Michael Ruse

Kde nemajú pravdu a čoho sa boja

Pre aktívneho vedca, a to nielen biológa, je jednoducho smiešne predstaviť si, že je niečo nejasného v otázke vzniku dnešných organizmov z ich veľmi odlišných predchodcov – a nakoniec z neorganického materiálu. Je to taká samozrejmá prírodná skutočnosť, ako že sa Zem krúti okolo Slnka alebo že voda sa skladá z kyslíka a vodíka. Iste to však nie je fakt pre mnohých nevedcov, najmä ak sú pod vplyvom severoamerického evanjelického kresťanstva. Opäť a opäť od nich počúvame: „Evolúcia je teória a nie fakt“ alebo niečo podobné. Mnohí nemajú chuť rozoberať toto múdro znejúce konštatovanie, ale jedno je isté: „teória“ tu znamená „nepravda“.

Prednedávnom sa zvýšila autorita popieračov, keď sa ich rady rozšírili o slávnych ľudí s vysokým postavením – aj keď to nie sú biológovia zaoberajúci sa problematikou evolúcie, ale vedci z iných odborov, napr. humanitných, a to vrátane filozofie.

V tejto stati sa budem zaoberať návrhmi týchto kritikov, ktoré majú byť alternatívou k evolúcii selekciou; osobitne sa budem venovať nárokom vraj novej hypotézy „neredukovateľnej komplexnosti“ (nezjednodušiteľnej zložitosti), čo je fenomén, vyžadujúci si zákrok nejakej Najvyššej Bytosti. V skutočnosti je to veľmi starý argument. Ani zďaleka to nie je vyhovujúca alternatíva k evolucionizmu; nie je ani potrebný, ani presvedčivý. Je prešpikovaný problémami.

Darwinovi kritici

Kreacionizmus je viera, že Biblia má do písmenka pravdu. Na jej základe treba uzatvárať, že zem a jej obyvatelia boli stvorení zázrakom asi pred 6 000 rokmi, a to za 6 dní po 24 hodinách; ako poslední sa tu objavili ľudia; niekedy neskoršie bola celá zem úplne zatopená vodou. Vcelku je to americký vynález minulého storočia. Hoci ani hlavné cirkvi ani vedci nebrali tieto údaje už dávno vážne, ukázali sa byť značne životaschopné a v šesťdesiatych rokoch vďaka Johnovi C. Whitcombovi, odborníkovi na otázky biblie, ako aj Henry M. Morrisovi, odborníkovi na hydrauliku, ktorí spolu vydali knihu Genesis Flood (Genezis a potopa sveta), kreacionizmus nanovo ožil. Boli z toho aj súdy, keď niektoré štáty amerického juhu trvali na tom, aby sa ich deti vo verejných školách učili aj kreacionizmus ako platnú alternatívu k bežnej náuke o evolúcii. Tento ich pokus bol odrazený a zdalo sa, že kreacionizmus je konečne porazený, no on sa vynoril ako fénix, ožil a ku koncu storočia sa ukazuje byť životaschopnejším – v každom prípade si zaslúži viac rešpektu – ako kedykoľvek predtým.

Noví kreacionisti sú veľmi obozretní pri priznávaní názorov. Väčšina z nich sa priznáva k náboženskej viere, ale veľmi dobre si pamätajú posmech, ktorý sa zosypal na tých, čo odmietali fyziku do tej miery, že vyhlasovali za výmysel, že by zem mala viac ako pár tisíc rokov. Verím, že väčšina týchto ľudí naozaj nie sú „mladí pozemšťania“, resp. prívrženci predstavy mladej zeme; nech sú však podrobnosti ich presvedčenia akékoľvek, zisťujeme, že ak prijímajú označenie „kreacionisti“, definujú sa tak zoširoka, že sú spravidla prístupní mnohým vedeckým názorom, dokonca pripustia aj trochu evolúcie, ak je to potrebné. Títo noví bojovníci sa skoro vždy, v každom prípade až donedávna, starostlivo vyhýbali vysvetleniam vlastnej pozície, a to či už z presvedčenia alebo z vypočítavosti.

Osobitne ma zaujíma prípad berkeleyského profesora práva Philipa Johnsona, autora knihy Darwin on Trial (Spor o Darwina, 1991). Bola to veľmi populárna kniha. Na celom Johnsonovom diele je zaujímavé to, že jeho útok je čudne povrchný; to platí aj na tých, čo idú v jeho šľapajach. Kto ich číta, vôbec by nepredpokladal, že na strane evolucionistov ide o širokú disciplínu s rozličnými odbormi a odvetviami, so študentmi, konferenciami a časopismi atď. Skôr získa dojem, že tí traja alebo štyria popularizujúci spisovatelia – najmä Stephen Jay Gould a s ním jeden či dvaja „neistí“ kontrahenti ako napr. Richard Dawkins – sú v podstate začiatok a koniec dnešnej evolucionistickej biológie. A tak sa diskusia proti evolucionizmu vedie od začiatku predpojato: jej úroveň sa blíži skôr k popularizácii nejakej myšlienky ako k odbornej vede. Nadarmo by ste v spisoch Johnsona a jeho žiakov hľadali akúkoľvek zmienku o vzrušujúcich objavoch a teóriách dneška, ktoré robia z vývoja tak vzrušujúcu a rezonujúcu oblasť výskumu: zistenia molekulárnych evolucionistov, napr. Richarda Lewontina, vďaka skvelej technike gélovej elektroforézy, alebo výsledky práce sociobiológov, ktorí rozvíjali myšlienky Williama Hamiltona alebo Johna Maynarda Smitha. Pri štúdiu spoločenských zvierat s použitím moderných myšlienok o prírodnom výbere sa bádatelia mohli zasmiať len na vzťahu medzi robotníčkami, kráľovnami a trúdmi. Ako správne a opakovane zdôraznil Thomas Kuhn a aj iní teoretici vedy, pri posudzovaní nejakej teórie alebo paradigmy alebo vôbec nejakej novej oblasti vedy sa treba rovnako venovať novým objavom a ich dôsledkom ako problémom, spojeným s ich východiskami.

Čo povedať o vede, o ktorej diskutujeme? Ustavične tu dochádza k nedorozumeniam o skutočnosti evolúcie, o cestách evolúcie a potom aj o príčinách evolúcie. Ak sa urobí z Goulda vedúci evolucionista dneška, veľmi to uľahčí všetku ďalšiu prácu. Potom stačí zobrať do parády jeho teóriu prerušovanej rovnováhy; jeho požiadavka výskytu období rýchlych zmien medzi obdobiami nečinnosti sa vydá za dôkaz ťažkostí, ktoré majú evolucionisti s cestami a spôsobmi evolúcie; hneď nato sa všetko zbalí a podá ako údajná drvivá kritika celej skutočnosti evolúcie.

Nesmieme sa dať zastrašiť stratégiou kreacionistov. Oni o ňom možno nevedia, ale my sa nechajme viesť trojnásobným rozporom pri uvedenej skutočnosti, cestách a príčinách evolúcie. Čo hovorí Johnson (a jeho žiaci) o skutočnosti evolúcie? Kľúč k pochopeniu evolucionistovho presvedčenia o skutočnosti evolúcie leží v jeho vnútornom súhlasnom postoji k dôkazom – je to ten istý typ vnútorného súhlasu, ktorý je jadrom súdnej praxe, pri ktorej sa žalobca usiluje dokázať vinu obžalovaného aj na základe nepriamych dôkazov. Tento postoj Johnson pri svojej argumentácii nikdy nezaujal; prekvapuje to najmä z toho dôvodu, že Johnson je vysokoškolský učiteľ práva, špecializujúci sa na trestné právo. Jedným z dôsledkov tohto vynechania je, že ani Johnson ani jeho nasledovníci vôbec nemusia hovoriť o skutočnosti evolúcie a v tej súvislosti ani o takých významných pilieroch, ako je napr. biogeografia.

Pristúpme však k otázke ciest evolúcie. To je oblasť, kde sa kreacionistom vždy dobre poľovalo – že sa nedajú nájsť skoré formy života, explózia druhov v kambriu, medzery v zbierkach skamenelín z neskorších období atď. Jeden z novších kreacionistov to formuluje takto:

„V zbierkach skamenelín z čias pred obdobím kambria, teda z čias asi pred 600 miliónmi rokov, nachádzame toho len veľmi málo; ale potom, akoby ohlásené spektrálnym oblakom dymu a ohlušujúcim hlaholom ta-tá!, zjavuje sa prekvapujúco vysoký počet nových biologických štruktúr – a sú stvorené všetky naraz. Z nasledujúcich období sú dôkazy o hlavných prechodoch medzi druhmi neúplné.“ (D. Berlinski, „The Deniable Darwin“ (Čo sa dá pri Darwinovi poprieť), Commentary, jún 1996, 19-29.)

Na to sa dá odpovedať len jedno:

 „Choďte ta a pozrite sa na dôkazy; vypočujte si vysvetlenia evolucionistov. Ak ani potom nebudete súhlasiť, diskutujme a prerokujme jednotlivé body; ale nerobme to predtým, nediskutujme najprv. Ak sa na naše dôkazy nepozriete zblízka, nemáte právo robiť také závery a vyhlásenia, ako to máte vo zvyku.“

Vezmime na pretras túto naozaj pozoruhodnú explóziu života pred pol miliardou rokov, v kambriu. Významný americký paleontológ John Sepkoski vyslovil teóriu, že tento nárast počtu druhov je priamou funkciou populačného rastu – je to práve ten exponenciálny rast, aký sa dá očakávať, keď nejaká skupina kolonizuje novú ekologickú oblasť. Dokazuje tiež, že na tom istom základe sa dá vysvetliť aj príčina konca tohto nárastu, prečo sa potom počet pôvodných foriem znížil, prečo potom nastal ďalší nárast a tak ďalej. Môže mať pravdu. Môže aj nemať pravdu. Zaslúži si však pozornosť. No nedostáva sa mu jej. Potkýnať sa stále len na Gouldovi a Dawkinsovi nie je náhrada za serióznu prácu.

Zo všetkého je najzaujímavejšie, ako Johnson rozlupuje jeden starý oriešok, medzeru v rade fosílií. Ako sa dalo očakávať, s archeopteryxom – vtákoplazom – sa urobí krátky proces a o ďalších prechodných formách sa nebude hovoriť vôbec.

Pravda je však taká, že archeopteryx nie je jediný medzidruhový preklenujúci fosíl. Pozrime sa zblízka na obľúbený argument kreacionistov: prechodných skamenelín zvierat na prechode medzi pozemskými a morskými živočíchmi, napr. veľrybami, vraj, niet. No tieto medzery sa začínajú zaplňovať. Boli objavené protoveľryby. Naozaj sa našli skameneliny morských cicavcov, vykazujúce rudimentárne končatiny, teda na ceste k dnešným organizmom, ale ešte nie tak ďaleko. Nečakajte však ospravedlnenie alebo ústup!

„Aj náznaky končatín (u predpokladaných predkov veľrýb) sú problematické. Akým darvinovským procesom sa užitočné zadné končatiny scvrkli na rozmery náznakov a v ktorom štádiu transformácie z hlodavca na morskú obludu sa to vlastne stalo? A hlodavcove predné končatiny sa postupnými adaptatívnymi štádiami premenili na plutvy veľryby? Nepočujeme nič o podobných ťažkostiach, lebo pre darvinistov nie sú neriešiteľné problémy dôležité.“  (P.E. Johnson, Darwin on Trial; Spor o Darwina, 1996, Praha: Návrat domú, s.72 a nasl.)

V každom prípade je otázne, či predpokladané údy naozaj patrili protoveľrybe a boli súčasťou jej tela. Uznávame, možno ležali len povedľa.

Venujem tomuto typu argumentácie len tiché zamyslenie, ktoré si zaslúži – hoci by som veľmi rád vedel, kde nabral Johnson predstavu, že veľryby sú potomkami hlodavcov. (V skutočnosti boli ich predkovia blízki predkom bylinožravcov, ako sú kravy. Hlodavce, napr. zajace a králiky, patria do celkom iného druhu.)

Prejdime teraz k otázke príčin alebo mechanizmov. Noví kreacionisti sa priam chvejú v extáze kritiky. Prírodný výber je vystavený na pranier, súdený a zisťuje sa, že je chybný a nevyhovuje požiadavkám. Alebo je to tautológia, samozrejmá pravda a ako taká imúnna proti dôkazom, alebo je to názor prístupný previerke, a potom sa zistilo, že má nedostatky. Dokonca aj evolucionisti to vraj uznali a rýchlo hľadajú alternatívne mechanizmy, ako napr. Gouldove bodové rovnováhy. Nech je to akokoľvek, teória evolúcie vraj za veľa nestojí. A vskutku, aj keď odhliadneme od tých mnohých problémov s mutáciami, od falošnej analógie s umelou selekciou a od faktu, že nikto nikdy nevidel, že by dokázala viac ako najnepatrnejšie minimum, v predstave kritikov bola prírodná selekcia už svojou koncepciou omylom – od začiatku do konca. Jednoducho nemôže vytvoriť tvary, ktoré vykazujú znaky tvorcu a charakterizujú náš dnešný svet: adaptácie nevyhnutné pre život a pre, povedzme, končatinu.

V diskusiách tohto typu často počujeme analógiu s opicou, ktorá napíše na písacom stroji Shakespearovo dielo – alebo skôr s opicou, ktorá to nenapíše. Náhodné údery na klávesnicu nevytvoria Hamleta, ani prírodná selekcia cestou mutácií nevytvorí organizmy.

Je to však falošná analógia. Prírodnú selekciu nemožno porovnávať s opicou, ktorá jednoducho triafa klávesy a ak sa jej to nepodarí, začne odznova. Selekcia je kumulatívny proces. Ak sa raz dosiahol určitý pokrok, zafixuje sa ako základ pre všetky ďalšie pokusy. Okrem toho selekcia nevyžaduje, aby sa hrala nejaká vopred určená hra, napr. napísala tá najlepšia dráma. Evolúcia nepozná predurčený koniec. Každá hra bude vyhovovať – aj otrasná komédia; nevyhnutné je jedine to, aby to bolo lepšie ako to, čo už bolo. Ak má niekto iné predstavy, dokazuje tým, že nevie, o čom hovorí. Ba čo je horšie, prezrádza, že nevie, o čom hovoria evolucionisti.

Nezjednodušiteľná zložitosť

Možno ich povzbudil úspech, za ktorý si sami udeľovali medaily. Noví kreacionisti nedávno naštartovali inú stratégiu ako nezmieriteľné útoky. Biochemik Michael J. Behe napísal knihu Darwin‘s Black Box: The Biochemical Challenge to Evolution (Darwinova čierna skrinka: Biochemická výzva evolúcii, 1996) a táto sa stala východiskom k poodhrnutiu závoja z ich vlastných predstáv o pôvode všetkého, založených tento raz na vede. Dá sa dokonca povedať, že závoj úplne roztrhli na dvoje, keď hrdo vyhlasovali:

„Výsledky (štúdií) sú také jednoznačné a preukazné, že ich treba zaradiť medzi najväčšie úspechy v dejinách vedy. Tieto objavy sa vyrovnajú objavom Newtona a Einsteina, Lavoisiera a Schroedingera, Pasteura a Darwina“ (v cit. knihe na s. 232-233).

Behe tvrdí, že v organickej prírode sa vyskytujú skutočnosti, ktoré nemohli vzniknúť evolúciou. Vôbec to nemôžu byť prírodné javy, čím sa myslia dôsledky pravidelného neriadeného zákona. Tieto skutočnosti charakterizuje nezjednušiteľná zložitosť, komplexnosť; ako také sú produktom nejakého návrhára a boli zrejme vytvorené:

„Pod nezjednodušiteľným komplexom mám na mysli ucelený systém, zložený z viacerých navzájom vhodných a vzájomne sa ovplyvňujúcich častí, ktoré všetky prispievajú k jeho základnej funkcii; vynechanie hocktorej jednej časti má za následok, že systém prestane efektívne fungovať. Nezjednodušiteľný komplex sa nedá vytvoriť priamo (t.j. trvalým zlepšovaním prvotnej funkcie, ktorá by medzitým fungovala na základe stále toho istého mechanizmu) malými, postupnými modifikáciami predchádzajúceho systému, pretože každý predchádzajúci systém nezjednodušiteľného komplexu, ktorému chýba niektorá jedna časť, je už podľa definície nefunkčný. Ak sa dokáže existencia nejakého nezjednodušiteľného komplexného biologického systému, bude to mocná výzva pre darvinovskú evolúciu. Keďže prírodná selekcia môže voliť iba zo systémov, ktoré už fungujú, a pretože biologický systém nemôže byť vytvorený postupne, musí vzniknúť ako integrovaná jednotka jednou ranou, naraz, aby sa potom prírodná selekcia mala na čom uplatňovať” (v cit. knihe s. 39).

Behe nechce vylúčiť možnosť prírodného vzniku (pôvodu) pre všetky nezjednodušiteľné komplexy, ale dozvedáme sa, že čím vyššia je komplexnosť, tým „ráznejšie padá“ pravdepodobnosť, že sa veci budú vyvíjať nejakou nepriamou prirodzenou cestou (s.40). Ako fyzikálny príklad nezjednodušiteľného komplexného systému uvádza Behe pascu na myši – má päť častí (podložku, strunu, kladivko atď.), z ktorých každá je pre fungovanie pasce nevyhnutná. Nemohla vzniknúť v prírode naraz, no ani postupným vývojom – ani jedna časť by dobre nefungovala a keby nejaká časť chýbala, znamenalo by to zlyhanie účelu celku. Pascu na myši musela navrhnúť a zostrojiť nejaká mysliaca bytosť; táto skutočnosť platí aj pre organizmy. Behe uvádza ako organický príklad takého inteligentného návrhu jav zrážania krvi a celej hre dáva názov „účelná zostava dielcov“ (s.193).

Ako sa občas stáva, Behe nemal veľa šťastia pri voľbe pasce na myši ako vzoru. Všetky jej časti možno predsa vyčleniť a použiť alebo adaptovať na iné účely. Nie je potrebná napr. ani podložka. Pasca môže byť namontovaná priamo na podlahu a to je krok, ktorý naraz zníži počet dielcov z piatich na štyri. No ani keby bola táto pasca takým úžasným príkladom, nemal by Behe pravdu. Nijaký evolucionista nikdy netvrdil, že by všetky časti fungujúcej organickej jednotky museli byť na svojom mieste naraz; alebo že by nejaká častica, slúžiaca teraz nejakému účelu, musela mať odvždy túto funkciu. Účely sa menia a niečo, čo dnes plní jednu úlohu, môže sa už zajtra začať používať na niečo celkom iné: a len v tomto druhom prípade sa z tohto niečoho môže vyvinúť podstatná časť nového celku.

 Dovoľte mi uviesť ako protiklad k pasci na myši oblúkový most, pri ktorom sa kamene v strede stretajú a ktorý nemá zlepujúcu maltu. Keby ste sa pokúsili postaviť ho bez predbežných opatrení len ukladaním kameňov na seba, obidve strany by sa vám zrútili pri kladení kameňov do stredu. Musíte začať postavením lešenia, na ktoré budete klásť kamene. Až potom, keď budú kamene tlačiť na seba aj v strede, môžete lešenie odstrániť; už nie je potrebné. Keby ste však nevedeli, že raz tam bolo, mohli by ste si myslieť, že je to zázrak, ako bol tento most postavený. Podobne je to aj pri vývoji: povedzme, že existuje nejaká cestička; pri nej leží ladom hŕba dlaždíc; no raz sa tieto dlaždice pospájajú, čím vznikne nová cesta; stará cestička sa vyhlási za zbytočnú a výberom zanikne. Bude už existovať len nová cesta, ktorá by však bez tej starej nebola mohla vzniknúť.

Behe je naozaj vedcom, ale jeho pokus dokázať nemožnosť vzniku biologickej zložitosti prostredníctvom malých krôčikov bol doslova pohŕdavo rozšliapaný vedcami, ktorí pracujú v teréne. Usúdili, že jeho chápanie relevantnej vedy je chabé a že jeho literárne vedomosti sú staršieho dáta (čo môže prekvapovať, ale jemu prísť ako na objednávku).

Sme napríklad ďaleko od toho, že by zrážanie krvi bolo nejakým vývojovým mystériom; v posledných troch desaťročiach práce Russella Doolittla a iných významne osvetlili pochody pri vývoji krvnej zrážanlivosti. Dá sa dokázať, že mechanizmus zrážania nie je jednostupňový jav, pri ktorom sú od začiatku k dispozícii všetky faktory a uplatňujú sa. V kaskáde udalostí vstupuje do hry najprv fibrinogén, vyvolávajúci zrazenie krvi a potom zaúčinkuje plazminogén, ktorý rozpúšťa zrazeniny. Doolittle o tom píše:

“V priebehu poslednej dekády sa u pokusných zvierat podarilo „vyradiť“ z činnosti určité gény. Tieto „ochudobnené“ myši sú dnes bežným (čo aj drahým) nástrojom vo výzbroji tých výskumníkov, ktorí chcú vyliečiť choroby sveta. Nedávno sa podarilo vyradiť u myší gén pre plazminogén; ako sa dalo očakávať, tieto myši trpeli na trombotické komplikácie, lebo ich krvné zrazeniny sa nerozpúšťali. Onedlho však tí istí bádatelia v inej línii myší vyradili z činnosti gén pre fibrinogén; aj tieto myši, ako sa dalo očakávať, choreli, ale tu bol problém s krvácavosťou; krv sa nezrážala. Čo myslíte, že sa stalo, keď sa tieto dve línie myší skrížili? Rodili sa myši, ktorým chýbali obidva gény – ale z praktického hľadiska boli úplne normálne. V rozpore s tým, čo sa tvrdí o nezjednodušiteľnej komplexnosti, nie je pre normálnu funkciu potrebný kompletný celok proteínov. Hudbu a harmóniu môže vytvoriť aj menší orchester.” (Russell F. Doolittle, „A delicate balance“ – Krehká rovnováha, Boston Review 22, 1997, č. 1, s. 28-29).

Predpokladajme však, že prijmete Beheho záver o existencii Návrhára. Akú má presne úlohu? Behe si dáva veľký pozor, aby ho neidentifikoval s kresťanským Bohom. No predpokladajme že existuje a že vytvára tie nezjednodušiteľne zložité organizmy. Kto je však potom zodpovedný, ak sa veci vyvíjajú zle? Čo povieme pri zlovestných mutáciách zapríčiňujúcich také otrasné veci, ako je Tay-Sachsova choroba alebo anémia s kosáčikovými bunkami? Behe sa vyhovára, že toto je (filozofický) problém zla, čo je pravda. Ale dať problému meno neznamená ešte, že je vyriešený.

Darvinizmus ako náboženstvo

Nový kreacionizmus nie je o nič účinnejší ako ktorákoľvek z jeho starších verzií. Pochybujem však, že moje protiargumenty na kritikov darvinizmu nejako veľmi zapôsobia, a to nielen preto, že sú slepí alebo zaujatí. Ide tu o viac, ako sa kedy priznávalo. Skutočný problém s darvinizmom pre nových kreacionistov nespočíva v jeho štatúte ako vedy. Hlavné výhrady smerujú proti darvinizmu ako náboženstvu.

Pre nových kreacionistov je darvinizmus vlk v ovčej koži. Sekulárne náboženstvo je rúškom empirickej vedy. Darvinizmus sa zakladá na filozofii – na filozofii „naturalizmu“. Johnson to formuluje takto:

„Darvinistická evolúcia je vymyslená historka o tom, kto sme a kde sme sa nabrali, čo sa tiež dá nazvať mýtom o stvorení. Potom je však aj samozrejmým východiskom pre úvahy o tom, ako máme žiť a čo majú byť naše hodnoty.“ (Darwin pred súdom, s.118-126). Stade je už len krok k nazeraniu na sex a drogy a k pohŕdaniu kapitalizmom.

Ak je nejaký vzťah medzi faktami a ich hodnotením, medzi darvinizmom a spoločenským systémom hodnôt, nijako nie je samozrejmé, že by darvinizmus znamenal libertariánsku voľnosť, sexuálnu uvoľnenosť a osobnú autonómiu. V minulosti mali mnohí darvinisti také pravičiarske politické, morálne a náboženské presvedčenia, že popri nich Johnson a jeho žiaci vyzerajú ako zbehovia zo šesťdesiatych rokov. Sir Ronald Fischer bol napríklad bezpochyby najväčší teoretický biológ v histórii evolucionistického myslenia; bol kresťan, príslušník anglikánskej cirkvi, konzervatívec, člen vládnucej vrstvy národa, dokonca človek, ktorého sociálne názory boli kdesi napravo od Ľudovíta XIV.

Johnson rozlišuje medzi „metodologickým naturalizmom“, t.j. stanoviskom vedca, že veci treba vysvetľovať na základe večných prírodných zákonov, a medzi „metafyzickým naturalizmom“, t.j. vierou, že večná a (prírodným) zákonom podliehajúca hmota je všetko, čo vôbec existuje. Nanešťastie, tvrdí Johnson, scientisti štartujú v hlbinách metodologického naturalizmu a končia na výšinách metafyzického naturalizmu. A to znamená ateizmus, ktorý vedie priamo k úplnej morálnej voľnosti.

Existujú však ľudia, ktorí sú plne oddaní metodologickému naturalizmu a veria, že evolúcia vskutku prebiehala, no napriek tomu sú teistami v tom najplnšom zmysle slova. Takou osobou je napríklad aj terajší pápež, hoci je náhodou nenáležite húževnatý pri veciach ako sex. Pápež Ján Pavol II. nedávno jednoznačne vystúpil v prospech evolúcie a predsa ponecháva Bohu jeho tradičnú plnú moc konania.

Diskusiu s Johnsonom môže evolucionista napokon uzavrieť konštatovaním, že Johnsonove morálne obavy nie sú väčšmi oprávnené ako jeho obavy o teizmus. Ani keby darvinizmus naozaj viedol k ateizmu, niet logických dôvodov myslieť si, že ateista upadne do morálneho nihilizmu. V minulom storočí existovali ľudia ako Thomas Henry Huxley; označovali sa za agnostikov, hoci iste boli v zmysle Johnsonovej predstavy Boha ateistami. A predsa boli úplne bežne morálni – nudne a posadnuto morálni. Huxley stretával a obdivoval George Eliotovú; ale pretože otvorene žila s mužom, s ktorým nebola zosobášená, nikdy ju nepozval do svojho domu, kde by sa bola stretla s jeho ženou a deťmi.

Noví kreacionisti majú pravdu, keď evolucionistické ideály považujú za hrozbu, ale ťažko budú mať pravdu, ak vyčítajú evolucionistom všetky morálne neduhy modernej spoločnosti. Myslím si, že ako väčšina z nás, aj evolucionisti jednak reflektujú svoje postavenie v spoločnosti, jednak ho vytvárajú.

Nový kreacionizmus je šikovnejší produkt, ako bol starý kreacionizmus. Keď skúmame obavy jeho predstaviteľov, vedie nás to k ďalším plodným úvahám o darvinizme, o jeho podstate a o jeho hraniciach. Nakoniec prichádzame k záveru, že niet ničoho, čo by otriaslo Darwinovým dielom. Preto je načase, aby sme brali Darwina seriózne, ako to navrhuje moja kniha Taking Darwin Seriously (Berúc Darwina vážne).

Prameň: Michael Ruse, “Answering the Atheists” (Odpovede kreacionistom), Free Inquiry, 18, 2,  s. 28-32, 1998.

Preložil Rastislav Škoda