Duch času prebudil v Uhorsku muža, nad ktorým sa križuje potupa a súhlas, odpor a záujem, preklínanie a žehnanie tisícov jeho krajanov, lebo sa nedávno zriekol svojho desaťročného kňazského úradu a stal si pod zástavu protestantizmu… tak znie prvá veta úvodu knihy Jána Horárika, ktorá sa objavila na slávnom lipskom knižnom trhu presne pred 160 rokmi pod názvom Boj Jána Horárika s hierarchiou a cirkvou v rokoch 1841 – 1845. Ako sa to už často stáva, duch času zakryl osudy knihy i autora hrubou vrstvou zabudnutia a osud Jána Horárika je známy len malému počtu odborníkov.

Niekoľko skromných údajov zo života a diela Jána Horárika začlenil Alexander Lombardini do svojho Slovenského životopisára (Slovenské pohľady, roč. VIII, 1888, č. 3, str. 58)  a Jaroslav Vlček o ňom vypracoval heslo do Ottovho náučného slovníka (1897, zv. XI., s. 563). Súčasná generácia môže čerpať informácie o Horárikovi z jediného slovenského vydania jeho knihy z roku 1953 (Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied) a jej úvodu, ktorý napísal profesor Jaroslav Dubnický. Povedzme si teda, aký bol životný i osobný príbeh Jána Horárika, v čom sú pre nás jeho myšlienky podnetné i zaujímavé aj dnes, osobitne v kontexte rozvíjania tradícií svetského humanizmu na Slovensku.

 

Roky štúdia a učenia

Ján Horárik sa narodil 19. mája 1808 v Bánovciach nad Bebravou ako jedno zo siedmich detí miestneho súkenníka. Vďaka snahe otca aspoň jedno zo siedmich detí pozdvihnúť z prachu obecného ľudu a tým zároveň získať svojmu domu dôstojnosť v obci začal Ján Horárik študovať na katolíckom gymnáziu v Nitre. Tu sa musel učiť po latinsky a maďarsky napriek tomu, že on sám hovoril len po slovensky. „Keď vstúpil do gymnázia, všetkých svojich spolužiakov nechal za sebou, a predsa domov inšie nepriniesol ako zlú latinu, niečo z maďarčiny, niečo z počtovedy a rímskeho bájeslovia, zo zemepisu a prírodopisu toľko ako nič.“ Ako 16-ročný nadaný študent pokračoval v štúdiu na kňazskom seminári v Nitre a neskôr na centrálnom seminári v Pešti. Lombardini vo svojom Slovenskom životopisári o jeho štúdiu píše: „Tu už maďarčinu základne analyzoval, nemčinu nenávidel, vo filozofii sa vyznačil.“ Po počiatočných neúspechoch v štúdiu, kde ho dokonca rektor univerzity chcel pre zlé študijné výsledky poslať domov, nakoniec dosahoval vynikajúce študijné výsledky a na záver svojho štúdia bol za svoju písomnú prácu odmenený zlatou pamätnou mincou vydanou doktorom Stálym pre dvanástich najlepších študentov všetkých štyroch fakúlt univerzity.

Koncom roka 1829 sa vrátil do Nitry a ako dvadsaťtriročný bol na Turície 1831 vysvätený za kňaza. Stáva sa študijným prefektom v nitrianskom seminári, kde sa venuje najmä výučbe filozofie a histórie. Vďaka prístupu ku knižnici kanonika Krpeleca sa oboznamuje s nemeckou racionalistickou literatúrou, ktorá výrazne sformovala jeho náhľad na svet. Ako učiteľ sa snažil viesť študentov k štúdiu jazykov, sám po maďarčine a nemčine začal študovať francúzštinu, ktorú si vtedy vysoko cenili európski demokrati ako jazyk francúzskej revolúcie. Znalosť jazykov umožňuje Horárikovi prístup k novým vedomostiam a poznatkom, a tak postupne vyučuje nielen filozofiu, ale aj logiku, ontológiu, metafyziku, morálku, náboženstvo, všeobecné i uhorské dejiny. Pri takto širokom rozsahu predmetov sa obáva zvládnutia učiteľskej skúšky z daných predmetov a požiadal o jej odklad, čo mu však jeho predstavení neumožnili.

„Ubiedený prosil iba o život a prácu“

Trpká a krátka kariéra kňaza

V snahe vyriešiť túto zložitú situáciu Horárik, po ústnom súhlase od banskobystrického biskupa Jozefa Belánskeho, že bude prijatý medzi banskobystrických klerikov, požiadal o prepustenie z nitrianskej diecézy. O to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď sa dostavil s prepúšťacím listom z nitrianskej diecézy a biskup Belánsky zrušil svoje slovo a odmietol ho prijať do svojej diecézy s tým, že nech sa radšej vráti späť do služieb nitrianskej diecézy. To však Horárik nemohol prijať a ubiedený prosil iba o život a prácu. Vďaka svojmu priateľovi zo školy, biskupskému tajomníkovi, sa mu podarilo získať miesto kaplána. Stáva sa hračkou dvoch biskupov, čaká kým sa dohodnú. Nakoniec mu nezostáva nič iné, ako vandrovať po drobných farách banskobystrickej diecézy. Taký je začiatok dlhej reťaze Horárikových konfliktov s cirkevnou hierarchiou.

Horárikovým útočiskom sa stáva duch, ktorý k nemu hovoril z kníh. Oboznamuje sa s ideami a myšlienkami francúzskych osvietencov, Hegelovej filozofie, francúzskej i americkej revolúcie a ešte viac sa radikalizuje vo svojich postojoch. Jeho rodinné prostredie a dedinské prostredie stredného Slovenska, denný kontakt s roľníkmi i baníkmi, to všetko bezprostredne formuje jeho politické presvedčenie a nevyhnutne i náhľad na svet. V súlade s vtedajším romantizujúcim pohľadom vidí Horárik v chudobnom ľude dojku, ochrancu i udržovateľa ľudstva. Ľud je zdrojom šťastia všetkých boháčov… Chudobný ľud platí svojmu pánovi v hotovosti, platí telom, platí časom, prispieva a pracuje župe, platí a pracuje obci, platí a pracuje duchovnému, prispieva a pracuje krajine, platí a slúži kráľovi, dáva vojsku žold, živí ho, odstupuje šľachte všetky občianske i mnohé ľudské práva, zrieka sa v prospech tej istej šľachty všetkých hodností, úradov, predností a výsad, odovzdáva duchovenstvu svoj rozum a vôľu, dáva svojich synov do krvavých služieb soldatesky a chráni tak svoje vlastné otroctvo a bráni panstvo svojich pánov nad sebou a proti sebe samému.

Keďže Ján Horárik svoje názory verejne prezentuje v kostoloch či na stoličnej kongregácii v Zlatých Moravciach, cirkevná hierarchia odpovedá jeho prekladaním na mimoriadne chudobné fary a jeho materiálne pomery sú na hranici prežitia. Veľmi sporé sú údaje o ňom aj v archíve banskobystrickej diecézy. Podľa týchto údajov pôsobí od roku 1834 ako kaplán v Kremnických Baniach, Veľkých Uherciach, Lúčkach a Nitrianskom Pravne. Po preložení do Nemeckého Pravna má ročný príjem iba 24 zlatých (pre porovnanie: nitriansky biskup mal v tom čase ročný príjem okolo 200 000 zlatých) a nie je schopný ani zakúpiť si nové oblečenie. Tu sa zmiloval nad ubiedeným brat Juraj, chudobný súkenník z Banskej Bystrice, a obliekol svojho hanebnej otrhanosti vystaveného brata, ktorého si vysoko vážil už pre jeho svätý stav a miloval ho ako svoj život.

Odchod do Pešti

Zrejme materiálna núdza, ale i osobná hrdosť a túžba po osobnom uplatnení privádzajú Horárika k zmene povolania i prostredia a na sklonku roku 1837 opúšťa miesto kňaza v banskobystrickej diecéze a získava výhodné miesto hofmajstra – domáceho učiteľa troch synov baróna Móricza von Ullmanna v Pešti. Nové miesto a prostredie ho inšpirujú k ešte intenzívnejšiemu samoštúdiu, venuje sa filozofii, sleduje vtedajšiu nemeckú filozofiu, diskusiu okolo Hegelovej filozofie a postupne sa dostáva na pozície mladohegelovstva. Významný vplyv na Horárikove postoje má i postupná radikalizácia spoločenského prostredia, rast nacionalistického hnutia v Uhorsku reprezentovaného predovšetkým liberálnou opozičnou strednou šľachtou.

„Požehnaním manželstva je láska… vernosť… dôvera… srdečnosť… pokora… súcit… rodičovská láska… trpezlivosť… rozvážnosť… zhovievavosť. Toto sú skutočné požehnania manželstva“

Rastúca konfliktnosť spoločenského prostredia sa prejavila aj v otázke zmiešaných manželstiev. Napriek tomu, že sa v Uhorsku podľa článku 26 z roku 1790 umožňovali zmiešané manželstvá snúbencov rôzneho náboženského vyznania, vydal ostrihomský arcibiskup Jozef Kopácsy 2. júla 1840 obežník o nutnosti reverzov nekatolíckych uchádzačov o manželstvo s tým, že deti budú vychovávané v katolíckom duchu. V prípade, že by taký reverz neboli ochotní dať, mali byť kňazi len prítomní na obrade a nepožehnať manželstvo. To fakticky znamenalo neplatnosť sobáša. Tento postup katolíckej hierarchie vyvolal búrlivú reakciu a nesúhlas najmä u protestantsky zameranej liberálnej opozície.

Ján Horárik v tejto situácii nemohol mlčať a 4. februára 1841 vystúpil na peštianskej stoličnej kongregácii, kde v mene vlasteneckých kňazov protestoval proti arcibiskupskému obežníku. Podľa Horárika kňazské požehnanie v manželstve nepôsobí; Požehnanie musíme hľadať v samotnom manželstve. Požehnanie nie je niečo vonkajšie, ale prebýva v manželstve, nepochádza z vonkajška, ale vyviera, žije a dýcha v manželstve. Áno, požehnanie je podstatou manželstva samotného. Požehnaním manželstva je láska, ktorá spája srdcia manželov; požehnaním je vernosť, s ktorou jeden priľne k druhému, v požehnaní sa odráža dôvera, v ktorej sa jeden opäť nachádza v druhom. Požehnaním je srdečnosť, ktorou sa jeden obetuje pre druhého, precítená pokora, ktorou obaja znášajú ťažkosti života a sú pripravení žiť a zomrieť spolu; požehnaním manželstva je súcit, ktorý povzbudzuje človeka k sebe samotnému, ako aj k neprerušovanému spoločnému životu. Požehnanie sladko riadi mágiu duše, ktorou jeden druhému osladzuje dni. Požehnaním je rodičovská láska, trpezlivosť a rozvážnosť, ktoré sú nevyhnutné pri starostlivosti a výchove detí; a konečne požehnaním je zhovievavosť, ktorá sa medzi nimi stáva anjelom zmierenia. Toto sú skutočné požehnania manželstva.

„Je to niečo smiešne! Útočia proti mne, nie proti mojim názorom, ani proti dôkazom týchto názorov. Čo si myslím ja, to si myslí celá krajina, prečo teda bojujú iba proti mne?“

Niet pochybností o tom, že Horárikovo vystúpenie bolo vystúpením pomerne veľkého politického dosahu, a to bez ohľadu na to, že Ján Horárik bol vlastne jediným katolíckym kňazom, ktorý sa v Uhorsku odvážil verejne zaujať takéto stanovisko. Udalosť mala značný ohlas nielen v Uhorsku, ale správa o nej prenikla aj do zahraničia. Svoje názory na túto tému Ján Horárik v roku 1843 vydal v Tübingene v knižôčke pod názvom Die Ehe im Geiste Christi und gemischten Ehen (Manželstvo v duchu Kristovom a zmiešané manželstvá). Na jeho vyslovené i publikované názory zareagovala, samozrejme, aj cirkevná hierarchia. Vtedajší generálny vikár a veľprepošt Banskobystrickej diecézy Juraj Budatinský, ktorý spravoval diecézu po úmrtí biskupa Belánskeho, ho vyzval na poslušnosť a na prehodnotenie postojov. Keď Horárik nereagoval, vikár Budatinský donútil jeho zamestnávateľa baróna von Ullmanna, aby dal Horárikovi výpoveď. Súčasne bol Ján Horárik suspendovaný, zbavený kňazského úradu a v zmysle zákona predvolaný na pohovor k vikárovi. Napriek tomu Horárik pokračoval v obhajobe svojho stanoviska a v liste vikárovi diecézy píše: Je to niečo smiešne! Útočia proti mne, nie proti mojim názorom, ani proti dôkazom týchto názorov. Čo si myslím ja, to si myslí celá krajina, prečo teda bojujú iba proti mne ?

Kurzívou sú uvedené citácie z jeho kníh a archívnych zdrojov, ktoré prešli miernou jazykovou korekciou.