernej republikánskej strany do tej miery, že vedúci republikáni považujú Romneyove mnohomiliónové zahraničné kontá (aby sa vyhol federálnym daniam) nielen za prijateľné, ale za chválitebné: „Vyhýbať sa plateniu daní je americké a legálne“, vyhlásil senátor Lindsey Graham, republikán z Južnej Dakoty. A je dosť pravdepodobné, že na budúci rok ovládnu Kongres aj Biely dom republikáni.

Ak sa to stane, budeme svedkami ostrého obratu k ekonomickej politike, založenej na predlohe, že musíme byť veľmi starostliví o superbohatých – prepáčte, myslel som „tvorcov pracovných miest“. Je dôležité vedieť, čo je na tom zlé.

Prvá vec, ktorú musíte vedieť, je, že Amerika nebola vždy takáto. Keď bol za prezidenta zvolený J. F. Kennedy, horných 0,01 percent malo asi štvrtinu toho, čo má typická bohatá rodina dnes – a jej členovia platili oveľa vyššie dane, ako platia dnes. Akosi sme to však vedeli zariadiť, že sme mali dynamickú inovatívnu ekonomiku, ktorú nám závidel celý svet. Superboháči si myslia, že ich bohatstvo udržuje kolobeh sveta, ale dejiny vravia niečo iné. K historickým poznatkom musíme pridať dôležitú poznámku: nemálo dnešných superboháčov vrátane pána Romneya buduje, resp. vybudovalo, svoje bohatstvo vo finančnom sektore, t. j. kupovaním a predávaním aktív; nie budovaním podnikov v starom slova zmysle. Prudký nárast počtu boháčov išiel ruka v ruke s explozívnym rastom Wall Streetu.

Donedávna sa nám hovorilo, že celé toto kšeftárske kľučkovanie bolo dobré pre všetkých, že robilo ekonomiku efektívnejšou a stabilnejšou. Namiesto toho sa ukázalo, že moderné financie boli základom pre ťažkú ekonomickú krízu, ktorej dôsledky postihli milióny Američanov a daňoví poplatníci museli vykupovať mnohých, vraj brilantných bankárov, aby sa predišlo ešte horšej kríze. Takže aspoň niektorých príslušníkov vrstvy horných 0,01 percenta treba považovať skôr za ničiteľov pracovných príležitostí ako jej tvorcov.

Spomenul som, že títo vykúpení bankári podporujú teraz prevažne pána Romneya, ktorý sľubuje odvolať miernu finančnú reformu, uskutočnenú po nedávnej kríze?

Niet pochýb, že mnohí a pravdepodobne väčšina boháčov pozitívne prispieva do ekonomiky. Dostávajú za to aj veľké peňažné odmeny. Akosi však ani plus 20 miliónov ročne im nestačí. Chcú byť uctievaní a žiadajú si špeciálne zaobchádzanie formou ďalšieho zníženia daní. To je viac, ako si zaslúžia. Nakoniec aj „obyčajní ľudia“ pozitívne prispievajú k rozvoju ekonomiky. Prečo by sme mali bohatých osobitne chváliť a odmeňovať?

Čo povedať na argument, že dane pre bohatých musia byť nízke, pretože inakšie sa zabije ich iniciatíva vytvárať novými pracovnými príležitosťami nové bohatstvo? Odpoveď je, že existuje mnoho historických dôkazov, a to až od 1920-iatych rokov, o účinku zvýšenia daní na bohatých. Všetky skúsenosti svedčia, že zvýšenie daní nikdy neznížilo iniciatívy podnikateľov. Pamätáte sa, aký krik spustili všetci podozriví postihnutí, keď v roku 1993 Clinton mierne zvýšil dane, že ekonomika sa zrúti? Nestalo sa.

Ak vás naozaj zaujíma vplyv aktuálnej politiky na iniciatívu jednotlivcov, mali by ste sa zamerať nie na boháčov, ale na tých pracujúcich, čo ročne zarobia 20 – 30 000 USD a nejedno zvýšenie príjmu ich penalizuje, pretože stratia možnosť prídavkov, napríklad na zdravotné poistenie alebo na potravinové lístky. O tom píšem v inom článku. A mimochodom, priemerný ročný príjem manikérok – v reči sponzora pána Romneya „nechtiarok“ – je 21 760 USD. (Na predstavu, ako málo je to, treba poznať súčasnú kúpnu silu dolára v USA a nepodliehať starej vízii z čias totality – pozn. prekl.)

Takže sú veľmi bohatí ľudia V.I.P.? Nie, nie sú – aspoň nie väčšmi ako ostatní pracujúci Američania. A „obyčajní ľudia“ budú postihnutí, nie zvýhodnení, ak budeme mať vládu 0,01 percenta, prostredníctvom 0,01 percenta, pre 0,01 percenta.

(Demokracia je vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud. Abraham Lincoln – pozn. prekl.).

Prameň: Paul Krugman, Who’s Very Important?, The New York Times, 12. 7. 2012.