Lucien S?ve

Ide o reguláciu finančných trhov alebo o krízu kapitalizmu?

Dielami Karola Marxa pohŕdali európske socialistické strany ako „prostoduchým haraburdím”, ktorého bolo dobre sa zbaviť. Hoci sa na univerzitách dlho prednášali ako základ ekonomickej analýzy, už dávnejšie stratili cenu. Dnes vzbudzujú obnovený záujem. Nerozpitval tento filozof mechanizmus kapitálu, ktorého zášklby vyrazili nedávno z rúk expertov ich kompas? Kým dnešní iluzionisti sa pokúšajú „moralizovať” finančníctvo, Marx pristupoval k problému odhalením sociálnych vzťahov.

Temer by nás boli presvedčili: máme tu koniec dejín; na všeobecnú radosť je kapitalizmus definitívnou formou sociálnej organizácie spoločnosti; dosiahlo sa „ideologické víťazstvo pravice”, oddávna náboženstvo (francúzskeho) premiéra; iba pár nevyliečiteľných fantastov štrngá kľúčikmi neviem akej budúcnosti.

Fabulózne finančné otrasy kontinentov v októbri 2008 razom zmietli z mnohých myslí tieto predstavy. V Londýne napísal Daily Telegraph: 13. október 2008 ostane zapísaný v dejinách ako deň, keď britský kapitalistický systém uznal, že zlyhal. V New Yorku mávali manifestanti na Wall Streete transparentmi: „Marx mal pravdu!” Vo Frankfurte ohlásil jeden vydavateľ, že predaj Kapitálu sa strojnásobil. V Paríži rozoberal známy týždenník na tridsiatich stranách „príčiny renesancie” diela muža, o ktorom kolovala povesť, že je mŕtvy (Le Magazine littéraire, č. 479, október 2008).

Ponoriť sa do Marxa znamená samé objavy. Riadky, napísané pred poldruha storočím, akoby hovorili o nás, a to so strhujúcou časovosťou. Príklad: „Následkom skutočnosti, že finančná aristokracia diktovala zákony, riadila správu štátu, disponovala celou ústavnou mocou a činmi aj tlačou ovládala verejnú mienku, reprodukovala sa vo všetkých sférach od (kráľovského) dvora po pokútnu krčmu tá istá prostitúcia, tie isté nehanebné lži, ten istý smäd po zbohatnutí, a to nie produktívnou prácou, ale krádežou cudzieho majetku (francúzsky Kapitál, s. 724). To je Marxov opis situácie vo Francúzsku tesne pred revolúciou roku 1948! … Z takého materiálu sú sny.

Hoci existujú strhujúce podobnosti, rozdiely medzi epochami robia priamy prenos klamným. Hlbšie leží aktuálnosť magisterskej Kritiky politickej ekonómie, ktorá ostáva Marxovým kapitálom.

Kde sa nabral rozsah súčasnej krízy? Keď čítame, čo sa o tom všade píše, bola by príčinou prchavosť prešibaných finančných produktov, neschopnosť finančných trhov samy sa regulovať, nízka morálka finančníkov … Skrátka, zlyhanie samotného systému, ktorý má riadiť v protiklade k „skutočnej ekonómii” takzvanú „virtuálnu ekonomiku” – ako keby sme práve nepociťovali, nakoľko je aj táto „skutočná”.

Pravda je, že počiatočná kríza riskantných hypoték sa vyvinula z rastúceho nedostatku peňazí v miliónoch amerických rodín, zadlžujúcich sa v márnej snahe získať nehnuteľný majetok. Virtuálna dráma má korene v skutočnej dráme. Mimochodom, „skutočný” je globalizovaný celok kúpyschopnosti ľudových vrstiev. Za výbuchom špekulatívnej bubliny z napuchnutých finančných položiek sa skrýva všeobecné zmocnenie sa bohatstva, ktoré vytvorila práca, kapitálom; pritom došlo k takej disproporcii, že časť pripadajúca pracovníkom sa znížila o viac ako desať percent. Je to kolosálna strata a na svedomí ju má štvrť storočia šetrenia na zamestnancoch v mene neoliberálnej dogmy.

Trubači moralizácie

Nedostatok regulácie finančníctva? Iste. Ale ak sa pátra bez ohľadu na tabu ďalej, zistí sa viac: zapochybuje sa o žiarlivo stráženej dogme nespochybniteľného systému, ktorú Marx nazýva „všeobecný zákon kapitalistickej akumulácie”. Dokazuje, že tam, kde sú sociálne podmienky produkcie súkromným vlastníctvom kapitalistickej triedy, „tam sa všetky prostriedky na zvýšenie produktivity koncentrujú na ovládnutie a vykorisťovanie výrobcu.” Robotník je obetovaný na oltár zmocnenia sa všetkého bohatstva a na akumuláciu živiacu sa sama sebou, čo jej berie rozum. “Hromadenie bohatstva na jednej strane má za nevyhnutný následok hromadenie proporcionálnej biedy na druhej strane.” To spôsobuje neúprosný následok – začiatok a pokračovanie obchodných a bankových kríz. Dnes sa to týka nás.

Kríza síce vypukla v oblasti pôžičiek, ale jej ničivá sila sa formovala už v priebehu minulých rokov vo sfére produkcie, kde dochádzalo k stále nerovnejšiemu rozdeleniu pridanej hodnoty medzi kapitálom a robotníkmi; to bola valiaca sa vlna, ktorú nezachytili slabé odbory; plávala s ňou aj sociálnodemokratická ľavica, správajúca sa k Marxovi ako ku zdochnutému psovi. Ľahko sa dá predstaviť si, čo budú hodné návrhy na riešenie krízy – „moralizovanie” kapitálu a „regulácia” finančníctva – vytrubované politikmi, manažérmi a ideológmi, ktorí ešte včera šľahali bičom aj najmenšiu pochybnosť o správnosti absolútneho liberalizmu.

„Moralizovanie” kapitálu? Heslo, ktoré si zaslúži prvú cenu v súťaži čierneho humoru. Ak existuje spôsob uvažovania, ktorý rozmetá na prach každý druh posvätnej slobodnej súťaže, tak je to morálne uvažovanie: cynická efektivita vyhrá pri slobodnej súťaži zakaždým tak isto, ako falošné peniaze porazia pravé. Zmienka o etike je tu len na reklamu. Marx ju odbavil pár vetami v úvode ku Kapitálu: „Neskrášľujem osobu kapitalistu a statkára,” ale „moja perspektíva, podľa ktorej treba chápať rozvoj ekonomickej formácie spoločnosti ako jav prirodzeného vývoja, robí jednotlivca zodpovedným za vzťahy, ktorých je sociálnym produktom.” Preto nebude stačiť udeliť pár faciek na „prerobenie” systému, v ktorom ostane zisk jediným kritériom hodnotenia.

Nie žeby bol namieste nezáujem o morálnu stránku vecí. Práve naopak. Ak to myslíme vážne, potom ide o oveľa viac, ako o priestupky darebáckych majiteľov tovární, nesvedomitých predavačov fondov alebo neslušnosť pozlátených padákov. V tomto ohľade je na pretrase viac než akékoľvek činy jednotlivca samotný princíp kapitalizmu: ľudská činnosť, ktorá vytvára hodnoty a bohatstvá, má v ňom len hodnotu tovaru, narába sa s ňou nie ako s cieľom ako takým , ale ako s prostriedkom k dosiahnutiu cieľa. Nebolo treba čítať Kanta, aby bol spoznaný trvalý prameň amorálnosti tohto systému.

Ak mienime skutočne zvýšiť mravnú úroveň ekonomického života, treba sa venovať tomu, čo ho demoralizuje. Samozrejme je potrebná rekonštrukcia štátnej regulácie – aký je to zábavný objav pre mnohých liberálov! Ale spoliehať sa v tomto smere na daňové úľavy pre bohatých a privatizáciu pošty v štáte prezidenta Sarkozyho prekračuje hranice naivity – alebo pretvárky. Ak niekto naznačí, že ide riešiť otázku regulácie, musí sa zaoberať zásadnými sociálnymi vzťahmi – a tu nám opäť Marx poskytuje neobíditeľne aktuálnu analýzu odcudzenia.

Vo svojom prvom význame, vypracovanom v slávnych textoch z mladosti, týka sa táto koncepcia kliatby, ktorá núti námezdného zamestnanca kapitálu produkovať bohatstvo pre druhého tým spôsobom, že produkuje svoju vlastnú materiálnu a morálnu biedu: upracuje sa na smrť. Mnohotvárna neľudskosť, ktorej masovými obeťami sú dnešní robotníci a explózia patologických foriem práce od prepúšťania v dôsledku burzových krachov po prácu za nízku mzdu sú kruté ilustrácie vážnosti, ktorú si zachováva spomenutá analýza.

V prácach svojej dospelosti dáva Marx odcudzeniu ešte širší rámec: Bez prestania prehlbuje kapitál priepasť medzi výrobnými prostriedkami a robotníkmi – továrne, kancelárie, laboratóriá nepatria tým, čo v nich pracujú. Na pracovnej úrovni nie sú ich produkčné a ideové schopnosti kolektívne zvládnuté a preto sú vydané napospas anarchickému systému konkurencie, kde sa zvrhávajú na nekontrolovateľné technologické, ekonomické, politické a ideologické procesy. Tieto gigantické a slepé sily si robotníkov podmaňujú a mliaždia ich.

Ľudia nerobia svoju históriu, lež história tvárni ich. Aktuálna finančná kríza strašidelným spôsobom ilustruje toto odcudzenie; to isté platí pre krízu ekologickú a antropologickú, to je kríza ľudských životov: nikto nechcel tieto krízy a predsa každý ich podstupuje.

Z tohto všeobecného odnímania, dohnaného kapitalizmom do krajnosti, nezadržateľne vyplýva zhubná absencia dobre dohovorenej regulácie. Kto vraví, že ide „regulovať kapitalizmus” je naisto politický šarlatán. Ozajstná regulácia bude vyžadovať oveľa viac ako zásah štátu, nech je tento akokoľvek potrebný, pretože kto bude regulovať štát? Je potrebné, aby sa výrobné prostriedky dostali do rúk manuálnych a intelektuálnych výrobcov a aby títo boli konečne uznaní za to, kto sú, a čo nie sú akcionári: tvorcovia sociálneho bohatstva, ktorí ako takí majú neodcudziteľné právo zúčastniť sa rozhodovaní o riadení podniku – veď tam sa rozhoduje o ich živote.

Tvárou v tvár systému, ktorého očividná neschopnosť regulovať sa, nás stojí premrštenú cenu, musíme sa bezodkladne pustiť do prekonávania kapitalizmu, musíme sa vydať na dlhý pochod k novému sociálnemu usporiadaniu ľudskej spoločnosti, kde budeme novými formami spolunažívania kontrolovať svoje sociálne možnosti, a tieto budú úžasné. Všetko iné je len piesok do očí, teda prísľub tragickej dezilúzie.

Voči tomu sa stále namieta, že Marx bol síce silný vo svojej kritike, ale nedá sa dôverovať jeho riešeniam, pretože „skúška” jeho komunizmu na východe žalostne stroskotala. Ako keby zosnulý stalinsko-brežnevovský socializmus bol mal niečo spoločné s Marxovou víziou komunizmu. Temer nikto sa nepokúša pochopiť jej pravý zmysel, ktorý je pravým opakom toho, čo si pod slovom „komunizmus” predstavuje bežná verejná mienka. Ak budeme myslieť ozaj marxisticky, vynorí sa nám pred očami celkom iný obraz toho, čo bude môcť byť v pravom marxistickom zmysle „prekonanie kapitalizmu” v 21. storočí.

Aj tu nás zastavujú: chcieť inú spoločnosť je vraj vražedná utópia, pretože človeka nemožno zmeniť. Hoj, liberálne myslenie dobre vie, čo je „človek”: je živočích, ktorý za svoju prirodzenosť ďakuje svojim génom, a nie ľudskému prostrediu; je počítadlo, hnané len svojím individualistickým záujmom – Homo oeconomicus – s ktorým je možná len spoločnosť súkromných vlastníkov „pri slobodnej ale nesfalšovanej” konkurencii.

Aj táto predstava podstupuje bankrot. Pod obrazom hlasného pádu praktického liberalizmu sa pridusene dovršuje rozpad teoretického liberalizmu a jeho ekonomického človeka. Dvojitý krach. Jednak vedecký. V čase, keď biológia sa zbavuje príliš zjednodušujúceho „všetko je genetika”, udierajú do očí naivnosti o „ľudskej prirodzenosti”. Kde sú vytrubované gény inteligencie, vernosti, homosexuality? Ktorý vzdelanec dnes uverí, že napríklad pedofília je vrodená? (Tu musím zaprotestovať, že vernosť a homosexualitu som nepočul klásť na jednu úroveň genetickej podstaty a dedičnosti – pozn. prekl.)

A potom je tu krach etický. Od vekov ide predstava konkurujúceho jednotlivca ruka v ruke s dehumanizujúcou pedagogikou hesla „staň sa vrahom” a s plánovanou likvidáciou sociálnej solidarity, ktoré nie sú o nič menej dramatické ako topenie sa ľadov na póloch a znekultúrnenie na všetkých stranách honby za lacným ziskom. Červenať by sa mal každý, kto vypustí z úst slovo „moralizácia (umravňovanie) kapitalizmu”. Pod troskami diktatúry finančníctva, ktoré nás strhávajú so sebou, dokonáva liberálna predstava „človeka”.

A tam sa nachádza najneočakávanejšia aktuálnosť Marxa. Pretože tento úžasný kritik ekonómie ja súčasne iniciátorom ozajstnej revolúcie aj v antropológii (náuke o človeku ako sociálnej bytosti). Je to neuveriteľne zanedbaná dimenzia jeho myslenia, ktorá sa nedá prebrať na dvadsiatich riadkoch. Jeho šiesta téza o Feuerbachovi to však vyjadruje dvoma vetami: „Ľudská podstata nie je abstrakcia týkajúca sa jednotlivca ako takého; v skutočnosti je to celok sociálnych medziľudských vzťahov.” Na rozdiel od predstavy liberálneho individualizmu je historicky vyspelý človek „svetom pre ľudí”. Tam, nie v genóme, sídli jazyk. Tam pramení naša vyššia psychická činnosť, ako to presvedčivo dokázal dlho neznámy marxista a slávny psychológ 20. storočia, Lev Vygotskij, otvárajúc tak cestu k úplne novej vízii ľudskej individuality.

Že Marx je aktuálny, a to ešte viac, ako by sme si mysleli? Áno, ak si chceme aktualizovať tradičný obraz, ktorý o ňom neprávom panuje príliš často.

*  *  *

Prof. Lucien S?ve (*1926), francúzsky filozof zaoberajúci sa podstatou ľudskej bytosti, člen UV KSF (1961-1994) a Štátneho poradného zboru pre etiku (1983-2000), dostal v roku 2008 cenu Racionalistickej únie. Jeho posledná kniha má názov Bioetika a demokracia.

*  *  *

Prameň: Lucien S?ve, Marx contre-attaque, Le Monde diplomatique r. 55, č.657, december 2008, s.3.

Preložil Rastislav Škoda