Eyyad Sarray

Pri manifestácii v Jeruzaleme bolo šesť zabitých a desiatky zranených. 18 z nich malo osem až pätnásť rokov, 14 medzi šestnásť a dvadsať rokov. Tlač odsúdila ľudí,

„ktorí posielajú svoje deti manifestovať a sami ostávajú v bezpečí doma.”

Táto manifestácia sa naozaj udiala v Palestíne – ale v roku 1945! Vtedy vyšli do ulíc sionisti a britská tlač ich počínanie odsudzovala. (Charles Enderlin, Paix ou guerres [Mier alebo vojny. Tajné izraelsko-arabské vyjednávania medzi 1917-1997], Stock, Paris, 1997).

Tento typ argumentácie vzbudzuje pohoršenie u Eyyada Sarraya, riaditeľa Zdravotného strediska pre duševné zdravie v Gaze a zanieteného prívrženca mieru v Palestíne. Jeho výkrik hnevu treba počuť:

Sú aj takí, čo sa nevinne pýtajú: Prečo ženú alebo čo len púšťajú palestínske matky svoje detí do prvých radov intifády – a potom plačú nad ich mŕtvolami? Na prvý pohľad sa táto otázka vidí byť oprávnená, no v skutočnosti je jej výpoveď patologická.

Správna otázka znie: Prečo zabíjajú naši (židovskí) vojaci tieto deti? A dodávam, že často chladnokrvne a presnými zásahmi. Táto otázka by logicky mala viesť k ďalšej otázke: Čo tu vlastne hľadáme, v zemi Palestínčanov? Miesto toho vojaci odvrátia tvár a vyhlásia deti za darebákov a čertov, stavajúcich sa pred ich flinty a provokujúcich ich, kým ich nezabijú.

Tieto deti – vysvetľujú nám – netúžia veľmi po živote. Ich matky – tvrdia vojaci – nevedia, čo sú materské city.

Zamyslime sa nad tým, čo tieto tvrdenia nepriamo znamenajú: ak palestínske matky necítia lásku k svojim deťom, potom Palestínčania nie sú vskutku ľudia. Ba horšie: nielenže nie sú rovní ľuďom, ale ani psom a mačkám nie sú rovní, lebo tieto sa o svoje mláďatá v nebezpečenstve veľmi starajú! Je možné, že by Palestínčania boli menej ako zvieratá?

Takéto závery nám pripomínajú to, čo si mysleli juhoafrickí rasisti o černochoch, európski dobyvatelia o americkom kontinente a o austrálskych domorodcoch a nie v poslednom rade nacisti o židoch.

Takéto postuláty úplne prehliadajú, že Palestínčania bránia svoju zem a svoju dôstojnosť, čo je základné ľudské právo. Vnukajú názor, že Palestínčania sú násilní od prírody a že nenávidia Židov len preto, že títo sú židia. Kto takýto názor príjme, ten zabúda, alebo si nechce uvedomiť, že Izrael protiprávne okupuje palestínske územia, a to už veľmi dávno, ukrutne, ničivo a ponižujúco. A že mnohí Izraelčania a Židia na celom svete túto okupáciu odsudzujú.

Prameň: Eyyad Sarray, “Des enfants au front”, Le Monde diplomatique, č. 560, s. 13, november 2000.

Preložil Rastislav Škoda