Albert Jacquard a Jacques Lacarri?re

I.

Jacques Lacarri?re: Dám vám otázku, ktorá ma už dávno trápi, ale najprv by som chcel pripomenúť skutočnosť, že na jednej strane nám úžasný pokrok vedy za posledné polstoročie umožňuje vidieť svet podstatne inakšie, než sa ľuďom javil pred päťdesiatimi rokmi, ale na druhej strane mám dojem, že napriek všetkým možnostiam šírenia informácií, napriek tlači, rádiu, televízii a dokonca i satelitom, len nepatrná časť týchto nových objavov sa dostane až k širokému publiku a zaujme a poučí ho. Zdá sa, že v podstate sa nič nezmenilo na spôsobe, akým sa väčšina smrteľníkov díva na svet. V jednom z najserióznejších amerických časopisov, vydáva ho princetonská univerzita, som čítal, že 47 % Američanov ešte verí, že boh stvoril svet asi pred desaťtisíc rokmi. Nie je to aj pre vás na zúfanie?

Albert Jacquard: Zúfať si nemusíme, ale je to problém. Tieto staré názory súvisia s bežným používaním každodenných slov. Zakaždým, keď povieme „slnko zapadá” alebo „obdivoval som východ slnka”, hovoríme hlúposť. Také vety navádzajú predstavu, že slnko sa krúti okolo zeme. Každý dobre vie, že je to naopak, ale táto vedomosť ostáva teoretická. V našej predstavivosti je to ešte stále slnko, ktoré sa otáča, vychádza a zapadá.

Podobný fenomén vstupuje do hry, aj keď ide o vek zeme. Pamätám sa na list od Teilharda de Chardin, v ktorom si tento učený človek, dokonale oboznámený s evolučnou teóriou, sťažuje, že nemôže presvedčiť svojich kolegov jezuitov, že zem má viac ako desaťtisíc rokov. Držia sa vízie biblie: Adam a Eva boli stvorení pred pár sto storočiami – na to treba spočítať generácie, ktoré sú medzi Ježišom Kristom a Adamom. Skutočnosť je taká, že Homo sapiens je tu viac ako stotisíc rokov, Homo habilis viac ako dva milióny rokov a prvé organizmy, ktoré možno označiť za živé, viac ako tri miliardy rokov. Takéto časové úseky nevedia preniknúť do vedomia ľudí.

Uznávam, že takéto sú veľmi ťažké. Ako genetik sa búrim proti výrazu, ktorý používame všetci: „Deti, ktoré som urobil.” Hovorím každému: „Pán môj, pani moja, vy nemôžete urobiť dieťa. Viete urobiť interiorizácie spermie, resp. vajíčka; deti, ktoré ste mali, boli urobené vajíčkom od nej a spermiou od neho.” To je niečo úplne iné; znamená to, že medzi rodičmi a deťmi je medzistupeň, a to zárodočné bunky, gamety, čím sa vzájomné vzťahy menia.

Najobyčajnejšia veta môže takto zastrieť skutočnosť. V mnohých oblastiach naša reč zatajuje alebo denaturuje nové poznatky vedy, často práve tie, ktoré menia náš pohľad na svet. V tejto súvislosti treba napr. odmietnuť veľmi často vyslovený sebaklam: „Som opatrný a verím len to, čo mi hovoria moje oči.” Vidí sa to byť rozumné, ale v skutočnosti je to hlúposť. Moje oči mi toho nevedia veľa povedať. Zistia, že niečo je modré, žlté alebo červené, že sa to hýbe, alebo že je to nehybné. A je to môj mozog, ktorý mení farby a pohyby na usporiadané videnie. Vidieť slnko je už mozgová činnosť. Oči vidia len jagavú škvrnu; nevedia, či je rovnaká z jedného dňa na druhý; nazvať ju slnkom a dať jej to isté meno ako včerajšej jagavej škvrne, to je už prvý intelektuálny počin, dokonca pozoruhodný. Bolo treba tisícročia, aby sa prešlo od pohybujúcej sa jagavej škvrny na nebi k hviezde, ktorá ostáva stále identická.

Vidieť možno len prostredníctvom koncepcií; to je samozrejmosť, ktorá sa zriedkakedy spomína. Zmysel bez koncepcie umožňuje okamžitú reakciu, ale nie porozumenie. Som nadšený tým, že prežívame storočie, ktoré spochybnilo a prebudovalo skoro všetky koncepcie. Som presvedčený, že za takých päťsto-šesťsto rokov sa bude hovoriť: „Ale tí ľudia v 20. storočí mali šťastie! Prežili renesanciu.” Pravdaže tu už bola prvá renesancia, tá s Kopernikom, Galileim, a pár inými; vtedy sa toho toľko nezmenilo: Zem prestala byť stredom sveta, pojem sily, zrýchlenie. V 20. storočí sa zmenilo všetko: hmota, čas, entropia, život… Žiaľ, ľudia si to neuvedomujú; lebo sa to nezdôrazňuje vo výučbe. Keby som ja bol ministrom školstva, prikázal by som vysvetliť žiakom, aké veľké šťastie majú, že žijú v epoche obnovy nášho pohľadu na svet. Varoval by som ich pred slovami minulosti, ktoré nám zabraňujú vidieť zmeny.

47 % Američanov verí, že svet má desaťtisíc rokov; im sa to vidí veľa; asi sotva vidia rozdiel medzi desaťtisíc a desať miliónov. V našej predstavivosti vyvolávajú slová tisíc, milión a miliarda ten istý obraz: veľa. Treba byť matematikom, aby si človek uvedomil význam núl v rade za sebou za jednotkou. Aj vo Francúzsku urobili pred pár rokmi podobný prieskum a aj tam boli výsledky neuveriteľné: dobrá štvrtina opýtaných myslela, že slnko sa krúti okolo zeme a že krava a človek nemajú spoločného predka.

J.L.: Nemyslíte, že starodávne mýty a obrazy pretrvávajú preto, lebo nás uisťujú o našej hodnote, dokonca nám lichotia, že sme vraj stvorení na obraz boží. Veda a jej objavy nám už takéto zrkadlo nepredkladajú. Ak pripustíme vedecký obraz vesmíru, totiž nesmierny počet rozličných galaxií, vzdialených od seba milióny svetelných rokov, kam sa podelo zrkadlo? Už ho niet. Tieto objavy pretrhli posledné puto, poslednú kozmickú šnúru, čo nás viazala na stvorenie a dávala zmysel našej prítomnosti na tomto svete.

Ako dieťa som čítal knihu o astronómii z 30. rokov, kde autor píše, že pre trvalé padanie meteoritov by mal byť povrch mesiaca pokrytý prachom a že ak tam raz pristanú ľudia, mali by to tak nájsť. Pripísal som na okraj: „Budem raz vedieť, či je to tak?” Nuž teda áno, je to pravda. 21. júla 1969 položil Neil Armstrong ako prvý človek nohu na mesiac. V tomto ohľade je naše storočie úžasné, lebo odpovedalo na mnohé iné otázky, napr. aj na tú, čo som si často kládol ako dieťa: čo je vo vnútri ľudského tela? Dnes môžeme elektrónovým mikroskopom fotografovať vnútro človeka na úrovni spermatozoidov. To je neobyčajné – ale väčšina ľudí nepozná také obrázky a perspektívy, nevedia nič o týchto objavoch. Vedome alebo nevedome sa pridŕžajú tradičných istôt, na ktoré si zvykli.

Vynára sa tu teda otázka: Ak pripustíme dôsledky tejto ozajstnej vedeckej revolúcie v ohľade povahy hmoty a vesmíru, nevyplýva z toho, že sa pretrhlo posledné puto, ktoré nás viazalo na kamennú dobu vývoja ľudstva, ako to pred štyridsiatimi rokmi povedal otec Breuil Teilhardovi de Chardin?

A. J.: Iste, zmeniť zrkadlo, to bolí; a na konci tohto storočia sa tomu nemôžeme vyhnúť. No nové zrkadlo bude menej deformujúce; to staré, čarodejnícke, menilo obraz na nepoznanie; toto nové nám sprostredkuje oveľa pravdivejší obraz sveta a nás samých.

Prečo za čias Galileiho katolícka cirkev odmietla predstavu, že Zem je obyčajná planéta krútiaca sa okolo Slnka? To nebolo z dôvodov astronomických – kardináli sa smiali z astronómov – ale teologických, metafyzických. Veď Boh prišiel na Zem v osobe Ježiša Krista a vykúpenie bolo niečo neslýchané: sám Stvoriteľ poslal svojho syna do stredu materiálneho univerza. Nebol by ho predsa posielal na nejakú obyčajnú obežnicu! Nedalo sa pripustiť, že by Ježiš Kristus, syn boží, bol išiel niekam inam ako do samého centra vesmíru.

Hovorí sa, že si pápež zobral Galileiho na bok a povedal mu: „Z astronomického hľadiska máte asi pravdu; vaša teória sa zdá byť celkom prijateľná, ale na tom nezáleží. Nemali by ste ju však šíriť, lebo to vyvoláva pochybnosti o božstve Krista.”

V „Galileiho prípade” nešlo o hviezdy a obežnice, ale o boha a človeka. Vyslovenie pochybností o ich vzťahu bolo radikálne nové.

Veda 20. storočia nám sprostredkúva celkom nový obraz človeka – samozrejme bez toho, že by sa bral do úvahy boh, ktorý sa stal pojmom, nepatriacim do vedeckej oblasti. Na získanie predstavy o rozsahu tohto zvratu stačí analyzovať zmeny zmyslu slov používaných na opis sveta; napr. „čas”, „trvanie”. Myšlienka, že niečo trvá, ústi veľmi skoro do pojmu večnosť. Každý hovorí o večnosti, o trvaní, ktoré nekončí. A tu treba povedať, že 20. storočie nám rovnicami dokazuje, že tento pojem je nekoherentný.

Stačí na to jeden z dôsledkov rovnice, navrhnutej Einsteinom v jeho teórii všeobecnej relativity, na vysvetlenie gravitácie. Nechajme bokom matematické rovnice; uspokojme sa s „myšlienkovým pokusom”, ako to volal Einstein. Vidím vás, zvedavého, aký ste, a ktorý ste boli všade, ako sa v rakete blížite k čiernej diere.

J.L.: No nie celkom blízko!

A. J.: Nie celkom blízko, ale to je jedno, lebo či zblízka, či zďaleka, nevidíte nič. Predstavme si, že vám chcem niečo vyviesť a vyvolám poruchu vašej rakety. Nemáte možnosť odporovať gravitácii a idete padnúť do tejto „diery”, čo sa pre vás zle skončí, lebo budete zredukovaný na skoro nič. Uvedomme si, že hustota tohto objektu, hoci sa mu hovorí „diera”, je taká veľká, že hmota celej Zeme by sa tam zmestila do kocky s hranou jedného centimetra. Taká hustota je tak úžasná, že v dvadsiatych rockoch sa myslelo, že podobné teoretické objekty nemôžu existovať. Dnes sa má za to, že sú vo vesmíre početné. Ste teda v blízkosti diery a nemáte možnosť uniknúť jej; vaša raketa má poruchu. Vo svojom notese nájdete Einsteinov vzorec a počítate na základe hmoty vašej rakety a hmoty čiernej diery, s prihliadnutím k počiatočnej vzdialenosti, trvanie vášho pádu. Vyjde vám, povedzme, 8 532 sekúnd. Stavím sa s vami a som istý, že vyhrám, že pri príchode do čiernej diery nameriate naozaj ako trvanie pádu 8 532 sekúnd. Spokojne zaniknete: vzorec bol dobrý a výpočty boli presné.

Ja sa však na vás dívam zďaleka a mne sa veci javia celkom ináč. Vidím že padáte stále rýchlejšie a rýchlejšie. Ale naraz je to na počudovanie, vaša rýchlosť sa spomaľuje, to spomaľovanie trvá a rýchlosť sa blíži k nule; v mojich očiach dosiahnete čiernu dieru až za nekonečne dlhý čas. Tá istá udalosť, hoci ju žijú dve rozumné bytosti a majú rovnaké hodinky, trvá pre jedného 8 532 sekúnd a pre druhého večnosť.

Nemyslite si, že intenzita gravitácie okolo čiernej diery znepresnila vaše hodinky. Nie, idú presne, ale priebeh času je rozdielny na dvoch rozličných stanoviskách. Inakšie povedané, večnosť môže byť taká krátka, ako chcete; stačí priblížiť sa k čiernej diere.

J.L.: A tu sme možno bližšie k teológii, ako si myslíme. Večnosť je jedným zo základných predpokladov všetkých náboženstiev. Otcovia cirkvi sa kedysi veľmi zaoberali podstatou času, večnosťou, zmŕtvychvstaním. Existencia čiernych dier by možno nebola nijako prekvapila mysliteľov prvých storočí kresťanstva – mohli v nich vidieť typické kráľovstvo satanáša. Na príklad Origenes, exegét a teológ, Otec gréckej cirkvi (185-254), zanechal veľmi zaujímavé spisy o čase. Predpokladal existenciu rozličných časov podľa duchovného stavu jednotlivcov: U hylistických, t.j. materialistických ľudí duchovný život prakticky neexistuje. Pneumatickí ľudia majú len zárodky duchovného života, ktorý je najvyvinutejší u psychikov; nakoniec existuje čas anjelov, ktorý nemá nič spoločné s časom ľudí. Origenes by bol iste pripustil existenciu čiernych dier a tých rozličných priebehov časov, ktoré nám ponúka nie duchovnosť, ale moderná fyzika. Večnosť nijako nie je vynálezom moderných vedcov. Ich prínos, najmä od čias Einsteina, spočíva v odkrytí úzkeho vzťahu medzi časom a priestorom, vzťahu, ktorý pre nás obyčajných smrteľníkov akoby patril do románu vedeckej fantázie.

Keď vás počúvam, vždy mi príde na rozum strnulosť našej slovnej zásoby, ktorá nie je schopná vyjadriť zmenu koncepcií a nestačí pre nový vesmír, nemajúci veľa spoločného s vesmírom minulého storočia. Napr. bežne používame výraz galaxia, slovo z gréckej mytológie, znamenajúce niečo ako mliečny. Podľa orfickej mytológie sa svet zrodil z prvotného horúceho a hustého vajca, ktoré naraz prasklo a vytiekol z neho žĺtok, ktorý sa rozplynul vo vesmíre, vytvoriac čas a priestor; jeho viditeľnými ostatkami a stopami na nočnej oblohe sú belavé mliečne vlákna, Mliečna dráha, zložená z miliónov hviezd. Zachoval sa výraz galaxia, ale dnes málo astronómov myslí na kozmické mlieko, keď ju študujú.

Nech je to akokoľvek, nový vesmír vedy je pre mňa zdrojom vytrženia. No treba pretrhať vzťahy, ktoré nás viažu k niekdajšiemu vesmíru, obmedzenému a malinkému, ak nie malichernému vesmíru, ktorý bol okrem toho uzavretý ako kukla. Vrátiť sa k tomuto vesmíru by bolo ako žiadať od motýľa, aby sa vrátil do stavu húsenice. Veda spôsobila priamo výbuch bežných pojmov a hraníc času a priestoru. Zbavila platnosti ochranné a uisťujúce mýty, tvoriace zo Zeme a slnečného systému kozmickú kuklu, jedinečnú a bohom vymyslenú, stvárnenú a stvorenú len a len pre nás. Treba vziať na vedomie, že už nie sme v nijakej kozmickej kukle; veda rozpučila jej škrupinu, ktorá nás držala pekne v teplúčku, v našom miniatúrnom vesmíre. Doslova nás vrhla do nekonečna, zaľudneného miliardami iných svetov, z ktorých sa možno niektoré podobajú nášmu.

Pred štyrmi storočiami to predvídal dominikánsky mních Giordano Bruno vo svojej knihe Nekonečný vesmír a iné svety – a bol za to upálený. Tvrdil, že Zem nie je jediná obývaná hviezda, že vesmír má tisíce takých systémov, ako je slnečný systém, že hviezdy sú slnká ako naše. To bolo viac, ako mohla Cirkev strpieť a keďže počas osem rokov žalárovania odmietal odvolať svoju pomýlenú vieru, nakoniec ho zaživa upálili. Cirkev sa nemohla zmieriť s myšlienkou, že keby bolo vo vesmíre viacero planét obývaných inými ľuďmi, muselo by byť viacero Kristov, zoslaných na ich spásu, lebo prečo by tí boli mali byť ušetrení dedičného hriechu? Teológia tu doslovne strácala reč a najjednoduchšie bolo umlčať Giordana Bruna. Vzťahy medzi teológiou a vedou boli vždy sporné. Pred chvíľou ste povedali, že ste kresťan. Vo vašich knihách som si vždy cenil názor, že vaše náboženské presvedčenie sa vám nevidí byť v nezmieriteľnom rozpore s novým pohľadom vedy na vesmír.

A. J.: Byť kresťanom neznačí pre mňa nijakú vieru, ale len konštatovanie, že jeden človek, nazývaný Kristom, povedal vo svojom čase niečo nového, čo platí ešte aj dnes. Hovoril o láske medzi ľuďmi. Ostatok, t.j. podrobnosti jeho narodenia a života, anekdoty, zázraky a dokonca okolnosti jeho smrti sú pre mňa udalosti, o ktorých pravdivosti sa dá do nekonečna diskutovať. Historická pravda ma vôbec nezaujíma.

No odvaha povedať „Milujte sa navzájom!” je skutok, ktorý obohacuje vesmír. Je to úplne neopodstatnený čin, ktorý sa nemusí uskutočniť, ale ktorý pridáva prírode vyššiu úroveň; je to vynález ľudí, ktorý mení ich osud. Pokúsiť sa súhlasiť a podrobiť sa dôsledkom – to je, podľa mojej mienky, byť kresťanom.

Nijako mi to nebráni s očarením sledovať výdobytky vedy. Vy to vyjadrujete slovami „Opúšťam kuklu”; a človek je jediný živočích schopný tohto zvliekania, uvedomujúci si, že Slnko je hviezda s obežnicou Zemou. Ostatné živočíchy si z toho nič nerobia, ani si tú otázku nekladú; len ja si ju kladiem a občas nachádzam aj odpoveď; na jej základe kladiem nové otázky, ktoré viem stále lepšie a lepšie formulovať.

Trvá to takto už desiatky tisíc rokov; dnes je moja pokladnica odpovedí bohatá, no pokladnica otázok je ešte bohatšia. Cestou som musel opustiť mnohé mýty, zato som si vytvoril iné. Aj veda sa skladá zo série mýtov, ale tieto sú organizované, navzájom súvisia a vždy sú dočasné, revidovateľné. Pomyslite len na ten chýrny Veľký tresk; veď je to len spôsob vyjadrovania; no jeho história je fascinujúca. Albert Einstein, ktorého si spomedzi vedcov najviac cením, sa v tomto prípade nechal chytiť priamo pri prečine prílišnej úcty k tradícii, hoci ak bol niekto schopný odmietnuť hotové názory, bol to on. Keď totiž formuloval v rokoch 1915-1916 svoju teóriu všeobecnej relativity, zistil, že ak sa jeho rovnice aplikujú na celý vesmír, nedávajú stabilný výsledok. Keď pripustil, že vesmír je stabilný, ako sa vždy predpokladalo, zistil, že jeho rovnice neplatia. Preto im pridal nového člena, „kozmologickú konštantu” a výsledky boli stabilné.

O dvanásť rokov neskôr zistili astronómovia, že vesmír nie je stabilný, ale sa nachádza v rozpínaní. Keby bol Einstein uveril svojej vlastnej myšlienke, mohol objaviť aj bez pohľadu na hviezdy, s ceruzkou a kúskom papiera, že vesmír je nevyhnutne v štádiu rozpínania alebo sťahovania. Táto skutočnosť je na jednej strane úžasná, na druhej znepokojujúca. Dalo sa to zistiť púhym uvažovaním. Aký zázrak je náš mozog, schopný takého výkonu! Keďže to nezistil Einstein, objavil to za niekoľko rokov niekto iný.

J.L.: To, čo sme povedali pred chvíľou, sa tým potvrdzuje: posledné výdobytky vedy, či už matematiky alebo astronómie (vyznám sa v obidvoch len povrchne), poukazujú na neistý a nestály svet. Zásadne sa rozchádzajú s požiadavkami tradičných svetských spoločností, kde je všetko na svojom mieste, anjeli hore a čerti dole, a medzi nimi ľudia. Takýto svet sa rúca a nahradzujú ho princípy neurčitosti modernej fyziky, ktoré sú v úplnom rozpore s uisťujúcim a zladeným obrazom sveta síce diferencovaného a dômyselného, ale prísne uzavretého. Myšlienka nekonečného vesmíru nie je nezlučiteľná s princípmi teológie; neplatí však pre predstavu vesmíru v stave expanzie, ktorého hranice sa nedajú ani dosiahnuť, ani lokalizovať. Okrem toho vtedy stráca naša Zem významné privilégium byť výlučným vlastníctvom boha. Bohom stvorený vesmír môže byť len usporiadaný a konečný. Cieľom teológie bolo vždy ovládnuť proces neporiadku, chaosu a anarchie, či to už bolo v nebi, v duši človeka alebo na Zemi.

Človek sa zbavuje pút, ktoré ho viazali k svetu, ktoré ho chránili, ale aj obmedzovali, a to bez toho, že by si toho bol vedomý. Dávam si otázku, či konečne nedosahujeme kozmickú dospelosť. Ťažko to definovať. Byť kozmicky dospelým značí nastaviť čelo anonymite a nekonečnosti vesmíru bez mýtických zásten a teologického ochrancu. Nová skutočnosť je riadená pojmami nestálosti, neistoty a dočasnosti. Je to svet, kde si sami musíme nájsť svoje miesto a nemôžeme čakať na nejaké stvorenie, zjavenie alebo božské vtelenie.

A. J.: Veľmi ste ma potešili. Páčilo sa mi vaše slovo „zvliekať sa”. Áno, vstupujeme do sveta, ktorý je nepredvídateľný; inakšie povedané, zajtrajšok ešte neexistuje, dnešok ho neobsahuje – takže môžem vysloviť slovo sloboda.

II.

Jacques Lacarri?re: Hovorili sme o tomto novom stave vesmíru, nestabilného a neistého. Sú to pozitívne zmeny, nútiace nás uvažovať nanovo, odpútať sa od starodávnych myšlienkových vzorov, zamietnuť názor, že vesmír je usporiadaný, konečný a zmerateľný. A hlavne, že bol predvídaný. Tento nový pohľad má ešte jeden dôsledok: odmietajúc koncept stability a istoty zbavujeme sa možnosti ovládnuť čas, ktorý sa stáva skutočnosťou, unikajúcou ľudskej skúsenosti . Ak od samých začiatkov ľudstva bola jediná túžba ľudí ovládať čas a uhádnuť budúcnosť, dnes počítame s nepredvídaným a prechodným. Je medzi tým nejaká súvislosť?

Albert Jacquard: Pre mňa áno. Slovo prechodný znamená nemožnosť deterministických riešení. Možno vymenovať možnosti, ale nevie sa, aká bude skutočnosť a ako sa spomedzi možností „vyberie”. Probabilistické uvažovanie dovoľuje držať sa dôslednosti aj napriek našej neschopnosti, dočasnej alebo definitívnej, analyzovať súvislosti medzi príčinami a účinkami. Lepšie poznanie týchto súvislostí umožňuje zúžiť rozsah predpovedí okolo najpravdepodobnejšieho výsledku; hovorí sa tomu znížiť varianciu. Kedysi sa dúfalo, že sa dosiahnu také presné vedomosti, že sa táto variancia zníži skoro na nulu, že medzi možnosťami sa bude dať určiť skutočnosť.

Dnes vieme, že táto nádej je spravidla márna. Prispel k tomu najmä jeden matematik začiatku tohto storočia, Henri Poincaré. Pustil sa do čisto deterministickej úlohy, pohybu troch telies, Slnka, Zeme a Mesiaca, podrobených ich gravitačným silám. Taký determinizmus je alfou všetkých vedeckých úvah: príčina má predvídateľný účinok. Už na začiatku 19. storočia slávny matematik a fyzik Laplace vyslovil na pohľad nevyvrátiteľnú úvahu: „Keby sme poznali všetky charakteristické znaky všetkých častíc vesmíru a všetky sily, ktoré nimi hýbu, mohli by sme zo súčasného stavu sveta vypočítať jeho stav v nasledujúcej chvíli a postupne v celej budúcnosti. Inakšie povedané, budúcnosť je obsiahnutá v prítomnosti.” Keď túto prednášku počul Napoleon Bonaparte, vraj vykríkol: „Aké miesto pri tom, pán profesor, prisudzujete Bohu?” Laplaceova odpoveď: „Boh je hypotéza, ktorú nepotrebujem.” To je veľmi koherentné. Ale dá sa poznamenať: „Skladám sa z častíc. Všetko, čo sa deje vo mne, pohyby molekúl v mojom mozgu alebo v mojich ústach, všetko sa dalo predvídať včera, predvčerom, odvždy. Ako môžem povedať, že som slobodný?” Laplaceov determinizmus robí zo slobody nereálnu koncepciu.

Pri probléme, ktorý si položil Poincaré, je determinizmus vyjadrený jednoduchou rovnicou, Newtonovým gravitačným vzorcom. Táto poučka veľmi dobre vysvetľuje pohyb Zeme okolo Slnka, ak berieme do úvahy len tieto dve telesá. Čo sa však stane, ak priberieme do hry Mesiac a budeme hľadať výslednicu troch príťažlivostí: Zem-Slnko, Zem-Mesiac a Slnko-Mesiac? Poincaré ako dobrý matematik si dôveroval a začal počítať riešenie. Nevypočítal ho. Podarilo sa mu viac: dokázal, že niet riešenia.

Je to pozoruhodný výsledok. Neprichádza do úvahy, že by pokrok v matematike alebo v počítaní umožnil raz riešenie dosiahnuť. Nie, riešenie je definitívne vylúčené, lebo stačí nepatrná odchýlka alebo omyl v počiatočných údajoch a už nemá dlhodobá predpoveď nijaký vzťah k skutočnosti. Nedávno tento výpočet zopakovali vychádzajúc z otázky: „Kde bude Zem za dva milióny rokov?” Odpoveď by vyžadovala poznať východiskové body, t.j. aktuálne polohy gravitačných centier Zeme a Mesiaca s lepšou presnosťou ako sú určené rozmery atómu, čo je definitívne vylúčené a nemá zmysel.

J. L.: Má to byť dobrý príklad falošného problému, klamnej otázky?

A. J.: Konštatuje sa tým nestabilnosť vyvolaná viacerými determinizmami. Kým existuje len jedna sila, všetko je v poriadku. Ak ich je však viac, stáva sa budúcnosť zo zásady nepredvídateľnou. Poznáme síce dnešok, ale len čiastočne môžeme predvídať zajtrajšok. Rozhodujúca je skutočnosť, že aj reťaz determinizmov vedie k istej a definitívnej nepredvídateľnosti. A keďže to viem (no som jediný živočích, ktorý to vie), môžem tvrdiť, že mám určitú slobodu.

Slovo sloboda, vynález básnikov alebo filozofov, sa týmto činom stáva dôležitou zložkou sveta ľudí, ktorú treba uviesť do života. Matematik nám ukazuje, že nie je iluzórne snažiť sa ovplyvniť beh udalostí, zmeniť ho – čo neplatilo v 19. storočí.

J. L.: Spomínate básnikov a náhodu. Mallarmé napísal dlhú báseň “Vrh kociek nikdy nezruší náhodu”. Ostaňme pri tejto metafore a pozrime sa na kocku, ktorú hádžeme, ale nikdy nevieme, ktoré z jej šesť čísel vyjde. Keby sa zakaždým poznal tlak vzduchu, príťažlivosť a rýchlosť vetra – a na tom základe aj ktoré číslo padne, nebolo by absurdné hrať? To by bol koniec herní, čo to by nebolo také zlé, ale náhody, a to by bolo horšie. Súhlasíte?

A. J.: Hra by nemala zmysel.

J. L.: Preto uvažujem takto: Veda alebo vedomosti, ktoré by nám ohlasovali výsledok každého vrhu kocky, by boli diabolstvom, pretože by rušili samu príčinu hry; podstatnou zložkou hier je náhoda. Staviam sa teda skôr na stranu Mallarmého ako matematikov, ktorí chcú vždy všetko vedieť a potláčať náhodu.

A. J.: Ale matematici vám pomáhajú veriť!

J. L.: Stáva sa aj, že sa básnik stretne s matematikom. Ako básnik mohol Mallarmé povedať, že matematika je neočakávaná ale zrejmá forma šifrovanej poézie. Zaujímavá definícia. Aká je ostatne úloha náhody, t.j. niečoho nepredvídateľného – čomu sa hovorí aj inšpirácia – v písomníctve a skladbe vety? Nie je inšpirácia, ktorú si tak cenili dávni básnici, náhradkou nepredvídateľného, keďže prichádza odinakiaľ, kedysi od bohov alebo od múz, dnes od náhody alebo podvedomia?

Rád by som tu uviedol jednu príhodu zo života Mallarmého. Bol majstrom v rečníckej poézii a poznal a ovládal všetky jej spôsoby vyjadrovania.

Jedného dňa ho požiadal o príležitostnú báseň priateľ, ktorý vydával dcéru. Mallarmé to robil často. Ale teraz sa vracal z cesty, nemal čas na prípravu a báseň zložil prakticky priamo na mieste. Po jej prečítaní v priebehu ceremónie mu udivený priateľ hovorí. „To je zaujímavé – táto báseň sa dala celá ľahko rozumieť. Ako si to urobil?” A Mallarmé mu odpovedal: „Požiadal si ma o to v poslednom momente. Nemal som čas napísať to nezrozumiteľne.” Mám veľmi rád túto historku, lebo osvetľuje čitateľnosť (alebo nečitateľnosť) modernej poézie. Mallarmého hermetizmus bol chcený, vedomý, bol to dodatočný zmysel, symbol jeho básne. Nejasnosť, tajomnosť, alebo čo pod tým rozumieme, je vyššia rovina, pridaná jazyku.

V tradícii evanjelií hovorí Kristus často o láske k blížnemu. Aj vy často pripomínate tieto Kristove slová . A či nie je láska k blížnemu, altruizmus, vyššou rovinou „normálnej” lásky, tentoraz sociálne kodifikovanej? Nevidno vo všetkých týchto príkladoch, na pohľad dosť heterogénnych, tú istú snahu dostať sa na vyššiu rovinu, aby slová dostali zmysel, aby svet dostal zmysel: matematika a teória množín pre čísla, písomníctvo a literatúra pre slová, ezoterizmus pre náboženstvá, hermetizmus pre filozofiu a tajomnosť – alebo jednoducho hutnosť – pre poéziu? Ak sa vrátime k Mallarmému a matematike, k prvotnému predmetu tohto dialógu, k nepredvídateľnému a neistému, nevidíte, že aj matematika pridáva nový rozmer, ktorý osvetľuje a obohacuje každú udalosť, vnímanú ako neistú?

A. J.: Súhlasím. Nepredvídateľnosť obohacuje matematiku, tak ako aj jazyk, ale pod podmienkou, že sa neredukuje na aritmetické pravidlá. To by bolo v prípade, ak sa dopustíme chyby, že vyhlásime za základnú pravdu chýrne tvrdenie, že „dva a dva sú štyri”. V skutočnosti je to omyl. Jediné správne tvrdenie je, že „dva plus dva sú štyri”. Výraz plus vyjadruje určitú definovanú operáciu, často bez iných možností; výraz a pripomína naopak interakciu, ktorá môže mať tisíc foriem; preto je nemožné odpovedať na otázku : „Koľko je dva a dva?” Výsledok závisí od obsahu tohto a. Pridávanie, adícia, nič nemení, lebo štyri je obsiahnuté už vo výraze dva plus dva; naproti tomu interakcia vyúsťuje často do nečakaného.

To isté platí pre jazyk, ak ponecháva miesto pre neurčitosť. „Mačka žerie myš” je taká jasná informácia, že neprináša nič iné ako seba samu. Ale pomocou asonancií a jemných väzieb medzi etymologicky alebo zvukovo podobnými slovami môžete apelovať na predstavivosť partnera a vyvolať myšlienkové pochody, ktoré vám unikajú. Pamätám si túto vetu Louisy de Vilmorin: „Je t`enlacerai, tu t’en lasseras.” (Vezmem ťa do náručia a teba to bude nudiť). Samozrejme nemajú rovnako znejúce slovesá enlacer a lasser ani ten istý význam, ani pôvod, ani pravopis. Postaviac ich však vedľa seba miešame rozličné roviny duševnej činnosti; okrem podania informácie vyvolávame v partnerovi otázky. Ten istý proces sa dá do pohybu, ak odpoveď vedy na nejakú otázku vyústi do nových otázok, ktoré sa do tých čias nekládli.

(Po slovensky mi v tejto súvislosti prichádza na um ranný pozdrav dvoch spolupracovníkov spred tridsiatich rokov. Marián K.: „Servus. Ako sa máš?” Olinka J.: „Mám sa rada, len ma mrzí, že sa nemôžem bozkať.” – pozn. prekl.)

J. L.: Hovorili sme už o nepredvídateľnom. Je paradoxné, že napriek všetkému sa dnes veľká časť toho, čo sa nazýva vedou, venuje prospektívam, predpovediam. Cíti potrebu počítať a predvídať, aj keď napr. čo len počasie. Povedzte mi, ako sa dívate na vzťah medzi meteorológiou a nepredvídateľným?

A. J.: Myslím si, že je to najkrajší príklad presne stanoveného problému, ktorý nemá riešenie. Ak poznáme dnešný stav zemskej atmosféry, vieme, koľko slnečnej energie zachytila v priebehu dnešného dňa, vieme, koľko tepla stratila cez noc, ak poznáme zákony mechaniky tekutín, ide o úlohu vypočítať z toho stav atmosféry zajtra, pozajtra atď.; ide o hromadenie informácií a kalkulácie, čo vedia dobre robiť počítače.

J. L.: Potvrdzuje to Laplaceovu teóriu?

A. J.: Na prvý pohľad. Ale až na jednu podrobnosť, a tá mení všetko. Skutočnosť okamihu sa dá zmerať len s určitým rozmedzím chyby. No začiatočná chyba má za následok väčšiu chybu v predpovedi pre zajtrajšok a ešte väčšiu v predpovedi pre pozajtrajšok. V prípade atmosféry je rast chýb taký veľký, že za mesiac treba začiatočnú chybu násobiť tromi stami, za dva mesiace tromi stami na druhú, t.j. deväťdesiatimi tisícmi. Za päť mesiacov by to bolo číslo s osemnástimi číslicami – ako má počet sekúnd, ktoré uplynuli od Veľkého tresku. Predpovedanie nemá teda nijaký zmysel. Preto sa meteorológovia úplne vzdali dlhodobých predpovedí, založených na výpočte na základe súčasného stavu. Túto nemožnosť ilustrujú veľmi pekným obrazom, za ktorý vďačíme Lorentzovi: ak chceme predpovedať počasie, treba brať do úvahy všetky možné príčiny zmien, osobitne aj mávanie krídlami vtákov, čo mení miestny tlak vzduchu. Stačí, aby jeden motýľ zamával krídlami na Novom Zélande väčšmi, ako som predpokladal, a cyklón, zahlásený o niekoľko mesiacov na Floridu, prepukne niekde inde. To sa volá „účinok motýľa”.

J. L.: Myslíte, že je v tom naozaj reťaz následných príčin?

A. J.: Áno, veď to celkom jednoducho zodpovedá skutočnosti, že pri zreťazení všetkých týchto determinizmov sa každý omyl vynásobí takým veľkým číslom, že aj keď bol na začiatku nepatrný, stratí dlhodobá predpoveď akýkoľvek vzťah ku skutočnosti.

J. L.: Potvrdzuje sa teda, že stojíme pred klamným problémom, že kladieme falošnú otázku. Nikdy nebudeme vedieť počet zamávaní krídlami všetkých motýľov na celom svete!

A. J.: Meteorológovia nakoniec uznali, že aj keby sme mali rozprávkové počítače schopné spracovať miliardy informácií, a to priam bláznivou rýchlosťou, nebudeme nikdy vstave vypočítať ani počasie za dva týždne; už to je neprekročiteľná hranica. Veru tak, žijeme v nepredvídateľnom materiálnom svete.

Najčudnejšie na tej veci však je, že na tento indeterminizmus narážame nielen pri hľadaní skutočnosti, aj pri čistom uvažovaní. Aj to je dar 20. storočia: Goedelov teorém.

Je veľmi ťažké dokázať ho, ale jeho záver je podstatný. Začalo to na počiatku storočia, keď sa konštatovalo, že matematici hovoria hlúposť, keď spomenú „množinu všetkých množín”. Logická úvaha je jednoduchá: sme piati v tejto miestnosti; tvoríme množinu jednotlivcov. Ak berieme do úvahy všetky takéto schôdzky v Paríži, je to množina množín. Môžeme pokračovať a priberať stále väčšie a väčšie celky až po množinu všetkých množín? Zdalo sa to jasné, kým Bertrand Russell nedokázal, že množinu všetkých množín nemožno definovať. Matematici boli prichytení pri čine, dopustili sa logického omylu, a predsa ich remeslo tkvie v tom, aby sa niečoho podobného nikdy nedopustili; cítili teda potrebu vyvarovať sa omylu. Vypracovali teda axióm, zoznam logických pravidiel, ktoré treba rešpektovať. Každý predsa pozná chýrny sylogizmus: Ak predpokladáme, že všetci ľudia sú smrteľní a že Sokrates bol človek, bolo by nesprávne povedať, že Sokrates je nesmrteľný a je správne povedať, že Sokrates je smrteľný. Cieľom tohto axiómu bolo môcť uzatvárať pri každej výpovedi, ktorá má zmysel, či „je to pravda” alebo „to nie je pravda”.

Zostavoval sa teda zoznam týchto pravidiel v nádeji, že jedného dňa bude úplný. V roku 1932 však matematik a filozof Goedel dokázal, že tento zoznam je nekonečný a nikdy nebude úplný. A popri výpovediach, o ktorých sa bude dať povedať, či sú správne alebo falošné, budú vždy existovať nerozhodnuteľné výpovede; na základe zoznamu sa nebude dať rozhodnúť o ich pravdivosti alebo falošnosti.

Môže sa to zdať prekvapením, ale platí to aj v elementárnej aritmetike. Pomocou pár axiómov určíte pojem čísla, potom pojem operácií s číslami, napr. sčítanie a delenie, potom pojem párnych čísel (násobky dvoch) a prvotných čísel (deliteľných len jedným alebo sebou samým). Keď potom poviem „Dva plus dva sú štyri”, môžete odpovedať: „Správne”, resp. na „Dva plus dva je päť” odpoviete „Nesprávne”. A ak poviem „Každé párne číslo sa dá rozložiť na súčet dvoch prvotných čísel”, môžete konštatovať, že je to vždy pravda: napr. 10 je 3 + 7, 100 je 47 + 53 atď. K tomu však mal poznámku už v roku 1743 amatérsky matematik Goldbach. Napísal list najznámejšiemu matematikovi tej doby, Eulerovi, a pýtal sa ho, či je to naozaj vždy pravda. Dostal odpoveď: „Zdá sa to tak byť, ale neviem prečo. Neviem dokázať, že to rozloženie na prvočísla je možné vždy.” A dnes sme tam, kde sme boli. Opačný príklad sa nedá dokázať ani pri použití najvýkonnejších počítačov a pri preverovaní stále vyšších čísel. Dosiaľ sa nepodarilo dokázať ani pravdivosť ani falošnosť uvedenej vety. Možno je to nerozhodnuteľné.

To je konštatovanie, z ktorého mám radosť. My, ľudia, sme vymysleli čísla, operácie s nimi, párne a prvotné čísla. Sú to naše stvorenia. Tieto čísla nám však ukazujú, že majú vlastnosti, ktoré si nevieme predstaviť a o ktorých dokonca nevieme ani rozhodnúť, či sú skutočné alebo nie. Predmety, ktoré sme stvorili, nám vystrájajú svoje kúsky. A na to sme pyšní. Lebo skutočný tvorca je ten, čo vytvorí objekty, schopné správať sa nepredvídateľne. Výtvor, ktorý robí len to, čo sa mu predpísalo, nie je natoľko zaujímavý; k skutočnosti nič nepridáva. Ale výtvor, ktorý prekvapuje, stáva sa spolutvorcom. Vynájduc čísla, ktorých vlastnosti nás prekvapujú, približujeme sa postaveniu Stvoriteľa, ktorý musel byť šťastný v momente, keď ho jeho výtvor neposlúchol!

J. L.: Nehráte sa teraz na čarodejníkovho učňa?

A. J.: Áno, ale to je úžasné!

J. L.: Ak ste učeň čarodejníka s číslami, nie je to možno také strašné …

Pred pár rokmi som v Ženeve navštívil C.E.R.N. (Európske centrum jadrového výskumu) a jeho podzemný prstenec (ktorý má dvadsať osem kilometrov obvodu) s urýchľovačmi častíc. Jeden inžinier mi vysvetlil, ako to všetko pracuje. Zamrazila ma predstava, že možno dokázať existenciu častíc hmoty, ktorých dĺžka života sa pohybuje napr. okolo dvoch milióntin sekundy. To je fascinujúci a zarážajúci svet. Stále som si kládol otázku: „Treba pokračovať v tomto druhu výskumov? Veď každý si tu myslí, že čím budú tieto urýchľovače výkonnejšie, tým vyššia bude pravdepodobnosť objavu ďalších častíc a všetky budú vyžadovať ešte výkonnejšie urýchľovače. Ak oceány majú dná, ktoré dnes poznáme dosť dobre, zdá sa, že hmota ich nemá …”

Sme v zajatí dvoch nekonečien, ktoré sa veľmi zmenili od čias Pascala, lebo obidve sú nekonečné a unikajú nám. Narážame viac na neurčitosť ako na bezhraničnosť. A či skúmajúc nepolapiteľné častice a vzdialené galaxie nevstupujeme do najtajnejšej komory Modrofúza? Nejdeme nabúrať, dokonca znásilniť tajomstvo začiatku sveta? Často na to vo svojich knihách narážate. Hovoríte, že do rúk niekoľkých vedcov alebo štátnikov sa dostali prostriedky úplného zničenia. Zdá sa, že predmetom modernej vedy – myslím na fyziku a astronómiu – je hľadať jednotlivosti a stavy, ktoré jej čím ďalej tým viac unikajú. Príkladom nech je vesmír, ktorý sa rozťahuje. Všetky dôverné predstavy vesmíru sa nám zrútili, a boli nám kedysi ubezpečujúcou ochranou. Miesto nich máme záznamy dráh častíc vo fotografických komorách alebo galaktické oblaky, ktoré vznikli pred miliardami rokov – to je vesmír v stave večného úniku, ktorý je oveľa komplexnejší, ako sme si mysleli.

A. J.: Oveľa, a ešte väčšmi!

J. L.: Táto nová predstava je súčasne grandiózna a zarážajúca. Sme sklamaní, ako sme dosiaľ žili, alebo sme si len mysleli, že žijeme, v akomsi uzavretom dobre známom vesmíre a teraz sa naraz nachádzame uprostred pohyblivých piesočných dún vesmíru; sveta, ktorý už nemá ani hore ani dole. Vo vašich knihách sa mi páči, že nás privykajú na nové vízie. Učia nás nezmieriť sa s klamne uspokojujúcimi víziami.

A. J.: Som šťastný, že ste spomenuli tie také prchavé častice. Veľkými aparátmi podobnými tomu v C.E.R.N. v Ženeve (mikroskop ako šikmo dopredu postavený rušeň, pozn.prekl.) merajú ich dĺžku života. Medzi ich vznikom pri nejakej kolízii a ich spontánnym zánikom zvyknú namerať asi milióntinu sekundy. Také isté častice, napr. muóny, prichádzajú k nám aj z vesmíru; ženú sa k zemi rýchlosťou veľmi blízkou rýchlosti svetla. Aj tým sa meria dĺžka života, ale vychádza už nie jedna, ale dvadsať milióntin sekundy; ich život je dvadsaťkrát dlhší, ak ho meriame my; ak si ho merajú samy, je rovnako dlhý. Tento výsledok je úplne v zhode s teóriou relativity, na základe ktorej vyvinul Langevin svoj paradox dvojčiat.

Máme dvojčatá. Podľa definície sú rovnako staré; jedno sa vydá na dlhú cestu, kým druhé sa nehne. Pri návrate je cestovateľ mladší ako jeho brat. Na prvý pohľad je to absurdné, ale práve to sa konštatuje pri muónoch. Ten, ktorý sa hýbe vo vzťahu k pozorovateľovi, zdá sa žiť dlhšie ako ten, čo je nehybný. Hodinky toho prvého sa oneskorujú pri porovnaní s hodinkami druhého, a to nie preto, že by ich pohyb znepresňoval, ale preto, že priebeh času nie je ten istý pre dve univerzá v pohybe jeden vzhľadom k druhému.

J. L.: Argentínsky spisovateľ Jorge Luis Borges, jeden z majstrov fantastickej literatúry, písal o týchto problémoch, samozrejme s iným zámerom, a zaujímal sa najmä o násobenie času. Je pozoruhodné, akí vizionári boli niektorí spisovatelia … V tejto súvislosti by som vám rád dal otázku týkajúcu sa vašej knihy Zodpovednosť vedy? Otázky jedného genetika (Au péril de la science? Interrogations d’ un généticien, Le Seuil, Paris, 1982). Veľmi tam zdôrazňujete nebezpečenstvo vyplývajúce zo skutočnosti, že niekto vlastní deštruktívne prostriedky; aj keď sú tieto prostriedky obmedzené, môžu vyvolať neobmedzené skazy. Spomínate kiahne, čo vzbudzuje môj záujem; myslím, že jeden z nepochybných úspechov súčasnej vedy je praktické vyhubenie niektorých epidémií na Zemi. Pridávate poznámku:

 „Nezaslúži si rok 1977, kedy sa zaznamenal posledný prípad kiahní, aby v našich mysliach nahradil rok 1515 (bitka pri Marignane) alebo roky 1914-18 (prvá svetová vojna)?”

To je veľmi zaujímavé. V našej histórii máme dôležité dátumy, ktoré však nie sú všeobecne známe. Je pravdepodobné, že to prvé dátum je dôležitejšie, ako deň bitky pri Marignane. Spresňujete aj, že vírus kiahní bol vykántrený na celom povrchu Zeme; existuje len sedem laboratórií, kde ho starostlivo strážia ako väzňa v pár sklenených skúmavkách. Prečo ho vlastne uchovávajú?

A. J.: Udáva sa viacero dôvodov. Kto má právo úplne vyhubiť nejaký živý druh, vlastniaci špecifické genetické dedičstvo? To by znamenalo svojvoľne zmenšiť prírodnú diverzitu. Ale, a to je ešte dôležitejšie, kto môže byť istý, že sme naozaj všetky nebezpečné kiahňové vírusy uväznili v niekoľkých skúmavkách? Možno sa niektoré z nich môžu niekde znovu objaviť; v tom prípade by bolo potrebné uskutočniť systematické očkovanie; uschované vírusy teda môžu poslúžiť na výrobu vakcín.

Pretrváva však aj jedno zrejmé nebezpečenstvo. Možno si predstaviť šialeného diktátora, ktorý tajne nechá zaočkovať svoje obyvateľstvo, čo sa dá urobiť celkom ľahko, ak takúto vakcínu pridruží k nejakej inej. Ak je jeho národ imunizovaný, stačí rozniesť nebezpečný vírus medzi susedné národy a tieto zmiznú z mapy sveta bez ďalšieho pričinenia.

J. L.: To je námet pre spisovateľa!

A. J.: Takýto spisovateľ by bol veľmi realistický. Možno je to nová forma vojny.

III.

Jacques Lacarri?re: Medzi všetkými nedorozumeniami, ktoré zapríčiňuje alebo ktorých predmetom je veda, ma najväčšmi zarmucuje skutočnosť, že jej koncepcie, objavy a vízie veľmi ťažko prenikajú do nášho povedomia a stávajú sa súčasťou našej každodennej citlivosti. Ak ide o astronómiu alebo geológiu je to škoda, ale nie je to dramatické; ak však ide o vedy života, predovšetkým biológiu a genetiku, je to oveľa vážnejšie, lebo nové poznatky vedy veľmi radikálne menia naše postavenie v spoločnosti. Prekvapuje a mrzí ma, že napr. od čias druhej svetovej vojny je dokázané, že rasizmus nemá zmysel ani nijaký vedecký podklad. Na jedenej strane sú ľudia, ktorí ešte aj dnes veria, že svet stvoril boh pred desať tisíc rokmi a že Adam a Eva žili v raji, ako to hovorí kniha Genezis v Biblii; na druhej strane sú, žiaľ veľmi početní, ľudia, ktorí ako by nechápali, že medzi ľudskými rasami niet nijakého základného rozdielu; sú len rozdiely, dané kultúrou a zemepisnými a historickými podmienkami, v ktorých sa jednotlivé národy vyvíjali. Veľmi jasne to vysvetľujete vo svojich knihách. Napriek tomu aj v tlači sa každodenne používa slovník, ktorý je nielen zastaraný, ale nebezpečný, lebo udržuje pri živote falošné názory na rasy na jednej a na dary dedičnosti na druhej strane. Aj tam nás tradičné ale falošné názory na hierarchiu rás utešujú (sme viac!), kým nové poznatky vedy, dokazujúce, že všetci ľudia bez výnimky žijú jedno spoločné dobrodružstvo, že ich nedelí nijaká biologická bariéra, že sa nikdy nelíšia krvou, ale len dejinami a kultúrou; tieto myšlienky rúcajú bariéry, postavené medzi rasami, dokonca medzi kastami a triedami. Tieto bariéry boli diela cirkví, vlastí, národov, štátov, inštitúcií a rodín, skrátka útvarov, v rámci ktorých sa rodíme a rastieme; ich cieľom bolo vždy presvedčiť nás, že tá spoločnosť, do ktorej sme sa narodili, je vždy tá najlepšia, ak nie dokonca jediná schopná nám vládnuť. Čo robiť, aby sa zistenia vedy ohľadom absurdnosti rasizmu stali zrejmými v očiach všetkých ľudí okolo nás? Ako dosiahnuť zmenu myslenia a návykov?

Albert Jacquard: Pojem rasy a jeho produkt rasizmus sú oblasti, kde je osobitne ťažko nahradiť starodávne myslenie troškou zdravého rozumu.

Je pravda, že taký Senegalčan a Švéd sa od seba veľmi líšia; stačí pozrieť sa na nich. Ale ak sa na vec pozrieme zbližša, zisťujeme, že je nemožné definovať homogénne skupiny. Pozrime sa, čo o tom hovorí François Jacob: U ľudí koncepcia rasy nefunguje. Dokonale poznáme príčiny, ktoré nás odlišujú od druhov, kde sa dá táto koncepcia definovať. No ani keď sa dokáže, že slovo rasa u ľudí nič neznamená, nepomôže to boju proti rasizmu, ktorý ste spomenuli, lebo tento sa zakladá na niečom celkom inom ako na triedení ľudí do rozličných kategórií.

Rasistom je človek preto, aby sa o niečom uistil. Hovorí: „Nie som taký, ako tí tam; som iný; som viac ako oni.” Zistenie odlišnosti sa potom potmehúdsky mení na ilúziu nadradenosti. To vyvoláva taký dobrý pocit! Ak sa k tomu pridá dávka šovinizmu, je z toho zabarikádovanie sa do pohŕdania druhými.

Proti tomuto nebezpečenstvu treba bojovať pri každej príležitosti, aj keď sa tento boj vidí byť beznádejným. Odmietam klasickú schému genealógov, kde sa otec označuje štvorčekom, matka kolieskom, ich manželstvo horizontálnou čiarkou, na tú sa pripája vertikálna čiarka a na ňu zas horizontálna, na ktorej sú jednotlivé deti. To je kresba notára, ktorý takto dobre vyznačuje odovzdávanie vlastníctva; vertikálna čiarka udáva, čo dvojica rodičov odovzdala ako dedičstvo bratstvu detí, ktoré si to podelili.

Nemá to však nič spoločného s genetickými prenosmi. Ak niekto „urobí” dieťa, môže naň preniesť gény, ktoré už dal iným deťom; jednu vertikálnu čiarku treba teda nahradiť toľkými čiarkami, koľko bolo genetických prenosov od rodičov deťom; kresba sa tým skomplikuje, ale bude mať výhodu, že zachytí aj to, že rodič neodovzdáva to, čo je, ale polovicu faktorov, ktoré sám zdedil a ktoré ho urobili tým, čo je.

Na tomto stupni treba bojovať proti rasizmu; vysvetliť, že biologicky sa neodovzdáva to, čo sme, ale časť toho, čo sme dostali. Preto je potrebné bojovať proti strašidelnej teórii „darov” dedičstva, ktorá už v škole zavádza pojem rasizmu, deliac žiakov do dvoch kategórií: tých, čo dostali, ako sa hovorí v Québecu, „dar nadania” a tých, čo ho nedostali. Je šťastie, že toto slovo ešte neprekročilo Atlantik.

J. L.: Práve ho udomácňujete!

A. J.: To by som nechcel. To slovo je jed! Povedať jednému, že má dar nadania, znamená povedať druhému, že ho nemá. Ale okrem patologických stavov detí, ktorých mozog nefunguje, sa vôbec nevie, aký má ktoré dieťa intelektuálny potenciál.

J. L.: Keď sa povie, že niektoré dieťa je nadané, obyčajne sa tým myslí, že sú to gény, ktoré …

A. J.: Správne, myslí sa tým, že je to dar prírody. Samozrejme je každý z nás výsledkom darov, ktoré dostal; sú však dva druhy darov: tie, čo dostávame pri počatí, genetické dary a tie, ktoré dostávame potom, to sú dary prežitého vývoja. Neslobodno zabudnúť, že našimi ozajstnými biologickými roditeľmi nie sú muž a žena, ale dve gamety (zárodočné bunky). Túto pripomienku považujem za dôležitú pre boj proti rasizmu a nacionalizmu. Toto vrhá svetlo aj na diskusiu o národnosti a „práve krvi”. Spomenúť právo krvi predsa znamená, že som bol označený ako Francúz už pri počatí; to by značilo, že už vajíčko alebo spermia, z ktorých som vznikol, boli francúzske. No nech by ste robili aké jemné a komplikované analýzy, nezistíte, či boli francúzske alebo anglické! Spomínať právo krvi je ako povedať, že spermia, ktorá ma urobila, mávala modro-bielo-červenou zástavou a že vajíčko ho priťahovalo spievajúc Marseillaisu. Genetika odmieta akékoľvek odvolávanie sa na právo krvi.

J. L.: Tento výklad je veľmi zaujímavý. Je ohurujúce, že napriek tejto zrejmosti ešte pred nedávnom sa na právo krvi odvolával aj bývalý francúzsky prezident.

A. J.: Veru, žiaľ!

J. L.: Je to zarážajúce. No ak politici vedia, že tento pojem nemá význam, používajú ho vedome klamúc a pre demagogické účely …

A. J.: … len pre demagogické účely! Je to také jednoduché a účinné!

J. L.: Ale potom by to, čo sa nazýva vedeckými pravdami, mohlo slúžiť aspoň ako odrazový mostík proti demagógii a proti falošným predstavám, vydávajúcim sa za vedecky podložené.

A. J.: Veľmi často sa kamufluje za klamne vedeckou fasádou nepodložené vyhlásenie. Vyhlásiť za Francúzov len ľudí s určitou charakteristikou, postavou, alebo farbou pokožky by bolo cynické, ale aspoň by malo zásluhu lojality, oddanosti štátu. Avšak použiť v tejto súvislosti slovo krv znamená ťažiť z predstavy, že je tu nejaký dôsledok nejakej skutočnosti. Je to škandál, proti ktorému sa dá ťažko bojovať.

Som presvedčený, že jediný spôsob, ako bojovať proti rasizmu, je výchova. Výchova, ktorá zdôrazňuje uvažovanie a neuspokojuje sa s nalievaním hotových názorov do myslí mladých ľudí. Všetky problémy, ktoré máme, sa dlhodobo dajú riešiť len výchovou, výchovou, výchovou. Kedy uskutočníme spoločnosť, v ktorej všetko bude školou? V ktorej bude najváženejším zamestnaním pre budúcnosť národa povolanie učiteľa?

J. L.: Pre rasizmus máte vysvetlenie, ktoré je nielen zaujímavé, ale aj zábavné a pravdivé. Aj ja som na to už dávno myslel. Jedným zo znakov elementárneho rasizmu je posadnutie farbou pokožky, keďže, zrejme, tento znak je viditeľný na prvý pohľad. Ale, ako vravíte, všetci ľudia majú v krvi určité množstvo melanínu. Černosi ho majú viac ako belosi alebo Ázijčania. Na jeho podklade absorbuje čierna koža viac teploty ako biela, ktorá ju odráža.

A. J.: Tak je.

J. L.: A vy pridávate upozornenie na dôsledok, na ktorý sa skoro nepomyslí, že je absurdné, že černosi žijú v Afrike …

A. J.: …alebo aspoň v horúcich krajinách. Veď pohlcujú o 30 % tepelnej energie viac ako belosi.

J. L.: A mali by byť bieli, aby tým menej trpeli! Bolo by pochopiteľnejšie, keby v Senegale žil Švéd s bielou kožou ako Senegalčan s čiernou.

A. J.: Bezpochyby, lebo tento absorbuje o 30 % energie viac!

J. L.: Stojíme tu pred zaujímavým a zábavným faktom, že v otázke klímy, farby pokožky a zemepisnou polohou niet logiky, resp. primeranosti; normálne by to malo byť obrátene.

A. J.: Mohlo by to byť obrátene, ale farba pokožky neovplyvňuje len absorpciu energie. Treba spomenúť aj schopnosť kože vyrábať vitamín D, čo má za následok nižšie zachycovanie ultrafialových lúčov. Kolegovia zo Stanfordskej univerzity v Kalifornii na tomto základe vypracovali model vysvetlenia dnešného rozloženia bieleho a čierneho obyvateľstva na Zemi. Základná myšlienka znie, že naši pradávni predkovia boli čierni; „prirodzené” je vyrábať veľa melanínu a teda mať čiernu pokožku. No naraz sa vyskytlo niekoľko jedincov, postihnutých mutáciou, t.j. s bielou pokožkou; albíni sú obete mutácie, ktorá potláča tvorbu melanínu.

Už vtedy vznikla určitá forma rasizmu voči jednotlivcom, ktorí nemali čiernu kožu – boli abnormálni. Museli sa ženiť a vydávať medzi sebou a boli vytlačení na sever. Tam vyvinuli poľnohospodárstvo a začali sa živiť prevažne obilninami. No obilniny neobsahujú vôbec vitamín D. Biela farba kože sa stala výhodou a oni boli čoraz belší. Samozrejme je tento model veľmi hypotetický; má však výhodu v tom, že prihliada k príčinám, pôsobiacim pri prírodnom výbere a vyhýba sa príliš jednoduchým vysvetľovaniam.

Existuje aj dávnejšia príhoda ukazujúca na nezmyselnosť definície rás. Stalo sa to počas prvej svetovej vojny, keď Francúzi a Angličania poslali svoje vojská biť sa s Turkmi v Dardanelách. Vo francúzskych radoch bolo veľa vojakov z kolónií, Senegalčanov, Alžírčanov, Indočíňanov atď. Straty na ľuďoch boli značné a lekári začali zraneným dávať krvné transfúzie. Samozrejme si spočiatku mysleli, že transfúzie treba robiť medzi vojakmi toho istého pôvodu, patriacimi do tej istej rasy, teda medzi Senegalčanmi, európskymi Francúzmi atď. Veľmi rýchlo sa však zistilo, že nebolo treba brať ohľad na etnický pôvod, ale na krvnú skupinu. Len tá definuje znášanlivosť. Keďže mám krvnú skupinu B, je mi v tomto ohľade bližší Senegalčan skupiny B, ako Francúz skupiny A.

Dnes je nám to jasné; ale mnohí majú ešte stále falošný názor na rozdiely medzi jednotlivcami, lebo vidia len určité znaky. Keby ich oko vedelo rozlišovať krvné skupiny, bol by ich názor na hranice medzi rasami celkom iný.

J. L.: Navrhujem vám ešte malú vychádzku do oblasti, ktorá mi je veľmi blízka, do mytológie. Aj antické národy, napr. Grékov a Rimanov, zaujímala otázka černochov. Ostatne sa vtedy nehovorilo černosi, ale Etiópčania. Grécky historik a zemepisec Herodot precestoval oblasť Stredozemného mora a Blízkeho východu v 5. storočí p.n.l. a ľudí s čiernou pokožkou našiel v Lýbii. Bolo ich pomerne málo, menej ako bielych, pretože Gréci vtedy nevedeli nič o ostatnej Afrike. A tak vymysleli čudesný mýt na vysvetlenie pôvodu zafarbenia pokožky černochov – založený na skutočnosti, že nebolo ich osudom stať sa čiernymi.

A. J.: Aspoň to nebola ich chyba.

J. L.: Nie, ale treba si uvedomiť, že aj dnes ešte v podvedomí mnohých ľudí drieme pocit, že každý je zodpovedný za svoj zovňajšok, výzor, a teda aj za farbu pokožky. Spomínaný mýt opísal do podrobností Ovídius. Podľa neho boli na počiatku všetci ľudia bieli, a to prinajmenšom v oblasti oikuméné, t.j. v krajinách, ktoré vtedajší Gréci precestovali a poznali. Bolo to Stredozemné more, Blízky a Stredný východ; z počutia k tomu pristupovala India, Galia a Gibraltar (Herkulove stĺpy). Všetci ľudia, čo tu žili, boli bieli . Až jedného dňa istý Phaeton, ktorý sa považoval za syna Slnka, prišiel za svojím otcom a hovorí mu: „Vieš, že som tvoj syn. Prišiel som ťa navštíviť. Dovoľ mi jeden deň riadiť po oblohe tvoj voz.” Slnko odpovedalo: „Nemožné. Viesť môj voz je veľmi ťažké. Len ja poznám kruhy Zodiaka a ovládnem svoje tátoše. Pýtaj odo mňa niečo iné, rád ti vyhoviem.” Ale syn nechcel nič iné, a pretože otec sľúbil splniť každé prianie, musel mu s veľkou nevôľou voz požičať. Pokračovanie si možno ľahko predstaviť: hoci mladík nezvládne božské kone, vydáva sa na nebeskú cestu. Voz sa rozletí, rúti sa všetkými smermi, opúšťa svoju dráhu, raz letí do výšav – a vznikajú ľady Severného pólu, raz sa priblíži k zemi – tak vznikajú lýbijské púšte a ich obyvateľom zhorela pokožka.

Len od tých čias sú na zemi černosi. Treba dodať, že Phaeton skončil pádom a Slnko dostalo späť svoj voz a normálne pokračovalo vo svojich cestách. Príčinou ľadových pokrývok a vzniku čiernych národov bolo teda Phaetonovo opustenie zodiackých kruhov.

A. J.: To celé je iste krajšie ako moja historka o obilninách …

J. L.: Možno. V antických mýtoch sa často nájde predtucha zaujímavých súvislostí. Príklad vysvetlenia vzniku Etiópčanov – čiernych ľudí – ukazuje, že sa to nedialo rasistickým spôsobom. Čierni sa stali jednoducho obeťou nepredvídanej nehody a neboli za ňu zodpovední väčšmi ako za nejakú trvalú jazvu. Pojem rasizmu vtedy vôbec neexistoval. Boli rozdiely, hierarchie, pocity kultúrnej nadradenosti, ale nikdy rasizmus v dnešnej podobe.

A. J.: Neexistovala však v tých časoch iná forma rasizmu, totiž odstup medzi mužmi a ženami? Panoval názor, že dieťa bolo synom otca a že matka bola len príslušenstvom, určeným na deväťmesačné nosenie plodu. Neznižovalo to postavenie ženy voči mužovi?

J. L.: Iste. Za oných čias sa verilo, resp. tvrdilo, že žena je len schránka.

A. J.: Ten výraz!

J. L.: Otec uloží semiačko do brucha matky, ktorá má za úlohu ho vyliahnuť, t.j. nechať rásť a potom porodiť. Antika to videla len takto a Aischylos to podrobne opisuje v Euménides, poslednom diele trilógie o rodine Atridovcov – Agamemnon, Orestes a Elektra. Apolón a Aténa diskutujú o tom, ako Orestes zavraždil svoju matku a riešia otázku, či je horšie a svätokrádežnejšie zavraždiť svojho otca alebo matku. Apolónov názor je jasný a formálny; je to archaický tradičný názor: matka je len schránka.

„Hovorím toto a pochopíte, že je to správne:
Matka nie je počiatkom
svojho údajného syna,
Je len živiteľkou semena
vo svojich útrobách.”

V tých časoch nebolo presných vedomostí o počatí a je pochopiteľné, že v spoločnosti, celkom ovládanej mužmi, si títo privlastňovali všetko. Myšlienka absolútnej nadradenosti muža mala aj náboženské, sociálne a právne dôsledky.

Táto otázka však dlho sužovala grécke svedomie a napriek pevnej a istej odpovedi Apolóna a oslobodeniu Oresta na podklade absolútnej nadvlády muža nad ženou, ozývali sa aj iné hlasy. V každom prípade je takáto téza neudržateľná za našich dní – tam som chcel prísť. Dnes sa vie, že muž a žena sa podieľajú rovným dielom na „urobení” nového jedinca, ale väčšina ľudí pokračuje vo viere v opak, alebo sa chovajú, ako by o tom nič nevedeli. To je smutné.

A. J.: Činy potrebné na počatie dieťaťa sú známe odvždy; ale o čo pri tom v skutočnosti ide, to sme pochopili až v roku 1865. Až do objavu mnícha Mendela nemal nikto ani poňatie o tých udalostiach. Nie je to dráma, že ľudia mali tak dlho úplne chybný názor na udalosť, ktorá ich rodí? Mendelovská vízia sa zdala byť takou cudzou, že tridsať päť rokov jej nikto neveril, resp. neprikladal význam. Bolo treba čakať na rok 1900, aby nakoniec zvíťazila rozumnosť a vzniklo nové vedecké odvetvie, genetika.

Tá udalosť je naozaj čudesná: z dvoch indivíduí vzniká tretie. Každé indivíduum má dva pramene, čo sa zdá byť priam nemožné, lebo už z definície vyplýva, že indivíduum je bytosť nedeliteľná. Gréci z toho vyvodili dôsledok – ak každá bytosť môže mať len jeden zdroj, je to v prípade nášho druhu otec.

J. L.: Aj slovo atóm je gréckeho pôvodu a označuje to, čo sa už nedá rozseknúť, deliť.

A. J.: S Mendelom sa vyhneme otázke, či je prameňom otec alebo matka, lebo vychádzame zo skutočnosti, že pohlavné bytosti majú dva pramene, teda nie sú indivíduá. Podstata tejto koncepčnej revolúcie sa dá zhrnúť do jednoduchej vety: bytosti, patriace do pohlavných druhov, sú divíduá; pre akt tvorenia, pre zrod tretieho na podklade dvoch, každý z rodičov sa delí „na dvoje”.

Tým sa všetko mení, lebo toto delenie vyžaduje intervenciu lotérie, v ktorej sa určí, ktorá polovica sa prenesie, a tak je celý ten proces v podstate nepredvídateľný. Niet pochýb, že práve preto sa mendelova koncepcia presadzovala s takými ťažkosťami: urobiť dieťa, to je hrať sa s náhodou.

J. L.: Aj tu by mali byť dovolené ak nie intervencie, tak aspoň pripomienky. Máte pravdu, keď hovoríte, že ide predovšetkým o problém výchovy, pretože náš pôvod ostáva medzi ľuďmi základným mýtom a je veľmi potrebné nájsť vhodné metafory najmä pre malé deti. Keď majú päť rokov, nedá sa im povedať „Takže podľa Mendela …”

A. J.: Dá sa to vysvetliť deťom vo veku jedenásť- dvanásť rokov. Tie mám najradšej, a preto som im napísal knihu E = CM2 (Le Seuil, 1993); CM2 je vo Francúzsku skratka pre vyšší stupeň základnej školy. Nijako nemám v úmysle opravovať Einsteinov vzorec. Stačí mi, ak sa snažím odpovedať na otázky detí zo škôl zo zväčša zanedbaných predmestí. Prichádzajú ku mne: „Pán učiteľ, ako sa dostal ten supermatozoid môjho otca do vajíčka mojej mamy?” Už tu je problém, lebo jeden z aktérov sa opisuje ako „super-matozoid”. V škole ich naučili veľa podrobností o párení, ale nevysvetlili im podstatu aktu: každý z rodičov neodovzdal to, čo je, ale len polovicu z toho, čo dostal.

J. L.: Kto vás číta, objaví zaujímavý fakt: pre pochopenie, čo sme, je rozhodujúci Mendel.

A. J.: Vyslovil koncepciu …

J. L.: Stále sa cituje, ale podrobnosti nie sú známe. Čudné je, že sa o také veci zaujímal ako mních – aj keď myslíme len na tie hrášky …

A. J.: Mendel transformoval základný koncept, keď indivíduum nahradil divíduom. Dlho habkal. V Brne možno navštíviť kláštor, kde robil pokusy s hrachom. Viete, že nikdy nezložil skúšky, ktoré by mu umožnili stať sa profesorom prírodných vied, po čom veľmi túžil? Hovorí sa, že v svojom záujme o rozmnožovanie začal pestovať myši a krížil biele so šedými. To sa však roznieslo a jeho dobrí krajania nechápali, ako sa s takým niečím môže zaoberať mních. Či je to normálne, aby človek trávil svoj čas organizovaním párenia myší? Prior dostával sťažnosti … a požiadal Mendela, aby s tým prestal! Preto sa Mendel uspokojil s hráškami, ktorých párenie neplodí toľké fantázie …

J.L: V tejto súvislosti si spomínam, že v histórii rastlinnej biológie bolo treba veľmi veľa času, kým vedci pripustili, že aj kvety majú pohlavie.

A. J.: To je pochopiteľné: Išlo o hranicu nie medzi rastlinami a živočíchmi, ale medzi organizmami, ktoré sa rozmnožujú a ktoré sa rodia.

Tento rozdiel je rozhodujúci. Dnes patríme k živému svet, ktorý je schopný rodenia, ale naši pradávni predkovia, pred takou miliardou rokov, sa len rozmnožovali. Najväčšia udalosť celej histórie našej planéty sa udiala vo chvíli, keď dve bytosti, ktorých rodičia sa rozmnožovali oddelene, prišli na to, že sa dajú dokopy a vytvoria tretieho jedinca – že budú rodiť. Postup, ktorý zvyšoval počet, premenili na postup, ktorý vytváral niečo nové. Tým sa všetko zmenilo.

J. L.: V podstate nejde ani tak o získanie istôt, ako o schopnosť položiť dobré otázky v dobrom čase. Vedieť neznamená ani tak mať nahromadené vedomosti ako mať schopnosť položiť správnu otázku; to je niečo, čo sa nikde neučí. Umenie klásť zlé alebo neprimerané otázky, na ktoré sa v danej epoche nedá odpovedať, prekvitalo v celej ľudskej histórii. Veľká väčšina nepochopení, nedorozumení, schizmov, herézií, aj upaľovaní, ktoré zapĺňajú dejiny cirkvi aj vedy, pochádza z otázok, na ktoré vtedy nebola vedecká odpoveď; boli len odpovede tradičné, biblické, evanjeliové, a tie boli čím ďalej tým menej uspokojivé.

Dal by sa uviesť nekonečný počet príkladov. Najpresvedčivejšie sú v oblasti náboženstva. Na akútne a pertinentné otázky Giordana Bruna nebola v jeho čase odpoveď. Bolo šťastie, že Einstein nežil v tých časoch, lebo inakšie by bol súci na upálenie. Mendel bol iste jeden z prvých, čo si položil otázky, na ktoré bol vstave odpovedať a ktoré jeho epocha mohla akceptovať. Pred ním nikto nechápal, že v oblasti generácií tri nie je jeden plus dva, ale jeden a jeden, ako ste to povedali. Bolo treba Mendela, aby sa otec, matka a dieťa konečne spojili do tvorivej trojice.

A. J.: Najčudesnejšie riešenie tohto problému navrhol iste Buffon, ktorý vedel všetko, čo sa v jeho časoch dalo vedieť. Pochopil, že dieťa dostáva prínosy od každého z rodičov, ale ako vidieť do tejto zmiešaniny? Jeho vysvetlenie sa nám musí zdať streštené. Predstavoval si, že každý z rodičov posiela vo svojich „semenných tekutinách” správu o každom svojom orgáne: palec ľavej nohy jednu, pravé ucho druhú atď. … Vo chvíli párenia sa tekutiny zmiešajú. Dve správy o tom istom orgáne sa hľadajú, nájdu, splynú a vytvoria informáciu, potrebnú na realizáciu dotyčného orgánu dieťaťa. Tak sa dá vysvetliť, že charakteristika orgánu je na koniec blízka priemeru charakteristík tohto orgánu u rodičov.

J. L.: To je teória homunkulov, živá ešte v prvých rokoch mikroskopu, keď prví pozorovatelia verili, že v spermii možno rozoznať malé detičky.

A. J.: Pravdu hovoríte. Dokonca vynálezca mikroskopu, Loewenhoek, ich vraj sám kreslil. Ale to je povesť. Nezakladá sa na ničom. Otázka bola zle položená …

IV.

Jacques Lacarri?re: Občas si kladiem otázku – čo aj si myslím, že odpoveď poznám, či byť múdrym, vedcom alebo vedátorom neznamená nakoniec len vedieť klásť otázky, na ktoré sa dá odpovedať. História pozná mnoho takýchto jasnozrivých ľudí, zvedavých na všetko, ktorí akoby dopredu zacítili určitý počet zrejmostí, hoci sa v ich čase nedali dokázať. Tu je príklad, ktorý na mňa veľmi zapôsobil:

V Aténach žil za čias antického Grécka filozof menom Anaxagoras. Nevie sa toho o ňom veľa, lebo jeho spisy sa nezachovali, ale povedal, že Slnko nie je nejaký boh, lež horiaca guľa. Poslali ho teda do vyhnanstva pre hlásanie bezbožnosti.

Položil si aj inú otázku, na pohľad hlúpu. Jeho žena asi chovala králiky a kŕmila ich mrkvou, lebo Anaxagoras sa pýtal, ako to, že králiky, stále žerúc mrkvu, nestanú sa na koniec samy mrkvou. Filozofia sa v tom čase zakladala na učení o esenciách, podstatách, zložených z nezničiteľných jednotiek. Ak sa králik živil celý čas mrkvou, zdalo sa byť logické, že po čase prevládne esencia mrkvy nad esenciou králika, látka mrkvy na látkou králika. To sa však nikdy nestalo. Pre Anaxagora to ostalo navždy tajomstvom, ale má zásluhu, že položil otázku, aj keď nemal možnosť dať na ňu odpoveď. Je isté, že v priebehu dejín boli položené stovky otázok, o ktorých ani nevieme, lebo sme sa o nich nedozvedeli.

Podobnú otázku položil v súvislosti s močovými kameňmi Montaigne. Táto choroba postihla jeho otca a trpel ňu aj on sám. Povedal si asi toto: Ak mi niekto vysvetlí, prečo som v rovnakom veku dostal tú istú chorobu ako môj otec, pozdravím ho veľmi ponížene, ak jeho odpoveď nebude komplikovanejšia ako otázka. Pravdou je, že v tom čase nebola odpoveď možná. Nie je úchvatné vidieť, že niektorí ľudia dopredu vycítili skutočnosť a pravdivosť určitých otázok? Ako Anaxagoras, ako Montaigne, ako mnohí iní. Žili však nanešťastie v dobe, keď ich otázky ostávali bez odpovedí. Rozhovor medzi Montaigneom a vami by bol iste zaujímavý. Čo by ste mu odpovedali?

Albert Jacquard: Podotýkam, že otázku položil veľmi rozumne. Hoci nevedel nič o spermiách, spomenul „malé kúsočky, z ktorých ma môj otec urobil”. Jednoduchým uvažovaním si vytvoril predstavu, že určitá informácia prešla naňho z jeho otca prostredníctvom nejakého predmetu, toho „malého kúsočka”. Myslí si, že tento predmet mu zapríčinil chorobu močových kameňov, hoci jeho otec ochorel dávno potom, čo ho splodil. Ako to už predtým bolo v jeho otcovi a ako sa to prenieslo?

Otázka je položená nádherne, ale odpoveď prišla až v 20. storočí. Ak predpokladáme, že močové kamene sú dedičná choroba – neviem to – dnes by sme povedali : váš otec dostal jeden alebo viac génov, ktoré ho už od počatia predisponovali na túto chorobu; a stalo sa, že v „lotérii” na určenie spermií na váš vznik vyhrali aj tieto gény; dostali ste ich teda aj vy a trpíte na tú istú predispozíciu.

Existuje choroba, zvaná Huntingtonova chorea, ktorá zodpovedá práve tomuto typu determinizmu. Zapríčiňuje ju dominantný gén vyvolávajúci vo veku 35-40 rokov postihnutie nervového systému. V mladšom veku je potenciálne prítomná, ale nemanifestuje sa.

J. L.: To by bola uspokojivá odpoveď Montaigneovi, ktorý položil tak rozumne správnu otázku.

A. J.: Spôsob, ako sa otázka položí, je rozhodujúci; najťažšie je rozumne klásť správne otázky.

J. L.: A čo by ste odpovedali Anaxagorovi? Prečo jediac baraninu nestaneme sa baranmi?

A. J.: Ak to máte už v ústach, nie je to viac baranina, ale len kúsky potravy. A keď to prejde žalúdkom, rozpadlo sa to na prvky, ktoré kedysi tvorili barana, ale ktoré majú tie isté atómy ako mrkva, kamienok alebo vaše telo.

Kúsky potravy sú najprv rozložené na proteíny, ktoré zväčša nijako nie sú špecifické pre baraninu; rovnaké sa nachádzajú u všetkých zvierat. Proteíny sa ďalej rozkladajú na aminokyseliny, slúžiace na výrobu nových proteínov. Anaxagorova chyba bola, že sa nepostavil na správnu rovinu analýzy predmetov. Keď králik žerie mrkvu, absorbuje aminokyseliny, ktoré mu umožnia vyrábať králičie proteíny; mrkva je preňho len vonkajším obalom súboru predmetov, ktoré sú mu osožné.

J. L.: To sa mu dá povedať až dnes. Je však zaujímavé, že aj tento prípad svedčí, že vždy boli ľudia, ktorí kládli podstatné otázky. Dnes sa nad ich naivitou môžeme niekedy usmievať, ale v ich čase na ne nebolo odpovede.

A. J.: Sú aj otázky, ktoré by sa radšej nemali klásť, lebo je vylúčené dať na ne odpoveď. Napr. kedy a ako sa objavil život na Zemi? Na túto otázku sa odpovedá často veľmi poetickými bájkami, ktoré nemajú nijaké opodstatnenie.

Pre mňa sa život neobjavil jednoducho preto, lebo pojem život nemá obsah. Na Zemi, rovnako ako v celom vesmíre, sa raz vytvoril pohyb vedúci k stále vyššej komplexnosti. Tento pojem treba osvetliť. Nejaký predmet alebo množina predmetov je komplexný, ak sa skladá z početných prvkov rozličných kategórií, ktoré sú navzájom pospájané subtílnymi vzťahmi. A ukázalo a, že čím je taký predmet komplexnejší, tým viac má schopností. Pohyb k vyššej komplexnosti vyvoláva vznik stále nových schopností. Krištáľ nie je vôbec komplexný a má len veľmi málo schopností; baktéria je extrémne komplexná a má čudesné schopnosti: dýcha, trávi a reaguje na agresie. Tieto schopnosti nás tak očarúvajú, že baktériu označujeme za živú, kým krištáľ je pre nás neživý.

Slovo život neoznačuje teda nejakú vnútornú vlastnosť predmetov, ale naše očarenie schopnosťami niektorých z nich. Pri realizácii stále komplexnejších predmetov vládla kontinuita, keď vznikali stále schopnejšie a schopnejšie predmety a určiť bariéru medzi neživým a živým by bolo svojvoľné.

J. L.: Nebol to Teilharda de Chardin, ktorý vo svojom Ľudskom fenoméne napísal, že všetky začiatky sú nezachytiteľné?

A. J.: Áno. A spomeňme si aj na slová Françoisa Jacoba pri súdnom spore o prerušenie tehotenstva v Bobigny: „Život sa nezačína, on pokračuje.” Ak sa vraciame minulosťou dozadu, nenájdeme iný začiatok dejín života ako povestný Veľký tresk (big-bang), ten neprístupný moment, ktorý je začiatkom všetkého: priestoru, hmoty aj času.

Samozrejme, krátko po Veľkom tresku ešte nebolo života. Podľa toho, čo vieme rekonštruovať, sa zdá, že náš vesmír bol skôr nepodarkom, lebo bol homogénny; všade bola rovnaká štruktúra. No pomaly sa začali vytvárať komplexnejšie predmety majúce postupne bohatšie schopnosti. Tu vstupuje do hry podstatný fenomén spojky a jej protikladu plus, ktorý som už bol spomenul. Na tom treba trvať. Oživme si to spomienkou na hodinu chémie v škole.

Ak ste náhodou v blízkosti veľkého množstva chlóru, náramne jedovatého plynu, bude rozumné, keď sa vzdialite; urobte to isté, ak je to veľké množstvo sodíka, vysoko výbušného kovu. Ak ste však v blízkosti látky, ktorej každá molekula sa skladá z jedného atómu chlóru a jedného atómu sodíka, neodchádzajte, veď vám nič nehrozí: je to chlorid sodný, kuchynská soľ. Vieme všetko o chlóre, aj všetko o sodíku, ale to nám nepovie nič o chloride sodnom. Získame ho nie pridaním jedného prvku k druhému, ale umožniac im interakciu; interakcia vytvára neočakávané.

Porekadlo „Nič nového pod slnkom” nás klame. V skutočnosti patríme do vesmíru, ktorý je tak zostrojený, aby stále nechal vznikať niečo nové.

Preto sme tu. Tak ako kontinuita pohybu smerom k vyššej komplexnosti umožnila vznik predmetov, ktoré môžeme kvalifikovať ako živé, tak tieto predmety pokračovali vo svojom vývoji, stále na tom istom základe, a mali čoraz čudesnejšie schopnosti, až kým sa nerealizovalo vrcholné dielo komplexnosti, t.j. človek.

J. L.: Iste. Ale či problém nie je v tom, že tento druh otázok sa kladie dlho, často veľmi dlho po tom, ako sa objavili tieto fenomény a keď sú už veľmi komplexné. Napr. keď si človek začal klásť otázky o svojom jazyku, existoval tento jazyk už tisíce rokov.

V jednej knihe píšete, že súmrak je v podstate len prúd fotónov, ktoré s určitou rýchlosťou a pri určitej teplote prichádzajú na Zem zo Slnka … Súmrak je vynález človeka. Pripomína mi to otázku jedného amerického semiológa spred pár rokov: „Keď v prahorách v epoche karbónu padol strom, bolo počuť hluk?” Keďže hluk je vynález človeka, dá sa predpokladať, že ak vtedy neexistovali ešte ľudia, ktorí by to počuli, padajúci strom nevyvolal hluk.

A. J.: Nevyvolal hluk, ale chvenie vzduchu …

J. L.: Táto otázka je tu možno nemiestna.

A. J.: Náraz stromu na zem iste vyvolal chvenie vzduchu; vibrácie najprv zosilneli, potom prestali. Ale ak tam nebolo ušného bubienka, ktorý by tieto vibrácie premenil na pocity, nebolo v skutočnosti hluku. Hluk existuje len vtedy, ak vibrácie bubienka spracúva a interpretuje nervový systém.

Takisto fotóny, prichádzajúce do našich očí, prinášajú vibrácie, tentoraz nie vzduchu, ale elektromagnetického poľa, ktoré nás obkľučuje; mozog ich transformuje na farby a na estetické emócie.

Svet je pekný len vtedy, ak sa naň dívame. Pochopil som to uprostred púšte. Je noc, chladno, hviezdy sa trblietajú; obklopuje vás krása. Prečo je to pekné? Odpoveď je na dlani: pretože vy ste tam. Nie je to však bez dôsledkov pre naše postavenie uprostred nebezpečenstiev hroziacich ľudstvu. Nemáme právo pripustiť samovraždu ľudstva, lebo to by značilo zbaviť vesmír jeho krásy.

J. L.: Hovoríte o kráse v súvislosti s nocou na púšti. Keď cítite pocit, ktorý nazývate krásou, nie je to zároveň prejav túžby po spojitosti s vesmírom, po harmónii v jeho vzťahu k nám? Povedať, že vesmír je krásny, nie je to určitý spôsob privlastnenia si ho, alebo aspoň tejto snahy?

A. J.: Pocit krásy je možno druh stotožnenia so svetom. Nie je to jediný spôsob. So svetom sa stotožňujem aj tak, že sa snažím pochopiť ho a predstavujem si vysvetlenia fenoménov, ktoré konštatujem okolo seba, t.j. rozvíjam vedu. No možno aj mýty, všetky tieto pekné historky o minulosti sveta, sú len pokusom o stotožnenie.

J. L.: Povedali ste vetu, ktorá stojí skoro doslovne v Platónovom Fédrovi a ktorá ma svojho času dosť znepokojovala, lebo odporovala mojim surrealistickým záľubám. Platón hovorí (citujem podľa pamäti), že je nemožné vidieť ako krásne to, čo nechápeme. Podľa neho je pocit krásna výsledkom hľadania a pochopenia harmónií, skrývajúcich sa v jednotlivých prvkoch, z ktorých sa celok skladá. Ak napríklad ide o sochu, treba vedieť oceniť proporcie, spracovanie materiálu atď. Myslím si, že to je dôvod, prečo sa Gréci tak málo zaujímali o prírodu a, naopak, toľko o umelecké diela: lebo to boli úplne ľudské výtvory, pri ktorých mohol umelec modifikovať prírodné zákony a vynachádzať iné.

Pre Platóna nemôže byť pocit krásy výsledkom osvietenia alebo náhleho zjavenia; ani vytvorenie umeleckého diela nemôže spočívať v púhej inšpirácii. Krása a tvorba sú výsledok hľadania, cesty, postupne stále citlivejšieho ovládnutia matérie, dnes by sme povedali zvládnutia štruktúry diela. Skrátka, techniky. Naučiť sa tvoriť, naučiť sa dívať sa, to vyžaduje podrobiť sa tajomným zákonom sveta a umenia. Kúsok z toho je vo všetkom, čo ste povedali; je to puto medzi hmlistou predstavou a pochopením odkazu, ktorý nám umelec chcel povedať alebo ukázať; to puto nemôže byť neodôvodnené ani ľubovoľné.

A. J.: V každom prípade je na jednej strane predmet, či už kamienok, motýľ, žena, človek alebo celý vesmír s jeho galaxiami a na druhej strane som ja. Musím vytvoriť kontakt, musím nadviazať puto medzi sebou a týmto premetom.

Výraz zblíženie je asi lepší ako privlastnenie si. Potrebujem byť s tým, splynúť s tým, pochopiť s tým spojené transformácie alebo nájsť v tom krásu.

J. L.: V podstate ste teda vedeli, čo uvidíte, prv, ako ste to videli. Aj ja som sa už pýtal svojich priateľov astronómov, či po toľkých rokoch štúdia neba vedia sa ešte dívať na hviezdy a na nebo tak ako dieťa, ktoré ich objavuje, alebo ako nočný chodec, ktorý sa nadchýna, alebo čo len sa čuduje. Niektorí mi odpovedali: „Bohu vďaka, áno. V deň, keď už nebudem schopný vidieť aj v hviezdach svetelné zdroje, ktoré nám rozprávajú starodávnu históriu peknými bájkami, nebudem sa vedieť tešiť zo svojej práce.”

A. J.: Skutočnosť, že získali toľko vedomostí o predmetoch, ktoré pozorujú, im umožňuje vidieť nebo inakšie ako ho vidíme my; vedia si predstaviť ďaleké galaxie, aj také, ktoré ich oči nikdy neuvidia, ale o ktorých existencii ich presvedčili dômyselné prístroje a učené debaty.

J. L.: Chcete povedať, že čo človek vidí, vlastne tvorí?

A. J.: Iste, a to stále. Práve preto mám tak rád určité matematické teórie. Krása vzorca bola pre Einsteina kritériom pravdivosti. Hovorieval, že boh je niekedy veľmi komplikovaný, ale nemôže byť perverzný; že nemohol stvoriť vesmír, ktorý by sa mal opisovať a vysvetľovať neestetickými rovnicami.

J. L.: Má teda dobrý vkus! Čo však poviete na Einsteinovu vetu, ktorá je slávnejšia ako všetky iné: „Boh nehádže kocky”?

A. J.: Ako mnohí si myslím, že nemal pravdu, keď to povedal. Značilo by to, že zajtrajšok sa dá predvídať, že je daný už dneškom, ale podľa súčasnej fyziky to neplatí.

Dávam prednosť inej Einsteinovej myšlienke, ktorá mi pripadá hlbšia: „Je nepochopiteľné, ako je svet pochopiteľný.” Táto pochopiteľnosť svedčí, že náš duch je vstave preniknúť až do zatajeného srdca vesmíru.

Objav kvarkov, týchto možno posledných častíc tvoriacich atómové jadro, dokazuje tiché spolčenie medzi naším spôsobom uvažovania a skutočnosťou, ku ktorej sa približujeme, no pravdepodobne ju nikdy nedosiahneme …

V.

Jacques Lacarri?re: Vo svojej knihe, myslím že je to Zodpovednosť vedy , uvádzate zaujímavú myšlienku o inžinierovi, ktorý za mesačný plat prenajíma svoju inteligenciu, aby zlepšil technický a finančný stav podniku, ktorého konečné ciele nepozná. Pýtate sa: „Prostituuje sa menej ako slečna, ktorá prenajíma svoje vnady zákazníkovi, o ktorom nič nevie?” Je to veta, ktorú netreba vysvetľovať. Považujem ju za správnu a odvážnu, len nie som si istý, či má dosť ľudí odstup, potrebný na pochopenie generalizovanej prostitúcie našej epochy. Ako vidíte toto nepochopenie medzi vedou, ktorá prináša prvky uvažovania, vedomosti a teda aj skoro možnosť rozhodnutia, a na druhej strane medzi stanoviskami našej spoločnosti, ktoré nás nútia každý deň ustúpiť alebo dokonca vzdať sa?

Albert Jacquard: Túto vetu som napísal preto, lebo sa čoraz viac búrim. Obdivujem vesmír, ktorý ma obkľučuje, aj jeho vrcholné dielo, človeka. Som nadšený, ale súčasne aj znechutený vývojom ľudského údelu. Nemám na mysli vojny v ďalekých krajinách, ale vývoj spoločnosti, v ktorej žijem. Osvojac si pojmy konkurencie a súťaže, t.j. deštrukcie jedných druhými, rútime sa so sklonenou hlavou do hnusu generalizovanej prostitúcie. Ako starý otec sa nemôžem zmieriť so spoločnosťou, ktorú pripravujeme pre svojich nasledovníkov. Som polytechnik, mám vzdelanie inžiniera. Som zhrozený pri pohľade, že mnohí moji kolegovia venovali celý svoj život úspechu v kariére a stali sa oddanými a výkonnými služobníkmi podnikov, o ktorých nič nevedeli, ktorých ciele ich ani nezaujímali. Stali sa predmetmi.

Na to treba reagovať; robím to aj tak, že sa zúčastňujem niektorých akcií Otca Pierra.

Budem zlý. V roku 1993 sme sa všetci solidarizovali s deťmi v Neuilly, ktoré jeden blázon držal ako rukojemníkov a hrozil, že ich zabije. Boli sme spokojní, keď sa to všetko dobre skončilo, aspoň pre tie deti. No v ulici du Chalet v Belleville je každý deň päťdesiat päť detí ohrozených násilným vysťahovaním, keď prichádzajú exekútori a policajti mestskej správy v Paríži, majúci na starosti úspešné pokračovanie jedného stavebného programu. Nie sú tieto deti rukojemníkmi parížskeho starostu chovajúceho sa ako ten blázon z Neuilly? Mesto necháva kopať jamy okolo tých starých budov (kde žijú ľudia), aby sa ich múry zrútili; prívod vody im zastavili; rodiny si musia nosiť vodu zďaleka, ako v stredoveku.

Je to škandál, ale verejná mienka si z toho nerobí nič.

Koncom augusta 1993 vyslala tá istá mestská správa na inom konci Paríža, tento raz na avenue René-Coty, už ráno o šiestej stovku špeciálnych policajtov, aby vysťahovali devätnásť rodín. Aké je to slávne víťazstvo nad najnešťastnejšími! Radnica vyhrala bitku, no nevyhrala vojnu. To je výzva, ktorú by vládnuci gaullisti mali pochopiť. Otec Pierre káže, že jediná vojna, ktorú treba viesť, je vojna proti biede. Hanbím sa pri pohľade na vojnu mesta Paríža proti tým, čo bojujú s biedou.

V tom lepšom prípade sa cítime byť veľkodušnými, ako pri tých deťoch z Neuilly. Ale nereagujeme, keď úrady vysťahovávajú deti na ulicu – keď ich hanebné správanie sa úradov traumatizuje asi na celý život; aj keď dospejú, budú si pamätať, čo im spoločnosť urobila. Ak sa z nich stanú oškliví povaľači, kto bude na vine?

J. L.: Hovoríte: „Spoločnosť je na vine.” Ale kto je to? Odpor je tu iste celkom na mieste – ale ak obžalúvate spoločnosť, obraciate sa na fantóm!

A. J.: Nie, nie je to fantóm. Ste to vy, som to ja. Aj ja som zodpovedný.

Stalo sa to pred dvomi rokmi a nie som na to pyšný. Deväť matiek bez bytu robilo hladovú stávku na trotoári v ulici Turbigo pred jedným bytovým úradom. Triasli sa od chladu v daždi na dekách, ktoré im dala organizácia Emmaus. Ktosi ma požiadal, aby som ta zašiel a bol svedkom; sľúbil som to a zaumienil som si, že mi to bude zajtra prvá úloha. Nemusel som to robiť. Otec Pierre ma predbehol. Nepovedal si: „Postarám sa o to zajtra.” Spustil okamžite taký krik, volal Elyzejský palác (sídlo prezidenta), radnicu, arcibiskupstvo, policajné riaditeľstvo, že sa záležitosť vybavila ešte tej noci. Pochopil som poučenie. Otec Pierre je zodpovedný za našu spoločnosť tak, ako každý z nás, ale on vie kričať dosť silno, aby sa zmenila.

Naša spoločnosť iste nemá len chyby; žijeme v jednej z najpodarenejších demokracií, ale treba vedieť reagovať na škandály, ktoré sa občas vyskytnú.

Máme k dispozícii celý rad pekných vecí, napr. vedu a krásu sveta; nezabúdajme však na to najdôležitejšie: na prepotrebnú revolúciu v našej sociálnej organizácii. Svet ľudí sa zmení, či si to prajeme alebo nie. Lepšie je pripraviť sa na túto zmenu, ako byť k nej prinútený.

J. L.: Kým globálna vízia vedy smeruje k tomu, čo sa volá nestálosť, nepredvídateľnosť, neistota, zatiaľ každodenný život prináša so sebou predvídateľné udalosti, stabilitu a istoty.

A. J.: Život vyžaduje určité minimum predvídania, teda krátkodobej stability, no nezabúdajme na zmeny potrebné v rámci mnohých rokov. Preto musí byť úloha takého ministra ťažká. Ó, keby som tak ja bol ministrom školstva …

J. L.: Máte veľa dobrých myšlienok o školstve, napr. o spôsobe, ako by sa malo nie vyučovať, ale ako by sa mali vedomosti odovzdávať pokojne, pomaly a bez akéhokoľvek nanucovania.

A. J.: Predovšetkým neslobodno vedomosti nanucovať!

J. L.: Veľa podrobností poukazuje na nedostatky vyučovania, napr. pokračovanie v učení zbytočných dátumov, napr. tej a tej bitky, kým existujú dôležitejšie dátumy. Prečo sa neučí, kedy urobil aký objav Pasteur alebo Mendel, ľudia, ktorí veľmi pozitívne ovplyvnili naše sebauvedomovanie? Pri takej bitke sa ľudia nenaučili nič, veď často nepoznali ani protivníka!

A. J.: Dnes nikto okolo nás nevie, kto sa s kým bil.

J. L.: Poznať niekoho znamená pomáhať mu žiť, a nie zabiť ho na bojovom poli! Poukazujete na to vo svojom životopise (Idées vécues – Žité myšlienky, Flammarion, Paris 1989): Keď vám generáli vysvetľovali, že ich cieľom je zabrániť vojne, vždy ste namietali: „Ale prečo sa potom Ministerstvo vojny nevolá Ministerstvom mieru?”

A. J.: Veru, pokúšal som sa v živote o všeličo …

*  *  *

J. L.: Žijeme vo svete, v ktorom sa mnohí neprávom odvolávajú na Darwina, aby odôvodnilili, no v skutočnosti pozmenili naše sociálne správanie. Ich kľúčovému slovu som nikdy prinajmenšom nedôveroval: ide o slovo súťaženie. V športovom význame sa dá pripustiť ako súperenie, ako pozitívna rivalita. Ale v bežnom živote je toto slovo len eufemizmus (jemnejšie vyjadrenie) pre zákon džungle. Súťaž sa stala jednou zo základných podmienok sociálneho úspechu; je to jediný cieľ života, ktorý dnešná spoločnosť predpisuje. Som však presvedčený, že spoločnosť, ktorá svojej mládeži predpisuje ako jedinú životnú morálku súťaženie, je ťažko chorá.

A. J.: Aj pre mňa, ako pre mnohých, je to slovo ošklivé. Nedávno sa mi zveril aj Jacques Testard, biológ, známy pre svoje stanovisko v oblasti pomoci pri rozmnožovaní:

 „Keby sa ma niekto spýtal, ktoré je najošklivejšie slovo súčasnej francúzštiny, odpovedal by som mu, že je to súťaženie.”

Spomenuli ste Darwina. Nezabúdajme, že jeho prínos bol dvojaký. Na jednej strane donútil vedcov a širokú verejnosť priznať, že vývoj života je skutočnosť. Až do jeho prác sa nepripúšťalo, že všetky druhy majú spoločný pôvod. Počas svojej trojročnej cesty okolo sveta na palube Beagla pozbieral toľko dôkazov pre svoju teóriu, že sa stalo ťažkým pochybovať o nej.

Okrem pár integristických siekt dnes každý pripúšťa, že všetky živé bytosti majú spoločných predkov; ak hľadám spoločných predkov pre seba a šimpanza, stačí zájsť dozadu niekoľko stotisíc generácií; pre žabu je to niekoľko miliónov generácií. Prvý prínos Darwina je táto samozrejmosť, ktorá bola až do jeho príchodu tak dokonale zamaskovaná.

Tento spoločný pôvod však plodí problémy. Ako vysvetliť rozdiely medzi mnou a šimpanzom alebo žabou? Ak máme spoločného predka, boli potrebné početné zmeny našich vlastností. Čo mohlo byť motorom tejto premeny, tohto vývoja, pôsobiaceho na dve osobitné línie a vedúceho k nášmu rozlíšeniu? Na túto druhú otázku dal Darwin originálnu odpoveď – bol to prírodný výber. Konštatoval, že pri väčšine druhov sa rodí viac potomstva, ako umožňujú vyživiť zdroje prostredia; preto prežijú len tí, čo sú najlepšie vyzbrojení proti nepriazňam prostredia. Svoje osožné vlastnosti odovzdávajú svojmu potomstvu na základe princípu dedičnosti. Tieto vlastnosti sa postupne šíria, kým škodlivé vlastnosti sa strácajú.

Zdá sa to byť všeobecne známou pravdou, ale je to omyl. Princíp dedičnosti, na ktorý sa odvolával Darwin, je celkom iný, ako si ho on predstavoval. Nepoznal proces dedičného prenosu, lebo nečítal Mendela, a to z toho jednoduchého dôvodu, že článok o hrachu bol uverejnený až po jeho práci.

Až keď okolo roku 1900 vedci znovu objavili Mendela, pochopili, že tento proces sa netýka prenosu vlastností rodičov na deti, ale len polovice faktorov, zvaných gény, ktoré tieto vlastnosti riadia.

Pochopili, že ak príjmu Mendelove názory, zapochybujú o samých základoch darvinizmu. Z toho vyplynula zdržanlivosť, vedúca k odmietaniu Mendela skoro pol storočia! Syntézu obidvoch prístupov k evolúcii realizovali postupne matematici. Ich prvý krok pozostával v nalíčení darvinizmu fasádou mendelizmu, z čoho vyrástla okázalá „syntetická evolučná teória”. Na začiatku druhej polovice storočia prežila svoje obdobie slávy, no potom sa dokázali jej neprekonateľné paradoxy.

Pravdou je, že prírodná selekcia by teoreticky vyústila do postupnej homogenizácie populácie. Ak najlepší vyhráva a rodí jedincov podobných sebe, po čase by všetci členovia druhu mali mať najosožnejšie vlastnosti. Pôsobením selekcie by sa mala stať každá populácia homogénnou. Pravidlom je však rôznorodosť. Vyšetrovacie metódy posledných desaťročí, najmä elektroforéza, vyniesli na svetlo nečakanú heterogénnosť dedičných vlastností. Ukázalo sa, že procesy, ktoré prebiehajú, udržujú pri živote veľkú diverzitu. Bolo treba zapochybovať o neodarvinizme práve v čase, keď sa zdal triumfovať.

Treba analyzovať príčiny tohto dočasného triumfu. Prečo spoločnosť prijíma niektorú vedeckú teóriu? Nie preto, že by bola bližšie skutočnosti, ako predchádzajúca teória; skôr preto, lebo rieši niektorý problém tejto spoločnosti. Darwin uverejnil svoju prácu v roku 1859 v Anglicku, ktoré bolo viktoriánske a kresťanské; na jednej strane sa tvrdilo, že podľa učenia evanjelií treba milovať svojho blížneho a rešpektovať všetkých ľudí; na druhej strane sa videlo byť prirodzeným nútiť pracovať deti v baniach a továrňach za neľudských podmienok. Existovala priepasť medzi predstieranou morálkou a sociálnou skutočnosťou, založenou na vykorisťovaní najslabších.

A hľa, tu prichádza veda hlásajúca, že príroda chce tento boj medzi najlepšími a menej dobrými, medzi silnými a slabými; že víťazstvo tých prvých je predpokladom globálneho zlepšenia. Poľutujme nešťastníkov, ale nebráňme ich eliminácii, je to pre kolektívne dobro. Ešte aj dnes sa v určitých kruhoch pestujú takéto názory. Pred dvanástimi rokmi jedny pravičiarske noviny v oblasti Loire-et-Cher uverejnili článok s takýmto rozumovaním: Chudobní sú tí, čo v živote neobstáli; ich prehra je zapríčinená tým, že nemali tie dedičné vlastnosti, ktoré v našej spoločnosti vedú k víťazstvu; bude lepšie, ak sa ich vlastnosti nebudú veľmi šíriť; treba znížiť, alebo aj zrušiť, rodinné prídavky chudobným a ušetrené peniaze dať bohatým, ktorých dedičný fond je od prírody lepší, a to ich podnieti, aby sa lepšie množili …

Takéto názory sa málokedy vyslovujú s toľkým cynizmom, sú však v mnohých hlavách. Keby takéto uvažovanie bolo správne, bolo by treba uznať ho; nezodpovedá však v ničom tomu, čo nám ukazuje príroda. Koncepcia dobrých a zlých génov je zväčša nerealistická. Platí napr. pri chorobách, povedzme pri jednej anémii, veľmi rozšírenej v určitých oblastiach Afriky. Jedinci, čo na ňu trpia, dostali dva exempláre zodpovedných génov; no tí, čo dostali len jeden exemplár, nielen že neochorejú, ale zdajú sa byť odolnejší proti malárii. Pre jedných je teda ten gén zlý, pre druhých užitočný.

J. L.: Ak pripustíme, že súťaž, dnes sa hovorí kompetivita, je pozitívny sociálny faktor, značí to, že ho treba u detí zisťovať čím skôr, že treba robiť selektívne testy na ich inteligenčný kvocient a že ich treba všemožne podporovať, aby sa z nich stali dobrí súťažiaci. Tak sa dostávame k problému, ktorý je širší ako vyučovanie a ktorý otvorene nadhadzujete:

„Na čo je škola? Aby produkovala doslovne budúce mravčie robotnice, pracovité a poslušné; aby pripravila žiakov prijať v systéme určené miesto, aj keď budú len pešiakmi na šachovnici.”

V knihe Legenda života píšete, že spoločnosť hodná tohto mena nemá spočívať na tzv. prírodných zákonoch alebo na zákonoch džungle, ale na princípoch solidarity a vzájomnej pomoci. Inakšie povedané mládež treba pripravovať nie na súťaženie, ale na spoluprácu. Ako sa však dostať k slovu vo svete, kde vládnu nielen rivality jednotlivých spoločností, ale aj medzi zložkami jednej spoločnosti, rozdelenými od seba náboženstvom, etnickou príslušnosťou, politickým presvedčením alebo profesionálnymi záujmami? Nehrá tu rozhodujúcu úlohu spolupráca? A nie je táto taká krehká ako posolstvo lásky evanjelií?

A. J.: Nechcel som používať také zaťažené slová ako láska. Radšej ostanem sucho vedecký. Nemyslím, že by bolo treba hľadať poučky pre morálku v prírode; ak sa máme odvolávať na to, čo sa deje, robme to aspoň s jasnou mysľou.

Čo sa to udialo v priebehu evolúcie? Pripúšťam, občas zvíťazil silnejší nad slabším. Ale skoky dopredu v oblasti živej prírody boli vo väčšine prípadov víťazstvá nepodarenca, ktorý nebol ako tí iní, ktorý mal nedostatky, bol handicapovaný. Prvá ryba, ktorá vystúpila z vody na súš, bola nepodarená ryba; rovnako aj prvý primát, ktorý bol nútený zostúpiť zo stromov, a to bol náš predok homo. Niektorí vedci myslia, že sa odlíšil od oných primátov následkom chýbania kosti zvanej baculum, kosti v penise, ktorú majú všetci primáti s jedinou výnimkou, a tou je človek.

Čo značí byť nepodarencom? Nepáčiť sa tým, čo sú normálni. Ale čo značí byť normálny? Nepodarenec nevie robiť to, čo vedia robiť všetci ostatní; možno však vie urobiť niečo, čo nevedia urobiť ostatní. Opakujme si to stále, sme nepodarení primáti. Naraz sme získali schopnosť vydať sa na novú cestu, otvorenú tým, že sme začali chápať, čo sa deje okolo nás a potom schopnosť premeniť tento svet, ktorý nás všetkých ovláda. Práve toto vyjadruje biblia v knihe Genezis; všetkým druhom na Zemi dal Stvoriteľ príkaz: „Zaľudnite Zem!”; len pri človeku pridal: „A podrobte si ju!”

Základná poučka evolúcie znie, že handicap sa môže zmeniť na motor. Predstavte si, že by sa tento názor dal uplatniť v školách! Veľká časť veľkých ľudských vynálezov, rozhodujúce objavy, boli plody snáh o prekonanie nejakej nevýhody. A to je pravý opak tej chýrnej súťaživosti. Prečo predstierať, že v prírode je všetko výsledkom súťaže? Príklady opaku, ozajstnej spolupráce v rámci druhu alebo medzi druhmi sú početné.

Jednou z aktuálnych foriem súťaživosti je kult rýchlosti. Ako keby rýchlosť bola nejaká hodnota! Najgrotesknejšie je, že sa tento kult zaviedol aj na školách, kde sa cenia a rozmaznávajú deti, ktoré rýchlo chápu; zaviedli tam kvocient inteligencie a koncept nadanosti, resp. obdarovanosti. Pravda je taká, že nijaké hlboké pochopenie nie je rýchle. Rýchlo chápe ten, čo nie je schopný uvedomiť si, že niečo ešte celkom nepochopil.

J. L.: Vo svojej knihe Zodpovednosť vedy píšete, že keby sa boli v minulom storočí aplikovali tieto moderné metódy na ľudí ako napr. Beethoven alebo Lenin, boli by bývali považovaní za duševne obmedzených a zaradení medzi zaostalých. Ich osobnosti a dokonca ich génia sme podľa bežných kritérií spoznali len oneskorene. Tento príklad by sa mal zvýrazňovať na všetkých školách. Štátne školstvo by ho malo mať stále na mysli, lebo mi pripadá osobitne odhaľujúci.

A. J.: Stále sa hovorí o deťoch nadaných, dokonca nadpriemerne nadaných, alebo o deťoch vyspelých, a predpovedá sa im veľkolepá budúcnosť; s pohŕdaním sa pozerá na zaostávajúce deti. Okrem patologických stavov však tieto pojmy vyspelosti a zaostalosti nemajú nijaký zmysel. Presadzujem myšlienku, aby sa učiteľom zakázalo vedieť vek ich žiakov. Na čo im to má byť dobré? Majú poznať úroveň vedomostí a kapacitu chápania svojho žiaka, aby k tomu, a nie k veku, prispôsobili svoje vyučovanie. Zrušme tieto absurdné a deštruktívne pojmy vyspelosti a zaostalosti!

Mladí a ma často pýtajú, „ako sa stať inteligentným”. Odpovedám im, že viem len recept, ako sa stať hlúpym; stačí sadnúť si pred obrazovku so zásobou žuvačiek alebo obmedziť svoje otázky na výsledky lota, resp. futbalových zápasov. Stať sa inteligentným znamená klásť otázky a nikdy sa neuspokojiť s odpoveďami; je to stavba, ktorá nemá konca a bolo by márne merať jej aktuálny stav nejakým číslom.

Raz ma nadchla formulácia jednej dvanásťročnej žiačky CM2: „Pán učiteľ, vyzerá to vo vašej hlave takisto ako v mojej?” Odpovedal som jej, že pravdepodobne to nebude „vyzerať” rovnako, napr. pre náš rozličný vek. Zaujímalo ju najmä to, či by mohla mať jedného dňa „hlavu” vedca. Som istý, že som mal pravdu, keď som ju ubezpečoval, že v jej hlave je už teraz všetko, čo treba „na výrobu” oveľa lepšej hlavy, ako je moja . Bojím sa však, že som nemal pravdu, keď som predpovedal, že sa to stane. Nedostane dary, ktoré som dostal ja. Pochádza z chudobného prostredia, jej rodičia sú emigranti, možno aj nezamestnaní; je tu riziko, že ju spoločnosť rozdrví tým, že bude od nej žiadať, aby sa zúčastnila súťaženia. To je škandál a neprípustné. Pochopme, že hlásaním súťaže sa zmierujeme s najhoršou z ľudských premárnených príležitostí: so stratou inteligencie, ktorá sa nebude môcť rozvinúť.

J. L.: Veľkú časť svojho času venujete činnostiam v prospech defavorizovaných alebo ľudí v ťažkých situáciách. Často ste manifestovali svoju solidaritu s postihnutými alebo súčasnou spoločnosťou marginalizovanými skupinami. To jasne prezrádza vaše presvedčenie, že neslobodno rezignovať, ale že treba bojovať po boku vylúčených, nepochopených alebo neľúbených. Nepripustiť do očí bijúce nerovnosti. Čo by ste radili tomu, kto si myslí, že má nejaké nadanie alebo nejaké pozitívne schopnosti, ale je tu riziko, že sa tieto budú môcť prejaviť len v ďalekej budúcnosti?

A. J.: Použili ste dôležité slovo: prijať. Treba odmietnuť prijať svoj osud, ak je neznesiteľný; každý deň sa stretáme s neznesiteľným osudom. Spomenul som už tie tri staré domy vo štvrti Belleville, ktorých okupanti sa nenechali vystrnadiť. Sú to mizerné byty, ale len tam majú strechu nad hlavou. Zobrali svoj osud do svojich rúk; líčia tieto schátrané steny a byty sa stávajú skoro príjemné na bývanie, hoci mesto Paríž je proti nim a dokonca aj vodu im nedávno odpojilo.

Myslím si, že hlavná myšlienka posolstva abbé Pierra všetkým ľuďom znie: „Berte svoj osud do vlastných rúk.” Rozprával mi, ako sa pustil do dobrodružstva založenia svojpomocného spolku Emauzských tovarišov. Bolo to v päťdesiatych rokoch; nemal už nijaké prostriedky na svoj boj po boku vydedencov spoločnosti, ani haliera a morálka bola na bode mrazu. Tu prišiel k nemu asi tridsiatnik a hovorí:

„Vychádzam z basy a nemám vôbec nič; neostáva mi iné ako samovražda. Čo môžete pre mňa urobiť?” –

„Nemôžem ti nijako pomôcť; ani ja nemám nič. Ale počuj, veď ty nám môžeš pomôcť! Myslíš na samovraždu, tak nemáš čo stratiť. Poď s nami a pomôž nám!”

Chlapík ostal; je tu stále; našiel a drží si svoje miesto v kolektíve.

To je úžasné ponaučenie. Abbé sa opovážil pýtať o pomoc niekoho, čo sám volal po pomoci! Tento žobrák nemohol súťažiť, nebol podnikavý; naopak, bol na dne, vyradený, cítil sa nepotrebným a tu mu niekto povie: „Potrebujem ťa.”

To je to, čo treba povedať nezamestnanému: „Potrebujeme ťa.” Všetkým vyhradeným zo spoločnosti: „Potrebujeme vás.” Nie z pocitu dobročinnosti, z láskyplnosti duše, ale jednoducho preto, lebo je to pravda.

Blížime sa ku koncu nášho rizhovoru. Pokúsme sa teda vysloviť v závere, čo je podstatné: byť stredobodom záujmu ostatných vytvára samostatnú osobnosť. Každé ja potrebuje všetkých. Preto treba vytvoriť takú spoločenskú organizáciu, ktorá bude brať do úvahy v prvom rade túto potrebu a nie umelé potreby ovládania druhých. Toto vyžaduje úplnú likvidáciu všetkých štruktúr našej spoločnosti. Začať by sa malo s pravidlami rozdeľovania bohatstiev vytvorených prácou ľudí.

Dovoľte mi navrhnúť tu malý príklad, trochu smiešny ale pitoreskný, ako sa niečo dá ľahko ale užitočne spochybniť. Prichádza mi to na um preto, lebo som sem prišiel autom. Mohol som sa viezť ulicami, pretože stotisíce ľudí boli takí dobrí, že ich nezatarasili svojou prítomnosťou, ale dobrovoľne zostúpili do podzemia a podstupujú tam horúčavu a pachy preplneného metra; veľmi mi poslúžili. Dá sa uzatvárať, že metro je užitočné pre tých, čo ho používajú, ale ešte viac pre tých, čo ho nepoužívajú, ale na tom základe sa môžu pohybovať po uliciach. Podľa dobrej ekonomickej logiky má za službu platiť ten, čo ju využíva – za metro nech teda platia automobilisti; stačí zvýšiť cenu benzínu a metro môže byť zadarmo. Prečo nie? Boli by z toho len východy. Iba bojazlivosť a priveľká úcta k zvyklostiam minulosti a k prijatým myšlienkam a hodnotám nám v tom bránia. Viem, že je to bezvýznamný návrh; spomenul som ho len preto, aby som poukázal na nevyhnutnosť úplnej premeny nášho uvažovania; ináč sa rútime do katastrofy.

J. L.: Dám vám ešte poslednú otázku o politickom využívaní vedy. Poznáme o tom strašné príklady a v určitom období to vrcholilo v štátoch Východného bloku. O týchto vládach sa dalo predpokladať, že im bude záležať na vedeckej pravde, no ukázalo sa, že jedna veda – genetika, mám na mysli Lysenkovu aféru – zaujímala predovšetkým ideológov a politikov, nakoľko sa zdala potvrdzovať marxistickú ideológiu. Za týchto vlád bola veda v určitých situáciách taká slabá a v takom područí, ako kedysi v stredoveku a za renesancie v oblasti rodiacej sa astronómie. Myslíte si, že dnes konečne získala veda autonómiu, ktorá jej raz umožní uniknúť tomuto druhu nátlakov, či sú už zo strany náboženstva, politiky alebo ekonómie? Tie posledné asi nie sú veľmi mocné, ale iste existujú.

A. J.: Možno sa vám budem vidieť naivným: naozaj verím, že sa veda musí zo všetkých síl snažiť zbaviť sa každého nátlaku. Vedecký názor nemá nič spoločné s tým, či je niekto marxista alebo antimarxista, kresťan alebo moslim. Ak sa zistí, že nejaký objav, ktorého pravdivosť bola preukázaná, je v rozpore s nejakým tvrdením platnej ideológie, treba uzatvárať, že v tomto bode sa ideológia mýlila, alebo že jej základné texty sa zle vysvetľovali. Aktuálnym príkladom môžu byť moslimskí fundamentalisti, ktorí popierajú pristátie Američanov na Mesiaci v r. 1969, lebo v Koráne stojí napísané, že Mesiac je ľuďom neprístupný. Moslimskí vedci však prišli k záveru, že to je zlá interpretácia Koránu a ich moslimskej viery sa to netýka .

Rovnako to bolo v kresťanstve s knihou Genezis. Po mnohých ťažkostiach vyplývajúcich z nezrovnalostí medzi vedeckými objavmi a biblickými textami stačilo uznať, že biblia je len poetickou prezentáciou svetových mystérií a nerobí si nárok na opis historickej reality – a bolo by po ťažkostiach.

Isteže, vedci sa často dohadujú; každá teória býva podrobená kritike kolegov, neraz veľmi živej; kritika však – to je pravidlo hry – nesmie brať do úvahy politické názory alebo náboženskú príslušnosť zúčastnených.

V súčasnosti pramení nové nebezpečenstvo zo skutočnosti, že sa znižuje váha náboženských autorít. (Škoda, že to autor nerozvádza – pozn. prekl.) Politici, ktorí sa toľko naklamali, hľadajú podporu u vedcov, aby zvýšili svoju dôveryhodnosť. A vedci, ktorým ako všetkým ľuďom lichotí, keď ich niekto počúva, riskujú, že sa z nich stanú guruovia, t.j. držitelia „pravdy”. No veda je disciplína trvalých pochybností. Vedec sa môže mýliť a jeho cti neublíži, ak mu jemu rovní dokážu omyl. Omyl môže byť aj užitočný, ak pravdaže nebol nahraný.

Teraz vám dám aj ja otázku: ako reagujete na vedu vy, človek mýtov, ktorého myšlienky sa často zaoberali poetickými predstavami starých národov o tajomstvách sveta? Je veda činnosť, ktorá vysúša myseľ, alebo jej naopak otvára nové obzory?

J. L.: Priznávam sa, že ako mladík som čítal viac vedeckých diel ako románov. Veľmi skoro som sa zaujímal o astronómiu a prírodné vedy vo všeobecnosti. Vtedy som veľa čítal a moje prvé seriózne čítania boli vedecké. Nikdy som ani nepomyslel, že by môj neskorší záujem o Grécko, archeológiu a antický svet mohol vyžadovať, aby som zo svojich záujmov vylúčil vedu.

Aj dnes si naďalej myslím, že som nikdy nevyradil vedu zo svojich obľúbených záujmových oblastí. Môžem dokonca povedať, že veda mi pomohla vytvárať keď aj nie mýty, tak aspoň priam fabulózne predstavy sveta, idúce dokonca oveľa ďalej ako niektoré antické mýty. Ak sa napr. pozrieme na obraz vesmíru, ako ho dnes navrhuje astrofyzika, ak sa pozrieme do vnútra ľudského organizmu elektrónovým mikroskopom, ak sa zahľadíme na grafické znázornenie génov a chromozómov, vidíme predsa úžasný svet, tak neobyčajne krásny, že sa neraz podobá vydarenej science-fiction.

Aby sme si tieto dve oblasti vedy a mýtov lepšie priblížili, rád by som uviedol príklad z indickej, presnejšie povedané brahmanskej mytológie.

Ako dať ľuďom predstavu o dĺžke života bohov? Čo je deň v živote Brahmu, najvyššieho boha, v porovnaní s jedným dňom v živote človeka? Nuž teda jeden deň v živote Brahmu je čas, ktorý potrebuje sýkorka na zbrúsenie medenej hory, o ktorú si otrie zobáčik raz za sto rokov! Dá sa iste namietnuť, že tento obraz nemá zmysel, lebo zobák sýkorky by sa zodral skôr ako bronzová hora. Ak však pripustíme jeho symboliku, dostaneme dosť sugestívny obraz toho, ako si Indovia predstavovali dĺžku života bohov a trvania vesmíru – moderní vedci sú im v tomto ohľade veľmi blízki. Brahmanské špekulácie spred tridsať storočí a teórie modernej astronomickej vedy sa nekryjú na vlas, ale ani sa v podstate nerozchádzajú. Povedal by som dokonca, že veda dáva ľudskej predstavivosti novú miazgu a je opakom vedomostí, ktoré by sterilizovali fantáziu.

A. J.: Inakšie povedané, veda vyvoláva očarenie.

*  *  *

Prameň: Rozhovory, ktoré realizovala v priebehu piatich večerov na rozhlasovej stanici France Culture 20.-24. septembra 1993 Nicolle Salernová.

Z francúzskeho originálu Albert Jacquard a Jacques Lacarri?re: Sciences et croyances – Entretiens, © Éditions Albin Michel S.A., Paris 1999,

preložil Rastislav Škoda.